BM - kapitola 10 - 11

Autor: Iveta

10. kapitola 

Tadeáš

Šiel sa zblázniť nudou. Ľudia v triede horlivo diskutovali a profesor to mal absolútne na háku a nemienil odtrhnúť pohľad od rozčítaného článku v Enigme. Hral sa s myšlienkou, že by ho požiadal o starší výtlačok. Len aby zabil ten nekončiaci čas nič nerobenia.

Tie sračky, čo mu dal Šimon, odmietal ho volať Linner, bolo to nanajvýš detinské a trápne, prestali účinkovať niekedy po druhej hodine. Vedel, že urobil chybu, keď si to šľahol deň pred tým, ale nemohol to už vydržať. Potreboval sa zbaviť toho tlaku a odstrániť všetko zo svojho obehu. A taktiež si musel pripustiť, že v tom začal pekne lietať, ak s tým čo najskôr niečo neurobí, jeho vedomé otupovanie mysle skonči márnicou a zlatou dávkou v jeho tele.

Vedomie, že na ďalší deň dostane vysvedčenie a bude môcť dni tráviť oveľa produktívnejšie ako debilným civením do steny v snahe nezaspať, ho napĺňalo radosťou. Videl dosť jasne, ako si dni vypĺňa ničením života svojmu otcovi. Na tvári sa mu objavil zlý úsmev a spokojne sa posunul nižšie do stoličky.

Mal chuť odísť, teraz deň pred oficiálnym koncom školského roka to nemal byť problém. Ale bol.

Jeho otec mal dokonale vymyslený trest za hriechy, ktorých sa dopustil. A jednou nemalou časťou bol život v tom prašivom meste, ďaleko od všetkého, čo miloval. Navštevovanie školy pre priemerných, kde jeho mozgové bunky pomaly a isto umierali zákernou smrťou unudenia. 

Vzťah s jeho otcom bol tak dlho na bode mrazu a nenávisti, že sa ani nepokúšal to zmeniť. Nestál o to. Ak by mal možnosť vrátiť čas, neurobil by nič preto, aby to neskončilo práve tým istým výsledkom.

Bol to hajzel. Vypočítavý a bezcitný smrad, ktorý všetko riešil zväzkom bankoviek. A jeho brat, ten odporný podrazák, šiel v jeho dokonalých šľapajach.

Odsúdil ho na život v tom prekliatom meste, ďaleko od priateľov a rodiny. Aj napriek tomu, že ho prosil, aby mlčal. Aby to nikomu nepovedal a už vôbec nie rodičom. Chcel im to povedať sám. Raz, keď bude presvedčený, že je ten správny čas.

Namiesto toho to hneď zavesil otcovi na nos a on musel odísť. Zachrániť odchodom aspoň to málo, čo ešte nestihol pokaziť.

Zo zamyslenia ho vytrhlo zaklopanie na dvere a po chvíľke sa objavila tvár ich hriešnej zástupkyne riaditeľa.

Bola to tá najkrajšia žena, akú kedy videl. Aj napriek jej zrelému veku bola jej pokožka na pohľad pevná a pružná. A on nepochyboval o tom, že to tak muselo byť aj na omak.

Jej dekolt, ktorý odhaľovala, bol plný a krásny, vláčny a napnutý. Až mohol človeku prísť nemiestny pre jej postavenie. A hanbatý pre okázalosť, akou ho vystavovala s dvoma rozopnutými gombíkmi na vrchu jej bielej blúzky.

Bola to hriešnica a zlatý krížik, odpočívajúci na úzkej cestičke jej pŕs bol výsmechom symbolu, ktorý znázorňoval.

Dokázal si živo predstaviť, aká musela byť ohnivá, keď rozpustila svoje čierne vlasy silno stiahnuté do pevného uzla. A jej krásne, mladistvé, žensky svalnaté stehná iba do poly skryté pod úzkou, čiernou sukňou museli byť zverákom pri jej vrchole.

Nevedomky si oblizol peru. Bola dokonalá.

Možno  by ho dokázala skutočne vyliečiť. Čo tie mladé žabky, čo mu naordinoval jeho debilný otec mohli vedieť o sexe? Musel sa pousmiať pri predstave svojho fotra a jeho výraze pri tom, ako mu oznamuje, že pretiahol zástupkyňu.

Možno by bol na neho znova hrdý. Tak ako pred rokmi, keď s ním chodil na všetky možné vedomostné a matematické súťaže a hrdo vyhlasoval, že je jeho otcom.

Keď im školská psychologička povedala, že majú doma nadpriemerne inteligentné decko a potrebuje zvláštny prístup, ešte v ten deň ho odhlásil z mestskej základnej a zapísal ho do špeciálnej, pre deti ako je on.

Býval hrdý otec. To však už bolo len minulosťou. Teraz ho naopak vedome a kruto zapísal do zapadákova, kde ešte aj profesor mal menej informácií o látke, ktorú preberali. Vedel príliš dobre, ako to na neho bude pôsobiť. Že jeho úbohé mozgové bunky budú krnieť a pomaly umierať a on z toho bude šalieť.  Z nudy, čo ho drvila pri každej, vyučovacej hodine. Preto to urobil. Trest za sklamanie, ktorého sa dopustil. Za hanbu a nesprávnosť.

„Tadeáš má návštevu. Rodinný príbuzný,“ usmiala sa na neho jemne. S pohľadom dospelej ženy, hľadiacej na výrastok. Čím vlastne obaja boli.

Profesor ho bez rečí prepustil, ani sa nepozastavil, aby mu vymedzil čas, ktorý môže s blízkou osobou stráviť.  A ďalej čítal, pravdepodobne niečo o kruhoch v obilí alebo o kultoch, ktoré obetujú malé deti.

Napadlo ho, že by to mohol byť brat. No ten mal prísť až na budúci týždeň. A ich vzťah bol ako slávnych bratov Kaina  a Ábela. Zrada miesto bratovraždy. Pre žiarlivosť a pozornosť, ktorú mu otec venoval. On bol Boh a oni bratia, súperiaci o jeho pozornosť. Jeden viac ako ten druhý. Nebolo potreba rozpitvávať, ktorý z nich žiarlil. Zrada bola mierená na získanie si otcovej pozornosti. Bez úspechu, samozrejme. Otec stále zotrvával v sústredení na svojho nadpriemerného syna. Tento krát až sadisticky upriamený na prevýchovu.

Nasledoval tú dokonalú zadnicu, nepúšťajúc pohľad z hypnotického pohupovania. Áno, tie všetky čo pretiahol boli iba páskou cez oči pre jeho otca, ale túto ženu by si vychutnal.

Usmiala sa na neho, keď sa k nemu pootočila, akoby vycítila jeho pohľad na svojom zadku. Mierne kývla hlavou v tichom pozdrave a stratila sa v zákrute vedúcej ku schodisku.

Zdvihol hlavu, rozhliadajúc sa po chodbe, až kým sa jeho pohľad nestretol s človekom, ktorý tam nemal absolútne čo robiť.

Cítil, ako sa jeho srdce pohlo v pred a pľúca zalapali po kyslíku. Zaváhal a jeho rázny, odhodlaný krok zakolísal rovnako ako žalúdok.

Bol tu, ani nie dva metre od neho. Ležérne sa opierajúc ramenom o stenu vo svojej neodmysliteľnej snehovo bielej košeli a uvoľnenej čiernej kravate.

Jeho pery skrivené do toho posmešného úškľabku „pristihnutý pri slintaní“ a nadvihnutým obočím tíško vyčkával.

„Nikolas,“ vydýchol a v tej chvíli jeho nohy zosilneli a on túžil byť pri ňom čo najskôr.

„Tadeáš,“ odzdravil stále bez pohybu.

Takmer neudržal tempo a tú mizivú vzdialenosť prekonal klusom. No zachoval si mužnosť a pomalým krokom sa dostal do jeho tesnej blízkosti.

Nerozumel, čo ho to napadlo. Nemal tu byť. Vravel mu, že sa ozve, že sa dohodnú. Ale to by nebol Nik.

„Čo tu robíš?“ vyčítal šeptom, aj keď to ako výčitka nevyznelo. Cúvajúc od neho na dva kroky sa snažil ignorovať bijúce srdce, zrazu až príliš živé.

„Mal som cestu, tak som si pomyslel, že by bolo pekné navštíviť starého priateľa.“ Odrazil sa od steny a oprel sa o ňu celým chrbtom.

Ted ho teda obišiel, aby mu mohol byť tvárou a s prekríženými rukami na prsiach si ho nespokojne meral.

„Mal si cestu? Krížom cez celé Slovensko?“ vysmieval sa mu, sledujúc jeho tvár.

V jeho modrých očiach sa zalesklo a so zlým úškrnom urobil malý krok k nemu. „Nemal som čo na práci.  To už nemôžem vo svojom voľnom čase ani navštíviť  kamaráta?“ Započul v jeho hlase sarkazmus, no nemohol sa na neho celkom sústrediť.

Jediné, čo vnímal, bolo to prekliate slovo kamarát. Krúžilo okolo neho v kruhoch a posmievalo sa jeho blbému srdcu.

„Kamarát? To pre teba teraz znamenám?“ Detská výčitka vyslovená nahlas, znela ešte otrasnejšie ako v pomyslenej verzii, no nemohol to vziať späť. A v podstate ani nechcel. Potreboval odpoveď. Možno by sa potom mohol pohnúť ďalej. Nebyť sklamaním pre otca a matku.

„Ty si tak rozhodol,“ povedal nevzrušene a na jeho tvári sa objavilo študujúce zamračenie.

Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo to na ňom sleduje s tak sústredeným pohľadom. Až kým Nik nenatiahol ruku a nedotkol sa jeho krku, presne na mieste, kde tá malá potvora z predchádzajúceho dňa nechala odtlačok svojich pier a sacích schopností. Aj napriek tomu, ako jej vravel, že o značky nestojí.

Skopíroval jeho pohyb a tiež sa podvedome dotkol toho istého miesta. Ich prsty na kratučký okamih stretli, no Nikolas si ju stiahol až príliš rýchlo, hryzúc si do líca.

„Vidím, že nestrácaš čas a ockovi robíš len samú radosť. Ale čo som čakal? Že by ti bolo pod psa tak, ako mne? Vy bisexuáli to máte  tak jednoduché!“ Hrabol do svojich blonďavých, na krátko ostrihaných vlasov s previnilým pohľadom. „Do pekla, neprišiel som robiť scény. Len som ťa chcel vidieť. Nie je ma nič do toho, čo robíš a s kým robíš. Teraz už nie.“

Ted videl, ako sa neisto pohol preč. Chcel, aby ho zastavil? Čakal to? Tak či onak ho nemohol nechať ísť. Meral príliš dlhú cestu, aby nedostal vysvetlenie, ktoré mu mal dať už dávno pred tým.

Pravdou bolo, že nebol bisexuál. Nemohol byť. Nie, že by sa bránil, že by sa s tým snažil bojovať. Ale nikdy na iného muža nepomyslel tak, ako na toho, čo stál pred ním s ukrivdeným, tvrdým výrazom. Len predstava, že by sa ho mal dotknúť iný chlap alebo naopak, on by mal siahať na telo iného, mu obracal žalúdok čisto mužským zhnusením z predstavy homosexuality.

Sám nerozumel tomu, čo sa dialo. Kedy sa priateľstvo zmenilo v túžbu a potrebu fyzickej a duševnej blízkosti. Proste to tak bolo. Boh mal deň blbec alebo možno naopak hýril vtipom, keď snoval ich životy a aby si spestril monotónnosť večnosti, vložil jeho dušu do tela muža aj napriek tomu, že podľa pôvodného plánu mal byť ženou. Aby mohol patriť Nikovi a nik by sa nad tým nepozastavil. Nikdy.

A jeho otec by nemal dôvod brániť, vyhrážať sa, ubližovať.

„Niky, no tak. Ja... Robím to pre teba, aby si sa mal dobre a mal pokoj od môj...“ Nestihol dopovedať. Nikolas mu s odfúknutím skočil do reči, stále si ho merajúc neveriacim pohľadom.

„Skutočne? Lebo podľa tej podliatiny na tvojom krku si to práve ty, čo sa má nadmieru dobre. Ale nechcem znieť ako hysterický, odvrhnutý milenec. Ži blaze. Už nebudem otravovať.“ Aj napriek situácií sa musel pousmiať. Lebo presne tak sa choval. Nie, že by na to nemal právo.

Schytil ho za zápästie a potiahol späť, aj keď to dalo prácu. Zabudol, aké ťažké môže byť udržať chlapa v takmer identickej váhovej kategórií na mieste. „Robím to pre teba. Aby ti dal môj otec pokoj. Neužívam si to, nie tak, ako si myslíš.“ Sám počul, ako chabo to znie. Ako debilne a v neposlednom rade vtipne.

Nikov smiech jeho vnímanie len potvrdil. Bolo to málo uveriteľné, ako poväčšine každá pravda.

„Neužívaš si sex? Áno?“ Jeho smiech naplnil tichú chodbu a pohľad vpaľoval Tadeášovi do čela dieru. „Chceš, aby som ťa ešte ľutoval za to, že ockovi chceš vyhovieť a tak preťahuješ dievčatká? Si dospelý muž. Môžeš si robiť čokoľvek chceš a nemusíš sa nikomu spovedať. Preťahovanie dievčat pre moju spokojnosť je absurdita, rovnako ako skutočnosť, že si s ním odišiel aj napriek tomu, že si plnoletý a mohol si zostať u tvojej matky alebo sa úplne osamostatniť,“ upozornil ho na niečo, čo sám pred vyše mesiacom hodil otcovi do tváre. Než jeho otec vytiahol esá a prinútil ho súhlasiť so všetkým.

„Povedal som mu to. Nechcel som odísť. No on povedal, že tak, ako sa mu podarilo dostať ma do školy iba mesiac pred koncom školského roka, tak  isto vďaka malej finančnej pomoci môže dostať študenta práv z fakulty behom minúty. Tu nejde o to, že by som chcel otcovi robiť radosť. Nenávidím ho. Ale nemôžem obetovať tvoje štúdium. Máš posledný rok. Bolo by to mrhanie peniazmi a v neposlednom rade  časom, čo si strávil nad knihami. Riskovať tvoju budúcnosť by bolo príliš sebecké!“ vysypal zo seba, chvejúc sa na celom tele.

Nikto nevedel, aký jeho otec v skutočnosti dokáže byť bezcitný a krutý. Dokonca ani matka, teda ona možno áno, inak by sa nerozvádzala. Možno tak jeho nepodarený starší brat, ktorý ich pristihol a nabonzoval. Vedel, že to bola hlúposť, odísť a nechať sa vydierať. No nechcel skutočne riskovať, že jeho otec by to spravil a zničil by tak Nikov život.

Jeho rodičia boli stredná vrstva a štúdium ich vycuciavalo do posledného centu. Sám Nik musel mať dve brigády, aby vypomohol a mohol si zaplatiť náklady. Bolo nemysliteľné, aby pre city riskoval, že príde o všetko, že všetko vyjde na vnivoč, iba pre jeho túžbu po spoločnosti toho muža.

„To je ten dôvod, ktorým ťa prinútil odísť s ním bez rozlúčky či vysvetlenia? Pre Boha... Vy nadpriemerne inteligentný dokážete byť pekné brzdy,“ vzdychol si na oko strápene, prerušujúc tú malú vzdialenosť medzi nimi. „Nemá na mňa nič. Som vynikajúci študent s dokonalým prospechom. Doučujem a som pravou rukou profesora. Čo by mi tak mohol? Mal si mi to povedať. Do kelu, Teddy.“ S pohľadom dospelého, ktorý vysvetľuje dieťaťu, že nič zlé nevyviedol a je mu odpustené položil svoju dlaň na jeho tvár, palcom ho pohladil po strnisku, ktoré bol príliš lenivý oholiť.

Automaticky ju prekryl tou svojou. Udržujúc ju na mieste čo najdlhšie. Aj s nádherným pocitom, čo jeho blízkosť prinášala.

„Vráť sa domov, Ted. Vráť sa ku mne. Našiel som si byt. Už nebývam s tvojim bratom. Mohli by sme bývať spolu, tak ako sme plánovali alebo by si sa mohol vrátiť k matke, ak nechceš byť so mnou neprestajne. Zbláznila by sa radosťou, ak by ťa mala znova na blízku,“ šepkal mu do ucha, stále ho jemne hľadiac.

Znelo to tak jednoducho. No nebolo.  Nič nikdy nie je tak jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá.

„Na rozdiel od teba mám osemnásť. Nemám maturitu. Ja potrebujem jeho peniaze. Potrebujem zaplatiť štúdium. Ak by som sa aj vrátil, ako si zaplatím školné?  A čo ak to nie sú vyhrážky? Nik, čo ak ťa skutočne vyhodia posledný semester pred štátnicou? Nemienim niečo také riskovať. Drel si príliš veľa, aby si sa pre mňa toho všetkého vzdal.“ Nesúhlasne krútil hlavou, no jeho dlaň si stále pridŕžal. Iba pre istotu, ak by ho napadlo ju stiahnuť.

„Nájdeš si brigádu, aj dve. A potom, je tam tvoja matka, isto by ti pomohla. A k mojej budúcnosti? Urobím si trojmesačný kurz murára alebo kohokoľvek. O nič nejde.“ Mykol plecom, tlačiac Tadeáša do steny.

Na koreni nosa sa mu jemne nariasila koža a palcom prešiel po jeho lícnej kosti. Zatlačil do jeho brady, prstom študujúc jeho oči. „Ty niečo berieš, Ted?“ kontroloval, stále zabodnutý do jeho ešte zrejme rozšírených zreníc.

Nemal potuchy, ako na to mohol prísť. Ale taktiež vedel, že nemá zmysel mu klamať alebo zastierať. Nik ho poznal a zistil by, že nie je úprimný. Nechcel mu luhať, aj keď to znamenalo priznať slabosť. Pred Nikom však nikdy s niečím takým nemal problém. Pri ňom bol sám sebou a nemusel sa hrať na nikoho.

„Je to jednoduchšie. Keď som pod vplyvom, dýcha sa mi ľahšie. Svet bez teba nie je tak na hovno. Nebolíš ma.“ Znelo to melodramaticky, no bolo to skôr sebecké. Vedel to. Ale neklamal.

Jeho hlava pod vplyvom bola prázdna a bezstarostná. Nemusel sa zamýšľať nad tým, čo práve robí, akoby chcel byť s ním a taktiež sa oveľa praktickejšie udržovala vizáž, ktorú si vymyslel pre uspokojenie svojho otca. Jeho okolie mu žralo aj s navijakom rolu zlého chlapca a kurevníka.

„To, že sa utešuješ alebo čokoľvek už robíš medzi stehnami dievčat je tvoja vec. Ale, do frasa, tie svinstvá z toho vynechaj. Zničia ťa. To chceš? Vybral si si život bezo mňa, lebo si bol priveľký zbabelec postaviť sa ocovi. Tak buď aspoň taký chlap a znes bolesť bez tých jedov. Mne je tiež na dve veci a nedopujem sa.“ Tresol ho silnejšie späť do steny. Nervózne chodiac v malom kruhu.

„Nedokážem byť dobrým synom,“ zafňukal, aj keď vlastne nevedel prečo. Jeho životným cieľom sa stalo pripraviť otca o rozum. No nechcel na rovinu Nikovi povedať, že bez tých sračiek nedokáže ani pomyslieť na sex s nikým iným, ako s ním. Nieto ho ešte prevádzať. Len aby bol jeho skurvený ocko spokojný.

„Tak nebuď. On tiež nie je práve reklamou na vzorného a starostlivého otecka,“ zavrčal podráždene, naťahujúc sa k nemu rukou. „Prestaneš to brať! Sľúb, že s tým sekneš!“ žiadal zmierlivým tónom, znova s dlaňou na jeho tvári.

Prikývol. Nemal na výber. Jemu by sľúbil svet. Sám si uvedomoval, že sa blížil k hranici závislosti a tú nemal v pláne prekročiť. Sledoval Nikovu ruku, ktorá zmizla z jeho tváre a zalovila vo vrecku nohavíc.

Natiahol sa po jeho ruku a pomaly mu do nej vtisol kľúčik s plastovou kľúčenkou. Neschopný slova si prezrel Nikov dar. Ak to tak mohol nazvať a v plastovej kľúčenke si pod fóliou všimol papierik, na ktorom bola jeho úhľadným písmom  napísaná akási adresa.

„Nemusíš mi ani dávať dopredu vedieť. Proste ak budeš pripravený, tak príď. Ja ťa budem čakať. Vždy.“ Usmial sa na neho, jemne odstraňujúc z čela tmavý prameň jeho vlasov.

Nevedel, čo na to povedať. Len hľadel na muža pred sebou a nádej v jeho ľadových očiach. Nemohol mu to urobiť. Miloval ho. Ako nikdy žiadnu ženskú a vedel, že už nikdy ani žiadnu tak milovať nebude. No nebolo správne nechať ho čakať na niečo, čo nebude. A ich spoločná budúcnosť bola len snom. Nielen pre otca, ale pre všetko.

„To nie je správne, Niky. Nemôžeš na mňa čakať. Je to voči tebe nefér,“ upozorňoval ho, načo Nik odpovedal len jemným súhlasným úsmevom.

„Mám dvadsaťpäť rokov. Som veľký chlapec a viem, čo mám so svojim životom robiť. Otázkou je, či to vieš ty. Urob niečo, aby to bolo spravodlivé voči nám obom. Žiadna veda, hlupáčik. Musíš predsa vedieť, čo očakávaš od života. Kam ho chceš smerovať. A teraz nemyslím len sebecky na seba. Tvoji priatelia, škola, v neposlednom rade matka. Veď tu prídeš o rozum. Tu ti nemôžu dať všetko, čo ten tvoj nadpriemerný mozog potrebuje.“

Nevedel si pomôcť, ale Nikove tvrdenie, že ho proste bude čakať, ho zahrialo, potešilo. A taktiež sebecky upokojilo. Vedel, že to nie je správne a mal by mu dohovoriť. Mal by ho prinútiť ísť ďalej. No nedokázal to.

Miloval ho. Potreboval. A rovnako, ako on vedel, že proste nikdy nebude schopný milovať kohokoľvek tak, ako Nikolasa. Samozrejme, láska nebola večná, pokiaľ sa o ňu človek nestaral. Ale taktiež človek nikdy nebude dvoch ľudí milovať rovnako veľkou láskou, rovnakým spôsobom, či dokonca vytrvalosťou. Vždy sa v živote každého objaví človek, ktorý po svojom odchode zanechá najhlbšie rany. Ktorý sa v duši zakorení najhlbšie a ani tisíc lások, nech už akokoľvek skutočných, či úprimných, ho zo srdca na trvalo neodstránia.

A to bol v jeho prípade Nikolas. Prvý muž, ktorý ho očaril svojou osobnosťou, schopnosťou načúvať. Rozumel mu bez slov. Nútil ho premýšľať a zamýšľať sa nad životom spôsobom, akým to nik nikdy nedokázal. Niekedy mal skutočne pocit, že je aj napriek svojej „vade“ menej sčítaný. Mohol s ním debatovať hodiny. Od tém zmyslu života až po športové podujatia a tímy, ktorým fandili.

Nechcel o neho prísť. Bolo nemysliteľné, že by ho stratil. Ale taktiež nesmel pripustiť, aby mal otec „dôvod" rozbiť jeho pokojný život, ktorý viedol.

„Počkaj rok, Niky. Jeden rok. Ty budeš mať diplom, ja ukončenú strednú a potom...“ Horlivo pokrútil hlavou, pritláčajúc ho svojou blízkosťou do steny.

„To je príliš dlho. Neznesiem predstavu, že preťahuješ tie husi.“ Bol to obrat od jeho posledného tvrdenia, že počká. Ale tým, že si vyhradil čas, dal vlastne Nikovi priestor na vyjednávanie. Bolo jasné, že sa do toho obuje.

Akosi odmietal pochopiť, že to robí pre neho. Že jeho otec síce nie je mafián a nemá pod sebou smrť prinášajúcich poskokov. No jeho peniaze sú o to horší spoločníci. Otvárajú cestu, tvoria cestu a ničia cestu. Sú mocnárom.

„Vieš, že patrím len tebe...“ Natiahol ruku, no Nik ju zachytil a len potriasol hlavou.

„Neskúšaj na mňa reči previnilej priateľky!“ varoval ho s tichým smiechom, stále krútiac hlavou. „Mne nestačí to vedieť a pri tom sa tváriť, že som zmierený s tým, že napriek tomu si s jednou, s ktoroukoľvek. Chcem viac.  Chcem aj to, čo dávaš im! Vždy, keď dostanem chuť! Do pekla. Čo vyriešime tým, že počkáme rok? Je to nezmysel! Myslíš, že tvoj otec by nemohol zaťahať za povrázky aj po mojom štúdiu? Ak sa mu nepostavíš teraz, tak už nikdy! Stále nájde spôsob. Teraz je to moje štúdium, o rok moja prax a potom? Zamestnanie? Vždy niečo nájde. Je to blbý kruh, z ktorého niet cesty von. Proste ho presekni a zvyšok doriešime za pochodu,“ naliehal a jeho hlas sa rozliehal po celej chodbe.

A presne to bol ten prekliaty dôvod, prečo s ním nemohol byť. Jeho otec zakaždým nájde spôsob. Vždy bude niečo, čím by mohol Nikovi ublížiť, pokiaľ sa bude držať v blízkosti jeho syna.

Sklamane si povzdychol, kriviac ústa do boku, akosi znova frustrovane rozhryzoval líce. Miloval to jeho gesto. Vlastne ani nevedel prečo. Jeho krásna, hranatá tvár pri tom počine vyzerala vtipne, zdeformovane a predsa v tom bolo niečo tak neuveriteľne lákavé, mužné a sexy.

„Niky,“ oslovil ho aj keď nemal nič, čo by mu povedal. Proste ho len chcel zdržať. Pred tým, ako odíde naštvaný a zronený. Sklamaný pre jeho zbabelosť a strach z moci, ktorú jeho otec mal vďaka peniazom.

„Musím ísť, Tadeaš. Cesta mi zaberie zvyšok dňa a ja mám večer šichtu v kaviarni. Tak si to premysli, áno?“ Fakt, že sa Nik nevzdával ho hrial. Zvráteným a sebeckým spôsobom ho skutočne tešilo, že naliehal, že nútil a pripomínal.

Nemal o čom uvažovať. Patril Nikolasovi. Od chvíle, ako si uvedomil, že je to prvý a bez pochyby posledný muž, ktorý ho priťahoval. Od momentu, ako ho na svoj vlastný popud pobozkal, nemohol nikdy už milovať nikoho tak verne a mocne. Nemohol to pochopiť nik, kto niečo také nezažil. Keď je človek pre silu citu schopný prekročiť hranice morálky a spoločnosťou stanovené limity.

Presne to sa snažil vysvetliť otcovi. Ale on rovnako ako väčšina ľudí to proste pochopiť nemohol, nedokázal a nechcel.

Zastavil jeho telo, ktoré sa mu pomaly otáčalo chrbtom, merajúc si to k schodisku. Omotal ruku okolo jeho zápästia a aj napriek tomu, že nemal presne premyslené čo ďalej ho jemne potiahol späť.

Bol hladný po chuti mentolových cigariet. Sám síce nefajčil, ale často si nechal posledný mesiac len tak pováľať dym z Nikovej obľúbenej značky tých cigariet v ústach. Iba tak, pre pripomienku  jeho osobitej príchute. Nikdy nešlukol. Len si napĺňal pusu a spomínal, aké to bolo láskať jeho ústa a prepĺňať si chuťové receptory nezdravou mätou. Ale nikdy to nebolo tak dokonalé, ako práve v tej chvíli, keď sa tvrdosť prirazených pier zmenila na nežné láskanie úst.

Chuť mäty a tabaku ho naplnila a on, oslabený vytúženou blízkosťou zabudol, kde sa nachádzajú. Zanevrel na opatrnosť, ktorej sa mal pridŕžať až do chvíle, než sa chodbou nerozoznel dupot podrážok.

Blondiak sa odtiahol, lapajúc po dychu, zatiaľ čo on sa obrátil na ďalšieho, ktorý stál na vrchu schodiska, neveriacky si ho merajúc zhnuseným, prekvapeným a najmä "najvýraznejším" vražedným pohľadom.

Mal chuť si otrieskať hlavu o stenu. Úplne zabudol na Jakuba, ktorý si do školy chodil posledné dni ako na dovolenku. Jeho dlhé nohy sa pohli k nemu s výrazom býka, sústredeného na červenú zástavu.

Odstrčil od seba Nika v snahe dostať ho z dráhy päste, ktorú videl chlapca vystierať. Mohol sa brániť. Mohol útok blokovať. Dokonca predbehnúť ho svojim a tým ho úspešne spacifikovať. No neurobil to. Ten muž to zo seba potreboval dostať. To, čo mu urobil on a jeho bývalka.

Divil sa, že na neho nezaútočil hneď v ten deň a ani ostatné dni. Proste ignoroval ju aj jeho. Dusil to v sebe a kašlal na dochádzku, úplne na všetko.

Jakubova ruka sa natiahla po jeho hrudi. Zovrel v ľavej pästi tričko, priťahujúc ho k sebe, zatiaľ čo pravá mu bez zaváhania narazila v plnej sile do tváre.

Počul zapraskanie, skôr ako sa dostavila očakávaná a nevyhnutná bolesť. Nebol si celkom istý, či to prasklo v jeho nose alebo ruke, ktorá mu vohnala slzy do očí.

Mohol sa brániť, pokúsiť sa o to. No namiesto toho nechal toho úbožiaka, aby ho povalil na zem a  tĺkol od neho.

„Kurva teplá!“ chrčal a so začervenanými belmamy, bojujúc s Nikom, ktorý ho z neho dvíhal. „Pusť ma, lebo zmordujem aj teba!“ Sotil do Nika, ktorý bol v jeho váhovej kategórií a podoba bola takmer zdrvujúca. Iba takmer.

„Nikoho mordovať nebudeš,“ zahrmel Nik, stále bojujúc s Jakubovou silou.

A on do neho sotil znova sa zameriavajúc na vinníka. „Povedz mi prečo? Prečo ona? Ak si si potreboval dokázať, že si na dievčatá, prečo aj s ňou? Vedel si, že je so mnou,“ vrčal, stále odrážajúc Nika.

Nevedel, čo povedať. Sám nevedel, čo sa vtedy stalo, prečo s ňou skončil tam, kde skončil. „Je mi to ľúto. Bol som pod vplyvom. Nevedel som v podstate, čo robím.“ Neklamal, nie celkom.

Jakubova päsť znova narazila do jeho tváre a on skončil chrbtom opretý o stenu a šľachovité zápästie ho tlačilo pod krkom, pripravujúc ho o kyslík.

Nikolas  ho z neho strhol, vykrúcajúc mu ruky za chrbtom. Videl v jeho očiach otázku, no nemohol na ňu odpovedať.  Bál sa jeho reakcie. Stratil by ho. Nik bol zásadový muž, ak by sa dozvedel, čo urobil, ako zničil život dvom mladým ľuďom, neodpustil by to.

„Pusť ma! Toto nie je tvoja vec!“ vrčal, pluvajúc sliny ako zúril. „Rozbijem ti hubu! Načo si ju tam volal? Prečo? Nemohol si si svoju frustráciu zo sexuálnej orientácie vybíjať na inej? Musel si na mojej Di? Mohol si mať každú! Mal si každú, stačilo lusknúť, tak prečo?“

Cítil sa pod psa. Bolo lepšie, keď do neho tĺkol. Ale Jakub bol skôr ten vykecavací typ. Dokonca aj po tom, ako mu naložil.

„Nemyslel som, že skutočne príde. Nie bez teba. Nemala prísť.“ Nik si stúpol pri Teda ako bodyguard s rukami prekríženými na hrudi. Venoval mu jeden jemný úsmev, no on len pokýval hlavou, znova zameraný na chlapa pred nimi.

„Seriem ti na tie kecy! Ak niekoho pozveš, nemôžeš očakávať, že nepríde! Si úplný debil. Tvoja logika sa vymyká norme!“ Pokoj, ktorým prehováral bol prekvapujúci. Nevedel, kde sa môže v ňom brať taká rozvaha.

„Ak by som to nebol ja, bol by to niekto iný. Ver mi. Urobila by to. O mesiac, o dva, o rok. Ale urobila.“ Bolo to jasné aj jemu. Aj keď horlivo pokrútil hlavou na nesúhlas.

Bol presvedčený o svojej pravde. Nikto mu ju nemohol vyvrátiť. Bola pravda, že na tom niesol značnú časť viny, ale taktiež bol len jednou z možností. Ona by si našla niekoho. Jakub pre ňu nebol ten správny. Bol príliš stály, príliš rozumný. Detské lásky sú väčšinou odsúdené na zánik a je len na aktéroch, aký ten koniec bude. Aj keď pravidelnosťou boli práve tie tragické. Dlhoročné lásky nikdy nekončia zmierom, priateľstvom alebo porozumením. Aspoň nie na začiatku ich konca.

Nepovedal mu nič, len si odvrkol, čím mu dal nepriamo za pravdu.

„Ja, mrzí ma, čo som urobil. Skutočne. Ale mohol by som ťa poprosiť, aby si to nikomu nevravel? Aspoň zatiaľ nie.“ Povýšenecký úškrn ozdobil Jakubovu tvár a znechutene si premeral oboch a skončil na ich prepletených prstoch, ktoré Nik spojil.

„Nie som klebetná baba. Je to tvoj život a tvoja vec. Nemám za potreby mstiť sa ti. Vrhla sa na teba. Rovnako sa mohla vrhnúť na ktoréhokoľvek... Nedostal si na hubu preto, že si ju oprel o kompóty. Dostal si na tú zasratú papuľu preto, lebo si ju o tie kompóty oprel aj napriek tomu, že si skurvená bukvica. A zničil tak nielen vzťah, ale aj priateľstvo, ktoré som s ňou mal a budoval ho roky. Nebudem to nikde rozoberať. Tvoj spôsob života a popieranie toho, kým v skutočnosti si, je  dosť veľkým trestom. Drž sa ďalej odo mňa aj od Didy.“ Po monológu sa proste obrátil a namieril si to do triedy. Bez reči, bez obzretia.

„Nevyzeral veľmi zronený,“ poznamenal Nik, ošetrujúc papierovým kapesníkom jeho rozbité ústa a nos.

„Je to divný človek," vydýchol, stále sledujúc dvere, za ktorými sa jeho spolužiak stratil. „Ty nebudeš vyčítať ani poučovať?“ kontroloval, lebo vedel, aký Nik je a v tejto situácií by si neodpustil poučenie, otázky a výčitky, možno odsúdenie. No on sa len zasmial.

„Život, ktorý si si vybral ti je dosť veľkým trestom a dúfam, že tá nakladačka bola poučením. Čo sa týka sexovania so zadanými a taktiež o vplyvoch opiátov na ľudské konanie.“ Jemne stieral krv z jeho úst, sústredený na ranky, ktoré neprestávali krvácať.

„Milujem ťa,“ šepol do kapesníčka a sledoval Nikov jemný úsmev, ktorý sa zmenil v zákerný, keď silnejšie pritisol prstami vreckovku na prasknutú peru.

„Slová nestačia. Nikdy nebudú.“

11. kapitola 

Jakub 

Chvel sa na celom tele. Triaška ho pripravovala o schopnosť prevziať nad svojim telom moc. Primitívna časť z neho, ešte dávneho predka Homohabilisa ho nútila tĺcť. Vymlátiť z toho chlapa dušu za to, čo urobil.

Bolo tam niečo tiché a ľahko zanedbateľné  v jeho hlave. Našepkávajúce mu, že tým vlastne nič nevyriešil. Že útok, ktorému sa silou vôle a presvedčenia vyhýbal, nič nezmenil. No bol tam aj ten ranený, mierne homofóbny muž, ktorý sa potreboval vyzúriť na prekliatej bukvici.

Pripravil ho o všetko aj napriek tomu, že o to v skutočnosti nestál.

Vzal si ju napriek tomu, že na ňu nemal chuť a nikdy ani nemohol. Vzal jeho životu pevný bod, jediné stále. A prečo? Aby si dokázal, že nie je homosexuál, túžiaci po mužských dotykoch? Že nie je vadný?

Stískal a striedavo uvoľňoval boľavú, chvejúcu sa ruku v päsť. Nemal potuchy, ako bolestivé môže byť stretnutie čeľusti s jemnými kostičkami v rukách. Malé trhlinky na jeho hánkach boli boľavé a krv zasušená na jeho pokožke chytala nepekný hnedastý odtieň.

Nemienil sa zamýšľať koľko z tej sušiny erytrocytov a trombocytov je jeho a aké percento naopak toho za dverami triedy, ktorý sa neráčil vrátiť.

A bolo tak zrejme aj lepšie. Nemal chuť ani zdieľať miestnosť s tým chlapom. Musel by pokračovať tam, kde skončil.

Len vďaka letargií toho homošuka sa spamätal na toľko, aby búšenie do jeho tváre ukončil. Chcel jeho spätnú rekciu. Túžil a potreboval cítiť jeho päsť v tvári. No ten teploš len držal. Nechal sa tĺcť aj napriek tomu, že obaja príliš dobre vedeli, ako by to mohlo vyzerať, ak by sa pripojil. Ak by sa bránil, reagoval atakom.

Namiesto toho len ležal. Nastavil tvár a jemu to prekliate gesto zobralo posledné kúsky mužnosti.

Akoby sa posmieval v tichom smiechu. Však si udri, nechám sa zmordovať, aby si nabral aspoň trošku mužnosti, ktorú som ti na komplet vzal pretiahnutím tvojej dlhoročnej priateľky.

Zavrčal hrdelne, zatínajúc čeľusť až sa jeho nová spolu sediaca nepríjemne ošila, sledujúc jeho pracujúce mimické svaly.

Ten bastard. Smial sa mu do ksichtu a on sa musel smiať s ním. Aký hrozný musel byť v posteli, keď sa Dida úplne pomiatla po krátkej rýchlovke s gayom? Aký slabý milenec bol, keď jej päť minút stačilo, aby mala pocit, že je zaľúbená?

„Niečo vtipné, Franek? Okrem toho, že si chodíte do školy, ako sa vám zachce?“ ozval sa profesor a on len pokrútil hlavou.

Poslednou dobou ho nemali práve v láske pre jeho dochádzku. Ale on za to nemohol. Proste sa nedokázal vykopať z postele. Po prepitej noci s kamarátmi len ťažko mohli od neho očakávať plnú sústredenosť alebo dochvíľnosť. Bol rád, že to stíhal tak-tak pred koncom druhej hodiny.

Cítil na sebe jej pohľad rovnako, ako posledné dni od ich rozchodu nespočetne veľakrát. No neotočil sa. Nemal dôvod. Z počiatku si pri vstupe do triedy vždy doprial krátky pohľad na jej rozkošnú tvár a srdiečkové pery. Ale neviedlo to k ničomu. Akurát jeho srdce bolelo. Mal byť nahnevaný a mal ju nenávidieť, tak ako v prvý deň. No čím viac času uplynulo, tým viac to akurát bolelo.

A tak prestal kradnúť sekundové pohľady. Namiesto toho sa zakaždým sústredil na svoju blonďavú spolužiačku a na očný flirt až do času, než si sadol k nej a ona sa jemne pozdravila.

Ruka ho štípala a podivne  puchla. Skúsil ňou pohnúť, no šlo to len sťažka. Zhrozil sa pri predstave, že by ju mohol mať zlomenú. Blížilo sa oberanie marhúľ, čerešní a všetkých tých sprostých letných plodín, ktoré mal babke do malých debničiek pozberať a zavárať.

Matka ho zabije, keď ho zbadá na pohotovosti. Už tak mal doma peklo a tichú domácnosť, ako stále trucovala. Toto jej len tak nevyhovorí báchorkami.

„Preboha, Hagara! To čo ste sa zrazil s dodávkou?“ híkol zdesene profesor a na Jakubovej tvári sa objavil jemný úsmev.

Spokojne pokýval prstami, spôsobujúc si bolesť. Stálo to za to. Jeho „krásna“ tvár zohavená bola satisfakciou. Nie úplnou, ale aspoň takým malým placebom. Klamlivo v jeho mysli vytvárajúc pocit mužnosti.

Neobrátil sa, aby sa stretol s jeho pohľadom a len vyčkával, kedy zahlási, že to práve on ozdobil jeho  tvár. No mlčal, neodpovedal a  napokon neodolal, venujúc mu krátky pohľad. Potreboval vedieť, čo mu urobil.

Jeho ľavá tvár vyzerala skutočne napuchnutá, nos mal takmer negroidné rozmery a ústa vyzerali pekne bolestivo. A jeho oko bolo zmesou zakrvaveného belma a formujúceho sa budúceho monokla.

Uznale pozrel na svoje ruky, položené na lavici, ignorujúc spolužiačku, ktorá ich tiež bez slova sledovala od chvíle, ako si k nej prisadol. Teraz však mohol periférnym videním zazrieť, ako skákala z tváre toho imbecila na jeho hánky a znova späť.

Nemohla uveriť, že by bol niečoho tak masakrálneho schopný? Nedivil sa jej. Sám o tom pochyboval. Nemal ani tušenia, že by jeho ruky boli niečoho takého ohyzdného schopné. Že sa v nich skrývala toľká ničivá sila.

Počul ju, ako vyhŕkla zdesene jeho meno. Bolo to po dlhom čase, ako elektrický šok. Aj napriek tomu, že plačlivo oslovila práve toho, ktorému upravil fasádu. Zaregistroval, ako pri zvuku jej hlasu stiahlo jeho vnútornosti. Nenávidel to, svoje reakcie na ňu. Na jeho neutíchajúcu potrebu po jej blízkosti. Napriek všetkému. Miloval ju.

Nemal dosť odvahy obzrieť sa. Nechcel vidieť obrázok, ako sa k nemu skláňa  a jemnými prštekmi skúma rany, ktoré mu urobil.

A zrazu sa na jeho tvári objavil úsmev. Zákerný a zlý, podobný, aký dokáže vykúzliť len Jack Nicholson. Lebo nech sa akokoľvek bude snažiť, nebude ju milovať. V jeho žilách kolovala príliš „horúca krv“ na to, aby bol niečoho takého schopný. Pri tom žartíku sa trošku zachichtal a sám nad sebou musel pokrútiť hlavou. Stával sa z neho blázon.

Jeho spolužiačka nesmelo natiahla ruku a prstami obkreslila puchnúcu hánku. Mal nutkanie si ju odtiahnuť. No neurobil to. Veď aj henten mal niekoho, kto sa mu otieral o tvár. Prečo by on nemohol svojej spolužiačke dovoliť láskať okolie rán svojimi prštekmi?

Sklonila sa k malej kabele a vytiahla z nej vlhčené obrúsky s naklonenou hlavou pokladajúc tichú otázku. Odpovedal prisunutím ruky na jej stranu lavice.

„Nič ma do toho nie je, Kubo,“ začala šeptom, sústredená na odstraňovanie krvi z jeho pokožky. „Ale nemyslím, že si týmto niečo vyriešil. Vždy som ťa mala za rozumného chlapca. No na druhej strane je to istým spôsob neuveriteľne sexy,“ zapriadla, fúkajúc na jeho štípajúce ranky s pohľadom upriameným na neho.

Flirtovala. Nemal s  tým síce veľa skúseností, ale aj slepý by pochopil.

Premýšľal, ako sa zachovať. Zahrával sa s možnosťou opätovať jej koketné žmurkanie jednou z tých otrepaných fráz, ktoré muži používajú. No nakoniec sám seba zahriakol. Nebolo to fér voči tomu dievčaťu. Nemohol využiť jej zjavné sympatie, aby pomaznal svoje rozdupané ego. V kútiku mysle ho napadlo, že by ich mohla zazrieť Dida a spustil v nej žiarlivosť. A práve to bol ten dôvod, prečo si nakoniec len ruku stiahol. Ticho poďakoval s jemným úsmevom.

Robenie vecí z trucu a očakávania jej reakcie je len znamením nevyzretosti a slabosti. A on taký nechcel byť. Túžil po tom zabudnúť na ňu. Nájsť dievča, ktoré by bolo dokonalé, pre neho bezchybné a on sa mohol pohnúť ďalej. Bez nej v jeho živote. Ale bolo príliš skoro. A pokiaľ bude stále v každej, ktorá mu prejaví náklonnosť hľadať spôsob, ako upútať ju, nebude môcť byť so žiadnou. Kým nedá dievčaťu všetko, čo by si zaslúžila.

Videl na tvári dievčaťa sklamanie pre neopätované nadbiehanie. Ale ignoroval to.

Bola krásna a isto sa nestretala príliš často s odmietnutím alebo okatým prehliadaním jej prejavovanej priazne. Bola nádherná. Od prírody blonďavé vlasy jej v jemných vlnách padali až do poly chrbta. Veľké zelenkavé oči boli živé a jasné. Vždy verne odrážajúce úprimný úsmev jej plných pier. A ako správny chlap proste nedokázal prehliadnuť plné prsia a úzky driek. Dokonalá.

Sám si musel priznať, že prepadol jej čaru prvé dni v škole. Ale udusil to. Bol si vedomý, že je to len ošiaľ krásy a v Dide mal viac. Keby vedel, ako to dopadne, čo mu vyvedie, nechal by sa ňou stiahnuť. Do hlbín jej zelených očí a dlhých nôh.

Odovzdávanie kníh bolo jednou veľkou, nudnou katastrofou. Ako každý rok, kontrola či sú poctivo podpísaný na úplne zadnej strane. Pozbieranie, spočítanie, podpísanie, odovzdania a nakoniec vláčenie do malej stuchnutej miestnosti.

Jeho hánky pri tom boleli, ale mohol si za to sám. Nevýhoda toho, keď jeden z mužskej populácie triedy dochráme svoju ruku. Nikto sa nepýta či bolí. Komíniky učebníc sa zdali neminuteľné až konečne videl Gaba, ako vzal posledný a s fučaním si to odporučil do skladu.

„Jakub,“ oslovil ho barytón a jemu zovrela krv v žilách.  Nemal dosť?

Chcel ho proste obísť, no zachytil jeho zápästie a potiahol ho späť, tlačiac ho do steny. Nakrčil nos, blízkosť bola prehnaná a nepríjemná. Homofób v ňom kričal, že je to prekročená hranica, ktorú je ochotný tolerovať.

„Nestačilo ti? Už tu nie je tvoj teplý kravaťák, aby ma z teba stiahol!“ vyhrážal sa, vrčiac mu do tváre.

„Nik. Volá sa Nikolas.“ Ako by na tom skutočne záležalo.

Nadvihol na teploša jedno obočie, naznačujúc, že meno jeho milenca má absolútne u prdele. Nemal s ním o čom. No on si zjavne myslel opak, lebo keď sa pohol preč, znova ho zastavil, tento krát vyslovujúc znova jeho meno.

Vzdychol si, nerozumel o čo tomu chlapovi šlo. Mal sa od neho držať čo najďalej. Tak ako do teraz. Fungovalo to bezchybne.

„Vypočuj ma!“ prikázal tvrdo, stavajúc sa mu znova do cesty. „Potrebujem, aby si mlčal. Nie kvôli mne. Ide o Nika. Môj otec je samoľúby hajzel a nezáleží mu na ničom, len na tom, aby jeho meno nebolo poškvrnené. Vieš si predstaviť, čo by to pre neho s jeho postavením znamenalo? Ak by vyplávalo na povrch, že jeho syn miluje chlapa? Vyhráža sa mi, že ak sa nebudem držať od Nika ďalej a nebudem ako ostatní muži, klátiť to, čo mi bolo určené, zničí ho. Zmarí jeho budúcnosť a to ja nemôžem dopustiť. Povedz si, čo chceš, dostaneš to. Potrebujem, aby bol Nikolas mimo. Ak sa dostane otcovi do uší, že tu bol...“ vrčal, pridržujúc Jakuba dlaňou pri stene.

Nemo sledoval Tadeáša a fascinovane žmúril oči na podliatiny, čo mu urobil. Neuveriteľne rýchlo zareagovala jeho pokožka na silu päste. Malé ranky a potrhané kapiláry. To skutočne spôsobil on?

Túžil sa toho zhluku napuchnutej tkaniny dotknúť, no odolal. Neradno sa dotýkať gaya, ešte by si to zle vysvetlil.

Zahriakol sa. Nepatril medzi obmedzencov, čo by mali problém s homosexuálmi alebo rasami či podobne. To len pri ňom bol šovinista. Možno akýsi druh utajeného odporu, preneseného až do nenávisti jeho orientácie.

„Nezaujíma ma tvoj bolestný príbeh, jasné? Už som raz povedal, že to nevykecám, tak to tak skutočne bude. Nestarám sa o tvoj život, ani o podrobnosti tvojho milostného harašenia. Proste si  ži a daj mi pokoj!“ Sotil do neho, aby sa mohol dostať preč.

Prekvapené pohľady jeho spolužiakov, ktorí sa vracali zo skladu ho vytočili ešte viac.

„Čo zízate? Páľte do riti!“ zavrčal, vyhrážajúc sa v prázdnom geste zaťatou päsťou.

Ten hlupák ho úplne rozhodil. Akoby ho malo zaujímať, že jeho otec je sebecký hajzel, čo stavia svoje postavenie a meno nad šťastie vlastného decka.  Ale rozumel mu, v podstate vedel, čo cíti. Aj keď nie priamo. Bol v inej situácii, jeho otec ho zradil úplne iným spôsobom.

Odmietal vidieť v tom čo i len málo spriaznenia. Nervózny sám na seba, že vlastne nad ním nedokáže prestať uvažovať sa pohol do práce.

Mal smenu až do záverečky, čo bolo do desiatej večer. Vyhovovalo mu to. Navyše, Katu priradil šéf k nemu. Akási podvedomá sila ho musela prinútiť dať to šialené dievča do zácviku práve jemu. Ale nakoniec to bolo osviežujúce, fantastické a veselé. Miloval čas s tou drzou papuľou. Nebola žiadna Dida a nič, čo ho žralo, keď osamel. Mohol ju provokovať, na čo ona odpovedala peknými spätnými údermi a tých osem hodín v predajni spojenej s požičovňou  prešlo tak rýchlo, až mu bolo ľúto, že bol čas ísť domov.

Mrmlajúc si rozrazil dvere od šatne pre personál a stále cvičiac s bolestivou rukou pátral po tričku v jeho plechovej skrinke. Neustále musel myslieť na to, čo mu Tadeáš povedal a pulzujúca bolesť v jeho ruke mu nepomáhala upokojiť sa. Bol z nej rozdráždený a cítil sa pre jej obmedzenú pohyblivosť ako nesebestačný úbožiak. Na čo prišiel po tom, ako sa snažil vyzliecť tričko, ktoré mal na sebe.

Zaseklo sa niekde na pól ceste pod jeho pazuchou a nervózne zavrčal v snahe uvoľniť ho cez lakeť. Celý deň bol jedna obrovská katastrofa. Všetko sa rúcalo a teraz ani nedokázal už tak nenávidieť toho úbožiaka. Bolo mu ho vlastne celkom ľúto. Bol to slaboch, skrývajúci sa za rolu silného a nezlomného chlapa. A pri tom nebol o nič viac ako Jakub, ktorý sa na rozdiel od neho na nič nehral a bol tým kým bol.

Tričko povolilo a on si vydýchol, počujúc tichý chichot a pocítil malé prsty, tlačiace do jeho tricepsu pri tom, ako mu pomáhali s tričkom nahor.

„Hmm, vyholený. Na rebríčku sexymetra si stúpol o celé dve priečky nahor. Aj  keď  tú hruď by si mohol tiež prejsť Wilkinsonom. Nepočítam šmatlavosť pri vyzliekaní trička. To ti odpustím. Je zjavné, že nie si vo svojej koži.“ Jej podpichovanie bolo pre tento krát ako facka.

Nemal náladu na jej posmešky ohľadne jeho tela. Nevšimol si ju, keď vošiel do miestnosti. Ak by to tak bolo, nikdy by si pred ňou to prekliate tričko neskúšal vyzliecť. Nie že by bol hanblivý. Mužská nahota do pól pása bola samozrejmosťou. Tolerovaná spoločnosťou a nepoburujúca. Šlo o to, že ona bola práve takto sarkasticky krutá a jeho telo nebolo samý sval. Bol príliš lenivý a zaneprázdnený počas, pre iných, voľných dní. Nemal čas na posilňovňu alebo podobné hlúposti.

Rád by jej vytrel zrak tehlami na  bruchu a pevnými prsnými svalmi bez jediného chĺpka. Ale nemohol. Bol priemerný muž. S chlpatými prsnými svalmi a tenkým pásikom ťahajúcom sa mu po bruchu dole. Poznal pár chalanov, čo si holili hruď. Boli to však plavci. Každý z nich si ju holil s mierne metrosexuálnymi sklonmi. On si hruď nechával tak ako je. Mal pocit, že to už nebola hygiena a prekračovalo to istú hranicu normálnosti.

Nebol dokonalým vyobrazením muža na titulných stránkach časopisov pre ženy. A prvýkrát ho to skutočne škrelo.  Chcel mať na bruchu pevné svaly a byť dosť neodolateľným pre dievča pred ním. Ani vlastne nevedel prečo. Možno len pre ošetrenie rán na jeho egu. Vedel, koľkí prešli jej rukami, že mala vysoké nároky. Ak by bol pre ňu lákadlom, mohol byť už potom zaujímavý pre ktorékoľvek dievča bližšie jeho dosahu.

Myšlienky tohto typu ho vystrašili. Hodnotiť svoju osobnú príťažlivosť na základe Katinho názoru? Nebol si istý, či je to jeho skopaným sebavedomím alebo do jej mienky na osobu vkladal tak veľký dôraz.

Mykol sebou pod nečakaným dotykom jej dlaní na bruchu. Bolo to tak neuveriteľne dávno, čo sa ho niekto dotýkal. Týždeň, dva? Pokojne to mohol byť aj rok. Aspoň ten pocit malo jeho telo, keď cítil jej dotyky, jemné ako motýlie krídla, krúžiace okolo jeho pupka.

Zaťal čeľusť v snahe nájsť silu dostať sa z tej opitosť vyvolávajúcej nežnosti. Prahol po dotykoch a láskaní. Jeho telo bolo zvyknuté na pravidelnú dávku uvoľnenia a opatery. Jej ruky sa posunuli vyššie a on si uvedomil, že to už nemôže byť náhoda. Skúmala prstami jeho pokožku a náznaky svalov pod ňou. Skúsenými pohybmi prstov sa prehrabávala v jeho riedkych, svetlých chĺpkoch, zatiaľ čo mu tým brala dych. Vedela, ako na neho pôsobí to, čo robila? Skúšala či aj nad ním ma moc ako nad ostatnými? Robila to preto, aby sa na ňom mohla neskôr zabávať?

Cúvol, hádzajúc na ňu hraný kyslý ksicht. Jeho srdce si dávalo maratón a jediné, čo ho držalo v hrudi boli rebrá. Potreboval ženskú. Nemohol si dovoliť, aby sa mu ešte niekedy niečo podobné pri Kate stalo. Bolo to šialené. Jeho reakcia, teda skôr jeho tela, ho vybičovala ešte väčšmi. Celý deň bol na dve veci.

„Mám u prdele môj postup v tvojom rebríčku,“ škeril sa, naťahujúc sa po tričko na vešiaku.

Stála stuhnutá na mieste s rukami spustenými pozdĺž tela a len ho sledovala. Vyzerala takmer zraniteľne. Čo sa zdalo neuveriteľné už len preto, že po tých rokoch, čo sa poznali, si povedali také veci, že ublíženosť už nebola reálna.

Jemne sa uškrnula, prekrižujúc ruky na prsiach. „Čo ti zasa sadlo na nos?“ opáčila s výsmechom v hlase, naťahajúc sa, aby mu pomohla s pracovným čiernym tričkom s logom predajne.

Znova na krok cúvol. Nemal v pláne zopakovať si predstavy, ktoré jej ruky v jeho hlave vytvárali. Bojujúc s krátkym rukávom, aby sa neotrel veľmi o boľavú ruku vrčal, až kým mu ju znova ona nestiahla a prekvapene sledovala stopy po úderoch.

„Ty si sa bil? Alebo si uštedril jednu výchovnú stene.“ Jej mandľové oči boli rozšírené a prstami jemne prechádzala po opuchu.

Pretiahol si zvyšok trička, upravujúc ho jednou rukou, no druhú nechal v tej jej.

„Nie som maniak, aby som trieskal do steny.“ Sám počul až mierne hrdý tón, ktorý sa objavil z nenazdajky v jeho hlase.

„Povedz, že si zmlátil jeho a ja ťa  posuniem na prvý stupienok.“ Ťahala ho k stoličkám okolo malého stolíka, kde mali kútik na jedlo a nechal sa posadiť.

„Rozmlátil som mu hubu na nepoznanie, Cute. Nemal čas sa ani brániť, aký som bol rýchly a moje údery ochromujúce,“ pýšil sa, schválne vynechávajúc tú časť o tom, ako do seba nechal tĺcť. To nebolo podstatné.

Videl v jej očiach prekvapenie, detailne skenovala jeho tvár, hľadajúc známky boja. Iba sa usmial. 

„Ani sa ma nedotkol. Nemal kedy, dva údery a ležal na zemi,“ chvastal sa a sledoval uchvátený pohľad dievčaťa.

Hrialo to. Zvláštnym neznámym spôsobom. Kašlal sa na hlások, ktorý mu šepkal, že klame. Že ak by sa bránil, nevyšiel by bez ujmy. Fascinácia v jej čokoládových očiach však aj napriek tomu bola balzamom.

„Neuveriteľné. Rozprávaj, všetko pekne dopodrobna. Si tak sexy, keď rozprávaš o tom, ako si tomu Golemovi rozbil ústa,“ vzdychala s trošku prehnanou potrebou z neho vypáčiť detaily.

Zasmial sa a sledoval ju, ako z kabelky vytiahla akýsi krém v kovovej tube.

„Je to síce na bolesti svalov, ale myslím, že analgetikum, ktoré obsahuje, by ti mohlo pomôcť aj na túto bolesť. Ja si tiež zvyknem šmrcnúť, keď mám cyklus otcove tablety na bolesť zubu a vždy pomôžu,“ vysvetľovala, rozotierajúc mu gél na ruku v nežných, malých, opatrných pohyboch.

Muselo niečo lietať vo vzduchu, inak si nevedel vysvetliť tú nutkavú potrebu žien v jeho blízkosti starať sa o neho. Ale mlčal. Bol by blázon, ak by sa sťažoval.

Nechcel ju upozorňovať, že tie lieky na zuby jej pomáhajú skôr ako placebo. Veď ona bola práve v tej chvíli jeho žijúcim. Ako by sa jej mohol posmievať?

„Akoto, že máš v kabelke mastičku na bolesť svalov? Nevyzeráš na starú babku, ktorú trápia kŕče,“ spýtal sa, ceriac na ňu zuby, len aby rozptýlil svoju pozornosť od štípania a bolesti.

Nebol si istý, či bolo dobré nanášať tú masť na otvorené ranky. Ale bolo roztomilé, že sa starala. Čert nech vezme otravu krvi alebo zahnisanie.

„Vieš čo to dá námahy vydržať v tých vražedných topánočkách? Som príliš nízka, aby som si mohla dovoliť tenisky. A krása niečo stojí. Často bolí. Preto.“ Mykla plecom, skláňajúc sa k jeho ošetrenej ruke, aby na ňu ako mamka fúkla trošku vzduchu.

„Tvoja výška je rozkošná, nemusíš si ničiť nohy a spôsobovať si nábeh na kŕčové žili. My chlapi máme radi nízke dievčatá. Vyvolávajú v nás potrebu chrániť a starať sa. Mám rád, keď si v tvojich masážnych šľapkách a siahaš mi do pól hrude.“ Tento krát on pohol ramenami, akoby o nič nešlo a ona sa na neho pozrela študujúcim pohľadom.

„Prečo si sa vlastne bil? Nie je to už trošku oneskorená reakcia?“ Pretočil očami v hranej frustrácií.

Skutočne mu však jej zvedavosť robila dobre. Potreboval to zo seba dostať. Dúfal, že nebude jeho bazou, ktorá nakoniec všetko vypíska, ale nutnosť zveriť sa aspoň niekomu ho ničila.

„Prisahaj, že to nikomu nepovieš!" vyzval ju, nakláňajúc sa sprisahanecky viac k nej.

Prikývla, robiac si na srdci krížik. A to mu stačilo. Povedal jej všetko.

S otvorenými ústami počúvala čo videl a čo si navzájom s tým hercom povedali a len neveriacky krútila hlavou. Cítil sa ako klebetná baba, ale nemohol si pomôcť. Počkala, kým neskončil. Kým sa znova neupokojil po búrlivom predslove o tom, aký vypočítavý hajzel je ten teploš.

Žmúrila a on vedel, že má niečo na jazyku. Vyzval ju kývnutím hlavy nech spustí a ona sa len zasmiala. Obaja vedeli, že on chce počuť jej názor, chce aby na neho nadávala a spolu sa vysmievali ich bývalej kamarátke.

Chcel počuť, že urobil dobre, že mu nabil hubu a že mal viac za to, že ju zviedol, aj keď ju v skutočnosti nechcel. Ak to, čo medzi nimi vlastne bolo sa dalo nazvať zvádzaním. Ale to už aj tak bolo jedno.

„Aký bol ich bozk?“ vyhŕkla a jemu zabehol vzduch.

To skutočne chce vedieť toto? Po tom, čo jej povedal, je to jediné, čo ju zaujíma?

„Nebol som ich perami, skutočne netuším, Cute.“ Snažil sa nevypustiť smiech, čo sa mu rodil v hrdle pri pohľade na jej vzrušený výraz tváre.

„To mi je jasné. Len som chcela vedieť, či sa hrýzli, vrčali alebo tak. No chápeš. To sa nevidí každý deň.“ Horlivo vysvetľovala, rozhadzujúc rukami pred jeho tvárou.

Zasmial sa na jej sedliackej zvedavosti. Trošku mu prišla ako dievča z dediny.  Zabával sa na nej. No nemal v úmysle jej odpovedať. Obrázok bozkávajúcich sa chlapov bolo to posledné, nad čím sa chcel zamýšľať.

„No tak, nebuď taký. Povedz! Vrčali na seba oplzlosti a obchytkávali sa? Hrýzli?“

Liezla mu s tým pekne na nervy a on vedel, že bola chyba vešať jej to na nos a že mu nedá pokoj kým neodpovie.

„Bol to úplne normálny bozk. Nežný a láskyplný. Ja neviem, do pekla, Cute! Ja na to skutočne nechcem myslieť! Boli k sebe nežní. Stačí? Tedd mi viac než raz povedal, že Nikolasa miluje. A ty budeš mlčať, jeho otec je pravdepodobne akýsi pošahanýmagor. A teraz stačí. Žiadne otázky typu ako sa bozkávali, či sa obchytkávali alebo čokoľvek. Mám pocit, že z tých rečí tepliem.“

Zasmiala sa, šomrajúc si niečo pod nos. Začul niečo, ako že ďalšiu stratu by ten svet už neuniesol. Ale nemienil sa jej k tomu vyjadrovať.

„Drž ústa zavreté, Katie, lebo oľutuješ!“ vyhrážal sa jej, ťahajúc si ju pod pazuchu, aby jej mohol rozstrapatiť vlasy.

„Prestaň! Nič nepoviem, len mi, prosím, prestaň ničiť vlasy,“ prosila ho, krčiac sa viac v snahe sa mu vyšmyknúť.

Nechal ju, aby mohol otvoriť dvere, ako správny gentleman ju pustil prvú.

„Si ako bublinková fólia,“ zahlásila, cúvajúc vo svojich ortopedických šľapkách, ktoré sa jej vyzúvali.

„Bublinková fólia?“ zopakoval s temným úsmevom, čakajúc na vysvetlenie.

Prikývla pri čom sa jej noha vyšmykla z neupevnej  obuvi a mohol zazrieť, ako sa jej telo pomaly rútilo k zemi. Natiahol sa po ňu, stavajúc ju v dostatočnej vzdialenosti od seba na pevné nohy.

„Na prvý pohľad s jasným jednoduchým použitím. No pri krátkom dotyku sa stávaš zábavnou závislosťou.“ V očiach jej iskrila nezbeda, keď sa ním nechala držať, čakajúc jeho spätnú väzbu.

Pustil ju. Pomaly ju obchádzajúc, skrýval smiech za mrzuté mrmlanie.

„Bublinková fólia. Tak to teda ďakujem. To je ešte horšie ako Jacklin.“ Nebolo. No to si odmietal pripustiť.

Odpoveďou mu bol silený smiech, ten čo počul u nej doma. Nechcel sa zamýšľať nad tým prečo.

Zavesila sa do neho a so smiechom provokatívne dokola ako malé dieťa opakovala jeho ďalšiu prezývku z jej réžie.

Zapol všetky mozgové závity. Musel vymyslieť dáku novú aj on. No nič okrem Cute ho nenapadalo. V tej prezývke bolo absolútne všetko.