Oblivion - 3. kapitola

Překlad: Noemi

Dee potrebovala dohromady  len niekoľko hodín na to, aby všetko čo som jej povedal, vyhodila von oknom a ešte po tom aj prešla svojim Volkswagenom. Vrátila sa z obchodu s množstvom tašiek a s obrovským úsmevom na tvári a ja som vedel, že našla našu susedku.

Keď som sa jej to opýtal, tak okolo mňa preletela ako nejaký prekliaty kolibrík a odmietla odpovedať na akékoľvek moje otázky o tom, čo to sakra robí. Asi o hodinu sa zase ponáhľala z domu. Ja, jej starostlivý a  - o niekoľko minút starší brat – som pristúpil k oknu, aby som sa ubezpečil, že je všetko v poriadku.  Dee ale nešla k svojmu autu. Nie veru, ona išla rovno ku susedom. Niežeby ma to tak veľmi prekvapilo. Bolo isté, že už zaklopala a možno aj bola v ich dome.  Aj cez školský rok bolo skutočne veľmi ťažké dohliadnúť na Dee, ale teraz?

Keď sa konečne vrátila, vyhýbala sa mi, čo bolo vlastne jedno.  Nebol som si istý, že  to vydržím bez kriku a akože som aj úradne bol povýšený za čúráka najvyššej kategórie, predsa som nerád strácal hlavu od zlosti pri mojej sestre.

Večer som sa ja posadil do auta a zmizol som, pričom sa mi podarilo nepozrieť sa na ten prekliaty dom.  Na polceste k mestu som zavolal Andrewa, Adamovho brata, toho z Thompsonových  trojčat, s ktorým som sa najviac zhodoval charakterom i povahou. Jedným slovom sme obaja mali skurvené slnečné gule.

Stretli sme sa v reštaurácii Smoke Hole neďaleko pohoria Seneca Rocks. Skaly tohto pohoria obsahovali kryštály betakremeňa, ktorý mal tú úžasnú schopnosť, že dokázal  skryť prítomnosť nás Luxenov pred Arumami, ktorých považovala väčšina Luxenov za svojich prirodzených nepriateľov. Ale darmo  betakremeň blokoval prítomnosť Luxenov, keď Arum  zbadal človeka so znamením  a vedel, že je blízko Luxen.

Hľadal som si miesto vzadu pri obrovskom krbe, ktorý bol v zime vždy dobre naložený. Táto reštaurácia bola celkom dobrým miestom. Medzi stolami boli umiestnené úlomky skál, ktoré nejakým spôsobom vysielali energiu do Zemi blízkej atmosféry, čo som mal rád.

Keď vysoký blonďavý Andrew prechádzal pomedzi stoly, mnohí za sa za ním obzerali.

Predtým , podobne reagovali hostia aj na mňa.

Možno to vyzerá, že je vo mne poriadna kopa arogancie – no áno aj to – ale jednoducho to bola pravda.  Miešanie ľudskej a luxenskej DNA a naše rozhodnutie v tejto veci malo za následok, že sme ,čo sa týka výzoru, boli na tom veľmi dobre. Myslím to tak, že pokiaľ si niekto môže vybrať, ako bude vyzerať, nevybral by si ten najviac sexi výzor, aký si vie predstaviť? Moje zelené oči boli dedičné v našej rodine a konce mojich vlasov sa krútili aj keď som to nechcel, ale moja atletická skoro dvojmetrová postava a tvár hodná filmovej hviezdy ....no...hodila sa výborne k mojej hviezdnej osobnosti.

Andrew sa posadil oproti mne.  Jeho oči, rovnako ako Adamove a Ashine boli jasne modré. Kývnutím hlavy ma pozdravil.

„Už teraz ti poviem, že Ash vie, že som išiel na stretnutie s tebou, tak nebuď prekvapený, ak sa tu objaví.“

Výborne.

Z úcty k Ash a jej oproti mne sediacemu bratovi som zachoval nehybný výraz tváre, ale teraz som fakt nepotreboval sa stretnúť s Ash.

„Naposledy som počul, že sa na mňa hnevá, takže by som bol prekvapený, ak by sa ukázala“

Andrew sa zasmial.

„Prekvapilo? Fakt? Poznáš Ash odkedy sa pamätáš a vieš, že toto dievča žije preto, aby sa mohlo hádať.“

To je pravda.

„Ale aj ty“ – doložil Andrew a usmial sa, keď som dvihol obočie  -„nechápem, čo je medzi vami“

„To nie je niečo, o čom by som sa s tebou chcel rozprávať, Oprah“ . Ak nevezmem do úvahy, že boli súrodenci, to aj tak bolo dosť ťažké vysvetliť. Ash som mal rád. Sakra, fakt mi na nej záležalo, ale už ma nudilo očakávanie Luxenov, že samozrejme skončíme spolu. Netúžim byť predvídateľný.

Andrew sa nestaral, či odpoviem.

„Ale aj ty vieš, čo sa od nás očakáva“ - stíšil hlas  a pozrel sa mi do očí.  Jedna čašníčka bola Luxenka, ale deväťdesiatdeväť percent ostatných,  boli ľudia.

„Vieš, že nemáme veľa rovesníkov a vieš, čo chce Ethan“

„Najmenej ma zaujíma čo ,kurva, chce Ethan“ – odpovedal som so smrteľným pokojom, ale Andrew ztuhol oproti mne. Ničím ma nebolo možné viac nasrať, ako keď som mal niečo spoločné so Starším menom Ethan.

„Alebo, čo očakáva odo mňa ktorýkoľvek z nich“

Andrew sa uškrnul.

„Dnes si nejaký podráždený“ No presne. Niečo, čo mi pripomína malé, chlpaté bezbranné zvieratko.

„Takže, aký máš problém?“ – trval na svojom - „Práve teraz máš na tvári ten výraz, akože si buď neskutočne hladný, alebo chceš  zabíjať.“

Pokrútil som hlavou a položil som si ruky na operadlá boxu. Súrodenci Thompsonovi prevdepodobne nevedeli o dievčati od susedov a z nejakého dôvodu som si myslel, že bude lepšie, ak to tak aj zostane, kým je to len možné. Niežeby mi na tom záležalo alebo také niečo,  ale ak sa to raz dozvedia, že býva človek v našom susedstve, budem nútený vysporiadať sa s ich nadávaním.

A ja som bol už aj tak za všetkých poriadne napálený.

Keď sme sa najedli, vybrali sme sa domov. Andrewov uštipačný  humor mi trochu zlepšil náladu, ale kým som zastavil na príjazdovej ceste pred svojím domom, zase som pocítil beznádej.

V tento večer mali hliadku Thompsonovi chlapci, ale ja som bol príliš naštvaný, aby som zostal doma v pokoji. Naše rodiny boli najsilnejšie spomedzi Luxenov, preto už celá kolónia plánovala našu svadbu s Ash a preto sme zabezpečovali aj hliadky a väčšinu zaúčania nových príšelcov.

Polovicu noci som strávil v lese, ale nenašiel som nič, čím by som si mohol vybiť svoju narastajúcu frustráciu. Narastajúcu? Do čerta, to už bolo smiešne.

Úroveň môjho hnevu zostávala na rovnakej výške, odkedy Dawson...odkedy zomrel. Len veľmi málo vecí ho dokázalo zmierniť. Určité...s Ash robené veci...hej, ale mier medzi nami bol prchavý a rozhodne to nikdy nestálo za ťarchu nepríjemností s tým spojených.

V posteli som skončil niekedy o tretej skoro ráno a zobudil som sa prekliato pozde, asi okolo jedenástej. Nahromadená energia  vo mne ešte stále šumela. Dostal som sa z postele, umyl si zuby a obliekol som si tepláky a obuv. Kým som vyšiel do slnečného sparného letného dňa, Dee už bola preč.  Jej auto stálo na príjazdovej ceste, ale auto dievčaťa zmizlo.  Do pekla.  Sú spolu.  Jasne! Môj tlak hraničil s porážkou. No ako keby mi mohla hroziť porážka.  Zbehol som po schodoch z verandy, prebehol po príjazdovej ceste a krížom cez cestu som vbehol medzi stromy.  Prinútil som sa k ľudskému tempu, aby som využil len toľko energie, koľko je nutné a vyprázdnil som si myseľ. Pri behu som sa snažil na nič nemyslieť.  Ani na Arumov.  Ani na DOD.  Ani na očakávania. Ani na Dee. Ani na Dawsona.

Ani na dievča od susedov.

Pot mi stekal po nahej hrudi a spotili sa mi aj vlasy. Nemal som ani poňatia koľko času prešlo, ked som konečne pocítil, že mi slabnú svaly a otočil som sa späť. Kým som sa dostal domov mal som pocit, že by som dokázal zjesť celú kravu.

Príjazdová cesta už nebola prázdna, stálo na nej auto dievčaťa. Spomalil som do kroku a uvidel som, že za autom ležia na zemi  vrecia.  Krčiac čelom som si odhrnul vlasy.

„Čo do čerta...?“

Boli to vrecia so zeminou a rašelinou – samozrejme tie ťažšie  druhy.

Zastal som a podozrievavo som sa díval na dom.  No áno, sadenice do záhonov, čo skutočne vyzeralo ako nejaký výjav z hororu. Žeby bola Dee s ňou? Tíško som sa zasmial.  Dee jej pomáha sadiť kvety? Tak toto je teda kurevsky smiešne. Moja sestra nemá ani poňatia aký je rozdiel medzi burinou a kvetmi a navyše ani nie je nadšená, ak sa jej dostane zemina za nechty. Zašiel som za Sedan a zastal som. Zdvihol som oči k nebu a potriasol som hlavou a úprimne som sa smial sám sebe.  Robím dojem tvrďasa, ale predsa nie som schopný prejsť okolo krabice alebo vreca bez toho, aby som s nimi pomohol jednému dievčaťu.

Otočil som sa  a zodvihol som vrecia nahlas stonajúc pod ich váhou. Neuveriteľnou rýchlosťou som ich zložil na upravenú kopu vedľa poľutovaniahodne zanedbaného kvetinového záhona a rýchlo som sa vybral domov, osprchovať sa.  Už som stál pod rovnomerne padajúcou vodou keď som si uvedomil, že sa ani nepamätám, kedy  som sa  naposledy úprimne od srdca zasmial.

Práve som vyšiel spod sprchy, keď sa ozval môj mobil na nočnom stolíku.  Zobral som ho a keď som videl, že je to Matthew, zachmúril som sa.

Matthew nebol oveľa starší od nás ani ostatných, ale stal sa akýmsi našim náhradným otcom, keďže naši rodičia sa až sem nedostali.  Podobne ako my, aj on žil mimo kolónie a učil na petersburskej strednej škole. Nepochyboval som o tom, že by urobil hocičo pre nás a pre Thompsove trojčatá, ale telefonovať nezvykol málokedy.

„Čo je?“ –  opýtal som sa a pritom som vyberal čisto vyzerajúce jeansy z kopy oblečenia na podlahe.

Matthew sa hneď neozval.

„Pred chvíľou tu bol Vaughn. Bez Laneho.“

„Rozumiem“ – Zhodil som zo seba uterák a vhodil som ho do kúpeľne.

„Máš ešte niečo?“

„Práve som chcel pokračovať“ – odpovedal Matthew.  Natiahol som si rifle.

„Podľa Vaughna zamerali neznámych Luxenov v našej blízkosti. Vieš, čo to znamená?“

„Do frasa“ – mrmlal som a zapol som si nohavice.

„Došli Arumovia.“

DOD ani po takej dlhej dobe nedokázali rozlíšiť Arumov od Luxenov a pritom sme sa ani v najmenšom nepodobali. Hlupáci.  Asi to bolo preto, že sa im  ešte nikdy nepodarilo chytiť ani potkana.  Vždy sme sa od nich oslobodili predtým, ako by mali DOD možnosť ich zozbierať ako nás. Bolo to veľmi dôležité, aby vláda nezistila rozdiely, lebo darmo sa nám pozrelo DOD ešte aj do zadku, nikdy neprišli na to, čoho všetkého sme my schopní. A tak to malo aj zostať, ale to by bolo nemožné, ak by prišli na to, že Arumovia sú úplne iný druh.

„Vedia koľkí sú?“ – opýtal som sa.

„Počul som, že hovoria o jednej skupine, ale aj ty vieš, ak je tu jedna skupina, je ich viac.“

„Tak to je teda fakt kurevsky úžasné“ – zaškvrkalo mi v žalúdku, pripomenúc mi, aký som hrozne hladný. Bral som schody hore po dvoch do kuchyne. V poslednej chvíli som si to rozmyslel a vystúpil so na verandu.

A zbadal som ich.

Obidve dievčatá tvrdo pracovali na záhone a musím uznať, odtiaľ kde som ja stál, to vyzeralo ihneď lepšie.  Kopu buriny a vyschnutých rastlín povyberali a tými naplnili čierne odpadové vrecia, ktoré boli postavené vedľa schodov.

Dee bola totálne smiešna ako pozorne vyťahovala listy novej sadeničky, akoby sa snažila ju zachrániť, no nemal som poňatia, čo chce tým dosiahnúť. Pravdepodobne to, aby sa jej nedostala hlina za nechty. Pohľad mi padol na druhé dievča.  Kľačala na zemi , jednou rukou sa opierala o čerstvú rašelinu, chrbát mala trochu zohnutý, zadok trčal do vzduchu.  Roztvoril som oči a veru moje myšlienky sa skrútili hneď k tomu, že som si ju predstavil presne tak, ale menej oblečenú. 

To ma nahnevalo. Takéto myšlienky som potreboval najmenej. Veď som ju ani nepovažoval za natoľko príťažlivú, kurva. Nie. Vôbec nie!

Posadila sa na päty, lebo Dee jej niečo povedala a potom otočila pomaly hlavu smerom ku mne.

„Halo“ – ozval sa Mathewov hlas pri mojom uchu. Zvraštiac obočie som uhol pohľadom a poškrabal som sa na hrudi.

Do riti, zabudol som si zobrať tričko.

„Čo je?“

„Počúvaš vôbec to, čo ti hovorím?“ – opýtal sa Mathew nahnevane.

„Hej“ – odpovedal som nevšímajúc si ho. Pozeral som sa, ako sa dievča otočilo ku  záhonu a začalo divo kopať.

„Dee má novú kamarátku, človeka.“

Na linke som počul vzdych.

„Dá sa povedať, že sme obklopení ľuďmi, Daemon“

„Snáď nie?“

„Áno, ale toto dievča sa nasťahovalo do susedného domu“

„Čože?“

„Absolutne nechápem, prečo to dovolili“ – stíchol som a sledoval dievčatá. Dee práve odovzdala dievčaťu jednu peknú sadeničku.

„Ale Dee sa na ňu úplne vrhla. A poznáš ju. Od prípadu Dawsona a Bethany  zúfalo chcela...“ - všetko čo bol Dawson, ale ja nie som. Je to prekliata a skutočná pravda.

„Škola je jedna vec“ – trochu jemnejšie povedal Mathew, o čom sme nehovorili, ale viselo to vo vzduchu - „Ale takto blízko k vášmu domovu a ku kolónii?  Čo si vlastne myslelo DOD?“

„Neverím, že vôbec rozmýšľajú“ – to ale nebola celkom pravda. Nikdy nič neurobili bez príčiny.

 „Musíš byť opatrný“

„Vždy som opatrný“

„Myslím to vážne“ – ozval sa Mathew znechutene.

„“Postarám sa o to“ – sľúbil som. – „Zatiaľ to nepovedz Thompsonovým, v poriadku? Nepotrebujem, aby som k tomu všetkému sa musel vyrovnávcať ešte aj s ich reakciami.“

Mathew súhlasol a potom ešte asi pol hodiny kecal striedavo o nových susedoch a o Arumoch. Len niektoré časti sa mi dostali do povedomia, lebo som stál na verande a sledoval dievčatá. Nepotreboval som prednášku o tom, aké bolo nebezpečné ak boli Arumovia v našej blízkosti a aké predbežné opatrenia musíme urobiť, navyše to vedel aj on.  No ale takýto bol Mathew , prorok skazy.

Ale teraz keď sme sa presvedčili o tom, že skutočne došli Arumovia, musím ukončiť tú vec medzi Dee a tým novým dievčaťom skôr, než sa niečo stane a privedie jedného z tých parchantov priamo k nám, ako sa to stalo v prípade Dawsona.

Keď som dohovoril, vošiel som a obliekol si tričko a napriek reptajúcemu prázdnemu žalúdku som znovu vyšiel von. Bol som hladný a otrávený a to nikdy nie je dobrá kombinácia.

Dee sa zodvihla keď som prešiel cez cestu a prášila si dlane, ale susedovie dievča zostalo na zemi a utláčala zeminu. Položil som ruku na Deeine rameno a držal som ju pevne keď sa chcela odtiahnúť.

„Čau, ségra!“

Dee sa usmiala s nádejou v očiach. Len Boh vie, čo si myslela, prečo som sem prišiel ale vedel som, že ju dôkladne sklamem.

„Vďaka, že si nám preniesol vrecia“ – povedala

„To som nebol ja“

„V poriadku, blbec“

„To nie je pekné“ – objal som ju a usmial sa, keď zdvihla nos dohora.

Cítil som, že ma sleduje, a keď som sa pozrel stretol som sa s pohľadom dievčaťa. Tvár mala červenú od slnka, alebo od niečoho iného. Vlasy si vyčesala do chvosta ale pár  pramienkov sa jej od potu prilepilo k pokožke. Môj úsmev zvädol.  Z tohoto bude ešte veľký problém.

„Čo robíš?“

„Upravujem...“

„Teba sa nepýtam“ – prerušil som ju a obrátil pozornosť na Dee. „Ty čo robíš?“

Dievča pokrčilo plecia a zobrala ďalšiu sadeničku. Vôbec som ju nezaujímal. Zúžil som oči. Chovala sa tak, akoby som tu ani nebol.  To je neprípustné.

Dee ma tresla do brucha. Viem, že keby bola chcela dokáže udrieť aj oveľa silnejšie, preto som nezareagoval.

„Pozri, čo sme urobili.  Myslím, že mám k týmto veciam  skrytý talent“

Pozrel som na záhon. Fakt urobili kus práce. No vlastne nakoľko je ťažké vytiahnúť nejaké buriny a potom tam strčiť  iné?  Keď na mňa to dievča pozrelo zodvihol som obočie.

„Čo je?“ – opýtala sa

Mykol som plecom.  Skutočne ma nemohla menej zaujímať.

„Vyzerá to dobre. Hádam“

„Vyzerá to dobre?“ – Dee skoro zvýskla.

„Je to viac než dobré. Urobili sme to super. Vlastne Katy bola super. Ja som len pomáhala.“

Nezaoberal som sa sestrou a celú svoju pozornosť som zameral na to dievča.

„Takže toto robíš vo voľnom čase?“

„Čo je, teraz sa už so mnou bavíš?“ – usmiala sa.  Stuhla mi čelusť keď som videl, ako nabrala za hrsť rašeliny.

„Áno je to jedno moje hobby. A tvoje? Kopať do šteniat?“

V prvom momente som nechápal, prečo to povedala. Mne nezvykol nikto odvrávať. Nikto nebol taký hlupák.

Naklonil som hlavu nabok.

„Nie som si istý, či by som ti to mal prezradiť pred mojou sestrou“

„Au“ -  uškrňala sa Dee

Dievča sa ešte viac začervenalo. Cítil som, že sa mi ústa sťahujú do úškrnu. Na čo asi myslí?

„Ale rozhodne to nie je také trápne“ – kývol som k záhonu

Ztuhla. Kúsky rašeliny padli z jej prstov.

„Prečo je záhradničenie trápne?“´

Zdvihol som obočie.  Dievča sa múdro stiahlo, ale vystrčila tvrdohlavu bradu a pritom rozhadzovala rašelinu po záhone.

Ešte viac sa mi zúžili oči.  Videl som na nej, že sa núti, aby zostala ticho. Mal som zrazu pocit, akoby som bol žralok, ktorý zacítil krv vo vode.

Dee to vycítila , preto ma zatlačila  - „Nebuď blbec, prosím“

„Nie som blbec“ – povedal som a uprene som hľadel na susedovie dievča.

Aj ona zodvihla obočie. Ten jej postoj. Jej správanie. Nepáčilo sa mi ...ale predsa... a keď som si to uvedomil, naštvalo ma to.

„Čo je?“ – pýtal som sa – „chceš niečo povedať, Kote?“

„Nič. Okrem toho, aby si ma nikdy viac nenazval, Kote.“

Pokojne dokončila utláčanie povrchu zeminy, potom vstala a usmiala sa na Dee.

„Myslím, že sme urobili pekný kus práce“

Toto dievča ma dôkladne ignorovalo.

„Áno“ – Dee ma zase posotila smerom k domu. „Urobili sme to dobre, či je to trápne alebo nie. A vieš čo? Páči sami taká trápnosť“

Pozrel som sa na čerstvo zasadené kvety. Stále som nedokázal pochopiť, že tam stojí a tvári sa, akoby som neexistoval. Túto kočku som vôbec nedokázal strápniť. To ma uzemnilo.  Asi nechápem dobre, čo vidím. Väčšina ľudských dievčat predo mnou neutekalo.  Boli by utekali skôr ku mne, ale väčšinou stačil pohľad na to, aby radšej ušli.  Ale toto dievča...vlastne sa so mnou ani nezaoberalo.

„A myslím“ – pokračovala Dee – že by sme tú trápnosť mali rozšíriť aj na záhon pred našim domom“  Úplne sa triasla od vzrušenia.

„Môžeme ísť do obchodu, nakúpime všeličo a ty...“

„Ona nemôže vstúpiť do nášho domu“ prerušil som ju zlostne, lebo som vedel kam by to viedlo – „Skutočne“

Dee stisla ruky do pästí.

„Myslela som kvetinový záhon, na tom by sme mohli pracovať. Keď som sa naposledy pozerala bolo to vonku a nie dnu.“

„Nezaujíma ma to“ – odsekol som -   „nechcem ju tam“

„Daemon, nerob to!“ – šepla mi Dee a videl som, že jej oči sa začínajú lesknúť. „Prosím, páči sa mi“

Neznášal som tento jej pohľad. Potichu som vzdychol.

„Dee...“

„Prosím...“ – skúsila to znovu.

Bez slova som zaklial a prekrížil si ruky na hrudi.  Nemôžem poľaviť.  Bolo to príliš veľké riziko. Išlo o jej život.

„Dee, máš priateľov“

„To nie je to isté. Aj ty to vieš“  - aj ona si založila ruky – „To je iné“

Pozrel som sa na Katy  a sebavedomo som sa uškrnul.  Vyzerala, ako niekto, kto mi chce niečo hodiť do hlavy.

„Ale oni sú tvoji priatelia, Dee. Ktorí sú ako ty.  Nepotrebuješ sa kamarátiť s takýmito...ako je ona“

„Čo tým myslíš, že takí ako ja“ – pýtala sa Katy

„On to nijak nemyslel“ – pokúšala sa odpovedať Dee.

„Hovno“ – zamrmlal som.  Presne tak som to myslel.  Dievča len nerozumie, čo to presne znamená.

Katy sa postavila tak, akoby sa chcela pobiť a keby som nebol tak sakramentsky naštvaný, zdalo by sa mi to – roztomilé.

„Čo za problém to vlastne máš?“

Prekvapene som sa otočil k nej.  Toto dievča ...teda! Keď jej oči blýskali od hnevu, bola krajšia ako priemerná, ale rozhodol som sa, že sa tým nebudem zaoberať.

„Teba“

„Ja som tvoj problém?“ – urobila krok ku mne a vyzerala, že by si tvrdo potrebovala seknúť.

„Ani ťa len nepoznám a ani ty mňa“

„Vy ste všetci rovnakí“ – Do pekla, bola to pravda! - „Nepotrebujem ťa spoznať. A ani nechcem“

Cez tvár sa jej mihol zmätok a zodvihla ruky k nebu.

„Tak kamoš, to bude perfektne fungovať, lebo ani ja nechcem spoznať teba“

„Daemon“ – ozvala sa Dee a chytila ma za rameno – „prestaň“

Nespustil som oči z Katy.

„Nepáči sa mi, že sa kamarátiš s mojou sestrou“

„Zvrchu seriem na to, čo sa ti páči a čo nie“ – vyskočila.

Sväté hovno! Ani trochu som sa nemýlil, keď som si myslel, že jej vôbec nenaženiem strach. A prv, bez rozmýšľania ma napadlo, že sa mi to páči.

No ale to sa nesmie stať.

Pravdepodobne som sa rýchlejšie pohol ako som mal a už som aj stál pred ňou. Dívali sme sa uprene na seba.

„To si....ako si to urobil?“ – cúvla, s očami dokorán sa striasla.

To je ono. Strach. A asi kvôli tomu, že  som bol totálny blbec, chcel som, aby sa bála, lebo v mojom svete sa strach rovnal zdravému rozumu.

„Počúvaj pozorne!“ – začal som a dovtedy som ju nútil cúvať, kým nebola pritisnutá k stromu. Dostal som ju do pasce.  Nespustila zo mňa oči.

„Len raz ti to poviem. Ak sa hocičo stane mojej sestre, nech ti pomáha...“ Prerušil som samého seba.  Moj pohľad mi padol na jej otvorené ústa.  Kurva, doteraz som si ani nevšimol aké má plné pery. Keď som znovu vzhliadol, na tvári som jej videl, že rozumom chápe, že je v nebezpečenstve, ale jej telo ju nenasleduje.

Cítila, že ju priťahujem aj v tomto momente,  keď som ju donútil cúvať. Napriek tomu som ju priťahoval. A toto vo mne spustilo niečo, čo som nechcel bližšie preskúmať. 

Usmial som sa a stíšil hlas.

„Aké si ty špinavé mačiatko“

Pomaly a skoro omámene zažmurkala.

„Čo hovoríš?“

„Špinavé“ – zopakoval som a nechal som to slovo vysieť vo vzduchu. Nakoniec som doložil:  „Si samá hlina. Prečo, na čo si myslela?“

„Nič“ – povedala, ale jej červenajúca sa tvár svedčila o inom. „Zahradničím.  Vtedy sa človek zašpiní“

Skoro som sa zasmial nad úbohým pokusom dostať sa z tej situácie. Lenže ešte stále ju nezdolal strach a to bolo skutočne sexi.

„Sú oveľa zábavnejšie spôsoby ako sa zašpiniť“ – Spamätal som sa.  To ma ako došľaka, napadlo? Musím sa opraviť -  „No niežeby som ti ich chcel ukázať“

Tá zaujímavá červeň sa jej stiahla až dole po krku.

„Radšej by som sa váľala v hnoji ako hocikde , kde ty spíš“

O tom som veľmi pochyboval.

Jedna moja časť by ju chcela hneď chytiť za slovo. Zohnúť hlavu a ochutnať tie malé a predsa plné pery.  Položil by som si ju na jedno rameno, aby ma nemohla od seba odsotiť. Ale momentálne uspokojenie by za to nestálo. Hodil som na ňu ešte jeden posledný pohľad, zvrtol som sa, a ako som prechádzal okolo Dee povedal som jej.

„Musíš zavolat Mathewa! A to hneď, nie o päť minút!“

Bolo to klamstvo, ale ako väčšina klamstiev, splnilo svoj účel.