WO - 59. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Áno, vyhýbam sa jej. Nemám pocit, že by som mal na výber. Práve teraz sa nejaká brána, ktorú som mal na tesno zavretú a zamknutú na kľúč otvorila dokorán, čakajúc na to, kým ňou prejde ona, čo znamená, že by som si mal poriadne vynadať. Namiesto toho, ale všetko na čo môžem myslieť je to ako je cítiť, ten malý bzukot v jej hrdle, keď reagovala a to mi pripomenulo ako veľmi som chcel v tých veciach včera pokračovať.

Mechanik príde opraviť kombajn. Celú cestu na pole mi rozpráva nejakú historku o stroji na rozdeľovanie semien. Jediná vec, kvôli ktorej by tá historka mohla byť zaujímavejšia by bola vtedy, ak by sa zo stroja vynorili zombíci a začali vyčíňať, ale dnes si nie som istý, či by som mal náladu počuť aj toto.

Vyhýbam sa Olivii, pretože som slabý. Pretože moja najhoršia časť chce, aby ma uháňala, aby nebrala nie ako odpoveď a nejako ma zbavila viny. Čo je nemožné, pretože ak ma nepriviaže – čo je rozhodne možnosť, ktorú si budem neskôr predstavovať - je to úplne na mne. A ja jej to urobiť nemôžem, alebo Petrovi.

Ale to ma nezastaví od toho, aby som si to celý deň nepredstavoval. Alebo, aby mi nechýbala a neznášam fakt, že je tu a ja nie som s ňou.

Moja mama si berie golfový vozík a neskôr mi prinesie obed.

„Vyzerá to ako keby si nikdy nemal v úmysle vrátiť sa,“ povie.

Pokrčím plecami. „Je tu toho dosť čo musím stihnúť urobiť.“

„Nie je tu takmer nič čo treba urobiť, čo by nemohlo počkať,“ odpovie. „Takže, prečo mi nepovieš, že si udrel svojho brata a tráviš deň skrývaním sa vonku?“

Mal som vedieť, že nikdy neuverí Brendonovej historke, že ho zasiahli hrable. „Pobozkal Oliviu,“ poviem jej. „Povedala, že sa ju len snažil kryť pred Jessicou, ale nemusel zájsť až takto prekliato ďaleko.“

„Will,“ vzdychne. „Si tak veľmi zamilovaný do toho dievčaťa, že nemôžeš vidieť rovno. Niečo sa musí zmeniť, inak sa to veľmi škaredo otočí.“

„A čo presne by som mal zmeniť, mami? Nemôžem dať výpoveď. Nemôžeme si to dovoliť. Zrejme by som jej mohol vybaviť štipendium na inej škole, teraz keď vyhráva, mohol by som ju pravdepodobne dostať aj do prvej ligy, ale nevytrhnem ju z toho, keď má pred sebou len posledné tri semestre. Plus, nemôžem si dokonca ani len predstaviť aké by to bolo vediac, že je preč, v nejakom novom meste a nie je nikto kto by ju zastavil---„

„Viem, ja si to tiež neviem predstaviť, takže sa musíme pozrieť na ďalšie možnosti. Čo ak by sa ti Peter snažil nájsť nejaké miesto na inej škole?“

„Stále by som nemal dovolené s ňou chodiť. A kto by jej potom pomohol počas pretekov? Kto ju prehovorí, aby zliezla z tej rímsy pred začiatkom pretekov? Tak ako tak je to všetko zbytočné. Po promóciách odchádza a ja nie.“

Zdvihne hlavu na stranu a nasaje vzduch do líc. „Ešte by som to všetko nevzdávala,“ povie jemne. „Tieto veci začnú fungovať, keď to bude potrebné.“

„Už veľmi dlhý čas pre mňa nič nefungovalo, mami. A naozaj nevidím veľkú nádej, že sa to nejakým zázrakom zmení.“

„No, o to sa budeme starať neskôr. Dovtedy sa vráť a vezmi to dievča liezť. Zoderie sa na kosť pri udržaní sa zaneprázdnená, a to posledné čo potrebuje je viac práce.“

„Myslel som si, že je zaneprázdnená tým ako ju baví Brendan,“ poviem sarkasticky.

„Tvoj brat ťa miluje,“ odpovie. „Viem, že má zvláštny spôsob ako ti to ukázať, ale myslí si, že sa ti tak snaží pomôcť.“

Olivia je nasraná. Keď sa blížim, ani sa na mňa nepozrie, z jej stuhnutého postoja môžem povedať, že je to úmyselné. Znova má okolo seba ochranný štít, ako vtedy, keď sem po prvý krát prišla, ako keby očakávala, že bude ranená. Nenávidím to, ale nemôžem to napraviť.

„Poďme liezť,“ poviem. Chce zostať naštvaná, ale oveľa viac chce liezť. Môžem jej to vidieť na tvári, keď neochotne súhlasí.

Cestou si toho veľa nepovieme. Možno čaká, že začnem ja, že to vysvetlím. Alebo je možno pravda tak zrejmá, že ani jeden z nás to nepotrebuje riešiť.

Keď odbočíme doľava na diaľnicu, pozrie sa mojim smerom. „Toto nie je smer, ktorým normálne jazdíme.“

„Nie je, myslím, že si pripravená na väčší výstup.“

Takmer sa usmeje, je to prvý náznak šťastia, ktorý som dnes videl na jej tvári. „Takže konečne pripúšťaš, že som niečo zvládla dobre?“

„Nie, len pripúšťam, že nie si až taká hrozná ako si bola.“

„Hrozná?“ Vysmieva sa. „Budeš si hrýzť do jazyka, kretén.“

Keď dorazíme na miesto, vkradnú sa do mňa pochybnosti. Z nesprávnych dôvodov som vybral naozaj ťažké, technicky náročné lezenie. Hľadal som niečo dostatočne ťažké na to, aby som umlčal tú trápnosť medzi nami, aby som to potlačil niekam do úzadia, ale teraz som dostal strach, že ju počas toho môžem zabiť.

„Predtým som si robil srandu,“ poviem jej. „Viedla si si naozaj dobre, ale teraz, keď sa na to pozerám, neviem či to bol dobrý nápad.“

„Ty si poslúž, slaboch,“ povie cez plece. „Ja poleziem.“

Kurva.

Niekto už vytvoril trasu, ale potrebujem si to overiť, takže idem prvý, kontrolujem skoby len do polovice úseku, čo je najďalej ako ju nechám liezť. Celou váhou sa na každú skobu zavesím, aby som sa uistil, že ju udrží. Keď som spokojný, zleziem dole a vezmem lano.

„Tvojim cieľom dnes nie je dostať sa na vrchol,“ poviem jej. „Je to len kvôli tomu, aby si nabrala nejakú prax s týmto druhomzalomení. Je tu pár úsekov, kedy budeš mať pocit, že sa nakláňaš dozadu, len vedz, že ťa mám, okay? Ak ešte nemáš silu, aby si sa tam uchytila, jednoducho len zlez naspäť dole.“

Prevráti arogantne oči ako vždy. „Mám silu na uchopenie,“ povie. Malo by ma tovytáčať, ale namiesto tohocítim ako mi žalúdkom prebehne chtíč tak silný, že sa mi v odpoveď utiahnu päste okolo lana.

Nedá sa, keď ju sledujem ako začne stúpať po skalnej stene. Stúpa hore ako keby bola pod paľbou, a niečo na jej vytrvalosti ma núti prahnúť po mnohých veciach, ktoré mať nemôžem.

Dostane sa do polovice rýchlejšie, než som si mohol predstaviť.

„To je dobré,“ zakričím na ňu. „Poď naspäť dole.“

Pozrie sa dole, nadvihne jedno obočie. „Jasné. Po tom čo si povedal, že som bola hrozná si myslíš, že sa vzdám v polovici?“

Do riti.

Nechcel som na ňu vyrukovať s tým, že ma nepočúva a prečo sakra by som vlastne s tým vyrukoval? Kedy ma ona počúvla?

„Nepovedal som, že si bola hrozná,“ zakričím na ňu. „Ale vážne, Liv, to stúpanie je tam o dosť náročnejšie a už musíš byť unavená. Neskontroloval som skoby nad miestom, kde práve si. Nebuď hlúpa.“

„Až nabudúce nebudeš chcieť, aby som sa správala hlúpo,“ zavolá späť, „nerob tú chybu, že mi budeš hovoriť, že som pri niečom hrozná.“

Pokračuje v lezení, dostane sa zhruba do stredu a všetko čo môžem robiť ja, je pozerať sa. Na okamih je stále v bezpečí, nie je ďaleko od poslednej skoby, ktorú som skontroloval, ale nie nadlho.Netuším kto túto trasu vyznačil a ako dávno to bolo. Všetko čo viem je, že by ju mohol strhnúť silnejší vietor.

Modlím sa k Bohu, aby tu niekto bol, takže by som mu mohol odovzdať lano a šplhať za ňou, ale uviazol som tu jej sledovaním, naštvanejší než som kedy bol.

„Olivia, prestaň!“ Žiadam ju, keď sa pripne do novej skoby, ale ignoruje ma. Do pekla s ňou, nikdy ju už znova nevezmem liezť. Ak sa tie skoby vytrhnú, mohla by skončiť tak, že sa bude prudko rútiť k zemi, v ústrety smrti.

Je vyčerpaná, vidím ako sa jej ruky a plecia napínajú od námahy, predtým to tam nebolo. Som si istý, že to robí, aby ma potrestala a skurvene to funguje. Snažím sa vymyslieť nejaký spôsob, aby som ju prinútil zastaviť, zatiaľ čo nad ňou v ten istý moment žasnem. Niekedy sa jej pôvab a schopnosti zdajú predstierané a ja si prajem...Kurva.

Prajem si toľko vecí a ani jedna z nich sa nikdy nestane.

„TERAZ už poď dole!“ Konečne zahučím. „Myslím to vážne, Olivia.Teraz! Si príliš unavená a ublížiš si.“

Ignoruje ma.

„Už ťa nikdy nevezmem liezť, ak budeš pokračovať!“ Pohrozím jej v zúfalstve.

„Tak ako tak už s tebou znova nebudem liezť, kretén!“ Zakričí naspäť, počujem tú ranenú vec za jej hnevom. „Kto si sakra vlastne myslíš, že vôbec si? Pobozkáš ma a potom proste len tak zdrhneš ako keby som ťa mala prenasledovať alebo čo.“

„Olivia, to nie je dôvod prečo som utiekol. Prosím, poď dole a pohovoríme si o tom.“

A vtedy sa to stane.

Podkĺznu jej ruky a začne padať.

Všetko to sledujem ako svoju najhoršiu nočnú moru, pád, krik, to ako sa zo skaly vytrhne pod jej váhou prvá skoba a posiela ju priamo dole.

Sledujem čo sa deje, zamrznutý na mieste, som tak vydesený, že nemôžem ani myslieť.

Už viem presne čo sa stane. Ak ju neudrží druhá skoba, zomrie.

Bol by to pád z príliš veľkej výšky a jej váha by vytrhla všky skoby pod ňou alebo sa bude hojdať na skale ako demolačná guľa.

Celé to nemôže trvať viac ako tri sekundy, ale sú to tie najdlhšie, najpomalšie sekundy v mojom živote, čakám či sa skoba udrží, tá, ktorú som pre ňu nezaistil.

Lano sa napne a ťahá sa cez skobu, a drží, ale moment hybnosti ju zvrtne tvárou do skaly.

Na okamih som bez slov.

Nemôžem nájsť slová, aby som sa opýtal či je zranená.

Už to bolo dávno odkedy som sa naposledy modlil, a na milisekundu sa modlím tak horlivo, ako by sa mal každý modliť za čokoľvek.

„Som v poriadku,“ zakričí dole na mňa, ako keby to vedela.

Srdce mám stále až kdesi v krku, ale som aspoň schopný na ňu zavolať. „Len zostaň tak. Budem ťa zosúvať dole.“

„Som v pohode,“ vykríkne. „Môžem zliezť.“

„Nie,“ odpoviem, hlas mám príliš drsný. „Ani na to nepomysli.“