WO - 69. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Stačí jeden pohľad do mojej tváre, keď vojdem do domu a mama to pozná. „Oh Bože,“ zašepká. „Čo sa stalo? Je v poriadku?“

Poviem jej to. Viem, že chce plakať, ale neurobí to, pretože jeden z nás musí zostať pri zmysloch a je jasné, že ja to nie som.

„Je to v poriadku,“ povie. „Môžeme ju nájsť. Môžeme to napraviť.“

„Nie,“ zalapám po dychu, ponorím sa do gauča. „Nemôžeme. Ja nemôžem. Urobil som to. Niečo sa včera v noci stalo, niečo čo sa stať nemalo a povedal som jej, že som potreboval premýšľať. Myslel som, že to chápala. Len som sa snažil uistiť, že by som to zvládol bez toho, aby to ovplyvnilo jej štipendium...“ Pochovám hlavu do dlaní, som tak skurvene frustrovaný vlastnou hlúposťou, spôsobom akým sa zdá všetko v mojom živote vymknuté spod kontroly a teraz takisto aj Olivia, tá najdôležitejšia časť toho všetkého.

A robil som to pre seba.

„Nie, nevzdala by sa len tak. Je to silné dievča. Popasovala sa už s mnohým a veci sa potom obrátili v jej prospech. Obrátili. Neodišla by len tak.“

„Odišla. V jej byte nezostalo nič len nábytok, ktorý som tam zohnal ja. Nič.“

„Možno je na ceste sem.“

„A ako by sa sem asi dostala? Nemá auto.“

„Hovoril si s jej priateľmi?“

Pokrčím plecami. „Tak nejako sa stará len o seba. Až na Erin a možno ešte Evan.“

„A s nimi si hovoril?“

„Pýtal som sa Erin a ona nevedela nič.“

„Takže zavolaj Evanovi.“

Ten nápad sa mi už páči menej. Je nefér ako ma ten nápad naštve, ako žiarlivo sa cítim, ale ak išla k Evanovi, prídem o rozum. Hádam, že je dobrá vec, že už nemám robotu, pretože ak tam je, nakopal by som mu riť a nechal sa tak či tak vyhodiť.

Ako som si kedy mohol myslieť, že budem schopný vydržať v jej blízkosti, ale nie s ňou, po celý zvyšok času na univerzite?

Konečne mu zavolám, ale nevie nič. „Si si istý?“ Opýtam sa. „Toto by neurobila. Neodišla by len tak.“ Je to boj, neznieť mizerne, keď odpovedám. Musím znieť ako ustarostený tréner a nie ako chlap čo si práve uvedomil, že bez istej osoby nemôže žiť.

Som si pekne istý, že toto som robiť nemal. Spojil som sa s jej domácim, ktorému sa takisto neozvala. Ani nikomu v administratíve. Telefón nedvíha.

Znova zavolám Erin, ktorá pokračuje v tom, že prisahá, že nič nevie.

Veci sú tak zúfalé ako ešte nikdy neboli.

A potom sa ešte zhoršia.

Detektív, ktorý spovedal Oliviu zavolá v pondelok.

Povie, že jej zanechal včera správu a že sa neozvala naspäť.

„Zdvihla kotvy,“ poviem mu. „Nikto nevie kam išla.“

Jeho rýchle nadýchnutie mnou otrasie. „Ste si tým istý?“ Opýta sa.

„Jej veci sú preč, neukázala sa dnes v triede a nikto ju nevidel, takže áno.“

„Áno,“ povie, „ale ste si istý, že odišla dobrovoľne?“