DN - 30. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

Strávim deň počúvaním šuškania a osobitú pozornosť venujem zákerným výrazom. Beverly Rivardová ma pozdraví v salóniku fakulty, na sebe má málovravné mračivé opovrhnutie. Nič nové. Andrea Augustinová ma pozoruje z diaľky, ostražitá a ranená. Dostane sa cez to. Prescott sa mi na chodbách drží z cestya počas vyučovania sa zakráda na svoje miesto. On je ten, kto ma znepokojuje najviac. Ponížil som ho včera v noci pred Ivory, pre chlapcovo ego je to hrôzostrašná rana. Ale ak otvorí hubu, stratí viac než len svoju dôstojnosť.

V triede si Ivory udržuje vystupovanie ako študentka. Nepozerá sa mi do očí príliš dlho. Neflirtuje ani neprejavuje náklonnosť. Ale to sexuálne napätie medzi nami sa vznáša ako elektrinou nabitá búrka. Ak by niekto vedel čo hľadať, prišli by na to. Prescott by mal mať nejaké tušenie po tom spôsobe, akým som ju hájil, ale ani sa na mňa neodvažuje pozrieť. Na teraz je všetko čo môžem robiť, držať ho pod svojim skúmavým pohľadom.

Po Ivorynej súkromnej lekcii sa vrátime k nej domov. Bezhviezdna obloha a absencia svetla vrhá ulicu do rozmazaných tieňov.

Zastrčím GTO na rovnaké miesto ako ráno, pozerám na černotu za jej oknami.

„Nikto nie je doma.“

„Hádam, že nie je.“ Otvorí dvere na aute. „Budem rýchla.“

Vypnem motor a pripojím sa k nej na ulici.

Pokrúti hlavou a ukáže späť na auto. „Zostaň tu. Niekto môže prísť domov.“

Je to riskantné, ale do toho tmavého domu nepôjde v noci sama. A už vôbec nie ak sa chystá postarať o mačku a všetky svoje veci. Ale v prípade ak sa ukáže jej brat, potrebujem byť pripravený na nepríjemnú opätovnú stretávku.

Schmatnem ju za ruku a vediem ju k prednej verande. „Už pred nejakou chvíľou som sa stretol so Shaneom.“

„Čože?“ Zastaví sa na chodníku a pozerá na mňa s vypúlenými očami. „Kedy?“

Pritiahnem si ju za stisnuté prsty, nútim ju, aby ma jej nohy nasledovali po schodoch. „Nevie kto som a bohužiaľ, ani netuší, prečo som mu zlomil nos.“

Zalapá po dychu, krok jej ochabne, ale hýbe sa ďalej. „To si bol ty?“ Čelo jej poklesne, keď odomkne dvere. Perami jej prejde vo vlnách povzdych. „Kvôli tej ranke na mojej pere.“

„Nikto nebude ubližovať môjmu dievčaťu.“

„Milujem, keď to hovoríš,“ zašepká ticho.

Jemnými rukami mi napraví kravatu, prsty jej vyhladia hodváb skôr než sa odvráti.

Keď otvorí dvere, nos mi zaplaví smrad zatuchnutého cigaretového dymu.

O sekundu neskôr sa z temných hlbín vynorí oranžové trojfarebné pruhovanie a spomalí pri jej nohách, pradia ako motor a otiera sa jej o členky.

Zodvihne ho, zaborí si jeho guľatú hlavu do krku ako keby to bola tá najpotrebnejšia vec na svete.

Zastrčím si ruky do vreciek a snažím sa zabrániť svoje žiarlivosti na prekliatu mačku. „Chystáš sa ma aj niekedy pozvať dnu?“

„Tak netrpezlivý.“ Stlačí vypínač a malú miestnosť zaplaví svetlo. Potom podrží mačku mojim smerom a pustí mi ju do náručia, núti ma, aby som si ju vzal. „Len mu potrebujem zobrať nejaké veci.“

Keď prechádza cez líniu dverí smerom do zadnej časti domu, tá kožušinová guľa v mojich rukách mi zanechá po celom semišovom saku nie menej ako asi tisíc chlpov.

Vojdem dnu pozerajúc sa na neho. „Chystáš sa mi čúrať po mojich kobercoch?“

Okrúhle zlaté oči lenivo zablikajú. Potom povytiahne chlpatú tvár po mojej hrudi, uvelebí sa tam. Nikdy som nežil s domácim zvieraťom, ale zdá sa dosť priateľský. Hoci to plznutie...

„Môžeme túto vec oholiť?“ Zakričím smerom do zadnej izby.

Vŕzganie jej krokov zastane. „Myslela som si, že nemáš rád oholené mačičky (pussy v AJ – mačička/kundička).“

Po tvári sa mi roztiahne úškrn.

Touché, moje krásne dievča.

Nesiem Schuberta cez úhľadnú obývačku. Je čistá, pretože tu nie je jediná prekliata vec, okrem lepenkovej škatule s oblečením v rohu, malý stolík s pohovkou a gauč s prehnutými vankúšmi.

Pokračujem priamo dozadu, prejdem spálňu, ďalšiu spálňu, obidve sú sotva dosť veľké, aby sa do nich zmestil matrac na zemi a bordel špinavého prádla a popolníky.

Ani jedna spálňa neponúka náznak o dievčati, ktoré poznám.

Ivory je organizovaná, jej oblečenie je jednoduché a má ho len pár kusov, a nefajčí. To uvedomenie si mi stiahne hruď a urýchli moje kroky.

Dostanem sa do poslednej izby, do kuchyne, a nájdem ju ako dvíha podstieľku pri zadných dverách. „Kde spávaš?“

Vezme niekoľko plechoviek žrádla pre mačky z preplneného pultu a prejde okolo mňa do najbližšej spálne. „Toto je izba mojej mamy.“

Prechádzam za ňou, hladkám mačku a rozdúchavam tak viac popadaných chlpov. Srdce mi bije v hrudi, keď vstrebávam chudobné podmienky, v ktorých žila. Keď sa dostane do druhej spálne, viem čo sa chystá povedať a nechcem to počuť.

„Shanenova izba.“ Neprítomne hľadí na hromady špinavého prádla. „Kedysi bola moja, ale keď zomrel môj otec, Shane sa presťahoval naspäť. Takže...“

Pokračuje dopredu, vracia sa do prednej izby. Žalúdok mi zaskučí, keď sa pozerám na previsnutú pohovku novými očami.

„Toto je miesto kde spávam.“ Pozrie sa hore na mňa v očakávaní. „Pripravený ísť?“

Prehltnem svoj hnev s pripomienkou, že už nikdy nebude znova spať na prekliatej pohovke.

„To je všetko čo si berieš?“ Kývnem na podstieľku a plechovky so žrádlom v jej náručí.

Oči jej padnú nižšie na mačku, ktorá mi pradie na hrudi a srdečne sa usmeje. „On je všetko čo mi zostalo.“

Keď šoférujem z jej štvrte preč, napätie v mojich svaloch sa uvoľní s každým blokom, ktorý prejdem medzi ňou a jej domom. Nikdy som sa necítil správnejšie ohľadom svojho rozhodnutia než je toto. S mačkou, ktorá sa krčí a mňauká na zadnom sedadle, zostáva už len jediná vec, ktorá ju privedie naspäť do Treme.

Urobím neplánovanú zastávku, zaparkujem až pri chodníku pozdĺž zamrežovaných okien. Otočí sa na sedadle a pátra v mojej tvári. „Čo tu robíme?“

„Ten starý muž ťa nevidel už pár dní. Bež tam, daj mu svoje telefónne číslo a povedz mu, že si v bezpečí.“

To mi vyhrá obrovský úsmev skôr než vyskočí von a vbehne dovnútra.

O hodinu neskôr, večeriame v mojej kuchyni, ktorou sa šíri vôňa pripravených quesadillas, Ivory mi dá zoznam svojich účtov. Presne ako som aj hádal, zahŕňa položky, ktoré potrebuje kúpiť, ako sú rôzne školské pomôcky, dezodorant a tampóny. Uškrniem sa, keď na zozname uvidím antikoncepciu. Snaží sa mi hovoriť, čo budem a nebudem robiť s jej účtami, ale ja jej zavriem ústa svojimi perami a prstami v jej kunde. Na kuchynskom ostrovčeku sa jej ohne chrbát, naše prázdne taniere zarachotia s ťahom mojej ruky. O dva orgazmy neskôr vyrazí do obývačky, aby si urobila domáce úlohy, hádka je zabudnutá.

Moje pomliaždené hánky sú stále príliš citlivé na hru na piano, takže sa prebehnem na bežeckom páse, osprchujem sa a vyhoním sa nad spomienkami jej naklonenej hlavy, odhaleného krku, roztiahnutými nohami, zvíjaním sa a jej zraniteľnosťou v mojom náručí.

Zraniteľnosťou voči všetkým hriešnym, zvrhlým veciam, o ktorých fantazírujem, že jej robím do každej jednej dierky na jej tele.

Kriste, keby len vedela čo som si pre ňu naplánoval.

Skôr než vyjdem zo sprchy, vymámim zo seba ďalší orgazmus, pretože skurvené peklo, dnes večer pri nej budem spať.

Poviem si, že nie je pripravená na zvrátený, primitívny spôsob akým šukám, ale vzadu vo svojej mysli je dátum spotreby môjho sebaovládania. Dátum, ktorý sa spája s prehliadkou u doktora v sobotu – zostávajú len štyri dni. Mám túto silne sa zvíjajúcu potrebu byť s ňou bež čohokoľvek medzi nami, vrátane kondómov. Potom ako výsledky testov potvrdia, že to môžem urobiť, všetko bude v čudu.

Prejde do spálne, aby dokončila domáce úlohy, so Schubertom stočeným do klbka vedľa nej. Vkĺznem do svojej kancelárie a nastavím platby na pokrytie žalostných nákladov jej rodiny. Zvážim splatenie ich hypotéky. Bolo by to jednoduchšie, ale srať na nich. Budem financovať ich účty pokým Ivory neodmaturuje len preto, že im nechcem dávať dôvod, aby sa po nej zháňali. Po tom môžu spať aj pod zasraným mostom.

Natiahnem sa po cateringové služby a nechám ich pridať k ich každodennej rutine Stogieho. Mohol by to jedlo odmietnuť. Alebo to možno bude vidieť tak ako to aj je: moja vďačnosť za to, že poskytol Ivory bezpečné miesto kam mohla celé tie roky chodiť.

S týmto som hotový, urobím ešte pár telefonátov, nájdem spoľahlivého súkromného detektíva a nadviažem kontakt. Ukončím rozhovor, vyšetrovateľ má toho len veľmi málo s čím môže pracovať. Meno. A číslo ŠPZ. Ale uisťuje ma, že to stačí.

Do konca týždňa mi dokáže svoje schopnosti tým, že mi poskytne všetko čo potrebujem, aby som sa pohol dopredu.

Viem presne ako sa vysporiadam s Lorenzom Gandarom.