WO - 70. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Cesta z Denveru do Los Angeles autobusom trvá presne 22 hodín. Predstieram, že len idem na krátky výlet, pretože je potom jednoduchšie myslieť na to, že som ho nadobro nechala za sebou. Záleží na tom vlastne? Radšej odísť teraz, než stráviť nasledujúci rok zamilovaním saešte viac do niekoho s kým napokon neskončím.

Počas jednej zo zastávok zavolám na jeho pevnú linku do práce s vedomím, že je už dosť neskoro a neexistuje šanca, že by to zdvihol. Hlas má žoviálny a nedbalý, keď mu hovorím, že by to nikdy nefungovalo, a že univerzita je vlastne strata času. Chcem sa ospravedlniť, požiadať ho, aby odo mňa pozdravil mamu, ale neurobím to, pretože som si na 90 % istá, že budem plakať a celú túto šarádu zničím.

A keď zložím, rozplačem sa. Možno už nikdy znova nebudem počuť jeho hlas a on a Dorothy si ma vždy budú pamätať ako nevďačníčku, ktorá si zobrala všetko čo jej ponúkali a šmarila im to do tváre bez toho, aby sa čo i len obzrela naspäť.

Na stanici v Las Vegas si skontrolujem emaily, ten od Willa presuniem do zložky. Jedného dňa si ho prečítam, keď to bude jednoduchšie, ale práve teraz to urobiť nemôžem. Prečítam a odpoviem len na jediný email vo svojej schránke – správu od zástupcu spoločnosti Fumito, nejaká vznikajúca japonská firma s topánkami, ktorá mi chce poslať FedExom návrh kontraktu. Odpíšem späť a dám im Seanovu adresu v LA. Len dúfam, že ma u seba Sean nechá na tak dlho, aby som ho vôbec obdržala.

Mala by som byť šťastnejšia kvôli tomu kontraktu než som. Myslím to tak, že toto je všetko čo som chcela, nie? Ale pravdou je, že to čo chcem ešte viac je byť schopná zavolať práve teraz Willovi a podeliť sa s ním o dobré správy.

Bez toho je to totiž trochu prázdny pocit.