BM - kapitola 43,44

Autor: Iveta

43. kapitola

Tadeáš

Spokojne sa usmieval. Párty sa vydarila. Ľudia sa zabávali a on sa nemohol dočkať, kedy pozostatky z nej, jeho otca vystrelia na Mars. Síce už dávno nerobil domáce žúrky pre vytočenie toho zmrda, stále však mali na neho ten istý efekt a on si ho úplne rovnako vychutnával.

Sledoval svojho priateľa, ako pobehoval a inkasoval prachy v hrubých roličkách alebo malých bankovkách. 

Možno by mal mať zlý pocit. Mal by sa cítiť previnilo, pre spoluprácu s dealerom. Ale tí ľudia si to sami pýtali. Kto nechcel, toho Šimon nikdy nenútil. Tak koho zaujímalo, čo s nimi bude?  Potreboval prachy. Ak by mohol, vyplatil by mu ten dlh a dal tomu chlapcovi šancu na normálny život on sám. Bol to dobrý týpek. Len sa s ním život zahral a on robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby udržal svoju rodinu nad vodou.

„Bro, máš to u mňa.“ Oprel sa o stenu, takmer sa dotýkajúc jeho ramena.

 Využil to, jemne do neho sotil lakťom a skryl úsmev za plastový pohár s kolou.

„V pohode.“ Siahol do vrecka teplákov a sám vybral svoju fialovú rolku, šťuchajúc do jeho ruky, kým Šimon nesklonil pohľad od davu.

„Šalieš? To nemôžem. Veď sú to už mesiace, čo si si naposledy niečo kúpil. Myslel som, že poslednýkrát sme sa dohodli, že  si už viac, bez tvojej kúpy, nevezmem ani cent.“ Bol tak tvrdohlavý.

„Sú to peniaze môjho otca, ktorý by ich preflákal aj tak na kurvy alebo na  lacné pokusy získať matku späť. Alebo oboje možnosti v rovnakú chvíľu. V skutočnosti, som si istý, že ani nepostrehne, že mu pár fialiek chýba. Má ich len tak v stolíku, v pracovni, pre Boha. No tak.“ Strčil mu ich do vrecka jeho džínsov a žmurkol na neho.

Šimon si však do neho siahol a krútiac hlavou sa mu ich snažil vrátiť.

„Nemôžem.“

„Boha, jasné, že môžeš. Musíš. Ak ich nedáš Johnnymu, kúp z nich tvojmu bratovi hračky, šaty, potreby do školy. Ide v septembri do školy, nie? Alebo zaplať matke liečenie. Urob s nimi čo chceš, ja si ich späť nevezmem.“ Hodil do seba posledný hlt koly, s pár kvapkami na spodku, aby mohli zanechať na podlahe lepkavé stopy. Hodil ho na zem, dupajúc po tom kelímku znova a znova až sa pod jeho podrážkami nezmenil na rozpraskanú placku, špinavú a zašednutú.

„Sú to dve tisícky,“ upozornil, stále držiac tie papiere, akoby boli kontaminované.

„Viem, bol som ten, čo ich vzal otcovi,“ posmieval sa, prehadzujúc ruku okolo jeho ramien.  „Šimon, proste si ich vezmi. On ich nepotrebuje, ale ty viac, než by bolo pekné. Ak by som mohol, dal by som viac.“ Potľapkal ho po ramene, na ktorom mal položenú ruku, a pritisol si ho k sebe.

„Hej, dal si, kurva, odpich... To že si mi dal lóva neznamená, že ti dovolím sa ku mne tak túliť.  Utekaj za svojím bratislavským krysákom!“ Sotil do neho a zastrčil peniaze, s hraným pohoršením, do vrecka svojich džínsov.

„Ďakujem, aj za brata.“ Zvážnel a Tadeáš tvrdo prikývol.

„Vieš, že ak by si čokoľvek potreboval, stačí sa ozvať,“ pripomenul mu zas a znova.

„Nikdy ťa nevyfajčím,“ odpovedal jeho priateľ  a obaja sa zasmiali.

„Muž môže dúfať, nie?“ Vtipkovať s ním na túto tému bolo jednoduché. Poznal jeho príbeh. Vedel, že v skutočnosti bol Nikolas iba akousi chybou v jeho Matrixe a  mal rád prsia a chuť ženského vzrušenia. Teda, pokiaľ neprišlo na Nika. To miloval strnisko a slanú chuť jeho vrcholu na svojom jazyku.

Myšlienky na neho mu znova stisli hrudník. Neozval sa už týždne a on nemal dosť odvahy, aby to urobil sám. Predstava, že by sa skutočne pohol bolela, ale zároveň bola upokojujúca, pre Nikove dobro.

Chcel, aby bol šťastný, miloval a bol milovaný. S ním či bez neho. To nebolo podstatné.

„Nemáš chuť niekedy od všetkého utiecť? Od tvojho otca, od citov, ktoré ťa bolia? Lebo ja áno. Od pätnástich som v prdeli a už som tak unavený z tohto všetkého. Nenávidím každý jeden deň. Neviem ani kým som. Niekedy sebecky túžim  nechať všetko tak a prísť na to, kým by som sa stal, ak by môj otec nebol zbabelec a nenechal všetko na mojich ramenách a nehodil si to o náš orechový strom.“ Pretrel si tvár dlaňami a ďalej hľadel na ľudí, tancujúcich na provizórnom parkete.

V skutočnosti to mohol urobiť hneď, keď ho našiel hompáľajúceho sa pri hojdačke, ktorú mu urobil na tom istom konári. Ale stroskotaní samovrahovia majú tendencie zanechávať hlúpe listy na rozlúčku, ktoré by sa nemali vôbec brať tak vážne, ako to robia pozostalí. Tí ľudia sú psychicky na dne. Vo chvíli, keď to píšu, to nie sú tí istí ľudia. Odkazy na papieri sú šialené bludy. Kecy. Nemal nikdy čítať. Jeho matka mala byť tá silná, aby ho zničila a nedovolila, nech to jeho dospievajúce ja videlo, správu blúzniaceho a zlomeného muža.  Muža, ktorý bol dosť veľký sebec a dokázal svoje povinnosti a zodpovednosti odkázať na syna v adolescentom veku.

Odkaz: Ty si teraz chlapom v dome postaraj sa o brata a matku bol zlyhaním a jeho poondená matka mu mala vysvetliť, že to nie je jeho starosť, že je dieťa a jeho otec bol len kopa sračiek, a nikdy ani kúskom chlap. Že hypotéky a exekúcie sú výsledkom  slabosti a neschopnosti jeho otca a on sa má sústrediť na školu, nie na zháňanie peňazí.

No mal tú smolu, že sa narodil sebeckým sviniam, čo nevideli viac ako seba.

Šimon dobre poznal jeho názor. Tadeáš nebol typ človeka, čo by chodil okolo horúcej kaše. Ak mu na človeku záležalo bol úprimný a nebolo dôležité, či dotyčného pravda zabolí. Ak ju potreboval počuť. A povedal mu už tisíckrát, že jeho matka a brat nikdy nemali byť jeho starosťou, že to on a jeho vtedy ešte pár mesačný brat mali byť jej prioritou.  Mala bojovať, urobiť nemožné, aby ich z toho svinstva dostala. No vyhovovalo jej, že si jej dospievajúci, ešte len šestnásť ročný, syn vzal slová stroskotanca k srdcu a začal cestu k seba zničeniu.

Bolel ho pohľad na Šimona. Tak proste dvadsať jedna ročný muž nemá vyzerať. Bol strhaný, vychudnutý a pripomínal dokonalé vyobrazenie mužského anorektika alebo možno závisláka. To prirovnanie bolo omnoho príhodnejšie. Aj napriek tomu, že nemal nikdy ani jeden jediný prásk z jointa.

A preto to robil. Usporiadaval párty, kde mohol predať, čo najviac, strkal mu peniaze jeho drblého otca. Toľko koľko mohol. Niekto mu musel pomôcť. Bol príliš dlho na všetko sám.

„Každý deň, ale som v pasci.“ Tak ako on. Preto mu rozumel a nesúdil ho. Bol spriaznenou dušou. Prechádzal si sračkami neporovnateľne väčšími, ako väčšina ľudí v jeho veku.

Prikývol s neprítomným pohľadom. S peniazmi vo vačku. Konečne vzdal ten nezmyselný boj. Bolo jasné, že si tým nabudúce budú musieť prejsť znova, Ted však mal v zálohe jeho malého bračeka. Šimon by urobil nemožné, aby bola tá malá opička zabezpečená.

„Pozval si ju?“ ozval sa. Kývol hlavou a Tadeáš nasledoval jeho pohľad.

Musel párkrát zažmurkať, aby sa presvedčil, že to bola ona.

Rozhodne ju nepozýval, nevedel o nej nič už takmer mesiac. Pochyboval, že vlastne niekto vedel.

Bola zavesená do dákeho chalana, ktorého ani on sám nepoznal. Smiala sa nahlas a koketne, v krátkej sukni a tričku, z ktorého jej doslova vytekali prsia. Jej kroky boli tackavé  a smiech maniakálny. Bola odpálená.

„Aspoň, už viem odkiaľ má zrazu prachy na materiál,“ uchechtol sa  pri ňom Šimon, nestrhávajúc stále pohľad z jej tela.

„Ako to myslíš?“ zavrčal, zatínajúc päste. Dúfal, že to zle pochopil. Dantony by nenávidel, ak by sa dozvedel, že si niečo šľahá. On sám by šalel. Bola v rodine, Dan ju hľadal od chvíle, ako zmizla.

„Chodí si ku mne po Hera. Ale sakra, som niekedy tak sklamaný, že to na mňa znova neskúša tou svoju malou, tesnou pičkou.“ Oblízal si spodnú peru a Ted konečne pochopil, kde sa tam vzal ten hladný pohľad v očiach jeho kamaráta.

„Trtkal si ju? Robíš si zo mňa, kurva, srandu? Využil si ju? Šimon, kurva!“

„Sama sa vnútila. Chcel som ju poslať odkiaľ prišla, ale potom vystavila tie svoje kozy. Nenútil som ju. Johnny by mi dal ktorúkoľvek zo svojich dievčat, ak by som chcel. Nie som odkázaný na znásilňovanie závisláčok, ale ju by som vytrtkal ešte raz. Saje ako by z toho mala titul,“ rehotal sa, no jemu z toho skrúcalo žalúdok.

Nebol to majetnícky pocit, skôr nepríjemné zvieranie pre bolesť, ktorú bude cítiť jeho brat, až sa toto dozvie. Rozhodne nechcel byť tým, kto mu to povie, alebo byť čo i len pri tom. Zbesnie.

„Už jej nič nepredaj! Počuj. Ak si skutočne môj priateľ odstrihneš ju a, sakra, isto už nezasunieš!“ Hysterčil, ako malá suka, ale bolo mu to jedno.

„Ak ju chceš pre seba, okej, bro. Dávam ruky preč, ale nemôžeš odo mňa žiadať, aby som sa zbavil jedného zo svojich pravidelných zákazníkov.“

„V skutočnosti, je to jediný krát, čo ťa o niečo také prosím. A nie pre seba, ale môjho brata.“

„Nemáš ho rád, zničil ti vzťah s Nikolasom, prečo by si orodoval? A navyše, ak jej nepredám, nič tým nezískaš, nájde iného dodávateľa alebo závisláka, na ktorého sa prisaje ako tu na tohto úbožiaka a dostane čo chce.“

„Stále je to môj brat. A aj keď si to odmieta pripustiť, miluje ju...“

„Takže, čo? Rozhodol si sa byť jej strážcom, kým si tvoj brat, trpiaci pocitom menejcennosti, neuvedomí, že ju miluje? Lebo ak áno, odvádzaš fakt na hovno prácu.“

To bola pravda. Stratil ju z dohľadu na mesiac. Bol na nič. Ale teraz už to nedopustí.

Ukázal na Šimona prstom, so zdvihnutým obočím, nútiac ho prisahať, než odišiel, pripravený urobiť niečo, čomu sa vyhýbal od chvíle, ako si uvedomil, že tá ženská je stalker a sociopat.

Zrejme už bolo neskoro, ale neodpustil by si ak by sa aspoň nepokúsil vrátiť ju k rozumu.

Nechala sa tým chlapom oprieť o stenu a v podstate  prstovať pred všetkými v miestnosti. Voľačo jej zašepkal a ona naklonila hlavu, vzdychajúc mu do ucha, zatiaľ čo jej prsty šikovne pracovali na jeho zadných vreckách. Párkrát mu stisla zadok než vybrala ruky a všimol si, ako v jednej z nich zvierala saklík s tabletkami.

Bol čiastočne uchvátený jej šikovnosťou skoro v rovnakú chvíľu, ako pohoršený a sklamaný.

Bez toho, aby sa starala o čokoľvek si za jeho hlavou proste otvorila to vrecúško a vytiahla jednu pilulku, ukladajúc ju zvodne na svoj jazyk, než ho za zátylok pritiahla k sebe a poslušne sa podelila o lup, z jeho vrecka.

Nemohol si pomôcť a fascinovane sledoval to divadlo. Nie pre to, že by bol uchylák a mal rád pohľad na takmer už sexujúci pár.

No tá jej suverenita, tá zmena, ktorou si prešla jej bytosť. Jasne sa mu pred očami objavil obrázok, ako prskala, keď sa napila z vodky s džúsom, ako ju dusilo v kuchyni, keď na ňu vydýchol trošku dymu z marihuany.

Mal byť zhrozený a sklamaný, vôbec nie fascinovaný stvorením, čo z nej vzniklo.

Zo zasnenia a hodnotenia ho vytrhol jej ston. Ten hajzel do nej práve skutočne vrazil prsty v jeho obývačke?

Dvoma dlhými krokmi ho schmatol za zadnú stranu trička a odhodil do tancujúceho davu.

Blažený výraz zmizol  z jej tváre a pár krát zamrkala, nechávajúc omámený a neprítomný úsmev na svojej tvári.

Zrejme ani netušila, že sa chystala mať sex v miestnosti plnej ľudí.

„Čo máš, kurva, za problém? Je moja, bež si nájsť inú!“ Sotil do jeho ramena a sám sa zatackal na nerovných nohách.

„Čo si jej dal?“ štekal, zatiaľ čo ju staval na nohy.

„Čo ťa je do toho?“

„Si v mojom dome a chystal si sa obrábať priateľku môjho brata, v mojej obývačke. Stačí?“

Chlapec sa rehotal, sám príliš mimo, aby jeho smiech znel ako ľudskej bytosti.

„Tak, že mu odkazujem, že tak dobrú fajku som ešte nemal. Je to šťastný bastard. Ak by chcel, nemám nič proti trojke, ale žiadne teplošské akcie,“ smial sa, žmurkajúc na Didianu, ktorá si olízala spodnú peru, ukončujúc to  zvodným zhrýznutim.

„Klame, som len tvoja, bejby, pokiaľ chceš. Mám rada tvoju chuť,“ priadla, odstrkávajúc Tadeáša ďalej.

Schmatol ju za ruku a pritiahol k sebe.

„Ruky preč! Mal si svoju príležitosť, pojebaný HA-GA-RA.“ Odstrčila ho od seba, smejúc sa ničomu.

Zhlboka nasal vzduch. Skutočne nemal rád, keď sa s ním niekto, kto mu nesiahal ani po členky, bavil, ako s kusom hovna. Ale pár relaxačných nádychov a bol schopný po nej siahnuť,  bez nutkania rozdrviť jej svaly medzi svojimi prstami.

„Dia, ideš so mnou. Hľadá ťa celé mesto. Tvoji rodičia sú na prášky,“ vrčal jej do ucha pri ťahaní z domu.

„Jak kurevsky neschopní ľudia bývajú v tomto zaprašivenom meste, čo?“ Znova sa snažila vymaniť z jeho zovretia no on ju stisol silnejšie. Bola chudšia ako si pamätal, mal pocit, že môže dokonca cítiť jej kosti.

„Pozri sa na seba, ty šialenec. Vyzeráš jak poondená troska.“

„To preto, lebo som,“ chechtala sa a bez protestu sa nechala strčiť na sedadlo spolujazdca. „To on za všetko môže. On mi to urobil.“

Rozhadzovala rukami v jednom zo svojich záchvatov, ktorým rozumela iba ona.

Prebehol auto a bez zapnutia pásu naštartoval. Nechcel strácať čas. Dostane ju domov k jej rodičom a vráti sa dozrieť na tú šialenosť v jeho baráku. Možno by skutočne mohol zavolať Nikovi. Iba sa spýtať, ako sa mu darí. Ako dopadol jeho posledný semester pred štátnicou a či by mohol prísť. Túžil ho vidieť. Potreboval.

Jeho telefón, ako na povel, zabzučal oznamujúc správu.

Práve som sa vrátil od matky, niečo nové?

Odfrkol si. Nič nepoteší viac, ako brat, ktorý sa mu ozve iba pre to, aby zistil, či náhodou, ním zavrhnutá priateľka, neprišla k rozumu a nevrátila sa domov. Možno by na tom nebolo nič zvláštne. No oni nikdy nemali ten typ vzťahu, aby si písali, či dokonca volali viac ako raz do mesiaca. Niekedy  dokonca  roka. Takže jeho neustále otravovanie aj trikrát do dňa bolo na mašľu a istým spôsobom bolestivé. Malá feťáčka, zahrávajúca sa so životom, z čírej nudy, bola dôležitejšia ako jeho pokrvný brat.

Namiesto odpísania zastavil na krajnici ani nie desať metrov od domu a vytočil číslo toho zrazu bezhraničného samaritána.

„Sraľo, tu vorel. Poklad naložený, veziem ho ku kráľovnej. Pchh, pchh. Prepínam,“  zabával sa, sledujúc po očku zbytky na jeho mieste spolujazdca, ktoré už zrejme nikdy nebudú ani mačacím zlatom.

Ale klamal by, ak by tvrdil, že si istá časť z neho neužije bratove šalenie. Niekde z diaľky, najlepšie v bezpečí, za  nepriestreľným sklom.

„Čo to? Sakra, zasa si si niečo šľahol, ty blbec?!“ Klasika,  samozrejme, že on je blbec. Lebo on nechal dievča tak celé mesiace a teraz sa snaží spasiť všetky zatúlané ovečky a bezdomovcov.

„Mám ju, dement. Sedí so mnou v aute a zrejme si dala päť, alebo sa odpálila tak veľmi, že má svoj svet v ktorom nie je žiaden skurvený, nevďačný kripel.“

„Tadeáš, ja nemám na tieto tvoje nálady energiu, kde si ju našiel!?“

„Ach, Dany a kde je ďakujem, alebo aspoň trošku zdvorilosti v hlase?“

„Daj mi ju. Chcem s ňou hovoriť.“

„Myslíš, že to je to čo chce? Možno by si svoje mudrovanie mohol nechať až sem dostaneš tú svoju riť, ty ploštica.“

„Kurva, daj mi ju k tomu...“

Nepočul viac, jeho telefón bol vytrhnutý z jeho rúk a tá malá, ryšavá špina do neho kričala, ako vystrihnutá z paródie na vreskot. Neboli to slová, bolo to len dlhé a piskľavé Á, ktoré mu trhalo uši.

„Nenávidím ťa! Nenávidím. Neopováž sa sem dovaliť!“ kričala do telefónu, ako do vysielačky.

Stisla gombík, neochotná počúvať jeho brata a len sekundy a jeho dobré reflexy zachránili jeho telefón pred stretom s krajnicou.

„Okej, všetci vieme, že ti ublížil, zlomil srdce, ale kurva, môj nový iphone do toho láskavo neťahaj!“

„To je to čo si myslíš? Že som len hysterická, zavrhnutá pička? Alebo skutočne nevieš o tom, čo mi povedal, keď som mu napísala, že som tehotná.“

„Si tehotná?“ zapišťal, ako mutujúci výrastok.

„Už nie,“ zasmiala sa a rýchlo si zotrela slzy, maskujúc bolesť za maniakálny smiech.  „Potom, čo som bola nútená mu tú perfektnú správu napísať, lebo hádzal moje hovory dokola a  dokola do odkazovky, mi dal vedieť, že o dieťa nestojí, dokonca bol taký zlatý a navrhol mi zaplatenie.“ Objala si brucho a v jej šialených očiach sa objavila triezvosť na malý, krátky okamih. Akoby v sebe nemala, len Boh vedel čo všetko.

„To by neurobil. Nikdy by ťa do niečoho takého nenútil. Má svoje chyby, ale on sám...“

„Povedal, že nechce aby po svete behal jeho bastard a nech ani neskúšam uvažovať o tom, že by som si naše maličké nechala. Tak ak je jediný dôvod, prečo sa mi snažíš pomôcť on, tak sa na to vybodni. Lebo ani za nič mu nedám dôvod čo i len pomyslieť, že malou pomocou a snahou, o ktorú v skutočnosti nestojím, strasie zo svojich ramien pocit viny. Bude s tým skurvene žiť po zvyšok svojich dní, tak ako ja.“

V tej chvíli, keď na ňu hľadel a bojoval s nutkaním natiahnuť sa a zotrieť slzy z jej líc, svojho brata prvýkrát, skutočne nenávidel. Svojou nadutosťou a trucovitosťou dostal to dievča až sem. Nebolo dôležité, aké pošahané a slabé v skutočnosti bolo, stále to bolo len zúfalou ženou, ktorú vyhrážaním a krutými slovami dohnal k tomu odpornému činu.

Ak by bol na jeho mieste, zrejme by tiež neskákal meter dvadsať, ale postavil by sa k tomu ako chlap. Vzal by tú zodpovednosť na seba a aj keď by odmietal byť vo vzťahu bez perspektívy, jeho dieťaťu by nechýbalo nič. Malo by jeho meno, ak by to chcela, dostávala by pravidelné sumy na účet a aj mimo súdom stanovené platby ak by potrebovala.

Nakoniec v ňom vyhral kresťan a dobrý človek, ktorého z neho matka chcela vykresať a  vzal ju do objatia, ktoré tak jasne potrebovala.

„Je mi to úprimne ľúto, Dia. Keby som to vedel, pomohol by som ti. Moja matka by urobila nemožné, aby si ty aj s dieťatkom boli zabezpečení.“ Zhnusene si odfúkol vzduch cez nos, keď mu konečne dávalo zmysel, prečo nič nepovedal. Matka by sa ho zriekla, ak by vedela, že svoju priateľku prinútil k niečomu tak ohyzdnému.

Pritúlila sa k nemu, omotávajúc ruky okolo jeho krku. A skôr než by človek stihol žmurknúť, bola vysadená na jeho lone a popoťahujúc sa k nemu pritisla s odhodlanými očami v ktorých boli ešte stále stopy sĺz a ich úprimná a pokojná chvíľka plná mieru a porozumenia mizla spolu s nimi.

„Oboch nás ten odporný sebec zničil,“ vrčala, zaplietajúc prsty do jeho vlasoch na spánkoch.

Položil ruky na jej úzky pás a jemne ju stisol v snahe nadvihnúť ju a preniesť na sedadlo spolujazdca. Držala ho však ako kliešť. Zatlačila kolenami z boku do jeho stehien až nebolo možné s ňou ani pohnúť a jeho snaha ho stála jemný ženský výsmech.

Pritisla sa k nemu svojím rozkrokom až mohol cez teplákovinu cítiť vlhké a príjemné ženské teplo.

„Vieš, naposledy si ku mne nebol tak celkom fér.“ Pohla bokmi, trúc sa o neho a jeho prekliate telo zrádzalo.

„Dia, zlez zo mňa, nenúť ma použiť silu,“ varoval ju, vtláčajúc prsty do jej bokov. „Môj brat...“

„Zničil nás. Vzal nám naše spokojné životy a zmenil ich na peklo. Nemusíš byť lojálny. Ak sa bojíš, že by som ťa stalkovala, tak sa upokoj. Už dávno nie si centrom mojich priorít. Len si chcem vziať to, čo si mi vzal v tú noc. Chcem ti ukázať, že sex so mnou, nie je priemerný,“

„Didiana,“ varoval ju znova, tento krát ju nadvihujúc už s použitím väčšej sily, no ona akoby mala svoje receptory bolesti nefunkčné tíško zastonala a ťahajúc ho za vlasy mu zhrýzla čeľusť pokračujúc v snahe  dostať  sa k jeho krku.

„Oprel si ma o tú prekliatu stenu a vytĺkol zo mňa ten najlepší orgazmus, ale  ja chcem, aby si cítil, aké dobré to môže byť, keď ma necháš tiež prezentovať svoje schopnosti.“

To sa rozhodne nemohlo stať. Predstava zásunu bola lákavá. V skutočnosti si už ani nepamätal, kedy mal sex, ale rozhodne to nemienil robiť s ňou.  Nech už to bolo akokoľvek, patrila jeho bratovi, či to chcel  vidieť alebo nie, či to uznal alebo popieral, boli stvorení jeden pre druhého a on do toho nechcel zasahovať. Nechcel to ničiť.

Vzťah s jeho bratom bol horší než zlý a ak by dovolil, aby sa to stalo, znova,  už by skutočne nebolo šance, že by si k sebe našli cestu. A on bol ako malé šteňa, dúfajúce v lepší čas a udobrenie. Miloval ho. Stále to bol jeho starší brat a dobre si pamätal, ako sa spolu hrávali, ako ho chránil a ako ho učil veciam, čo by mal každý správny fagan vedieť. Až kým sa to nepokazilo a otec svojím prerieknutím nezničil všetko.

Strhol ju zo seba a bolo mu fakt jedno, že zjojkla bolesťou, keď jej tresol hlavu o stropnicu svojho auta. Varoval ju. Neposlúchla. Výsledkom bude pekná hrča.

„Dosť, my dvaja sa nestaneme. Už nikdy!“ Naštartoval no ona po ňom siahla. Berúc do ruky dôkaz, ako blízko bol k tomu uskutočniť ich.

„Si si istý?“ provokovala, spokojná svojou ženskou mocou. A on bol zo seba sklamaný, lebo nemal reagovať.

Odsotil jej ruku, nevyjadrujúc sa k tomu.

„Vezmem ťa domov a naše cesty sa rozídu už nadobro. Ak si teda s bratom nedáte sračky do kopy.“ Znova jej odsotil ruku, keď siahla po jeho... kľúčoch. Vytrhla ich  zo zapaľovania,  hodila do tmy a on neveriacky vytreštil oči, keď ju videl miznúť medzi domami.

Tá malá ropucha. Nevedel, čo má urobiť, nemohol nechať auto len tak, no nemal by ju ani nechať znova zdúchnuť.

Než sa dostal z auta bola preč. Otrávene si povzdychol a rozbehol sa za ňou. No bola ako krysa. Nemala kam utiecť. Ulica bola síce slabo osvetlená, cestu však lemovali z jednej strany rodinné domy a z druhej hliníková krajnica za ktorou bol šialený spád.

Nemalo význam sa za ňou hnať. Nakoniec, stále bola v meste. Stačilo polícií nahlásiť, že ju zazrel. Bola v poriadku, nemusel sa viac starať. Aj keď skutočne nemal chuť oznamovať svojmu bratovi, že mu ušla.

Vrátil sa k autu a rozhodol sa, že si zavolá odťahovku. Tie kľúče už ani svätý nenájde. Ďalšie prachy, ďalšia munícia do otcovho kanónu. Položil hlavu na volant a frustrovane zakňučal. Čert mu bol dlžen tú šialenú ženskú.  Nemal sa nikdy pliesť do záležitostí jeho brata.

Potreboval niekoho rozumného, niekoho... Iba jeho. Mohol počuť jeho smiech pri vylíčení  jeho večera, ako zo zlej komédie.

Plný odhodlania rýchlo vytočil jeho číslo, kým mal dosť guráže.

Neskontroloval si síce čas, ale mohlo byť niečo málo po pól noci, takže Nik rozhodne nespal. Vždy mal problémy so spánkom...

Zvonilo to dlho a on sa už zmieril s tým, že ho to hodí do odkazovky a chystal mu nechať stručný odkaz o tom, že mu má zavolať. Nakoniec sa ozvalo hyperaktívne a života plné áno, ktoré rozhodne nepatrilo Nikovi. Poznal jeho hlas. V telefóne mal hĺbku a jemne chrčivý podtón. Toto bolo sýte no  jemné.

„Haló?“ ozval sa znovu mužský hlas a   on si zahryzol do pery, aby zadržal spŕšku injektív a nevhodných otázok, na ktoré nemal už dávno právo.

„Nikino, je v sprche, môžete nechať odkaz po mne,“ zamňaukal ten na druhej strane a Tedovi až naskákala husia koža.

Uvoľnil si hrdlo a nakoniec prehovoril, ubezpečujúc sám seba, že Nik rozhodne nie je typ, čo by mal rád ukňučaných mužov. Veľa krát mu hovoril, že nikdy nechodil s ženo-mužom. Mal rád rovnocenných partnerov. Svalnatých a dominantných, rovnováhu.

„Tu je Tadeáš, mohol by si prosím povedať Nikolasovi,“ zvýraznil jeho meno, skutočne tvrdo, „že som volal a keď bude mať čas, nech sa ozve? Potrebujem s ním ho...“

„Tak to nie, fešák! Zabudni. Trvalo mi mesiace dostať ho cez teba. Urobíš najlepšie, ak mu dáš pokoj. Potrebuje normálneho priateľa, čo pri ňom bude stáť, nech sa deje čokoľvek. Nie malé, nevyzreté sopľa, čo sa ešte nerozhodlo, či má rado párky alebo placky. Nezaslúži si naťahovanie. Nechaj ho tak. Nech si žije svoj život. Bez teba a tvojich drám sa mu vodí dobre. So mnou. V skutočnosti, odchádzame do Rakúska, po získaní diplomu. Vo firme, kde pracujem, som mu vybavil prax, má pred sebou skvelú budúcnosť. Nepotrebuje, aby ju pokazil dáky psychopatický otecko malého  kriplíka. Ži šťastne. Teraz je môj a ja  rozhodne nemienim toho chlapa pustiť k vode, tak ako ty. Jeho ústa a jazyk sú zázračné a jeho zadok...“

„Ty vydrbaný...“ Hodil telefón na sedadlo spolujazdca, zúfalý po tom niečo rozbiť. Zrušil ho. Normálne mu zložil.

Zaťahal si za vlasy a bolestne zaskučal. Tá teplá riť mala pravdu. Ktokoľvek bol lepší ako on. Blbé bolo, že sa to muselo stať práve teraz, keď bol pripravený odísť od otca a ujsť s Nikolasom aj na druhý koniec sveta. Nechcel dopadnúť ako jeho brat.

Ale asi bolo naozaj dobre ako to dopadlo. Nikolas mal advokátsku prax v Rakúsku, vzťah s mužom, ktorý si zrejme vážil čo mal. Aj keď sa choval ako malá majetnícka suka. Typická ženská, len bez vagíny. A jeho otec už tým pádom nebol strašiakom.

Natiahol sa po telefóne. Chcel zavolať matke a spýtať sa , či sa môže po maturite vrátiť domov. Bolo nad slnko jasné, že jej odpoveď bude jedine kladná, ale mohlo  jej to ponúknuť čas na prípravu na jeho príchod a spracovanie otca. 

Adrenalín rozbúšil jeho srdce, keď si uvedomil, že tá malá pizda, pri  trení sa o neho, vytratila svoj ukradnutý saklíček s Ekinou.

Stisol päste k ústam, sledujúc ho, ako strašiaka a obľúbenú sladkosť zároveň. Pamätal si aké to bolo. Tá eufória, túžba po láskaní  a mám salámizmus.

Siahol medzi sedačky a vytiahol vrecúško bez majiteľa. Tri malé kosoštvorce sa na neho usmievali a sľubovali pohodu.

Len vložiť do úst a vrátiť sa na svoju párty a nájsť dievča, ktoré bude ochotné vysexovať z neho život. Aspoň nachvíľu dostať Nikolasa z jeho obehu.

Siahol do vrecka a skutočne vytiahol jeden malý cukríček, krútiac ho medzi palcom a ukazovákom.

Nikolas  sa o neho nestará, nemusí sa ani on starať o sľub, čo mu dal. On tiež prisahal, že bude čakať. Že nebude nikdy milovať nikoho tak, ako jeho.

Porušil minimálne jedno z tých dvoch sľubov. Nečakal.

 Ale bolo to presne to, čo on sám chcel. Chcel pre neho len to najlepšie. Aby nemusel byť v pozore pre Tedovho psychopatického otca.

A ak sa dokázal pohnúť Nik, dokáže to aj on. Miloval ho vrúcne a nemenne, ale to neznamenala to, že by nemohol raz v budúcne nájsť sladké dievča, ktoré by tiež mohol ľúbiť, ktoré by ho urobilo šťastným. Jedna stratená láska nie je koniec sveta.

Neveril v osud, nie zákonite. Ale asi skutočne nemali byť s Nikom spolu.

Vrátil pokušiteľku späť k jej sestrám a vyhodil ich do tmy rovnako, ako to stratené dievča kľúče od jeho auta.

Vráti sa domov a začne od znova. Už len  necelých päť mesiacov a dá tomuto mestu a hlavne tomu pošahanému mužovi navždy zbohom. Aj keď bolo jasné, že to nebude celkom možné. Ten blázon, podrazák a alibista bol súčasťou jeho života a matka bola nalomená vziať ho nazad. Napriek všetkému tá ich zvrátená láska fungovala lepšie, ako  ktorákoľvek „normálna“.

Aj tá jeho by mohla. Ale on a Nik boli zrejme príliš veľkou anomáliou.

44. kapitola

Jakub

Odprevádzať ju na stanicu už v sobotu bolo divné. Obaja sa snažili ako najlepšie vedeli ignorovať podivnosť, čo sa medzi nimi rozhostila posledný týždeň. Dokonca si stále rovnako volávali, písali, Katarína sa neostýchala po ňom váľať a doberať si ho. No aj tak bol vzduch  plný podivnej statickej energie, ktorá nebola príjemná.

Stále sa snažil dostať cez to odmietnutie. Nebolo možné, aby si neuvedomila, že ju chcel pobozkať. A bol z toho rozladený. Ešte viac práve pre tú zjavnú pohodu, o ktorú sa snažila a on v tej fraške teda pokračoval. Akoby ju to vôbec nezasiahlo. Jeho city a večer, čo pre ňu prichystal. Tá trápnosť.

Možno bolo trochu trúfalé veriť si. No bol si takmer istý, že vysielala „tie“ signály.

Nepomáhalo ani to Didianine zmiznutie. Jeho hlava bolela zo všetkého, čo sa okolo neho dialo a predsa bol stále schopný myslieť len na Katarínu a sám seba presviedčať, že sa musí pohnúť. Že by sa mal sústrediť na skutočne vážne veci, ako trebárs hľadanie jeho stratenej priateľky.

Polícia mala iba pramálo informácií, čo bolo na smiech. Ako môže jedno devätnásť ročné dievča zmiznúť pod zem? Ako môže byť ťažké nájsť ju?

Nik ju nevidel, nik o nej nepočul. A všetci už z toho boli na hospitalizáciu. Jej rodičia boli zúfalí a vyzeralo, to akoby sa mali každou chvíľou zosypať. Ich puto sa trhalo a jeho sebecky bolelo hľadieť na to.  Boli jeho ikonickým párom. Túžil po takom dokonalom súznení, ale ak to ich slablo, kde bola istota, že raz nájde on, smoliar, dievča, čo by ho skutočne bolo ochotné milovať? Myslel si, že Dida bola tá pravá. Mala byť. Boli spolu dokonalí. Poznali sa od mala. Boli priatelia. Vedeli o sebe všetko, to zlé aj dobré. Podporovali sa a stáli pri sebe.  Teraz, odstupom času, videl, že to tak celkom nebolo. Že boli len priatelia a aj keď ju miloval, tým skutočným, silným spôsobom, nebolo to reálne. Nebolo to rozochvievajúce a žalúdok krútiace, ako opisujú hrdinovia z kníh, čo s Katou vždy čítala.

Nie ako s Katarínou. Nevedel definovať city, čo k nej prechovával. Boli komplikované a menili sa počas dňa, ako na bežiacom páse. Od úplnej potreby, až po nutkanie utiecť a hrať mŕtveho chrústa, aby ju už nikdy nemusel vidieť. Bolo mu na zvracanie a jeho žalúdok robil šialené veci, či bol s ňou alebo si na ňu len spomenul.  A obrázky z tej prekliatej noci z neho tvorili pacienta so schizofréniou, keď sám sebe nadával, zakaždým, čo si spomenul, prehral celú tú frašku.

A zasa skončil pri tej nekončiacej potrebe otrieskať si hlavu o volant. Didiana bola preč, len Boh vedel, či je v poriadku a on tu rozjíma nad tou šialenou klamárkou, akoby bola jedinou ženou na planéte.

Zo zadumania ho vytrhlo auto, zaparkované na krajnici a pohyb. Akoby niekto vyhadzoval do  lesíka, za odpočívadlom, vrece s odpadkami. Nebolo by to prvýkrát, čo by pri tom niekoho prichytil. Ale tak, ako iní, ani on nemal v pláne zastavovať a takmer o pól jedenástej večer hrať pohoršeného člena Greenpeace. Nechcel skončiť s monoklom. No keď jeho auto postúpilo a on na krátky okamih osvietil zhrešilca, dupol na brzdy skôr, ako si to stihol sám vlastne uvedomiť.

Nebolo to vrece. Bolo to telo, ktoré hodil o bok kapoty. Zrak mu zastrel červený tieň, keď spoznal tie vlasy, rozsypané na studenom plechu. Poznal by ich kdekoľvek.

Ani sa neunúval zatvoriť dvere od svojho auta. Len vybehol a napriahol ruku skôr, ako bol dosť blízko na uštedrenie úderu. Stiahol ho z nej vo chvíli, keď mu nohavice klesli ku kolenám  a snažil sa dostať zo svojich slipov.

Strhol ho na zem a nečakal kým sa dostane zo šoku a uštedril mu ranu do tváre. Bol síce väčší a možno aj silnejší, ako z pred pár mesiacov, ale stále nebol bitkár. Musel využiť chvíľu prekvapenia. Aj keď v tom okamihu, ako ju tam videl pritlačenú o auto s nahým zadkom... mohli by sa do neho pustiť vrcholoví športovci, všetkých by rozhádzal.

„Prestaň, kurva! Zaplatil som si!“ skuvíňal, skrývajúc si tvár.

Okamih Jakubovi trvalo, kým sa slová toho muža dostali do jeho povedomia. Bol v amoku a len ťažko si uvedomoval okolie, kde sa na toho chlapa vrhol.

Odtiahol sa od neho, bez rečí či obzretia sa na toho chlapa, siahol po Didiane a odvliekol ju k autu.

Triasla sa a vzlykala no nepovedala nič, ani keď ju navliekol do svojej zimnej bundy a strčil do auta.

Kúrenie a klíma boli stále nefunkčné. Pamätal si ako nenávidí zimu. Ako rýchlo nachladla a ako ťažko znáša chrípky. Vedel o nej všetko a predsa, keď sedeli v tichu a len tíško dýchali, mal pocit, akoby o tom dievčati vedľa neho nevedel už vôbec nič.

Teraz, keď bol adrenalín z jeho obehu pomaly preč, a ona bola v bezpečí, v jeho aute, ktoré pripomínalo skôr chladničku, sa jeho myseľ konečne dokázala sústrediť na to, čo mu ten chlap povedal. Zaplatil som si.  A jej reakcia... nebránila sa, nerobila v skutočnosti nič. Len tam bola, prehnutá a čakajúca.

Ústa mu naplnila žlč pri uvedomení si, čo sa tam v skutočnosti dialo. Nebola obeť, on nebol jej záchranca. Nie v tom smere, v ktorom si myslel. Práve zmlátil muža, čo si len zaplatil za sex na odpočívadle.

Toto teraz robila? Predávala sa a žila na ulici? Tras jej rúk nepoľavil a tichučké fňukanie tiež nie. Nebol to plač, len malé bolestné vzdychy. Nezdalo sa, že by bola ranená. Ten chlap sa ani nedostal k tomu, aby si stiahol slipy. Ale nemohol si byť istý, ako prežila posledných pár týždňov.

Po očku ju sledoval. Jej oči boli dokorán a sledovala cestu bez žmurknutia. Bola čistá. Len na tvári mala rozmazaný make-up, ale šaty boli bez poškvrnky. Vyzerala v poriadku. V rámci možností...

Mal milión otázok, no cítil, že nie je vhodný čas. Nevedel, kde začať, ako začať. To, čo videl, bolo viac než jasné a bol plný rozpakov, hnevu a frustrácie.

Sama si to vybrala. Vedeli to obaja. Nemal v úmysle z nej robiť ľútosti hodnú bytosť.

Čím viac sa to v jeho hlave ukladalo, tým rozzúrenejší bol. Ako si toto mohla vybrať nad teplom domova a láskou svojich rodičov? Ako to mohlo zvíťaziť nad pokojným a bezpečným spôsobom života, ktorý viedla pred tým?

Musel zaťať päste okolo koženky volantu tesnejšie, aby sa udržal a neskočil na ňu, hneď počas jazdy.

Potreboval ju dostať bezpečne domov, k jej rodičom. Potom nech si jej rodičia uzmyslia čokoľvek, on z nej dostane odpovede na svoje otázky. Podobrom, po zlom... Na tom nezáležalo.

Zatočil smerom na parkovisko pred jej bytovým komplexom  a ona, akoby dostala elektrický šok, poskočila, obracajúc sa na neho.

„Jakub, nie! Zober ma kamkoľvek, len nie k nim!“ prosila, sediac na pätách. Nikdy nepochopí, ako sa tie ženy dokážu poskladať na tých pidivých sedačkách.

„Obaja vieme, že nemáš na výber, Dida. Toto musí skončiť. Musíš sa vrátiť domov. Tvoji rodičia sú na hrane zdravého rozumu. Všetci sa o teba bojíme. Nebudeš si, do kelu, vyberať, čo a ako. Sebecká si bola viac než dosť. Teraz je čas starať sa aj o nás, o ľudí, ktorým na tebe skutočne záleží.“

Snažil sa s pokojom v hlase, no nevyšlo to a bolo z toho zúfalé vrčanie.

Vyzerala zle. Strašne. Čierne linky mala rozmazané, červený rúž po celej tvári a jej vždy výraznejšie lícne kosti teraz vytŕčali na jej vychudnutej tvári.

Bolelo ho z toho srdce. Jeho dievča bolo preč. A bola to jeho vina. Nestaral sa dostatočne. Prioritou sa mu stala iná žena aj napriek tomu, že si prisahali, že sa vždy o seba budú navzájom starať.

Možno to bola druhá šanca, aby veci napravil. Aby bol správny priateľ a staral sa o ženu, ktorá ho v skutočnosti potrebovala.

Didiana bola vždy závislá na pomoci. Potrebovala ho a on sa zasa potreboval o niekoho starať. To preto bol ich vzťah tak vyvážený. A fungoval.

„Prosím, Jakub. Nemôžem sa pred nich vrátiť takto.“ Rozhodila rukami a upozornila na svoj zovňajšok.

Mala pravdu. Jej matka bola slabá nátura. Položilo by ju, ak by svoje jediné dieťa videla v takom stave.

Nasal vzduch, berúc si trochu času. „V poriadku, asi máš pravdu. Ale zajtra sa tomu proste nevyhneš. Vrátiš sa domov a skoncuješ s týmto nezmyselným chovaním.“

„Ďakujem.“

 V aute sa znova rozhostilo ticho, než zaparkoval pred svojim bytom a ona znova poskočila.

„Matka na voľné víkendy chodí so Silvestrom na jeho chatu. Nik nie je doma.“

Kývla hlavou, sledujúc ho bez žmurknutia a on sa neubránil myšlienke, či si tiež spomenula na ich posledný spoločný víkend, pred tým než to všetko pokazila.

Už vtedy mal vedieť, že spoločný čas tvoriace sa problémy nevyrieši, len oddiali to, čo sa chystala aj tak urobiť.

Bol naivný a hlúpy. Odmietal vidieť to, čo aj tak vedel, že tam je.

Ale nebol čas na zášť. Bol to už takmer pól rok a veci sa zmenili. On bol iný ako ten  chlapec, dúfajúci, že ho jeho prvá láska a najlepšia priateľka, nakoniec nezradí a vyberie si jeho pred dákym fešim.

Vystúpil z auta, pripravený ju naháňať, ak by bolo treba. No ona poslušne vystúpila, zabalila sa do jeho kabáta ešte viac a zhlboka vdýchla jeho vôňu. Zareagoval tak, ako  každý na jeho mieste, ak by to urobilo dievča, ktoré miloval celé roky. Jeho žalúdok sa stiahol a on ju potreboval držať v náručí. Mohol si hovoriť čo len chcel, stále tam bola časť z neho, ktorá ju milovala a nikdy neprestane.

Mali príliš veľa spomienok, zážitkov, okamihov, ktoré im nevezme ani čas. Ani milión zlých rozhodnutí.

Počkal ju pri vchodových dverách, ktoré jej gavaliersky pridržal tak, ako to robieval predtým a zatvoril dvere.

Kráčala, tíško popoťahujúc nosom. Bolo to tak zvláštne. Bola ten typ, čo sa jej nezastavili ústa a teraz akoby si nemali čo povedať. Možno to tak skutočne bolo.

Byt bol tichý a rozhádzaný, ale to nebolo nič výnimočné, keď bola jeho matka preč. Nemal príliš čas a ani bunky na upratovanie.

„Asi budeš chcieť sprchu..Hm... Budeš chcieť?“ Bolo tak smutné, že bol nesvoj v spoločnosti dievčaťa, s ktorým vyrastal.

Trhla sebou, akoby bola mysľou niekde inde a pomaly prikývla.

„Ďakujem. Jakub.“

Vyzula sa z čižiem a objala si ramená no neurobila ani krok ďalej do bytu. Stála pri dverách v strede chodby a ohrýzala si peru.

„Môžeš ísť do mojej izby a vziať si dáke tričko. Ja ti zatiaľ pripravím niečo na jedenie.“

„Ja nemám hlad. Myslím, že si rovno ľahnem.“ Krútila hlavou, nevenujúc mu ani jeden pohľad.

Prikývol teda. Kto bol aby ju nútil jesť? Nebola malé decko. Ak nechcela nemusí.

„Urobím ti aspoň čaj. Zahreje ťa,“ ponúkol a už aj nalieval do kanvice vodu.

Prikývla a po špičkách prešla do jeho izby. Odolával nutkaniu natiahnuť krk a skontrolovať, čo tam robí. Netrvalo dlho než vyšla aj s tričkom prehodeným cez ruku, ktorou si zvierala ramená akoby ju bolel celý človek.

Pohol sa k nej s ústami pripravenými k protestu, keď si všimol, čo za tričko to mala v úmysle si obliecť. No zastavil sa. Bolo to detinské a hlúpe.  Bolo to len tričko.

„Uteráky sú tam, kde vždy,“ kývol hlavou k výklenku za ktorým bola malá miestnosť s ich sprchovým kútom.

„Ďakujem.“ Znova šepla a zmizla v dverách, ktoré za sebou tichúčko privrela. Nepočul zámok a jeho hlavu skutočne začala dráždiť tá skutočnosť. Prečo dvere nezatvorila? Dokonca mohol na  tmavej chodbe zazrieť tenký pás svetla, ako  neboli dvere dovreté.

Vzal šálku s čajom a poslušne, ako verný psík, si sadol nakraj postele, zvierajúc ju a zohrievajúc svoje zrazu úplne ľadové prsty.

Bola v jeho kúpeľni. Bola v poriadku, s ním. Vypustil trhavý povzdych, keď tá skutočnosť konečne plne zatakovala jeho myseľ.

Bola v poriadku, kúpala sa u neho a zajtra sa vráti k svojim rodičom a  všetko bude ako pred tým. Bude pokračovať vo svojom živote. Vyriešia všetko, nech už ju ničí čokoľvek.

Položil roztrasenými rukami čaj na nočný stolík a prešiel si nimi po tvári, odpočítavajúc prvé vypnutie vody. Ešte dve. Teda, ak si požičala matkin kondicionér na vlasy.

Dvere sa však otvorili krátko po tom a zrazu stála pred ním. Iba v jeho tričku odhaľujúc takmer celé nohy.

Bola chudšia, o veľa. Nie tak pekným a sexy spôsobom ako Katarína. Bolo to nepekné a nezdravé zo života, čo viedla.

Keď sa nesmelo usmiala, malo to však úplne rovnaký efekt, ako pred tým všetkým.

Poťahala kraj trička a úsmev sa jej rozšíril.

„Nemusím ani hádať, od koho máš toto tričko, že?“ Bola zvedavá. Ale to on tiež. Nemusel jej vysvetľovať, na rozdiel od nej, vôbec nič.

„Povieš mi, čo do pekla, vystrájaš, Didiana?!“ vybehol na ňu, neschopný to v sebe už viac držať.

Bola preč z jeho života na celé mesiace a teraz príde, vyberie si z jeho milióna tričiek práve to od nej, akoby sa mu obe potrebovali vysmievať naraz.

„Jakub, ja o tom skutočne nechcem hovoriť, prosím.“

Prisadla si k nemu a sledovala svoje špičky, kmitajúc palcami.

„Tvoji rodičia vraveli niečo o dákom chlapcovi, s ktorým si sa stýkala a o drogách... je... je to pravda?“ V duchu sa modlil, nech povie nie. Nech kričí a nadáva, že sú všetci šialení a nemajú o ničom ani potuchy.

No ona namiesto toho skryla tvár do dlaní a ťažko sa rozplakala.

Neváhal ani sekundu. Bola jeho dievčatkom. Zlomeným a zničeným. Potrebovala ho. A on sa potreboval o ňu starať. V tom bol proste najlepší.

„Pomáha to. Keď si niečo dám,“ kvílila cez slzy a on ju zovrel ešte silnejšie. Aby sám zabránil svojím slzám.

Bola to všetko jeho vina. Mal sa o ňu starať. Nemal ju odháňať, keď ho žiadala o pomoc, o druhú šancu.

Bol sebec a nechal sa uniesť zášťou a svojím bolestne dochrámaným egom. Až úplne zabudol na sľub, čo si dali pred tým, než sa dali do kopy. Že ak sa aj rozídu, zostanú priatelia.

Ich vzťah mal byť len pokus, nevedeli vtedy, že to budú roky dokonalosti.

A on ju zradil. Sklamal... bola to  jeho vina.

Poznal ju. Vedel, že je slabšia nátura, podobná jej matke. Ľahko ovplyvniteľná, závislá a nesamostatná. Preto tu bol on.

„Bude to v poriadku, Poppy, áno? Len musíš dovoliť ľuďom, aby ti pomohli. Zajtra pôjdeme s tvojimi rodičmi a začneš liečbu a než sa nadeješ, budeš znova spokojná a sama sebou. Pomôžem ti. Budem pri tebe. Navždy.“

Prikývla, šplhajúc na neho, ako zúfalé, malé dieťa.

„Chýbal si mi. Tak strašne. Nik ma nikdy nechápal. Nemiloval tak ako ty. Vždy ma len využili a odkopli. Ja... už nemôžem, Kubi. Nevládzem. Ak by som mohla, vrátila by som čas a všetko by bolo dobré.“ Stúlená na jeho kolenách šomrala cez vzlyky do jeho krku a on ju teda objímal a hladkal, pripravený robiť to trebárs aj hodiny než sa upokojí.

Dlžil jej to a omnoho viac.

Nevedel ako, jej pery boli na tých jeho a on mohol cítiť jej jazyk chutiaci po mentolovej paste na zuby tlačiaci sa do jeho úst.

Nebránil sa a pootvoril ústa, púšťajúc ju dnu. Hladoval po jej bozkoch. Hladoval po nej.

Vedel, že je hlúpe robiť to, ale nedokázal sa zastaviť, keď ju položil na posteľ a pomaly posúval svoje tričko po jej tele.

Možno to tak malo byť. Možno mali byť spolu a on musel byť jej podporou a silou v ťažkom boji, čo pred sebou mala.

Katarína bola len pobláznením a celý ten čas mal byť len a len s Didou. Nezáležalo na tom, že ku Kataríne niečo cítil. Však ani nevedel definovať, čo presne to je.

„Už ťa nikdy neopustím, Didi. Budeme spolu. Postarám sa o teba,“ šepkal cez bozky a nechal ju nech mu pretiahne tričko cez hlavu.

„Navždy? Aj ako preliečeného narkomana?“

„Nezáleží na tom. Na ničom,“ ubezpečoval ju zatiaľ čo ho dostávala z jeho nohavíc.

Tichý hlások mu šepkal, že by mal zastaviť. Že to nie je správne z viac ako jedného dôvodu, no keď všetky prebil obrázok brunetky s marhuľovou pokožkou a mandľovými očami farby horkej čokolády, zaprel sa a snažil sústrediť na jeho dievča pod ním. Sľubujúce nový začiatok, ktorý možno nebude hneď na začiatku ružový, ale obaja sa budú snažiť, aby to po druhýkrát fungovalo lepšie ako pred tým. On sa zmenil, bol menej ustráchaný, viac uvoľnený a ona... Má pred sebou dlhú cestu, ale spolu to zvládnu. Veril v to.

Miloval ju akoby ten čas medzi  nimi nikdy nebol. Vychutnával si ju a ona ho odmeňovala tichými stonmi a nechtami v lopatách tak, ako vedela, že to má rád.

Zabalil ju do svojho náručia, hlúpo si nahovárajúc, že to čo sa stalo niečo znamenalo, že zajtrajšok prinesie lepšie časy.

Učičíkaný predstavou dokonalej budúcnosti zaspal, s dievčaťom svojho života v objatí.

Ráno bolo iné. Minulá noc bola v toľkých smeroch vyčerpávajúca a zároveň upokojujúca.

Malé výčitky pre Katarínu, ktoré neboli vôbec opodstatnené lebo medzi nimi nikdy k ničomu nedošlo, zignoroval a načiahol sa po Didianu, ktorá mala spať v jeho posteli.

Ale nebola tam. A toľko stačilo k tomu, aby vyskočil z postele, ako blesk, kričiac jej meno. Bez odpovede, samozrejme.

Vtrhol do kuchyne, do kúpeľne, dokonca aj na záchod. Byt však vyzeral prázdny. A on vedel, že presne tak to musí byť.

Striaslo ho neblahým tušením, keď  znova vbehol do kuchyne, rozrážajúc dvere od vrchnej časti linky, kde mala matka odložené peniaze na nákup. Toľko krát jej vravel, nech ich nenecháva v pohári, že má nechať tie hlúpe peniaze na účte. No ona si nedala povedať. Tvrdiac, že  človek potrebuje aj hotovosť.

Nebola to veľká suma. Možno päťdesiatka v desiatkach a päťkách. Ale stále to bolo viac než dosť. A teraz boli preč.

Vedel, že nemohli len tak zmiznúť, matka mu vravela, pred tým, ako v piatok odchádzali do Jelenca, že mu ich nechala, ak by niečo potreboval dokúpiť.

Zabije ho. Ak zistí, čo sa stalo... že tu bola ona a on ju nechal bez dozoru, že nezamkol. Tresol hranou päste do dvierok, roztriasajúc poháre v skrinke a frustrovane zakričal.

Bol tak hlúpy. Ako  mohol uveriť, že by to mohla myslieť vážne? Možno to bol jej plán. Zviezť ho, počkať kým zaspí a vziať si tie peniaze. Ako jeho dlhoročná priateľka  vedela, že jeho matka má ten zlozvyk strkať peniaze do pohára.

A využila to. Zrejme sa mu teraz smeje. On sám mal chuť vysmiať samého seba.

Bol blbec. Nechal sa využiť, oklamať. Zradil to, čo sa v ňom tvorilo pre Katarínu v nádeji, že by mohol nájsť pokoj s ňou a ona mu to znova šmarila do tváre ešte krutejším a odpornejším spôsobom ako pred tým.

Pohol sa po byte, kontrolujúc  či je všetko na mieste. Elektronika, strieborné príbory, krištáľové poháre, ktoré podostávala matka ako svadobný dar a jedlo a pilo sa z nich len vo výnimočných situáciách. Všetko bolo na mieste.

Keď sa však dostal k dverám do izby jeho matky, stuhol. Zlý pocit viedol jeho zrýchlené kroky rovno k šperkovničke aj napriek tomu, že bola zatvorená a na oko vyzeralo všetko v poriadku.

Ale nebolo, šperkovnica bola prázdna. Boli preč dokonca aj bižutérie, čo si matka kúpila z internetu alebo z Oriflame.

Zakňučal ako malé dieťa, vedomé si bitky, čo ho čaká za neplechu.

Už len dúfal, že matka nezložila snubný prsteň a má ho. Zvrátil pohľad na plafón a predniesol tichú modlitbu, nech to tak je.

Silvester netrochárčil a matke kúpil skutočný diamant. Možno nebol veľký ako vídať vo filmoch. Ale bol a na slovenské pomery bol dych vyrážajúci. Jeho matka plakala hodinu, kým bola schopná povedať áno. To so ženami robia drahé kamene. Dokonca ani jeho nematerialistická matka nedokázala nesmokliť.

Ako besný vtrhol do svojej izby po telefón a než sa stihol zastaviť volal jej.

„Je všetko v poriadku, miláčik?“ spýtala sa ho čiperným hláskom so stopami smiechu. Zbožňoval ten elán a radosť čo v ňom mala od kedy dovolila Silvestrovi milovať ju.

„Máš prsteň? Myslím snubný,“ vyhŕkol, hryzúc si zvyšky nechtu na ohryzenom palci.

„Samozrejme, čo sú to za otázky? To si mi skutočne volal iba pre to?“ Inkvizícia bola započatá. A on vedel, že sa z toho len tak nedostane, keď spustí jeho matka otázky.

Odpľul si malý nechtík, čo sa mu podarilo odhryznúť, než znova vrazil prst do úst v snahe odhryznúť ešte aspoň niečo.

Bol v koncoch. Ak jej povie, čo sa stalo doletí, ako bosorka na metle, a znesie ho zo sveta.

„Okej, poviem ti to, ale len pre to, lebo viem, že by si neprestala s otázkami. Chcel som ti kúpiť prsteň na Vianoce, ale nenašiel som ho. Tak som sa spýtal iba pre istotu, či si ho náhodou nestratila.“ Zaklamal ľahko akoby sa klamárom narodil. Aspoň v  niečom bola Kata dobrá. Naučila ho luhať ako cigáňa.

„Miláčik,“ rozplývala sa, nevedomá si skutočnosti, že má najhoršieho syna pod Slnkom, „nepotrebujem nič. Nemíňaj si peniaze. Už len to, že budeme spolu a teraz už aj so Silvestrom všetci spolu, je ten najkrajší darček. Aj keď, v Tescome som videla krásnu sadu porcelánových misiek s podtlačou levandule, ak by mal Ježiško neodbytnú potrebu darovať mi niečo pre moju super poslušnosť celý rok.“ To bola jeho matka. Totálny šialenec. Možno bolo niečo na tom, že si muž vždy nájde ženu podobnú svojej matke... Katarína bola ešte väčší šialenec ako ona.

Katarína... Nemal čas riešiť ju. Nie teraz.

Potreboval vymyslieť čo s tými zmiznutými šperkmi. Ako to matke povie? Bolo samozrejmé, že jej to bude musieť povedať. Ak nevypátra tú zlodejku. Nevedel, kde ju má hľadať a nebol si istý, či to má vlastne zmysel.

Rozlúčil sa s matkou cmukajúc jej späť do mikrofónu a nechávajúc pozdrav  otčimovi, ktorý bol vlastne už celé roky viac otcom, ako ten jeho biologický a účelne sa vyhol pohľadu na svoj odraz v zrkadle jeho matky.

Najskôr by mal skúsiť záložne, aj keď v nedeľu bola iba jedna, ktorá bola otvorená, tam bol súkromník a zrejme dal na tie šperky takú prirážku, že si vytrhá vlasy. Ak bude mať šťastie a to zlato  bude ovšem  tam.

Sadol do auta a bez pripásania sa pohol v pred.

Možno by ju mohol dostihnúť. Vytriasť z nej dušu za to, čo mu urobila a za okradnutie jeho matky.

Katarína mala na neho silný vplyv a on už takmer prestal veriť v Boha. No keď otvoril dvere od záložne a dlhovlasý týpek v stredných rokoch zdvihol hlavu od svojho smarta pýtajúc sa čo chce. Vedel, že je.  Musel byť, z preskleného výklenku sa na neho usmievali matkyne šperky, síce ešte zabalené pospolu v jednom vrecúšku s vzduchotesniacim uzáverom, ale vedel, že sú to ony. Boli tam náušnice, čo jej kúpil on a retiazka, čo dostala od Silvestra  na výročie ich prvého trimestra. Bol to pošahanec, bez debát...

„Ako pomôžem? Hľadáš niečo konkrétne?“ Bez štipky záujmu sa vrátil k svojej činnosti.

„Dnes tu bola ryšavá holka a doniesla vám tieto šperky.“ Poťukal ukazovákom na sklo a znova vrhol pohľad na toho metalistu.

„Je to možné... Čo s tým?“

„Tie šperky ukradla mojej matke. A ja ich potrebujem späť, než sa vráti z romantického víkendu. Čo bude za pár hodín. Prosím.“ Bol taký úbožiak.

„Je mi ľúto chlapče. Ale mám zo zákona povinnosť jej to tu mesiac podržať. Ak by si po to...“

„No tak, nebudeme si tu ondiť hlavy. Obaja vieme, že ona sa nevráti. Len potrebujem tie hlúpe veci späť. Som ochotný vám zaplatiť sumu, čo by ste si na to sám dali. Dokonca sa ani nebudem pýtať, koľko ste jej založili.“

Chlapík siahol pod výklenok a vytiahol vrecúško až Jakubovi poskočilo srdce. Pán Boh zaplať jej rozhodnutie ísť do záložne a nie nájsť pouličného kupujúceho.

„Vieš, plynie z toho celkom vážne ponaučenie, chlapče... Nechceš vedieť aké?“ pokračoval, keď sa Jakub nepýtal.

„Ak poviem áno, zľavíte mi zo sumy, čo sa mi chystáte dať?“ skúsil, sám sa chechtajúc viac nad situáciou než suchým vtipom.

„Kurvy sa neťahajú do domu. Preťahujú sa v tmavých uličkách.“

„Verte, som viac než poučený...“ šomral, zatiaľ čo ten chlap pomaly vykladal šperk po šperku pred Jakuba.

„Sú to všetky, čo ti čórkla?“ Úprimný záujem Jakuba až na krátku sekundu dojal.

„Dúfam, nie som si celkom istý.“ Poškrabal sa na ľavom spánku než si dlaňou prešiel po nakrátko vystrihaných bokoch jeho nového zostrihu s krátkym čírom.

„No... prídeš na to, o pár hodín. Dúfam, že je to všetko. Bude to za osemdesiat.“

Jakub otvoril ústa do korán, v tej chvíli si nebol istý či je to veľa alebo málo. Osemdesiat...

„Pridal som si len päť éčok, prisahám. Ak by som  ich predával jednotlivo zarobím na týchto kúskoch omnoho viac. No tiež som bol mladý a nerozvážny. Tak ber, kým si nerozmyslím.“ Nepotreboval dvakrát vravieť. Zhrnul ich a strčil do vrecka od bundy, ktorú hneď  zazipsoval a priložil naň dlaň.

Nevedel, či to bol Boh alebo jeho anjel strážny, v každom prípade to mali u neho. Katarína by tento „Jeden deň Jakuba Franeka“ milovala, ale nemohol jej z neho povedať ani Ň.

Poďakoval trikrát než hodil na stôl osemdesiat päť eur.

Než stačil otvoriť dvere, zbadal tú zradkyňu utekať až očakával, že si každú chvíľu podvrtne členok.

„Jakub!“ kričala, aby ho zastavila, ale on nemal v pláne ju počúvať. Zradila ho, oklamala a využila.

Urobila z neho hlupáka a všetko čo jej povedal, všetky city a pomoc, čo jej ponúkol. Lásku, čo pre ňu mal, znova šmarila do jeho tváre.

„Prosím, počkaj! Je mi to tak ľúto. Mám tie prachy.“ Triasla nimi pred svojou tvárou, keď sa k nemu zadýchaná doplazila, opierajúc sa nakoniec o kapotu jeho auta.

„Už netreba,“ potľapkal si po vrecku, nevediac, čo viac povedať. Dokonca ani nič necítil. Ani hnev, bolesť či sklamanie. Bol prázdny. V tom okamihu v ňom skutočne nebolo nič.

„Prosím vezmi si tie prachy,“ znova sa k nemu načiahla no on cúvol krčiac nos. Ani pomyslieť nechcel, ako tie prachy získala. Boli to odporné špinavé bankovky, ktorých nemal v úmysle sa dotknúť.

„Prečo si to urobila? Ponúkol som ti pomoc, nový začiatok, seba! Tvoji rodičia sú pred rozvodom, Dida! A to všetko pre to, že si sebecká mrcha, čo nie je schopná starať sa, obetovať sa pre ľudí, čo ju milujú. Do šľaka, čo to trepem? Aká obeta?  Dokonca ani seba nemiluješ dosť na to, aby si za seba zabojovala.“

Sršal slová bez filtra stále s jednou nohou v aute. Mohol kedykoľvek nastúpiť a nechať ju ísť. Časť z neho skutočne chcela. Ale nemohol. Miloval ju. Tie jej smutné mačacie oči. Ako ju len chcel dostať z toho svinstva. Vedel však, že pokiaľ sama nechce je to zbytočné.

„Chcela som, Kubo. Ver mi. Ale nejde to. Nezvládam to. Sledovala som ťa spať a bol si tak...  tak rovnaký...  a... čistý. Cítila som sa pri tebe nepatrične. Ako malý špinavý fľak. Nemôžem ťa so sebou stiahnuť. Zaslúžiš si viac, ako dáku bývalú narkomanku. Dokonca aj Kata je lepšia voľba...“

„Katku do tohto neťahaj. Nerozprávaj o nej ako o poslednej možnej voľbe. Je lepšia než ty kedy budeš.“

Videl bolesť, čo tými sovami Didiane spôsobil a aj keď cítil, že by sa mal ospravedlniť neurobil to.

„Len som chcela... vybrať tie retiazky a... proste všetko... a  hodiť vám to do schránky.  Musíš ma pochopiť, Jakub. Absťák je tá najbolestivejšia vec. Nemáš ani potuchy aké to je. Núti ťa to robiť veci, na ktoré by si nikdy ani nepomyslel...“

„Ako sa nechať pretiahnuť na výpadovke, odpočívadle, možno pri troche luxusu vyfajčiť na zadnom sedadle dákemu špinavému úchylovi...“ skočil jej od reči. „To je to, čo chceš robiť po zvyšok života, Dida? Neverím, že áno. Musíš vidieť, že je to v prdeli. Celý smer, ktorým sa uberá tvoj život. Tak teraz sa sakra pozbieraj a nasadni do toho poondeného auta. Je to posledná vec, čo som pre teba ochotný urobiť. Lebo si mala dnes ráno na výber. Mohla si ma zobudiť, povedať, že ti je zle, že máš absťák a potrebuješ pomoc. Ty si si kurnik vybrala okradnúť mňa  a ženu, čo ťa milovala ako dcéru. Toto si urobila, Didiana. Vybrala si si. A tu to máš. Dávam ti na výber. Buď na sadni do toho auta a ja si dostojím slova a budem tu pre teba ako priateľ a morálna podpora v ceste k zdraviu, alebo sa zvrtni na tých šľapkovských čižmách a choď si kade chceš. Už mám dosť naháňania sa za tebou. Celé týždne nerobíme nič iné, len po tebe pátrame a som z toho unavený. Chcem začať žiť svoj život a je len na tebe, či v ňom budeš ako kamarátka alebo len ako spomienka. Mám dosť tvojho správania.“

Zhlboka nasal vzduch do pľúc po tom predslove a ani nemusela otvoriť ústa aby poznal jej odpoveď.

„Nemôžem, nezvládnem to. A... ani nechcem. Ako by sa zo mňa mohla stať tá istá bezstarostná Didiana, ktorou som bola pred tým?“ Cúvla a aj napriek tomu, že povedal, že už ho nezaujíma a v tej chvíli to myslel viac ako vážne, pohol sa k nej.

„Nastúp do toho auta, Dida. Okamžite! Nemôžeš to robiť! Nemôžeš sa vyhovárať na to, že nebudeš tá istá! Nik z nás už nebude po tom čo si nám svojim zbabelým rozhodnutím urobila. Ale sme tu! Pripravení ti pomôcť.“ Zaťahal ju za zápästie smerom k autu.

„Nechcem! Nestojím o vašu pomoc! Viete hovno o tom, aký je život. Žijete si v tých svojich sladkých bublinkách, riešite banality a pri tom nikdy skutočne neokúsite ako život bolí!“

Bol bez seba zúrivosťou. Akoby ju niekto na tú ulicu nútil odísť. Mala dokonalý život, rodinu, priateľov. Mala jeho. Miloval ju viac ako čokoľvek či kohokoľvek na svete. Ona si toto urobila.

Znova ju zaťahal silnejšie, otvárajúc  dvere spolujazdca.

„Pusť ma! Počuješ!? Ja nechcem!" Hádzala sebou a kričala ako pominutá. No on nepoľavil. Mal jej hysterického výstupu tak akurát.

„Sadneš do toho prekliateho auta a pôjdeme. Skončil som. Už mám toho dosť!“

Už ju mal takmer spacifikovanú, keď počul zabuchnutie dverí a krik, ktorý dokonca utíšil aj to jej kvílenie.

„Pusť ju!  Mám zbraň! Odstrelím ti hlavu, ak z nej nedáš dole ruky!“ vrieskal majiteľ záložne a Jakub sebou trhol, keď zbadal skutočnú zbraň namierenú na jeho hlavu.

To si z neho robili prdel.

„Počujte, vy to nechápete. My sa poznáme a len som ju chcel vziať domov k jej rodičom. Hľadá ju celé mesto. No tak, museli ste vidieť leták,“ prehováral ho Jakub s rukami vo výške ramien.

„Je zrejmé, že s tebou nechce ísť.“ Kývol zbraňou k jeho autu. „Sadni do tej svojej rachotiny a odpáľ chlapče. Strelím ti do palice ak do troch sekúnd nenaštartuješ.“

„Poppy, prosím. Poď domov,“ skúsil ešte raz, no ona už rýchlim kymácaním prešla k chlapíkovi a ten ich pohľad, čo si vymenili bol viac než veľavravný.

Nechala sa ním vyšukať. Ak nie, tak nechá. Ale pravdepodobne to bolo tak, že ju mal a bude mať znova.

„Vypadni!“ Znova na neho kývol zbraňou, ako z dákeho akčného béčkového filmu. A Jakub, ako správny hrdina, venoval Didiane posledný, prosiaci pohľad.

Nakoniec nastúpil a pohol sa preč. Bolo to horšie ako Šuchov deň. Miliónkrát.

Potreboval to zapiť. A tak zúfalý a slabý zamieril do obchodu kúpil nejaké fľaše vodky a než sa uvedomil, stál pred jej domom, hľadel do tmavého okna jej izby  a čakal, či sa neobjaví jej otec.

Bolo by tak fajn s ním pokecať. O niečom, o hocičom. No nevyzeralo to, že by bol doma. Zrejme tiež pracoval na romantickom víkende s jeho novou priateľkou, aj keď ju tak odmietal volať. On s Katkou proste vedeli, že to tak je a príde čas, keď prestane pred sebou popierať.

Otvoril prvú fľašu z dvoch a doprial si riadny dúšok, ktorý ho rozkašľal, ako neskúseného pijana.

Všetko pokazil. Didianu, Katarínu. Dokonca na neho  mierili zbraňou. Nikdy by ho nenapadlo, že sa to skutočne stane. Ani vo sne.

Nakoniec pitie nechal tak. Opiť sa zrazu nebol tak dobrý nápad, aj keď popíjal až do tmy. A jej otec stále nikde. Bol tam, pred ich domom celé hodiny. Ak by neodišla už v sobotu nestalo by sa to. Boli by zrejme u Liv a riešili blbosti.

Tak to malo byť.

Mam ťa rad. Chybas mi. Vyťukal do telefónu a než si to stihol rozmyslieť odoslal správu, hádzajúc telefón na sedačku spolujazdca.

Aj ja teba, Jacklin. Prosím, len mi povedz, že nemáš v pláne šoférovať.

Prskol tichým smiechom. Mala radar. Musela mať.

Preco? Spýtal sa, znova do seba púšťajúc silný dúšok. Aspoň na niečo bola zima v jeho aute dobrá. Udržala chlast pekne vychladený.

Zrejme si na šrot a vieš, ako nenávidím jazdenie pod vplyvom. Dúfam, že ti nemusím pripomínať, že sa tak zabil dedkov brat. Som na to háklivá  a vážne nechceš pocítiť môj hnev.

Chcel cítiť ju. Chce cítiť teba.

Kto ma chce cítiť? Odlož buď tú fľašu alebo telefón. Zajtra sa budeš cítiť jak hovno, keď si spomenieš, čo si mi to popísal. Nechceme medzi nami podivnosti. Alebo pokračuj, ale pozor na chýbajúce písmenká. :D ster!

Rozosmial sa na plné kolo. Dokázalo ho rozrehotať vzdialená niekoľko kilometrov.

potrebujem ta tu preco si musela ísť uuze v sobotu% Škúlil a písmenká mu pomaly mizli a takmer nebol schopný rozlúštiť čo jej napísal a ona to zaklincovala hotovým románom.

Povedz, že nie si v aute! Prisahaj, že nemieniš dnes šoférovať! Čo to percento? Kde si ho sakra vylovil? Kde si? Čo sa kurva do matere stalo?

To bolo jeho dievča. Miloval tú jej pusu plnú odporností.

nepovem....... teš mas tajomstvika piatk je tak daleko?

Sračky,  Franek. Tvoje správy sú výkaly! Daj sa do kopy! Buď mi povedz, čo sa deje, alebo nepíš a dostaň tú svoju sexy riť domov a vyspi sa z toho! Hneď!

Nemohol ísť, ako by mohol ľahnúť do tej postele bez výmeny obliečok? Zrejme od nej chytil akúsi pohlavne prenosnú chorobu a aj jeho posteľ je plná tých choroboplodných zárodkov. 

Ale mala pravdu. Potreboval sa z toho vyspať.

Vytočiť jej číslo zvládol lepšie, ako napísať jej správu a po chvíľke mu s hromžení zdvihla.

„Mám ťa tak rád, Cute, naozaj. Opitý či nie. A ty to vieš. Môžeš sa tváriť a klamať samú seba. Ale je to tak. Ale aj tak je to jedno, že? Urobil som takú blbosť. Že zrejme aj tak nik - dy nebudeme viac ako priatelia. Že?  Ale nevadí Cutie, však ja šom rád, že si. Chápeš, nie? Niekedy stačí byť rád, keď si rád a človek nič viac nepotrebuje. Len byť rád. Mal som taký na prd deň, Cute. Už vlastne včerajšia noc bola na prd, aj keď som si hlúpo myslel, že nie, ale bola začiatkom Děnisoviča, vieš. Tá blbsť o živote väzňov. Tak to ja som bol paródiou. Možno tragédiou. A teraz som pred tvojim domom, ako smutný Rómeo, ktorého Júlia odišla na štúdia...“

„Nerozumiem polovici toho, čo si mi povedal, zlato. Počuj, nechaj auto u nás. Ja zavolám fotrovi a on ti auto odtlači za bránu a ty sa choď z tohto vyspať. Zavolaj Ernimu alebo Bonovi, nech prídu, alebo to mam urobiť ja? Nechcem, aby si sa takto sundaný túlal po meste a skončil nedopatrením pod kolesami auta.“

Usmial sa popd fúz. Milovala ho.

„Vždy tak starostlivá,“ zapriadol, ako kocúr s megawattovým úsmevom na tvári.

„Hovno, velebnosti! Som vytočená, ale cez fón ťa ťažko vyťahám za uši. To si nechám na potom. Skladám a volám Ernímu. Porozprávame sa v piatok a máš sa na čo tešiť, chlapče!“

„Na teba sa nedá netešiť. Aaak chceš, môžeš mi dať aj na holú.“

„Trstenicou?“ spýtala sa nádejne a on sa musel znova zasmiať.

„Preferujem tvoje malé dlane.“

„Ako môžeš, keď sme nikdy... Ach, to je jedno, ožratá hlava. Volám ti záchranku.“

Nevedel ako dlho čakal, ale zrazu ho niekto ťahal z auta  a smial sa, že zrúbať sa krátko po siedmej večer je už na odvikačku. Nemal ani silu na to niečo povedať. Čo oni vedeli o tom, čím si dnes Franekovič prešiel.