BM - kapitola 7 - 8

Autor: Iveta

7. kapitola

Didiana

Potom, ako odišiel, ju pochytila mierna hystéria a zúfalstvo. Jedna časť chcela utekať za ním. A tá druhá ho nenávidela za tie veci, čo jej povedal. Zahnal sa na ňu. Urobí niečo také skutočný muž?

Bolesť v jeho očiach aj napriek špatným veciam však stále bola oveľa silnejšia a ona si to vyčítala. Nemohla tvrdiť, že nie. Nebola bezcitné zviera. Stále ich spájali roky prežité ako jeden. Nemohlo to len tak zmiznúť.

Síce túžila po inom chlapovi po tej fyzickej stránke, ale jeho účasť v jej svete bola priveľmi dôležitá. Potrebovala ho. Bolo sebecké očakávať, že by chcel v jej živote ešte zastávať miesto priateľa. Ale nemala lepšieho dôverníka a nik s ňou nemal toľko trpezlivosti. Nik ju nepoznal tak dokonale.

Ľudia na ňu civeli ako na atrakciu a dokonca sa jej zdalo, že aj profesor mal v očiach mierne opovrhnutie. Nebolo sa čomu diviť. Ak by boli v teenagerskom filme, boli by stálicami. Príklad dokonalej lásky a harmónie, ktorú ona jedinou zradou zrúcala.

Bolo, samozrejme, hlúpe namýšľať si, že profesora zaujímajú pletky jeho študentov, ale cítila to tak. Vedela, že si to len nahovára.

Nezvládala ich pohľady. Keby tu bol aspoň on a zastal sa jej. Zastal by sa jej vlastne tak, ako u neho doma? Či by sa tváril, že neexistuje? Bol strach z konfrontácie s Jakubom dôvod, prečo nebol v škole?

Len pri pomyslení na to sa musela uchechtnúť. Jakub pre neho nikdy nemohol znamenať hrozbu. Obrázok poznačenej tváre päsťami jeho otca jej stiahol vnútornosti. Nechcela ani pomyslieť, že mu ublížil tak veľmi, až nemohol prísť do školy.

Taktiež nerozumela dôvodu, prečo otca naschvál provokoval. Bolo šialené dráždiť ho.

Úplne ignorujúc profesorove zúfalé mrmlanie, čo si to dovoľujú opúšťať jeho hodinu, ktoré nahradil vyhrážkami, opustila rovnako, ako Jakub, ihrisko a pohla sa do triedy. S batohom na ramenách a s vedomím, že jej svetrík je na zadnom sedadle auta bývalého priateľa.

Počula, ako profesor kričí niečo o neospravedlnenej hodine, ale bolo jej to jedno. Vedela, že už má dávno zaokrúhlené známky. A jej prospech, výborná s vyznamenaním, jej predsa nepokazí hlúpou poznámkou. Aspoň v to dúfala.

Do triedy sa vrútila ako veľká voda, švihajúc pohľadom na ich spoločnú lavicu. Skutočne bola prázdna a ona sa pristihla, ako úľavou vydýchla vzduch.

Pohľadom okamžite putujúc k Tadeášovmu miestu.

Hviezdy jej boli naklonené. Sedel na svojom mieste, mierne zhrbený nad knihou a jeho noha šprintovala na mieste, akoby snáď chcela vyštartovať.

„Tadeaš,“ oslovila ho nesmelo a sledovala jeho temeno, ktoré sa nemienilo vzpriamiť.

Nič, akoby nebola. Len uprene hľadel do rozčítanej stránky.

„Nebudeme sa rozprávať, Dia. Vráť sa na svoje miesto, prosím,“ predniesol pokojne bez toho, aby zdvihol hlavu.

Vytreštila oči. Neodkázala pochopiť, ako sa k nej môže po tom, čo spolu mali, takto chovať.

Musel si ju vypočuť a museli sa porozprávať. On však stále ignoroval. Zhlboka sa nadýchla a tresla celou silou po jeho lavici vystretou dlaňou. Nevzdala sa Jakuba len preto, aby s ňou zametal.

Spokojne sa usmiala, keď ho prinútila venovať jej pozornosť. Ale len do chvíle, než sa ich pohľady nestretli a on svojimi očami po nej hádzal blesky.

„Netrieskaj mi po lavici! To ťa matka neučila, že sa nemá búchať po stole?“ vrčal, stavajúc sa nad ňu. Naprázdno prehltla a cúvla.

Jeho tvár bola dokonalá a krásna. Bez ranky, bez modriny. Čo znamenalo, že jeho otec udržal nervy na uzde.

„Musíme sa porozprávať o tom, čo sa stalo. Ja viem, že sa snažíš od seba všetkých odháňať, ale mňa nemusíš. Ja ti chcem byť oporou...“

„Pre Kristove rany! Počúvaš sa? Čo to melieš? Tak sme si zajebali! Nič viac, nič menej. Bola to priemerná mrdačka. Zabudnuteľná, ničím výnimočná. Možno dokonca podpriemerná. To mi môžeš veriť. Dúfal som, že si inteligentné dievča a nebudeš sa chcieť o tom baviť. Ale ty sa musíš špárať v hovnách!“ zúril v tichom kriku, zatínajúc päste.

Hľadela na neho a neschopná slova. Jeho oči boli modré, ale bolo možné, že v sebe znova niečo mal.

„Milujem ťa,“ šepla zronene a v očiach sa jej vytvorili prvé slzy. Toľké poníženie.

Jeho obočie vystrelilo takmer do vlasov a s pomalým výdychom pokrútil hlavou. „To nie je možné. Nemôžeš ma milovať,“ vzdychol takmer unavene.

Usmiala sa. Bola spokojná. Neveril, že je hodný lásky, ale ona urobí všetko, aby mu dokázala opak.

Prerušila tú malú vzdialenosť medzi nimi a položila dlaň na stred jeho hrude.

„Ale áno, samozrejme, že môžem. Aj človek ako ty je hodný lásky,“ šepla jemne, očakávajúc všetko, len nie jeho smiech, ktorý nasledoval.

Zamračila sa a sledovala jeho ústnu dutinu s bezchybnými zubami, na ktoré mala viac než dobrý výhľad s jeho ústami dokorán.

„Bože môj. Ty si úplný debil alebo sa len tváriš? Človek ako ja? A aký som? Nemám pocit, že by som bol nesvojprávny alebo čokoľvek. Ver mi, že to mám v hlave viac v poriadku, ako ktorýkoľvek z vás. Nemôžem sa ani uraziť, lebo si príliš naivná a čistá, aby tvoje slová mohli vyznieť ako urážka.“ Zdalo sa jej, že do toho slova čistá vniesol až priveľkú dávku znechutenia. No nedokázala to v tej chvíli riešiť. Jeho slová ju zraňovali. Vysmieval  sa jej každým jedným slovom.

Ani opakovanie, že je to jeho obranný mechanizmus nepomáhali, aby ju to bolelo menej.

„Budem sa tváriť, že mi tvoje slová neublížili. A ak mi dáš šancu, dokážem ti, že ťa skutočne milujem.“ Nedala sa  odradiť. Na čo si on len znova vzdychol. Ako rodič, čo sa snaží svojmu dieťaťu už po stý raz vysvetliť, prečo je raz deň a potom noc.

„Ja ti to zopakujem poslednýkrát, Dia! Ty ma nemôžeš milovať. Jasné? Nie preto, že by som si sám seba necenil a mal pocit, že nie som hodný toho citu. Alebo, že by som ho nebol schopný opätovať, či cítiť. Ty pravdepodobne nepoznáš význam toho slova. Je zjavné, že si zamieňaš, pojem túžba a láska. Môžeš ku mne cítiť príťažlivosť, môžeš túžiť po mojom tele. Ale k láske potrebuješ viac. Nemôžeš milovať niekoho, koho nepoznáš, o kom nevieš absolútne nič, sú ti neznáme jeho chyby, ktoré by si ty jediná mohla vidieť ako jeho klady. Pre tieto faktory ma skutočne nemôžeš milovať.“ Jeho hlas bol kľudný, poučný a s podtónom dospelého človeka, poučujúceho malé decko.

Pokrútila hlavou. Chcela sa byť za svoju pravdu.

„No tak fajn, povedz mi, čo je moje najobľúbenejšie jedlo? Hm? Celkom jednoduchá otázka, čo povieš. Alebo hudba? Film, na ktorý sa môžem dívať aj stokrát za deň. Z čoho mám strach? Meno mojej prvej lásky? Najlepší priateľ? Tak vieš odpoveď na tieto otázky?“ útočil bez toho, aby jej dal možnosť odpovedať.

Keď mlčal už dlhšie, ako trvá jeden nádych, prehovorila, ignorujúc spolužiakov, ktorí sa začali zbiehať v triede.

„Daj mi možnosť spoznať ťa a zistiť odpovede. O tom to predsa je. Láska je o spoznávaní sa, o prijímaní sa navzájom aj s chybami.“ Znova sa k nemu priblížila a on znova jemne odtiahol jej ruku zo svojej hrude.

„A presne toto sa ti snažím vysvetliť. Ja nestojím o to, aby si ma milovala, či spoznávala. Vráť sa k svojmu škulimu.“

„Ja chcem teba! S Jakubom sme sa rozišli! Kvôli tebe! Dlžíš mi šancu. Pre teba som sa vzdala všetkého!“ Hystéria ju ovládla a jemne búchala do jeho hrude päsťami.

Schmatol jej zápästia a odsunul ju od seba ďalej.

„Vy ženské ste jedna veľká katastrofa! Nič ti nedlžím!“ vrčal, bojujúc s jej mizivou silou, ktorou sa snažila znova zaútočiť na jeho hruď.

„Čo je na tej tvoje Niky tak jedinečné, že nedokážeš zabudnúť?“

Jeho tvárou prešiel šok a potom bolestný úškrn. Odsotil ju od seba a ona na chvíľu zazrela toho chlapca, ktorým v skutočnosti bol. A ku ktorému sa snažila nájsť cestu.

„Niky je človek, ktorý pozná odpoveď na všetky otázky, aj na tie, čo som ti nepoložil,“ povedal ticho, akoby ho každé slovo bolelo a sadol si späť za lavicu, otvárajúc knihu tam kde prestal.

„Tak mi daj šancu, ona je tam, ale ja som tu!“

Odfrkol si s polo úsmevom, ktorý rozboľavel srdce. „Správne znenie je: Niky je tam a ja som tu!“ Rozhodil rukou, znázorňujúc celú triedu.

Vzal jej tým slová. Bolo šialené, ako sa len pri zmienke tej čubky jeho tvár stiahla do bolestnej grimasy a bojovnosť z jeho postoja a držania tela bola preč.

Nerozumela prečo potom kláti každú, keď ju miloval tak veľmi. Chýbala tomu logika. Ale nemienila sa tým veľmi zapodievať. Chlapi boli divné stvorenia a možno sa snažil cez iné zabudnúť na ňu, čo zostala v jeho rodnom meste na druhom konci štátu.

V triede bolo ticho, ľudia ich sledovali a iba tiché šepotanie robilo kulisu jej čakaniu.

„Mohla by som ti pomôcť na ňu zabudnúť. To, čo medzi nami bolo, nebolo len o telesne. Možno by si ma mohol milovať ako ju, raz...“

„Ja nechcem zabudnúť. Bože, nechcel som byť až taký hajzel, ale dobre. Nikdy by som s tebou nešukal. Bol som tak odpálený, že som si vlastne do poslednej chvíle neuvedomil s kým to som. Jasné?  Nehľadaj v tom viac, ako v tom je.  Kurva, ak by som bol tušil, že z teba bude taký magor, radšej by som si ho privrel do dverí.“

Klamal, musel klamať. „Milujem ťa!“ zopakovala roztrasene, no odpoveďou jej bolo len výsmešné uškrnutie.

„Neponižuj sa pre Krista. Ženská, máš svoju hrdosť. Choď za svojím Kubom a odpros ho. Odpustí ti. Ľudia, čo milujú zabudnú na prehrešky svojich milovaných.“ Nechcela Kuba. Nechcela nikoho len jeho.

Bola to len hra. Chcel ju. Nechal tam predsa to dievča.

„Neklam sám seba. Nechal si tam tú druhú. Bol si so mnou. Vravel si, že som výnimočná. Ja viem, že to máš ťažké, a snažíš sa od seba všetkých odstrihnúť. Ale nerob to mne. Ja viem, že si  v skutočnosti citlivý a dobrý chlapec!“ naliehala, nestarajúc sa o smiech spolužiakov.

„Nepokúšaj sa o môj psychologický rozbor, pokiaľ nemáš od tej vedy papier, zlatko. Ani tvoje naliehanie nezmení nič na tom, že o teba nestojím a nebudem stáť. Proste sa prenes cez skutočnosť, že to bol len sex. Tak, ako to urobilo mnoho dievčat pred tebou. A ži si svoj život najlepšie ako vieš. Ak ma budeš otravovať ešte minútu, skutočne si vybavím súdny príkaz. Nestojím o magora v mojej blízkosti.“ Na to sa v triede spustil skutočný, hlasný rehot.

Nerozumela, čo im je smiešne. Nebola debil, ani psychopat. Proste si z nej uťahoval a im všetkým to prišlo vtipné. A to si vraveli priatelia. Poznala ich omnoho dlhšie ako on a predsa to vyzeralo, že sú na jeho strane. Že sa skutočne neuveriteľne bavia na jeho odmietaní. Ale nemienila sa vzdať.

Bola odhodlaná urobiť  čokoľvek, aby ho získala. Veď tá Nikola nemohla byť tak výnimočná, že ju nebolo možné nahradiť. Musel byť jej, už len preto, že sa pre neho vzdala Jakuba a pohodlného života, ktorý jej ponúkal. Už len pre to, aby sa jej nemohol vysmiať do ksichtu s vystretým ukazovákom, že jej to vravel.

Trochu tupá bolesť zaplavila jej hruď, keď si vybavila jeho tvár a úsmev. Ale bolo už neskoro. Nebude sa doprosovať. A taktiež mu už nemohla ponúknuť to, o čo vlastne stál.  Nemohla ho už milovať. Možno ho nikdy nemilovala a to, čo cítila, bola vlastne len sila priateľstva a istota. Známo, ktoré jej ponúkal.

Tadeaš sa na ňu viac nepozrel a ona sa prvýkrát obzrela po triede. Ľudia na ňu civeli a čakali. Bavila ich situácia. Boli ako hyeny a užívali si divadlo.

Mala sa vrátiť na miesto a nechať to tak. Nemohla však. Bola príliš ponížená a zahanbená, aby nemala posledné slovo. Odmietala byť na posmech.

„Ja nie som ako iné!“ vrčala, zrážajúc jeho knihu dole z lavice. Uskočila, keď sa tvrdá väzba takmer zrútila na jej nohu s očami zabodnutými do tých jeho. Ešte neskončila.

„To čo si teraz urobila? Do kelu, som už unavený z tejto nič neprinášajúcej diskusie. Už ma skutočne nebaví dokolečka ti opakovať, že ťa nechcem. Zdvihni mi tú knihu, čo si mi hystericky zhodila a modli sa, aby na nej nebol ani škrabanec, ani malá šmuha, inak si to odskáčeš!“ Jeho hlas bol výstražný a chvíľu skutočne zvažovala, že ju zdvihne. No napokon sa len bez slova zvrtla k svojej lavici. Nie je jeho slúžka.

Nič jej na to nepovedal, len sa sklonil, zapierajúc jednou rukou o lavicu, aby mohol zdvihnúť tú nezmyselnú knihu s cudzím názvom.

Oprášil obálku a takmer zbožne si ju pritiahol k hrudi. Maniak do čítania? Potriasla hlavou. Bol tak prekvapujúci. Samozrejme, na tom, že chlap číta nie je nič podivné. Jakub miloval Zaklínača a Pána prsteňov. Ale to posledné, čo by čakala práve od Tadeaša je láska ku knihám. Aj keď na druhej strane, nemohla sa diviť. On bol jeden veľký protiklad.  A sama vedela, že toto divadlo, čo vystrojil pre spolužiakov nie je skutočne on. Len ostatní mu to žrali aj s navijakom. Keby strávili viac času sledovaním jeho osoby, tak ako ona, všimli by si, že je to len pretvárka. Že je len dobrý herec, ktorý poňal rolu zlého chlapca smrteľne vážne.

V triede sa objavila profesorka biológie a ona si vydýchla, keď sa pohľady, ktoré ju do vtedy prebodávali, konečne sústredili na iný objekt.

Pocit trápnosti sa s ňou vliekol celý deň. Zakaždým, keď si profesori robili prezenčku na začiatku hodiny a spýtavým pohľadom skenovali jej spuchnutú tvár, očakávajúc odpoveď, kde je Jakub.

Pravdou bolo, že to zaujímalo aj ju. Nevedela si predstaviť, čo robí. Kam mohol ísť. Nikdy ho tak vytočeného nevidela a nikdy nebol poza školu. Nie na rovinu odpálkujúc profesora s prísľubom ospravedlnenky.

Posledné hodiny už profesorom len otrávene opakovala, že nevie a snažila sa ignorovať posmešné narážky spolužiakov, ktorí s radosťou informovali každého jedného profesora, že v sú v raji problémy.

Modlila sa, aby ich to uchvátenie z novoty čo najskôr prešlo. Samozrejme, jej bolo viac než jasné, že Jakubova prítomnosť to ešte znova okorení a oni budú doslova žrať každú sekundu ich spoločného spolunažívania, až do konca školského roka. Pokiaľ si nezvyknú na skutočnosť, že už netvoria pár a nezovšednie im to.

Dúfala, že dáka hlupaňa vyvedie niečo, čím  zaujme a oni čo najskôr zabudnú na ňu a jej neslávny rozchod s Jakubom.

Premýšľala ako ho dostať. Prinútiť ho túžiť po nej.  A jediný, kto jej s tým mohol pomôcť bola Kata. Určite by jej vedela poradiť. Samozrejme, teraz keď sa snažila držať na uzde a bola paródiou na vážny vzťah, bolo dosť ťažké ju zastihnúť. Hlavne pre vyhlásenie, ktoré predniesla pri ich poslednom telefonáte, že sa oficiálne zamilováva. Čo bolo viac prekvapujúce, ako zistenie, že Zem nie je doska, ale guľa.

Kata mala dosť skúseností a isto na niečo prídu. Spoliehala sa na to. Taktiež si bola istá, že oznámením o ich rozchode jej urobí veľkú radosť. Niežeby Jakuba nenávidela, ale väčšinu času sa prehádali a podpichovali. Ona jej pomôže necítiť sa tak hrozne ako mrcha.

Po vyučovaní jej hneď volala, potrebovala sa vyrozprávať. A kto je vhodnejší ako najlepšia kamarátka? No jej takzvaná priateľka nedvíhala. Ani po štvrtom zazvonení. Frustrovane vydýchla vzduch a poupravila si ramienko batohu.

Ísť autobusom bolo tak pokorujúce. Polovica spolužiakov tak jazdila a tak sa nemala kam skryť pred ich výsmešnými a zvedavými pohľadmi.

Odkedy si Jakub kúpil auto, nebola ani len na autobusovej zastávke. Zabudla, aké je nechutné stáť a trpieť dychy ostatných spolujazdcov. Spotené telá a smrad potu jej dvíhal žalúdok a jej sa chcelo skutočne plakať. Starý chlap, tesne natisnutý na jej boku, fučal na vratkých nohách, keď brali zákrutu, v snahe nezvalcovať ju. No to bolo nemožné. Drgol do nej a šomraním si vypýtal odpustenie, za jeho telo, narážajúce do toho jej.

Cesta bola nekonečná, horúca, upotená, smradľavá a špinavá. Bola si istá, že na jej tele zostalo plno malých kvapiek  potu spolucestovateľov.

Autobus konečne zastavil pri jej sídlisku a ona až drzo odrážala ľudí, nacapených v zadných dverách autobusu. Nevedela pochopiť, prečo sa vždy všetci natlačia na schodíky a človek, čo vystupuje, má čo robiť, aby mu šofér nezatvoril pred nosom a on stihol vystúpiť.

Konečne sa jej podarilo dostať sa na vzduch a zhlboka sa nadýchla. Ešte aj dusný poobedný vzduch jej prišiel krásne svieži a rýchlo sa pohla domov. Potrebovala sprchu a dohodnúť sa s Katou na stretku.

Znova vytočila jej číslo, dúfajúc, že jej to konečne zdvihne. Potrebovala sa vyrozprávať a poradiť.

„Zlatko?“ ozvalo sa na druhej strane. Počula hudbu a hlasy, čo znamenalo, že je v bare aj so svojim priateľom.

„Si s tvojim barmanom?“ spýtala sa zbytočne, na čo dostala jednoslovnú súhlasnú odpoveď.

„Mohli by sme sa stretnúť? Potrebujem sa porozprávať.“ Na druhej strane počula zašušťanie.

„Prepáč, zlatko, teraz nemôžem, niečo mám, ale čo tak zajtra?“ navrhla a jej bolo na nič. Potrebovala svoju kamošku  teraz a ona sa radšej bude venovať svojmu novému úlovku, s ktorým chodí ledva týždeň.

„Dúfam, že ti vytrtká mozog z hlavy!“ zaželala, tíšiac smiech.

„Ja ťa tiež ľúbim. Tak ahoj zajtra. Ešte sa ozvem.“ A zložila.

Do zajtra bolo hrozne ďaleko. Nutne musela počuť, že nie je taká mrcha. A že je to normálne. Ako sa rozišli, že sa to deje neustále. Nič výnimočné, nad čím by sa mal človek pozastavovať. Veď si predsa niečím takým prešlo už plno dievčat. Rozdiel je v tom, že tento krát sa karty obrátili a ona zlomila srdce jednému z mužov. Feministky by na ňu boli isto hrdé.

Horšie bolo, keď sa konečne vyčerpane a dehydrovane došuchtala domov. Jej matka stála za šporákom a pripravovala práve dva taniere s ryžovým nákypom. Jeden so škoricovou posýpkou na vrchu a druhý s kakaom. Bolo jasné, že ten  so škoricou je pre Jakuba. Zhrýzla si peru a zvažovala, ako to matke povie.

„Ahoj miláčik,“ usmiala sa a položila pred ňu tanier. „Kde je Kubko?“ vykláňala sa cez klenbu, spájajúcu chodbičku s kuchyňou, očakávajúc jeho štíhle telo.

„No, my sme sa... rozišli,“ vydýchla a sama bola prekvapená, že sa jej hlas zlomil a dokonca ju v očiach pálili slzy.

Bolo to šialené, že jej to prišlo ľúto. Choval sa ako debil a nazval ju skutočne nepeknými pomenovaniami. Nemalo by jej byť smutno. A už vonkoncom nie preto, že ho vlastne už nechce. Teda myslela si, že ho nechce. Teraz mala až nutkavú potrebu mu zavolať a prosiť ho o odpustenie.

„Ach, miláčik. To nič nie je. Uvidíš. Vysvetlíte si to. Veď za tie roky ste sa vždy nakoniec zmierili,“ chlácholila ju, šúchajúc ju po ramene.

Nemala silu a ani chuť matke vysvetľovať, že toto je natrvalo. Že to nebola jedna z tých detinských hádok o nikom a o ničom. A už vonkoncom nechcela pripustiť pred svojou matkou, že to ona spôsobila koniec a zlomila srdce jej milovanému Jakubovi, ktorého vždy milovala ako svojho.

Odsunula tanier a bez slova vstala. Ignorovala svoju mamu, keď na ňu prehovorila, ponúkajúc ochotu vypočuť ju.

Čo by je povedala? Že ho podviedla a on je teraz niekde v meste alebo doma zalezený? Že je mrcha bezcitná a hlúpa? Bála sa odsúdenia jej matkou. Nikdy sa nechovala ako typická matka, nadŕžajúca svojmu dieťaťu. Bola nestranný pozorovateľ. A dokonca často, keď už bolo po hádke sama pripustila, že to Jakub mal pravdu, len sa nechcela stavať na nikoho stranu.

Nechcela ani pomyslieť, čo by spôsobilo, ak by sa dozvedela, že ho podviedla. A ak by sa to dozvedel jej otec. Jakuba volá synak a plánoval už aj kúpu pozemku ako svadobný dar. Otec ho miloval, všetci z jej rodiny ho milovali.

Zvalila sa na svoju posteľ a snažila sa nemyslieť na následky svojho činu. Ale aj napriek tomu videla svojich rodičov, ako na ňu hľadia s odsudzujúcimi pohľadmi.

Keď sa to dozvedia, sklame ich. Už ju nebudú vidieť ako ich nevinné dievčatko. Potrebovala, aby bol Jakub ten zlý a ona mohla vyplakávať a všetci by ju ľutovali. Mohla by sa nechať ľutovať. Nenávidela, keď bola ona tá zlá.

8. kapitola

Jakub

Rozzúrene šliapol na plyn. Smer: Neznámo.

Potreboval sa na niečom vybiť. Niečo rozbiť, rozmlátiť. Niekoho prelámať.

Najradšej by mu otrieskal hlavu. Bolo dobré, že sa neukázal na hodine. Nutkanie vbehnúť do triedy potom, ako zbadal jeho nablýskané Audi na parkovisku bolo silné. Až neznesiteľné. Ale čo by tým získal? Nič.

Na podvod musia byť vždy dvaja. Vždy je to o spolupráci. Pri tej myšlienke sa musel rozosmiať. Spolupráca. Nič výstižnejšie ho už skutočne nemohlo napadnúť.

Chcel mu zmordovať  jeho dokonalú tvár. Ale nič by to neprinieslo.  Iba čo by sa ponížil pred zvyškom školy. Iba čo by poukázal na fakt, že sa nedokáže cez neho preniesť. Samozrejme, tu bola ešte  skutočnosť, že jeho milovaná sa sama vnútila.

Žiadne násilie vykonané na jej tele alebo psychike. Proste to chcela. Nemalo význam čeriť vodu. Nikdy celkom nerozumel mužom alebo ženám, čo majú tendencie púšťať sa do fyzických, či slovných útokov na milenca, či milenku. Nemalo to predpoklad vyriešenia.

Neprinieslo to anulovanie skutku, ani uspokojenie.

Milenec si vezme len to, čo je mu váš partner ochotný dať.

Vždy je to vina práve priateľky, priateľa. Nikdy nie prekliateho amanta, nech už  na neho človek zúri akokoľvek veľmi.

Pravdou v tejto situácii, v ktorej sa ocitli oni, bolo, že vedel, ten smrad si bol vedomí, až príliš dobre, že je zadaná. Že patrí inému mužovi. Že patrí jemu. Spolužiakovi, ktorý sedel iba jedno miesto od neho.

Zašliapol plyn silnejšie a jeho auto sa s vrčaním pohlo vpred z mesta. Ani si neuvedomil kam ho cesta vedie. Kým si nevšimol, že nabral smer k dedinke, kde bývala jeho babka.

Nie že by mal potrebu vyrozprávať starenke svoju situáciu, skôr ho prilákala cesta. Dlhá, dokonalá a lemovaná z oboch strán polom. Ideálne na malé, slovenské Fast and furious. Dokonalé na odpútanie pozornosti a vohnanie do žíl aj iného cudzopasníka ako zúrivosti. Adrenalín by ho mohol vytlačiť alebo aspoň zminimalizovať.

Malý priestor auta sa zahrieval a jeho nos napĺňala stále intenzívnejšie vôňa citrusov. Jej vôňa. Zhlboka sa nadýchol, hľadajúc úľavu. No neprinieslo mu to viac, ako poňatie tej prekliatej vône do každej alveoly, ktorá ju s radosťou zaslala ďalej do jeho centra.

Spomalil, aby mal dosť sústredenia na stiahnutie okna na starej Crome a mohol tak ten jej prekliaty buket dostať z toho stiesneného, dusného prostredia neklimatizovaného Fiatu.

Ako náhle bolo okno dokorán, znova dupol na plyn. Do auta sa dostalo trošku vzduchu, no stále tam pretrvávala. A vysmievala sa mu. Napadlo ho, že ju možno nikdy nedostane z toho hlúpeho auta. Trávili v ňom spolu príliš veľa času. Robili v ňom príliš veľa vecí.

A vtedy ho to napadlo. Na zadnej sedačke oddychoval svetrík, ktorý bol jej pachu plný. A každú molekulu jej parfumu, ktorá unikla von oknom, on razom nahradil. Nebolo možné vyvetrať, kým s ním ten kúsok tkaniny zotrvával.

V hlave mu skrsol neuveriteľne logický nápad, proste sa ho zbaviť vyhodením cez otvorené okno, ale vedel ako veľmi ten svetrík miluje. A bolo pravdepodobné, že ho bude pri najbližšom stretnutí chcieť. Nemohol ho vyhodiť.  Čo by jej povedal? Od nervov som ho zahodil, choď si ho pohľadať? Bolo to nanajvýš  detinské a nevyzreté.

Hnev v ňom bublal nie len na ňu, teda  poväčšine na ňu. Ale aj na seba.

To ako na ňu vyletel pred všetkými, nebolo nič hrdinské. Zosmiešnil sa a správal sa ako hlupák. Vedel, že bude všetkým na smiech a budú si ešte dlho šepkať o jeho dramatickom výstupe. Možno budú kolovať nevkusné vtipy na jeho adresu.

Za všetko mohla ona. Prinútila ho chovať sa ako nepríčetný magor.

Urobila z neho úplneho idiota.

Mal pocit, že sa necíti tak, ako by sa mal. Nemal by zúriť, nemal by šalieť túžbou rozbiť niekomu tvár.

Motor sa rozvrčal a ručička tachometra sa nebezpečne vyklonila doprava.

Žiaľ, to bol ten pocit, ktorý ho mal z vnútra troviť. Stratil predsa lásku, priateľku, budúcnosť.

Naklonil sa bližšie k čelnému sklu, sledujúc cestu. Srdce mu zbesilo narážalo do rebier.

Musel prísť na to, čo tá skutočnosť znamená. Čo to pre nich dvoch znamená.

Že ho v skutočnosti vôbec nebolela predstava, že už nebude jeho. Že ho ničila tá prízemná mužská samoľúbosť, ktorá dostala na frak. Pre pochrámané ego a zhanobenie jeho mužnosti, bol nepríčetný a takmer na ňu siahol, ako nikdy muž na ženu siahnuť nemá. Len pre dokázanie si sily. Žiadna frustrácia, neschopnosť nádychu bez nej v jeho živote.

Bolo to šokom? Potrebovala sa jeho myseľ vysporiadať najskôr s hnevom preto, ako ním zametala a potom sa dokáže sústrediť na vyplakávanie nad strateným ideálom ženy alebo to nikdy nepríde? Nikdy nebude žialiť ako ľudia vo filmoch?

Bolo šialené, že si želal presný opak? Chcel cítiť bolesť. Po nej zákonite prichádza zmierenie a schopnosť začať od znovu.

Dupol na brzdu a jeho auto sa roztočilo. Adrenalín mu zaplavil žili a lapajúc po dychu, stále natlačený na volante, sledoval obrazy, mihajúce sa mu pred očami.

Pole.

Cesta.

Pole.

Cesta.

Pole.

Kým sa jeho auto nezastavilo a on nevydýchol, púšťajúc svoju hlavu unavene na volant.

„Mrcha! Mrcha! MRCHA!“ Trieskal do klaksóna uprostred cesty. Bolo normálne túžiť začať od znovu? Nemal by chcieť vrátiť čas a urobiť všetko pre to, aby si ju udržal?

Bol pravdepodobne skutočne blázon. Úplný odľud. Nemal to v hlave poskladané tak, ako väčšina ľudstva. Možno to bol ten problém.

Mal by byť ako ostatní. Reagovať ako iní chlapi.

Rozpohyboval auto, odhodlaný vrátiť sa do mesta. Pobaliť jej veci. Mal ich neúrekom. Od poistných tampónov v jeho priehradke v aute, až po posledné skurvené nohavičky v zásuvke medzi jeho boxerkami.

Nestaral sa o značky. Porušil minimálne päť príkazov a zákazov, kým zastavil pred svojim bytovým komplexom. Vylovil balíček tampónov, svetrík zo zadného sedadla.

Doma bolo ticho. Jeho matka mala rannú a on mal vďaka tomu dosť času. Bol ako hysterická ženská, keď nechal krabičku aj so svetrom letom pristáť na podlahe malej chodbičky a namieril si to do kúpeľne. Nezaujímal ho hluk, ktorý vytváral pri vyhadzovaní jej šampónu, sprchového gélu a deodorantu na jeho poličke. Ani sa neobzrel, či sa ich trasa ukončila na kope, ktorú tvorili veci z auta.

Zastavil sa až pri parfume. Nepamätal sa, kedy začala voňať po citrusoch. Bolo to tak plynulé, ako láska, ktorá ho pohltila. Šampón a dokonca aj telové mlieko boli s ich podmanivou vôňou a on vedel, že tá vôňa navždy zostane spojená s ňou.

Keď jej v drogérii zvykol kupovať šampón alebo gél do zásoby tesne pred minutím načatej fľaše, nikdy si neuvedomil, že sa všetko točí okolo tých hlúpych plodov. Pristihol sa, ako premýšľa, či v tom bola práve jej túžba po mori. Prečo nad tým nikdy neuvažoval?

Bolo v jej podraze viac? Musel urobiť niečo, čím ju prinútil k niečomu takému. Všetko má dôvod. Nevedel však prinútiť svoju myseľ pátrať po svojej vine.

Všetko sa sústredilo iba okolo nej a jej zrady. On neurobil predsa nič. Ak jej niečo vadilo mohli sa o tom porozprávať.

Zmes jej návrhov na zmenu jeho image, výmeny okuliarov za šošovky a iných drobností ho zasiahli ako rana do žalúdka.

Vtedy to radikálne odmietal. Bolo mu jasné, že sa z neho snaží urobiť kópiu toho smrada, bez chrbtovej kosti a to on nemohol dovoliť. A predsa sa nechal ďalej balamutiť a hral slepého, hluchého. Len aby ju nestratil.

 Neurobil nič zlé!

Nič z toho nebola jeho chyba! Ona by sa tiež nezmenila, ak by z nej chcel Jessicu Albu.

Tá vypočítavá mrcha!

Vyhádzať jej šaty z jeho skrine bola záležitosť pár minút. Netušil, že má tak veľkú skriňu, kým sa jej veci neváľali na podlahe. Silno zvažoval, že by vyhádzal aj tričká, v ktorých spávala, no nakoniec si to rozmyslel. Boli jeho a silný prášok a aviváž by mohli jej smrad neutralizovať. Samozrejme, bolo otázne, či odstránia aj spomienky na jej krémové stehná a prsia pod nimi.

Schmatol malú cestovnú tašku a bez rozmyslu tam všetko napchal. Potreboval sa jej vecí zbaviť čo najskôr. Rozosmial sa na plné hrdlo, keď si uvedomil, že sa chová ako odvrhnuté dievča. Potreboval urobiť niečo mužské. A nepoznal nič lepšie ako návšteva baru. Všetci chlapi vždy skončili pri poháriku dobrej whiskey.

On na chuť tomu alkoholu nikdy neprišiel, ale vodku mal rád. Tú by si mohol dať.  Na jeho účte odpočívala pekná kôpka euríčok, ktorú šetril na  leto s ňou... Teraz nemali už účel.

Celé to jeho trápenie sa a odkladanie každého centu. Keby to  vedel, všetky peniaze by dával rovno matke, aj keď ona vždy odmietala. Hrdá a zanovitá.

To mal po nej.

Vykašlal sa na tampóny rozlezené po celej chodbičke a len za sebou zabuchol dvere od bytu.

Bol odhodlaný previesť polovicu matke na účet a zvyšok investovať do rekonštrukcie auta. Nakoniec tá drezúra bola k niečomu dobrá. Dá auto do poriadku. Možno by mohol kúpiť nové elektróny...

Bar bol takmer prázdny, keď tam vošiel. Iba barman leštil dokonale žiariace poháre, aby zabil čas.

Otrávene zdvihol hlavu, aby sa na Jakuba mohol uškrnúť s otázkou v očiach. Nebolo samozrejmosťou, aby sa tu objavil niekto, kto mal ešte sedieť minimálne päť vyučovacích hodín za lavicou.

Ale taktiež nebol jeho matkou, aby sa pýtal, prečo nie je v škole.

Objednal si Absolutku a ignoroval prekvapené vyklenutie obočia o pár rokov staršieho týpka, ktorého si nejasne pamätal zo základky.

Hudba hrala iba tak naoko, ako tichá kulisa neexistujúcim zákazníkom.  A on bol z toho frustrovaný. Počul svoj vlastný dych a trenie utierky o pohár v rukách jeho „hostiteľa“.

Posunul po bare pohárik bližšie k nemu a vypýtal si gestom ruky ďalšieho.

Necítil sa síce viac ako chlap, ale aspoň ho vychladená tekutina rozohriala a on nebol schopný myslieť na zlosť a potrebu ničiť. A takto do seba hádzal poháriky, nestarajúc sa o čas.

Dvere baru sa otvorili a vošlo pár mladých ľudí. Pozdravili toho za pultom. Oznámili mu, že idú na svoje miesto a dajú si to čo vždy a boli preč.

„Jacoblind?“ Svet nemohol byť k nemu viac neprajúci.

„CuteKatie.“ Otočil sa za hlasom s úsmevom na perách, posúvajúc poldecák barmanovi.

„Čo tu robíš? Nemal by si byť v škole alebo niečo také?“

Zachechtal sa nad jej prekvapeným pohľadom a len do seba hodil pohárik.

„Piješ?“ pokračovala a on už neovládol smiech, jemne sa zapierajúc rukou do baru.

„Už sme niekedy viedli debatu na tému: Nezmyslené otázky s na prvý pohľad jasnou odpoveďou, Cute? Neviem si spomenúť. Ale pre istotu. Nenávidím otázky typu: Ty si ostrihaný? Máš nové tričko? Ty si tu? Alebo: Piješ? Sekundu po tom ako ma vidíš  do seba klopiť pohár. Je to trápne, zbytočné a... Ale čo čakať od... teba!“ Znova sa zasmial, šmátrajúc po poháriku.

No bol prázdny a on venoval zlovestný pohľad na barmana.

„Pozri, kámo, mám šesť objednávok, nestíham! Vezmi si fľašu a čiarkuj, ale žiadne ojeby, mám v oku množstvo!“ upozornil ho barman a vyložil mu celú fľašu s bločkom a perom.

„On má dosť, zjavne!“ Uťala barmana a odtiahla od neho fľašu.

Nie je decko, aby s ním tak zaobchádzala, ani ten prekliaty ročný, vekový rozdiel jej nedával právo chovať sa ako staršia sestra.

„Kto si, aby si mi nakazovala, zakazovala a vlastne sa starala? Daj to sem, kým ti pekne vravím, Kačena!“ zhúkol, vytrhávajúc jej fľašu z ruky.

Mal plné zuby ženských, čo si mysleli, že mu budú prikazovať a pritom mu srali na hlavu. Za jeho chrbtom kuli pikle spoločne, ako ho zosmiešniť pred kamarátmi. Urobiť z neho úplného blázna.

Nalial si pohárik a hodil ho do seba, škeriac sa na ňu, urobil malú čiarku na bloku.

„Jakub, stačí. Poď, pomôžem ti domov,“ navrhla zmierlivo, vystierajúc k nemu ruku.

Neschopný slova hľadel na jej tenkú rúčku s malou dlaňou a hnev, ktorý ako tak otupilo tých pár poldecákov sa v ňom rozhorel úplne na novo.

„Prídem ti snáď nesvojprávny alebo čo? Netuším, prečo vy, ženské, máte utkvelú predstavu, že som snáď úplný vypatlanec, čo sa o seba nedokáže postarať a potrebuje starostlivosť. Mám pre teba novinu! Ja som okej! Tak si trhni tým kostnatým zadkom a  choď otravovať niekoho, kto stojí o tvoju biedne hranú starosť!“ vystrelil po nej, sám prekvapený jedom.

„Jacklin, moja riť je úplne kóšer, to v prvom rade. V druhom, ty nie si zvyknutý piť a je zjavné, že máš za hranicou, lebo si vždy bol ku mne kokot, ale nikdy po mne nehučal. Tak pozbieraj veci a odprevadím ťa. Hybaj!“ zvýšila tón hlasu v snahe dostať do neho trochu autority.

„Ty si o mne musíš skutočne myslieť, že som ťuťko, že? To, že nepijem s tebou neznamená, že nepijem. Som ochotný zliať sa len s kamarátmi, ktorí mi za to stoja a viem, kedy mám dosť, aby som neobgrcal zadnú stenu baru. Ja sa nepotrebujem zakaždým zrúbať pod obraz ako... No čo, nebudeme tu vytvárať inotaje... Ty!“ štekol, nalievajúc si ďalší.

Sledovala so zamračením jeho ruku a tesne pred cieľom mu z nej vytrhla ten malý pohárik. Tekutina sa rozliala po okolí a on mal nutkanie ňou zatriasť. Toto boli dve ečka len tak na utretie.

Nemohol pochopiť, prečo si o ňom všetci mysleli, že bol akýsi hlúpy introš, bez schopnosti sa zabaviť, či zavtipkovať, alebo zniesť trošku chlastu. Dokonca, že v ňom nevidela ani toľko chlapa, aby ho nechala dokotúľať sa domov samého. Že ho jeho priateľka vymenila za jednorázovku.

„Ach, toto takmer bolelo, keby si nebol na sračky tak sa asi urazím,“ posmievala sa. „Mám potrebu postarať sa o priateľa mojej kamošky, ktorá zjavne nemá šajnu, že sa dávaš dole. A mňa kurevsky zaujíma prečo. Vždy ste boli ako zrastení.“

Bol presvedčený, že vedela. Nebolo šance, aby sa nepochválila úspešným lovom a jeho ponížením.

„Hráš debila, Cute? To ti nie je trápne? Však ty si bola tá, ktorá ju kryla. Tak sa netvár, nemá to význam,“ odvrkol si, dolievajúc do pohára, aby bol plný.

„Ono to prasklo a nabonzovala ma? Tá odporná... prerazím ju!“ prskala rozhorčene.

„Ona sa ti nepochválila, že už o jej krátkom romániku vraví celá škola a mňa na komplet, ako by si to povedala ty  a tvoj slovník: Dojebala, podjebala, ojebala?“ Rozrehotal sa.

Bolo celkom oslobodzujúce používať vulgarizmy. Rozumel, prečo ich ľudia s takou obľubou používali. Pred tým sa im vyhýbal, vždy mal za to, že invektívy a vulgarizmy sú len dôkazom nízkej  inteligencie. Ale teraz mu to prišlo správne. Bolo možné, že mal skutočne priveľa promile v krvi a stával sa z neho jeden z davu. Mal by piť častejšie.

„Ona ťa...“

„Hej, proste sa nechala oprieť o kompóty. Ale tvoja hra na debilka ma dosť vytáča, Kač, Kač, Kačená, nasypem ti...“ Pohlavok ho umlčal.

„Si magor! Už sme viedli siahodlhé rozhovory, že mi nemáš spievať tú drbnutú pesničku. Ale ty máš proste sklony k seba ohrozovaniu. Čo, Jacklin? Nevedela som, že sním skončí tam, kde skončila. Tvrdila mi, že sa chce len pozrieť, iba na hodinku. Ak by som vedela, že sa ťa chystá podjebať, nikdy by som ju nekryla. To ti prisahám. Pozri, nemáme síce najlepšie vzťahy, ale zasa taká mrcha nie som! Myslím, že si pre ňu najlepšia voľba. Miluješ ju, urobil by si pre ňu prvé posledné. Nekopala by som proti tebe. Odrbala ma rovnako ako teba!“

Usmial sa na ňu. Veril jej. Poznal ju dosť dobre, aby videl, ako sa jej hnevom rozšírili malé nozdry.

„Tak sa napi so mnou. Čo, Katie?“ navrhol, kývajúc na barmana.

Nestaral sa o protesty a proste jej nalial. Nikdy nemyslel, že by práve s ňou niekedy pil v bare na barových stoličkách, alebo že by s ňou pil kdekoľvek. Už len predstava, že by s ňou zdieľal miestnosť dlhšie ako päť minút mu robila zle. Ale pripitý mal pravdepodobne vyšší stupeň tolerancie jej bezduchého ja.

„Nemyslím, že ožieraním niečo vyriešiš. Stále trvám na tom, že by si mal ísť domov. Aj keď dúfam, že po svojich a nie autom, ktoré som, mimochodom, našla zaparkované na parkovisku pred barom. Hádam si nemal v pláne pod vplyvom sadať za volant,“ prehovárala mu do duše a on sa skutočne bavil.

Bola takmer rozkošná s prekríženými rukami na prsiach a zamračenou tvárou. Z nich dvoch bol predsa on ten rozumnejší.

„V skutočnosti som sa nad tým do tejto chvíle nezamýšľal,“ priznal sa ticho a znova k nej postrčil pohárik. „Dlžíš mi to! Si spolupáchateľ môjho zlomeného srdca. No tak, Cute, daj si. Kým ťa nezačne zháňať tvoj drahý. Tak si so mnou môžeš dať trošku do nosa. Nie? Inak, čo ťa privádza do tohto baru? Nerobí ten tvoj na druhom konci mesta?“ vyzvedal a ani sa necítil hlúpo. Bolo fajn nemyslieť na ňu.

Natiahla sa po poháriku a hodila ho do seba s citom odborníka. Teda žiadnym.

Utrela si rukou ústa a zaškerila sa na neho.

„Nie som jeho chvost, aby som ho otravovala v práci, vieš? A navyše, hľadám si prácu. Dáku letnú brigádu. Skôr ako začneš podpichovať. Ja som sa k tomu proste nemala čas dostať pred tým. A áno, počítam s tým, že už teraz sa mi možno nepodarí zohnať nič, ale nádej umiera posledná," vysypala zo seba a on sa pristihol, ako ho vlastne celkom baví. Musel byť opitý.

„Prečo mi príde divné, že sa za teba neprihovoril u svojho šéfa? Mohli ste pracovať pekne spolu na kôpke. Ste v tom štádiu, keď od seba neviete odtrhnúť ruky, nie?“ polemizoval, na čo ho zastavila vystretou dlaňou pred jeho tvárou a sama si naliala. To bola Katarína, ktorú poznal.

„Myslíme si, že spoločné pracovisko neprináša dobrotu. Nemali by sme o čom a potom by sme sa začali hádať a tak... Liezť si na nervy. Takto je to lepšie. Sme spolu cez jeho voľno a snažíme sa náš vzťah posunúť aj ďalej ako k fyzičnu.“ Hodila do seba nasrdene ďalší pohárik. Došlo mu, že to nie je z jej hlavy.

Podpichovanie jej osoby bola jeho závislosť a aj napriek tomu, že si opakoval, že by nemal špárať do zjavného osieho hniezda, nemohol si pomôcť. Miloval, keď jej hnedé oči šľahali blesky a on sa mohol zabávať na jej červených lícach, sfarbených jedom.

„Myslím, že by ste práve teraz mali byť nerozluční. Ste v štádiu, keď vaše žľazy a nemyslím len tie pohlavné, vylučujú dvakrát viac endorfínov. A ako je známe, endorfín vyvoláva závislosť. Vezmi si bežcov. Potrebujú behať, potrebujú dávku šťastia, ktorú im beh uvoľní do tela. Ale to som odbočil. V dobe dvoch, troch mesiacov na seba reagujete oveľa intenzívnejšie ako po čase. Je to tým, že ste v stave zaľubovania sa a už len zmienka o tvojom priateľovi by ti mala vohnať do žíl dostatok endorfínov, aby si ním zásobila človeka v depkách na minimálne týždeň. Preto celkom nerozumiem vášmu rozhodnutiu. Vyvracia to skutočnosť, ktorou si nás oboznámila a to, teraz ťa budem citovať: Kurva, decká, ja som sa začala zamilovávať. Takže mi z toho vyplýva, že toto nie je tak celkom z tvoje hlavy. Tak skús byť aspoň raz ku mne úprimná a povedz, čo si o tom jeho tvrdení myslíš ty?“ Na tvári sa snažil udržať vážny výraz, ale bolo to neskutočne ťažké, keď videl jej úzke oči, prižmúrené do malých škáročiek a našpúlené ústa s rozšírenými nozdričkami, ako sa pripravuje k slovnému útoku.

Miloval hádky s ňou. Dokázala sa s ním hádať  o nikom a o ničom a  on sa vždy vybúril na slovných vojnách.

„To si vyčítala v dákom časopise, Jacklin? Zasa si sa začítala do Bravíčka? Lebo pokiaľ viem, ty a tvoja bývalka, ktorá ťa mimochodom podjebala, ste od detstva spolu, takže nemyslím, že si  reálne prechádzal niečím takým, ako zamilovávanie sa. Takže tvoje endorfíny si môžeš strčiť do riti. Lebo ja ti seriem na tvoje hypotézy, s ktorými máš skúsenosť ako malý škôlkarik. Och a spomínala som ti už, že ti to tvoje mudrovanie bolo a je na dve veci a tá tvoja sa ti vykurvila medzi kompótmi? Tak sa staraj o to a nie do môjho vzťahu. Si len zatŕpnutý, pripitý chudáčik, čo závidí skutočnosť, že mám vzťah a tak sa obúvaš a vychytávaš neexistujúce chybičky. Ale seriem ti na to!“ Nesrala. Vedel to.

Bol prekvapený jej až prehnanou reakciou. Dokonca tak veľmi, že si nedokázal ani uvedomiť, že mu chrstla do tváre Didinu zradu. Čakal, že sa do neho pustí a on si pri hádke s ňou vybije nervy. No teraz sa v jej očiach leskli slzy. A to nebol jeho plán. Rád sa s ňou doťahoval, ale nikdy jej v skutočnosti nechcel ublížiť.

„Ty to s tým chlapom myslíš smrteľne vážne. Prepáč. Ja, proste... No, viem, ako žerieš tie hlúpe knihy, ale zároveň sa vyhýbaš citom. Teda láske. Nemyslel som, že by si to mohla brať skutočne tak seriózne,“ koktal v rozpakoch, stískajúc jej jemne dlaň vo svojej.

Nevedel, kedy sa po jej rúčku natiahol, ale taktiež mu bolo hlúpe ju stiahnuť. Potom, ako si uvedomil to nevinné gesto.

Urobila to za neho, prehadzujúc si hnedé vlny na jednu stranu. „To, že sa jej vyhýbam neznamená, že po nej netúžim,“ vyhlásila so vztýčenou hlavou a obom im pomaly doliala.

„Pri ňom som ako malé, štrnásť ročné dievčatko. Nebudem ti vykladať môj srdcervúci príbeh. Ale pripomína mi chalana, ktorého som milovala a on ma využil a zahodil. Teda dosť dobre som si za to mohla sama. Bola som decko a on bol o päť rokov starší. A ja som bola taká zbláznená, že som furt doliezala. Sex s ním to ešte zhoršil a on sa na mňa nakoniec vykašľal, lebo som bola príliš aktívna. Nedala som mu dýchať. To mi povedal. A ja som si vtedy sľúbila, že s chlapmi a láskou končím. Ty dáš všetko a oni ti na oplátku zlámu srdce a vysmejú sa ti do tváre. Ale pri ňom... Je to, akoby som bola znova s ním. Strácam reč... a už to nechcem pokašľať. Pokiaľ si myslí, že je hlúposť, aby sme spolu trávili toľko času alebo spolu dokonca pracovali. Musím súhlasiť. Znova o toho správneho prísť? Pre prílišnú potrebu byť mu na blízku?" Nadýchla sa, tíško sa chechtajúc. „Kurva, som na šrot! Skutočne si tu vylievam srdiečko tebe, Jacoblind?“ 

Nebol schopný správnej reakcie. Nepáčila sa mu takáto. Mal ju za silnú, hubatú ženskú. Čo si svoj názor ustane, nech sa deje čokoľvek. Nebol spokojný s tým, čo sa dozvedel. Akoby mohol? Jeho dračica, s ktorou sa mohol hádať hodiny, bola fackovacia bábika. Sama si to uvedomovala, sama ju zo seba urobila. Iba preto, aby ho nestratila. Muža, ktorého takmer nepozná a ktorý je pravdepodobne od zamilovávania sa príliš ďaleko a drží si ju iba pre sex. Chcel to povedať. No bolo možné, že by jej tým skutočne ublížil. Že by nepoznala dobre mienenú radu. Tak teda svoju teóriu o tom, že ani držaním sa od neho si ho  neudrží veľmi dlho, vynechal. Pustil sa do jadra, ktoré ho vlastne iritovalo na celom tom jej prednese najviac.

„Nemyslím, že je správne, aby si svoj názor držala pod hladinou. Si príliš energická žena, aby si dokázala seba samú popierať. Podľa mňa, ak je ten chlap taký zadubenec, že s tebou nehodlá tráviť každú minútu svojho biedneho života, nestojí ti v tom prípade o to, aby si o ňom uvažovala ako o perspektívnom partnerovi. Hlavne ak máš potrebu s ním byť. Mala by si mu to povedať. Ak chcete váš vzťah posunúť na vyššiu úroveň, ako fyzické ukájanie, mal by predsa využiť každú chvíľu. Nie? Napríklad pracovisko, kde sa po sebe nebudete môcť váľať a budete nútení spolu aj komunikovať. Ja neviem. Príde mi ti pritiahnuté za vlasy. Ja byť práve zaľúbeným, chcel by som tráviť čas s tým dievčaťom, nech už by to bolo kdekoľvek. Trebárs a ja na verejných toaletách,“ dokončil monológ a zapísal ďalšie čiarky pod pozorným drobnohľadom barmana, ktorý ich potajme počúval a krátil si nimi čas.

„To už nechaj láskavo na mne. Ja viem čo robiť.“ Vystrčila bradu, hádzajúc do seba pohárik.

„Hm, ako chceš. Ale mohla by si sa nad tým zamyslieť? Aspoň trošku? Pozri, ja mám skutočne rád hádky s tebou a neviem si predstaviť, že z teba bude fackovacia krava, ktorá bude na všetko pritakávať.“ Potľapkal ju po líčku a ona namosúrene strhal jeho ruku zo svojej tváre.

„Nemaj boja, Jacklin. S tebou sa budem hádať aj na smrteľnej posteli.“ Vrátila mu gesto trošku silnejšie.

Bol na mol. Pravdepodobne jeho mozgové bunky prežívali anafilaktický šok z toľkého množstva chlastu. Lebo mal chuť sa škeriť a život bol gombička. A to z prítomnosti Kataríny. Nemysliteľné.

Potreboval do tela odstať niečo, čo by pomohlo žalúdku spracovať to množstvo etanolu v jeho obehu.

Barman mu podal bez reči tri balíky lupienkou a len mu to naklonený cez bar zapísal na jeho papierik, pofŕkaný chlastom.

Slaná chuť mu trošku navrátila citlivosť do jazyka, ktorú pre tuhý, chladený nápoj stratil a spokojne sa na ňu škeril, vedomí si skutočnosti, že má na zuboch a medzi nimi stopy zemiakov. Poposunul jej otvorený balíček a ona si ako pravá dáma vzala jeden stredne veľký. Čakal, kedy ju tá hra prejde. Videl ju doslova žrať tie hlúpe chipsy. Nikdy nepoznal nikoho a už vôbec nie ženu, čo dokáže jedno balenie zožrať behom pár minút.

Ale držala sa a cudne ohryzkávala plátok zemiaka a oblizovali si prsty po každom dojedenom kúsku.

Bola skutočne takmer rozkošná. A aj keď jeho mozog spustil sirénu, nemienil sa tým zapodievať. Bolo celkom fajn vnímať aj inú ženu. V jeho opitosti mu dokonca nemohlo vadiť, že to bola Kata.

Jej mobil sa rozozvučal a obaja sebou mykli. On sa spamätal a ona stratila sústredenie na dokonalé ojedanie lupienkov.

„Zlatko?“ prehovorila s prstom v ústach a on sa odvrátil, pýtajúc od barmana novú fľašu.

Pocítil malý záblesk strachu, že by mohla ísť za ním a jeho by tu nechala. Ale nemienil sa k tomu vyjadrovať. Sám sebe zakázal o tom premýšľať.

Nalial sebe aj jej a sledoval, ako sa znova snažila vziať si jeden lupienok, no obal je utekal a len šušťala naokolo. Naklonil sa teda s bezvýraznou grimasou na tvári, aby jej ho mohol pridržať a ona mu na oplátku venovala ďakovný úsmev.

„Prepáč, zlatko, teraz nemôžem. Niečo mám, ale čo tak zajtra?“ Cítil, ako sa na jeho tvári roztiahol spokojný úsmev a dokonca sa ho ani nesnažil skryť pred ňou.

Bol trošku sebec. Nechcel zostať sám. A jej spoločnosť bola celkom príjemná. Aspoň kým bol na mol.

„Ja ťa tiež ľúbim. Tak ahoj zajtra. Ešte sa ozvem.“ Zložila a odložila mobil do vrecka na rifľových kraťasiach.

„Som na teba hrdý,“ oznámil, stavajúc sa na nohy. „No, že si ho poslala k šípku a neutekala za ním, len preto, že mu to práve vyhovovalo,“ ozrejmil jej, keď po ňom hodila nechápavý pohľad.

„Och, tak...“ Bolo všetko, čo povedala. Žiadne uštipačné poznámky. Nespokojne skrivil ústa. Keď bola opitá, už z nej tak veľká papuľa nebola.

„Poď tancovať!“ vyhŕkol, vystierajúc k nej ruku.

„Ty netancuješ, Dida sa na to sťažovala nonstop!“ upozornila ho, čím si vyslúžila jeho smiech.

Nezniesol myslieť na ňu a nechcel, aby ju ktokoľvek spomínal.

„Taktiež nepijem a nebavím sa s tebou viac ako je nutné. Pracujem na novom Jakubovi. Tak nebuď mrcha a pomôž.“ Žmurkol na ňu, ťahajúc ju na nohy.

„No neviem, mne sa páči ten starý,“ zašomrala si, omotávajúc ruko okolo jeho zápästia.

„Skutočne? Tak to by ti potom nevadil návrh pracovnej pozície v DVD-predajni, kde by si s triezvym Jakubkom musela trpieť takmer osem hodín. Čo?“ Ťahal ju na neexistujúci parket, čo najbližšie k jukeboxu.

„Vážne by si mi vedel zohnať fleka?“ Prekvapenie a radosť sa zmiešali v jej tvári a do jej malých, hnedých očí sa dostali krásne iskričky, ktoré tam pred tým nikdy nevidel.

„Chalanisko, čo je kmeňovým zamestnancom odchádza do Irelandu s priateľkou. A tak budú isto potrebovať pomoc.  A mňa má každý, okrem teba, rád, takže ukecám. Samozrejme, ak o to stojíš,“ zakýval na ňu obočím, priťahujúc si ju k sebe bližšie.

„Znelo to takmer ako výčitka. Prestaň sa ku mne chovať ako kus kokota a ja zvážim možnosť prechovávania k tebe kladných emócií.“

„Hm. Milujem dievčatá, čo tvoria súvetia so slovnými spojeniami ako kladných a emócií. Tú robotu ti vybavím!“ začal sa pomaly pohybovať z nohy na nohu. Tanec nebol jeho kamarát a nikdy nebude. No ona ho mala asi v krvi, lebo to jeho dupkanie rýchlo doladila svojím pohupovaním sa v bokoch na mieste a pomohla mu cítiť rytmus.

„Jakub, na dnes ti skutočne stačilo. Ty so mnou okato flirtuješ.“ Pleskla mu hravo do hrudi.

Objal jej ruku nežne okolo zápästia a omotal si ju okolo pása. „To by som si nikdy nedovolil. Máš predsa priateľa."