DN - 43. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

Zatiahnem s GTO pred bránou a vyťukám svoj kód. So všetkými susedmi v práci je ulica opustená a tichá. Nemám rád ticho. Z mojich inštinktov to robí paranoju.

Niet pochýb o tom, že mám naštrbené nervy kvôli tomu hazardu, keď som zrušil popoludňajšie hodiny. Ale pretože môj otec sa oneskoril na klinike, vyhovoril som sa na rodinné záležitosti a vyzdvihol jej na ceste domov lieky.

Keď sa brána otvorí, šoférujem po príjazdovej ceste okolo zadnej časti pozemku, premýšľam, či Ivory počuje dunenie motora.

Stupim na brzdy. Čo to---?

Stará čierna Honda parkuje blízko zadného vchodu.

Neznáma.

Bez pasažiera.

Bez značiek.

Žalúdok mi stvrdne do ľadu.

Ivory.

Nedýcham, pokým nie som v dome.

Alarm nie je aktivovaný.

Ďalší nádych nepríde, pokým sa nedostanem do kuchyne. Na druhom poschodí sú kroky.

Ponáhľam sa cez obývačku, každá bunka v mojom tele vyšiluje. Kto tu kurva je?

„Lorenzo, je na príjazdovej ceste!“ Mužský hlas sa ozýva hore. „Kde si?“

Shane.

Krv mi chladne v žilách, keď šprintujem do haly.

Hovoril Lorenzo? Ako je to možné?

Lorenzo je v mojom zasranom dome.

S Ivory.

Po schodoch ma ženie zúrivosť, každý krok je súperom medzi mnou a ňou. Leziem rýchlejšie, beriem schody po dvoch...troch naraz.

„Čo to kurva?“ Zreve Shane smerom od mojej spálne. „Vypadni z nej kurva dole!“

Nie!

Oh, Ježíši, kurva, nie!

Moje svaly poháňa naliehavosť, tlačí ma byť rýchlejší, tvrdší, zamkne mi sánku. Nemôžem ju počuť. Prečo ju nepočujem?

Preskočím posledný schod, ale kvôli zostávajúcej vzdialenosti mám pocit akoby mi srdce išlo vybuchnúť v hrudi. Odpočívadlo je príliš veľké, chodba príliš dlhá. Som príliš ďaleko. Nikdy som nemal odísť. Sklamal som ju a ja sa kurva zadúšam ľútosťou. Sakramentsky sa trasiem vo svojom zúfalstve dostať sa k nej.

Nasledujem zvuky narastajúcich výkrikov. Už som takmer tam. Ešte pár krokov. Ponáhľam sa ku dverám, moje sústredenie sa zameria na opačnú stranu spálne.

Ivory stojí nehybne v mojom tričku.

Na perách má krv.

Výraz prázdny.

V náručí drží Schuberta.

Mŕtveho.

Shane má zaťaté päste.

Lorenzo má na tvári a ramene rany.

Zips má otvorený.

Každá milinsekunda jednotlivých snímkov sa do mňa vsakuje s divokosťou, ktorá nesie moje kroky.

Nikto si ma nevšimol.

Som v menšine, neozbrojený a kurevsky preťažený zlosťou. Všetko vo mne ma ťahá smerom k Ivory, ale ja proti tomu bojujem, odmietam sa na ňu pozrieť alebo o nej premýšľať.

Ak to urobím, skurvene mi prepne.

Lepím sa na okraj izby, uzatvorím vzdialenosť. Ivory stojí len pár krokov od potýčky medzi Shanom a Lorenzom.

„Znásil si ju, ty zkurvysyn?“ Shane sa rozohní, že udrie Lorenza a minie jeho uhýnajúcu sa hlavu. „Celý ten čas hovorila pravdu?“

Šíri sa mnou chladný vražedný úmysel, zachytáva moje dychy. Päste sa mi zatnú po ničení. Srdce mi zatvrdne po trvalej, neodvolateľnej smrti.

Ukončím to.

Prevezemú to moje pudy, ruky mi klesnú na opasok a vytrhnú ho von, keď mi v žilách vrie jed.

Lorenzo sa rozkročí. „Kámo. Pozri čo mi urobila na tvári.“

„Bol si na nej!“ Shane ho napadne, ruky mu vyletia.

Lorenzo uskočí, zahákne ho okolo pásu a v série úderov ho zloží na zem.

Pristupujem rýchlymi tichými krokmi, posuniem koniec opasku cez pracku. Postavím sa za Lorenza, len o krok za ním. Shane sa rozcapí na chrbte s Lorenzom kľačiacim na ňom. Som si istý, že ma Shane vidí, ale obaja rozdávajú údery, blokujú, chrochtajú.

Prestrčím slučku cez Lorenzovu hlavu a držím svoje šialenstvo spoločne oboma päsťami.

Shanove oči, červené a pobúrené, sa zrazia s mojimi. Lorenzo otočí krk.

Zatiahnem opasok okolo Lorenzovho hrdla, šklbem koncom s plnou silou svojho hnevu.

Jeho telo sa vrhne späť s bezohľadnosťou môjho ťahu, mláti do podlahy, ruky mu škriabu po oprátke. Držím, šklbem silnejšie, poháňaný zákerným úmyslom.

Shane sa plazí smerom k Lorenzovmu metajúcemu telu a pozrie sa na mňa hore divokými očami. Ako s ním mám bojovať, zatiaľ čo držím opasok?

S revom hnevu, tresne kolenom do kamarátovej hrude, jeho päste búšia do Lorenzovej tváre. Váham, omráčený, a upravím úchop, ťahám opasok s pomstou.

Shanova váha drží Lorenza na zemi, keď nad nimi stojím a škrtím tesnejšie, tesnejšie, zverský výkon potrebný na toto ukončenie mi ukrajuje rozkývané dýchanie.

S prstami zovretými okolo kože sa stretnem s Ivoryným otraseným hnedým pohľadom. Zabíjam muža priamo pred ňou, chladne, vedome a bez ospravedlnenia. Tu nie je cesty späť.

Jej nohy podopierajú nehybné držanie tela. Jej ruky držia Schubertovo mŕtve telo. Jej oči zostávajú so mnou, ale ona tam nie je.

Ona nie je so mnou.

Zrejme je to tak lepšie, pretože neprestanem kým jej už tento zkurvysyn viac nebude môcť ublížiť.

Vo vrecku mi zavibruje telefón s prichádzajúcim hovorom.

Škola? Moji rodičia?

Zasraní poliši, ktorí vyšetrujú podozrivé aktivity? Kurva!

Lorenzova čelusť je rozďavená v nemom výkriku. Z tváre mu zmizla krv, oči má opuchnuté, pleť mu prechádza z červenej do modrej.

Stojím na jednej strane, ruky ochromené okolo opaska.

Po Lorenzovej druhej strane je Shane, ktorý ho pritíska na zem, zatiaľ čo sa jeho telo zvíja, nohy mu kopú, prsty škriabu po koži na jeho hrdle.

Škrtenie je neznesiteľne pomalý proces. V tých trýznivých minútach, sa mi pod kožu plazí obludnosť toho čo robím, dusí moje životne dôležité orgány. Držím sa silno s pripomienkou toho, že moja povinnosť chrániť Ivory prepíše všetko ostatné. Lorenzovi spadnú z krku prsty a s trhnutím nohy prestane bojovať.

Je koniec.

Shane sa zrúti na zadok, ruky mu vyletia na zátylok, ústa mu visia námahou dokorán.

Horor. Šok.

V údoch mi brní adrenalín, keď pustím opasok a zatlačím trasúce prsty do opuchnutého tetovania Skaza na Lorenzovom krku. Žiaden pulz. Je v tom irónia, niečo, o čom budem premýšľať, keď už naše rany nebudú také čerstvé.

O krok ustúpim a strasiem zo seba sako, potenie je v rozpore so záchvatom úľavy a reality.

Práve som zabil muža.

Muža, ktorý sa vlámal do môjho domu.

Ktorý zabil našu mačku.

Ktorý sa pokúsil a možno sa mu podarilo znova znásilniť Ivory.

Pretože som tam nebol.

Hruď mi horí, celý môj svet sa točí a otáča smerom k nej. „Ivory?“

Po prvýkrát odkedy som sem prišiel, sa pohne. Len jej oči sa presunú do mojich.

Nosné dierky jej rámuje krv, farbí jej pery a na prednej časti tričky má škvrny.

Stočí sa mi žalúdok.

Potrebujem vziať tú mačku, objať ju, zničiť tú vzdialenosť medzi nami.

Siahnem po nej.

Trhne ňou dozadu, ruky sa jej utiahnu okolo Schubertovho visiaceho tela.

Nie je pripravená ho nechať ísť?

Nie je pripravená na môj dotyk?

Chápem, ale sakra, jej odmietnutie cítim ako päsť do srdca.

Pohľad na Shanea mi potvrdzuje, že je stále omámený, pozerá bez mihnutia na telo so sklenými očami.

Vrecko mi zavibruje oznámením, že prišla správa. Sakra. Ktokoľvek sa ma už snaží zohnať má hrozné načasovanie.

Uvoľním si kravatu a odhodím ju. Potom predstúpim pred Ivory a prejdem jej prstami po sánke. Nereaguje, jej pohľad je vzdialený, rozostrený. Keď sa zohnem, aby som pohladkal Schuberta, uvoľní mučivý vzlyk a zatacká sa.

Okay. Nebudem ju oddeľovať od tej mačky. „Len potrebujem vedieť, že si v poriadku.“

Jej správanie je chladné, nestranné, až na jej ruky, ktoré stále tesne zvierajú Schuberta.

„Bojovala som s ním.“ Jej hlas je dutý metronóm. „Uhryzla som ho. Poškriabala mu tvár.“

„Dobré dievča.“ Chcem si ju k sebe tak strašne pritiahnuť, ale ak to urobím, budem odhalený. Musím udržať svoje sračky pokope, pokým sa tento bordel nedá do poriadku. „Znásil ť---„

„Nie.“ V tých kalných temných hlbinách jej očí sa objaví záblesk života. „Shane ho zastavil.“

Cítil na tom jej brat podiel viny? Náhla transplantácia srdca? Skrytý úmysel? Kto kurva vie prečo vošiel dnu, ale srať na to, dýcham trochu ľahšie pri vedomí, že to urobil.

Shanovo zadýchanie je hlasnejšie, zúfalejšie, jeho krvou podliate oči pozerá na odpad života akým bol Lorenzo. Možno Shane nie je v tejto chvíli hrozbou, ale bude ak zdrhne.

Úprimne, vyzerá, že je tak sekundu od zrútenia.

Príde mi ďalšia správa. Vytiahnem z vrecka telefón, ale Shanov hrdelný nárek pritiahne moju pozornosť. Zakryje si tvár rukami, narieka ako zasraný buzerant. „Bol to môj najlepší kamarát.“ Telo sa mu otriasa. „Oh Bože, zachránil mi život a my sme ho zabili.“

Týčim sa nad ním v pozícii sily. „Zabili sme vrece sračiek, ktoré znásilňovalo tvoju sestru štyri roky.“

Zacvakne sánku, odvráti sa.

Ivory civí do zeme, výraz má prázdny. Je v šoku. Ale je silná ako peklo. V hlave nemám ani jedinú pochybnosť, že mi zasa nebude odvrávať.

Zameriam sa opäť na Shanea a hlas spevním autoritou. „Si vo väčších sračkách než ja.“ Jeho oči sa zodvihnú, po tvári mu padajú slzy. „Ako to? Obaja sme---„

„Zákon majetku. V štáte Lousiania máme právo brániť seba a ostatných na svojom pozemku. To zahŕňa použiť smrtiacu silu voči votrelcom. Ospravedlniteľné zabitie.“ Ukážem na Ivory. „Mal som kurevské ospravedlniteľné dovody.“

Problém je v tom, že ak zavolám políciu, budem zatvorený za iný trestný čin. Moja stredoškolská študentka nebola len na návšteve, zatiaľ čo ja som bol v škole. Ona tu žije. Nebudem schopný to zamaskovať. Nie so zapojeným Shanom. Ak ho udám, tu láskavosť mi oplatí.

Mám dve možnosti.

Zavolať úradom a čeliť medializovanému súdu študentka – učiteľ, ktorý by zničil nielen moju, ale aj Ivorynu budúcnosť. Alebo vysporiadať sa s telom a nechať to celé tak.

Druhá možnosť zafunguje len v spolupráci so Shanom. Tak veľmi ako chcem pochovať jeho bezcenný zadok spolu s Lorenzom, v tomto sme spolu.

Pozriem sa na svoj telefón.

Mám zmeškaný hovor a dve správy od svojho súkromného detektíva.

Smith: Gandara je na slobode.

Nekecaj.

Pozriem sa na Schuberta v Ivorynom náručí, jeho krk divne visí ako keby bol zlomený. Preženie sa mnou obnovená vlna zlosti.

Smith: Včera ho prepustili. Kontaktoval ma práve môj informátor. Právnik argumentoval, že jeho post-traumatická stresová porucha je dôvodom pre obranu v stave pomätenia mysle. Dostal odvolanie. Bol mu skrátený trest. Ozvem sa akonáhle lokalizujem miesto Gandarovho pobytu.

Lorenzo si mal odsedieť rok svojho trestu. Aspoň sa už nemusím obávať toho, ako by som sa vysporiadal s jeho prepustením. Odpíšem potvrdenie nakoľko to je to, čo by som mal urobiť, ak by som nestál  nad mŕtvym telom. Nechám súkromného detektíva nech sa pozrie na Lorenza. Je to riziko, ale musím zistiť, či ma jeho vyšetrovanie privedie naspäť ku mne.

Shanov pohľad skáče medzi telefónom v mojich rukách a dverami, ako keby zvažoval, že zdrhne. „Nemôžeš zavolať polišov, chlape. Zastavil som ich od jej znásilnenia!“ Hlas sa mu zvyšuje. „Zabil som svojho najlepšieho kamaráta. Kvôli nej.“

„Zavri kurva hubu.“ Stisnem odoslať správu a zavŕtam svoj pohľad do neho. „Vlámal si sa do môjho domu. Si spolupáchateľom vraždy. Ak zdrhneš, zavolám si. Ak mi dáš to čo chcem, toto zostane medzi nami troma.“

Prehltne. „Čo chceš?“

„Odpovede. Spoluprácu.“ Ruka mi vyletí k telu. V žiadnom prípade nedokážem tú sviňu zodvihnúť sám. „Potom vycúvaš späť do akejkoľvek diery, kde si bol posledné tri mesiace a nikdy sa nevrátiš späť.“

„Okay.“ Prikývne, hrdlo sa mu trasie a oči uhýnajú. „To môžem urobiť.“

Kurevsky mu nedôverujem. V dokonalom svete by som zabil Lorenza bez toho, aby to vedela živá duša. Dvaja svedkovia sú príliš veľkým rizikom. Ivory ma nezradí, ale bez ohľadu na znalosti o mojich ďalších krokoch, ktoré by ju mohli usvedčiť, potrebujem od nej odstup.

Takisto ju potrebujem oddeliť od Schuberta.

„Ivory.“ Zatiaľ čo čakám, kým sa na mňa pozrie, spomeniem si na dôvod prečo som prišiel domov. „Potrebujše použiť kúpeľňu?“

„Ja---„ Objíma mačku pri krku, pozrie sa dole na svoje holé nohy, na podlahu pri dverách kúpeľne a späť na svoje nohy. „Možno som sa...“ Brada sa jej chveje. „Mrzí ma to.“

Čo ju mrzí?

Za to, že jej povolil močový mechúr, kým bojovala s násilníkom?

Chytím ju za rameno a pritiahnem si ju k sebe. „Dúfam, že si ho kurvesky celého počúrala.“ Jej ruka hladká mačaciu srsť. „Ja v to tiež dúfam.“

Prekĺznem jej rukou okolo pása, posuniem si ju k sebe so Schubertom medzi nami. Druhou rukou mu prejdem po očiach, zatvorím ich, maznám sa s mäkkou srsťou, dovolím si oplakávať jeho smrť.

Bol to dar od jej otca, jej pohodlie, keď bola vydesená, jej kamarát, keď žiadneho nemala. Bol všetko čo mala, keď naposledy stratila niekoho koho milovala.

Teraz má ale mňa.

Držím ju, pokým jej nepadajú slzy a hladkám ju po chrbte, zatiaľ čo ticho vzlyká. Kvôli jej traseniu ma všetko bolí. Jej zármutok zväčšuje môj vlastný.

Shane nás sleduje o niekoľko krokov ďalej, oči má vlhké a zakalené, z krku mu vychádzajú priškrtené zvuky, ako keby sa snažil ovládnuť fňukanie. Možno je to vina.

Dúfam, že sa ňou zadrhne.

Neochotne odstúpim. „Je čas rozlúčiť sa.“

Hrozí, že ma výraz spustošenia na jej tvári zrazí na kolená. Posilním svoj postoj a ukážem na Shanea. „Schuberta vezme tvoj brat.“

Ruky sa jej utiahnu okolo mačky, keď jej hlboko z hrude vylezie vzlyk. Pohladkám ju po tvári. „Je mi to ľúto, Ivory. Dal by som čokoľvek, aby som ti to uľahčil.“ Na čelo jej vtisnem bozk. „Pochováme ho na záhrade. Postavím mu pomníček, kdekoľvek budeš chcieť, okay?“

Slzy jej kvapkajú po lícach, miešajú sa s krvou na jej perách, keď zíza na mačku.

Kývnem na Shanea.

Po niekoľkých protestných výkrikoch ho uvoľní zo zovretia. Shane si telo pritúli k hrudi, tvár mu poklesne. Otočím ju preč a zavediem do kúpeľne a napustím vaňu. „Budem hneď späť.“

Schmatnem uterák, vystúpim a zatvorím za sebou dvere, a stretnem sa so Shanovými očami.

„Kto ešte vie, že si tu?“

Mykne ním. „Nikto. Prisahám.“

Jeho sľub pre mňa nič neznamená.

„Choď von zadnými dverami a dones lieky z môjho GTO. Zaparkuj Hondu v garáži. Nájdeš tam plachtu a izolačnú pásku.“ Pustím uterák vedľa tela. „Vezmi čokoľvek iné by sme mohli potrebovať.“

Ak má v úmysle zdrhnúť, urobil by to teraz. Ak by si to rozmyslel, nebudem schopný ho zastaviť. Takže ho tam nechám s mačkou v rukách a dúfam, že je múdrejší než vyzerá.

V kúpeľni dám Ivory nejaké prášky na spanie, vyhrniem si rukávy a v tichosti, upokojujúcu ju vykúpem do ospalosti. Neznášam, že som ju nadopoval práškami, ale nechcem ju opustiť, keď bude hore a bude trúchliť. Potrebuje byť odpadnutá na taký počet hodín, aký potrebujem, aby som sa vysporiadal s telom.

Svrbí ma nutkanie zavolať mojim rodičom. Mohla by s ňou zostať mama, zatiaľ čo budem preč. Ale urobiť z nich komplicov pri odpratávaní tela neprichádza do úvahy.

Keď zaklope na dvere kúpeľne päsť, niečo z toho napätia v mojich ramenách sa uvoľní. Pozriem sa dole na Ivory, jej ružovú pokožku pod teplou vodou a oči privreté od únavy. „Ak ťa tu nechám na pár minút, nechystáš sa utopiť?“

Nadvihnú sa jej mihalnice a náznak pousmiania sa dotke jej pier. „Ak sa neprestaneš nado mnou vznášať, mohla by som utopiť teba.“

To je moje dievča.

Vtisnem jej bozk na čelo, nos, na ústa. Potom zamierim ku dverám.

„Emeric?“

Otočím sa, pulz mi spieva pri zvuku jej hlasu.

Nakloní hlavu späť na okraj vane. „Ďakujem ti.“

Nepochybujem, že mi ďakuje za určitú špecifickú vec. Jej vďačnosť je vždy naplánovaná. Kriste, milujem toto dievča.

„Budem hneď naspäť.“ Vykĺznem von a zatvorím dvere.

Shane už má telo zabalené do plachty a olepené lepiacou páskou. Zotiera uterákom drevenú podlahu, čistí moč a krv, výraz má bezfarebný a vyleptaný hrôzou.

Postavím sa vedľa neho. „Vyzeráš, že si to už predtým niekedy robil.“

„Nikdy.“

Strach, šok, odpor...v tom zašeptaní je toľko presýtených emócií až mu verím. So zabaleným telom sa teperíme dole chodbou. Nechám ho na schodoch a vrátim sa k Ivory.

V čase, keď ju oblečiem, dám jej lieky a zastrčím ju do postele, pod dávkou sedatív už hlboko spí. Skontrolujem to miesto na drevenej podlahe po krvi pri každom prejdení po izbe. Neskôr to dôkladne vyčistím, ale pri prvotnom pozretí tu nie sú žiadne známky, že by tu bol spáchaný zločin.

Prezlečiem sa do trička značky Henley a riflí a nájdem Shanea sediaceho na najvyššom schode, pozerá do prázdna. „Poďme to dokončiť.“ Z môjho hlasu nadskočí.

O pár minút neskôr je telo naložené do Hondy v garáži.

Podám Shanovi lopatu. „Kde je Schubert?“

Vezme si lopatu, jeho pohľad je zapichnutý do zatvoreného kufra auta. „Nemali by sme sa najprv vysporiadať s týmto?“

„Za súmraku.“ Zamierim po chodbe, ktorá vedie na dvor. „Potrebujeme si pohovoriť.“

Vonku skĺzne slnko za monolitickú vežu môjho sídla, obloha vybledne do fialových pruhov. Obklopený dubmi a kvitnúcimi kríkmi položím Schubertovo telo na zem a nasmerujem Shanea ku miestu vedľa betónovej lavičky na záhrade. „Kde si bol posledné tri mesiace?“

Zabodne lopatu do zeminy a začne kopať jamu. „Nie v New Orleans.“

Ak by som zatlačil, bude zrejme o mieste svojho pobytu klamať. Možno by to tentoraz pomohlo súkromnému detektívovi, aby ho vystopoval.

Sadnem si na lavičku a prezriem si jeho ustupujúce vlasy, bledú pleť a tú hlúposť, ktorá mu vyžaruje z jeho matných očí. Dá sa len ťažko uveriť, že má niečo spoločné s Ivory.

S hlbokým nádychom si položím lakte na roztiahnutú kolená. „Povedz mi, ako k tomuto došlo.“

Prekopáva sa lopatou cez hlinu, hovorí ticho, unavene. „Včera mi zavolal Lorenzo, povedal, že bol prepustený---„ Zastaví sa, pozrie sa na mňa, zaváha. „Bol v base za vlámanie.“

Buď so mnou vyjebáva alebo netuší o mojom zapojí sa do Lorenzovho zatknutia. Ale nakoľko je taký blbý, prikloním sa k tomu druhému. To znamená, že nechcel spomenúť odsúdenie za vlámanie z iného dôvodu. Môžem len hádať prečo.

Vráti sa ku svojej úlohe. „Zavolal mi, keď sa dostal von, povedal, že prišiel o byt a potreboval by rýchlo prachy.“ Kope viac a vyhýba sa mojim očiam. „Dlžil som mu za svoj život, takže som mu ponúkol riešenie a prichýlil ho doma, aby som mu pomohol.“

Pozerám sa na svoj pozemok, keď kúsky začnú pomaly zapadať do seba. Shane musel sledovať Ivory už skôr, než keď sa k nej dostal vtedy na parkovisku. Ak áno, už dávno vedel, kde žije. Keď ma v tú noc uvidel a spoznal vo mne chlapa, ktorý ho udrel, prišiel na náš vzťah a s kým jeho sestra žije. Náš časový rozvrh bol zrejmý, takže predpokladal, že by sme mali byť v škole.

„Prišiel si ma sem okradnúť.“ Zovriem ruky. „Ako si sa dostal dnu?“

Zastane a potom začne znova kopať. „Uhádol som kód.“

Kurva. To bola z mojej strany obrovská prekliata chyba.

A potom čo? Lorenzo vošiel dnu sám, zatiaľ čo Shane dával pozor? Bojovala s ním. Nejako bola do toho zapletená aj tá mačka. Tie detaily nebudem od Shanea vyžadovať. To ona mi poskytne úprimnú odpoveď, keď bude pripravená.

Civí na zem, hlas má stiahnutý. „Nemala tu byť.“

„Až na to, že bola. Čo si si myslel, že mal s ňou Lorenzo v pláne urobiť potom, čo by ju znásilnil? Nechal by ju nažive, aby ho usvedčila po tom ako by toto miesto vykradol?“

„Oh Bože.“ Hlava mu klesne, prsty sa mu utiahnu okolo rúčky na lopate tak silno až sa mu odkrví krvý obeh.

„Vieš prečo som ťa v ten večer udrel?“

Pozerá na zeminu, nozdry sa mu roztiahnu.

„Prišla do školy s poranenou perou.“ Pod tými slovami nechám svoje znechutenie.

Zatvorí oči, tvár mu zovrie bolesť. V jeho vine nachádzam akési choré uspokojenie. „Brat by mal svoju sestru chrániť. Postaviť sa voči jej tyranom. Prejsť kvôli nej zasraným ohňom.“

Oprie sa o lopatu ako o barlu, celé telo sa mu trasie. „Dojebal som to, okay?“ Pustí lopatu a drhne si rukami tvár, oči má tvrdé od úzkosti. „Snažila sa mi to povedať celé roky, ale ja som nepočúval. Bol som na ňu tak...naštvaný. Kvôli tej veci so školou a jej vzťahu s otcom. A potom je tu, žije v obrovskom sídle...“

Nemyslím si, že to hovorí kvôli mne a je mi u riti, aké je jeho ospravedlnenie. Len proste potrebujem vedieť, či bude pokračovať v tom, že bude hrozbou pre Ivory.

Zodvihnem sa z lavičky, vezmem lopatu a kopem. „Takže Lorenzov telefonát ti vnukol nápad, aby si si to od nej vzal. S jeho skúsenosťami s krádežami si skočil po tej príležitosti ukradnúť si niečo z jej šťastia pre seba.“

Pustí ramená po stranách tela a civí na dom, jeho hlas je len vyhŕknutý šepot. „Jo.“

Položím mačku do jamy, prehltnem uzlík smútku a nahrniem zeminu. „Mal by som pochovávať teba namiesto Schuberta.“

Tvárou mu prebehne zamračenie, jeho nevzdelané oči mu zablikajú porozumením. „Sľubujem, že jej už nespôsobím žiadne ďalšie problémy. Kurva, strávim zasraný zvyšok svojho života držaním sa od nej sakra ďaleko. Je to jediná vec, ktorú jej môžem ponúknuť.“

Po zvyšok jej života bude na výplatnej páske súkromného detektíva, aby som sa o tom uistil. „Je čas vysporiadať sa s tými ostatnými vecami.“

„Jo.“ Zodvihne bradu, pozerá sa smerom na tmavnúcu oblohu nad východným obzorom. „Viem o jednom mieste.“