S-US - 14. kapitola

Překlad: Yogi_22

Graham

Mal by som pracovať namiesto toho, aby som sa len ponevieral okolo. Na stole sa mi hromadili stohy dokumentov a v schránke som mal najmenej sto e-mailov, ktoré potrebovali odpoveď a ja som bol tu a znova som písal šesťdesiatročnej stĺpčekárke o radu.

Drahá Ida,

tá dáma, s ktorou sa vídam sa nedávno vyjadrila, že má záujem o to byť zviazaná. Zaujímalo by ma či môžeš poskytnúť nejaké vodítko pre novica v oblasti bondáže. Bol by povraz dobrou investíciou? Alebo navrhuješ niečo na štýl pút lemovaných kožušinkou? Možnože niektoré hodvábne kravaty zanechajú na zápästiach menej stôp? Musím poznamenať, že mám v úmysle pochovať svoju tvár do jej tesnej, malej kundy, takže bude určite dôvod pri ťahaní za manžety, zatiaľ čo sa bude zvíjať na posteli viacnásobnými orgazmami.

-          Päťdesiat odtieňov Morgana, Manhattan

Trvalo to len dvadsať minút, než som si v schránke našiel odpoveď. Očakával som zdĺhavú odpoveď plnú jej zvyčajného sarkazmu. Mal som lepšie vedieť, že som mal predvídať, že mám čo do činenia so Sorayaou Venedettou.

Drahý Päťdesiat,

mohla by som navrhnúť kontrolu partnerkinho nočného stolíka? Pretože odkedy táto žena, ktorú vídate prejavila záujem, hneď po obede išla nakupovať nejaké vecičky.

Táto ženská bude raz moja smrť.

Proste som to vedel.

O hodinu neskôr mi zabzučala sekretárka intercomom. „Pán Morgan? Na linke tri máte hovor.“

„Nežiadal som, aby som nebol vyrušovaný?“

„Áno. Ale hovorili, že je to naliehavé.“

„Kto je to, a čo chcú?“

„Umm. Nepýtala som sa.“

„Počujte...“ Ako sa to do pekla volala? Ellen. Došľaka. „Prevažná časť vašej roboty je odpálkovať hovory, nemám pravdu?“

„Áno.“

„A zvážili ste, že vyrušením ma, keď som váš žiadal, aby ma nikto nevyrušoval, bez toho, aby ste sa opýtali na meno volajúceho, si robíte svoju robotu nesprávne?“

„Ja...“

Moja trpezlivosť sa stenčila. „Zistite meno toho volajúceho a dôvod tej naliehavej záležitosti.“

O minútu neskôr zabzučal intercom znova. „Čo je?“

„Je to pani Moreauová. Povedala, že dôvod tej naliehavej záležitosti je to, že jej manžel je mŕtvy.“

Zodvihol som telefón. „Genevieve.“

„Graham. Potrebujem tvoju pomoc.“

„Pracujem na nej. Už som ti to povedal včera.“

„Potrebujem viac než to.“

Zložil som si okuliare a hodil ich na stôl. Pretrel som si rukami tvár a zhlboka sa nadýchol. Už to boli roky odkedy som mal s ňou civilný rozhovor, ale na rozdiel od všeobecného presvedčenia som nebol totálny kretén. V tridsaťjeden rokoch práve stratila manžela na infarkt. Oprel som sa vo svojom kresle. Vydýchol som závan jedu a nadýchol sa čerstvého súcitu. „Čo pre teba môžem urobiť, Genevieve?“

„Nechcem riadiť spoločnosť sama. Nemôžem to urobiť.“

„Samozrejme, že môžeš. Najmi niekoho, komu môžeš dôverovať, ak je to pre teba príliš.“

„Ja verím tebe, Graham.“

Ja som ti tiež zvykol veriť.

Bolo fyzicky bolestivé zahryznúť si do jazyka. „Nie si v stave kedy môžeš práve teraz diskutovať o podnikaní.“

„Vždy som v stave, kedy môžem diskutovať o podnikaní. Ty takisto. Je to jediná vec, ktorú máme spoločnú. Naše emócie ustúpia kvôli jednaniu do úzadia.“

„Myslím, že sa mýliš a len nie si schopná to práve teraz jasne vidieť. Ale čo je to s čím by si bola rada, aby som ti pomohol?“

„Chcem sa spojiť s Morgan Financial Holdings.“

„Chceš, aby som kúpil Gainesworth Investments? Aby som ju prevzal úplne?“

„Nie. Spojenie Gainesworth Investments a Morgan Financial Holdings by bola mocnosť. Chcem sa do toho pustiť s tebou.“

„Prosím?“

„Počul si ma správne. Chcem zlúčenie. Byť znova tím.“

„Genevieve, nechcem byť netaktný, ale...práve si prišla o manžela. Nemyslíš si, že by si si mala vziať nejaký čas než sa poobzeráš po nových spoluhráčoch? Snáď trochu smútiť? Neuvažuješ jasne.“

Vzdychla si. „Liam a ja sme žili oddelene.“

„To som nevedel.“

„Prichytila som ho ako preťahuje moju dvadsaťtri ročnú asistentku.“

„To je mi ľúto.“

„Nie, nie je. Myslíš na to, že čo si si aj zasial, to aj zožneš. Myslím si to tiež.“

Prekvapivo si to ale nemyslím. „Stále si utrpela stratu. Tvoja dcéra ťa práve teraz musí potrebovať. Nechaj ma dokončiť to zmrazenie akcionárov od nadobudnutia príliš veľa aktív a udržať tvoj vplyv v bezpečí. Môžeme si o obchode pohovoriť po tom, keď si dáš načas, aby si myslela jasne.“

„To je Grahamova reč na to, že si pohovoríme po tom, čo som sa už rozhodla čo chcem.“

„Genevieve, buď so svojou rodinou. Obchod môže počkať.“

„Fajn. Ale skontroluj si kalendár. Tento piatok o desiatej máš schôdzu so slečnou Moreovou – bude ti povedané, že ju odporučil Bob Baxter. Neodporučil. To som ja. Moreová – Moreauová. Tú schôdzku som si zajednala pred dvoma týždňami. Tak či tak som mala v pláne s tým za tebou prísť.“

„Uvidíme sa dnes večer, Genevieve.“

Po tom ako som zavesil, klikol som na svoj kalendár. Bolo tam v piatok stretnutie ohľadom konzultácie s novou klientkou, so slečnou Moreovou. A bola tam poznámka, že ju odporúča Bob Baxter. Musel som jej to uznať. Normálne by som totiž zavolal niekomu, kto toho nového klienta odporučil, vytiahol z neho pár informácií. Ale Genevieve bola šikovná. Vedela, že neexistuje žiaden spôsob, že by som zavolal Bobovi Baxterovi. S tým chlapom neexistovalo nič ako desať minútový hovor. Musel ma mať na telefóne aj tri hodiny a urobiť nemožným odmietnutie večer skôr než som zavesil.

Neschopný sa sústrediť, som sa rozhodol zájsť si na chvíľu do posilňovne. Beh a zdvíhanie činiek mi vždy pomohli vyčistiť si hlavu.

Po troch míľach na bežeckom páse sa mi stále točila hlava. Záblesky môjho života sa mi náhodne mihali v mysli.

Sorayine trepotavé oči dnes ráno, keď bola stúlená v posteli. S úsmevom, keď ma našla ako sa na ňu pozerám.

Genevieve a jej otvorenie šampanského v kancelárii v tú noc, keď naše portfólio asset manažmentu dosiahlo prvýkrát miliardu dolárov.

Soraya, kľačiaca, pozerajúc na mňa hore, keď mi striebornou guličkou prešla po žaludi.

Vojdenie do Genevievinej kancelárie po tom ako som sa vrátil zo služobej cesty skôr, pripravený oslavovať ďalšiu uzavretú dohodu. Nájsť ju kľačiacu, keď si do hrdla brala Liamovho vtáka.

Bežím rýchlejšie a rýchlejšie. Ale čím rýchlejšie idem, tým rýchlejšie sa mi v hlave premieľajú záblesky.

Sledujem Tigovu ihlu, ktorá mi prebodne kožu a atrament, ktorý krváca cez Genevievino meno.

Liam a ja, ruka v ruke, sledujeme ako nám tri týždne po promócii vešajú v našej kancelárii prvý znak.

Moja mama.

Moja mama.

Krehká, ležiaca na nemocničnom lôžku, pokúšajúca sa predstierať, že bola v poriadku.

Čo to sakra je?

Bežím rýchlejšie.

Sorayino tetovanie pierok.

Genevieve sediaca na okraji môjho stola.

Liam bežiaci vedľa mňa na bežeckom páse.

Pozrel som sa doľava.

Zasraný Liam beží vedľa mňa.

Tá vízia bola tak jasná, že som si na zlomok sekundy naozaj myslel, že to bol on.

Keď som konečne zastavil, bežal som tak rýchlo, že mi trvalo celých päť minút, kým som chytil dych. Sklonil som sa dole s rukami na kolenách ako som lapal po dychu, zo všetkých strán mi stekal pot, pevne som zatvoril oči.

Kurva.

Kurva.

Kurva.

Práve, keď sa zdalo, že všetko začína byť jednoduché, prečo je to odrazu také komplikované?

Vtedy som o tom nemal ani poňatia, ale ten pocit bol predtuchou toho, čo malo prísť.

---

Nebol som veľký pijan, nikdy som si nevzal drogy. Mojim jediným zlozvykom bol sex. A keď som bol v strese, potreboval som ho ešte viac. Ako posadnutý.

Vedel som, že by som nemal premýšľať nad tým ako šukám Sorayu počas rozlúčky s pozostalým, ale nemohol som si pomôcť. V tých malých čiernych šatách vyzerala absolútne ohromujúco. Vyčesala si vlasy dohora, dokonca aj keď som vedel, že ich takto nemá rada. Zrejme cítila, že znova potrebuje zakryť prefarbené končeky.

Tiež vyzerala nervózne. A to ma poser, ak ma tá jej vzácna zraniteľnosť, ktorú vystavovala nenútila, aby som ju ešte viac pretiahol do bezvedomia. Prepážka, ktorá nás oddeľovala od vodiča bol úplne zatvorená a to teda nepomáhalo. Pokušenie zodvihnúť si ju do lona silnelo každú minútu. Musela mi čítať myšlienky, pretože povedala: „Vyzeráš ako keby si ma chcel napadnúť, Morgan.“

„Mohla by si voči mne stratiť rešpekt, ak by som ti povedal, že napriek tomu kam dnes večer mierime, všetko na čo môžem myslieť je odtiahnuť ti nohavičky a nechať ťa vyvrcholiť na mojej tvári?“

„Už viem, že si špinavý bastard. Takže ma to vôbec neprekvapuje. Ale toto môže byť pre teba nové dno,“ žartovala.

„Existuje niečo, čo by si o mne mala vedieť...keď som v strese, som obzvlášť nadržaný. Sex odvedie moju myseľ od toho, čokoľvek ma to už trápi. Je to vážne jediná vec, ktorá pomáha.“

„Chápem. Hľadáte u mňa pomoc, pán Morgan?“

„Nevolaj ma pán Morgan, ak nechceš navodiť submisívnu atmosféru, pričom by som bol v tomto prípade viac ako šťastný, ak by som ťa mohol práve teraz ohnúť cez koleno. Mohli by sme sa zahrať, ak chceš.“ Moje myšlienky sa kamsi vytratili, keď som zostal uchvátený jej pootvorenými perami. „Bože, práve teraz ti chcem ošukať pusu.“

Zdalo sa, že sa zavrtela na sedadle. „Teraz?“

„Áno. A choď dole. Môžeme to prirovnať k jedeniu zo stresu.“

Vybuchla do smiechu.

„Som rád, že si myslíš, že je to vtipné, pretože som tak desať sekúnd od toho, aby som pochoval svoju tvár pod tými šatami.“

„Nemôžeme. Každú chvíľu budeme v pohrebnom ústave.“

Môj hlas znel hrubo a nadržane, keď som rukou skĺzol pod jej šaty, hladkal jej stehno.

„Nie, ak sa dohodneme, že budeme meškať.“

„To myslíš vážne?“

Namiesto toho, aby som jej odpovedal, zodvihol som telefón, aby som zavolal svojmu šoférovi. „Louis, ešte nie sme pripravení, aby sme zamierili priamo do pohrebného ústavu. Radi by sme, aby si na chvíľu jazdil dookola. Krúž tak tridsať minút.“

„Žiaden problém, pán Morgan.“

Zahryzla si do pery a pokrútila nado mnou neveriacky hlavou, a ešte viac mi tak navrel penis. Nemohol som ísť na kar s erekciou. Takže, toto bola tak či tak naliehavá záležitosť.

Soraya bola chrbtom proti koženému sedadlu. Posunul som jej materiál šiat po stehnách vyššie, kľakol som si pod ňu a roztiahol jej od seba nohy. Pomaly som jej dal dole zubami krajkované tangá. Na jazyku som cítil mokrý materiál.

To ma poser.

Bola premočená.

Jej zadok sa podo mnou zvíjal, keď som nemárnil čas, hýbal jazykom pomalými pohybmi hora a dole po jej kundičke. Nepoužíval som len špičku jazyka, ale pohltil som ju celou dĺžkou jazyka, zastavil som sa len na tak dlho, aby som vsal jej klitoris. Nikdy pre mňa nebola takáto vlhká.

Nikdy.

Soraya mi prebehla dlhými nechtami po vlasoch a zaťahala. Ústa som mal pokryté jej vzrušením, zatiaľ čo som sa rozhodol, že už viac nezvládnem. Strčil som do nej prsty, pohyboval som nimi dnu a von, zatiaľ čo som sa pozeral do jej sklených očí. „Vážne ťa potrebujem ošukať.“

„Áno. Prosím...,“ zamrmlala.

Oh, rozhodne by som si mohol zvyknúť na prosenie Sorayi Venedetty.

Rozopol som si nohavice a nechal ich spadnúť do polovice nôh než som ju premiestnil tak, že bola na vrchu. Koža podo mnou bola studená. Počas niekoľkých sekúnd sa zniesla nadol po mojom vtákovi, vďaka tomu sa mi pretočili oči.

Šaty mala vykasané na páse, nahý zadok mala vystavený, keď na mne jazdila, zatiaľ čo som sa jej pozeral do očí.

Ten pocit z toho ako na mne kĺzala bol rovnako neuveriteľný ako som si predstavoval, že bude. Nemohol som si pomôcť, vytiahol som jej niekoľko vláseniek, rozopol jej účes, sledujúc ako jej kadere spadli dole, zatiaľ čo ma šukala.

Ako v ten večer na galaprograme, neprotestovala, vedel som, že to tak či tak chcela.

V porovnaní so sexom v limuzíne sa zdal náš sex inokedy jemný.

Toto bolo hrubé, živočíšne...čisté, nefalšované šukanie v celej svojej kráse.

Keď vydala potlačený ston, urobil som sa silnejšie než som si kedy spomenul, že som sa spravil. Bol tak dobré dostať zo seba to napätie, ktoré sa vo mne budovalo celý deň.

Nič – dokonca ani moje namáhavé cvičenie – ma nemohlo upokojiť tak, ako byť v nej. A nielen to, Liamova smrť bola krutá a bolestivá pripomienka vlastnej smrteľnosti a iba mi pripomenula to, čo bolo dôležité. Život bol príliš krátky na to, aby si počas toho prekliateho času človek takto nezapíchal.

„Teraz obaja vyzeráme hrozne,“ povedala, keď zo mňa vystúpila.

„Prisahám Bohu, nikdy si pre mňa nevyzerala krajšie, Soraya.“ Bola to pravda. Tvár mala červenú, vlasy chaotické. Tvárou v tvár smrti to bola čistá radosť. Bol som tak vďačný, že tomuto večeru nemusím čeliť sám. Tak vďačný byť nažive.

Vytiahla si zrkadielko a pozrela sa do neho. „Prešla som od toho vyzerať ako Princezná Grace k Roseanne Rosannadanna.“ (herečka, ktorá hrala v jednom seriály a mala poriadne číro)

Na tom som sa zasmial. „A ja to kurva milujem.“

Povedal som Louisovi, aby zastavil v Macy, takže mohla Soraya použiť toaletu, aby si napravila vlasy a kúpila si nejaké nohavičky. Oficiálne sme meškali na kar.

Keď sme zastavili pri pohrebnom ústave, moja hladina úzkosti bola znova až do neba. Soraya mala teraz vlasy stiahnuté dozadu v nízkom cope. Pošúchala mi chrbát a povedala: „Bude to v poriadku.“

Vďaka Bohu, že bola so mnou.

Nielenže bude pre mňa ťažké vidieť Liamovo mŕtve telo, ale bude to po prvýkrát za veľmi dlhý čas, čo uvidím Genevieve tvárou v tvár. Ale odrazu bola tá najbolestivejšia časť skutočnosť, že toto všetko mi pripomenulo, kedy som naposledy vkročil do pohrebného ústavu: keď zomrela moja mama.

Rad sa tiahol až von z dverí, more čierneho, huňatého polyesteru. Starí bohatí členovia manhattanskej smotánky preberali svoje porfólio práve vtedy, kedy by proste mali kurva držať hubu.

Nevidel som na ľudí pred sebou. Niežeby som tam tak či tak chcel niečo vidieť.

Chcel som ísť domov, do svojho bezpečného miesta vo vnútri Sorayi.

Musel som nejako uniknúť, zašepkal som Sorayi do ucha. „Udržuj naše miesto v rade. Idem nájsť kúpeľňu.“

„Okay,“ povedala, vyzerala, že má trochu obavy, že ju nechávam samotnú.

Opustil som rad a nasledoval cestu perzskými kobercami na toaletu. Potom čo som sa vyčúral ako závodný kôň, bol som na ceste späť za Sorayou, keď som zbadal Liamovu mamu, Phyllis, ktorá upokojovalo na chodbe malé dievčatko.

Dieťa plakalo a to mi lámalo srdce.

Aj keď bolo dievčatko ku mne otočené chrbtom, zdalo sa, že má okolo štyroch rokov. Musela som byť Liamova a Genevievina dcéra. Nikdy predtým som ju nevidel. Jediné čo som vedel bolo to, že ju Liam nabúchal skoro po tom, ako som prišiel na ich aférku. V tej dobe to tie novinky len zhoršili. Ale v tomto momente som necítil nič než sympatie k dieťaťu, ktoré stratilo rodiča. Tú bolesť som poznal až príliš dobre.

Phyllis vyzerala prekvapene, že ma vidí, ale nemohol som okolo nej len tak prejsť bez toho, aby som jej nepoprial úprimnú sústrasť.

Bolo mi zle od žalúdka, keď som povedal. „Dobrý večer, Phyllis. Je mi to s Liamom tak ľúto.“

Vyzerala rozrušene, jednoducho prikývla a držala to dievčatko tuhšie skôr než odkráčali preč. Vliekol som sa za nimi, keď som si všimol ako z dievčatkiných vlasov spadol na koberec čierny pom pom. Odkašľal som si, pridal do kroku, aby som ich dobehol. „Prepáčte. Niečo jej spadlo.“

Keď sa dievčatko otočilo, pozrel som sa na ňu po prvýkrát.

Kľakol som si  a podržal pom pom, zabudol som čo som chcel povedať ďalej.

Vyrazilo mi totálne dych.

Neboli žiadne slová...len absolútny stav nedôvery a zmätok.

Pretože ak by som to nevedel lepšie, myslel by som si, že sa pozerám do tváre svojej mamy.