DN - 47. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

Prebudím sa rovnakým spôsobom ako to robím väčšinu rán: ospalá, šťastná, nadržaná.

Až na to, že dnešok je iný.

Dnes som ospalá, šťastná, nadržaná absolventka Le Moyne.

Včerajšia ceremónia sa odohrávala v divadle areálu školy. Presne v tom istom divadle, ktoré ma takmer stálo diplom. Boli tam Stogie a Emericovi rodičia. Dekanka žiadala, aby sa tam Emericova tvár ani len neukázala, hoci som si istá, že som v dave zahliadla jeho klobúk. Keď som sa ho na to spýtala, zbozkával ma do teplého, sentimentálneho otupenia. Teraz by som bola za jeden z tých bozkov rada.

Siahnem za seba, čakám, že narazím na teplú pokožku, ale namiesto toho sa stretnem so studenými, voľnými prikrývkami.

Vyfúknem vzduch, posadím sa a pozriem na budík: 07:13 ráno.

Do čerta s ním. Povedal mi, že s ranným cvičením prestane. Nenávidím zobúdzať sa samotná. Vyleziem z postele, zabalím okolo svojho nahého tela župan a vydám sa ho hľadať.

O desať minút neskôr vyjdem naprázdno a skontrolujem garáž. GTO je preč.

Možno sa vydal po raňajky?

Šuchtám sa do kuchyne, niečo sa okolo mňa periférne mihne. „Čo do pekla?“

Otočím sa práve v okamihu, keď sa okolo mihne malá čierne šmuha a zmizne niekde za kuchynským ostrovčekom. Je v dome krysa?

Opatrne, po špičkách sa vydám za roh a zalapám po dychu. „Oh môj...čože?“ Zakryjem si úsmev trasľavými prstami.

Stačí jediný pohľad do tých žiarivo žltých očí a videnie mi rozostrie vlhkosť.

Mačiatko.

Priniesol mi domov mačiatko.

Hrdlo sa mi stiahne. Od vrcholkov ušiek až po špičku chvostíka pokrýva mačacie telo uhľovo čierna srsť. Stlačím pery k sebe, zatiaľ čo sa vo mne dvíhajú vzlyky.

V ďalšej sekunde zasrane plačem. Je to prekliaty bordel plný fufňavých nádychov potiahnutý nádchou a hlučným čkaním, ktoré vôbec nedáva zmysel. To isté som robila, keď mi otec daroval Schuberta.

Utriem si líca opakom rúk a pomaly sa skloním do drepu, opatrne, aby som nevydesila... Jeho? Ju?

Ako poznám Emerica, ďalšieho muža by v dome nechcel.

Prúdi mnou vzrušenie, keď pozorujem dva prívesky visiace z čierneho obojka.

Ponúknem na uvítanie ruku. Očuchá mi prsty, označkuje ich a urobí ma svojou.

Roztopím sa.

Zoberiem ju hore, pritisnem si ju ku krku a ponorím sa do vibrujúceho pradenia. Tak strašne mi to chýbalo. S roztrasenými prstami skúmam strieborné prívesky. Tá prvá je okrúhly identifikačný štítok s vyrytým menom.

Kodaline.

Názov írskej popovej kapely, ktorú som hrala na konkurze.

Pokrútim hlavu, uškŕňam sa.

Bože, milujem tohto svojho muža.

Druhý prívesok je v tvare srdca s husľovým kľúčom vyrytým na prednej strane.

Otvorím západku a do dlane mi spadne malinký odkaz.

Vkĺznem na najbližšiu stoličku, položím si Kodaline na kolená a rozlúštim malinký kúsok papiera.

Je to adresa vo Francúzskej štvrti. Pod názvom ulice je naškriabané sexy mužským krasopisomNenechaj ma čakať.

Čo urobil tentoraz?

Usmievam sa zatiaľ čo sa sprchujem, upravím si vlasy a vkĺznem do neformálnych čiernych šiat so sivo-ružovou potlačou. Korzet bez ramienok zvodne objíma moje krivky. Na páse je uviazaný koketný motýlik a sukňa mi padá po kolená. Spárujem to s pohodlnými modelkovskými lodičkami na opätku – asi takými pohodlnými ako len opätky môžu byť. Balerínky by boli omnoho praktickejšie, ale chcem pre neho vyzerať dobre, pre čokoľvek už naplánoval.

Môj úsmev je stále väčší a väčší na ceste tam, až ma bolia líca z toho, ako ten úsmev odmieta zmiznúť. Úsmev je rovnako mojou súčasťou ako šaty, ktoré vybral, ako bolesť, ktorou ma potešuje, a ako hudba, ktorou rozochvieva moje srdce.

S adresou zadanou vo svojou telefóne, nasledujem pokyny, ktoré ma zavedú na obľúbené miesto na raňajky vo Francúzskej štvrti. Teplý vánok mi bozkáva tvár, keď rýchlo prechádzam vydláždeným prechodom, obklopená atmosférou neworleanskej tichej histórie a architektúry. Slnko osvetľuje veže, štíty a vikierové strechy. Na stĺpoch plynových lámp sa drží rosa. Netrpezliví turisti sa zhromažďujú okolo predajcov, ktorí vykladajú svoj tovar pod kvitnúce stromy na Jackson Square.

Je nádherné južanské ráno. Ako by som sa kedy mohla odtiaľto odsťahovať?

Vojdem do reštaurácie a okamžite ho zbadám ako v rohovom boxe usrkáva kávu. Jeho modré oči ma nájdu a po druhý krát dnes ráno sa roztopím.

Uprene ma pozoruje, keď prechádzam cez veľmi rušnú miestnosť, jeho pohľad po mne putuje hore a dole a hlboko do môjho vnútra.

Keď sa dostanem ku stolu, postaví sa a prepletie naše prsty spolu. „Vyzeráš úchvatne.“

Čierne vlasy mu spadnú cez ostrihané boky v rozstrapatených prameňoch, niet pochýb, že si cez ne prechádzal prstami od okamihu ako sa zobudil. Jeho kobaltovo modrá košeľa mu pasuje k očiam a visí mu otvorená cez biele tričko. Uvoľnená rifľovina jeho džinsov sedí nízko na skosených bokoch, sedí tak dokonale ako keby každá nitka bola utkaná preto, aby objala jeho dlhé nohy a podprela jeho pôsobivú guču.Vyzerá ako muž, ktorý má v úmysle stráviť lenivý deň prechádzkou po móle.

Môžno že taký je plán?

„Sám vyzeráš sakramentsky dobre.“ Usmejem sa na neho. Skôr než sa posadím naproti nemu, prejdem k nemu na bok, omotám ruky okolo jeho širokých pliec a podržím svoje pery na jeho.

„Ďakujem ti za Kodaline.“

„Rýchlo ste sa spriatelili, mám to tak brať?“

„Insta-láska.“

Udržuje nad raňajkami nezáväznú konverzáciu, pokračuje v bezstarostnom a nenáročnom rozhovore. Nepovedal mi ako strávil posledné tri týždne školy, ale celé jeho vystupovanie bolo sústredené a poháňané za nejakým účelom. Keď som vyzvedala, vždy to bola len rovnaká odpoveď. Ver mi.

Ten pohľad dostávam teraz, ten záblesk v jeho očiach, ktorý hovorí počkaj a uvidíš. Nezaujíma ma, čo mi zatajuje. Som spokojná, že si môžem jednoducho užívať jeho spoločnosť, držať ho za ruku ako jeho priateľka a bozkávať ho na ústa na verejnosti. Už žiadnie skrývanie alebo žitie v strachu. Konečne sme voľní.

Po raňajkách sa prepletáme po úzkych uličkách Francúzskej štvrte s prepletenými prstami, vymieňame si pretrvávajúce pohľady a úsmevy.

S obchodmi nižšie a domami vyššie s radami budov, na ktorých sa lesknú ornamentálne držiaky ručne vyrobených železných štítkov, žliabkovitými iónskymi stĺpmi a bálkónmi známymi korálkovou výzdobou.

Zastaví sa pred jednou z týchto fasád, vytiahne z vrecka kľúčenku a nakloní hlavu hore.

Nasledujem jeho pohľad a prídem o dych.

Na kovovej reťazi spod týčiaceho sa previsu visí obrovský, okrúhly znak.

Je orámovaný čiernym kovaním železnej špirálovej ozdoby.

Kvôli názvu podniku mi vyschne v ústach.

EMERIC A IVORY

ZÁPOLENIE O PIANO BAR

Dych sa mi vracia len v rýchlych nádychoch, len preto, aby mi bol znova vzatý, keď ma Emeric zodvihne. Pritiahne si ma k hrudi, odomkne sklenené dvere a prenesie ma cez prah.

„Do riti.“ Srdce mi búši. Trasú sa mi paže. Celé telo sa mi vznáša ako vo sne. „Ako si---? Kedy si---? Toto je naše? Nemôžem ani...“

„Klídek.“ Položí ma dole na vratké nohy a zamkne za nami dvere. „Zhlboka dýchaj.“

Hrudník mi zachváti dýchavičnosť, zatiaľ čo si všímam tmavé mahagónové steny, gotické zrkadlá, čiernu a slonovinovú mozaikovú dlažbu. Je to elegantné a sofistikované, moderné a vyzerá to ako kokteilový bar. Priamo v centre Francúzskej štvrte ho musela cena tejto nehnuteľnosti stáť milióny. Som ohromená do omámeného ticha.

Na vyvýšenom pódiu sedia dve obrovské piana, sú od seba odvrátené. Klávesy sú dosť blízko na to, aby sa mohli spoločne deliť o lavičku medzi nimi.

Toto budú naše piana? Budeme hrať spolu? So svetlami, publikom, hudbou?

„Oh môj Bože, Emeric. Uštipni ma.“

Urobí to, priamo na bradavke, dosť silno na to, aby som zakvičala.

Vedie ma k ornamentálne zdobenému baru, oprie sa o roh. „Keď som to pred pár mesiacmi kúpil, pokúšal som sa nájsť nejakú medzeru, ale kvôli tomuto---„ ukáže na police s alkoholom na stene----, „nebude tvoje meno na živnostnenskom liste, kým nebudeš mať dvadsaťjeden.“ Zodvihne mi ruku a vtisne mi bozk na prst. „Do tej doby budeš pani Ivory Marceauxová.“

Srdce mi spieva omdlievajúcou melódiou. „Si si tým istý?“

„To sa stav na svoju sladkú riťku.“ Plesne ma dlaňou po zadku s ozvenou pleskotu. „Bež to preskúmať.“

Je tu toho toľko na bratie do úvahy, trasiem sa pri tom význame.

Piano bar.

Presne ako môj otec.

Rozklepané, radostné slzy mi padajú dolu po lícach, zatiaľ čo si dám kolečko okolo špičkových stolov, mäkkých červených zamatových stoličiek a čiernych kožených pohoviek. Lustre so sviečkami osvetľujú priestor teplou žiarou. A piania...

Zastanem pri jednom zo Steinwayov a môj prst okamžite nájde známy škrabanec na veku. Môj uslzený pohľad zapadne do Emericovho ponad celú miestnosť.

Opiera sa o bar, v ústach prevaľuje žuvačku a členky má prekrížené.

„Kúpil som ho v ten deň, keď som stretol Stogieho. Je tvoj.“

Pozriem sa späť na piano a prehltnem okolo všetkého toho šťastia, ktoré sa mi zväčšuje v krku. „Chystáš sa ma škaredo rozplakať.“

„Kúpim ti piano každý jeden deň po celý zvyšok života, len aby som videl tvoje nádherné slzy.“

Plíži sa ku mne, ruky má zopäté za chrbtom.

Ten výraz v jeho očiach, oddanosť lemovaná túžbou, je mojim centrálnym ihriskom, mojou hudobnou notou, tou, ktorá vyvoláva v mojom vnútri dokonalú vlnu vibrácie, vyvažuje ma.

Pohne sa za mňa, vkĺzne mi rukou okolo pása a drží ma proti sebe, vtáka má na mojom zadku tvrdého. „Stogie predal svoj obchod.“

Pozriem sa späť na neho prekvapená.

Prejde mi ústami po uchu. „Tá osina v zadku nepôjde do dôchodku, ale na niečom sme spolu pracovali. Pomáha mi so zásobovaním a najímaním a ja som ho dostal do jedného z tých kreolských meštianskych domov o blok ďalej.“

Premožená emóciami sa snažím utriediť si myšlienky v hlave, rozobrať všetko čo urobil a premýšľať o budúcnosti, ktorú predo mňa predostrel. „A čo tvoje učenie? Ako by to mohlonahradiť tento bar?“

„Stále mám teba. Keď ma prerastieš---„

„Nikdy ťa neprerastiem.“

„---k dospozícii je celé druhé poschodie so samostatným vchodom vzadu. Otvorím pre verejnosť Školu staro-chlapského rocku a budem učiť hrať metal na klavíri.“

Wow. Myslel na všetko, čo zanecháva už len jedinú vec.

Ďakujem ti.

Mohla by som to povedať nahlas už miliónkrát, ale nemusím. Vidí tie slané potoky stekajúce dole po mojich lícach. Cíti to chvenie môjho tela proti svojmu. Počuje ako mi píska v dychu pri nádychoch. Slová niesú potrebné, pretože máme niečo lepšie.

Naše vlastné noty.

Sme to len my a náš song, nápev pulzujúci medzi nami, vyživovaný, taviaci, ktorí nás robí jedným.

Otočí ma do svojho náručia a tesne ma proti sebe zovrie. Zamknem mu ruky za chrbtom, odpočívam lícom na teplej stene jeho hrude a zatvorím oči, zatiaľ čo nás hojdá v rytme úderov našich sŕdc.

Čoskoro budeme toto robiť, priamo tu, zatiaľ čo osadenstvo bude tlieskať a fandiť nám a žiadať o prídavok.

Vzdychnem si. Realita je lepšia než akýkoľvek sen, ktorý som si kedy predstavovala.

Zahákne mi prsty pod bradu, nadvihne mi tvár a pritiahne si k sebe moje ústa. Chutí ako škorica a túžba, jeho pevné pery pohlcujú pohodlie dôvernosti.

S pretočením jazyka mi odovzdá žuvačku. Nasledujúce ťahy si ju domáhajú naspäť.

Uhryznutie jeho zubov do mojich pier náš drží pohromade.

Jeho ruky mi vkĺznu pod šaty a stisnú zadnú časť mojich stehien, zodvihnú ma na okraj piana, tak, že môže prehĺbiť bozk. Tak, že ma môže dráždiť prstami medzi nohami. Tak, že môže strhnúť---

Moje nohavičky sú tietam, len odhodený kúsok hodvábu za nami.

Uchopím ho za tie sexy vlasy, zatiaľ čo sa jeho prsty ponoria do mňa, moje tkanivá zachváti búrka pod zmyselnou náklonnosťou jeho dotyku. Jeho druhá ruka mi stiahne dole živôtik šiat. Potom sú tam jeho pery, zabalené okolo mojej bradavky, ktorú vsaje hlboko do svojich teplých úst.

Hlava mi padne dozadu, chrbát sa mi nakláňa pred uzamknutím jeho ruky na mojom chrbte, zatiaľ čo sa mi z úst hrnú stony.

Ježíš, vie ako pracovať s tými prstami.

Na klavíri.

V mojej kundičke.

Okolo môjho srdca.

Milujem tohto muža.

Milujem ho a keď bude mať deväťdesiat a ja osemdesiat, stále ho budem milovať.

Uškrniem sa pri obrázku na jeho vrásčité telo.

Jeho oči sa zdvihnú na mňa a ústa mu pustia moju bradavku. „Čo je také smiešne?“

Sledujem tú vlhkú krivku jeho pier prstom. „Keď budeš príliš starý na to, aby sa ti postavil, aj tak ťa budem stále milovať.“

Skrúti vo mne prsty a dá predo mňa tvár, vycerí zuby v škodoradostnom úsmeve. „Viagra, zlatíčko.“

Pokrútim hlavou. Má riešenie na všetko.

Vytiahne zo mňa prsty a rozpne si gombík na rifliach. „Posledné tri týždne som tu strávil každý jeden deň.“ Rozopne si zips a vytiahne mi z cesty sukňu na šatách. „Každý jeden deň som si predstavoval, ako ťa tu preťahujem, presne takto.“

„Mohol si mi to povedať.“ Balansujem ma hrane piana, holé nohy sa mi trasú okolo jeho bokov. „Prišla by som.“

 „Oh, Ivory.“ Zareže širokou špičkou vtáka proti mojej kundičke. „Urobíš sa.“

Jeho pohľad drží môj, zatiaľ čo ma zasúva. V hrudi mu dunia hlboké stony.

V bičujúcich návaloch sa vo mne rozteká potešenie, jeden po druhom, zhromažďujú sa do drvivého oparu chtíča.

Vášnivo ma bozkáva, zatiaľ čo naše telá vkĺzavajú dohromady, hojdajú sa na hrane piana. Moje prsty sa ponoria do jeho vlasov. Náš dych sa miešia v harmónii vzdychajúceho stonania a moje boky ho vstrebávajú, keď ma šuká divokým a zbesilým crescendom.

Jeho oči nikdy neopustia moje, keď má ruku omotanú okolo môjho hrdla. Stláča a ja fňukám pod tým blaženým tlakom.

Milujem spôsob akým ma drží. „Silnejšie.“

Jeho prsty sa utiahnu a jeho boky pumpujú rýchlejšie, nemilosrdne a v naliehavosti.

Naťahujeme sa smerom ku sebe, ruky zovreté, oči uzamknuté, keď stúpame, stratení v našom súkromnom svete tónov a snov.