DN - 45. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

V sobotu ráno neodlietame z New Orleans. Veziem Ivory hodinu a pol preč, aby sme chytili lietadlo z Baton Rouge. Z mesta, kde nikoho nepoznám. Ale keď kráčame cez letisko – nedotýkame sa – je mi podozrivá ako sviňa každá jedna osoba, ktorá našim smerom vrhne očami. Poznajú ma? Sú nejako spojení s Le Moyne? Mohol by som náš výlet vysvetliť ako služobnú cestu kvôli škole, ale to nezastaví moju kožu, aby sa mi nehmýrila paranojou.

Keď vystúpime z lietadla v našom cieli, konečne si dovolím uvoľniť sa.

Ivory sedí vedľa mňa v limuzíne, jej oči sú zamerané všade, jej výraz jej vyobrazením fascinujúceho údivu. Široký úsmev, žiariace oči a neposedné poskakovanie, ktoré prebieha už od okamihu, ako som jej dal včera večer letenku do prvej triedy.

Nikdy nebola mimo New Orleans.

Nikdy nebola v lietadle alebo v limuzíne alebo v hoteli.

Ukážem jej každý kút sveta, ak si ten úsmev na tvári udrží.

Už je to dva mesiace od Schubertovej smrti a jej radosť ešte nebola naplno späť.

Až doteraz.

Kurva tam, ak to nestojí za všetku moju predchádzajúcu nervozitu.

Po prvýkrát odkedy sme opustili Baton Rouge sa jej dotknem, nie ako učiteľ, ale ako muž, ktorý ju miluje. V súkromí limuzíny jej omotám ruku okolo dolnej časti chrbta a pritiahnem si ju ku boku. Moje pery jej spočinú na spánku, hladím jej stehno a bok.

Vzdychne, jej telo sa pod mojim držaním roztápa. „Limuzína, Emeric. Nie je to...nutné, ale wow.“ Nakloní sa dopredu, pohľad upiera na bočné okno a sánka jej visí dokorán, keď vníma cez sklo mrakodrapy mesta. „Nemôžem uveriť, že som v New Yorku.“

Zachytím pramienok jej vlasov a zaťahám zaň. „Nemôžeš?“

Vykúzli na mňa sexy úškrn, otočí sa na sedadle a hodí mi nohu obkročmo cez moje lono, sedí hrudník na hrudníku. S jej rukami na mojej tvári, sa dotkne svojim úsmevom môjho. „Nemôžem. Nemôžem. Nemôžem.“

Ohol by som ju cez koleno a naplieskal na jej perfektný zadok, ale sme päť minút od našej prvej zastávky. Takže namiesto toho ju uštipnem cez šaty do bradavky a držím. Chytí ma za zápästie a snaží sa vytrhnúť späť, ale ten pohyb len utiahne moje prsty a predĺži tak tvrdosť jej mäsa. Schmatne ma za kravatu, tvrdo potiahne. To len privedie moje pery bližšie k nej. Príjmam tú výzvu, nenásytne ju bozkávam, zatiaľ čo pekelne stískam jej bradavku.

Telo sa jej krúti, prešibané krivky mäsa zabalené v čiernom hodvábe, zatiaľ čo sťažka vydychuje. „Už nikdy znova nepoviem nemôžem. Len prosím...moje prsia!“

Krv sa mi ponáhľa do vtáka, dvíha ho.

Pustím ju. „Dobré dievča.“

Trie si prsia. „To si píš.“

Vytuším ten úsmev, ktorý sa tlačí cez jej trucovanie. „Miluješ to.“

Vykĺzne mi z lona, ale zostáva blízko, nakloní sa mi ponad stehná, aby nakukovala cez okno. „Ideme najprv do Leopoldu?“

Míňame známe ulice a pamiatky. Sme len o blok ďalej.

Myslí si, že sme nahodení pre fajnovú zarezervovanú večeru a že účelom cesty je otvoriť jej oči ohľadom akademického života na Leopolde. Čo ale nevie je to, že som ju sem zobral, aby som jej tu otvoril dvere.

Keď limuzína zastane, pozrie sa na prednú časť budovy a zalapá po dychu. Jej lakeť vyletí len pár centimetrov od mojej tváre, keď sa mi škriabe z lona, aby vyšla na strane najbližšej ku lesklým predným dverám.

Stretnem sa s očami vodiča v spätnom zrkadle. „Budeme tu pár hodín.“

Ako sa k nej pripojím na chodníku, svieži vietor mi ochladí zadnú časť krku. Ale sotva ho cítim v teple jej oslňujúceho úsmevu, keď sa kochá školským areálom, kde som strávil päť rokov svojho života, makal na svojom vysokoškolskom a magisterskom titule.

„No do riti.“ Zahákne okolo mňa ruku, pevne ma objíma. „Toto sa vážne deje. Som naozaj tu.“

Rovnako ako nenávidím naše tajomstvo, prinútim sa, aby som zo svojich pier vylúdil varovný tón. „Slečna Westbrooková.“

„Do riti.“ Pustí mi ruku, ustúpi do zodpovedajúcej vzdialenosti a pozerá priamo pred seba. „Prepáčte.“ Zašklbe jej kútikmi úst. „Pán Marceaux.“

Chytrolín. „Poďte za mnou.“

Vediem ju dovnútra a po chodbách.

Nebol som tu odkedy som odpromoval pred štyrmi rokmi. Zachváti ma nostalgia, ale nedám si načas, aby som sa tu porozhliadol. Máme totiž schôdzku.

Rýchlo kráča, aby držala krokso mnou, opätky jej klikajú na betónovej podlahe. „Nie si veľmi dobrý sprievodca. Spomaľ.“

„Preskúmame to tu neskôr.“ Zastavím sa pred zatvorenými dverami v Richter Hall a otočím sa tvárou k nej. Študuje ma, pozerá na dvere a potom späť. Rukami si prejde predok šiat. „Čo tu robíme?“ Zúži oči, tón jej švihne podozrením. „Čo si urobil?“

„Si tu na konkurze.“

Padnú jej ústa, pracujú, aby vyformovali slová. „Teraz?“ Uchopí žabku na náramku, pošúcha ju úzkostnými prstami, jej hlas je len drsný šepot. „Prečo si mi to nepovedal?“

„Kvôli tomuto.“ Dotknem sajej nervóznych rúk a spustím ruku. „Tvoje vzrušenie z výletu by bolo zničené nervami.“

Trhane prikyvuje, oči má vypúlené a vydesené.

Chodba je prázdna, ale nebudem riskovať bozk. Namiesto toho ju nechám, aby videla v pojom pohľade hĺbku mojej podpory a lásky. „Pamätaj, zvuk je prvá vec, ktorú budú porotcovia posudzovať a urobia to za prvých tridsať sekúnd.“

„Oh Bože.“ Zhlboka sa nadychuje. „Ktorý kúsok zahrám?“

„Zahraj to s čím sa najviac stotožňuješ, o čom máš pocit, že vieš zahrať dobre, a to čo sa hodí k tvojmu štýlu a uchádzaniu sa o to miesto. Nechaj ich nech vidia to skvostné srdce Ivory Westbrookovej.“

Skontrolujem hodinky.

Je čas.

Otočím sa a otvorím dvere.

Učebňa v štýle štadióna sa nezmenila odkedy som tu strávil všetky tie semestre písaním poznámok vpravo hore v zadnom rade auly. Rovnako veľké piano Steinway sedí vpredu blízko dverí. Je to ako keby som sa vrátil v čase.

S Ivory po svojom boku zamierim smerom k žene stredného veku a dvom štíhlym starým mužom v prednej rade.

Nikdy som sa s nimi nestretol, ale bol som v kontakte s tou ženou, Gail Gatlinovou, ktorá sa postaví a prejde cez miestnosť, aby nás pozdravila.

Jej prísne sivé oči si ma prezerajú spoza okuliarov s obrúčkami v zlatom ráme. Pieskovo-hnedé vlasy má začesané dozadu z pleti, ktorá zrejme vidí málo slnka. Jej postava je nízka a zavalitá, napriek tomu vyžaruje istú autoritu.

Podrží vo vzduchu ruku, potrasie si s mojou. „Vitajte späť, pán Marceuax.“

„Ďakujem, že nás dnes môžete vidieť.“ Naznačím k Ivory. „Toto je moja chránenkyňa, Ivory Westbrooková.“

„Som pani Gatlinová.“ Gail potrasie Ivorynou napriahnutou rukou. „Musíte byť teda niečo, keď vás pán Marceux priviedol celú tú cestu so sebou až sem. Jeho posúdenie vášho talentu bolo dostatočne presvedčivé, aby zhromaždilo porotu aj v sobotu.“

Inými slovami, nemrhajme ich časom.

Nepriviedol by som ju sem, keby som si myslel, že to tak bude.

Gail naznačí k dvom mužom čakajúcom v prednej rade. „Zvyčajne sa s kandidátmi navzájom nestratávame, ale nakoľko sa jedná o neobvyklý konkurz, bude to trochu menej formálne. Začnite, keď budete pripravená.“

Prikývne k pianu a sadne si na svoje miesto.

Ivory sa usadí za Steinwayom, prstami pošúcha žabkino kúzlo. Nájdem si stoličku bokom, kde mám priamy výhľad na jej tvár, keď pozerá na klávesy.

Noha sa mi chveje a ja ju napnem, aby som ju znechybnil.

Čo bude hrať?

Práve teraz jej úsmev pripomína Queensrychovu „Silent Lucidity”.

Kútiky úst sa jej nadvihnú v sebaovládaní, zakrivené vrcholy vyklenuté pod svetlom, keď má priamo v oku svoj sen.

Sen, ktorý ešte len začal.

Ale v jej repertoári nebude Queensryche. Skúmala Leopold roky a vie, že konkurz vyžaduje štandardné kúsky koncertov z 19. storočia, v protiklade s Bachovými časťami bez sprievodu, arpeggiom v troch oktávach s dvojitými koncovkami.

Čokoľvek sa už rozhodne zahrať, môže to zvládnuť so zatvorenými očami.

Nakloní sa ponad klávesy, hýbe prstami a hojdá sa do pomaly horiacej predohry.

Tento kúsok okamžite nerozpoznám. Nie je to barokové ani klasické...

Dych sa mi zachytí.

Je to írska popová pesnička.

Celé telo sa mi uzamkne, ruky sa mi zamotajú do opierok.

Čo to do pekla robí?

Zúfalé akordy „All I Want“ od Kodaline (Všetko čo chcem) naplnia miestnosť ťažkými spodnými prúdmi smútku a pozitivity. Nevypovedaný text mi naskočí v hlave, odkaz, ktorý môže byť interpretovaný jedine ako Je to na konci, ale ja niekoho nájdem. Život pôjde ďalej.

Je to rozchodová pesnička.

Srdce sa mi zastaví, potopí do vrčiacej jamy popretia, zatiaľ čo mi tóny klavíra búšia do hlavy.

Prečo hrá toto?

Je to odkaz pre mňa?

Pozri sa na mňa, Ivory.

Jej oči strihnú po mne a vrátia sa na klávesy, bol to len prchavý záblesk, než aby som ho dokázal rýchlo prečítať. Túžim po tom, aby sa pozrela hore znova, aby mi dala niečo, čo by ma vytiahlo z tohto zahmleného, dosraného stavu mysle.

Povedal som jej, že za ňou pôjdem kamkoľvek. Priviedol som ju sem, aby vedela, kam ísť. Som plne odhodlaný presťahovať sa s ňou späť do New Yorku. Takže čo sa mi to kurva snaží povedať? A prečo kvôli tomu ničí svoj konkurz?

Porotcovia sa nepohodlne pohniezdia na svojich miestach. Každú chvíľu sa ju chystajú prerušiť.

Toto celé dopadne zle.

Nie, nie zle.

Je tu tak veľa vášne a hĺbky v spôsobe, akým udiera do klávesov.

Jej prevedenie je dokonalé.

Ale tá skladba neukazuje jej technické zručnosti. Celkom určite to nespĺňa požiadavky konkurtzu. Gail sa postaví s rukou, ktorá naznačuje zastavenie, v jej tóne je zahryznutá mrzutosť. „Slečna Westbrooková.“

Ivory prestane, díva sa na ženu s očakávaním.

S nudeným povzdychom ukáže Gail na okolité steny. „To toje Leopold. Nie Škola popu.“

Jemne, pomaly, sa Ivoryne oči zodvihnú a spoja s mojimi. V tomto fragmente sekundy vidím srdce ženy, ktorú milujem a to sa na mňa usmieva žiarivým odhodlaním. Je to len okamih očného kontaktu, ale cítim ju ako keby bola hneď vedľa mňa, uisťuje ma, že v našom svete je všetko v poriadku. Pulz mi pádi v žilách.

Vie presne čo chce a len mi to nehovorí. Ukazuje mi to tým najväčším zem otriasajúcim spôsobom. Na konkurze svojho sna. Prostredníctvom songu, s ktorým sa najviac stotožňuje. Držím na sebe ľahostajný výraz a pokojne si položím ruky do lona. Ale vo vnútri sa trasiem pod šokom z uvedomenia.

Nerozchádza sa so mnou.

Hovorí zbohom Leopoldu.

Tomu čomu nerozumiem je prečo? Čo sa zmenilo?

Gail sa nakloní späť na stoličke. „Prečo chcete navštevovať túto školu?“

Stiahne ramená a narovná chrbticu, Ivory nadvihne bradu. „Aby som sa učila od najlepších z najlepších.“

„Aha.“ Gail si upraví okuliare. „Čo hľadáte v inštruktorovi?“

Ivory sa usmeje, oči jej zasvietia. „Odborné znalosti, samozrejme. Pevnú ruku, ktorá by na mňa tlačila. Netradičnú myseľ, ktorá by rozšírila moju vlastnú. A disciplínu.“ Jej pohľad strelí po mne a potom späť k porote. „Keď je to potrebné.“

Jej odpoveď smeruje ku Gail, ale viem, že tie slová sú určené mne. Ja stelesňujem každý rys, ktorý spomenula.

Ja som jej ideálny inštruktor.

Gailine ústa sa vyformujú do rovnej linky. „Leopold je tradičná škola a náš tréning sa zameriava na klasické, barokové---„

Ivory sa otočí ku klávesom a spustí najťažšiu časť Balakirevovej Islamey.

V prípade, že nemá v úmysle chodiť do tejto školy, neviem čo sa snaží dokázať. Pretože jej prevedenie sa nesie údermi po miestnosti chvejivou intenzitou. Nie je v tom žiaden rytmus, noty, dynamické chyby. Každý zvuk, ktorý vyprodukuje je bezchybný.

Všetci traja porotcovia sa naklonia dopredu na svojich miestach, oči vypúlené, ústa pootvorené. Jo, sú ohromení. Mali by kruva byť. Stavím sa, že nikdy nevideli niekoho pokúšať sa na konkurze zahrať Islamey, vytiahnuť ju s nepoškvrnenou zručnosťou.

Ivory rýchlo usekne ten krátky kúsok a nadvihne na nich obočie. Celú cestu až po špičky na nohách pocítim hrdosť.

Gail spočinie prstami na svojich ústach a uhladí si vlasy dozadu. „Okay, slečna Westbrooková. Máte našu pozornosť.“

Nasadí dôverný úsmev, postaví sa, narovná si čierne šaty a podíde priamo k nim. „Celý svoj život som strávila hovorením Chcem sa dostať na Leopold, to robí väčšina hudobníkov, viete? Ale ľahko by som sa zapredala. Tam vonku za týmito stenami je niekoľko brilantných inštruktorov. Môžem s nimi šťastne stráviť mnoho rokov zdokonaľovaním svojich zručností bez toho, aby som sa odsťahovala do New Yorku.“

Srdce mi bije tak hlasno až som zvedavý či ho nepočuť cez celú miestnosť. Vyleziem na nohy a postavím sa vedľa Ivory, ruky mám zopnuté za chrbtom v tichej podpore.

Gail sa postaví, v jej výraze je vyryté odhodlanie. „Potrebujem si pohovoriť s kolegami...“ Keď na ňu obaja muži kývnu, stvrdne jej hlas. „Bolo by nám cťou keby ste sa k nám pripojili.“

Ivory prikývne. „Ďakujem, ale už som sa rozhodla.“

Natiahne ruku, Gail jej podáva vizitku. „Je to otvorená ponuka. Ak nenájdete inštruktora, ktorého hľadáte, tento rok, ten nasledujúci, alebo kedykoľvek v budúcnosti, máme pre vás miesto.“

Lúčenie a pozdravy, a Ivory a ja ideme v tichosti po chodbách, hlava mi búši nad otázkami.

Keď sa dostaneme na prázdne nádvorie vonku, už viac nedokážem držať jazyk za zubami. „Povedz mi prečo si to urobila. Čo do pekla zmenilo tvoj názor?“

Omotá mi ruky okolo pása a zachveje sa pred chladným vzduchom. „Nechcem tu žiť. Je tu príliš chladno.“

Počujem v jej hlase úsmev a strasiem zo seba sako, prehodím jej ho cez plecia. Zahrabe sa do vlny, drží svoj krok s mojím. „Keď som sedela za pianom, predstavovala som si aké by to bolo učiť sa od inštruktora, mentora, ktorým by si nebol ty. Potom som zahrala tú pesničku, ktorá mi napadla namiesto tých požadovaných. Pesničku, ktorá vyjadruje vášeň a má svoj hlas, niečo čo som nikdy necítila v tých kúskoch v učebniciach. Porotcovia to neschválili a vtedy som to vedela.“ Zastaví sa a mrkne na mňa. „Ak by som sa zapísala tu, bola by som nútená podriadiť sa inštrukciám niekoho, kto ma nepozná, zatiaľ čo by som precvičovala hudbu, ktorá sa ma nedotýka.“

Hruďou sa mi šíria úponky tepla, ale zaujímalo by ma, či zvážila všetky tie následky. „Nedostaneš titul pod mojim vedením. Ak sa stále snažíš o to miesto v symfonickom orchestri, nebudeš mať k dispozícii rodokmeň a prestíž, ktoré by ťa tam dostali.“

Pokrčí plecami. „Symfonický orchester, divadlo, štadión...to kde nie je dôležité. Chcem svetlá, publikum a hudbu. Myslím, že mám toho veľa na čo prísť a ak sa ukáže, že titul je nutný, dostanem ho.“ Zodvihne vizitku a usmeje sa.

„To je dôvod prečo si hrala Islamey.“

„Je vždy dobré mať záložný plán. Jeden nikdy nevie. Môj súčasný inštruktor by mohol nechať oči na nejakej inej študentke.“ Ulizuje sa. „Stredoškolskí učitelia majú tendenciu rýchlo a nevedomky sa zamilovať.“

Napnú sa mi ruky, pália ma po tom, aby som jej natrieskal na zadok. „Ohromuješ ma.“

Uškrnie sa. „Snažím sa.“

Ako sa preplietame do ďalšej budovy, poskytnem jej prehliadku. Jej záujem o kampus sa sústredí skôr na to, kde som trávil svoj voľný čas než aké vybavenie by jej pomohlo, ak by si to rozmyslela. Zdá sa, že je naozaj spokojná so svojim rozhodnutím.

Nakoľko je víkend, chodby sú tmavé a prázdne. Napriek tomu si udržujeme profesionálny odstup, prechádzame sa bok po boku, keď ukazujem svoje najobľúbenejšie miesto kam som vždy vypadol a delím sa s ňou o spomienky na ľudí, s ktorými som sa flákal.

„Nechápem to.“ Nasleduje ma do slepej uličky. Poznám ťa osem mesiacov a vždy som ťa počula hrať na klavír len staro-chlapský rock.“

„Staro-chlapský rock?“

„Guns N’ Roses, Megadeth, AC/DC... Myslím to tak, toto je tvoja parketa, takže prečo si sa zaoberal precvičovaním klasiky tu, keď ťa to nebaví?“

„Práve som sa ti to chystal ukázať.“

Na konci prázdnej chodby stisnem kľučku na posledných dverách. Otvoria sa a ja ju postrčím dovnútra, zatvorím a zamknem za ňou dvere.

Moje ruky udrú do vypínača po pamäti a fluorescenčné svetlo zabliká k životu.

Sparťansky zariadená, zvukotesná skúšobňa je dosť veľká na to, aby sa do nej vošlo piano a dvaja ľudia. Porozhliadne sa okolo a zmätene sa na mňa pozrie. Opriem sa o stĺp. „Každý deň som strávil tu, precvičoval pesničky, v ktorých som sa vyžíval bez prísnych inštrukcií svojich mentorov. Sedel som presne tu so sluchátkami v telefóne a opakoval si svoj playlist. Práve tu som sa zamiloval do metalu na klavíri.“

Prebehne rukou po zakrytých klávesoch, presúva sa ku mne. „Každý deň? Na tomto klavíri?“

„Áno.“

Vykĺzne z môjho saka, hodí ho na lavičku. „Sám?“

„Samozrejme.“

Zastane tesne na dosah ruky. „Už si sem niekedy priviedol nejaké dievča.“

„Len jedno.“ Šklbne mi vtákom. „Jej nohavičky sú v nebezpečenstvé, že budú roztrhané.“

„Nemám žiadne nohavičky.“

Kurva, som tvrdý.

Ako mi mohlo ujsť, že má nahú kundičku, keď okolo mňa sedela v limuzíne obkročmo?

Pozriem sa na dvere a spomeniem si, že som ich zamkol.

Pery jej skrúti potmehúdsky úsmev. „Honil si si ho tu?“

Odkašlem si pomedzi smiech.

Pristúpi o krok predo mňa a uchopí ma za kravatu. „Honil.“

Totálne.

Pozrie sa dole na klavír, obhrýza si úsmev. „Stavím sa, že si striekal po klávesách. Zaujímalo by ma, či je tu stále---„

„Chceš vidieť moje vyvrcholenie?“ Vezmem ju za zápästie a podržím jej dlaň na svojej erekcii, zúfalý po uvoľnení. „Môžeš sledovať ako ti odkvapkáva z kundy.“

Druhou rukou jej vojdem do vlasov, zamotávam ju do hustých prameňov, zatiaľ čo si jej ústa pritiahnem k svojim. Bozk prekĺzne z jemného a rovno sa ponorí do tvrdých, agresívnych ťahov. Jej prsty ma stisnú cez nohavice, uvedie moje boly do pohybu, otieram sa jej o ruku, zatiaľ čo môj jazyk švihá a líže jej ústa. Tvrdo ju uhryznem do spodnej pery a zasrané sväté peklo, jej nechty sa mi zapichnú do vajec. Otočím ju priamo ku stene pokrytej kobercom, hruď na hruď, a prišpendlím jej ruky nad hlavou. Vzhliadne hore na mňa, pery má trucovité, zmyselné a opuchnuté chtíčom. Je to ten sexy ako peklo pohľad, ktorým po mne vždy hodí po tom čo ju zbozkávam do omráčenia. Ten druh bozku, kvôli ktorému jej oťažie celé telo a ochabne túžbou.

Otieram sa vtákom o jej kundičku, cestujem jej jazykom po krku. „Pomätáš si, keď sme boli v tejto pozícii prvýkrát?“

Nakloní krk kvôli mojim ústam. „Na chodbe v ten prvý deň školy. Nie tak celkom presne v tejto pozícii.“

„Chcel som ťa držať presne takto a zahryznúť do tej tvojej chytráckej pusy.“ Potopím zuby do jej spodnej pery a pustím ju.

Dych sa jej zrýchlil. „V ten deň si ma vydesil na smrť.“

„A teraz?“

„Desíš ma iným spôsobom.“ Pobozká miesto nad mojim srdcom, pulz mi kvôli tomu cvála. „Tým najlepším možným spôsobom.“

„Polož ruky na stenu.“

Keď nasleduje môj príkaz, opriem sa o ňu svojou váhou, obmedzujem ju, zatiaľ čo si rozopínam opasok, tápem, kým ho uvoľním.

Kriste, potrebujem ju.

Trasiem sa naliehavosťou pochovať sa do nej a tvrdo, rýchlo a neúprosne ju zasúvať. Dokonca mi je totálne jedno, kde sme.

Stiahnem si po stehnách dole nohavice a boxerky a zabalím si vtáka do päste, prejdem po ňom jednou rukou, zatiaľ čo druhou jej strhnem dole šaty.

Moje prstyju nájdu nahú, mäkkú a premočenú.

Vďaka Bohu, pretože už som nastavený a....Ahhh!

Kurva, ten prvý zásun do nej mi vždy ukradne vzduch. Je tak tesná, tak mokrá a teplá. Popustím uzdu, nedržím sa späť, keď do nej búšim, znova a znova, stratený v teplučkom zovretí jej tela. Jej ruky zostávajú na stene, stehná sa jej pod mojimi trasú.

Zodvihnem ju, zaháknem jej nohy okolo môjho pása a hlboko, zmyselne hýbem bokmi. „Kurevsky milujem tvoju kundičku.“

So zastonaním prehne chrbát do oblúka, členky si prekríži na mojom zadku, tie tmavo-hnedé oči sa rozšíria a uzamknú s mojimi.

Telo sa mi napne v zúfalstve po vyvrcholení. Je cítiť tak sakramentsky dobre, príliš kurva dokonale, keď je omotaná okolo môjho vtáka. Chcem vybuchnúť.

Stisnem jej zátylok a pritisnem na jej ústa svoje.

Žiadne bozkávanie.

Na to som príliš zbesilý a utrhnutý z reťaze. Zamknem naše pery, držím nás pevne spolu, vychutnávam si jej dýchanie, zatiaľ čo stonám a zasúvam sa a šukám ju do vyvcholenia.

Hrudník jej oťažie sériou rastúcich stonaní, ruky jej kĺžu hore a dole po stene. V momente,  keď sa okolo mňa zovrie a jej telo sa zachveje uvoľnením, urobím sa tak kurevsky tvrdo, až sa mi točí hlava.

„Kuuuurva!“

Klesnem čelom na jej a držím ju proti stene, lenivo ju bozkávam a pomedzi pretrvávajúce vibrácie potešenia vzdychám.

Omotá mi ruky okolo krku, oddelí pery a škádli ma. „Si všetko čo chcem.“

Prejdem jazykom po jej. „Ty si všetko čo potrebujem.“

„Mmm. To milujem.“

Vytiahnem sa z tepla jej tela s vedomím, že na konci dňa budem naspäť. „Máme len dvadsaťštyri hodín. Je čas pozrieť si mesto.“

Cestou v limuzíne jej dám zrýchlenú tour od Central Parku ku Soche Slobody. Prechádzame sa po preplnených uliacich Time Square. Večeriame vo fajnovej reštaurácii, ktorú som zarezervoval dva mesiace vopred. Nie kvôli sebe, ale je to niečo čo som chcel, aby zažila.

Neskoro v tú noc ležíme nahí na posteli v prezidentskom apartmáne v hoteli Four Seasons. Bol som v nej tak dlho až mi znecitlivel vták. Ale asi za dvadsať minút budem znova pripravený. Pozoruje ma s ťažkými viečkami, ruky má vystreté nad hlavou, zápästia priviazané k sebe mojim opaskom. Ani sa len neobťažovala dať si ich dole ani ma nepožiadala, aby som ju rozviazal. Nie som si istý, či má vôbec energiu prehovoriť.

Skĺznem dole po jej krivkách a pobozkám ju na bok, uhryznem ju do kosti s dostatočným tlakom, aby sa otriasla.

„Ako si sa dostal...“ Zakrúti zápästím v slučke opasku. „K tomuto?“

Leziem naspäť hore po jej tele, rozmotám slučku a rozmasírujem jej zápästia. „Keď som mal pätnásť, našiel som nejaké knihy skryté v otcovej kancelárii.“

Oči sa jej rozšíria, prebudí sa zo svojej letargie. „Akože špinavé knihy o sexe?“

Zatočím prsty okolo jedného prsa, nadvihnem ho, aby som jazykom prešiel okolo jej bradavky. „Knihy o BDSM. Slučkách. Vecia o pánovi/otrokovi. Bol som okamžite,“ – kurevsky tvrdý ako skala -, „zaujatý. Niekoľko nasledujúcich rokov som to skúmal. Bol som tým posadnutý. Ale nemal som dosť odvahy, aby som čokoľvek skúsil, pokým som nešiel na výšku.“

Žila na krku jej pulzuje. „S dievčaťom odtiaľto z New Yorku?“

„S nikým dôležitým.“ Ani si len nepamätám jej meno.

Uvoľní sa na mäkkých prikrývkach, prsty jej bezmyšlienkovite prečesávajú moje vlasy, zatiaľ čo lížem, bozkávam a hladkám jej prsia. Je tak sakramentsky nádherná, že od nej nemôžem držať ruky. Jej prsty sú stále v mojich vlasoch. „Aké riskantné je, že si ma sem dnes vzal? Ak by som prijala to miesto na Leopolde, čo by sa stalo s tvojou prácou a dekankou?“

„Riziká sú nulové. Chcem, aby si sa sústredila na absolvovanie školy.“ Pozriem sa na ňu oceľovým pohľadom. „Ver mi.“

„Okay.“

Priviesť ju sem nepostavilo jej vzdelanie do rizika. Vedel som, že by ju porotcovia prijali. Ak sa Beverly Rivardová nejako dohodla poza môj chrbát s niekým iným, nezabráni to Ivory odmaturovať na Le Moyne a dosahnuť budúcnosť akú len bude chcieť.

Zostavajú len posledné tri týždne školy, a Beverly verí, že som už pretlačil Prescottov zápis na školu pomedzi žiadosti o prijatie.

Neurobil som to a ani sa nechystám.

Pôjde na konzervatórium, len to nebude Leopold.

čase, keď sa to Beverly dozvie, Ivory už bude po maturite a ja budem mať podanú svoju rezignáciu. Za posledných niekoľko mesiacov som si veľakrát nazrel sám do duše.

Ivory sa chce učiť a ja chcem učiť.

Dostaneme tie veci od seba navzájom.

Potom?

Mala veľmi špecifickú predstavu o tom, ako vyzerá jej konečný cieľ...Svetlá, publikum, hudba. Moje ciele nie sú príliš rozdielne.

Viem presne ako naše sny zosúladiť.