BM - 9. kapitola

Autor: Iveta

Držal viečka zatvorené a snažil sa pravidelným, pomalým dýchaním utlmiť smrť prinášajúcu bolesť hlavy. Mal pocit, že snáď jeho mozog hľadá spôsob, ako sa dostať z crania von masakrálne krutým spôsobom. Nepomáhalo ani svetlo, presvitajúce cez okná bez žalúzií, na ktoré sa sústredil po pomalom rozlepení viečok.

Namiesto nich bol na garniže natiahnutý záves z jemnej lilavej látky, posiaty umelými motýlikmi rôznych veľkostí a odtieňov fialovej.

Starosť o jeho treštiacu hlavu bol hneď tým najmenším problémom. Nebol doma. On nemal závesy a už vôbec nie zdobené plastovým, trblietajúcim sa hmyzom.

Unavená myseľ mu ponúkala najlogickejšie vysvetlenie. Opitá jednorázovka. Musel byť úplne na šrot. Nepamätal si, že by odchádzal s nejakým dievčaťom. A jeho vybíjačka nebola v izbe. Bol sám. V zjavne dievčenskej izbe, plnej obrazov kvetín a krajiniek. S obrovskou, skutočne ohromnou, kopou kníh. Vyzeralo to, akoby tá neznáma vykradla mestskú knižnicu. Boli všade v poličkách vstavanej knihovničky, na  nočnom stolíku, na písacom stole a dokonca aj na podlahe zazrel pár diel, od jemu neznámych autorov.

Neblahé tušenie prešlo jeho chrbticou a až ho striaslo pri predstave, že by...

Zatriasol hlavou, strhávajúc zo seba tenkú deku, ktorá zjavne slúžila ako prikrývka.

„Oblečený,“ vydýchol úľavne, skrývajúc tvár v dlaniach. Skutočne nebol pripravený na konfrontáciu s akoukoľvek po noci, ktorú si nepamätal.

Už tak to len predstava, že sa s ňou bude musieť pozhovárať o jeho vyčíňaní  a o skutočnosti, ako sa dostal do jej domu ho napĺňala hrôzou a trápnosťou. Presne pre takéto nešťastné chvíľky a, samozrejme, aj pre agresiu, ktorú alkohol v mužoch prebúdza, sa jeho nadmernému požívaniu vyhýbal.

Jeho kamarát sa raz opil do nemoty tak mocne, že rozbil jednému chlapcovi hlavu a spôsobil mu otras mozgu. Chlapec skončil v nemocnici a on sa súdil dlhé mesiace. A pri tom, bez alkoholu v krvi, to bol slušný chlapec, vzorný študent so žiarivou budúcnosťou.

Dvere na izbe sa otvorili a on sa rýchlo postavil na nohy, stavajúc sa tvárou k nim. Jeho nohy sa rozklepali a žalúdok urobil nepríjemný kotrmelec, keď sa stretol s Katiným pohľadom.

Nebol schopný slova. A ona si jeho nemotu užívala s vlhkými vlasmi, jemne presušujúc ich končeky uterákom. Bez tej tony líčidiel, ktorými vždy zapatlala svoju tvár bola takmer rozkošná. Bola rozkošná. Pripustil si nakoniec. Bez make -upu bola jej tvár detsky nevinná a oči v tvare mandlí boli nežnejšie, teplejšie. Pleť mala krásny marhuľový odtieň a nie neprirodzene okrový s výraznými líčkami. Samozrejme, on nemal rád dievčatá, čo sa priveľmi maľovali. Bol naturalista a aj keď pre ostatných boli jej úpravy tváre normálne a možno prirodzené, on si ju práve teraz dokázal skutočne prezrieť. Vidieť jej krásu.

V tielku so špagetovými ramienkami a jednoduchých pyžamových nohaviciach s kvetinkami vyzerala zraniteľne, tak neuveriteľne nežne.

Usmiala sa na neho a odhadzujúc uterák na posteľ sa k nemu pohla s neznámym leskom v očiach. Naprázdno prehltol, cúvajúc, až narazil do steny a ona sa s nadvihnutým pravým obočím tíško zasmiala.

Musel byť skutočne vtipný. Veril jej.       

„Ahoj, zlatko,“ šepla, keď prerušila vzdialenosť medzi nimi.  Zatlačila dlaňou do stredu jeho hrude. Pritlačila ho tým gestom úplne k stene a on zatajil dych. Nevedel o čo sa to dievča pokúša a jeho ešte opitý mozog nevedel premyslieť reakciu.

Pohladila ho po celej  hrudi až k bruchu, pradúc na neho v tesnej blízkosti ich tiel.

„Večer to bolo nádherné,“ šepla, stavajúc sa na špičky, aby ho mohla pobozkať.

Jeho mozog sa uškvaril. Katarína, tisnúca sa na neho, šepkajúca ódy na ich noc bola apokalypsa. Nespomínal si na nič. Jemne zatlačil do jej ramien, objímajúc ich v dlaniach, aby ju od seba mohol dostať aspoň na takú vzdialenosť, aby nezasahovala do jeho osobného priestoru.

Ani sa nesnažila zotrvať v tej mizivej vzdialenosti jeho do poly vystretých predlaktí a s miernym mračením sa vrátila späť, tlačiac sa do jeho hrude.

„Včera som ti tak blízko nevadila,“ obvinila ho s našpúlenou pusinkou.

Nevedel ako zareagovať. Ak by to bolo cudzie dievča, bolo by to oveľa jednoduchšie. Mohol by sa zachovať ako hajzel a proste odísť  s tým, že mu je to ľúto. Ale toto bola Kata. Poznal ju tri roky a nemohol byť smrad. Taktiež však nevedel, ako jej s citom vysvetliť, že si nepamätá absolútne nič.

„Povedal si, že nádhere voniam a mohol by si vôňu mojich vlasov vdychovať večnosť. Už sa ti nezdá tak krásna? A nezvyčajná?“ vyčítala ublížene a kútik jej trhol pri tom, ako sa mračila.

„Krásne ti voňajú vlasy,“ vydýchol fascinovane do vrchu jej hlavy a na dôkaz si znova poriadne zhlboka vyplnil pľúca jej vôňou. Nebola to aróma, ktorú by mohol opísať  a ktorá sa poväčšine pripisovala  žene. Vždy každá voňala po mede, vanilke, kvetinách, smotane, či ovocí.

Katarína voňala skôr akousi čudnou zmesou chemického nešpecifikovateľného charakteru. No nebolo to nepríjemné, či dráždivé. Naopak, lahodilo to jeho zmyslom. A on sa skutočne snažil v tej zmesi umelých aróm a kvázi podporných súčastí jej šampónu, na rast či čokoľvek, zadusiť. Jeho čuchové receptory boli preplnené a vyladené po dlhú dobu len na citrusy. Zmena bola nádherná. Katarína voňala nádherne.

Zatriasol hlavou a sledoval dievča pred sebou, ktoré naťahovalo krk, aby mu mohla byť zarovno a hľadieť mu do očí.

„Kata, ja...“ Nevedel, čo povedať, zjavne si pamätala viac, ako on a bol z toho nesvoj.

Sebecky dúfal, že bude mať rovnaké okno  a nebude to až tak trápna situácia.

Znova zatlačil do jej útlych ramien, hryzúc si spodnú peru a vyhýbajúc sa očnému kontaktu. Posral to. Nemohol to viac posrať ako nocou s ňou. Sexom s kamarátkou jeho bývalej priateľky.

„Ty čo?“ Zvraštila tvár a jej spodná pera sa rozochvela.

Do kelu, nechcel aby plakala. Nechcel jej ublížiť. Bola úplne iná. Nepoznával ju. A nebol vo svojej koži z novej Kataríny.

Hrabol si do vlasov, hľadajúc správne slová, no neprichádzali. „Je mi ľúto, ale ja...“ Jeho koktavé ospravedlnenie prerušil jej hlasitý smiech.

Capla mu do hrude, zapierajúc o neho, aby sa pod náporom záchvatov rehotu  nezrútila na podlahu. „Keby sa vidíš. Bože! Pohľad na nezaplatenie. Fakt si myslíš, že by sa medzi nami dvoma...“ Kmitala medzi  nimi rukou a výsmešne pri tom krčila nos.

Odľahlo mu. Neuveriteľne veľmi. Ani sa nesnažil skryť spokojný výdych vzduchu. Úplne odpálený nebol schopný ničoho, len spokojného úsmevu. Nebolo to tak veľmi v prdeli, ako sa obával.

Na jej tvári sa objavilo zamračenie a tenké, dokonalé obočie sa takmer spojilo na koreni nosa.

„Fajn, nemusíš to zas až tak radostne prežívať! Tak trochu ma to uráža. Sex so mnou by bol ten najlepší zážitok. To ti prisahám,“ zahrmela a on sa zasmial, strapatiac jej vlasy.

„Som presvedčený, že takto si zlákala každého jedného za budovu baru,“ neodpustil si štipľavú poznámku a vychutnával si jej odurdený výraz tváre.

Možno bol trošku krutý, ale ona si z neho tiež vystrelila a ten vtip nebol vôbec pekný. Nie preto, že by bola Kata tak neatraktívna. Dokonca aj na neho vplývala jej krása, teraz bez tých šminiek, možno ešte viac ako inokedy. Išlo o to, že bolo doslova nepredstaviteľné, čo by to s ich dokonalým vzťahom plným podpichovania a sarkazmu porobilo. Už tak bolo dosť hlúpe a rušivé, že sa ocitol jemu z neznámych dôvodov v jej dome, izbe, v neposlednom rade posteli.

„Môžeš mi povedať, čo robím u teba doma? Prosím. Neviem si spomenúť, čo tu, do pekla, hľadám.“ Obrátil karty a masírujúc spánky si sadol na kraj jej postele.

Sadla si za neho, sťahujúc jeho ruky aby ich, mohla nahradiť svojimi.

Jej malé prsty na jeho boľavej hlave čarovali a aj keď nechcel, spokojne zapriadol. Dokonalosť a šikovnosť jej rúk na jeho lebke bola prekvapujúca. No nemal odvahu ani prehovoriť, aby si to nerozmyslela. Bola dobrá v tom, čo vystrájala s malými prštekmi po stranách jeho hlavy.

„Po záverečke sme mali obaja značne pod parou. Teda, ty o hodne viac. A ja som odmietala dopustiť, aby si šiel sám a ty si odmietal pripustiť, aby som po odprevadení tvojej maličkosti šla cez mesto sama. Keď sme opití, zázračne nám to klape. Dokonca tak, že máme jeden o druhého navzájom strach.“ Počul v jej hlase smiech, ale nemienil na to reagovať. „A tak som v opileckej dobromyseľnosti navrhla, že by si mohol prespať u mňa. Súhlasil si.“ Cítil, ako mykla plecami a ukončila masáž jeho mozgu, potľapkaním jeho ramien.

„Skutočne?“ Neveril, že s niečím takým súhlasil, ale bolo zjavné, že áno.

„Hlúpa otázka. Si v mojej izbe, nie? Skús sa spýtať niečo rozumnejšie,“ podpichla ho, zapierajúc sa do jeho ramena pri lezení z postele.

„Ako som sa mohol zobudiť v tvojej posteli?“ Nebola to otázka mierená skutočne jej. No ona sa posadila na zem, opierajúc o stenu a venovala mu jemný úsmev.

„Mal si ustlané na gauči. No po chvíli si prišiel s prosíkom, či by si nemohol spať so mnou. Že nechceš byť sám. A páči sa ti predstava, ako sa k tebe túlim s mojimi vlasmi v tvojej tvári. Že si sa do mojej vône neodvratne zamiloval.“ Prikývla si a on naopak horlivo pokrútil hlavou na nesúhlas. Odmietal niečo také.

„Ach, Jacklin,“ vybuchla znova do smiechu. „Ty mi skutočne skočíš na všetko,“ zabávala sa, capkajúc ho po tvári.

Ak by nemal tak hroznú opicu, bol by jej niečo povedal. No jeho mozog bol mimo prevádzky a tak nemohol dosť aktívne reagovať na jej ataky.

„Urobila som ti prezentačku otcovho domu a skončili sme v mojej izby. A ty si bol tak láskavý, že pokiaľ som ti  chystala gauč, drzo si zachrápal v mojej mäkučkej postieľke. Musela som spať na tom otrasnom gauči. Takže mi dlžíš, aby sme si boli na čistom. Mám chrbticu úplne dokurvenú.“ Mračila sa, masírujúc si dlaňou krk.

Cítil sa skutočne trápne. Nechcel byť nezdvorilý a už vôbec nie sebec, ktorý by si ukradol pohodlie, ktoré bolo jej. Červený v tvári, ako pivónia, sa postavil pripravený zdrhnúť a nestretnúť sa s ňou minimálne mesiac.

„Neviem, čo povedať. Hm... Prepáč za ten včerajšok a boľavú chrbticu a nepohodlie. Za všetko.“ Zúfale pohodil rukou a nakoniec ju zaparkoval na svojom krku, masírujúc si z rozpakov šiju. „Ja už asi pôjdem. Tak ahoj, CuteKatie. A ešte raz, fakt sorry.“ Pohol sa k dverám, no ona ho zastavila, vyskakujúc z postele.

„To je v pohode, Jacoblind. Bože, nebuď tak úzkoprsý. Podpichujem ťa. Včerajší Jacob by to pochopil. Kurňa, opica na teba pôsobí ako analgetikum. Si úplne fackovací,“ vzdychla strápene a v očiach jej hrali iskry. „Zabavila som sa. Skutočne. A navyše, je málo po pól siedmej. Čo keby si si dal so mnou a fotrom raňajky? Robí tie najlepšie chlebíky vo vajíčkovom župane, aké si kedy jedol,“ lákala ho s milým úsmevom.

Nebol presvedčený o tom, že by jej pozvanie bol dobrý nápad. Už tak bolo ráno viac než trápne. Stretnutie s jej otcom bolo iba čerešničkou na torte v tejto ošemetnej situácií.

„Nemyslím, že je to dobrý nápad,“ zamietol jemne v snahe ju neuraziť. Ale ona len nad jeho vyjadrením kývla rukou, absolútne ignorujúc jeho rozhodnutie.

Preplietla prsty s tými jeho a potiahla ho všetkou silou von z izby. „Naješ sa, potom si choď kam chceš. Navyše, ešte musíme prebrať dátum môjho pohovoru u teba v práci.“ Poťukala po jeho vnútornej strane predlaktia, kde sa na jemnej koži, ako päsť na oko, vynímal text čiernou centrofixou.

„Tak tú prácu mi teda skutočne dohodneš?“ spýtala sa, pritlačená na jeho hruď a on spokojne prikývol s tvárou stále v jej vlasoch. A zrazu bola preč, poskakujúc pri bare. Sledoval ju so zamračeným pohľadom a nemal ani odvahu hádať, čo tá malá jašterica zasa vymyslela.

Vrátila sa naťahujúc po jeho ruku. Zubami otvorila čiernu fixu a nezrozumiteľne hmkajúc tvorila krátky odkaz triezvemu Jakubovi. Spokojne si vybrala uzáver z úst a zatvárajúc fixu jemne fúkla na jeho kožu. „Aby si nezabudol, ty opitá hlava.“

„Vybaviť job mojej sladkej Cutínke,“ čítal ťažko aj napriek tomu, že písmo bolo pekné a veľké.

„Pamätám si, nemaj strach.“ Poťukal si na spánok a nechal sa, stále ju držiac za ruku, odpraviť von z jej izby.

Nevedel si predstaviť, ako bude ich spolupráca vyzerať. Jeho opitá hlava vymyslela niečo, s čím by nikdy nesúhlasil. Ale čo si navaríš, to si aj zjedz. Nechcel si kadiť do úst a tak mu nezostávalo iné, ako skutočne navrhnúť šéfovi brigádničku. Katarínu... Už len tá predstava, ako spolu trávia toľko času, mu nahnala husiu kožu. Mal rád hádky s ňou, ale osem hodín denne? To je veľa užaj na koňa.

Z kuchyne počul hluk a praskanie oleja. A dokonca, aj napriek žalúdku, sa v jeho ústach vytvorili sliny. Mal skutočný hlad.

Zostal stáť v predele chodbičky a nemienil sa odtiaľ pohnúť, kým ho Kata nepredstaví. Taká hanba.

„Dobré ránko, oci,“ pomaznala sa, objímajúc vysokého, zavalitého muža v červenej zástere.

„Aj tebe, miláčik.“ Úsmev ozdobil jeho bacuľatú tvár a vtisol jej na vrch hlavy krátku pusu. Potom však zdvihol pohlaď a jeho hnedé, usmievavé oči, ktoré zdedila Kata po ňom, sa zvedavo zamerali na neho. „Ty musíš byť jej priateľ. Som rád, že už mi konečne jedného z nich prišla aj ukázať.“ Pobavenie v jeho očiach ho zaskočilo, no ruku, ktorú k nemu natiahol prijal.

„Som... kamarát,“ uviedol ich väzby na správne miesto a jej otec sa neprestal tváriť pobavene.

„A ja som sa potešil, že by si konečne mohla dospieť,“ vzdychol, obracajúc sa na svoju dcéru.

„Tak to nie je, oci. Mám priateľa. Len pracuje. Toto je Didin frajer, Jakub. Iba môj kamoš. Nerob zo mňa stále prostitútku!“ prskla, hádzajúc svoje telo do stoličky.

„Sama ju zo seba robíš, anjelik. Už sme sa o tom bavili. Ale nebudem ti brániť. Radšej v mladosti ako v manželstve,“ poznamenal bez emócií a potľapkal ju po ramene.

Jakub sledoval jej červenú tvár a premýšľal, či je to zadržovaným hnevom alebo studom. Ale Kata sa nehanbila nikdy a už vôbec nie za svoj životný štýl. Tak to muselo byť pre zúrivosť, ktorú držala pod pokličkou.

Prekvapovalo ho, že jej otec o tom vedel. Nebolo samozrejmé, aby sa s niečím takým zverovali deti rodičom. Ale Katarína bola rarita. Vo všetkom.

„No tak sa posaď,“ vyzval ho prešedivený pán a on poslušne sadol pri Katu.

„Povedz, Jakub, máš už vybranú vysokú školu? Moja dcéra sa nevedela rozhodnúť a poslala hneď na tri,“ sťažoval sa mu popritom, ako vykladal taniere na stôl.

„Áno, pane. Ale  mám pred sebou ešte maturitný ročník. Kto vie, čo sa stane. Možno sa rozhodnem pre niečo iné alebo taktiež pošlem na viac škôl. Je dobré mať na výber. A Kata je šikovná študentka, som presvedčený, že to bude práve ona, čo si bude vyberať.“ Povzbudivo sa usmial na Katarínu a ona na neho na oplátku vyvalila svoje čokoládové oči.

Nepáčil sa mu tón, akým o nej jej otec rozprával. Bolo mu jasné, že ju miloval. No vyzeralo to, akoby jej nedôveroval a neveril v ňu tak, ako by si zaslúžila. Aj keď mal na Katu svoj názor, jedno jej vziať nemohol. Nebola blbá a vedela zamakať. Nepochyboval o tom, že jej príde zo všetkých škôl kladná odpoveď.

Jej otec sa spokojne usmial. Venujúc jej jedno žmurknutie, na čo ona zareagovala začervenaním. Vidieť Katu s rumencom v tvári bol nezabudnuteľný obraz.

„Je krásne vedieť, že má moja dcéra tak dobrého priateľa, čo v ňu verí. A čo si sa teda rozhodol študovať?“ Necítil sa príjemne pri výsluchu, ale rozumel, že jej otec chcel udržať rozhovor. A možno bol len skutočne zvedavý a povahovo totožný Kataríne. Nestaral sa o nič a len hasil svoju zvedavosť otázkami.

„Chémiu, pane. No asi farmáciu a potom neviem. Chcel by som sa zamerať na analytickú chémiu. Práca v labáku a podobne. Možno tvorenie nových liečivých látok.“ Mykol plecom.

V podstate to o ňom vedela len matka a Dida. Nikomu ešte skutočne nepredostrel svoje plány. Bolo zvláštne o tom zmýšľať nahlas. Ľudia si ho už tak zaškatuľkovali pre jeho prílišnú snahu ako nudného kockáča, ktorý nevie nič, len viesť siahodlhé debaty o veciach, ako fyzikálne zákony alebo periodická sústava prvkov.

Cítil na sebe dva páry prekvapených očí. A nemal odvahu pozrieť ani do jedných, kým Kata nevzdychla.

„Mohol by si vynájsť liek na rakovinu? Že?“ Nádej v jej hlase ho zraňovala. Všetci vedeli, že ju  rakovina pripravila o jej mamku. No nikdy o tom nerozprávala. Bola kopa sarkazmu, vtipu a radosti.

Chcel jej sľúbiť, že áno. Ale rakovina bola mrcha. Roky sa snažili nájsť spôsob, ako ju nadobro odstrániť, podobne ako choleru alebo inú chorobu, ale nedarilo sa. Bolo otázne, či sa to niekedy podarí.

„No, to je príliš vysoký level. Ale ak by som raz dostal ponuku na spoluprácu, neodmietol by som. Samozrejme, že ma aj to napadlo,“ priznal sa, nepohodlne sa ošívajúc.

Jej otec tresol svojimi veľkými dlaňami o seba a v očiach mu hrala spokojnosť. „No vidíš, dievča. Ach, keby si prestala strácať čas s tými tvojimi jednorazovkami, aj tebe by sa mohol ujsť takto šikovný muž. Ale s tvojim štýlom života si tak inteligentný chlapec nikdy nezačne s dievčaťom, ako si ty,“ usmieval sa na svoju dcéru.

A v Jakubovi to vrelo. Nemohol celkom pochopiť toho muža. Nevedel, či si z dcéry robí žarty a preto ten úsmev alebo tým úškrnom len chcel zjemniť odsúdenie a výčitky v jeho hlase.

Mal potrebu sa Kataríny zastať. Sám nesúhlasil s jej životom a mnoho mužstvom, ale bola to jej vec. Nezanedbávala školu, nebrala drogy alebo nebola problematické dieťa. Dokonca nikdy nikomu nezlomila srdce. Užívala si život.

„Otec, prestaň, prosím. Ak by som bola synom, ani by si sa nepozastavil nad tým, koľko sexuálnych skúseností mám,“ vypľula rozhorčene.

Len si vzdychol, smerujúc pohľad znova na Jakuba.

„Po smrti jej matky som upustil z prísnej výchovy. Nechcel som byť ten zlý a stratiť ju. Už tak to bolo hrozné bez manželky. A chcel som jej vynahradiť chýbajúcu lásku. Dovolil som jej viac, akoby ktorýkoľvek iný rodič dovolil, len aby nebola tak sústredená na bolesť. Chcel som jej robiť radosť. Ale teraz, keď vidím, kam ju moja voľná výchova doviedla, premýšľam, či som neurobil chybu.“ Ťažký povzdych opustil jeho mäsité pery a Jakub sa už nedokázal ovládnuť.

„Myslím, že je Kata fantastické dievča. A vychovali ste z nej dokonalého človeka. Schopného lásky, súcitu a môžete byť na ňu patrične hrdý. Je silná a sebestačná. Podľa mňa jej životný štýl je len dôkazom jej emancipácie a vnútornej odhodlanosti. Ten, čo si získa jej srdce bude ten najšťastnejší muž pod Slnkom, pane. To mi môžete veriť.“ Pritakal si, zvierajúc jej malú ruku v tej svojej.

Nezvládal už počúvať tie hrozné výčitka a obvinenia jej otca.

„Je taká škoda, že chodíš s Didiankou. Ešte nikoho som nepočul tak krásne rozprávať o mojej dcére,“ vzdychol si, sústredený na ich prepletené ruky.

Kata sa zasmiala, vymaňujúc si prsty z tých jeho. Bola nervózna. A on sa preto necítil dobre. Najradšej by zostal a dal jej otcovi ústnu lekciu, ako pristupovať k svojej dcére.

„S Didou sme sa rozišli, pane. A o vašej dcére všetci hovoria len pekne,“ neklamal. Katu mal každý rád. Bola ten extrovertný typ človeka, čo rozosmial aj mŕtvolu.

„Tak to potom nie je problém, aby si sa stal mojím zaťom.“ V jeho očiach iskrilo rovnako, ako zvyklo v Katiných a on sebou znova pomrvil.

Kata sa sucho a strojene zasmiala. „Oci,“ varovala ho cez silený smiech.

„Bolo by mi cťou, pane. Ale vaša dcéra už  priateľa má. A som mladší o vyše roka. Nemyslím, že by Katka stála o mladšieho.“ Pristúpil na rozhovor o nikom a o ničom.

„Vek je len číslo, chlapče,“ upozornil ho jej otec, žmurkajúc na svoju dcéru, ktorá sa zasa začervenala.

„Okej, čo keby ste prestali v mojej prítomnosti rozoberať moju veľactenú osobu, akoby tu medzi vami nebola prítomná?“ vybuchla v hranom hneve, na čo sa už skutočne musel zasmiať aj on.

Neuveriteľné ráno.

Kata zmizla niekde v dome a medzi mužmi panovalo napäté ticho. Až do doby, než sa jej otec neospravedlnil, že musí ísť do práce.

Vrátila sa a podala Jakubovi jeho mobil. Nemal páru, kedy sa dostal k nej, ale už tak bolo trápne, že si nepamätal cestu k nej. Nechcel to ešte hrotiť.

„Do pekla!“ uľavil si po tom, ako zbadal dvadsať zmeškaných hovor. „Myslím, že som bezdomovec.“ Katarína sa zasmiala, súcitne ho hladiac po vlasoch.

„Tak si naplň brucho. Je možné, že je to na dlhú dobu posledné, čo do neho dostaneš,“ zabávala sa a tlmila rehot plnením úst. „Ďakujem za tie veci, čo si povedal otcovi, aj keď o mne nemáš práve najlepšiu mienku. Cením si, že si sa ma zastal.“

„Maličkosť. Sme si kvit. Ty si tiež trávila čas so mnou, namiesto toho, aby si robila niečo, čo ťa baví.“ Mykol plecom. „Navyše, nepovedal som nič, čo by som nemyslel skutočne vážne.“

Šibalsky sa usmiala  a znova sa k nemu natisla. „Skutočne? Takže by si si ma aj vzal?“ posmievala sa s mastnými ústami, špúliacimi ich tesne pred jeho tvárou.

„Bez debaty. Ale najskôr by som ti musel dať na tú tvoju pusu zámok.“ Zaťahal ju za naduté pery a ona sa odtiahla so smiechom nimi krútiac.

„A to si mi tvrdil, že sa so mnou miluješ hádať.“

„Milujem, ale nie dvadsaťštyri hodín denne.“

Po raňajkách ho odprevadila až k baru, kde nastúpil do svojho auta a namiesto školy si to namieril domov. Matka isto nespala celú noc a on jej musel veľa vecí vysvetliť. Dúfal, že ho do tej školy nakoniec nepošle. Nechcel tam ísť. Nechcel sa s ňou stretnúť a jeho opica potrebovala niečo na bolesť a posteľ. Akútne.

Didiana

Mala nervy vybičované z predchádzajúceho dňa a vlastne aj noci. Jeho matka, ktorú považovala za rozumnú a milú  ženskú, jej nedala pokoj celú noc. Volala najmenej miliónkrát. Dida to však odmietala zdvihnúť a keď už aj vibrácie, na ktoré si prestavila telefón, boli otravné, proste ho vypla.

Nemala v úmysle počúvať škrekot tej šialenej ženskej, ktorá je posadnutá svojim synčekom. Odmietala nechať sa urážať, čo by bolo pravdepodobne to jediné, čo by z úst jeho matky počula. Neodišiel práve najpokojnejší. A mohla len hádať, čo všetko tej šialenej hysterke vykvákal. Nemusela sa veľmi zamýšľať však nad spôsobom. Isto na ňu nakydal a invektívy boli základom jeho výlevu.

No ráno, keď si našla SMS, od svojej bývalej svokry, že mohol aspoň jeden z nich zdvihnúť a vysvetliť, kde sa túlajú, pochopila, že Jakub doma nebol. Že nedal svojej matke vedieť absolútne nič. Vtedy sa začala báť.

Jakub nebol typ človeka, čo by bol nezodpovedný, konal prchko. A hlavne, nikdy nenechal svoju mamu v nevedomosti. Nikdy ju nenechal sa trápiť. Robil vždy všetko pre to, aby bola spokojná. Teda v rámci možností sa snažil  byť dobrým synom a pomocníkom.

Aj napriek všetkému ho stále mala rada a bála sa o neho. No na vytočenie jeho čísla nemala dosť odvahy. Bolo otázne, či by vlastne zdvihol.

A tak netrpezlivo hypnotizovala dvere od triedy, či sa v nich neobjaví vysoká postava v polokošeli a tmavých džínsach.

Bolo však už po zvonení a nech by letel akoukoľvek rýchlosťou, nestihol by to. A to bol ten problém. On nemeškal. Takmer nikdy. Vždy boli v škole na čas, v predstihu.

Mobil v batohu ju dráždil. Chcela mu len zavolať a presvedčiť sa, že je okej. Že sa mu nič nestalo. Že si nič pre ňu neurobil.

Nebola si istá, či by bol schopný zájsť tak ďaleko. Nebol labilný alebo bláznivý. Vždy si udržal vizáž človeka nad vecou. Ale to nepekné ukončenie vzťahu... A jeho teatrálny výstup...

Dvere sa s treskotom rozleteli až sebou mykla a nebola jediná. Jeho hlasitý vstup do triedy neunikol absolútne nikomu a nastalo ticho, v ktorom by bolo možné skutočne počuť špendlík padnúť.

Svojimi dlhými nohami si to namieril k ich lavici a jej srdce urobilo premet a žalúdok zovrel raňajky, čo do neho ráno horko ťažko napchala. Cítila, ako sa snažil udržať oči inde, no nakoniec jeho túžba vidieť ju bola silnejšia ako zášť a doprial si rýchly pohľad.

Jeho šedé oči si ju premerali a namiesto toho, aby sa zastavil pri ich zadnej lavici, kde spolu sedeli od prvej triedy, ako sa spolu dostali na strednú, sa pohol vpred, úplne k prvej lavici. Nevenoval jej už ani pohľad.

Videla na ňom, že bol unavený, kruhy pod očami a strapaté ešte vlhké vlasy boli znamením, že toho veľa nenaspal. Taktiež to, že mal na sebe tie isté rifle ako predchádzajúci deň.

On nikdy nemal na sebe dva dni to isté.

Dievčatá v prednej lavici  mu venovali prekvapený pohľad a potom strelili vyplašenými očami k nej.  Bolo jej jasné, že diskutujú a ona je ústrednou hrdinkou ich debaty.

Blondínka sa usmiala, objímajúc Jakuba za zápästie, ktorým sa opieral o lavicu a prikývla, drgajúc do svojej susedky. Tá sa len zamračila, berúc si veci, aby si k tej vypatlanejbloncke mohol sadnúť jej Jakub. Zatiaľ čo odvrhnutá si to pelášila k nej. Obsadila Jakubove bývalé miesto, bez slova sa odťahujúc čo najďalej, akoby mala nákazlivú chorobu.

Nemohla tomu uveriť. On si chcel sadnúť k tej fuchtli? Vedela, že sa jej Jakub páčil a on to tiež vedel. V prvom ročníku vždy žiarlila na jej veľké kozy. Jakuba, ktorý sa na ňu až moc usmieval, jednostaj držkovala za milotu, ktorú tej novicke prejavoval. Bolo to detinské, ak sa jej chcel takto pomstiť.

Sledovala ich aj po príchode profesora. Už sa aj tak veľmi neučili. Väčšina profákov už mala na háku niečo ako drezúra. Do konca školského roka chýbal presne týždeň a oni sami sa už ladili na nič nerobenie s rodinou.

Mohla vidieť, ako sa ho neprestávala dotýkať. Hladkala jeho zápästie, rameno, usmievala sa a pritakala jemne na niečo, čo jej hovoril.

Osteň žiarlivosti sa jej zabodla priamo do srdca. Nemyslela, že sa cez ňu dostane tak rýchlo. Teda, nechcela aby sa cez ňu niekedy dostal. Potrebovala ho na blízku, pripraveného ju prijať, ak by si to rozmyslela. Ale on bol zjavne už za vecou. Nevyzeral, že by to jeho hrkútanie nemyslel úprimne. Dokonca sa usmieval a aj keď stačilo iba pootočiť hlavu, aby sa mohol na ňu pozrieť, neurobil to. Ani raz, ani nenápadný pokus skontrolovať ju.

Nemohla pochopiť, že to skončí tak jednoducho, že sa cez ňu preniesol tak, akoby sa poznali mesiac a nie dvanásť rokov.

No zjavne ju nemiloval tak, ako tvrdil a očividne nebola tak dôležitá v jeho živote ako hlásal.

No napriek tomu, že to ona mohla za jeho nezáujem sa nemohla prinútiť ignorovať ho s rovnakým nasadením.

Žralo ju to, potrebovala vedieť o čom diskutujú celé tie hodiny. Ich ústa boli stále v pohybe. Ani raz nezmĺkli, okrem času, keď rozprával ten druhý.  Bolo možné, že sa do nej obúvali? Nie, to nebol Jakubov štýl. Nikdy by sa neznížil na niečo tak prízemné. Keď sa pohádali, na pár dní, či hodín prerušili kontakt, nikdy ju neohovoril. Nikdy nikomu ani nepovedal dôvod. A neverila, že práve teraz by toho bol schopný, aj keď, bola to úplne iná situácia. Jediné, čo ju držalo pri zmysloch bola Kata a jej sľub, že sa po vyučovaní stretnú v ich bare.

Keď vstúpila do baru, čakal ju obrázok, ktorý ju v jej rozpoložení skutočne rozhodil. Kata sa túlila k tomu svojmu  a vzájomne si kontrolovali mandle. Vyzerali, akoby sa chceli zožrať a ju to vytočilo. Akoby im uplynulá noc nestačila. Ak bude otravovať aj pri ich rozhovore, vykastruje ho.

Keď sa im dostala do pozornosti, len na ňu kývol v tichom pozdrave. Vopchal Kate jazyk, v krátkej rozlúčke, do úst a vrátil sa za bar. Čakajúc nových zákazníkov, ktorí po ukončení školskej, vyučovacej doby pomaly napĺňali ten pajzel.

„Človek by si myslel, že po včerajšej noci, kedy si sa na mňa pre neho vyjebala, budete nasýtení,“ obvinila ju a nestarala sa o vulgarizmus, ktorý jej unikol. Kata ich mala v zásobe viac než dosť a vyskloňovaných až do neexistujúcich tvarov.

Nadvihla na ňu obočie a pokývala hlavou s kyslím úškrnom. „Ty si mala fakt na kokot deň, čo?“ podpichla ju, prisúvajúc kolu, ktorú jej objednala.

Tento krát bola ona tá, čo nadvihla nedôverčivo na chladený nápoj svoje ryšavé obočie a pochybovačne si zmerala svoju kamarátku. Poznali sa roky, ale nikdy jej Kata nič neobjednala. Samozrejme, keď boli spolu na opijáši to bolo iné. Navzájom si platili a podobne, ale ak mali len posedko uprostred dňa, nekupovali si pitivo.  Nikdy nemohla so stopercentnou istotou vedieť, čo si tá druhá objedná.

„Tak spusti, aby sme sa konečne dostali k jadru veci a ja ti na to mohla povedať svoj názor. Dnes ešte niečo mám.“ Posunula jej ho ešte bližšie, oblizujúc si rosu z prstov.

„Ako vieš, že mám niečo na srdci?“ kontrolovala, štuchajúc slamkou do ľadových kociek.

Kata sa nepríjemne ošila a uhladila si vlasy na jedno rameno. Ani na ňu nepozrela a len ďalej prstami prehrabával svoje dlhé, hnedé vlny.

„No znela si pekne hystericky včera. A čo iné ma malo napadnúť?“ Mykla plecom, stále čumiac do stola.

Vzdychla si, vyhadzujúc nohy tak, ako vždy na sedačku, ukladajúc svoje telo v jej rohu.

Nevedela kde začať. Bolo toho toľko. Ted, Jakub, potreba udržať si oboch na blízku, každého iným spôsobom.

„Potrebujem pomoc,“ šepla do slamky, po očku sledujúc reakciu svojej najlepšej priateľky.

Zachechtala sa a horlivo prikývla, ceriac na ňu svoje strojčekom, do dokonalosti, vyrovnané zuby. „Odbornú.“ Prikývla jej. „Som rada, že si na to konečne prišla,“ podpichovala ju, chrochtajúc smiech.

Ak by to nebola Kata skope ju. Nemala náladu na srandičky. No poznala to hrozné dievča pred sebou a mala ju rada.  Tak jej narážku o tom, že je blázon len odkývala. Vystierajúc svoj prostredník, ktorý jej vopchala až pred nos.

„Môžeš si ho strčiť, ty vieš kam. Tak prejdime k časti „ NECHAJTE SI PORADIŤ KATARÍNOU“ a nechajme gestá gestami,“ prehodila netrpezlivo, objímajúc jej prst.

„Ja, potrebujem poradiť, ako dostať Teda. Tvrdí, že ma nechce, ale... milovali sme sa a on je teraz odmeraný, ale viem, že musí niečo cítiť. Proste musí!“

Katarína zhrozene zhíkla, narušujúc jej osobný priestor. „Povedz, že si robíš prdel. Toto nemôžeš myslieť vážne! Čo Jakub? Preboha, ste už takmer neoficiálni manželia! Dúfala som, že sa uzmierite, že budeš chcieť radu ohľadne jeho osoby!“ Výstražne jej tancovala prstom pred tvárou a zatláčala ju tým až do sedačky.

Nepáčilo sa jej, ako to prežívala. Mala byť na jej strane, veď vždy tvrdila, že Jakuba nenávidí. Teda, aj jej samej bolo jasné, že to tak celkom pravda nie je, ale skutočne verila, že bude stáť pri nej a nebude na ňu kričať. Zrejme sa v nej mýlila. 

„Ako vieš, že sme s Jakubom rozhádaní?“ Napadlo ju zrazu a sledovala Katin výraz tváre, ktorý bol plný zhrozenia a... Strachu?

Znova si prehrabla svoju hrivu, točiac na prst posledný prameň, čo jej zostal medzi prstami. Otáľala s odpoveďou a Dida cítila, že sa jej odpoveď nebude páčiť.

„Bola som s ním... včera. Keď si volala,“ šepla takmer nezrozumiteľne pomedzi zuby, švihajúc na ňu extra rýchlym pohľadom, ktorý však hneď sklopila na dosku stola.

Urobilo sa jej zle. Taká zrada. Jej najlepšia kamarátka bola s jej kamarátom, pomlčka, bývalým priateľom. Namiesto toho, aby bola s ňou. Zlosť jej zauzľovala črevá aj jazyk a jediné, čo z jej úst vyšlo bolo len nešpecifikovateľné zavrčanie, ktoré doplnila syčaním a tresnutím pohára o stôl.

Zradkyňa. Bola to sprostá, naničhodná zradkyňa. Predstava, ako ju včera s Jakubom ohovorili  jej rozohriala krv v žilách a mala potrebu niečo rozbiť. Nerozumela tomu, prečo by to Kata robila.

A potom ju to napadlo. Tá malá vypatlaná hlava usporiadala lov. Vždy jej Jakuba závidela. Nie priamo jeho, ale muža, ktorého predstavoval.

„Ty si vyjebaný sup! Hyena, požierajúce zvyšky! Isto ste si na mne zgustli za mojím chrbtom ma vykrstili a...“ Kata ju zastavila krútením hlavy a pritlačením dlane na jej ústa.

„Ten chlapec na teba nepovedal jedno špatné slovo. Miluje ťa! Ty debil sprostý. Bolo mi ho neuveriteľne ľúto. Stretla som ho v bare, jak sa dával dole. A bol v tak zúbeženom stave, že mi nedalo ho tam nechať tak opusteného.“ Stiahla ruku z jej úst a už aj to chcela Dida využiť. No Kata jej nedala šancu a hneď po krátkom, hlasnom nádychu pokračovala vo svojom monológu. „Mala by si ísť za ním a uzmieriť sa. Nikto ťa nebude už ľúbiť tak, ako on. Počúvala som celý večer ódy na teba  a na to, ako ťa potrebuje. Dopekla, som mala na mále sa nerozrevať z neho. Ja ti odmietam pomáhať v tom bláznovstve. Ted je magor, berie drogy, chlastá a jeho budúcnosť je žiarivá iba vďaka bohatému ockovi. V skutočnosti v živote nedosiahne nič. Tak to býva s detičkami bohatých rodičov. Nevedia, čo je to zamakať, aby mali. Oni to proste dostanú, ešte k tomu na zlatom podnose. Preto nikdy nebude schopný lásky. Je zvyknutý brať, no nevie, čo je dávať. Jakub je iný. Pre Ježiša, otvor oči!“ hysterčila Kata, stále držiac Didu za ramená.

Neverila vlastným ušiam. Mala by jej pomôcť. Spolu naplánovať pascu pre Teda, aby ju chcel. Tak si to predstavovala, keď si dohadovali stretko.

„Ja nemôžem uveriť, že si s ním strávila celú noc, ty hnusný zradca! Ako si mohla? Si moja kamoška!  Mala si byť so mnou! Ale ja ti vravím, že ak ti ide o to ho uloviť, nikdy sa ti to nepodarí. Má o tebe svoju mienku, nikdy by o teba ani nezakopol. On má na viac, ako na pošahanúkurvičku, čo dá každému.“ Tresla päsťami po stole a poháre na ňom odpovedali jemným zachvením.

Taká mrcha. Bola odhodlaná skončiť ten prekliaty rozhovor. S tou malou štetkou nemala už čo riešiť. Zradila ju  a hneď dvakrát. Nepísané pravidlo dievčenského priateľstva: Nikdy si nezačneš s bývalým svojej kamošky, ani ak sa s ním rozišla ona!

A ona hneď usporiadala prekliaty lov, ešte ani dvadsaťštyri hodín neprešlo. Odsunula stôl viac na Katu aby si urobila miesto a nemusela sa pretláčať cez uzulinkú škáročku medzi doskou a sedačkou, no Kata ju schmatla za zápästie a potiahla späť.

„Dida, kurva, tak ma vypočuj! No tak! Ja ti nechcem zle, jasné! Si moja kamoška a teraz si pobláznená, ale príde čas, keď to budeš ľutovať. Ja nechcem, aby už bolo neskoro. Jakub je dokonalý muž, skutočne sa usporiada sa lov. Ver mi, bude lovený ako lesná zver. Každá by si nohy dolámala, aby mala taký exemplár doma,“ naliehala, stále ju ťahajúc na sedačku.

Musela sa zasmiať, bola si istá, že Kata bola jednou z tých „lovkýň“.  „A ty si jednou z nich,“ odvrkla podráždene, vytrhávajúc si ruku z jej zovretia.

Kata na ňu vyvalila svoje hnedé oči a odhodlane potriasla hlavou. V jej očiach zbadala oheň zloby. Poznala ju, práve sa dostala z fázy pokojného dohovárania do štádia hádky. A to nebolo dobré ani pre jednu z nich. Ešte nikdy sa nehádali, nie naozaj. No aj tak jej to mohlo byť jedno. Jej akože kamarátka sa na ňu vykašľala a ako by toho nebolo dosť, strávila noc s jej Jakubom.

„Ty si úplný debil? Počúvaš sa? Ak by som ho skutočne namotávala, alebo čokoľvek, myslíš, že by som ti to povedala, že som bola s ním? Veríš tomu, že by som ti tlačila do hlavy, aby si sa k nemu vrátila? Ak by som Jakuba chcela a nezáležalo mi na našom priateľstve a tvojom šťastí, mlčala by som a pritakala. Hrajúc nadšenie z toho, čo si tomu chlapcovi urobila. Ale ja ťa milujem, ty hlupaňa, záleží mi na tebe. Na vás oboch. Chcem vás po kope. Ste spolu tak neuveriteľne rozkošní. Skutočne ho chceš nechať tak? Po rokoch, čo ste spolu prežili? Chceš zahodiť priateľstvo medzi vami? Neviem, čo sa ti porobilo, ale premysli si to. Daj si čas. Som presvedčená, že ti Jakub odpustí,“ znova sa rozohnila, ťahajúc Didu k sebe.

„Ale ja už ho nemilujem. Dúfala som, že aspoň ty ma pochopíš. Že mi povieš, že to nie je nič neobvyklé, že nie som prvá, čo to urobila svojmu priateľovi. Že budeš stáť pri mne a pomôžeš mi vymyslieť plán. Ale ty si namiesto toho na jeho strane! Dokonca, keď som ťa potrebovala, tak si ma klamala, že si s priateľom a pri tom si bola s Jakubom. Celý ten čas ste sa na mne zabávali! Skončila som s tebou. Zapamätaj si, že tvoj nikdy nebude! Nebude stáť o takú chuderu, čo sa nechá pojebať všetkým čo dýcha!“ Vystrčila bradu, žmúriac oči na Katarínu, ktorá ochromene pustila jej ruku. Pohľadom zameraná na bar.

Tiež nenápadne hodila očkom na to miesto a stretla sa s orieškovým pohľadom, ktorý prepaľoval Katu.

Zrejme počul všetko. Bar bol stále viac prázdny ako plný a hudba hrala potíšku, keďže do jukeboxu nik nič nevhodil. Nebolo nemožné, že by nepočul. Spokojne sa usmiala pri predstave, že otvorila tomu chudákovi oči a on aspoň mohol vidieť, ako si Kata za jeho chrbtom ostrila tesáky na jej priateľa. Bývalého.

Pustila ju, s ústami stiahnutými do kyslej grimasy s trasúcou sa bradou. Odfrkla si. Kata za tie roky nerevala ani raz. Bolo neuveriteľné vidieť ju na pokraji výbuchu.

Imaginárnou rukou si potľapkala po ramene. Prvá, čo ju rozrevala. To mala za to, že chcela zastúpiť jej miesto pri Jakubovi a pri tom balamutila ešte aj toho hlupáka za barom.

„Si neuveriteľná mrcha,“ vzdychla si, merajúc ju pohľadom plným sĺz. „ Ja som na vašej strane! Vás oboch ako páru! Ale ty si taká sviňa, že... Tadeáš ťa nikdy nebude chcieť. Nepotrebuje sladké dievčatko, bez akejkoľvek skúsenosti ako to chlapovi urobiť. Mala si v živote jedného chlapa. Čo ty môžeš vedieť o tom, ako uspokojiť zviera, ako je on? Si príliš nudná a všedná, aby si ho zaujala. Potrebuje pri seba dračicu a nie ufňukané dievčatko. Potrebuje niekoho, kto s ním udrží krok, alebo pri najmenšom ho zaujme životným štýlom, čo i len trošku podobným tomu jeho. Chceš ho? Buď ako on v ženskom prevedení. Ale ty na to nemáš, si dobré dievčatko z bezchybnej rodiny. Obklopená láskou a porozumením. Milovaná a to nie je zlé. Práve naopak. Všetci túžia po tak dokonalom a usporiadanom živote. Preto nechápem, prečo sa na to proste nevyjebeš. Buď s Jakubom, buď s ním, maj pokojný, šťastný život. Čo ja by som dala za niekoho, ako je Jakub...  Ach, vieš čo? Páľ do piče. Kvôli tebe si môj chlap myslí, že som riešila iného. Ja mu teraz musím vysvetliť, že to nie je pravda. Tak nemám čas na tie tvoje kokotskéobviňovačky. Ak si mi to s ním dojebala..." 

„Tak čo? Na truc začneš riešiť Jakuba?“ posmievala sa, zapierajúc rukami o malý stolík medzi nimi. Bolo to detinské, ale nemohla si pomôcť. Nenapadlo ju nič iné, čím by sa Kata mohla vyhrážať a taktiež ju chcela ponížiť. Ublížiť jej.

Kata len v hranej odmeranosti vyfúkla vzduch cez nos a premerala si ju zhnuseným pohľadom. „Bol by môj ani by si si neprdla. Ak by som chcela.“ Istota v jej hlase Didu rozdráždila. Mohla si nechať zdať. Jakub by o ňu ani nezavadil. Vedeli to obe.

Nič jej na to nepovedala, len sa zasmiala. Bolo jej jasné, že Kata Jakuba chcela. Prečo inak by ostávala s ním? Prečo by si vybrala jeho a nie svoju vraj najlepšiu kamošku? Ale nevidela šancu, že by u Jakuba uspela. Sama povedala, že celú noc básnil o nej. Potrvá dlho, kým sa cez ňu  dostane. O tom bola presvedčená.

Trošku ju mrzelo, že prišla o kamarátku, ale radšej nemať žiadnu ako falošnú. Čo vám kladie polená pod nohy a loví vo vašom revíry.

Ale mala predsa len pravdu. Táto jej verzia mohla zaujať akurát tak Jakuba a jeho nudnú povahu. Ak chce jeho, bude musieť zmeniť seba, svoj život. Od základov.