MUF - 39. kapitola

Překlad: Noemi

Harrison

Akonáhle zostúpim z pódia, chalani udrú do strún. Museli sme trochu zmeniť ich verziu, ale je to v pohode. Najťažšiu prácu má Peyton, musela cvičiť fakt veľmi tvrdo, aby sa naučila bubnovať. Stojím za ňou ochotný jej požičať moje ruky, ak by zabudla niečo. Ale zakaždým udrie presne vtedy keď má.

Sledujem dav, prezerám si hostí, ktorí sa postavili, aby podporili decká.

Ani by som nemohol byť viac hrdý na tie čtyri deti a som šťastný, že mňa požiadali o pomoc, aby to mohli zahrať pre Liama a Josie.

Peyton sa ponad plece pozrie na mňa. Pristúpim a posuniem jej ruku tam, kam treba. Potrebovala len sekundu,aby si spomenula, čo má robiť. Ako stojím za ňou, vidím dokonale na Katelyn, ktorá stojí v strede a s otvorenými ústami zírá na dcéru, ale nie na tú, ktorá spieva, ale na tú, ktorá bubnuje. Má spadnutú sánku od údivu a úprimne, keby som stál pri nej, asi by som aj ja na tom bol podobne.

Neviem, ako ich vidia ostatní,ale pre mňa sú dokonalí.

Keď skončia, skočí mi Peyton do náručia. Silno ju stisnem. Znova a znova mi ďakuje a mne z jej slov stisne hrdlo. Nenachádzam slová, ktorými by som vyjadril čo pre mňa znamená, a ako veľmi mi bude chýbať ona a jej sestra. Na budúci týždeň sa vrátim, ale len po Quinna, a aby som sa rozlúčil. Dnes im to nemôžem povedať, nie teraz. Nie v tento šťastný deň, keď sa každý smeje a baví.

„Mala by si ísť ku mamičke“ – poviem a neochotne ju pustím. Usmieva sa a zoskočí z pódia rovno do náručia svojej matky. Nie som schopný sa na ne dívať. Je toho na mňa príliš veľa. Kývnem Quinnovi, že som pripravený ísť.

Príde ku mne a plesneme si dlaňami.

„Pomýlil som sa jedným akordom“

„Bolo to v pohode, dobre si hral“ – pocuchám mu vlasy – „ja už teraz pôjdem. O týždeň som späť, iba ak by si chcel, aby som prišiel skôr. Všetko máš u Liama, čo budeš potrebovať, však?“

„Ľubim ťa , oci“

„Aj ja ťa ľúbim, kamoš. Zajtra mi zavolaj!“

Quinn prikývne a vráti sa k zábave. Dostáva niekoľko potľapkaní po chrbte za svoj výkon. Nikdy som nerozmýšľal nad tým, čím by som chcel aby bol, až vyrastie. Ak je hudba jeho svetom, nech je tak a ak chce byť lekárom aj to bude v poriadku.

Chcem len, aby bol šťastný.

Idem k východu na konci sály. Hodím posledný pohľad na život, ktorý nechávam za sebou. Katelyn sa rozpráva s Liamom. Josie tancuje s mojim synom a dve dievčatká, ktoré som chcel prijať za svoje, s Noahom. Pocítim žiarlivosť, že sú všetci takí šťastní a spokojní a zarmucuje ma, že aj ja by som bol toho súčasťou, ak by mi niekto nezavaril.

Nočný vzduch je chladný, jemne padá sneh, len tak, aby sa udržali stopy v snehu. Nepočkám, kým sa mi zahreje motor. Odhrniem sneh a vyrazím z parkoviska domov. Svetlá ešte miznú v spätnom zrkadle, jedna moja časť chce zostať a druhá, chce zmiznúť skôr, než sa mi srdce nenapraviteľne poláme.

Kým dôjdem k mojej príjazdovej ceste, sneží už poriadne. Ak kvôli tomu zrušia môj let, pôjdem autom do L.A. Aj keď ma tam nič nečaká, zostať tu by bolo utrpením.

Rozsvietim svetlá a vstúpim do domu. Už mi ostalo len pár vecí zabaliť, kým budem hotový. Zajtra prídu sťahováci, aby všetko odniesli naspäť, a musí byť všetko v krabiciach aby všetko prežilo cestu.

Rýchlo sa prezlečiem do riflí a trička, smoking zavesím do skrine, Josie a Liam nejdú do februára na svadobnú cestu a Liam ma ubezpečil, že sa postará, aby sa smoking dostal späť spolu s Quinnom.

Zájdem do kuchyne. Linoleum chladí pod mojimi bosými nohami. Krabice sú prichystané v rohu. Vezmem jednu s bublinkovou fóliou a pustím, sa do práce. Je to nudná práca a odkladal som ju na poslednú chvíľu. Baliť poháre a taniere je asi najnezáživnejšia práca, ktorú som kedy robil.

Pozriem na hodiny, keď počujem, klopanie na dvere. Už je príliš pozde, na návštevu a každý, koho poznám, je na svadbe. Otvorím dvere . Kusnem sa zvnútra do líca, aby som neukázal nič čo cítim. Tak toto je teraz tá posledná vec, ktorou sa chcem zaoberať.

„Čo tu hľadáš?“

„Musíme sa porozprávať“ – vkročí bez toho, aby som ju pozval.

Nahlas po nej zaplesnem dvere, z čoho sa strasie.

Stojí tam bez kabáta, je mokrá tam, kde na ňu padal sneh. Potrebujem všetku silu, aby som sa na ňu len díval, bez toho, aby som sa jej dotkol.

Ona ma opustila, pripomínam si.

„Tak rozprávaj“ – poviem kúsavo. Zodvihnem medzi nami múr. Z mojej strany žiadne emócie.

„Odchádzaš?“

Pozriem sa na krabice a uškrniem sa. Myslí si, že prerábam byt?

„No“ – odpoviem a idem do kuchyne dokončiť balenie. Mám taký blbý pocit, že budem hore celú noc, aby som dokončil tie sračky, akoby ma to vyslovene bavilo.

„Harrison?“

„Čo je Katelyn?“ – buchnem pohárom, ktorý mám v ruke o pult. Cítim sa na hovno, keď zbadám, že sa jej chveje spodná pera. Nechcem aby plakala, ale nebudem jej rohožkou.

„Pozri, nechcem sa hádať. Ako vidíš, sťahujem sa späť do L.A.

„Prečo?“ – pýta sa a spustí ramená.

Vedel by som jej odpovedať dvoma spôsobmi: úprimne alebo hravo.

Opriem sa o pult a prečistím si hrdlo.

Zrazu mi pripadá podlaha obzvlášť zaujímavá. Privriem oči a zhlboka sa nadýchnem.

„Nedokážem žiť v tomto meste a dívať sa ako sa zamiluješ do niekoho iného. Jednoducho to nejde. Jedného dňa sa to stane a úprimne, ja to nechcem vidieť.“

„Radšej odídeš? A čo bude s Quinnom?“

„Quinn bude v poriadku. Stráviť pár mesiacov v štátnej škole a potom ju opustiť, mu nespôsobí zranenie na celý život. Je zvyknutý na iný spôsob života, prispôsobí sa“

„Ale tu má priateľov“

„A stretne sa s nimi raz mesačne, keď sa vrátim pracovať“

„Takže len tak nás opustíš?“ – hlas sa jej zlomí, čo ma prinúti pozrieť sa na ňu.

Slzy je stekajú po tvári a ničia jej líčenie.

Potrasiem hlavou a odrazím sa od pultu.

„Nie je žiadne my“ a podídem bližšie. Otvorím pár krabíc, kým nájdem, čo hľadám. Napriem môjmu presvedčeniu jej prehodím cez plecia prikrývku. Pohladím ju rukami dlhšie než by som mal. Keď sa odtiahnem, pozrie na mňa hore.

Hrabnem si do vlasov a potiahnem ich. Sú príliš krátke. Nemám to rád.

„Mám ešte kopu vecí na balenie, kým musím na svoj let a skôr než dorazia sťahováci, mala by si odísť“ – nečakám, čo na to povie alebo na jej reakciu. Vrátim sa baliť a sústredim sa na to, akoby to bola moja profesia.

Nenávidím to, ako tam naďalej stojí a díva sa na mňa.

Ako už toľkokrát zhlboka sa nadýchne a predpokladám, že sa chystá niečo povedať, ale nadalej je ticho.

Nedokážem sa na ňu pozrieť zo strachu, aby som jej nepadol k nohám a prosil o ďalšiu šancu.

Neurobím to len preto, lebo zase nechcem urobiť niečo nevhodné.

Nepoprosím o prepáčenie za niečo, za čo som nemohol, keď jediné čo mala urobiť bolo, že ma vypočuje.

„Harrison?“

Vložím tanier do krabice a spýtavo na ňu pozriem.

„Moju dcéru v škole šikanovali“

Ustúpim o krok a uvedomím si, že som jej o Peyton nikdy nepovedal. Bol by som to urobil, ale skončila so mnou. Prikývnem a opriem sa o pult.

„Bola si v L. A. a volali mi, aby som prišiel po Quinna. Liam dostal podobný telefonát ohľadne Peyton, lebo nezastihli tvojho svokra, či čo. Zašiel som po Quinna, mal na oku monokel a aj Peyton tam bola a ja som myslel, že ho udrela Peyton. Keď sme prišli k Liamovi domov, Quinn mi porozprával príbeh o svojom priateľovi, ktorého šikanovali, a Quinn požiadal toho chlapca, aby s tým prestal,ale on ho nepočúvol. A keď sa znovu dotkol jeho priateľa, Quinn ho udrel.“

Pozriem sa na Katelyn a vidím, že si prikryla ústa a že jej prúdom stekajú slzy po tvári, čo mi láme srdce.

„Takže som si dal dve a dve dokopy a prišiel som na to, že to nie Peyton ho udrela, ale že sa jednalo o ňu. Slovom som ju zavolal dole do štúdia, a ukázal som jej, čo som robil ja, keď mne rovnako ubližovali decká.“

„Čože?“ – zastonala.

„Keď som mal desať rokov, našiel som jednu biciu súpravu, odniesol som ju domov a sám som sa naučil na nej hrať , ale medzitým som si predstavoval tváre tých chlapcov, ktorí mi dennodenne ubližovali a búšil som tak do bubnov. Každý deň som búšil a búšil, až nič vo mne neostalo. Dal som Peyton pár paličiek a nechal som ju, aby búšila do bubnov tak silno , ako chcela, a prisahám, že som videl, ako hnev opúšťa jej telíčko“

„Pomohol si jej“

„Dobre“

„Ty si ju naučil tak dobre hrať?“

Prikývnem.

„Prišli za mnou s tým nápadom. Chceli zahrať pieseň Liamovi a Josie. Slovom, veľmi tvrdo sme pracovali, aby to bolo tak dokonalé, ako sa len dalo.“

„Usmievala sa.“

„Čo?“

„Peyton...usmievala sa na mňa, prvýkrát od Masonovej smrti. A nebol to len obyčajný úsmev, tvár jej žiarila, kvôle tebe, kvôli tomu, čo si pre ňu urobil“

Katelyn sa postavila predo mňa.

Silnejšie som zovrel pult.

„Pozri sa na mňa, Harrison, musím ti niečo povedať“

Váhavo na ňu pozriem. Jej slzavé oči mi prenikajú až do srdca. Rukami zvieram pult, aby som sa niečoho držal.

„V posledných niekoľkých týždňoch som bola taká hlúpa. Potrebovala som kopu ľudí, aby mi ukázali, ako veľmi som sa voči tebe mýlila v súvislosti s tými fotkami.Myslela som, že ťa dokážem opustiť a ísť ďale, aby sme boli len priatelia, ale koľkokrát som sa zvrtla, ty si urobil niečo, čo ma udrelo do tváre a pripomenulo mi, že si tu. Prekvapil si mňa a moje dcéry najdrahším darčekom... dal si nám náramok, v ktorom bol monogram iného muža. Prečo?“

„Lebo som ti povedal, že by som vás nikdy nežiadal, aby ste ho prestali ľúbiť. Je vašou súčasťou, a nikdy by som nežiadal, aby ste sa jej vzdali“ – odpovedal som jej najlepšie ako som dokázal.

„Toto boli tie veci, na ktoré som si mala spomenúť, keď som uvidela tie fotky. Nemala som nechať,aby niekto zahmlil to, čo moje srdce vedelo, ale urobila som to a veľmi to ľutujem.“

Kusnem si do pery, aby som to nepokašľal. Pozriem sa dole a palcom si pošúcham oči.

Tieto slová som chcel počuť pred niekoľkými týždňami.

„Harrison“ – povie a chytí mi ruku do svojej. Srdce sa mi vznáša a zaleje ma horúčava. Chýbala mi. Prepletie si prsty s mojimi a vytiahne ich hore medzi nás. Keď sa ich dotkne perami, chcem jej povedať nie a odstrčiť ju. Povedať jej, že som skončil, a že to čo zničila, už nemožno napraviť, ale klamal by som sám sebe.

„Katelyn, prosím, nerob to, ak to nemyslíš vážne“- prosím ju.

„Nemôžeš nás opustiť. Nemôžeš odletieť späť do L. A. a nechať nás tu. Ľutujem, že som ťa sklamala, Harrison, a viem, že som sebecká a ani si nezaslúžim to, o čo ťa chcem poprosiť“

„Čo prosíš?“

Pristúpi ku mne bližšie a druhou rukou mi vojde do vlasov. Nemám síl jej povedať nie, alebo ju zastaviť.

Bude moja smrť.

„Daj mne...nám ešte druhú šancu!“

Privriem oči a strácam sa v úžasnom pocite, ktorý mám z jej ruky vo svojich vlasoch. Chcem to, len neviem, či to dokážem.

„Milujem ťa Harrison“

Prudko otvorím oči a srdce mi rýchlejšie bije. To sú tie slová, ktoré som už tak dávno túžil od nej počuť a teraz, ako ich povedala, kurva...ako zneli?

„Povedz to ešte raz!“

„Milujem ťa a milujem Quinna. Moje dievčatá ťa majú rady a chceme aby ste boli súčasťou nášho života. Potrebujem ťa po svojom boku, Harrison. S tebou chcem ísť po ceste, ktorú si sami zvolíme.“

Pritiahnem si ju blízko k sebe, skôr než by ma rozum upozornil, aby som si to ešte raz premyslel.

Prišla sem pozde v noci, aby mi toto povedala.

Moje srdce sa naplnilo láskou ako sa jej pozriem do očí.

Urobím to, po čom už celé týždne túžim.

Váhavo sa nakloním a dotknem sa perami jej perí. Jej reakcia ma prekvapí, keď sa okamžite zmocní mojich úst. Pustí mi ruku a zakvačí sa do môjho trička a priťahuje si ma k sebe. Zodvihnem ju a ihneď obtočí nohy okolo môjho pása a ja sa snažím dostať hore po schodoch.

Zastavím sa, keď vklzne rukou do mojich nohavíc.

A viem, že sa nedostaneme až do postele.