Oblivion - 5. kapitola

Překlad: Noemi

Ahojte všetky! Veľmi pekne vám ďakujem za vaše komentáre. Myslím, že to konečne začína byť zaujímavé a iste vás poteší prekvapko na konci. N.

„Chceš spoločnosť?“

Pozrel som sa na mobil kým som si obliekal rifle na plavky. Tentoraz som bol vďačný za to, že Ash mala viac rozumu na to, aby sa objavila v našom dome bez ohlásenia. Keby videla, že idem s Katy k jazeru vybuchla by ako jadrová raketa.

A nie preto, že je Katy človek, ale  preto, lebo s Ash som nikdy k jazeru nešiel, ani vtedy keď sme spolu chodili. Jazero bolo niečo ako útočisko, odkedy sme sa sem nasťahovali, chodili sme tam len Dee, Dawson a ja. Jedna moja časť ani neverila, že som mal v úmysle tu stráviť deň s Katy. Ktovie čo sa mi stalo s hlavou.

Poslal so jej rýchlu správu.

Nemôžem.

Ash mi hneď odpovedala.

Čo robíš?

Mám niečo.

Prešiel som k šatníku, aby som si obliekol tričko. Pousmial som sa, keď som čítal jej odpoveď.

No a? Nudím sa. Zabav ma!

Nemôžem.

Podarilo sa mi dostať na prízemie, kým odpovedala.

Si trápny.

To máme spoločné.  Vrátil som jej.

Si idiot. Nezaujímaš ma. Rob si čo chceš!

Počítal som s jej reakciou. Mobil som nechal na pulte.  Ani som nezatvoril dom, len som si vzal uterák a vybral som sa ...ku Kate.

Fíha! Z nejakého dôvodu už nebola „to dievča“, keď som na ňu myslel.  Z nekajého dôvodu sa mi ale nepáčilo meno Kate. Nehodilo sa na ňu. Ale Kat (mača) hej, tak som sa rozhodol.  Ako aj Kote, pomyslel som si so spokojným úškrnom, lebo som si pamätal ako sa jej nepáčila táto prezývka.

Včera večer som napísal Dee, že čo som vymyslel.  Jej odpoveď – kopa výkričníkov a smajlík – prehnala to trochu. Súhlasila, že zahrá tú hru s kľúčami, ale netešil som sa na milión otázok, ktoré ma čakajú keď príde domov.

Ani som  si nebol istý, ako sa skončí tento deň. Bolo viac možností.  Možno budem mať šťastie a dozviem sa niečo o Katy, čo ju vzdiali od Dee.  Že čo, o tom som nemal ani páru, ale do riti, dúfal som.

Vedel som, že je ešte skoro, keď som došiel k ich verande a zabúchal som päsťou, ale páčilo sa mi, že jej nedám čas. O chvíľu sa otvorili dvere. Objavila sa Katy, sivé oči sa jej otvorili dokorán a naše pohľady sa na chvíľu zakliesnili do seba.

„Prišiel som trochu skôr.“ – povedal som.

„Vidím“ – odpovedala a znela akoby sa chystala k zubárovi.

„Rozmyslel si si to? Ešte stále to môžeš skúsiť s klamstvom“

„Ja neklamem“ – Tak toto bolo úplné klamstvo!

„Daj mi chvúľku, prinesiem si veci“ – s tým mi pribuchla dvere pred nosom.

Utrápene som sa zasmial.  Fakt má pazúriky, je to zlostné mača. Jedna moja časť by jej rada ukázala, že viem byť aj správny chalan. Nesprával som sa k nej ako blbec, lebo je tým kým je...teda ľudská bytosť. Hoci mi neostala nič dlžná, videl som v jej očiach záblesk bolesti, že jej bezdôvodne ubližujem. Celá situácia bola na hovno.  Ak sa k nej nebudem správať nepekne, možno dostanem nás všetkých do nebezpečenstva, ale moje blbé správanie trápilo aj mňa. Tu nebol víťaz.

Nakoniec sa objavila, vyšla von dávajúc pozor, aby sa ma nedotkla, ako zatvárala za sebou dvere.  Rozmýšľal som, čo má pod tielkom a šortkami.

„No dobre, kam ma berieš?“ spýtala sa, ale nepozrela na mňa.

„Aké by to bolo prekvapenie, ak by si to vedela? Nebola by sranda“

Zostúpili sme z verandy na príjazdovú cestu.

„Som tu nová. Pre mňa je každé miesto prekvapením“

„Tak načo sa pýtaš“ -  zdvihol som obočie. Naježila sa, keď som ju smeroval okolo auta.

„Nejdeme autom?“

Predstavil som si, ako sa vyhýbame autom stromom v  lese a zasmial som sa.

„Nie. Tam kam ideme nemožno ísť autom. Nie je to známe miesto.  Väčšina tunajších ani nevie, že existuje“

„Fíha, takže som výnimka?“

Pozrel som na ňu a študoval som jej profil, kým sme išli. Uvedomil som si, že mi je zaťažko odvrátiť sa.  Tak veru, toto dievča nebolo hocijaké.

„Vieš, čo si myslím, Kat?“ obzrela sa a prichytila ma, že si ju obzerám  a slabo sa začervenala. Prešli sme okolo domu, ktorý stál na konci cesty.

„Som si skoro istá, že to ani nechcem vedieť“

„To, že ťa moja sestra považuje za veľmi zvláštnu“ – slová zo mňa vyšli úplne bez rozmýšľania,ale keď som ich povedal, uvedomil som si, že je to pravda.

„A už začínam mať podozrenie, či niečo neobjavila“

Katy sa objavil na perách neveselý úsmev.

„Ale veď je toľko druhov zvláštnosti nie, Daemon?“

Počujúc moje meno som sa strhol. Práve ho prvýkrát vyslovila. Páčilo sa mi ako znelo.  Uhol som pohľadom a pomaly som vydýchol. Spolu sme prešli cez hlavnú cestu a vydali sa na druhej strane medzi husté stromy.

„To je akože vtip, že ma vezmeš do lesa?“ – opýtala sa.

S napoly privretými očami som sa pozrel cez plece.

„A čo by som tu s tebou robil, Kote?“

Neopovedala mi hneď.

„Možnosti sú nekonečné“

„Fakt?“ – mrkol som na ňu.

Neopovedala mi a potkýnajúc sa pokúšala dostať cez kríky lesného porastu.

„Nemôžeme sa zahrať, že to máme za sebou?“

„Zahrať sa, že sa so mnou prechádzaš?“ Klipkal som očami. Asi prvýkrát v živote som stratil reč. Hoci práve teraz som bol k nej slušný.

Nepáči sa je ani blbec Daemon ani správny Daemon? Teda! Sakra, toto dievča ma zakaždým dostane, že už ani neviem, čo si mám myslieť.

 Tak teraz chcem byť k nej dobrý? Alebo len preto sa k nej chovám pekne, aby som sa k nej dostal bližšie a odradil som Dee? Ježiši, čo má znamenať toto filozofovanie o mojich a jej pocitoch? Nakoniec dostanem i menzes.

„Ver mi mňa to nebaví“ – preskočil som vyvalený strom, potom som sa nahol a ponúkol jej ruku. „Ale keď si budeme nadávať, nebude to ľahšie“

„No s tebou je konverzácia čistá radosť“ – pohľad jej padol na moju ruku, zakusla si do pery a presunula tam všetku moju pozornosť.  Tá horúčava čo mi vybuchla v spodnej časti môjho tela nemala nič spoločné so zlosťou.

Nepríjme moju ruku. Ani by nemala.

Predsa to urobila.

Vložila mi ruku do dlane ako malé gesto dôvery. Preskočila medzi nami statická energia.  Niekedy sa to stávalo, keď sme sa dotkli ľudí, akoby ste ťahali nohy po koberci. Ignoroval som to ako aj to, aká neuveriteľne malá sa zdala jej ruka v mojej. Previedol som ju cez peň.

„Ďakujem“ – zamrmlala, keď som ju pustil.

Nevšímal som si pocit, že sa mi stiahol hrudník, keď som sa stal jej hrdinom, aj keď len v malom.

„Tešíš sa na školu“

„Nie. Nie je vôbec vzrušujúce byť novým dievčaťom. Vieš, vyčnievať ako ranený prst. Nie je to smiešne.“

„Chápem“

„Vážne?“ – cítil som prekvapenie v jej hlase.

Nemohla tušiť ako dobre to poznám

„Hej, vážne. Hneď sme tam“

„Hneď? Ako dlho už ideme?“

„Dvadsať minút, snáď trochu viac.  Povedal som, že je to dobre ukryté“

S ironickým úsmevom ju vediem cez ďalší spadnutý strom, potom sa postavím nabok, aby videla čistinku, kam sme sa dostali.  Ešte vždy sa trochu divím, že som ju skutočne sem priviedol.

„Vítaj v našom malom raji“

Kat nemo ustúpi vedľa mňa a jej oči blúdia hore dole po výhľade, ako sa snaží všetko stráviť. Napätie mi preniká do svalov.

Lúku pretína potok, ktorý tvorí malé, prírodné jazero. V jemnom vetre sa na hladine tvoria vlny.  V strede jazera sa dvíhajú hladké ploché skaly a okolo jazera kvitne množstvo modro fialových divokých kvetov.

Vidí aj Kat to čo ja? Viem, že Dee áno. Keby som niekedy bol priniesol sem Ash bola by sa tu len nudila.  Dawson to chápal tiež . Možno aj Mathew by to bol pochopil.

„Fíha! – zašepkala „Toto miesto je nádherné“

„Veru“ zastal som vedľa nej, rukou som si blokoval silné slnko, aby som sa chránil od lámajúci sa lúča na jazere a jeho trblietania.  Pokojné. Toto miesto bolo stále zdrojom pokoja.  Sem som mohol prísť, aby som ušiel od sveta aj keď len na pár hodín. Spustil som ruku.

Kat sa jemne dotkla môjho ramena.  Sledoval som jej ruku a potom som sa jej pozrel do očí.

„Ďakujem ti, že si ma sem priviedol“ – povedala a rýchlo stiahla ruku a pozrela sa na mňa. Nevedel som čo povedať.  Ten prekliaty stiesňujúci pocit v mojej hrudi sa šíril.

Kat pristúpila k brehu jazera.

„Aké je hlboké?“

„Na väčšine miest tri metre ale  na druhej strane skál šest-sedem metrov.“ Nehlučne som sa postavil za ňu. „Dee to tu zbožňuje. Skôr ako si prišla väčšinu svojich dní trávila tu.“

Pokrčila čelo a dívajúc sa na vodu sa zhlboka nadýchla.

„Počúvaj, ja nemienim dostať tvoju sestru do problémov“

„To uvidíme“

„Nemám na ňu zlý vplyv“ vyhlásila.  „Ešte nikdy som sa nedostala do problémov“

Obišiel som ju. Chápal som, že by sa chcela dostať cez naše prvotné nedorozumenie, ale ja som pochyboval, že by Bethany bolo niekedy napadlo, že ona bude pre Dawsona osudná. Človek sa môže stať zbraňou  a nemusí to ani tušiť.

„Nepotrebuje takých priateľov ako si ty“

„Na mne nie je nič zlé“ – odsekla.  „Ale vieš čo? Zabudni na to.“ Keď sa chcela odvrátiť zastavil som ju s tým, čo ma práve napadlo. „Prečo záhradničíš?“

Obrátila sa ku mne s rukami stisnutými do pästí.

„Že čo?“

„Prečo zahradničíš?“ – díval som sa na vodu a rozmýšľal som na čo mi to, kurva bude, ak ju spoznám, ale neprestal som sa pýtať. 

„Podľa Dee preto, aby si nerozmýšľala. Čo je to, nad čím nechceš  rozmýšľať?“

Katy prudko vydýchla.

„Do toho ťa nič nie je“

Tak dobre.

„Poďme si zaplávať“

Pozrela sa na mňa a vyzerala, že by ma chcela trochu zadusiť.  Sklonil som hlavu skôr než mohla uvidieť môj úškrn, lebo som neveril, že by to pomohlo. Zašiel som nabok, skopol som topánky a rozopol som si rifle.  Nemusel som sa pozrieť, aby som vedel, že Kat ma sleduje.  Cítil som na sebe jej pohľad, keď som si vyzliekol nohavice aj tričko.

Viem, že keď som zostal len v plaveckých šortkách, vtedy čumela naozaj.

Nepozrel som na ňu, radšej som pristúpil na kraj jazera a vrhol som sa doňho.  Chladné vlny hneď zmyly všetky moje myšlienky.  Plával som pod hladinou.  Miloval som vodu.  Plávanie mi promínalo lietanie a dokázal som sa tak bleskovo pohybovať, že to aj tak vyzeralo.

Keď som sa vykopol na hladinu. Kat ešte vždy stála na brehu a tvár mala úplne červenú.  Už som ju skoro začal zase dráždiť, ale potom som sa rozhodol, že  nemám chuť ju naháňať, ak by sa na mňa vykašlala.

„Ideš dnu?“

Špičkou tenisiek kreslila do piesku a hrýzla si spodnú peru.  Šíŕila sa z nej nerozhodnosť, keď sa nám stretli pohľady. Potom blýskala očami ďalej. Rozkošné. Bola vlastne celkom roztomilá.

„Určite si plachá, však, Kote?“

„Kote?“ -  zastavila sa „prečo mi tak hovoríš?“

Lebo vtedy sa zježíš presne ako malé mača.

Ľahol som si na vodu a urobil som pár temp.

„No, tak vojdeš?“ Keď sa nehýbala napadlo ma, že ju musím nejako motivovať.

„Dávam ti minutu, aby so vošla do vody“

Kat zúžila oči.

„Lebo čo?“ Otočil som sa a plával som pomaly k brehu.  „Vyjdem, a chytím ťa“

Ústa sa jej stiahli do zlostného úškrnu.

„To by som chcela vidieť, že to skúsiš“

„Štyridsať sekúnd“ – fakt si myslí, že by som to neurobil?

„Tridsať sekúnd“ – usmieval som sa a dúfal som, že to neurobí. Lebo veru bol by som ju vhodil do vody  s rozkošou.

Niečo si mrmlala pod nosom a potom sa rýchlo trhanými pohybmi vyzliekla z trička aj zo šortiek. Potom sa narovnala a dal si ruky v bok.

„Šťastný?“

Sväté hovno!

Splnilo sa mi želanie, nemá na sebe jednodielne.  Obliekla si červené bikiny a áno – sväté hovno! – nedokázal som nič iné len zízať. Neviem čo som čakal, ale toto nie.

Pod nevábnymi šortkami a beztvarými tričkami, v ktorých som ju doteraz videl skrývala  Kat jedno...jedno nádherné telo s množstvom takých kriviek, že som dostal chuť robiť všetky tie stupidné sračky.  Iste príjemné, ale také, ktoré by boli v konečnom dôsledku veľmi nerozumné.

Nečumel som na ňu, nevšímal som si ako sa jej napína na prsiach tá krvavočervená látka pripomínajúca vrchnú líniu kresby srdca. Nevšímal som si ako jej telo reagovalo na môj pohľad, lebo ani jeden z nás sa nepohol a v tom momente bolo medzi nami niečo hmatateľné, niečo ako pohladenie. A je sakramentsky isté, že som si nevšímal ani štyri nanajvýš päť centimetrový nahý pás pokožky medzi pupkom a spodným dielom plaviek.

Do riti! Teraz  by bolo príhodné utopiť sa.

Koho som chcel oklamať?  No hej, jasné, že som na ňu zízal.

Pri takom malom tele mala neuveriteľne dlhé nohy, ale za to mohol aj látku šetriaci strih jej spodného dielu plaviek, ktoré vykreslili jej plné boky a prekvapujúco štíhly pás. Mne sa v spodnej časti môjho tela napli svaly, ako som pohľadom blúdil pomaly po jej hladkom bruchu a vyššie. Nechápal som ako sa na nej udrží ten červený vrchný diel a nevedel som, či mám byť za to vďačný alebo radšej byť sklamaný.

Priemerná? Skutočne som v súvislosti s ňou použil slová priemerná a „nič zvlášte“? Dopekla, toto dievča...

Napadol ma starý výrok. Dávaj pozor čo si želáš... Je veľmi pravdivý. Nikdy by som si to nebol želal, ak by ma bolo napadlo, že  moje telo bude tak intenzívne reagovať, no ale veru reagovalo a ešte ako!

Tento plán, čo som vymyslel, bol iste najhlúpejší nápad všetkých čias.  Spadol mi úsmev.

„Nikdy nie som šťastný v tvojej spoločnosti“

„Čo si to povedal?“ – pýtala sa s prižmúrenými očami.

„Nič. Bude lepšie ak konečne vojdeš do vody, kým sa ti budú červenať aj končeky prstov na nohách.“

A skôr než by som dokázal si predstaviť všetky blbosti, ktoré by som  rád urobil.

Na to sa ešte viac začervenala. Strnulými krokmi prešla k vode a tým mi poskytla pohľad na svoj zadok. To mi veľmi nepomohlo schladiť reakcie môjho tela.

Objala samu seba a namočila su špičky nôh.

„Je tu krásne“

Áno bolo tu krásne. A horúco. Môj pohľad  padol pod jej kolená a vyššie kde zotrval na určitých partiách.  Stiahlo mi hrdlo a iné časti môjho tela sa napli.

Kurva!

Ponoril som sa, ale ani to mi nepomáhalo, lebo keď som sa vynoril Kat bola mokrá. Iste vtedy skočila do vody keď som bol pod hladinou.  Boli sme len na pár metrov, ja v tej hlbšej časti, tak som sa ponáral, že vlny dosiahli k mojim ústam.

„Čo je?“- pýtala sa

„Prečo nejdeš sem?“ – Srdce som cítil až v krku. Ak má rozum teraz nepríde ku mne bližšie.  Čo sa toho týka, keby som mal rozum, nezavolal by som ju sem.

Kat mala viac rozumu ako ja.

Otočila sa a potopiac sa začala plávať ku skalám.  Keď vyliezla na skaly, potlačil som jeden vzdych. Chcel som...

„Vyzeráš sklamaný“ – poznamenala.

Nebesá a ešte aký som bol sklamaný. A fakt som nevedel čo robiť v tejto situácii. Odstrčil som to celé nabok.

„Fíha, čo tu máme?“

Nohy jej viseli zo skaly dole, kotníky mala vo vode.

„Teraz o čom melieš?“

„O ničom“ blížil som sa ku skale.

„Ale niečo si hovoril“

„Fakt?“

„Si divný“

„No a ty nie si taká ako som očakával“, pripustil som potichu. Kat potriasla hlavou.

„Čo to znamená?“

Skúšal som ju chytil za kotník, ale odtiahla ho.  Žiadna zábava. Do riti!

„Nie som dosť dobrá, aby som sa kamarátila s tvojou sestrou?“

„Nemáte nič spoločné“

„To odkiaľ vieš?“ Stiahla sa dozadu, lebo som sa natiahol za jej druhou nohou.

„Viem“

„Máme veľa spoločného. A mám ju rada. Je milá a je dobré byť s ňou“ Teraz sa už úplne stiahla dozadu, aby bola úplne mimo môj dosah. „A ty by si mohol prestať byť taký čurák, ktorý odháňa jej priateľky.

Jej slová po mne sklzli a nahlas som sa zasmial.

„Ty vôbec nie si ako ony.“

„Ako kto?“

Pravdu povediac ako nikto, koho poznám.  Je pravda, že ľudské aj luxenské ženy sa na mňa dívali rovnako.  Jedine Ash a Dee si  mi dovolili odvrávať, ale s nimi som vyrastal. V ich prípade to bolo iné. Ale ostatné? Väčšinou chceli odo mňa len to jediné. Väčšinou to bolo aj z mojej strany v poriadku, ale stačilo sa na nich len krivo pozrieť a hneď sa rozprchli ako  vystrašené teľatá. Ak sa nad tým zamyslím nie je to veľmi príťažlivé. 

Ale Kat nie .  Možno nemá ani potuchy kto som, ale nemá zo mňa strach a nie je ani ohromená, a aj keď to bola situácia poriadne na hlavu, predsa ma to nahodilo.

A to ju robilo nebezpečnou.

Robiac vlny okolo seba  som sa odrazil od skaly a potopil som sa. Preplával som na druhú stranu a zostal som dole dúfajúc, že ľadová voda schladí moje nanajvýš neslušné vzrušenie.

Sakra, veď ju ani nemám rád!  Pomyslel som si a snažil sa presvedčiť sám seba.

Ved hej, bola vtipná a možno aj zábavná. A skutočne by som rád pohladil jej krivky svojimi rukami aj ústami.  Možno aj svojim jazykom – no dobre, tak určite – ale  pekelne ma to štve.

A ani ona ma nemá rada.  Rada sa na mňa díva, kto by to nemal rád, ale tá nevraživosť bola vzájomná.

Neviem koľko času som strávil pod vodou, kým som si konečne bol aspoň na 92% istý, že  neurobím nič, tak som vyrazil na hladinu.

„Daemon!“

Ten úplne panický strach, ktorý som počul z jej hlasu ma prekvapil. Vyskočil som na skalu, skrčil som sa a čakal som, že sa objaví nejaký Arum. Tí idioti by bez mihnutia oka zavraždili nevinného človeka.

Ale videl som len Kat kľačať v tých prekliatych bikinách  Och, všetko čo som dosiahol studenou vodou bolo preč. 

Chvíľu sa na mňa stuhnuto dívala, potom preliezla cez skalu a zovrela mi ramená. Krv jej zmizla z tváre a bola neskutočne bledá. „Si v poriadku? Čo sa stalo?“ Potom ma pustila , stiahla sa dozadu a udrela ma do ramena. Silno!

„Neopováž sa to ešte raz urobiť!“

„Hej!“ -  rozhodil som ruky – „Aký máš problém?“

„Bol si tak dlho pod vodou, že som si myslela, že si sa utopil . Prečo si to urobil? Prečo si ma tak vydesil?“ Tažko dychčiac vyskočila na nohy. „Bol si dole  nekonečne dlho“

„Do riti!“ Potápal som sa dlhšie než som si myslel. Moje telo nefungovalo ako to jej a ja som na to zabudol. Luxeni nepotrebovali kyslík, ale na to by ľudia nemali prísť...som hlupák.

„Nebolo to tak dlho. Potápal som sa.“

Triasli sa jej ruky.

„Nie, Daemon, trvalo to dlho. Aspoň desať minút. Hľadala som ťa, kričala som na teba. Ja....ja som si myslela, že si zomrel.“

Pomaly som sa postavil na skale a v sebe som sa preklial na milion spôsobov.

„Nemohlo to byť desať minút. To nie je možné. Nikto nedokáže tak dlho zadržať dych.“

„Tak podľa všetkého ty áno“ – Kat ťažko prehltla.

„Sakra!“ – pristúpil som k nej bližšie a snažil som sa zachytiť jej pohľad.

„Ty si sa fakt bála, pravda?“

„Trhni si! Ktorú časť z toho nechápeš, že som si myslela, že si sa utopil? – Striasla sa. Sakra, skutočne som ju rozrušil.  Úprimne som si myslel, že pokiaľ sa utopím, tak bude tancovať tanec radosti na mojom hrobe. V bikinách.

„Do pekla s ňou aj s jej bikinami“

„Kat, ja som sa medzitým bol nadýchnúť. Iste si si to nevšimla, lebo som sa hneď aj potopil znovu.“ – ustúpila a pokrútila hlavou. Videl som v jej oceľovosivých očiach, že mi neverí. Kurva! Ja som sa bál, že Dee nás prezradí a pritom ja urobiím najväčšiu blbosť.

Zabudni na to Kat! Zabudni na to!

Zhlboka som sa  nadýchol a napadlo ma, že  snáď ak ju nahnevám, v rozčúlení zabudne, čo sa stalo. Lepšie, ako tá druhá možnosť.

„Toto sa ti často stáva?“ opýtal som sa. Zablysla na mňa očami.

„Čo?“

„Že si predstavuješ veci“  ukázal som na vodu.  „Alebo máš len hrozne zlú časovú predstavivosť?“

„Nič som si nepredstavovala. A viem určiť čas, ty blbec!

„Tak neviem, čo by som ti mal povedať“ – prstúpil som k nej príliš blízko. „Nie ja som si predstavoval, že  som bol dole desať minút, hoci to nebolo viac ako dve.  Možno najbliťžie až sa dostanem do mesta, kúpim ti hodinky. Keď dostanem späť svoje kľúče.“

Stuhla, pozrela na mňa hore a hnev jej zasiahol podozrenie v očiach.

„Tak povedz Dee, že sme sa úžasne zabávali, aby si dostal späť svoje idiotské kľúče. Vtedy nemusíme zopakovať dnešné predstavenie.“

Usmial som sa na ňu.

„To závisí od teba, Kote. Som si istý, že príde a opýta sa ťa“

„Dostaneš späť svoje kľúče. Mne to stačilo“

Chcela sa otoči, ale pohla sa príliš rýchlo a noha sa jej šmykla na mokrej skale. Stratila rovnováhu a zúfalo mávala rukami vo vzduchu.

Nemárnil som čas rozmýšľaním. Vystrčil som ruku a chytil som ju v tom momente keď sklzla zo skaly. Trhol som ňou späť a stáli sme tam spolu v tesnom objatí.  Jej pokožka bola suchá a teplá a moja mokrá.   Stisol som sánku keď som ten pocit vnímal každou bunkou môjho ja. Bolo zbytočné to tajiť, že ako blesk ma zasiahla túžba.

Kurva, ona bola taká jemná, presne na tých správnych miestach.

„Opatrne, Kote“ – zmrmlal som.  „Dee by mi dala, ak by si si rozbila hlavu a utopila sa“

Kat pomaly zdvihla hlavu a sivými očami vyhľadala moje. Pootvorila ústa, ale nepovedala nič a s tým som bol veľmi spokojný.

Slová v tomto momente by sakramentsky nemali význam, lebo naše telá sa pritisli  k sebe.

Skrz kožu mi prechádzala elektrina. Nemal som ani poňatia, či ona to cíti tiež, a ak áno, či si myslí, že sa jej to iba zdá, ale musel som zadržať slabý ston, keď nás pohladil vánok.  Cítil som dvíhanie sa jej hrude a vedel som, že ju budem musieť pustiť alebo...alebo čo?

Nemal som inú možnosť.

Zložil som ruky z jej bokov, nechal som ich pomaly sklznúť cez dolnú časť jej chrbta a aj tým som mučil sám seba. Jej pokožka bola mäkká a hladká a ten vzrastajúci bolestivý tlak vo mne stál za to.

„Myslím, že je načase vrátiť sa“

Aj oficiálne to bolo najrozumnejšie rozhodnutie, ktoré som prijal, odkedy som ju prvýkrát videl. Úbohé.

Kat prikývla. Nehovorili sme spolu kým sme sa dostali späť na breh, usušili sme sa , obliekli sa, čo bola sakramentsky dobrá vec, lebo z viacerých príčin som sa cítil na hovno.

Vracali sme  sa v trápnom tichu domov.  Keď sme prišli k príjazdovej ceste moja na hovno nálada sa zmenila na chuť biť sa, keď  som spoznal auto stojace pred domom. Celý svet sa môže prepadnúť do pekla.

Kat sa na mňa pozrela so zvedavým výrazom na tvári.  „Kat, ja...“

Vtom sa rozleteli vchodové dvere na mojom dome, ale tak, že sa odrazili od steny. Mathew vyšiel von tak, akoby mal na to všetky práva.  Zbehol po schodoch z verandy a ani sa nepozrel smerom na Kat.

„Čo sa to tu deje?“ – vyzvedal sa.

No ja mám rád Mathewa ako svojho brata, ale nemá čo hľadať  v mojom dome.  Prekrížil som si ruky na hrudi.

„Absolútne nič. Vzhľadom k tomu, že  moja sestra nie je doma by ma  zaujímalo, čo hľadáš v mojom dome“

„Vpustil som sa dnu“ – odpovedal „nenapadlo ma, že by to bol problém“

„Teraz už je, Mathew“

Kat sa pomrvila vedľa mňa a tým na seba pritiahla Mathewovu pozornosť. Stisol pery a pokrútil hlavou.

„Práve ty, Daemon? Myslel som, že máš viac rozumu.“ V ovzduší praskalo napätie.

„Mathew, ak ti záleží na tom, aby si zostal celý, sklapni“

„Myslím, že bude lepšie ak pôjdem“ – povedala Kat a ustúpila nabok. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu som sa postavil pred ňu, aby som ju ochránil pred pohľadom Mathewa.

„Ja si myslím, že bude lepšie, ak pôjde Mathew, pokiaľ nemá iný dôvod okrem toho, že sa stará do veci, do ktorých ho nič nie je.“

„Prepáčte“ – pípla Kat trasúcim sa hlasom, ktorý pôsobil veľmi zvláštne na moje svedomie. Spamätalo sa.

„Ale nemám ani poňatia, čo sa tu deje. My sme boli len plávať.“ Narovnal som plecia.

„Nie je to tak, ako si myslíš, to by si mi mal viac dôverovať. Dee mi skryla kľúče od auta a donútila ma, že ak sa budem venovať Kat, vráti mi ich.“

Kat sa prekvapene nadýchla.

Cez Mathewovu  tvár preblesklo poznanie.

„Takže toto tu je malá priateľka Dee?“

„Áno, to som“  povedala Kat spoza môjho chrbta.

„Myslel som, že  zvládaš situáciu“ – ukázal na ňu Mathew  - „a postaráš sa, aby to aj tvoja sestra pochopila“

„No, prečo to neskúsiš ty, presvedčiť ju?“ – odbil som ho, strácajúc trpezlivosť.

„Zatiaľ v tom nemám veľa sťastia“

Mathew stisol pery.

„Mali by ste mať obaja viac rozumu“ a vtedy som toho mal dosť.

Bol som unavený, jedna časť môjho tela pulzovala bolesťou a nebol som ochotný dovoliť, aby ma niekto kritizoval. Energia mi praskala na pokožke, nevideľne pre ľudské oko, ale unikala von a naplňala ovzdušie. Bolo počuť hrmenie.  Nad našimi hlavami preťal oblohu blesk s  oslepujúcim zábleskom.  Keď svetlo stmavlo, Mathew  sa otočil  a s rošírenými očami odišiel späť do môjho domu.  Pochopil varovanie.

Otočil by som sa ku Kat, ale  skutočne som nevedel čo povedať, takže som sa ticho vybral za Mathewom. Akoby som počul, že niečo povedala, ale nezáležalo na tom.

Na ničom, čo sa jej týka, nezáleží.