BM - kapitola 34,35

Autor: Iveta

34. kapitola

Katarina

Celá zadýchaná, ako po posteľnom maratóne, dobehla k dverám reštaurácie, kde sa mali konať krstiny. Na ktoré bola pozvaná dokonca samotným otcom. Ale nedávala veľkú šancu možnosti, že by ju tam sám chcel. Skôr to vyzeralo na dupnutie si novopečenej mamky - jej kamošky.

Zastavila pred zatvorenými dverami a hlbokými, pomalými nádychmi sa snažila dostať pod kontrolu jej tlčúce srdce. Bola dobrá v behu, dokázala behať bez prestávky aj dvanásť kilákov, ak šla miernym tempom. Jej kondička bola ešte lepšia a kardio bolo základom jej rannej rutiny. A však, štekle na jej nohách, zaťaté svaly na celom tele a aj v ňom, ktoré bolo možné ovládať vôľou, boli ako tvrdý šprint v piesočných dunách.

Prehodila si veľkú škatulu do ľavej ruky a pravou si roztrasene upravila ležérny francúzsky drdol, na ktorom Eva, za asistencie pána Youtube, pracovala poslednú pól hodinu, pre ktorú chýbala na ceremónií a zmeškala to hlúpe, až na ušťanie dlhé, amen.

Takže, vlastne, by ju ani nemali zdrbávať. V skutočnosti by mali byť radi, že tam nebola. Vybuchla by do takého rehotu, že by sa pošťala a urobila hanbu. Jej sestrenica jej doteraz nevie odpustiť to faux pas, keď sa pri mékavom amen, niekoho v hornej časti kostola, rozrehotala až sa ku koziemu hovoru pridalo chrochtanie ošípanej v ruji. A aj keď sa snažila, a to úplne na doraz, zamaskovať to tvrdým kašľom.

Nik jej to nezožral. Čo tak celkom nepobrala. Jej to rozhodne znelo, ako záchvat astmatického kašľa.

Pozbierala svoju ženskosť a ladnosť do malej guľôčky a, s gráciou jej vlastnou, vstúpila do plnenej miestnosti.

Prekvapene zostala stáť pri lietajúcich krídlach presklených dverí, s darčekom pre oslávenca v rukách.

Bola na krstinách a nie jedných. Ono nemala veľmi na výber. Jej rodina bola v skutočnosti, sakramensky, pobožná. Až jej z toho niekedy, a to niekedy bolo zakaždým, bolo do plaču a do smiechu v jednu chvíľu. Takže sa tým akciám nedalo vyhnúť. Teraz však chvíľu zvažovala, že vošla do zlej reštiky, minimálne dverí. Lebo toto nemalo s krstinami nič spoločné.

Veľká sála vyzdobená nebíčkovo modrými a bielymi stužkami a balónmi, bola rozdelená na jedálenskú časť, kde boli tri rady stolov s občerstvením a alkoholom. Pripravené na podávanie jedla s dokonalým prestieraním a setom pohárov všetkých veľkostí a druhov.

Ohlušujúca hudba, ktorá sa za dverami nezdala tak mozog traumatizujúca, bola v skutočnosti produkciou živej kapely. Skutočnej, živej kapely a nie takej tej zloženej zo starých a prašivejúcich dedkov so sinťákom a mikrofónom. Ale mladých ľudí, bubeník, elektro gitara, spevák a speváčka, ktorí si dávali duet z dákej en ten tí doby.

Tanečný parket bol zatiaľ prázdny, ale len poukazoval, ako veľká je tá miestnosť. Ale pri počte pozvaných sa nedivila. Toto bolo minimálne šesťdesiat ľudí.

Toľko ľudí nemali ani jej rodičia na svadbe. A krstiny v ich rodine sú vždy komorné. Najviac desať, možno dvadsať ľudí, ktorý sa zmestia do priemerne veľkej obývačky na drink, možno dve. Alebo do jednej malej sály v ich pidivej reštike na námestí. Ale zasa. Bony bol z tej lepšie situovanej rodiny a ona na to proste často zabúdala, lebo nebol hore nos. Nebál sa roboty, čo špiny za nechtami, tak ako ani jeho otec, či matka, ktorí si viedli vlastný malí ranč a mali dokonca vlastné víno, ktoré nebolo svetoznáme, ale malo svoju klientelu.

Skontrolovala svoje šaty, aj keď zbytočne. Nevytŕčala a jej šaty v jemnej, takmer pastelovo fialovej farbe, decentne obopínajúce jej štíhle a pevné telo boli ľahko prehliadnuteľné. A teraz za to bola fakt rada. Aj keď nikdy nechcela byť ovcou v stáde. Dnes nepotrebovala rozhodne pútať nechcenú pozornosť. Trebárs úbohosťou svojej garderóby.

Rozhliadla sa, pátrajúc po Kvetinke alebo jej milovanom, niekom koho pozná.

Do pekla.

Nebola asociál, rozhodne netrpela žiadnou úzkostnou poruchou, či fóbiou, ale teraz nemala ďaleko od omdletia.

Dlane sa jej potili a žalúdok si plával. Pripravený uštvať si morskú chorobu, len z pohľadu na spoločnosť cudzích ľudí a fakt, že nemala nikoho, ako podporu.

 Dokonca ani Jakub tu dnes nebol pre ňu. Rozhodne sa nachádzal v tej, prekliatej, miestnosti. Zrejme diskutoval o teórii relativity so svojou nadpriemerne dokonalou, inteligentnou, zábavnou a fascinujúcou priateľkou.

„Nebuď zahorklá, suka!“ zahriakla sa. Ale ako by to mohlo pomôcť obmedziť žiarlivostné a majetnícke pudy, čo sa v nej za posledné mesiace zrodili, ako votrelec v úbohej Sigueny?

Bojovala s potrebou pátrať po ňom pohľadom. Koniec koncov... Nepotrebovala ho, že? Pár ľudí tu predsa poznala. Dokonca sa pristihla, ako si želá, aby bolo tých ľudí dostatok na to, aby na seba celý zvyšok tohto šialenstva nenarazili.

Nechcela ho vidieť s ňou. Bolo to od nej hlúpe, ale akosi sa do neho totálne pobláznila. Áno, nazývať to láskou nemohla. Bolo to prisilné vyjadrenie na vystihnutie jej chúťok.

Nedostatok, úplná absencia, sexuálnej aktivity. Preto bola tak hrozne vyladená na jeho chromozóm Y. Dokonca až tak, že ho dokázala, aj napriek snahe nepátrať, nájsť bez problémov, ako stál s Birellom v jednej ruke. Zatiaľ čo druhou, omotanou okolo pásu jeho blondínky, ktorá mohla byť dokonca nižšia od nej samotnej, kreslil upokojujúce krúžky na jej krížoch svojim palcom.

Cítila žlč v hrdle, ako sa jej tlačila na jazyk, a hlúpe pálenie nepreliatych sĺz. Blížil sa cyklus, inak si nemohla vysvetliť toto, čo sa jej dialo.

Krabica plná zbytočností a drobností, ktoré krpec ešte dáky čas aj tak nevyužije, začala byť ťažká a ona radšej odtrhla pohľad od páru, ktorý by si mohli ľudia popliesť s incestujúcimi súrodencami. Len aby našla miesto, kam by mohla darček od nej uložiť. No nevyzeralo to, že by tu bola vytvorená kôpka darčekov, pre nové “božie“ dieťa.

„Och, Flubber! Si tu!“ Začula Líviu a spokojne vydýchla s úprimným úsmevom.

„Akoby som nemohla? Kde je Kvetina? Otec si vzal auto, tak som musela ísť busom. Potrebujem sa ospravedlniť, že som blbka a zmeškala ho a musela som ďalšiu hodku a pól čakať na ďalší. Do pekla, kto by povedal, že dostať sa do mesta vzdialeného iba necelých dvanásť kilákov bude taký problém?“

Lívia jej vzala krabicu z rúk a zatrepala ňou pri svojom uchu. V snahe zistiť, čo sa tam ukrýva.

„Z toho si nič nerob, žena. Ono, ja nerozumiem, prečo sa to nemohlo urobiť v našom meste. A museli sme všetci ísť sem. Ale Bonovi fotrovci sú ako odtrhnutí z reťaze, čo sa to malé škvrňa konečne dostalo na svet. Kveta hovorila, že bojuje každý deň s potrebou otrieskať jeho matke hlavu o stenu. V podstate jej malého trhá z rúk hneď, ako ho nakojí. A do všetkého sa jej montuje. Myslím, že začína mať tie svokra nutkania.“ Pretáčala oči s otráveným výrazom.

Kata sykla, cmukajúc nad situáciou. Kvetina bola to najsladšie a najdobráckejšie stvorenie. Ak chytala násilnícke sklony, muselo to byť pekne v prdeli.

„Vie to Bono?“ Lívia otvorila ústa s kyslím výrazom, no hneď ho zmazala a nahodila obrovský úsmev, otáčajúc sa k spomínanej, ženskej verzií Bona, a jemne jej postrčila darček do rúk.

Ona ho však ignorovala a obrátila sa na Katarínu.

„Ahoj, Katka. Už sme ani nemysleli, že nás poctíš tvojou účasťou.“ Venovala jej žena krásny a úprimný úsmev, keď ju vzala do silného objatia.

Tiež ju objala a len ťažko mohla uveriť, že táto dobráčka, dokázala byť tŕňom v päte.

„Ospravedlňujem sa. Zmeškala som autobus. Zle som si to všetko vypočítala a nedala si časovú rezervu.“

„Och, to je v poriadku, zlatíčko. Už si tu. Utekaj za Kvetkou, bola skutočne smutná, že si sa neobjavila. Je v zadnej miestnosti, kde sú uložené kabáty. Malý je jedák a ak by mohol, bol by len na jej prsníku od rána do večera.“

Uf.

To bolo viac informácií, ako potrebovala a predstava, že by bola v miestnosti, kde má Kvetina vystavené prso a malý sa hrá s jej bradavkou jej naháňala hrôzu.

Nik by predsa nechcel, aby v tak chúlostivej situácií niekto šmejdil v jej blízkosti. Ak by bola na Kvetinom mieste rozhodne by bola v rozpakoch.

„To nie je problém. Ja... počkám, kým sa malý napapá?“ Potiahla vyhlásenie, až kým neznelo skôr ako otázka a elegantná žena si len, skutočne nežensky, odfrkla, zahákujúc ruku do tej jej.

„Nebuď smiešna. Aj tak Kvetke vravím, že by malého nemala kŕmiť stále. Potrebuje harmonogram. Takto bude skutočne len kojiť. A ona potrebuje čas aj pre seba. Len poď.“ Pustila ju a konečne vzala krabicu v baliacom papieri s autíčkami od Lívie, ktorá za jej chrbtom robila opičky a ukazovala diabolské rohy.

Len na ňu pokrútila hlavou a usmiala sa. Tá žena bola milujúca a starostlivá. Možno to trošku preháňala, ale nebolo presne to úlohou matky a milujúcej babičky?

„Tak čo, mamča? Ten ciciak ťa ešte nevycucal celú?“ Vstúpila bez menších rozpakov do miestnosti Lívia a sadla si vo svojej šifónovej róbe na mäkký koberec, ťahajúc pod seba päty. Presne toto bol dôvod, prečo ju tak milovala. Bola ako ona a dvojičky. Hlučná, drzá, bezprostredná.

Nesmelo vošla do miestnosti a urputne držala pohľad na Kvetinej tvári, ignorujúc jej déčko prsník a mokré, mľaskavé zvuky.

„Do frasa, už som sa zľakla, že je to ona,“ vzdychla a odtrhla malého od svojho prsníka, za čo si vyslúžila jeho nesúhlasné pofňukovanie. „Prisahám, pripraví ma o rozum.“ Ťapkala malého po malom zadočku a tvárila sa akoby mala každú chvíľu sama odpadnúť.

Mala kruhy pod očami. Bola bledá, že to ani make-up nezamaskoval a za posledný týždeň, čo u nich s Jakubom bola naposledy, schudla minimálne ďalšie dve kilá. To jej však prospelo. Jej tvár prestala byť tak guľatá a podliata vodou, ktorú zadržovala v tehotenstve.

„Som rada, že si to stihla, Kati. Dokonca aj Bony bol sklamaný. Aj keď to nikdy neprizná. Ľúbi ťa.“ Katka sa usmiala. Rada by tomu verila.

 No Bono ju nemal rád. Raz si ju odchytil a vysvetlil jej dôvod, prečo ju neznesie v blízkosti svojho najlepšieho kamaráta. Teraz už aj krstného otca jeho malého synčeka.

Tak trošku mala sex s troma jeho spolužiakmi. Ale na obhajobu jej maličkosti. Nechodila s ním do jednej školy, takže nemohla vedieť, že všetci sú spolužiaci a že do konca niekedy spozná Bona. A už vôbec, že by niekedy mala s Jakubom tak silné puto, že by ju vzal medzi svojich kamarátov.

Nenávidel predstavu, že by ona, dievča tak ľahkých mravov, čo dá trom jeho spolužiakom niekde v tmavom kúte baru, malo niečo s jeho kamarátom a dobrákom akým bol Jakub.

Bola si istá, že ak by Jakub vedel, čo všetko jej vykričal, skončil by Bono minimálne so soklami pod očami. Jeden by bol za nepekné mená, čo jej vrčal do tváre, a potom druhý za staranie sa do jeho vecí a robenie z jeho osoby nesvojprávneho slabocha a blbečka. Za to mu ona sama mala chuť jednu struhnúť. Na svoju osobu sa toho napočúvala viac než dosť. Ale znášať, ako niekto spochybňuje Jakuba a jeho vyzretosť a mužnosť jej spôsobovalo triašku a bola chvíľku pred jej malou, osobnou Hulk verziou.

Takže ak bol sklamaný, tak len pre to, že videl, že je smutná jeho milovaná a nie, že nemohol vidieť jej osôbku v kostole. Zrejme si myslel, že taká bezbožnica a hriešnica by uhorela vo chvíli, keď prekročí prah kostola a preto zámerne zmeškala.

„Mrzí ma to, Kvietok. Zmeškala som autobus. A potom som blúdila, kým som to tu našla.“ Hrýzla si palec, na ktorom mala slávnostnú manikúru k tomuto výnimočnému dňu a snažila sa skryť úsmev, keď sa miestnosťou ozvalo silné a mužsko-decké grgnutie.

Lívia a Kveta sa rozosmiali, s pochvalnými príhovormi tomu malému človiečikovi, ktorý im zrejme aj tak nerozumel.

„Je to lepšie ako desať doktorov, že ty malý Shrečík,“ prihovárala sa Lívia, citujúc Shreka, spokojnému dieťaťu a naťahovala ruky, aby si ho mohla vziať.

Kveta ho s radosťou odovzdala a zvalila sa vo svojich tehotenských, bledomodrých, bavlnených šatách na chrbát na gauči a nohy vyložila o opierku.

Sledovala Líviu, ako si ho bez problémov prehadzovala v náručí, akoby to nebola žiadna veda. A ako jej to s ním šlo. To malé trojtýždňové človiečatko sa na ňu usmialo a brblalo si, robiac bublinky v snahe trafiť si palčekom do malých ústočiek.

Bola taký ženský odľud. Len predstava, že by slintalo na ňu a jej nové šaty bolo čistým hororom a už ani nevravela o tom, že ju mohlo ovracať. Veď práve jedlo. Môže sa tak s deckom hádzať po tom čo, malo tak plné brucho, že si grglo nahlas, ako malý zlobor?

No Lívia na neho cukrovala, upozorňujúc ho, že si nemôže cuckať palčeky a sliny, ktoré mu zotrela palcom z brady, dokonca utrela o svoje stehno, kde na jej tuhomodrých šatách, nechali mokrý fľak.

„Pane Bože, to je tak nechutné!“ ohodnotila výjav so znechuteným výrazom. Lívia sa začervenela a Kveta sa rozrehotala.

„Skutočne, Láska, to bolo odporné. Som jeho matka, ale rozhodne si neutieram jeho sliny do šiat. Na to sú podbradníky. Stačilo si vypýtať,“ posmievala sa, stále horeznačky, krútiac členkami, zrejme v snahe uvoľniť napätie v nohách.

„Viete čo? Nase... Nakakajte si! Obe!“ Vyšpúlila pusu a pritisla si malého pevne k hrudi. „Poď, miláčik. Necháme tvoju nepodarenú matku a tvoju skoro krstnú mamu tak. Keď sú tak odporné. Mne tvoje slinky nevadia. Pokojne ma aj okakaj ak ti to urobí radosť.“ Znova na neho ňuňkala.

„Okej, je zrejmé, že si nebola osraná. Choď sa opýtať Bonyho, aké je to príjemné, keď ho nedávno pri prebaľovaní zacikanej plienky okakal. Potom to vyhlásenie zopakuj,“ posmievala sa Kvetka s posmešným úškľabkom.

„Takmer krstná? Čo to znamená?“ Nerozumela tomu, krstnou matkou bola Kvetinkina sestrenica.

„No však vieš. Ty a Jakub. Tak to funguje aspoň u nás v našej rodine. Ak sa nedávajú krstní rodičia iba z jednej famílie, tak sa vždy hovorí aj partnerom krstný rodič. Takže si cez Jakuba krstná mama, tak ako je Emil krstný cez Kristínu? Kapišto?“

Rozhodne žiadne kapišto. Kristína bola vydatá za Emila. Jakub bol vo vzťahu s blonckou. Nemala by byť ona krstná?

„Hej, zabúdaš na Zuzanu,“ pripomenula jej a hlavne sebe.

„Slniečko je zlatá. Prisahám, že som si ju obľúbila po piatich minútach. Ale teba milujem. A s Jakubom si omnoho viac zohranejšia a je viac sebou. Takže neviem ako naša kytička,“ ukázala na Kvetu, ktorá len pretočila oči, „ ale rozhodne si lepšia voľba. A navyše, si v našej crew stála. Zatiaľ čo ona sa tu tak či tak dlho neohreje. Pre malého bude lepšie, ak budú v jeho blízkosti ľudia, čo ho neopustia nikdy.“ Zastavila sa iba pre krátky, no hlboký nádych, keď si ju prezrela akoby ju videla prvýkrát a nestrávili spolu posledných desať minút. „A inak, kto ti, pre Krista, robil vlasy? Asi by som mala byť, kurňavsky, urazená. Máš za kamošku najlepšiu kaderníčku. Dokonca aj jej snúbenec, ktorý je tiež fascinujúco famózny, ako sám Hommer, a ty ideš k treťotriednej fuchtle. Čo ti na hlave vytvorí ten najkatastrofálnejší francuzák, čo som kedy videla? Čo to ako je? Si hrozná a som strašne urazená!“ Dokončila svoju reč s výrazom trucujúcej Bambuľky. 

Kata sa takmer pridusila slinami.

„Si šialnejšia ako ja, Liv,“ rehotala sa, nevracajúc sa radšej k téme ona a Jakub.

„Prečo to vy dvaja odmietate vidieť? Se... hneváte ma, že by som vám otrieskala vaše duté makovice, aby ste to už pochopili.“

„Liv, nechaj ju. Jakub má priateľku, ona má svojho priateľa. Sú kamaráti. Netlač na ňu zbytočne. Iskrenie sa dá ovládať,“ vzdychla Kveta a posadila sa, upravujúc si vlasy. „Mali by sme sa tam vrátiť. Ale Boh mi je svedkom, že to tam nenávidím, a radšej by som sa tu skrývala až do konca dnešného dňa,“ šomrala, krútiac svojim snubákom .

„Taký veľký cirkus. Ani nechcem vedieť, do čoho ma prinútia o rok, keď budeme chystať svadbu. To asi zavolajú celé mesto a skončíme na titulke, ako svadba storočia v našom prašivom mestečku.“ Trucovala, zúfalá z predstavy svojej svadby.

Bolo to najsmutnejšie, čo kedy Kata počula. Každá žena má vymyslenú, vysnívanú svadbu snov. Dokonca ani ona sa tomu neubránila. Ale to už nebolo reálne, bolo to v čase, keď ju ešte nesklamal a nezobral jej mamu.

„Možno by si mohla navrhnúť svadbu v Taliansku, v Ríme, och , nie... vieš, čo? Vždy som chcela isť na Sicíliu. Tak tvoja svadba by bol super dôvod a možno by svadobčanom zo strednej a spodnej vrstvy mohli zaplatiť letenky. To by som s Erninkom ušetrila na vreckové.“

„Jo, hej, a potom by sme vyliezli na citrusovnik alebo olivonik a spievali slovenskú hymnu. Jedli šnicle a pili pivo.“ Pridala sa Kata, milujúc Kvetin chrchlavý smiech.

„Mohli by sme poharašiť so sexy Talianmi?“ navrhla Kveta, keď sa postavila a prešla k Lívii, ktorá už úspešne uspala jej syna.

„Ale, ale Kvetoslava, čo by na to povedal Bonifác?“ doberala si ju Lívia, štuchajúc do nej ramenom.

„Ale trošku flirtu, len na ubezpečenie, že som stále príťažlivá aj pre iných mužov...“

„Počul som, že Taliani v skutočnosti vôbec nie sú tak pekní, ako sa o nich vraví. Sú to mýty. Vraj sú nízki, tlstý a chlpatý,“ ozval sa hlboký, mužský hlas až všetky tri nadskočili. „A si krásna a príťažlivá pre mňa. Nerozumiem, prečo potrebuješ niečo také počuť aj od iných mužov,“ ohradil sa Bony.

V jeho hlase bolo cítiť, že je skutočne urazený a jej slová ho zaboleli. Až jej bolo toho muža ľúto.

 Ľúbil ju a ona jeho a toto bola iba taká zábavka. Niečo, čo by aj tak nikdy nespravila. Aj keby sa jej do radu postavili tí najkrajší Taliani, vždy by si vybrala iba jej ušomraného Slováka.

„Tebe aj tak nič iné nezostáva, iba ma ľúbiť a zostať so mnou. Porodila som ti dieťa. Ale páčiť sa iným chlapom potrebujem, inak by si prestal žiarliť a kde nie je žiarlivosť, nie je láska.“

 Najpritiahnutejšia teória, akú kedy počula, ale Bony sa škeril, ako keby povedala to najkrajšie vyznanie lásky.

 Keď roztvoril náruč a nechal ju bosú vbehnúť do jeho objatia, bola chvíľu pred smoklením. Boli tak sladkí, že by sa jednému pokazili zuby.

A závidela. Musela byť úprimná aspoň k sebe. Chcela aby ju niekto ľúbil, ako on ľúbil Kvetu.

Prečo ju nik nemôže takto potrebovať a zbožňovať a úplne uctievať? Kde robí furt chyby, že sa dočká romantiky len v knihách. Po ktorých sa cíti vyšťavená a emocionálne totálne vyprahnutá. Lebo jediná láska sa jej dostáva iba cez tie prekliate hrdinky uplakané... na ktoré sa ona stále viac a viac podobala?

Potrebovala chlapa! Sexuálna zdržanlivosť z nej robila príšeru.

„Okej, všetci už čakajú kedy sa vrátite,“ povedal svojej žene a otočil sa na Katu. „Vitaj, modelka, Jakub sa po tebe zháňal. Choď sa mu ukázať, kým nebude mať zástavu srdca alebo nezačne obvolávať nemocnice, či nie si hospitalizovaná. Prisahám, že vymyslel minimálne tridsať katastrofických scenárov, prečo tu nie si. Nedá sa to počúvať.“ Pretočil oči a jeho kútiky šklbali.

Bolo mu z Jakuba smiešne, no jej sa chcelo vracať. Nechcela ním byť konfrontovaná, zatiaľ čo bude držať za pás alebo čo i len za ruku jeho priateľku. Omnoho ľahšie sa ignorovala, keď nebola nikde na blízku a ona sa mohla tváriť, že neexistuje. Rovnako, ako jej „milovaný“ Marek. Ale vo chvíli, keď ich on sám predstaví, bude tak skutočná, ako Marek nie je. Ona nechcela, aby ju poznala, nechcela vedieť akú tvár k nej priradiť, nechcela poznať jej hlas ani farbu jej pleti. A už vôbec nechcela vedieť, ako sa jej dotýka alebo ešte horšie bozkáva.

Videla ho párkrát bozkať Didu. Vždy sa jej páčilo, ako pohyboval sánkou. Nebolo to hltanie, slintanie, a že už bola neskutočne veľakrát pobozkaná presne tým spôsobom. Jakub sa s perami milovala a ona rozhodne nechcela byt svedkom, ako miluje ústa inej ženy.

Zatriasla hlavou, aby dostala hlúpe myšlienky z hlavy. Bola debil. Musí sa s tým vysporiadať.

 Možno by mohla začať pomaly rušiť ich puto. Odmietnuť ho najskôr pri odprevadení do školy, potom vyzdvihnutí a postupne úplne zamedziť ich spoločný čas.

Nezvládala to už a sama sebe svojou ufňukanosťou liezla na city.

Druhýkrát za ten deň pozbierala gule z podlahy a vyšla s ostatnými von. Pripravená byť silná, milá a usmievavá. Aj v prípade, že bude tá jeho blonďavá fuchtla odporná a povýšenecká alebo akokoľvek inak nesprávna.

Dúfala, že to tak bude. Mohla by Jakubovi čistiť črevá, že stráca čas s niekým, ako ona, kto sa chová povýšenecky a odmerane k jeho priateľom.

Stál tam, kde ho videla pre tým, než ju prinútili byť v jednej miestnosti s vystaveným prsom jej kamarátky. Stále ju držal okolo pása prirazenú k svojmu boku a ona sa o neho pohodlne opierala. Jej dlhé svetlo blonďavé vlasy mala rozsypané po chrbte, rovné a žiarivo lesklé. Krásne kontrastujúce v šatách červenej mede, ktoré dokonale dopĺňali jej jemne opálenú pokožku.

Zozadu bola rozhodne tou najkrajšou ženou v celej miestnosti. Mala okolo seba tú šialenú auru, ktorú človek poznal jedine z kníh a málokedy mal možnosť sa s ňou stretnúť naživo.

Didiana bola krásna aj s jej pehami a bledou pokožkou a prirodzenou, zanedbanou štíhlosťou. Ale toto dievča bolo dokonalé. Jej nohy, ktoré boli odhalené iba od kolien vyzerali pekne žensky svalnaté a ruky a ramená ktoré boli pre strih šiat odhalené tiež vyzerali prirodzene svalnaté.

Prečo musela byť tak, sakra, dokonalá? Prečo nemohla mať aspoň malý špek na bruchu? Aspoň krivý zub, alebo plešinu?

Nie. Ona musela byť ešte aj spredu dych berúca. S veľkými očami, hustými riasami a dokonalými ústami. Skrivenými do jemného a úprimného úsmevu, keď sa k nej ladne aj s Jakubom pohla, stále ho držiac za ruku.

„Katydid! Nabudúce dvíhaj telefón. Išlo ma poraziť strachom, či si v poriadku.“ Mračil sa na ňu bez pozdravu hneď, ako bol dosť blízko, aby nemusel kričať.

Ďalšia z jej chýb. Batéria jej odchádzala a ona sa zabudla uistiť, že si ho dostatočne nabije.

„Aj ja som rada, že ťa vidím, Cockroach,“ zaútočila tiež hmyzoprezývkou. A venovala mu provokačný úsmev s prekríženými rukami pod prsiami.

ƒ„Skôr je tick.“ Ozval sa jemný hlások, dusiaci sa smiechom a ona strelila na dievča rýchlim pohľadom.

„Myslíš? Ja ti neviem. Podla mňa je to odporný šváb domový." Nedala sa Katarína ukazujúc zlý, zubatý úsmev.

„Ver mi, je to parazitujúci cuciak,“ zachrochtala jeho priateľka, ktorá ešte stále nebola oficiálne predstavená a podľa toho, ako ju od seba Jakub mierne odsotil to vyzeralo, že ani nebude.

„Tak toto je podraz. Máš ma chrániť, nie nadŕžať tejto kobylke!“ kňučal, hrajúc maznavého fagana. A aj keď bola ubolená z hravosti, ktorá medzi šťastným párikom fungovala, musela sa zasmiať. Pohľad na nich ju rovnako bavil, ako bolel.

„Inak, som Zuzana. Tento mosquito je hrozný a nebyť môjho nátlaku, doteraz by som nepoznala ani jedného z vás.“ Natiahla ruku s dokonalou manikúrou a Kata ju teda stisla, prekvapená silným a úprimným stiskom, ktorý jej dievča doprialo.

„Môžeme skončiť s tým hmyzom, prosím? Rozhodne nie som žiadny parazitujúci hmyz. Ďakujem pekne,“ frflal, stále s rukami prekríženými na hrudi. Vďaka čomu sa jeho svaly pod košeľou napli a ona bola chvíľku od zaslintania si živôtiku. Nebol príliš svalnatý, ale jeho cvičenie bolo zrejmé. Vedela, že nechce byt jedným z tých smiešne nabúchaných týpkov. Že len chcel vyrysovať svoje svaly. A ak by verila v Boha, teraz by ho velebila za ten famózny výtvor pred ňou.

„Ale, ale... Viem ako rád cuckáš...“ zapriadla, stišujúc hlas tak, aby posledné slová, možno len slovo počul on, keď mu ich šepkala do ucha. A nech už povedala čokoľvek, prinútilo to Jakuba zakuckať sa vzduchom a urovnať si hlas zakašlaním. Keď ju od seba trošku odstrčil a venoval Kate jeden nesmelý, testujúci pohľad.

Čo ju prinútilo odvrátiť ten svoj od nich. Neuvedomila si, že čumí kým sa ich pohľady nestretli a on sa netváril, ako by to bolo to najtrápnejšie a najnepríjemnejšie čo zažil.

Ale to si chlapec nevyskúšal byť v jej koži pozorovateľa. To bol pôžitok, o ktorý by sa s radosťou nechala okrátiť.

Zuzana musela spozorovať, že zareagoval inak, ako obvykle. Keď ho sexuálne nabudzovala, lebo tiež prestala priasť a narovnala sa, dostávajúc do postoja troška strnulosti.

Bola rada, že to tak bolo. Dievča pochopilo, že v spoločnosti sa nemá chovať, ako kurvička a taktiež, pre jej zlosť, to vyzeralo, že si skutočne neuvedomila, že to nie je vhodné a jej tvár bola červenšia ako rajčiny. Ďalší, hlúpy, bod pre ňu.

Nenávidela, že si v skutočnosti neoznačovala okato teritórium. Keby to urobila Kataríne schálne, mohla ju nenávidieť, ale takto mala nutkania presvedčiť to malé dievčatko, že sexy reči nie sú zločinom.

„Kde je Marek? Myslel som, že Bono hovoril, že ste mali prísť obaja. Že pozvali aj jeho.“ Zaútočil. V jeho očiach bolo niečo, čo neodkázala identifikovať. Ale boli zákerne prižmúrené a jeho brada bola kúsok nepatrične vystrčená.

Netušila, kde sa v ňom vzala tá potreba útočiť na ňu. Ale ak mal náladu bojovať, mohli tú hru hrať do aleluja. Obaja boli až príliš dobrí v dobiedzaní a hádaní.

„Niektorí musia aj pracovať, aby si zaplatili nájom. Nemohol prísť.“ A tu skončilo predsavzatie, že mu povie pravdu.

Nebude zo seba robiť dievča na posmech. Isto by povedal: “ Vidíš vravel som, že ti zlomí srdce, ty hlúpe dievča.“ To nepotrebovala počúvať.

„Hm, zvláštne. Nevravela si, že soboty sú jediný čas, kedy ste spolu lebo má voľno?“

Do matere! Povedala to, že? Zhrýzla si peru a cúvla zahnaná jeho ostrosťou do kúta.

„Čo útočíš? Čo ťa zase serie? Vezmi Zuzu a choď vyt... tancovať testosterón a neobúvaj sa do mňa. Nechcem sa dnes hádať, Franek. Nie na krstinách a pred tou zbohatlíckou tlupou.“ Premeral si ju s vlčím zvlnením ľavého kútika úst a jeho pohľad sa na trošku dlhšie zastavil na je nohách než sa stretol s jej očami.

„Klamstvá a zahmlievanie. To je to čo ma serie. Neúprimní a manipulatívni ľudia.“

Po chrbte je prebehol mráz. Vedel to. Vedel to a bol na ňu, sakra, nasraný.

Naprázdno prehltla a chystala sa niečo povedať. Aj keď netušila čo. V tej rýchlosti bolo ťažké niečo vymyslieť. No predbehla ju Zuzana, keď sa na ňu znova srdečne usmiala a zatlačila Jakubovi dlaňami do brucha. Dostávajúc ho o krok ďalej.

„Inak, fakt dík za to tričko. Totálne ho milujem. Ľudia z môjho matematického tímu si dali urobiť rovnaké. Bude to náš tím dress na matematické súťaže.“

Trhla hlavou od Jakuba k nej a zamračila sa. Nerozumela, čo to trepala o tričku, keď jej najlepší kamarát na ňu útočil, akoby mu odhryzla z nosa a to ešte pred sekundou tvrdil, že sa šiel strachom poondiť.

Zuzana si jej nechápavé zamračenie musela zle vysvetliť, lebo sa ošila a neisto prestúpila z nohy na nohu.

„Skutočne? Bála som sa, že som to možno prehnala a ty sa nahneváš. Som rada, že sa ti páči môj darček,“ usmiala sa na dievčatko a upravila jej pár pramienkov z ramena na chrbát.

Bola sladučká. Ak by nemala to po čom túžil ona, mohli byť kamarátky.

„Tiež mám pre teba niečo. Pôjdeš so mnou, prosím? Je to v Kubovom aute.“

A tu to je. Teraz ju zakilluje. Nevinná bloncka, anjelik stane sa vrahom a ochrancom toho, čo vlastní.

Skôr ako stihla niečo namietať už strkala ruku do Jakubovho vrecka na nohaviciach a vyťahovala kľúče od auta na ktorom sa hompáľal prívesom z bužírok, ktorý mu vyrobila na intráku. Ako odreagovanie medzi učením na skúšky.

Srdce ju bolelo len z pohľadu na to, že mal jej darček stále pri sebe a pri tom na ňu hnusne kričal.

Pozrela sa po Lívii, ktorá bola vpredu a diskutovala s niekým, koho nepoznala. Čo ak ju tá malá fakt kantne niečím po hlave? Vyvezie za mesto a nechá ju tam umrieť?

„Dúfam, že sa ti to bude páčiť. Jakub o tebe neprestajne rozpráva a niekedy mám pocit, že ťa poznám lepšie, ako jeho,“ zasmiala sa a v tomto smiechu už bolo počuť trochu bolesti a sklamania, ktoré majú psychicky narušené vrahyne.

Umrie, o tom nebolo pochýb.

„Tiež mi o tebe stále rozpráva,“ zaklamala a usmiala sa na to úbohé dieťa.

„Naozaj?!“ Nádej v jej hlase bola rozkošná a smutná zároveň.

Prikývla, zastavujúc pred jeho autom, objímajúc sa okolo ramien. Bola kosa. Taká prekliata kosa. Úbohí bezdomovci.

„Čo, čo ti o mne vravel?“ vyzvedala, zatiaľ čo sa snažila otvoriť neposlušné dvere.

„Že si krásna a inteligentná, A máš neskutočne sexy figúru. A že vyzeráš ako princezná.“ Neklamala, takto to povedal. Aj keď to bolo asi všetko, čo z neho dostala za celý ten čas. Aj keď nemala v pláne z neho niečo ťahať od momentu, ako ju poslúchol a skutočne s ňou šiel na rande.

„Vážne?“ Znova len prikývla.

„Má ťa rád.“ Povedala po chvíľke, dupkajúc, aby sa trošku zahriala.

„To ale aj teba.“

„Hej, posledné dni sa chová akoby mi chcel vraziť do krčnej tepny lovecký nôž a zatancovať si v mojej krvi dupák.“ Nechcela znieť ako umrnčaná blbka, ale skončilo to tak. Tak to najmenej, čo pre svoju záchranu mohla urobiť bolo rozosmiať sa.

„Má ťa príliš rád a zle znáša, že nie ste spolu tak, ako ste bývali.“ Mykne plecom akoby o nič nešlo, akoby práve nerozprávala o tom, že jej priateľ šalie z neprítomnosti iného dievčaťa v jeho blízkosti.

„To nie je dôvod, aby na mňa útočil,“ odfrkla si, podráždená z tej jej dobroty.

Mala by byť naštvaná dupať, škriabať a hrýzť. Nie tu žehliť jeho vystrájanie.

„Má strach, aby si ho nenahradila niekým iným. Teraz keď si v Blave. Vravieva, že možno nájdeš iného a konečne sa rozídeš so svojim priateľom. A vždy je z toho nervózny. Mysli to s tebou dobre. Len sa obáva, či ťa nepodvádza a neklame. O tom to všetko bolo. A je... to vždy o tebe a o ňom.“ Strčila jej do rúk čierne tričko.

„Ja viem, že to nie je nič originálne, dať ti tiež tričko. A mala som prísť s vlastným nápadom, ale ten tvoj sa mi fakt páčil. Myslela som, že ak budeš mať odo mňa tričko, budeme si kvit.“

„Ďakujem, to je super. Nečakala som, že dostanem od teba darček. Beriem to ako podarúnok na narodky.“

„Hej, tak to bolo myslené. Kubo vravel, že na budúcu sobotu máš dvadsaťjeden. Tak vše dobré.“ Objala ju a dokonca aj vtisla malé pusinky na líca.

Ako mohla prinútiť svoju bytosť nenávidieť toto sladké dievčatko?

„Ďakujem, vážne. Ale teraz už poďme lebo mi odmrzne zadok!“ Preplietla si so svojou skoro kamarátkou prsty a potiahla ju, utekajúc do budovy. Nevedela ktorá sa na tom začala smiať prvá, ale skôr než dobehli dnu, lapali po dychu v typickom dievčenskom chichotaní.

„Bála som sa, že budeš dáka povýšenecká mrcha, keď Jakub vravel, že si frajer do čísel, a že dokonca doučuješ matiku. Ale ty si fakt super baba,“ priznala sa Katarína, opitá teplom a smiechom zatiaľ čo rozbalila malú, čiernu rolku, do ktorej bolo tričko poskladané.

„Mala som obavy či ma budeš mať rada. Jakub si dáva záležať na názore ľudí a na tvojom mu dosť záleží.“

Pretočila oči nevediac, čo povedať na jej vyhlásenie.

Bolo to divné.

Rozhodne nepoznala Jakuba, ako niekoho, kto by si nechal hovoriť do toho s kým sa má baviť, či tráviť čas len na základe názoru jeho blízkych, či priateľov.

To by ju už bol nútený pre Bonove útoky dávno vyškrtať a tváriť sa, že nikdy neexistovala.

„Och, Bože!“ vyhŕkla, keď čítala veľkým zlatým písmom na XXL tričku citát:

Za všetko, čo je vo mne dobré vďačím knihám. Zasmiala sa, vrhajúc sa na Zuzanu, aby ju mohla vziať do medvedieho objatia.

„Najlepší darček, aký som dostala. Je to... Ach. Vystihuje ma to. Ten výrok som ja.“

„Otoč, aj na druhej strane máš. Teda na chrbte,“ škerila sa od ucha k uchu jej nová kamarátka a pomohla jej vystrieť tričko. Držiac ho za spodný lem, aby si ten dlhý text mohla prečítať.

„Skutočne ma po dočítaní dorazilo, že keď skončíte s čítaním, prajete si, aby bol autor váš úžasný kamarát a mohli ste mu zavolať, kedykoľvek by sa vám chcelo.“

„Kto chytá v žite,“ šepla, prechádzajúc po písmenkách.

„Jakub mi vravel ten vtip o tom, ako hľadali blondín a blondínka toho, čo chytá v žite, a tak ma napadlo, že keď je tam spomínaná kniha, tak by si tiež mohla mať niečo z tej knihy, tak ako my máme ten vtip.“

Skutočne šíril jej hlúpe pokusy o vtipy? Nemohla uveriť, že to robil. Keď mu ich čítala, tváril sa, že nič horšie nikdy nepočul.

„Je to úplne super. Ani ho nebudem nosiť, aby sa nezašpinilo. Ďakujem. Milujem ten príbeh...“

„Viem, Jakub vravel, že máš slabosť na diela v školských osnovách,“ usmievala sa, keď spolu kráčali späť.

Jakub o nej skutočne rozprával až príliš veľa. „Spolužiaci ma za to nenávideli, ale milujem skutočnosť, že tie diela majú zmysel a majú v sebe tak hlboký odkaz, že sa stali večnými a ich myšlienka je nutná pri vzdelávaní a vytváraní osobnosti mladých ľudí.“

Zuzana sa zasmiala, tľapkajúc ju po ramene, ako by ju mala prekuknutú.

„Hej, to je jedna z vecí, ale no tak... Priznaj, že si bola do neho zakukaná. Mňa dostal už po prvej kapitole. Nie, už po prvej stránke knihy.“

„Okej, tá čo odolá jazyku Holdena patrí na preliečenie. Spokojná?“ rozrehotali sa, ako dve staré kamošy, čo Katarínu zas a znova vydesilo.

Kde, do pekla, Jakub berie týchto ľudí s ktorými si pasne, ako ritka na šerbel?

Mala nutkanie si to tričko pretiahnuť cez hlavu a už nikdy ho nedať dole.

Kruh kamarátov bol obnovený. Všetci stály pri sebe a diskutovali. Bono držal Kvetinku, Erní Líviu a Jakub čakal na svoju blondínu. Ale aj napriek tomu, že tam bude, ako kôl v plote sa tešila, že sú všetci pospolu a ona si vymení s každým pár slov bez toho, aby ich musela naháňať.

Prvý bol Ernest, ktorý ju vzal do objatia a zdvihol zo zeme, akoby nič nevážila.

„Szívem, tu si.“ Položil ju na zem a venoval plný perličkový úsmev.

Videli sa len minulý piatok, keď boli spolu u Bona. Ale on mal potrebu tváriť sa, že spolu neboli roky.

Ale milovala to. Cítila sa pri nich milovaná. On a Lívia boli jej najdrahšími prírastkami, za ktoré vďačila Kubovi.

„Ako sa má mláďa?“ vyzvedal, stále ukazujúc zuby.

„Rastie a pelichá. Otec nemá veľa času ho česať, keď je pól dňa v práci a moje tri dni doma všetku škodu neopravia. Ale už sa zvláda vypýtať von. A nemusíme striehnuť s novinami.“

Ignorovala Jakuba, ktorý do nej nenápadne štuchol, šepkajúc „Cute“, akoby to bolo tajné heslo pre spustenie celo globálnej katastrofy.

Ucukla rukou. Naťahujúc sa po pohárik, ktorý jej podal Bono a pripila si s ostatnými. Schválne držiac ruku, v ktorej držala tričko, obmotanú okolo svojho brucha, aby do nej nedrgal. No on si nedal povedať a znova do nej jemne strčil prstom, prechádzajúc po jej lakti, vankúšikom ukazováku.

Striaslo ju z toho dotyku. Bolo to ešte silnejšie, ako keď sa jej dotýkal neskryte. Takto to mohla cítiť a vnímať len ona a bolo to zakázané a hriešne, keď hneď z druhej strany stále jeho priateľka, ktorej nemal snahu venovať ani pohľad.

„Ospravedlňujem sa,“ šepol, sťahujúc jeho elektrizujúci prst z jej kosti a ona sa objala ešte pevnejšie. Úplne strácajúc niť toho, čo jej Ernest vravel.

„Trhni si Franek!“ vybafla nahlas. 

„Nemôžete po sebe prestať štekať aspoň dnes, Modelka? To je tak ťažké držať vaše poondené hormóny na uzde jeden večer? Je to o mojom synovi a nie o vašej vzájomnej neznášanlivosti. Neviem na čo sa unúvate snažením o priateľstvo, keď sa zakaždým len žeriete!“ vrčal, právom nazlostený a ona kajúcne sklopila hlavu.

Mal pravdu. S Jakubom sa posledné týždne skutočne len hádali. Štekali a osočovali, len aby potom vždy jeden z nich ustúpil a ospravedlnil sa. Čo spustilo trailer na Beverli hils 90210 a bolo to samé prepáč a mrzí ma to, nie mňa to mrzí viac, nie tak ako mňa a do kola. Až neskončili slzavým smiechom, váľajúc sa po sebe, aby nespadli.

„Máš pravdu. Asi sa snažíme zbytočne,“ pripustila, za čo si vyslúžila Jakubove zalapanie po vzduchu. Zatiaľ čo Lívia ju prebodla vražedným pohľadom.

Ale mlčali obaja.

Ale už toho bolo skutočne moc. Zaútočil na ňu úplne bez dôvodu, ako človek trpiaci, poondenou, bipolárnou poruchou.

Najskôr si ju doberá hmyzo-rečou a potom kuše, ako besný pes zaháňajúc ju do kúta.

„Treba ísť trsať!“ zatlieskala Lívia v chabom pokuse zachrániť chvíľu pred vznikajúcim dusnom a potiahla Katarínu a Zuzanu za ruky, vyplazujúc na Jakuba jazyk.

„Urob si v kečeni poriadok Kuboslav. Prestávam ťa mať rada,“ zavrčala na neho. A prehodila ruku okolo Zuzany, ktorá sa chúďa tvárila, ako zmoknuté kurča.

Bola si istá, že to pre ňu muselo byť mrde nepríjemné. Nebola zvyknutá na Jakubovu a Kataríninu komunikáciu.

Jakub sa natiahol po Zuzane a stiahol ju k sebe, aby sa aj s ňou mohol pohnúť na druhú stranu parketu.

„Ja? Prečo? Ja mám v hlave všetko v poriadku. Ospravedlnil som sa. Aj keď som v skutočnosti nič zlé neurobil. Čo viac mám urobiť?“

„Nemusíš absolútne nič!“ vybafla na neho a otočila sa mu chrbtom, aby pochopil, že skončila a nemieni sa s ním už viac baviť.

Toľko bolo z ich priateľstva.

Tanec a pitie sa stali vernými družkami Lívie. A Kata ju v tom, samozrejme, nemohla nechať samú. Čo by to bola za kamošku? A tak po chvíľke hlúposť s Jakubom bola zabudnutá. Všetko bolo zabudnuté a bola tam len bosá Lívia, ktorá ju ťahala z jej črievic a chechtajúc sa, ju nútila vytiahnuť šaty vyššie, aby mohli tancovať Kankán.

„Zdrbem sa, ťapa!“ kričala, keď sa Kankán zmenil na kačací tanec a prišla tá časť, keď sa do seba zahákli rukami a mali sa točiť.

„Len sa toč, toč sa bejby!“ kričala Lívia cez smiech.

Nemala potuchy koľko toho vypila, ale zrazu bola na odpis. A nebola sama. Niektorý fučali na stoličkách, zničení a unavení. Zatiaľ čo ona stále v pohybe, pre Líviinu neposednosť, ničila svoje sklenky na drevených parketách.

Pesnička skončila a z diskety, ktorú tam kapela pustila, aby si trošku oddýchli, zaznel slaďák. Jej kamarátka neváhala, omotala ruky okolo jej krku a oprela hlavu o jej rameno.

Tiež ju objala okolo pásu a zopakovala jej gesto s uložením hlavy. Mala ju ťažkú a jej malé plece vyzeralo tak pohodlne...

„Musíš sa s ním rozísť!“ zavzdychala Lívia, zastavila uprostred tanečného kroku a zaprela sa o Katine ramená, hľadajúc oporu pred pádom.

„S kým?“ nerozumela jej. Nemá nikoho s kým by sa mohla rozchádzať. Nemala priateľa už takmer pól roka. Nemala sex už takmer pól roka. 

„Zuza je Jakubov truc. Čo to nevidíš? Musíš sa s ním rozísť, aby... aby si bola s Kubom. To vaše žranie skončí, keď to zo seba vysexujete, ver mi. Len už musíte prestať okolo seba krúžiť, ako zasraní nímandi. Rozíď sa! Nik pre teba nebude tak dobrý, ako môj Kubík.“ Spodná pera sa jej triasla. Bola chvíľu pred opileckým plačom. A najhoršie bolo, že ona tiež.

Dávno nebola tak rozsekaná. Líviine oči sa mihotali, ako uprene hľadela na Katu a ona sa musela rozosmiať, inak by zrejem spustila korytnačí rev pri kladení malých, korytnačích vajíčok z jej zadku.

„Si na šrot, drahá kamarátka. Musíme zajesť a doplniť tekutiny.“ Ťahala ju k stolu, kde sedeli už všetci okrem Kvety a Bona. Tí boli zrejme v miestnosti na kojenie. Chúďa Kveta tam bola čo dve hodiny.

Práve v takých chvíľach bola vďačná za jej neschopnosť počať dieťa. Nemohla si ani predstaviť, aké obmedzujúce je neustále trčať na riti a nechať niekoho aby neprestajne žužlal jej prsia. Veď to muselo, zasrane, bolieť.

Nerozumela, ako na to môže mať nervy. Ak by bola na jej mieste, vyvarila by mak a tomu malému by dopriala riadne veľké dúšky. Aby mala aspoň trošku čas.

„Musíš to urobiť, Katka,“ nariekala opitá, pripravená s ňou zatriasť.

Ignorovala Líviu, zamerala sa na Erního, ktorý sa napchával klobáskou a baraními rohmi.

„Je nasračky, kámo. Myslím, že je čas ísť domov. Mohli by ste vziať aj mňa. Že? Mal ma brať Jakub, ale vyzerá skoro tak zle, ako Lívia.“ Zapotácala sa, tiež nie v najlepšej kondícií a uškrnula sa, keď Jakub lenivo zdvihol hlavu z dlane.

„Nie som opitý. Bol som na džúse a minerálkach. Pokojne ťa hodím domov. Máme to jednou cestou. Ernest by musel zachádzať.“ Jeho hlas bol unavený a mdlý. Zrejme ho tá malá mrška riadne vytancovala... Na zadnom sedadle jeho auta. Videla, ako odchádzajú a potom sa po dlhej, veľmi dlhej dobe vrátili.

Och, nechcela s ním a s jeho sladkou priateľkou stráviť ani sekundu.

 Nechcela byť svedkom ich sladkého lúčenia alebo ešte horšie jej vysadenia zatiaľ, čo oni by si to túrovali k nemu alebo k nej a zvyšok noci by si to rozdávali, ako králiky. Zatiaľ čo ona zvažovala návštevu večierky a kúpu bateriek.

„Som v pohode s tým, že ma vezme Erní,“ namietala stále nasrane, aj keď si už nevedela spomenúť prečo je na neho nahnevaná.

Nemala právo byť naštvaná. Len sa staral a ona klamala. Mala poslúchnuť Jaru a Evu a povedať mu to hneď.

„Nie, Erní musí svoju Liviušku uložiť do postieľky, čo najskôr, že kocúrik?“ priadla Lívia, znázorňujúc rukami pazúre. „Môžete vysadiť Zuzku u nej doma a vy sa porozprávate, ako dvaja dospelí ľuda a nie ako fagani.“ Postavila sa a na tvári sa jej objavil prefíkaný úsmev, keď natiahla ruku a pocapkala Katu po tvári.

„Ľúbim ťa Flubber. Všetkých vás ľúbim!“ vykríkla, ukazujúc na Zuzanu a potom Jakuba. „Aj vás, aj vás, aj všetkých!“ opakovala, pútajúc na seba stále viac pozornosti.

„Okej, fakt by sme ju mali čo najskôr vziať domov. Robí hanbu,“ šepkala Ernímu, no on ju len odmávol.

„Robí divadlo. Vo chvíli, keď sadne do auta bude triezva. Ver mi. Každá oslava potrebuje svojho opilca. Dnes tú úlohu vzala na seba. Je to šašo.“ Nebola si jeho slovami istá. Tackala sa a blabotala, ťahajúc ho preč, pripravená robiť rozkošné deti. Čo všetkým vyčarilo úsmev na tvári a Ernímu zablýskalo v očiach. Zrejme ak je s dievčaťom vo vzťahu nevníma sa sex v opitosti za využitie príležitosti.

Úsmev jej z tváre zotrel Jakub, ktorý mal tú drzosť chytiť ju za ruku a potiahnuť ju stranou. Ďalej od Zuzany a ich malej skupinky.

Sledovala Líviu a Ernesta, ako opustili miestnosť pripravený na svoj zvyšok večera a potom strelila pohľadom k Zuzane, ktorá si šla snahou nezízať na ňu a Jakuba vyvaliť oči na jeden z balónikov. Cítila sa pre ňu skutočne nepríjemne. Rozhodne by sa cítila odstrčená, ak by bola na jej mieste.

„Jakub, vysyp čo potrebuješ a vráť sa k priateľke, toto chovanie je nevhodné,“ upozornila na niečo, čo mu jednoznačne unikalo. No on ju odignoroval a znova siahol po jej rukách.

„Skutočne súhlasíš s tým, čo povedal Bono? Že naše priateľstvo je škoda živiť?“ Znel ublížene a jej srdce bolelo, keď videla jeho smutnú tvár.

Ale taktiež mal Bono pravdu. Stále sa len hádali a aj keď ho priam milovala, nerobil jej ich spoločný čas dobre.

„Bez dôvodu si na mňa zaútočil Jakub. A to si ma ešte ani nepozdravil. Som naštvaná. Tešila som sa na teba celý týždeň a za celý večer sa mi dostalo len tých pár útočných slov.“ Skutočnosť, že ju to viac ranilo, ako nahnevalo účelne utajila. Nepotreboval vedieť všetko.

„Nebolo to... Proste sa mi nepáči, že ťa tu nechal, neprišiel a odmieta spoznať tvojich priateľov.“ Uhryzol si do kútika a ťažko si povzdychol. „Už sa nebude nikdy hádať. Dobre?“ Natiahol k nej ruku a ona chtiac-nechtiac prijala.

Čo mohla robiť? Bol to Jakub a mala na neho slabosť. Vždy a za každých okolností.

„Sľubuješ to neustále, Jakub. A nakoniec vždy skončíme pri tom, že sa do mňa obúvaš a odznova sľubuješ, že už sa mi do toho nebudeš starať.“

„Možno keby si bola aspoň na sekundu úprimná, nemusel by som sa tak správať.“ A znova to tu bolo. Znovu tá jeho póza kreténa.

„Nikdy som ti v ničom neklamala.“ Tajila možno, ale rozhodne neklamala.

„Samozrejme, že nie.“ Sklamane vzdychol a pohol sa späť k Zuzane. „Inak dnes vyzeráš skutočne nádherne. O päť minút odchádzame, tak si utekaj po kabát, ak tu nechceš stvrdnúť.“

°°°°°°°°°°°°°°°°°

Nenávidel to. Dal jej šancu, aby sa priznala. Zakaždým, keď nadhodil tému, ona a jej priateľ, dúfal, že mu povie konečne pravdu. Nenávidel klamstvá a ona mu okato klamala do čí a ani sa netvárila previnil. Dokonca sa ešte hrala na pani urazenú, že ho spomína.

Keby ju nemal tak rád, už dávno by to vzdal a vykašľala sa na ňu. Nepotreboval vo svojej blízkosti ďalšiu klamárku, ťahajúcu ho za jeho nos. Ale z jemu neznámeho dôvodu bol stále zas a znova ochotný hrať pre ňu hlupáka.

Nádej. Tá z neho robila chudáka. Veril, že mu to povie. Dokonca bol ochotný tolerovať, ak by nebola celkom úprimná a tvrdila, že sa rozišli iba nedávno. Aký úbožiak pre to bol?

Stisol volant silnejšie, keď zastavil pred Zuzaniným domom, pripravený ju odprevadiť až k dverám, aby ju mohol pobozkať a dobrú noc a pobrať sa domov.

Najradšej by šiel s ňou dnu, strhal z nej tie šaty a dostal zo seba tú nazbieranú frustráciu, čo v ňom Katarína neustále tvorí.

No Zuzana nemala v pláne ho pustiť z auta a zastavila ho hneď, ako sa načiahol k dverám na svoje strane.

„Musíme sa rozísť, Jakub,“ povedala stále ho držiac za zápästie s jemným úsmevom.

Ona sa skutočne usmievala. Práve mu oznámila, že sa s ním rozchádza a smeje sa mu do tváre. Mohol byť dnešný večer ešte horší?

„Rozísť? Práve som ťa zoznámil s mojimi priateľmi a ty sa na konci dňa so mnou rozchádzaš?“ Ani nedokázal kričať alebo cítiť frustráciu, či dokonca sklamanie. Len tam sedel a prijímal jej rozhodnutie.

„Nemala som na teba tlačiť a nútiť ťa, aby si ma predstavil kamarátom. Myslím, že ak by si to nespravil mohla som ďalej hrať hlúpu a slepú. Ignorovať to, čo je medzi tebou a Katou. Ale videla som vás. Videla som, čo s tebou pohľad na ňu v tých pekných šatách urobil. A nútilo ma to cítiť sa akoby som vo vašom príbehu bola ja ten podliak, čo vás od seba drží.“ Rozhodila rukami.

Bol to jej neexistujúci priateľ a jej neustále luhanie. To bolo to, čo ho od nej držalo. Trhlo ním, keď sa v hlave tá myšlienka usadila. Mal vyhŕknuť, že to tak nie je, že rozhodne nie je zloduch. Že je tým čo chce, čo potrebuje.

Prešiel si dlaňami po tvári, unavený zo všetkého. Pravdepodobne skončí hospitalizovaný na psychiatrií na konci tohto nonsens večera.

„Takže mi vravíš, že sa so mnou rozchádzaš, lebo som ťa predstavil priateľom? Zuzana, to nemá logiku. Ja a Kata sme priatelia. Možno trošku výstrední, ale takí sme a...“

„Si do nej zamilovaný, Jakub,“ oznámila mu, akoby to bola diagnóza smrteľnej choroby.

„Nie som. Už som miloval vo svojom živote a toto to rozhodne nie je.“ Bojoval, aj keď jeho tón hlasu bol úplne nevzrušený a bez záujmu.

„Ale nemiluješ ani mňa,“ konštatovala, vyzývajúc ho zdvihnutou bradou.

„A ty mňa hádam hej? Dva mesiace nestačia na zamilovanie sa.“

„Samozrejme, že nie. Hlavne ak už niekoho miluješ,“ opáčila, jemne sa chvejúc.

„Cez bývalku som sa už dávno dostal,“ odpovedal na čom sa rozosmiala a potľapkala ho po tvári, ako malého chlapca.

„Nik tu nevraví o tvojej bývalej priateľke, Jakub.“ Schytila kľučku a chcela vystúpiť no on ju zastavil, ťahajúc ju k sebe.

„Si šialená ak sa so mnou rozchádzaš kvôli Kataríne. Má priateľa.“

„Vidíš, presne toto je ten dôvod. Má priateľa...“ vytrhla si ruku z jeho a posunula sa zadkom viac na kraj sedačky, „ správna odpoveď, ktorá by ma zastavila pred vystúpením je: mám teba a ona ma nezaujíma týmto spôsobom. Aspoň by som ti dala šancu dokázať mi, že o mňa stojíš.“

„Stojím, to že ťa ešte nemilujem, neznamená, že ťa nemám rád. Že sa nesnažím milovať ťa.“

„Rozdiel medzi nami dvoma je, že ja som otvorená možnosti ľúbiť. Nikoho som nechcela, nemala rada v čase, keď sme sa dávali do kopy. Ale ty si do tohto šiel s tým, že si chcel iné dievča. Chcel si ju, Jakub. A obaja vieme, že ak ju aj nemiluješ, máš ju radšej ako mňa. A ak by si raz niekoho ľúbil, bola by to ona, lebo ja som len náhrada za ňu. Výplň miesta, čo si vytvoril pre ňu. Nemôžeš mi zazlievať, že sa chránim pred zlomeným srdcom. Maj sa pekne. Nenavrhujem priateľstvo. Nechcem byt s tebou kamarátka. Vodil si ma za nos, celý ten čas.“ Zhlboka nasala vzduch, snažiac sa udržať v pokoji.

Nemal v pláne ju zastaviť, prehovárať a prosiť. Mal Katarínu rád, ale rozhodne nevyužíval Zuzu. Snažil sa len byť šťastný s dievčaťom, ktoré nie je jeho kamarátkou. Nemohol sa preniesť cez svoje hlúpe prekliatie, že vždy skončí zahľadený do dievčaťa, ktoré má v jeho živote významné miesto. Sľúbil si, že sa to už nestane. Ale bol hlúpy a neschopný ustáť svojho slova.

A tak ublížil nie len sebe a Kataríne, ale aj Zuzane, ktorá bola tým najsladším stvorením. A vôbec si to nezaslúžila.

„Mrzí ma, že som ti ublížil. Aspoň na mňa nakrič. Nech sa ti uľaví.“

 Zasmiala sa, krútiac hlavou nad jeho návrhom.

Nemyslel to ako vtip. Skutočne chcel, aby kričala a jančila, búchala, trieskala. Bol to najpokojnejší a najpokornejší rozchod v dejinách rozchodov.

„Ver mi, chcem kričať, chcem ti vraziť. Ale nič to nezmení na tom, že si blázon do nej a ja som stratila dva mesiace tým, že som seba samú presviedčala, že si ťa dokážem získať. Že ona je len veľmi blízka priateľka... Pozdrav ju odo mňa. Je to fajn dievča. Nebyť teba mohli sme byť skutočne dobré kamarádky.“

Ďalší dôvod, prečo sa má cítiť ako odporný človek.

 Úplne úchvatný večer.

Nechal ju odísť. Nemalo význam ju zastavovať. Časť z neho ju v skutočnosti ani netúžila zastaviť. Takmer všetko, čo povedala bola pravda. Nesúhlasil len s tým, že to bola strata dvoch mesiacov. Mal skutočne rád tie dva mesiace a dokázal by prežiť ešte aj ďalšie dva, ak by bola ochotná. Skutočne im to klapalo. Možno ju neľúbil, ale boli zohraní vo všetkých sférach. A hlavne v posteli. Bol to skutočne dobrý sex.

Ale mala pravdu v tom, že má rád Katarínu. A mal ju radšej, ako by sa patrilo. Keď ju uvidel v tých šatách a vlasmi vyčesanými vysoko, až bol jej krásny krk odhalený, strácajúci sa v jemnej krivke ramien, musel slovne zaútočiť. Vždy bola krásna. Vždy dokonale upravená a módne oblečená, ale v tých šatách s vôňou orgovánu jej obľúbeného parfumu ho až svrbeli ruky, ako sa jej túžil dotknúť.

Možno by mohol skúsiť poraziť veterný mlyn v podobe jej imaginárneho priateľa. Akou prekážkou mohol byť?

35. kapitola

Didiana

Čakal ju pred školou trošku roztržitý. Jeho úsmev bol strnulý a ramená zhrbené.

Nepáčilo sa jej to. Napadlo ju, že to možno chce ukončiť. Teda, neboli pár. Neoslovovali sa tak. Ale boli priatelia, ktorí spolu mali sex, veľa sexu.

Ak by to sekol, bolelo by to. Nebol Dantony. Nemilovala ho tým istým spôsobom. Ale bol priateľ a bola na jeho bezkonfliktnej, vyškerenej náture závislá.

„Ahoj?“ spýtala sa, za čo si vyslúžila jeho zubatý výšker a potom si ju, pre jej úľavu, pritiahol a šialene ju pobozkal.

Bol pedant a neprestal ju sať, kým sa všetka krv netočila v jej spodnej pere a netúžila po takej opatere aj na iných, príhodnejších, miestečkách jej teľa, ktoré úspešne prebudil.

„Ako ja, sakramensky, milujem, keď fňukáš o viac,“ šepkal, tlačiac ju k sebe najviac, ako im to zimné bundy dovoľovali.

„Tak ma vezmi domov a daj mi čo chcem, kým nebudem zlá.“ Uhryzla ho do hornej pery a strčila ruky do vačkou jeho bundy.

„Rád by som, ty nenasyta. No mám zákazníka. Chcel som ti napísať a povedať, že nebudem doma. Ale potom som si predstavil, že by sme sa dnes nevideli a bolo mi z toho pod psa. Tak...“ Zhodil z ramien malý batoh a rozzipsoval najmenší vačok, „som si dovolil urobiť ti kópiu kľúčov. Aby si mala ku mne prístup aj bezo mňa.“ Strčil ho do dlane a poskladal prsty do päste.

„Tým mi vravíš: Bež ku mne, vyzleč sa. A čakaj kým sa nevrátim z pochôdzky. Potom ma ošukaj?“ rehotala sa a capkala ho po zarastenom líci.

„Nie, vravím: Môj domov je tvojim domovom. Si súčasťou môjho každodenného prežívania. A myslím, že potrebuješ kľúč, pre každý prípad. Ak by som bol dlho preč, alebo by si mi chcela urobiť super sexy prekvapenie... trebárs. A aby si ma dnes čakala, pripravená a ochotná ma potešiť tvojimi déčkami v mojej tvári... trebárs.“ Pocapkal ju po zadku, zatiaľ čo sa sklonil, aby ju znova mohol pobozkať.

Bola dojatá. Dostať kľúč bola veľká vec. Bolo to, akoby jej dal vedieť, že je jediná s ktorou plánuje mať sex a nehrozí, že by chcel inú. Taktiež tam je tá dôvera, v ňu. Kedykoľvek bola vítaná, kedykoľvek mohla prísť. Akoby mala ďalší domov. K poličke v jeho skrini sa pridal aj kľúč. Stisla ich a odolala potrebe pritisnúť si ich k hrudi a smokliť nad tým gestom.

„Uvedomuješ si, čo to znamená?“ Odpoveďou bol jeho obrovský úsmev. „Môžem kedykoľvek vtrhnúť bez oznámenia a môžem ťa načapať s dákou kočkou. Budem sa prechádzať po tvojom byte, zatiaľ čo ty budeš preč. Budem sa váľať v tvojej posteli a...“

„Viem, čo ten kľúč znamená. Neprikladaj tomu takú vážnosť. Ono, v skutočnosti o nič nejde. Poznám ťa. Je tak pravdepodobné, že by si mi tam liezla, zatiaľ čo by som bol ja v práci alebo mimo mesto, ako že sa zobudím a moje gule budú blonďavá vagína. Len chcem, aby si sa ku mne kedykoľvek dostala.“

„Okej, ale dnes to nebude. Idem s tebou.“ Pohodila kľúče a vo vzduchu ich schmatla, len aby to mohla znova zopakovať.

„Tak to v žiadnom prípade. Prišla si o rozum? Týpek chce niečo tvrdšie. A ja nebudem riskovať, že by si sa pre to dostala do maléru. Pokiaľ nechceš ísť ku mne, fajn. Choď domov, ale nejdeš so mnou,“ vrčal šeptom, aby ho okolo idúci spolužiaci a študenti nepočuli.

„Čo sa môže stať? Robíš to už skoro týždeň a bolo to v pohode. No ták. Chcem ťa vidieť pri tak zlej práci. Je to sexy. Po návrate domov to z teba vysexujem.“ Zakývala na neho obočím a šťuchla do jeho ramena.

Pokýval hlavou a postrčil ju dopredu. „Nie. To nie je niečo pre dievča, ako ty.“

„Dievča ako ja? Robíš si prdel? Húliš trávu častejšie, ako ješ a ty sám si mi ušúľal. A teraz mi nedovolíš robiť ti doprovod?“

„Hej, ale to je niečo iné. Húlime si doma v byte. Nik nás nevidí, nehrozí, že z toho budú problémy. Ale tu sa môže behom sekundy všetko zvrtnúť a ak ma dostanú a budeš so mnou, vezmú aj teba. To si na triko neberiem.“ Prekrížil ruky cez hruď a zamračil sa na ňu.

Bola stále proti jeho bokovke, ale chcela vidieť, ako výmena prebieha. A chcela tam byť, práve, ak by sa niečo pokazilo. Síce, ako žena toho moc nezvládne, ale stále mohla vyvolať rozruch, alebo tresnúť učebnicou anatómie toho feťáka po hlave. Čokoľvek, čo by dostalo jej zlatíčko z možných problémov.

„Pekne choď domov, priprav niečo dobré pod zub a ja sa cestou zastavím v CD predajni a kúpim dáku super arkádu a zahráme si na večer.“ Na tvár nasadil lišiacky úškrn, keď sa k nej diskrétne sklonil. „A potom si ja zahrám na tebe.“ Och, takmer zamdlela. Jeho teplý dych ju šteklil na zmrznutom uchu a šíril teplo až do srdca.

„Idem. Inak skončíš len pri mačkaní konzoly a mojich gombíkov sa ani nedotkneš.“ Omotala ruky okolo jeho krku, aby mohla zobkať do jeho pier.

Zbožňovala ho. A nebolo to dobré. Vždy, keď sa dostala do tohto bodu jej srdce skončilo na padrď. Ale akoby nemohla ľnúť na mužovi, ako bol on?

„Si tak neodbytná, malá potvora. Zrejme nemám na výber, ak chcem dnes ukončiť deň v tvojom mäkkom, hebkom tele, že?“ Úsmev víťaza sa ani nesnažila skryť, než ho začala ťahať zo školského pozemku.

Bolo fajn, že ju stále po práci vyzdvihol a sem tam sa pomuchlovali, aj pre viac, ako ten pocit jeho pier na nej. Ľudia sa konečne dostali cez ňu, Jakuba a Teda.

Jakub opracovával Gabovu sesternicu, Ted šukal dievčatá do zadku, predstavujúc si svojho milenca a ona mala svojho zlého gentlemana. Takže nakoniec zo všetkých dopadla najlepšie. Mala dva v jednom. Zločinca na hrane zákona a sladkého chlapca milujúceho každý kúsok nej, precíznosťou majstra.

Spokojne povzdychla, pritlačila si jeho ruku, v ktorej zvieral tú jej k ústam, aby mu cmukla rýchlu, tvrdú pusu, na chrbát dlane.

Opätoval jej to gesto s jemným úsmevom. „To už viac nerob, Zlato. Nebozkaj mi ruky, akoby odo mňa závisel tvoj svet. Bojím sa, že budem tvojou skazou. No som príliš sebecký.“ Nenechal ju na to čokoľvek povedať. A potiahol ju, aby zrýchlila, a viac sa na ňu celú cestu k parku ani nepozrel.

Zrejme to bolo to najlepšie, čo mohol urobiť. Tie slová už raz počula. A ani nie mesiac na to jej dokázal ten muž skutočne prevrátiť život na ruby.

„Drž sa tu.“ Strčil ju na lavičku s vážnym výrazom. „Nech sa stane čokoľvek zostaneš sedieť. Ak prídu poliši, ty vstaneš a pokojne odídeš opačným smerom. Nepoznáš ma. Jasné?“ Srdce jej bilo až v krku. Nebola zbabelec. Nemohla mu sľúbiť, že by ho zaprela.

„Chcem počuť áno.“

„Nikdy to nebudem musieť urobiť,“ namietala. Bol zbytočne panovačný. Tom to robil roky. Bolo dôležité meniť miesta predaja, aby nemali podozrenie, stačilo byť opatrný. Nepredávať ľuďom, ktorých nepoznal. A ktorí neboli priamo od Reného alebo od jeho šéfa Johnnyho. Základné pravidlá, ktoré mu Tomáš prízvukoval.

„Nemaj múdru pusu!“

„A ty nedramatizuj!“ odvrkla mu s našpúlenými ústami.

„Nepredávam cukríky alebo sušienky. Budem dramatizovať koľko chcem.“

„Možno, keby si sa nehral na zúfalca, nemusel si si dávať tú námahu. Malá, sladká skautka. Bolo to tvoje rozhodnutie. Čo ťa oprávňuje rozhodovať za mňa?“

Pri strome, na kraji parku, sa objavil vysoký týpek v čiernej bunde a s veľkou tuhomodrou kapucňou prehodenou cez hlavu, že mu iba kúskom zazrela trošku špicatý nos a veľké oči.

Vyzeral nepokojný a mykal sebou, aj keď už stál na dohodnutom mieste. Netrpezlivo poskakoval a zatínal ruky do pästí, a hneď ich začal vytriasať a znova zatínať.

Miro k nemu bez jediného ohliadnutia jej smerom prešiel a dlaňou na pozdrav narazil do tej jeho.

To gesto videla asi stokrát, v každom druhom filme, ale na živo to vyzeralo ešte lepšie. Keď si chlapec spokojný vopchal svoj saklík s niečím do vrecka bundy... a jej drogový dealer si odložil peniaze do predného vrecka na rifliach.

Prešiel popri nej a ani na ňu nepozrel. Čo ju skutočne pobavilo. Pokrútila nad ním hlavou a vstala, nechávajúc medzi nimi metre, priestoru. Nemyslela, že je nutný väčší odstup.

Ale aj tak si nemohla odpustiť ešte krátky pohľad na chlapca, ktorý sa už krčil pri zemi, s chrbtom opretým o kôru stromu a malíčkom si naberal biely prášok a strkal si ho k nosu.

Striaslo ju z pohľadu na to, ako sa on sám po vdýchnutí oklepal a spokojne zafňukal. Uvoľnene si sadol na zmrznutú zem, nehľadiac na nič s otvorenými očami a euforickým úsmevom na tvári.

Mohol to byť pekný chlapec, pred tým. Jeho oči, aj keď teraz vylezené a orámované tmavými kruhmi, boli veľké s hustými riasami. Jeho brada bola hranatá a pery, aj keď popraskané s miernou cianózou, boli plné a v lepších časoch museli byť neskutočným lákadlom pre nie jedno dievča.

Jeho kostnaté prsty zovreli sáčik v dlani a pomaly sklonil hlavu, skrývajúc sa znova do kapucne, čím ju vytrhol z čumenia na jeho zničenú krásu.

Pohla sa pomaly k Mirovmu bytu. Hlavu mala plnú obrázkov toho chlapca. Jeho uvoľnený a neprítomný postoj, po tom čo si šľahol.

Tak bezstarostný, bezbolestný.

Hrýzla si peru, celú cestu premýšľajúc, aké by to bolo. Opustiť na chvíľu svoju hlavu. Čo videl? Bolo to len úplné potemnenie alebo bol vo svojom vysnenom svete? Vnímal okolie, alebo mu bolo všetko u prdele?

Milovala stavy, čo jej dávala tráva. Bola veselá a svet bol gombičkou, keď sa bláznila s Mirom. Mala s ním dobré stavy. Vždy vedel, ako odvrátiť tie nepekné. Aké by to bolo, ak by požila to, čo ten chalan? Vedela by o sebe? Dokázala by vnímať, čo sa s ňou deje? Pomohlo by jej na chvíľu predstavy jej malého chlapčeka utlačiť, alebo by ich zintenzívnilo?

Boli by pekné? Mohla by vytvoriť svet, v ktorom by ho mohla držať, v ktorom by sa ho nevzdala, v ktorom by ho mohla milovať? Alebo by proste len nebol? Nebolo by nič len ticho a pokoj?

„Hej, hej...“ Zastavil ju rukami na jej ramenách a ona na neho vzhliadla, žmurkajúc, aby sa dostala zo sveta v ktorom bola.

„Čo si mu to dal?“ Vyznelo to vystrašene a vyčítavo. No nemyslela to tak. Bola zvedavá. Chcela vedieť, čo by mohlo priviesť do jej bordelu ten „mám na háku“ postoj.

„Nič, okolo čoho by si sa mala motať.“ Prehodil ruku okolo jej ramien a vtiahol ju do vchodových dverí jeho bytovky.

„Bolo to tvrdé. Nebolo to Piko, že? To som už videla. Ono z ľudí robí duracellov, nie vyškerencov,“ vyzvedala, stúpajúc za rovno s ním po schodoch.

„Herák,“ šepol, aby ho náhodou nik nezačul a ona ustrnula na poslednom schode, deliacom ich od dverí jeho bytu.

„Nepichá sa? Videla som, ako to šňupol.“

Len mykol plecom, akoby ho to nezaujímalo. Ale ako nemohlo? Čo nevidel, čo to s tým týpkom urobilo?

„Mňa nezaujíma spôsob, ako to do seba dostanú, Di. Je mi to u prdele, pokiaľ platia. Môže to šňupať, inhalovať, pichať si do žily, do mäsa, sú to jeho sračky.“ Odomkol byt a pustil ju prvú, aby za nimi mohol zamknúť.

„Chcem to vyskúšať,“ vyhŕkla, obracajúc sa na neho, keď počula buchot, akoby sa prevrhol betónový domiešavač.

„Prišla si o rozum? V žiadnom prípade, Diana. To sa nestane!“ mračil sa, ako si ju meral nazlosteným pohľadom.

„Pozri, normálne ti za to dám keš. Nemusíš sa obávať,“ ubezpečovala ho, aj keď vedela, že to nie je dôvod prečo vystrája.

Odmietavo krútil hlavou a prešiel do kuchynskej časti, aby si vzal pivo a vyšvihol sa na pracovnú dosku.

„Si blázon, Diana, ak si myslíš, že by som s tým nesúhlasil pre tých pár éčok, čo to hodí. Ide o teba a ty to veľmi dobe vieš.“ Ukázal na ňu hrdlom fľaše, pred tým, než si doprial veľký dúšok a natiahol k nej ruku, ponúkajúc aj jej.

Vzala si ju od neho, aj keď sa nemala v pláne napiť. Bolo sladké a otravné zároveň, ako sa o ňu strachoval. Ale ona už bola veľké dievča a mala všetko pod kontrolou.

Šlo len o zvedavosť. O nič viac.

„Nebuď taký. Iba vyskúšať. Raz. Nerozumiem, prečo moralizuješ, keď iným to bez problémov dáš a nestaráš sa.“ Skúšala durdivú pózu, no tá vždy fungovala len na jedného muža a ten už si na ňu nespomenul, medzi nohami sestrenice ich spolužiaka.

„Iní ma netrápia. Už som ti to vravel. Ak by som im dal ich zlatú je mi to u prdele, ale ty si moja priateľka. Moja!“ Rozhodil rukami a odrazil sa od linky, rútiac sa na ňu, až ju prinútil cúvnuť.

Nikdy z neho nemala strach, necítila tú silu, ktorou ju teraz zaháňal, ako dáky hlúpy dobytok.

„Poznám milión príjemnejších a zdraviu prospešnejších spôsobov, ako ťa prinútiť zabudnúť na sračky, čo sa ti stali.“ Srdce jej udieralo do hrude z jeho blízkosti, akoby jej tak nablízku nebol už stokrát.

A vedela, že je to tým sexuálnym napätím, čo dokáže do svojich slov vložiť len on. Jakub bol dobrý v sexy rečiach. Nepoužíval oplzlé výrazy, ale aj tak dokázal prinútiť jej telo pulzovať. Dantony bol naopak špinavá huba a nebál sa používať tie najvulgárnejšie variácie slovných spojení na opis toho, čo sa jej chystal urobiť, alebo čo chcel, aby mu na oplátku urobila ona. Len pomyslenie na neho jej telo zasypala husia koža a žalúdok bol skrútený potrebou.

Ale Miro? On bol iný level. On ani nemusel priamo povedať, o čom to rozpráva, čo jej sľubuje a bola by ochotná pre kúsok z neho skočiť pod auto.

Zhrýzla si peru a rozochvene vydýchla, objímajúc svoju hruď.

„Môžem ísť za niekým iným a zohnať si. To nie je problém.“ Nebola to vyhrážka, no on sebou trhol, akoby mu dala facku a tým vyhlásením mu povedala, že už ju nikdy neuvidí.

 Nemienila ho vyvádzať z omylu. Ak to pomôže, aby dosiahla svoje bude ochotná zbaliť si tých pár handier a drobností do batoha.

„To neurobíš. Je to sračka, Di, prečo to tak veľmi chceš? To ti fakt nestačím? Myslel som, že to, čo máme by ti mohlo pomôcť. Že som to, čo potrebuješ.“ Bol ranený. Vedela to. A mohla za to.

Vravievala, že kým je s ním je všetko v poriadku. A skutočne bolo.

Ale on nikdy nebude tým, koho potrebovala. Ten muž sa síce zmenil na jej nočnú moru, no stále to nemenilo nič na tom, že bol všetko, čo v živote skutočne chcela.

Ak by sa z nenazdajky objavil a sľúbil jej svet, urobila by všetko, aby s ním bola. A nič, ani Miro by nebol prekážkou.

Ale on tu nebol. A chlapec pred ňou bol dobrák. Nemohla mu ubližovať. Nechcela.

Keď neodpovedala, len sa usmial, vzal ju do objatia svojich pevných rúk a vtisol pusu na spánok. „Ušuľame si, čo? Dáme prásky a bude dobre. Sušená bylinka je zdravá.“ Trel sa špičkou nosa o jej krk a pomaly vdychoval vôňu jej pokožky, z čoho sa jej točila hlava.

Nemala chuť na tú štipľavú burinu. Ale prikývla. Mala výčitky, že nedokázala prestať myslieť na Dantonyho. Zatiaľ čo on sa chvíľkami správal akoby pre neho na svete bola len ona.

Sledovala ho, ako ušúľal a rozvalená na gauči si nechala plniť pľúca jeho bozkami a výdychmi.

A tak, ako obvykle, skončili zamotaní v sebe. Vychutnávajúc si jeden druhého. S trávu v krvi to bolo ešte senzačnejšie. Vnímala ho viac, každý dotyk, bozk, olýznutie. Nemohla ho mať dosť. Nikdy.

„Skúsme to. Spolu. Iba raz.“ Prešla mu perami po tých jeho, čím ho prinútila otvoriť oči. Pri malej sieste po jeho superman výkone.

„Iba raz,“ šepol, skĺzavajúc rukou na jej zadok, aby ho stisol a potom ju zo seba odkotúľal.

Netušila, čo ho prinútilo súhlasiť. Možno pokoj po sexe, alebo jej neodbytnosť. Ale aj tak to bolo, vlastne, úplne jedno. Dôležitý bol výsledok.

Pocapkal ju po zadku, keď sa vrátil a ona si zvedavo sadla do tureckého sedu.

„Iba raz,“ upozornil ju, trasúc s plastovým sáčkom, ktorý držal medzi prstami.

Prikývla, stískajúc ruku na bruchu, aby upokojila nervy a vzrušenie z neznámeho.

Sledovala, ako trhal alobal na kocky a tvaroval ich do malých mištičiek.

„Už si to niekedy robil?“ Nedalo jej nespýtať sa. Vyzeralo to akoby presne vedel, čo má urobiť.

„Blázniš? Samozrejme, že nie. Ale šnupať to rozhodne nebudem. A injekcie samo o sebe nenávidím. Inhalácia sa mi zdá najpriateľnejšia.“ Sústredene nasypal trošku bieleho prášku do vytvorenej misky a ešte si to prekontroloval, akoby sa snažil ubezpečiť, že sa to nerozsýpa na podlahu.

„Ty to nemusíš robiť, Miro.“ Krútila hlavou, keď videla jeho váhavý pohľad.

„Viem, ale rozhodne ťa v tom nenechám samú.“ Musela sa uškrnúť. Akoby jej tým, že si dá tiež mal zachrániť život.

Tiež sa pridala a čumela na ten pokrkvaný alobal s drogou v jeho vnútri.

„Ako sa to robí?“ spýtala sa ho s prstami zvierajúc deku, pod ktorou sa jej telo chvelo aj napriek tomu, že mal byt vykúrený na tropické hodnoty. Vedel, ako hrozne nenávidí zimu.

Zachechtal sa a prehrabol si vlasy tým frustrovaným spôsobom, keď to gesto neodtiahol až do bodu vyplatenia prstov a tak mu zostali stáť, ako po zásahu elektrickým prúdom.

„Nemám potuchy. Ani si nie som istý, či to má vyzerať takto.“ Postrčil jej pred nos alobal misku s rúčkou.

Tiež sa zasmiala, bolo málo pravdepodobné, že by to tak malo vyzerať. Bolo to príliš precízne, aby sa s tým dáky narkoman tak piplal, keď na neho príde absťák.

Ale oni to chceli len vyskúšať. A tá neskúsenosť aj veľkého pána dealera dokonale uvoľnila celú situáciu a skončili zadúšajúci sa smiechom.

Boli ale párik. Skĺzla z gauča a objala ho okolo krku, aby mu mohla dať mľaskavý bozk, tesne pod sánku, kde to tak miloval a tuho ho zovrela.

„Mám ťa rada.“

„Ako by bolo možné ma nenávidieť, som umilovania hodný.“ Uškrnula sa na neho po jeho krádeži jej výroku. Bol to jej spôsob, ako ho opísať dvoma slovami.

Vznietil ju svojím šikovným jazykom na jej odhalenej kľúčnej kosti. „Och, to teda rozhodne si. Aj s tvojou neskúsenosťou. Človek by si mysle, že dealer musí vedieť, ako to užiť.“ Podpichovala ho stále s prstami v jeho vlasoch.

„Skutočne som sa do takej hĺbky nechcel zapratať. Ak to niekto chce, nepotrebuje už viac rady, ako to do seba dostať.“

Dosť bolo rečí. Chcela to vyskúšať a čím viac otáľala, tým viac mala zajačie úmysly.

„Okej, tak my to podpáľ, a ja to vdýchnem, to je všetko. Že?“ Zamrvila sa, uťahujúc okolo seba prikrývku.

„Hádam hej. Uvidíme po chvíľke.“ Podstrčil jej to pod nos a chystal sa to zapáliť, no ona sa odtiahla, sledujúc ho spomedzi rias.

„Dáš si aj ty? Sme v tom spolu?“ Netušila prečo jej na tom záležalo. Asi by bolo lepšie, ak by povedal nie, iba pre prípad, že by to neznášala dobre on bol schopný zavolať záchranku alebo čokoľvek. No aj tak potrebovala uistenie, že... Nevedela, čo vlastne.

Prikývol, znova jej to strkajúc do tváre. „Ale iba raz. Na Heráku si závislá takmer hneď. Ópium je skurvená mrcha.“ Hrešil a to nikdy nebolo dobré znamenie.

Možno bol na ňu skutočne nahnevaný. Isto bol.

Zachytila si vlasy do pästi, aby jej nezavadzali a on strčil zapaľovač pod spodok alobalu. Netrvalo dlho než ju do nosa udrel štipľavý dym.

Vyprskla, ako malé mača, krútiac nosom, no neodtiahla sa a nakoniec sa zhlboka nadýchla. Netušila, či to robila správne. Nebol nik, kto by ju mohol naviesť na správne vdýchnutie. Ale po chvíľke Miro stiahol z jej tváre teplo preč a zvedavo si ju premeral, keď zdvihla pohľad.

„Som iná?“ pýtala sa zvedavo, keď sa sama necítila vôbec ovplyvnená. Pravdepodobne to urobila zle. Musela.

Premeriaval si ju, ako by jej na čele narástlo ďalšie oko, než pomaly zatriasol hlavou.

„Máš rozšírené zreničky, ale... Cítiš sa inak?“

Inak? Nie. Nevidela nič neskutočné, žiadne výplody mysle. Bola čulá a plne koncentrovaná. Len jej kútiky úst sa ťahali do hora. Nie tým šialeným spôsobom, do ktorého ju nútila marihuana. Bolo to prirodzenejšie.

Bola voľná, šťastná a bezstarostná. Ak by jej teraz niekto povedal, že skočiť z balkóna je sranda, tak by to urobila.

Spokojne sa zložila na podlahu a sledovala malé praskliny na plafóne.

 Fantastický pocit.

„Je to perfektné,“ usmiala sa pohľadom stále fixovaným na popraskanú omietku.

Počula šušťanie, škrtanie zapaľovača a vzduch, ktorý do seba Miro vtiahol ústami, ale nestarala sa dosť na to, aby odtrhla pohľad od stropu.

Mohla ho cítiť, ako si k nej ľahol a preplietol prsty s tými jej. Nič nepovedal, len jej palcom prechádzal po tom jej.

Rozhodne to nebolo posledný krát. A bola si istá, že Miro s ňou súhlasil. Zahrešil, keď ho prvá vlna pohltila a ona príliš dobre vedela, aký endorfický šok práve predýchaval.

„Potrebujem byť v tebe.“ Vyšvihol sa na ňu a stisol jej zápästia držiac ich pri jej hlave.

Bol to perfektný nápad. Ale Miro mal len také.