FMF - 8. kapitola

Překlad: Noemi

Jenna

Pozriem sa z okna a vzdychnem si. Tri dni v kuse prší a nevyzerá, že by chcelo prestať. Myslím, že ak už musíme prijať nepriazeň počasia, je lepší dážď ako tornádo alebo hurikán. Neviem ako by som zvládla varovanie pred tornádom.

Mám depku.  Nie tú, že ,urobím niečo drastické so sebou, ale tú že ,unudím sa k smrti“ kvôli tomu, že som tu zavretá.

Teraz by som mala vylihovať niekde na juhu na brehu mora, ale strážnik Paul Baker roztrhol moju fantazijnú bublinu. Keď Jimmy vyhlásil, že ma vezme na dovolenku, Paul bol úplne bez seba. Povedal, že nemôžem odísť, hlavne uprostred  aktívneho vyšetrovania, čo ma úplne zmiatlo, veď nie ja som bola obvinená. Ale povedal, že musím zostať a Liam s tým súhlasil.

Jimmy nepovedal nič.  Naopak, vtedy večer odišiel a viac sa neukázal.

Odvtedy prešli už skoro dva týždne. Ani neviem, čo som vlastne čakala, ale myslela som, že snáď môžeme byť priatelia. Ja viem, že je to pritiahnuté za vlasy vzhľadom k jeho minulosti a k jeho neustálej potrebe slobody. No chápem, prečo by ma chcel strážiť, keď sa môže zabávať a čo ja viem čo robiť a nemusí sa starať o následky.

O tie sa postarám ja. 

Urobila som ten jeden krok a kam ma to zaviedlo? Nájdem si rukou svoje bruško a hladkám ho cez pulover. Mám šťastie, že kvôli chladnému počasiu si môžem dovoliť nosiť niekoľko vrstiev oblečenia, aj teraz mám na sebe objemný pulover, ktorý skrýva moje stále sa zväčšujúce sa bruško. Už ho nebudem môcť dlho skrývať. Skôr či neskôr vyjde pravda najavo a môžem len dúfať, že nebudú na mňa zlí. Viem, že Josie bude chcieť vedieť, kto je otec,ale to si musím nechať pre seba s ohľadom naňho.  Ešte si musím rozmyslieť, či mu to poviem, že z tej našej  jednorázovky sme stvorili dieťa , no neviem sa odhodlať povedať tie slová. Iste by mi lámalo srdce, ked by som videla ako ma opúšťa.

Liamove auto  sa objaví na príjazdovej ceste a preberie ma zo snenia.

Snažím sa nahliadnúť cez dažďom zmáčané okná, keď počujem buchnutie štyroch zatvárajúcich sa dverí. Kým vyjdem z obývačky a vstúpim do predsiene otvárajú sa dvere. Liam vchádza dnu prvý, kvapká z neho voda. Za ním vchádza Josie, ale ona je chránená Liamovým sakom.  Zovrie sa mi srdce, lebo viem, že pre mňa takejto lásky niet. Ďalej vchádza moja matka a spôsob ako tam stojí a pozerá na mňa je neopísateľný.  Tvrdo a spýtavo sa na ňu pozerám.  Usmeje sa, ale jej oči sú smutné.  Vstúpi aj otec a zatvorí dvere.  Zoširoka sa usmieva a pozerá na mňa.

Urobím tých zhruba päť krokov, ktoré ma delia od rodičov a vrhnem sa na nich. Objímu ma z dvoch strán a ani sa nesnažím zastaviť vzlykanie.

Moji rodičia sú tu v Beaumonte.  Tak dlho som ich nevidela a teraz sú tu, stoja v Liamovom dome, zovšadiaľ steká voda na podlahu, ale na tom nezáleží, lebo ich môžem objať.

„Dovoľte, nech vám vezmem kabáty“ – povie Liam a obchádza nás, aby nenarušil naše stretnutie.

Stiahnem sa a dívam sa na rodičov.  Matka, zostarla, ale je rovnako krásna, ako bola naposledy, čo som ju videla.  Otec, on zošedivel a má menšie bruško.

„Asi sa mi sníva“ – poviem

„Nesníva, Tvoj priateľ Liam nám toto vybavil – ponad plece sa pozriem na Liama, vyzerá placho, akoby nechcel byť v centre pozornosti. Ak by nebol frontmanom úspešnej kapely, snáď by som aj uverila, že je plachý. Pozrie sa na mňa, hodí po mne polovičný úsmev a mykne plecom.

„No veru, on je pozoruhodný“ - poviem, no viem, že ho rozhodne poriadne podhodnocujem.

„Poďte, iste je vám zima v tých premočených šatách. Odprevadím vás hore a môžete sa prezliecť.“

„Prinesiem ich batožinu“ – povie Liam a oblečie si kabát.

„Idem s tebou, synak“  - povie môj otec. Liam ztuhne s rukou na kľučke. Vidím ako zatne zuby, ale kývne a príjme otcovu pomoc. Musím nájsť spôsob ako upozorniť otca, že vzťah medzi Liamom a jeho otcom je veľmi surový.

„Som taká šťastná, že ťa vidím, Jenna“  - chytí ma matka za ruku. V očiach má slzy, presne ako ja.  Keď ma naposledy videla, mala som tvár plnú modrín, čo nebolo možné ukryť ani pod líčidlami.

„Nemôžem tomu uveriť, že ste tu“ -  silno ju objímam.

Poviem tiché ,ďakujem, Josie, ktorá stojí neďaleko a sleduje nás.  Vyzerá, že sa hneď rozplače.  Potrasie hlavou, a tým mi povie všetko, čo potrebujem vedieť. 

Zariadil to všetko Liam. On to urobil pre mňa!

Chlapi sa vrátia s batožinou v rukách.  Liam ukáže hlavou ku schodišťu a otec ho následuje. S radosťou si sadnem na válendu, lebo to znamená, že moji rodičia tu chvíľu zostanú.

„Dokedy zostanete?“

„No, srdiečko, ty s otcom musíte vymyslieť, čo s Damienom a ja sa budem zatiaľ starať o teba.“

Premáham sa, aby som nezagúľala očami.

„Som v poriadku, mami, od toho večera sa Damien neukázal.“

„Viem, ale to neznamená, že ani na teba nečaká. Striehne na teba, ako chorý človek, akože ním aj je.“ – privrie oči a spomína na deň, keď som sa dobitá vrátila domov.  Nikdy nezabudnem na jej výraz, keď som vstúpila do domu, alebo keď si so mnou sadla na pohotovosti, pričom policajti robili fotky, s ktorými nikdy nič neurobili.

„To nemôžem vedieť, lebo ma držia vo väzbe.“

Josie si odfrkne niekde za mnou.

„Je to pravda. Toto je väzenie Westbury. Ešte ani pracovať nemôžem a to ja neznášam.“

„Teraz keď budú na teba dávať pozor viacerí, môžeš sa vrátiť do práce“ – Liamov hlas ma prekvapí. Odvrátim sa od matky a nájdem ho tam stáť s mojim otcom.

„Preto si zavolal mojich rodičov, aby na mňa dávali pozor?“ – pýtam sa a pokúšam sa nesmiať. Pokrčí plecia.

„Tak ďakujem.“  - poviem a objímem ho. „Veľmi som potrebovala, aby tu boli“ – šepkám mu do košele.

„Viem“ – hladká mi rukou chrbát.

„Len chceme, aby si bola v bezpečí“ – prikývnem a kusnem si do pery , aby som sa nerozplakala. Ale nepodarilo sa.  Viem, som precitlivelá, ale už plačem priveľa a úplne vyschnem, ak si nedám pozor.

„Potrebujeme sa pozrozprávať, Jenna“ – povie otec a vyberie sa k stolu.  Idem za ním a vytiahnem stoličku oproti nemu. Položí predo mňa papiere.  Všetko prebieha ako v spomalenom filme.  Keď sme to robili naposledy, uzavrela som svoje manželstvo.  O čom to bude tentoraz?

Prebehnem stránky. Všetky podrobne opisujú všetko, čo som písala v mojom denníku.  Nedokážem to čítať. Nechcem znova prežívať tie noci môjho života. Keď som sa vydala za Damiena bola som šťastná. Zamilovaná.

„Podpíš to na konci“

„Čo podpisujem?“

„Je to súdny príkaz na zákaz priblíženia. Bude to tvrdý boj, ale musíme to skúsiť. Tu ťa nemôžem ochrániť a Liam povedal, že má známeho, ktorý sa týmto zaoberá a vie to vybaviť.“

„A čo to znamená, oci?“

Prepletie si ruky na stole a nahne sa dopredu.

„Znamená to, že  akonáhle súd príjme tvoju žiadosť, Damien sa nesmie priblížiť viac ako na 60 metrov k tebe. Je to pomerne prehnané, ale dúfajme, že sa to podarí.“

„A čo sa stane ak to súd nepríjme?“

Otec sa oprie dozadu a pohladí si brucho. Zadržím smiech, netešil by sa, ak by som sa k situácii nestavala vážne.

„V najhoršom prípade vybalíme všetko, ale dúfam, že na to nedôjde“

„Ani neviem kde je“

„Baker ho sleduje, má istú stopu. Uložil mu na spodok auta GPS sledovač. Je to ilegálne, ale pomôže to Bakerovi, aby vedel, kde je Damien.“

„Čaká, aby som opustila dom?“

„Áno“ vstúpi Liam.  Preto bol Paul taký násilný, aby ťa udržal v dome. Čaká, aby ťa napadol, dúfal, že sa sem vláme, ale neurobil to.  Takže Paul teraz čaká na to, aby si sa vrátila do práce.“

„Takže som návnada“

Liam mykne plecom.

„Alebo riešenie. Tvoj otec zajtra vyplní žiadosť o zákaz priblíženia a budeme žiadať o urýchlený postup. Tvoj ex nemusí byť ani na pojednávaní, ale Paul, mu to doručí, keď ho uvidí.“

Vyzerá to príliš zložito a chcem sa vrátiť do práce, ale vidieť Damiena, nie je to, čo by som chcela.  Podpíšem sa a odídem od stola.  Musím veriť, že otec, Liam a Paul vedia čo robia.

Vyjdem hore do svojej izby , potrebujem si ľahnúť a pokúsiť sa vyspať z bolesti hlavy, ktorá ma trápi.

Moja matka je v mojej izbe, vlastne teraz je to jej izba, práve vybaľuje. Sadnem si na postel a chvíľu sa na ňu dívam.

„Dobre si sa vyspala?“

Potrasiem hlavou

V hlave sa mi melie toľko myšlienok, keď som sama.

Tak je to, ak na seba vezmeš toho priveľa.

Sadne si ku mne a objíme ma okolo pliec.

„Musím ti niečo povedať, ale otcovi to nepovedz“

„V poriadku“

„Musíš mi to sľúbiť“ – viem, raz to už urobila, nebude hovoriť.

„Sľubujem, maličká. Povedz mi o čo ide.“ Prejde mi rukou vlasy, ako to robila keď som bola mladá.  Ako to urobila aj v tú noc, deň predtým, ako som sa vydala za Damiena.

„Som tehotná“ – zodvihnem tričko a ukážem jej malý kopček, na ktorý som taká hrdá.

„Ó Jenna“ – prikryje si ústa.  Bojím sa na ňu pozrieť, aby som nevidela v jej očiach sklamanie.

„Kto je jeho otec? Ste už dlho spolu?“

Potrasiem hlavou a kusnem si do pery.

„Sme len priatelia, ale nevie o tom. Neviem, či mu to vôbec poviem. Nie je to ten typ, čo sa usadí.“

„Čo myslíš, rozmyslel by si to, keby si mu to povedala?“

Pozriem sa na ňu a vidím seba o veľa rokov.

„Lepšie ak si to nechám pre seba“