WO - 60. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Som dotlčená a srdce mi stále bije prirýchlo, nemôžem uveriť, že mi ešte nevybuchlo, keď ma Will zosúva dole. Bude na mňa kričať za to, že som liezla aj po tom, ako mi povedal, aby som to nerobila, a mal pravdu, do čerta. Bolo to neuveriteľne hlúpe.

Keď sa dostanem dole, obrním sa pred nadchádzajúcim náporom, ale namiesto toho ho nájdem tichého a spanikáreného. Omotá okolo mňa ruky ešte skôr než sa dotknem zeme. Na môj chrbát je pritisnutý tak silno, až môžem cítiť, že mu srdce bije tak rýchlo ako mne.

Pochová mi tvár do vlasov, drží ma tak tesne, že sa ani nemôžem poriadne nadýchnuť.

„Ježiši Kriste. Vydesila si ma na smrť.“

„Mrzí ma to,“ začnem, otočím sa k nemu. „Mal si pravdu a ja---„

Kvôli niečomu v jeho očiach sa mi zovrie žalúdok. Spôsobom akým vypučia kvety tesne predtým než náhle rozktvitnú.

Skloní ústa a zajme tie moje, umlčí tak môj prekvapený výkrik. Je to neopatrný bozk, taký, pri ktorom nič nezadržiavate a úplne mi vypne mozog.

Jeho ruky mi bežia od pása až po okraj pŕs, trasú sa mu ruky a dych sa mu proti mojim perám zadrháva, núti ma, aby som sa k nemu naklonila v tichej prosbe o viac.

Väčší tlak, väčší kontakt, viac pokožky.

„Myslel som si, že umrieš, Olivia,“ zavrčí. „Ak to niekedy urobíš znova, osobne ťa zabijem.“

Rukami ma vezme za zadok a pritiahne si ma k sebe. Túžba po ňom sa mi krúti v bruchu, chcem sa po ňom natiahnuť bližšie, keď mi jeho ruka vkĺzne pod tričko, vykleniem chrbát, prsty natíska na prehriatu pokožku.

„Musíme zastaviť,“ zastoná, ale jeho ústa sú stále na mojom krku, jeho ruky prekĺznu vyššie, pod moju podprsenku.

Siahnem medzi nás, ruka sa mi plazí za jeho pás. Ostro sa nadýchne, keď mi ruka vkĺzne dole a omotá sa okolo neho, a niežeby som čakala niečo iné, ale je tam toho veľa čo uchopiť.

„Olivia,“ zasyčí. „Ja...“

Prebehnem rukou po jeho dĺžke, milujem spôsob, akým sa celé jeho telo otriasa, keď to robím, stisne k sebe viečka.

„Oh, kurva,“ povie. „Prestaň. Musíme prestať.“

Ignorujem ho, bežím prstom po jeho špičke, ktorá už je klzká, napuchnutá a pripravená.

Vzduch sa mi zachytáva v krku, zatiaľ čo ma chytí za zápästie a zastaví ma. „Prosím,“ prosí, položí si čelo na moje, jeho hlas je len drsný šepot. „Nie som si istý, či mám dosť sebakontroly, aby som to zastavil, ak to zájde ďalej.“

„Dobre.“

„Liv...Ježiši, už viac neviem čo robím,“ povie, odtiahne sa. „Keby boli veci inak...ale nie sú. Nič sa nemení. Nič nebude v poriadku. Obaja to dobre vieme. Fakt som sa snažil robiť veci správne a potom sa stane toto, že padáš a Brendan ťa bozkáva, a proste som stratil svoju zasranú hlavu. Už ani neviem čo povedať. Mrzí ma to. Tak veľmi ma to mrzí. Na základe toho čo sa stalo by som mal hneď teraz zamieriť priamo k Petrovi a odovzdať mu moju rezignáciu, a to nemôžem urobiť.“

Práve teraz chcem byť na neho naštvaná, ale nemôžem. Vyzerá tak strhane, tak previnilo. Will nám chce všetkým pomôcť.

Chce ma zachrániť, chce vidieť Brendana ako dokončí školu, chce zachrániť farmu a darovať Petrovi víťaznú sezónu a pre každého urobiť správnu vec, a ja som tá jediná, ktorú mu to znemožňuje, kvôli mne všetko riskuje.

Poviem mu, že to chápem. Práve teraz ignorujem tú časť mňa, ktorá to nechápe.

V túto noc si vleziem do postele s vedomím, že  je to moja posledná noc na veľmi dlho, zrejme navždy. Musí to tak byť, aj keby malo ísť len o môj vlastný zdravý rozum. Dorothy, Brendan, farma – nič z týchto vecí nie je v mojej budúcnosti. Rovnako ani Will a táto časť ma zabíja. Skutočnosť, že sa o mňa nezaujíma dosť na to, aby počkal.

Bolí ma na hrudi, mám stiahnuté hrdlo. „Neopováž sa plakať,“ zasyčím. Srdce mi cvála, ale nariadim si to zatlačiť dole, ten smútok. Nebudem plakať kvôli Willovi.

Nebudem plakať kvôli ničomu.

Mama ma volá ranné vtáčatko. „Prosím, choď naspäť do postele, dieťatko,“ zamumle, keď za ňou ráno vleziem do postele. Takže je divné nájsť tu Matthewa predo mnou, je rozvalený na konci mojej strany postele.

„Oco je doma,“ povie potichu.

„Oh,“ prepadne sa mi žalúdok.

Môj otec bol tentoraz preč dosť dlho, dosť dlho na to, aby som začala mať pocit, že môžem znova zhlboka dýchať. Dosť dlho na to, že som takmer zabudla na znepokojivý okamih, ktorý mávame, keď sa ráno zobudíme, premýšľam ako to pôjde, keď sa dostanem dolu.

Do kuchyne vojdeme spoločne, v tichosti sa posadíme na svoje miesta, zatiaľ čo nám mama dokončí raňajky. Hneď ako sa posadím, viem, že toto nie je jeden z tých dní kedy to bude v poriadku. Má ten výraz, tú strašnú nehybnosť. Dnes bude tá pevná pôda, ktorú využívame, keď sme okolo neho, visutým lanom.

Začneme jesť, v tichosti a napätí. Tvár mojej mamy je napnutá, ale on nás ignoruje, ignoruje nás všetkých. On neje, ale namiesto toho otvorí účty, jeden po druhom, je stále naštvanejší a naštvanejší.

Cítim v ramenách a v hrudi úzkosť, ako keby ma stláčali zo všetkých strán.

A potom podrží jeden účet dlhšie než ostatné. Zdá sa, že vzduch okolo neho zhustol, zatiaľ čo čakáme. „Čo je toto?“ Opýta sa mojej mamy, drží účet priamo pred jej tvárou.

Jeho tichý hlas je zlý, oveľa nebezpečnejší ako keď je hlučný.

Môžem cítiť strach, ktorý z nej vychádza, keď odpovedá. „Daisy mala záchvat,“ povie, hlas má príliš slabý, ukazuje slabosť. Nemala by ukazovať slabosť, to viem ešte aj ja.

Môj strach dokáže vycítiť, strach a slabosť, spôsobom akým dokáže predátor vycítiť krv, a reaguje rovnako. „Nepýtal som sa ťa čo nebolo s tým psom kurva v poriadku. Pýtal som sa ťa za čo je ten účet.“

„Za liek,“ zašepká. „Veterinár povedal, že ho potrebuje ak sa to zhorší.“

Mám len päť, ale viem, že potrebuje prestať rozprávať, prestať hovoriť dôvody, prestať sa správať ako keby urobila niečo zlé.

On nič nepovie. Na chvíľu je nehybný, čakáme kým mu vyletí ruka, pošle ju stranou zo stoličky s prekvapeným výkrikom. Ale namiesto toho zamieri priamo k Daisy, ktorá je stočená v rohu izby.

„Dovoľ mi ukázať ti čo robíme s chorým psom,“ povie.

Daisy nevycíti nebezpečenstvo. Pritúli sa k nemu, keď sa po nej načiahne.

Niekedy, keď si myslím, že sa budú diať hrozné veci, nestanú sa. A potom sa cítim hlúpo kvôli tým obavám, ako keby som musela byť šialená, že som očakávala zlé veci. Vezme ju do náručia a ona oddychuje, a ja tiež.

A potom otec schmatne Daisyn krk a skrúti ho.

Je stále v jeho náručí, s otvorenými očami, nehybná. Je úplné ticho.

Môžem cítiť svoj vlastný tep, nič viac.

A potom začneme plakať, je to symfónia sĺz, bolesti a nedôvery.

Mama zalapá po dychu a dusí sa slzami.

„Oh môj Bože,“ je všetko čo povie. „Oh môj Bože, oh môj Bože, oh môj Bože.“

„Ty si ju zabil!“ Zaplače môj brat.

„Prestaň revať,“ povie Matthewovi. „A choď vykopať jamu.“

Ale Matthew ho ignoruje, jeho tvár zaletí ku stolu, celé jeho telo je stratené a bez kostí od žiaľu. Otec si ho pritiahne za golier ku tvári, keď prejde ku stolu.

„Povedal som, aby si prestal sakramentsky revať a padal vykopať jamu!“ Kričí.

Prestanem tak rýchlo plakať, až sa málinko zadúšam. Prestanem, ako keby to malo vynahradiť skutočnosť, že Matthew nemôže.

Matthew bol vždy jemný vo veciach, pri ktorých ja nie, a je to na mne jediná vec, ktorá robí môjmu otcovi radosť.

Prestaň plakať, Matthew. Musíš prestať.

Pozri sa na mňa, prosím v duchu.

Môžeš prestať tak ako som prestala ja.

Pozri sa na mňa.

Dokonca aj moja mama príde k rozumu. Vezme Matthewa za ruku a cez jej vlastné slzy ho nabáda, aby sa upokojil, aby šiel von ako mu povedal otec. Ale neurobí to, nemôže.

Jeho slzy sú slzami šialenstva, samovraždy, a jednoducho nemôže prestať.

Vyskočím tak rýchlo zo stoličky, až za mnou spadne. „Ja to urobím!“ Zakričím. „Ja to urobím!“ Môj hlas je hysterický nadšením. „Môžem vykopať tú jamu!“

Otec prikývne. „To je moje dievčatko. Som rád, že aspoň niekto v tejto rodine sa podal na mňa.“

Brat sa pozrie na mňa. Vidím v jeho tvári obvinenie, nenávisť.

Urobila som to kvôli nemu, ale odrazu som teraz monštrum ako môj otec.