BM - kapitola 41,42

Autor: Iveta

41. kapitola

Didiana

Už skutočnosť, že sa svieti jej mala napovedať, že sa cez to všetko, len zvalením do postele, neprenesie.

Bola to prvá,  malá indícia.

Ale ignorovala ju.

Vedela, že otec sa často zobudí v noci, len pre to, že dostane chuť na cigu a pri otvorenom, kuchynskom okne, pri svetle z digestora, vytiahne aj dve, než sa spokojne otupený nikotínom, vráti do postele k matke, ktorá ho od seba, šepkaným štekotom, odstrčí, lebo  smrdí ako štamgasta.

Teraz  svietilo veľké svetlo v obývačke. To si však uvedomila, až keď otvorila dvere, v snahe  čo možno najtichšie.

To bolo, samozrejme, úplne zbytočné. Matka a otec, aj o pól jednej nad ranom, viedli horúcu diskusiu. Aj keď to skôr mala nazvať jednostrannou hádkou.

Otec kričal, pochodoval po miestnosti, s cigaretou. Matka musela byť pekne zastrašená jeho výstupom, dávno by ho hnala s vyťahanými ušami.

Dnes však pokorne sedela na gauči, spustené ramená a vlasy červenej medi s odleskami hnedej, mala rozsypané, ako závoj, skrývajúci jej tvár.

„Je to tvoja vina, Gréta!“ pokračoval, stále dupajúc po bielom koberci, na ktorom budú čochvíľa nepekné, šedé fľaky z popola, čo neustále opadával z cigarety, ktorou sa oháňal všade okolo seba.

„Mala si mi to povedať! Si jej matka, do frasa! Ako môžeš dopustiť niečo také?! Toleruje toto Boh?!“

„Skúšala som, prisahám. Ale je v tomto po tebe, vzala si do hlavy a nešlo ju odhovoriť,“ popoťahovala, žmoliac v rukách kapesník.

„Mala si mi to hneď povedať, nie teraz. Porátal by som sa s tým, akože, mužom. Pozri kam ju to dostalo, pozri kam si ju dostala, ty!“ Výhražne sa sklonil nad matkou, čím ju prinútil skrčiť sa ešte viac.

Mala dosť panovačných mužov, čo potrebujú naháňať ženám strach, aby si dokázali svoju moc a silu.

Otec s matkou sa nehádali.

Nikdy.

Malé výmeny názorov, ktoré boli skôr  doťahovaním. Iskrenie medzi nimi aj po tých rokoch bolo intenzívne, akoby sa spoznali iba nedávno. Akoby boli čerstvo zaláskovaní a ani tie roky nič na ich láske neubrali.

Boli hrdinami z kníh, ktoré s Katou tak milovala. Kde mali svoje šťastné až naveky dve spriaznené duše.

Nikdy po nej neštekal, nikdy sa netýčil, nie takto. Ráno začínali kávou, sladkým bozkom, šepkanými slovíčkami lásky. Každé jedno ráno.

Bola na to tak zvyknutá, že to často prehliadala. Po tom, čo jej Jakub povedal, že by dal všetko, keby sa jeho rodičia radšej každé ráno pred ním muchlovali, odsunula aj adolescentnú nechuť, na ten pohľad.

A teraz to bolo preč. Idylické manželstvo sa rozpadalo a z otca podpapučníka sa stal predátor, pripravený zaútočiť na slabšiu a roztrasenú korisť.

Nakoniec si ju  všimol. Nie však tým, že by ho odtrhla  od matky svojím uhrančivým pohľadom, ktorým vypaľovala do jeho hlavy dieru. Ale zalapaním po vzduchu, keď si všimla, že dvere od jej izby sú dokorán a jej veci sú po celej podlahe.

„Pozrime sa, kto sa nám uráčil vrátiť konečne domov!“ Vyrazil k nej v tej istej chvíli, ako sa ona pohla do svojej izby.

„Čo si to urobil s mojou izbou?“

„Kde si bola?“ Ignoroval jej otázku, zatiaľ čo ona sledovala svoje veci, ako sa váľajú všade možne.

Jej učebnice a obľúbené knihy boli zmesou so spodným prádlom a šatstvom. Dokonca aj matrac bol vytiahnutý z postele, paplón a vankúš zvlečené z návlečky.

Nič nebolo na svojou mieste. Jej hudobný zošítok, ktorý mala ešte zo základky a nikdy ho  skutočne nezapísala, bol otvorený a ona sa k nemu rozbehla, ako zmyslov zbavená.

Bol to zásah do jej súkromia, do jej hlavy.

„Ako si mohol?!“ kričala a ohodila ho svojím starým zošítkom, v ktorom mala napísané svoje predstavy, ako by mohol vyzerať jej život s Dantem a ich maličkým. Bolestivé sny a túžby.

Zradil ju.

Ďalší muž, ktorému verila, ktorého milovala a on jej takto kruto vytrhne zvyšky srdca, čo tam po sebe zanechali tí ostatní a rozdupal ju na kúsky, až z nej nezostalo skutočne nič.

„Kde si bola?“ zopakoval otázku, nedotknutý jej slzami, medzi dverami izby.

„Nič ťa do toho!“ Ohodila ho tričkom, alebo čokoľvek to už bolo.

Nechal to dopadnúť pri svoje bosé nohy a venoval tomu kúsku látky rýchli pohľad.

„Poslednýkrát. Kde, si, bola!“ vrčal každé slovo, keď sa pohol do jej izby. Ale ona nebola matka, ju nezaženie do kúta. Dnes to už jednému dovolila, mala toho dosť.

„To ťa nemusí trápiť, som dospelá, nemusím sa  trápiť hlásením sa, ako dáka malá pätnástka.“

„Pokiaľ bývaš pod mojou strechou, ješ moje jedlo, utrácaš moje peniaze, tak áno, musíš. Kam si dala dvetisícky z účtu? Uvedomuješ si, že to boli peniaze na tvoju budúcnosť?“

Nerátala s tým, že by otec skutočne študoval výpisy z banky. Účet bol na jeho meno, ale nikdy si nevšimla, že by pohybom na ňom venoval dáku veľkú pozornosť.

„Povedal si, že môžem sem - tam niečo vziať.“ Dupla si s prekríženými rukami, no odmávol ju.

„Nie dve tisíc v priebehu pár týždňov, od októbra z toho účtu zmizlo tisícdeväťsto osemdesiatšesť eur a päťdesiat sedem centov. Posledný výber bol tisíc päťsto, ani nie pred týždňom. Kam si dala tie peniaze?“ Zahnal ju do kúta a ona začala habkať, neschopná nájsť slová, ktorými by vysvetlila, že jej priateľ dealer a závislák v jednej osobe potreboval prachy a ona  ich mala.

„Sú to moje prachy, môžem si robiť, čo chcem. Možno ani nechcem ísť na výšku!“

„Sú to moje prachy. Osemdesiat percent na tom účte sú moje vklady...“

„Tak som minula len tých dvadsať. Daj sa do pohody otec, ešte sme sa nedostali ani k stuškovej a ty sa tu ideš poondiť za pád eur,“ pripomenula mu.

Útok je najlepšia obrana a ona to potrebovala, bola vinná, ale nikdy to neprizná.

„Pár eur..." Vedela, že otca pripravuje o príčetnosť. Stisol si koreň nosa a dal si čas na pár hlbokých nádychov.

„Vyzleč sa!“ nakázal tvrdo, dvíhajúc k nej ruku.

„Čo?“ Nevidel ju nahú od, no dlho. Nebol typ dokonca ani na kupaliská, preto chodila výlučne len s matkou. Takže hanblivosť pred ním bola vybičovaná až to trápnej miery. „Nie!“

„Povedal som, vyzleč sa a ukáž mi ruky a stehná. Hneď teraz. Nenúť ma vyzliecť ťa, ako malé dieťa,  Didiana.“

Pretočila oči nad jeho hlúposťou. Skutočne si myslel, že je tak sprostá aby si pichala? Ale ako chcel. Hru, kto sa bude cítiť nepríjemnejšie, mohli hrať dvaja.

Vyzliekla si mikynu a tričko a potom sa vykrútila z nohavíc.

Prechádzajúc pomaly k nemu si prešla po cestičke medzi prsiami.

„Možno by si mal poslať mamku spinkať, ak ma chceš takto, ocko. Alebo ju necháme sa pozerať?“ Jej srdce bilo ako splašené, keď k nemu urobila malý krok a on odstúpil, šokovaný a v tvári vpísaný kaleidoskop pocitov.

„Aj podprsenku? Či stačia gatky?“ Pokračovala v dráždení a ničení jej otca.

Videla ako sa v ňom niečo trieštilo, keď sa jeho spodná pera zachvela a on si do  nej uhryzol, zatiaľ, čo jeho oči zaplavila voda a zostali červené a unavené.

Chvíľu, iba na krátky okamih, chcela cúvnuť. Hodiť sa mu okolo krku a prosiť o odpustenie. To čo videla v jeho očiach tam nikdy nechcela. Sklamanie a bolesť boli vpísané v každom milimetri jeho výrazu, jeho držaní tela.

„Mám pekné prsia." pokračovala, „Muži ich milujú. Sú dokonca väčšia ako mamkine.“ Siahla dozadu k zapínaniu a háčik po háčku ju rozopla než ju nechala spadnúť. Tá malá vec nebola ešte ani na zemi a otec už kľačal, s odvrátenou tvárou, jej hádzal do tej jej jedno z tričiek, čo sa váľalo na zemi.

Zasmiala sa, ako posadnutá, no natiahla si ho a pristúpila k nemu, vystierajúc mu ruky. Čisté a nepoškvrnené. Stehná mala tiež bez poškvrnky. Nik by nikdy nepovedal, že berie tak tvrdé drogy. Možno drog test. Ten rozhodne.

Ani na ňu nepozrel. Otočil sa a chvejúci sa opustil jej izbu.

Dala mu zabrať. Spokojne sa usmiala na svoju matku, ktorá tíško rumázgala. Čo si vypýtali, to dostali. Nik  sa s ňou nebude hrať.

Dnes toho mala akurát tak dosť. Bola unavená z podrobovania sa... zo života.

„Neviem, čo sa ti porobilo dievčatko, ale s matkou sme tu pre teba. Nech sa už deje čokoľvek, zdôver sa. Nájdeme spôsob ako sa cez to dostať. Nájdeme ti pomoc, ak ťa niečo trápi s čím si nevieš rady, čo nám nechceš povedať,“ šepkal zlomene podlahe, stále chrbtom k nej.

Zabolelo ju, že na ňu ani nepozrel. Zaplašila ho, možno až príliš.

„Som v pohode,“ odpovedala mĺkvo a schmatla matrac, ktorý bol tiež zvlečený z poťahu, no bola príliš zničená a vyčerpaná, aby sa ešte zaoberala navliekaním. Potrebovala len posteľ, riadneho práska a stratiť sa. Najlepšie navždy.

„Nie, to teda nie si!" Začal od znovu plným hlasom, otočený k nej. „Od rozchodu s Jakubom to je len horšie a horšie. Stretávaš sa s hroznými ľuďmi, tráviš čas kto vie kde, nechodíš do školy a správaš sa k nám úplne nevhodne. Príde ti v poriadku to, čo si predviedla pred chvíľou?“ Lámal sa mu hlas takmer po každom slove. Ale on bol rodič, ak bola takáto, bolo to jeho zlyhaním.

Vravelo sa to tak, nie? Isto urobili vo výchove chybu, možno  ju milovali až príliš a mala pre to skreslené predstavy, ktoré boli pre iných ľudí nenaplniteľné.

„Vidíš niečo, čo nie je. Prehádzal si mi izbu, prinútil si ma vyzliecť sa pred tebou. Skutočne si myslíš, že by som bola tak hlúpa a pichala si? Že by som to držala tu v dome? Urážaš ma, otec.“

Stuhol a kulisu mu robilo len matkino divokejšie fňukanie. Ak neprestane do piatich minút revať sama ju utíši. A spôsob možno nebude príjemný ani pre jednu z nich. Vždy bola taká usmoklená? Slabá, trápna a iritujúca?

Bola z nej úplne vytočená. Telo sa jej chvelo a v hrdle ju začalo škriabať. Mala pocit akoby jej niekto klepol po hlave a namiesto hviezdičiek videla čierne a biele fľaky pred očami. Ak neprestane tá žena kvíliť, nezdrží sa a bude z nej matkovrah.

Zakryla si uši v snahe utlmiť to odporné škriekanie. Nech stíchne, nech stíchne, nech je už do... kurva... „Ticho!“ zrúkla a na jej prekvapenie svet stíchol.

 No jej srdce stále zbesilo pumpovalo a zrýchľovalo a zrýchľovalo, cítila ho až v hrdle. Tlačilo jej na jazylku a hrozilo, že sa povracia. Bolela ju hruď z toho ako narážalo do rebier. Skutočne bolela. Každý úder pri ktorom myokard narazil do pohrudnice bol ako impulz bolesti, ktorý sa šíril mučivou cestou až do žalúdka a končatín. Ako nepríjemné tlaky na jej nervy, ktoré nedokázala utlmiť ani  šúchaním miest, kde jej vibrovala koža. Chvela sa ako malé atómy. Každá molekula poskakovala bilión záchvevov za sekundu.

Trela si ruky silnejšie no iba to bzučanie zintenzívnilo. Rozdráždila ich a oni sa ju snažili pripraviť o zdravý rozum.

Vnútorné vrecko. To prekliate vnútorné vrecko.

 Niečo jej hovoril. Držal jej tvár v dlaniach, v očiach mal slzy, ktoré pri každom žmurknutí môžu kedykoľvek skončiť na jeho, do hladka oholenej, tvári. Ale nepočula ho. Bolo to už dlho čo si dala. Tak dlho. V ústach mala sucho, jej nos pálil a niekde nad podnebím a v nosohltane, ju svrbelo.

„Potrebuješ pomoc, dievčatko.“ Oh, nepotrebovala.

Potrebovala len svoju dávku a bude okej. Iba trošku tej chémie. Iba toľko, čo sa zmestí pod necht jej malíčku. Aj keď vedela, že bude potrebovať celú čiaru. No kým tu bude on a hentá urevaná, nedostane do seba nič.

Potrebovala sa ich zbaviť.

„Zajtra spolu pôjdeme a nastúpiš na... Uvidíš pomôžu... Všetko bude  ako predtým a my...“ Prikyvovala húževnato, so slzami v očiach počúvala jeho sľuby a prísahy,  prijímala jeho objatia  a ospravedlnenia za niečo, čo ani nespravil.

A potom tam bola matka, objímali sa, teda... objímali ju, pevne ju zvierali. Už neplakala, mala na tvári odhodlaný úsmev. Stískala jej ruku a prikyvovala na ďalšie otcove výlevy, z ktorých bola, tak ako z  predchádzajúcich,  schopná zaregistrovať iba minimum.

Len dohrať hru. Upokojiť ich svojou účasťou. Odhodlaním zapracovať a potom si ísť po ten poondený saklík.

„Bude to v poriadku, miláčik,“ opakoval a povzbudzujúco sa pozrel na matku, akoby čakal, že to tiež zopakuje.

No ona mala v zálohe niečo väčšie. „Milujeme ťa, len si to pamätaj, zlatíčko. Nie si sama. Nikdy. Pokiaľ žijeme.“

„Navždy,“ počula samú seba zafňukať. „Milujte ma, navždy,“ prosila zúfalá a zahanbená.

Nemohla ísť na tú liečbu, kúru, či odvykačku, či ako tomu hovorili. Teraz z nej bola troska. A to bol iba začiatok absťáku, ešte sa nedostala  k napínaniu a zimnici tak silnej, že si rozthrla peru a triaške až ju po nej boleli kosti. Nebolo možné aby si tým dobrovoľne prechádzala po dobu troch mesiacov a potom celý zvyšok života s démonmi v zástupe. S dieťaťom so snovou tvárou, s Dantonym a jeho krásnymi očami a úsmevom. Jakubom a jeho životom, ktorý sa zdal o toľko lepším bez nej v ňom. Mirom a dvoma časťami ich života.

„Pospi si, zajtra začneme od znova. Všetci traja.“ Pohladila ju po tvári matka a nechala otca, aby ju, ako malé dievčatko, uložil do postele a prikryl. Jej izba vyzerala ako po stretnutí s hurikánom a otcova tvár ako po boji s ním.

Možno bola ona tým hurikánom. A len urobí láskavosť všetkým a hlavne svojim rodičom ak zmizne na dobro z ich životov. Miro mal pravdu. Treba sa zbaliť a vypadnúť.

Nechcela ísť na odvykanie a prísť o ten krásny pocit, keď všetko zahltí hmla a ničota. Nemôže sa toho len tak vzdať.

Nechala ich, nech jej obaja vtisnú pusu na čelo, akoby obom ani nie pred pár minútami ublížila. Akoby ich nerozplakala.

Tiež poslušne zaželala dobrú noc a potom už len schúlená čakala, kedy zaspia. Po hodinke sa pomaly vyšmykla z postele. Takmer po slepiačky, len so svetlom z displaya, si do batohu nahádzala pár šiat, nič veľké. Nič ťažké. Žiadne fotky a spomienky. Chystala sa začať od znova, do nových začiatkov nepatria cetky z minulosti.

Po šičkách prešla na chodbu sústredená na každý pohyb.

Počula tichučké chrápanie a spokojne sa usmiala. Otec spal. Ak aj bola matka hore, nebude počuť nič, keď jej otec píli priam do ucha.

Skôr ako si navliekla kabát siahla do vrecka, zovrela ten maličký sáčok s vzducho tesniacim uzáverom. Až sa jej nazbierali sliny z predstavy tej sladkokyslej horkosti, čo zaplaví jej telo a omámi myseľ.

Našla v sebe dosť sily, aby odolala dať si hneď na mieste. Potrebovala sa dostať niekam na bezpečné miesto, kde ju nebudú hľadať. Aj keď jej bolo, samozrejme, jasné, že hneď, keď ráno vstanú a nebude v posteli, obrátia Zem na ruby, aby ju našli.

Bolo prekvapivé, aký ľahký útek z domu bol. Nik sa nezobudil, nik ju nezastavil. Panelák bol tichý a tmavý, obzrela sa za ním. Iba taká malá nostalgia. Za životom, ktorý už aj tak nebol viac jej. Nevedela si predstaviť, že by po preliečení znova zapadla do starého života. Škola, rodina, priatelia, škola, rodina, možno párty, budúcnosť s normálnym chlapom.

Všetci by si na ňu ukazovali, tá preliečená závisláčka. Premýšľali by čo si šlahala. Či sa k tomu vráti alebo bude iba jedna z milióna, či zostane čistá, bojujúca s večnou chuťou po dávke.

Zastavila sa v parku. Na lavičke si vytiahla svoj poklad a strčila do neho malíček s odrasteným akrylom. Bol ideálny na rýchle šňupnutie.

Striaslo ju tak, ako za každým, a jemne natiahlo, ale milovala to, zbožňovala pocit, ako sa jej malá zrazenina niekde medzi mozgom a nosom rozpúšťala a ju prekvapovala  nová horkosť. Odlúpená časť z tej zaseknutej práškovej hrčky. Nečakaná a lahodná, padajúca do jej hrdla a na koreň jazyka. V malých, nepravidelných intervaloch.

Chvíľku sedela spokojná do takej miery, že ani jej receptory, náchylnejšie a citlivejšie na zimu, nespozorovali vločky, čo sa pomaly spúšťali z neba a dopadali na jej vyvrátenú tvár.

Vtiahla vlhkosť z nosa späť tým odporným spôsobom. Nemienila prísť ani  o kúsok tej dobroty. Bolo jedno, ako hnusne v tej chvíli pôsobila.

Pomaly sa pozbierala z lavičky a pohla sa na jediné miesto, kde vedela, že bude vítaná vždy.

Myslela, že sa tam už nikdy nevráti, ale všade bolo lepšie, ako na mieste, kde z vás chceli urobiť človeka, ktorým ste už dávno neboli.

 Ich malá Diduška bola mŕtva. Nevedela kedy presne zomrela, ale bola preč... nenávratne.  To, že to nedokázali pochopiť a odmietali akceptovať tú terajšiu,  bola ich chyba, nie jej.

K jeho bytu prišla krátko pred štvrtou hodinou. Flákala sa, kládla nohu pred nohu a sledovala stopy, čo jej topánky zanechávali v snehu a predlžovala vŕganie najviac ako to šlo. Milovala ten zvuk. S Jakubom strávili hodiny v snehu. Válali sa a ohadzovali sa ním. Niekedy ho dokonca jedli. Ale to nikdy dospelým nepriznali. A potom uzimení a celí premočení utekali k nemu alebo k nej a zabalení len v osuškách s horúcim čajom, stáli pri radiátore a chechtali sa na pindaní ich rodičov.

Akoby to bola večnosť. A pri tom len minulý rok si to zopakovali, keď ju celú vykotúľal v snehu a postavil jej podobizeň s veľkými kozami tvrdiac, že každý Jakub by mal mať svoju ceckatú ženskú.

Nahlas sa zasmiala nad tou spomienkou, uvedomujúc si, že už bola na mieste. Keď ten byt opúšťala, skutočne bola odhodlaná  viac sa nevrátiť. Ale nakoniec sama vedela, že Miro bol jediný priateľ. Jediná bytosť, čo jej ostala na celom svete. Čo jej rozumie. Ktorého potrebuje každý deň. Možno to čo sa stalo dnes navráti ich vzťahu stratené kúzlo, čo medzi sebou mali.

Možno sa Miro uvedomí a bude s ňou znova jednať ako s pokladom jemu najdrahším. A možno, len možno, nájdu svoje šťastné až do smrti. Povedal, že ju miluje, povedal jej to dvakrát. Nemôže byť tak ťažké zamilovať sa do človeka, ak vás miluje.

Nenáhlila sa ani do schodov. Pomaly vystúpila na každý jeden, bol to poslednýkrát čo nimi kráča ako dcéra. Od zajtra bude utečenec bez domova.

Počula zvuk telky ešte pred tým než vôbec otvorila a našla ho, ako leží so zapnutou konzolu a telkou, na ktorej preblikávalo hlavné menu k Need for  speed. Uškrnula sa, krútiac nad ním hlavou.

Vypla tú hlúpu mašinu a proste si k nemu ľahla. Oblečená, len s vyzlečenou bundou a vyzutými topánkami.

„Di,“ šepol, keď ju k sebe pritiahol tak, ako to robieval pred tým.

„Hej.“ Zaborila nos do jeho nahej hrude, bol cítiť mydlom a trošku štipľavým potom. Ale neprekážalo jej to. Jeho pot bol sladko... zaujímavý.

„Som rád, že si späť. Sľúb, že mi už nikdy neodídeš. Dokonca ani hrať ma nebavilo tak, ako keď  si pri mne.“

Zasmiala sa. „Ach, tak to muselo byť vážne. Možno je dobre, že som tu na trvalo,“ šepkala do jeho hrude a vychutnávala si jeho silné zvieranie.

„Nikdy neodídeš? Si tu a len moja?“ Nadvihol sa nad ňu s ospalými očami a strapatým hniezdom na hlave.

„Odišla som od nich. Patrím už výlučne len tebe.“ Pevne sa na neho usmiala, snažiac sa neuhnúť pohľadom.

Nič jej nepovedal. Vrhol sa na jej pery, bozkával ju nežne  a sladko, pomaly sa presúvajúc na jej krk a rameno. Jeho ruky láskali jej bradavky tak precíznym spôsobom, že v inom čase, v inej dimenzií, by sa prehýbala, prosila  a plakala o jeho ústa na nich.

Teraz to však sotva vnímala tým správnym spôsobom. Tým očakávaným. Žalúdok bol zauzlovaný niečím ťažkým a zimomrivým. Jeho dych na jej pokožke sťahoval hrdlo a každý ťah jazyka  putujúceho dole jej telom tlačil do očí stále väčšie množstvo sĺz.

Hľadela na plafón v snahe nežmurkať. Nepreleje tie slzy. Nebude plakať nad niečím, čo je už dávno minulosťou.

Nové začiatky nepripúšťajú žiadne sentimenty. Dokonca ani keď je vaša oplakávaná minulosť pevnou, nemennou časťou vašej budúcnosti.

Keby len zostal pri tých sebecko bezcitných rýchlovkách.

42.kapitola

„Ten hajzel. To skurvené, tlsté prasa!“ Schmatol stojan na cédečka a nestarajúc sa o jeho hudbu a hry, ho šmaril o stenu. Zvuk lámania a praskania plastu naplnil jej uši, no on nemienil prestať. Trieskal so všetkým, čo mu prišlo do ruky.

Schúlená v rohu gauča, sledovala jeho záchvat a čakala, kedy poľaví. Skutočne mala strach sa k nemu priblížiť, že tou ďalšou vecou, ktorou tresne o zem, alebo si do nej kopne bude ona, ak sa mu postaví do cesty.

„Urobil som všetko, čo som mal!“ Vošiel si rukami do vlasov a zaťahal, predklonený, lapajúc po dychu.

„Zaplatil som ten poondený dlh. Skurvený Bože, nechal som ťa... Prinúti som ťa byť s iným mužom!“ zakňučal, znova sa vystierajúc, len pre to, aby sa mohol znova predkloniť a neprirodzene krútiť v páse.

„Budeme v poriadku,“ šepla k nemu pevným hlasom. Nechcela znova myslieť na tú noc. Bol to už týždeň, ale stále mohla cítiť škoricu zo svojej pokožky.

„Ako by sme mohli?!“ kričal, pľujúc sliny. „Toto som pre nás nechcel. Nechcel som, aby si musela vziať peniaze, ktoré si šetrila na výšku. Nechcel som, aby si bola nútená odísť od rodičov. Nechcel som byť toto!“

„Boli to moje rozhodnutia, Miro. Urobila som ich sama. Ty si...“

„Ale stali sa. Nemalo to byť takto! Mal som mať prácu na trvalý pracovný pomer, mal som našetriť dosť na poondené auto a mal som dostať hypotéku na kúpu niečoho vlastného. Mali sme sa do seba zaľúbiť, a po čase by si zabudla na bolesti, čo ti spôsobil ten kripel. Mal som byť tvojim svetlím bodom. Útočiskom. Mali sme mať svoj krásny príbeh. Zobral by som ťa domov, k našim. Vylíčil svoje úspechy, kde by si ty bola tým najskvelejším a všetko by bolo dokonalé.“ Kvecol na zem a skryl tvár do dlaní.

„To všetko ešte môžeme mať, Miro,“ klamala. Akoby mohli?

On už nebol tým chlapcom, ktorým býval. Jej rodičia ju zrejme hľadajú, ale sú neúspešní. Skrýva sa lepšie, ako krysa v kanáloch. Nemajú nič, nevedia ani Mirove krstné meno.

Nepatrili už sebe. Jeho výbuch bol jasným dôkazom. Starý Miro, by sa zaprel, našiel spôsob, ako sa z toho vykopať. Tento, so začínajúcim abstinenčným záchvatom, bol len uplakaná kôpka ničoho.

„Nemôžeme, pozri sa na nás! Musí to skončiť. Musíš sa vrátiť domov, musíme... Musíme niečo urobiť, ja nechcem byť takýto do konca života. Chcem sa dokázať sústrediť na viac než na dávku a možnosti, ako sa k nej dostať. Nenávidím to, kurevsky nenávidím!“ Vstal a bleskom bol pri nej, zvierajúc jej tvár v dlaniach.

„Nechceš ma tu? Už ma nemiluješ?“ Triasla sa strachom, že by jej povedal nech odíde. Že by ju opustil. Nemilovala ho, ale povedala mu to už viac ako raz, len pre jeho spokojnosť, ktorú mu potom videla v očiach.

 V skutočnosti to vôbec nie je ťažké povedať, tak ako tvrdia hrdinky v knižkách. Je to len slovo, nič.

Jeho tvár sa skrivila bolesťou než si priložil svoje rozprskané pery na tie jej. Nasala vzduch, pripravená vydržať, asistovať. Prežiť to. No nikdy ju skutočne nepobozkal, len spojil ich ústa a tíško vdychoval.

„Milujem a preto to musíme urobiť, Di. S týmto si sami neporadíme, potrebujeme pomoc.“ Sotila do neho a posunula sa ešte viac do rozloženého gauča.

„Už znieš ako oni. Nechcem pomoc. Nepotrebujem ju. Som spokojná takto. Ak by si nemal absťák a mal dávku po ruke ani by ťa táto sračka nenapadla!“ Vyskočila na nohy a pomaly zoskočila zo sedačky.

„Ak by ti René neodmietol dať tovar, bez zaplatenia, teraz by sme boli sundaní a spokojní sa povaľovali po podlahe. Ja to nechcem skončiť. Nechcem!“

Povzdychol si, sledujúc svoje prsty, postupne pohybujúc každým jedným. „Dobre. Máš pravdu. Nechcel by som to. Ale teraz to chcem. A ty to niekde v hĺbke duše tiež musíš. Musíš vidieť, že toto nie sme my.“

Len prikývla. Samozrejme, že vedela, že už dávno nie sú tí istí ľudia. Ale to neznamenalo, že by bolo možné sa nimi znova stať. Ani odvykačka by to nedokázala.

Stalo sa toho príliš veľa, zažili toho mnoho, aby sa dostali do fázy, keď budú znova usmievaví a bezstarostní.

„Len o tom porozmýšľaj, áno? Keď sa vrátim, porozprávame sa o tom.“ Zaťahal ju za vlasy, na zadnej strane hlavy, a pritiahol k sebe, pre rýchly bozk na čelo.

„Kam ideš?“ Odstrčila sa od neho, prenasledujúc ho, keď sa pohol k dverám.

„Zohnať dáke prachy. Skúsiť sa spýtať, či by niekto nepomohol. Neviem... Opatruj sa. Budem sa snažiť vrátiť čo najskôr.“ Vybehol z bytu, strkajúc ruky do rukávov od kabáta počas jazdy.

Poslúchla ho. Zvalila sa na gauč a čakala, ako poslušné dievčatko. Aj tak nemala čo na práci.

Lenže čas plynul. Z dňa sa stala noc. Tuhá, tvrdá tma. A on nebol nikde. A jej telo bolo v plameňoch, bolestných kŕčoch Svätého Víta.

Pobehovala po byte v snahe vydržať ešte chvíľu. Vráti sa. Miloval ju.

Odmietala počúvať ten malý hlások v hlave, čo jej našepkával, že odišiel. Že bol príliš veľký sebec a nechal ju v tých sraniciach samú.

Ďalší muž, čo ju bodol do chrbta, keď ho potrebovala.

Musela niečo urobiť na vlastnú päsť.

 Napriek všetkému stále dúfala, že sa len niekde zasekol.

Možno skutočne skúsil tie autá a to sa najlepšie rieši v noci.

Alebo sa mu niečo stalo. Srdce jej na pár úderov zastavilo. Čo ak sa mu vážne prihodilo niečo zlé?

Možno leží niekde v jarku alebo je dobodaný, či zrazený niekde krváca.

Vybehla z bytu, ako besná. Presliedi celé mesto až kým ho nenájde.

Nebola vonku celé dni, ako dáky agorafobik, zalezená v byte, aby ju nik nenašiel. A zima ju udrela plnou silou. Nachvíľu stuhla. Nenávidela chlad. Ten pocit pálenia pokožky, drkotania zubov a stiahnutých svalov. Teraz však akoby jej rozjasnilo myseľ a s ťažkým výdychom sledovala okolie.

Rozbehla sa s kapucňou na hlave. Hlúpa snaha o skrývanie sa. Zbytočná. Kto by chcel, spoznal by ju.

Pátrala hodiny, možno to boli len minúty a jej to pripadalo ako nekončiaci čas. No on nikde. Obehala všetky jeho stanoviská, parkoviská, miesta, kde zvykol stretávať tých stroskotancov. Dokonca sa aj pri pár ľuďoch pristavila, keď ju pozdravili, spoznávajúc ju zo spoločného dňa, alebo obchodu. Nik ho však nevidel.

Bol preč. Opustil ju, nechal ju skutočne samú. Zmyslel si, že potrebuje pomoc a neostýchal sa nechať všetko za sebou vrátane jej maličkosti. Stratená a čochvíľa bez domova. Blížil sa čas zaplatenia nájomného a nemala potuchy, kde by zohnala tie prachy, ako by ich sakra dostala na účet majiteľa bytu.

Ten odporný hajzel!

Odišiel dokonca aj bez svojich vecí, oblečenia a obľúbených hier. Len aby to nevyzeralo ako útek. Aby verila, že sa vráti, aby to nebolo podozrivé.

Potreba hľadať ho pomaly vybledla a tak sa len túlala, po meste, bez cieľa. Bola bezdomovcom. S triaškou a zúfalstvom.

Potrebovala dávku. Aspoň trochu.

Objala sa rukami a nechala svoje nohy kráčať, než sa dostala do časti s rodinnými domami.

Neváhala ani chvíľu, keď uvidela dom s vysokou, modrou bránou, ktorá bola do korán. Bol to malý domček s veľkým pozemkom na ktorom bola krásna pergola s murovanými múrikmi a obrastená ružami. V lete bola vždy krásne rozkvitnutá a voňala na celú ulicu. S Katou a dvojičkami sa často prechádzali cez tú ulicu, len aby mohli sliediť, ako sa "pán veľký dealer" stará o kvetiny. Bolo to až smiešne a neskutočné. Ten pohľad na jeho chudé telo skláňajúce sa nad kvetinami s hrabličkami a malou krhličkou.

Teraz však bolo všetko zapadané snehom a odhrabaný bol iba chodník k domu a malý, detský kútik so šmýkačkou, preliezkou a hojdačkou na pevných, kovových stĺpoch. Stál tam dokonca malý snehuliak s cirokovými pahýľmi a starým, smaltovaným hrncom, ako klobúkom.

Nestrácala čas a zazvonila. Musela byť už skutočne hlboká noc, dom bol tichý a celá ulica bola zahalená do čiernoty.

Počula cupkanie nôh a tak trošku odstúpila, no hlava sa jej príliš točila a viečka boli priťažké, aby jej s rovnováhou pomohol aspoň zrak a tak skončila znova opretá čelom o béžový brizolit.

Svetlo sa zaplo a krátko na to sa konečne otvorili dvere.

Čakala, že to bude jeho matka, no našťastie to bol on. Len v pyžamových nohaviciach a bez trička. Odhaľujúc svoje chudé telo.

„Didiana? Čo tu, do prdele, robíš? Uvedomuješ si, že ťa hľadá celé mesto?“

Uchechtla sa. Museli hľadať biedne alebo bolo mesto plné neschopákov.

„Potrebujem niečo, nechcem počúvať prednášky,“ zamrmlala podráždene, keď sa jej postavil do cesty, odmietajúc ju pustiť dnu, aj napriek tomu, že mu bola zima. Mohla vidieť husiu kožu na jeho prepadnutom hrudníku a malé, chlpaté bradavky boli ako ihličky v pozore.

Obchodník v ňom sa prebudil. Keď odstúpil a pozval ju dnu do tepla.

Do nosa jej narazil štipľavý smrad alkoholu a cigariet ešte skôr, než sa vlastne dostala do domu.

„Šimon?“ Počula detský hlások a nedlho na to sa v predsieni objavila verná kópia s blonďavou hlavou, veľkými modrými očami a s transformerom v náručí.

„Bež do postele, Adam. Je neskoro. Mám tu kamarátku, áno? Potrebuje požičať niečo do školy. No tak, kamoš... Utekaj.“ Pocapkal chlapča po zadku, súriac ho do domu.

„Ale už nechodíš do školy,“ pripomenul malý mudrlant a ona zatínala čeľusť. Nech už sakra zalezie do tej postele!

Potrebovala aspoň jednu dávku, polovicu... A ten malý zdržoval.

„No, to nie, ale mám ešte zošity, spomínaš? Hral si sa s nimi.“ Pohladil ho po vláskoch a znova ho postrčil do domu.

„Sľúbil si, že budú moje, keď pôjdem v septembri do školy,“ vyčítal s našpúlenými ústami.

„Ona si ich len požičia. Teraz už utekaj, kým ti pekne vravím.“

„Musíš ma uložiť, vždy ma ukladáš.“ Trucovalo to malé strašidlo a ona nechtiac zavrčala. Decká boli trestom božím.

Šimon si ho teda vyhodil do náručia a konečne jej venoval pozornosť.

„Na konci chodby, druhé dvere od okna. Čakaj tam.“

Otočil sa jej chrbtom a zmizol v jedných z dvier. To si z nej robil srandu.

Chcela s niečím tresnúť alebo rozbiť. Ale nechcela ho naštvať. Potrebovala jeho dobrotu. Nemala ani cent. Dúfala, že nájdu spôsob, ako sa dohodnúť.

Pohla sa poslušne na koniec chodby, dúfajúc, že to bude miesto, kde nebude musieť dlho čakať. Chcela z toho domu vypadnúť. Hlavne vo chvíli, keď prechádzala okolo dverí, ktoré boli do korán a ona mohla vidieť obrazovku plazmy a gauč, ktorý bol uložený krížom cez miestnosť a úplne odhaľoval telo ženy, zamotanej v deke, so strapatými vlasmi a ústami do korán. Nakrčila tvár pri tom obrázku. Na konferenčnom stolíku boli fľaše od piva a lacnej vodky s popolníkom, ktorý doslova pretekal nedopalkami.

Šepkalo sa, že je Šimonova matka alkoholik, ale nečakala, že by to tak skutočne mohlo byť.

Nebola si istá, ako dlho tam stála, no zo sledovania popolníka, ktorý mohol každú chvíľu zbĺknuť pre špak, ktorý pomaly dymel, ju vytrhol hlas jej možného záchrancu.

„Mama, do prdele. Čo sme si vraveli o zaspávaní než sa presvedčíš, že si tú poondenú cigu zahasila? Kurva, iba o dve izby ďalej spí tvoj šesťročný syn. Kurva... Pozbieraj sa!“ hrešil ju šeptom, zatiaľ čo zbieral fľaše a znova vyšiel dverami, cez ktoré to sledovala.

Ten dom bol bludisko plné dverí. Vyzeralo to akoby do obývačky viedlo minimálne zo desať vchodov.

Skutočne sa jej z toho robilo zle ako tam pobehoval, využívajúc každé dvere.

Konečne bola jeho matka uložená, obývačka uprataná a on si našiel čas na ňu.

„Sorry, práve som sa vrátil z práce a ak by som to neurobil teraz, už by som sa na to vysral a fakt nemôžem riskovať, že sa malý na jednej z fliaš poreže alebo sa bude hrať so zápalkami.“ Ani poriadne nevnímala, čo jej vraví. V skutočnosti mala u riti čoho sa on obáva, ak by sa aj malý upálil. Nie je jej problémom.

Ale nič nepovedala, len prikývla.

 Pomaly ho nasledujúc do miestnosti, kde už dávno mala byť.

Nie... Už aj mala zabudnúť, že niekedy bola v tom dome.

„Tak, čo presne by to malo byť?“ pýtal sa s hlavou v skrini, z ktorej odstránil zadnú stenu.

 Jej oči takmer vyliezli z hlavy. Mal tam všetko. Pekne usporiadané. V poličkách. Bolo to šialené. Dokonca tam mal aj „pomôcky“ od Bonga na trávu až po injekčné striekačky.

Miro v tom takýto systém nemal. Mal to v komode a haslo. Šimon bral svoju prácu skutočne vážne.

„Hera.“ Neušlo jej, ako ním trhlo. Neboli síce priatelia. V skutočnosti sa ani nezdravili, ale poznali sa roky. Chodili spolu do školy, vedel o nej základné inforácie tak, ako ona o ňom. Takže sa na jeho prekvapenej tvári, len potíšku bavila.

Nik by si nikdy nepomyslel, že raz bude ona tá, čo od neho niečo bude chcieť.

Nepýtal sa, ani nesúdil. Len sa k nej otočil s výrazom predajcu, s prekríženými rukami na prsiach.

„Za koľko?“

Bolo na nič, že vyrukoval hneď s touto otázkou.

Hrýzla si do pery než nabrala dosť guráže na sebaponíženie.

„Momentálne nemám prachy, ale zoženiem.“ Jeho svetlé obočie mu vyskočilo takmer až do vlasov.

„Skutočne si sem prišla, o takmer jednej nad ránom, bez lóvačiek? Uvedomuješ si, že som do teraz, sakra, makal v autodielni? Som unavený. O šiestej, čo je za necelých päť hodín, vstávam znova do práce. Vieš, čo bol môj otec zač, že? Nie je v meste nik, kto by nevedel. Mám na starosti celý tento barák, matku, čo rada míňa moje peniaze na chlast a brata, čo v septembri nastupuje do prvého ročníka. Mám dve práce namiesto vysokej a predaj je len bokovka, z ktorej mi v skutočnosti nekvapne ani hovno a splácam ním týpkovi, čo mi pomohol s otcovými dlhmi. Ja, kurva, nie som charita. Ja nedealujem z dlhej chvíle alebo preto, že by som si to užíval. Je to skurvená nutnosť. Johnnymu som upísaný do konca svojho života a každé euro patrí jemu. Takže teraz zober tú svoju peknú riť. Zožeň prachy, je mi jedno ako, a až keď mi budeš mať ako zaplatiť vráť sa a dokončíme kšeft.“

Nie, nie, nie.

Takto to nemalo byť. Mal súhlasiť. Bola dôvery hodná: Bola predsa Didiana Katonová. Patrila medzi najlepších žiakov, vždy končila s veľmi dobre. Nemal dôvod neveriť jej.

Žalúdok sa jej z vedomia, že nedostane ani smietku skrútil, až bolel, a bola skutočne chvíľu od ovracania koberčeka, ktorý pokrýval celú podlahu, jeho izby.

„Prosím, Šimon. Urobím čokoľvek. Len mi pre tento krát daj.“ Vrhla sa k nemu a zaborila tvár do jeho hrude. „Prosím, ja ťa prosím.“ Cítila, ako sa jeho telo naplo, pri snahe dostať ju zo seba, no ona ruky omotala okolo jeho krku a znova sa k nemu pritisla.

„Urobím čo len budeš chcieť.“ Zlomene zavzlykala, vedúc svoje ruky po jeho ramenách pomaly dole po lakte a potom naspäť. Vnímajúc husiu kožu, ktorú mu tým dotykom spôsobila.

„Akokoľvek budeš chcieť...“ Hlas sa jej stále chvel, no odhodlanie mu pridalo sexy hĺbku a jeho dych, prerývaný a rýchlejší, ju posmelil.

Provokatívne na neho zdvihla pohľad, zatiaľ čo dlaňami hladila jeho hruď. Palcami prešla po jeho vystúpených, malých bradavkách a so spokojnosťou sledovala, ako zatajil dych a privrel viečka.

Len ho dostať do bodu, keď bude potrebovať zasunúť. A potom už obchodovanie bude hračka.

Schmatol jej ruky a odtiahol ich zo svojho tela, pomaly, bez jediného slova prechádzajúc k dverám. Jedným jednoduchým gestom naznačil aby odišla, no ona to odmietala vzdať.

Bola prinútená dať tomu cigáňovi v saku so smradľavou voňavkou a prežila to. Aj napriek tomu, že to bolo proti jej vôli.

Teraz tu však je a je pripravená to urobiť, pre seba. Plne si vedomá, uzrozumená a odhodlaná.

Zhodila zo seba kabát, mikinu a tričko najrýchlejšie, ako to bolo možné. Skôr, než by ju stihol zastaviť a vykopať ju.

Ruky sa je triasli a v ústach mala púšť, keď si rozopínala podprsenku. Bola na pokraji zrútenia. Potrebovala to. Nutne.

Premeral si ju bez slov a pre jej spokojnosť zavrel dvere. Na kľúč.

Niečo sa v jeho pohľade zmenilo. Únava sa premenila na krutosť a vedela, že nech už sa stane čokoľvek, prinúti ju zaplatiť.

Bez jediného slova prešiel k posteli, sadol si na jej kraj a zapierajúc sa rukami, za chrbtom, kývol hlavou.

„Tak poď. Urob ma!“ vyzval ju, vyťahujúc sa z domácich nohavíc.

Naprázdno prehltla, keď ho uvidela. Ešte nebol ani poriadne tvrdý a bol obrovský. Myslela si, že to najväčšie, čo videla mal v nohaviciach Tadeáš, ale mýlila sa. Tento ho mal nie len veľkého ale aj hrubého, čo s jej bruchom robilo vtipné veci. Nie v tom dobrom spôsobe. Vedela, že to bude bolieť. Sakra, nebolo možné, aby ju jej telo zradilo tak, ako pri Alexovi. Ale modlila sa za to. Chcela, aby po ňom túžila aspoň mizivá časť z nej. Musela.

Zhlboka sa nadýchla a potom sa rýchlo dostala z nohavíc a spodného prádla, pripravená si na neho obkročmo sadnúť, no zastavil ju.

„Ústami,“ strčil do nej, až takmer spadla na zadok.

Prikývla, padajúc na kolená medzi jeho nohami. Potrebovala to dokončiť, čo najrýchlejšie. Aj keď si nebola istá, či s tými roztrasenými a boľavými končatinami zvládne udržať svoje telo vzpriamené.

V rukách mala kŕče, ako sa ho snažila vziať do dlane, prsty boli tuhé a neposlušné, no nakoniec boj s nimi vyhrala a stisla ho, pohybujúc rukou v pomalom rytme.

„Daj si ho už do tej papule!“ Schmatol ju za vlasy na temene a pritlačil jej tvár nižšie.

Otvorila ústa a on do nich bez váhania vrazil. Tvrdo a bez času na privyknutie, na neho v jej hrdle, začal prirážať, až ju naťahovalo. Položila ruky na jeho stehná a stisla ich, prehĺtajúc zvratky, zatiaľ čo jej slzy z tej invázie v jej hrdle tiekli po lícach.

Zakašľala, keď jej hlavou trhol a narazil do steny hrdla. No on nevnímal, vrčiac na ňu slová, ktoré nedokázala rozoznať. V ušiach jej hučalo a jediné čo bola schopná rozoznať boli mľaskavé zvuky jej slín.

„Vnúti-ila si sa? Tak te-raz nes-k-uhra-jjj a drž!“

Urob sa už, urob sa už, urob sa už. Opakoval si mantru dokola.

Odtiahol ju tak rýchlo, až ju zaboleli ústa z tej náhlej úľavy a prinútil ju sa na neho pozrieť.

Bola ako omámená. Točila sa jej hlava a videla rozmazane. Dokonca ani necítila bolesť na vrchu hlavy, kde jej zvieral vlasy v päsť, pri korienkoch. Aj keď vedela, že by mala.

„Koľkým si dala pre dávku alebo prachy na ňu?“

Zažmurkala a tvrdo prehltla v snahe prinútiť svoje ústa odpovedať, ale niečo nebolo v poriadku. Jej hlava sa hompáľala a ak by ju nedržal, asi by spadla na jedno z ramien.

„Tak? Odpovedaj!“ Znova zaťahal, tentokrát ju však zakláňajúc, akoby jej potreboval vidieť do očí.

Pokrútila hlavou, vlhčiac si spodnú peru jazykom. Brnela a bolela tým najpodivnejším spôsobom. Dokonca mohla cítiť otlačky spodných zubov z vnútornej strany.

„Iba s ním. S priateľom,“ šepkala so zatvorenými očami, predýchavajúc nevoľnosť.

Nevedela ako, ležala na jeho posteli, na chrbte a on sa nad ňou týčil, šmátrajúc vo svojou nočnom stolíku jednou rukou.

„Žiadne orgie? Len ty a tvoj priateľ? Neskús mi klamať!“ pokračoval vo výsluchu a zatlačil do jej ramena, aby ju udržal na posteli.

Prikývla. Nechávajúc ho urobiť čokoľvek, čo mal v pláne.

Zabuchol zásuvku a hodil pri ňu malú tubu lubrikantu a kondóm.

Znova sa zachvela. Nemala však čas veľmi premýšľať. Netrvalo to viac ako minútu než si ho natiahol a nevytlačil na ňu trochu gélu. Bolo jej jasné, že sa nestará o jej pohodlie. Bolo to skôr o tom jeho.

Chytil ju pod kolenami a roztiahol jej ich na šírku ramien, v tej istej chvíli, ako ich pritlačil na jej hrudník.

Pokrútila hlavou na nesúhlas. Nenávidela túto polohu. Bolelo ju to. Pri predstave, že sa ju chystá šukať v tejto polohe práve on, mala panický záchvat.

Nepýtal sa, nestaral sa. Vtlačil sa do nej tvrdo a držal besný rytmus, dobiehajúc, čo stratil necelou minútou výsluchu a prípravy na jej zničenie.

Bolesť zasiahla celé jej brucho a tlačila sa až do palcov na nohách. Snažila sa uvoľniť z toho zovretia, no jej vlastnými kolenami, ktoré jej tlačil až k ramenám, ju úplne spacifikoval a ona nebola schopná pohnúť ani rukou.

„Bolí to,“ zaplakala, keď našla svoj hlas, no on nereagoval.

Ignoroval jej vzlyky a zatláčal nechty, do jej citlivej kože, pod kolenami ešte silnejšie.

„Prosím, chcem to inak. Ja ťa prosím.“

„Drž hubu. Chceš to inak?“ Tvrdo prirazil, dávajúc jej dve sekundy na oddych, než znova tvrdo zatlačil. „ Ja to chcem takto! Chceš gramy?“ Znova sa takmer celý vytiahol a vtrhol do nej, až sa ich tela posunuli a ona mala zrazu hlavu opretú temenom o stenu. „Urobíš ma buď takto, alebo nedostaneš ani zrnko. Čo si myslíš, že si?“ Zastavil sa na tak dlho, aby sa nadýchla a pozrela sa mu do očí, a potom sa znova pohol. „Si skurvené hovno, čo sa mi vnútilo. Nemáš právo vyberať si. Chcela si zaplatiť svojím telom? Tak nemáš právo žiadať. Vezmem si to, ako chcem.“ Znova sa pohol, tentokrát jej dávajúc viac času, čo bolo len horšie, lebo tým bolesť získala ešte väčší priestor na okupáciu každého jej nervu.

Trápil ju. Tvrdými, prudkými, pravidelnými prírazmi. Až jej pri každom vyrazil, na sekundu, z hrdla vzduch.

Už neprosila a na bolesť, trvajúcu, kým sa znova nevytiahol, si po nekonečných minútach dokonca zvykla.

Len sledovala otvorenú skriňu s odhaleným pokladom a čakala, kedy sa k nemu dostane.

„Miro asi urobil dobre, že zdúchol,“ mrmlala si, tíško sykajúc, keď jej spôsobil znova v jej tele krátky impulz tupej bolesti a tresol svojím prírazom jej hlavu o stenu.

Netušila, že sex môže trvať tak dlho. A možno netrval, len jej to pripadalo ako nikdy nekončiaci cyklus výpadov.

Konečne zrýchlil a ona zaťala nechty do obliečky, keď sa krátke bolesti vliali do jednej nekončiacej. Zmietala sa a kňučala než konečne skončil a jej sa až zdvihol žalúdok z pokoja, ktorý zrazu prepadol jej telo.

„Obleč sa a vypadni!“ Spustil jej nohy a ona zastonala bolesťou. Nebola si istá, či ho bude môcť poslúchnuť, jej nohy boleli. Od panvy až po chodidlá.

 Stiahol kondóm, hádžuc ho do koša a natiahol si tepláky, prechádzajúc k poličkám. Vyťahujúc jeden z už pripravených vrecúšok si niečo mrmlal, no nerozumela ani slovo.

Zostala ešte chvíľu bez pohybu. Vlny všetkých druhov bolestí, od tupej až po pálčivú, obsadili jej telo a ona zostala ochromená, neschopná čohokoľvek.

Do tváre jej narazil plastový sáčok, a aj keď si pred sekundou bola istá, že zostala chromá, jej telo dokázalo, že preháňala. Ruky jej vystrelili a tras sa zintenzívnil zrazu obohatený novou dávkou energie.

Delili ju iba minúty a všetko bude opodstatnené. Všetko bude mať zmysel. Celé toto šialené stretnutie.

„Nepočula si? Zdvihni sa a nevracaj sa, pokiaľ nebudeš mať prachy. Je mi jedno či si ich vysúložíš na ulici, alebo budeš lopkovať. Toto bolo prvý a poslednýkrát.“

Vedela, že áno. Urobil jej to naschvál. Vedel, že to bude bolieť. S jeho veľkosťou by sa nedivila, ak by začala špiniť alebo rovno krvácať.

Chcel jej ukázať akú moc má, v tej chvíli. Ako hlboko klesla. Že nebola nič viac, len vec. Dýchajúca Anča.

Avšak, ako povedal Miro: Je to len sex.

Cesta k tomu, čo chce. Možno nie vždy príjemná, ako so škoricovým smraďochom, ale nič nebolo tak zlé, aby sa to nedalo vydržať.

Neunúval sa ju odprevadiť, dokonca ani neodomkol dvere.

Sedel na parapete s jednou nohou skrčenou v kolene a druhou spustenou. V ruke držal cigaretu a hľadel cez okno, poťahujúc dym, akoby tam nebola. Akoby len pred minútou nebol v nej. Tváril sa, že je menej, ako vzduch.

Možno skutočne bola. Asi sa naozaj menila na ducha spoločnosti. Toho ignorovaného, aj keď ho všetci videli, no radi sa tvárili, že nejestvuje.

Sama to robila.

Ani by nemohla spočítať, koľkokrát ignorovala bezdomovca, žobrajúceho o drobné. A teraz bola vlastne jedným z nich.

A smutné na tom všetkom bolo, že aj napriek tomu, nedokázala nájsť dosť odhodlania a vrátiť sa k rodičom.

Nestrácala čas a ako náhle bola vonku, hodila sa na lavičku v altáne. Zima dávno nebola najväčší nepriateľ a v skutočnosti si ju ani nevšímala.

Po troch šňupnutiach sa jej telo konečne dostávalo do poriadku. Stále však mala málo. Bolo čoraz náročnejšie uskromniť sa.

Musela sa dostať do bytu.

Kým ju nedeložujú ani sa odtiaľ nepohne. Možno sa Miro vráti. Zrejme je už doma a ona mu bude musieť vysvetliť, prečo nedokáže dať nohy do kopy a kde bola.

Ale ak tam nebude, bude musieť riešiť omnoho závažnejší problém.

Pozrela sa na tmavý dom. Možno by ho mohla získať. Každý chlap má rád istý zásun. Ak by sa stala jeho šukačkou, boli by obaja spokojní. On by netrpel modrými guľami a ona by mala voľný prístup k dávke.

Rozhodne ho to k nej tiahlo. Reagoval na ňu. Bol tvrdý skôr, ako sa ho vlastne skutočne dotkla.

Možno by ju mohol vziať k sebe. Postarala by sa o jeho stroskotanú mamu a každý večer mu podržala.

Diabolský úškrn sa rozlial po jej tvári. Môže tvrdiť, že to bolo prvý a poslednýkrát. Ale ona má zbrane. Takému vyschnutému strašiakovi nedá žiadna dobrovoľne. A on nakoniec poľaví, keď sa mu bude ponúkať.

Už sa len dostať do jeho pozornosti a byť mu vždy na blízku. Adrenalín naplnil jej žily. Kde bude on, budú kupci a kde budú kupci, budú dávky. Možno sa, za trochu lásky, budú ochotní podeliť.

Bola šanca, že ak sa odpália do kómy, bude si môcť uliať zvyšky pre seba. A ak by mala šťastie, podarí sa jej vziať im aj dáke prachy.

Bola plná elánu aj napriek bolesti medzi nohami a v podbrušku.

Zvládne to. Aj bez Mira.