WO - 52. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Prehrala som.

Už to boli tri dni od pretekov a sú to skoro jediné slová, ktoré som za celý ten čas vyslovila. Všetky som ich nechala potopiť, ale zo všetkého najviac sa týkali Willa. To, že by nás mohol dostať na regionálky len počas druhého roka koučovania – niečo by to znamenalo, ale toto som mu vzala. Zobrala som to aj Nicole, ktorá tento rok promuje. A čo je najhoršie, dovolila som, aby sa to stalo. Po veľmi dlhom čase som to nebola ja. Ja som bola svieža, pripravená. Keby som sa nad tým aspoň zamyslela, vedela by som, že som vyštartovala príliš rýchlo. Ale bola som nervózna, naštvaná a zatrpknutá a až príliš som túžila nechať tieto pocity za sebou.

Urobila som to.

Veľa báb mi písalo alebo poslalo správu, aby sa uistili, že som v poriadku, kvôli čomu sa len cítim horšie. Ako môžu byť ku mne také milé, keď som im to všetkým zničila? 

Nabehala som takmer 30 míľ od víkendových pretekov a vôbec som sa nezbavila toho pocitu na dne žalúdka.

Viny.

Ublížila som všetkým, všetko zničila: dievčatám v tíme, našu šancu dostať sa na regionálky, odmietla som Dorothy na poslednú chvíľu len preto, že som bola naštvaná na Willa.

Rekapitulujem si ako strašne som to za posledné roky spackala: útok na Marka, strata môjho štipendia, a všetko čo sa stalo cez víkend.

Moja prateta raz povedala, že to ja som bola dôvodom prečo moja stará mama ochorela. Nenávidela som ju za to, že to povedala a ešte stále ju za to nenávidím, ale práve teraz to vyznieva ako pravda.

Som tak zvyknutá na svoju izolovanosť, že takmer vyskočím z kože, keď mi niekto začne búchať na dvere.

V utorok večer.

„Klamala si,“ povie Will, ktorý sa vrúti do môjho bytu. „Zasrane si mi klamala. Nejdeš k Erin domov.“

Založím si ruky vbok a pokúsim sa vyzerať znudene. „Fajn. Klamala som ti, dostal si ma,“ odpoviem otrávene. „A čo?“

„Prečo si to urobila? Klamala si nám všetkým!“ Prejde nahnevane do môjho bytu, prechádza tam a späť, vypúšťa paru.

„Bola to lož,“ poviem pokojne. „Klamem po celý čas. Myslím, že na to sme prišli už dávno.“

„Prečo sa ku mne takto správaš? Správaš sa takto k mojej mame?“

„Nie som prípad pre charitu, Will. Tvoja rodina si ma nemusí zobrať k sebe cez prázdniny. Zváž si to sám.“

„O čom to do pekla hovoríš?“ Namieta. „Chceme, aby si prišla.“

„Kravina,“ zasyčím. „Ty osobne si nemohol dať jasnejšie najavo, že chceš, aby som sa od teba držala ďalej. A hádam, že to platí dvojnásobne v prípade prehratia tých nedeľajších pretekov. Takže jasné, klamala som. Žaluj ma.“

Padne mu sánka a pozerá na mňa. „Bože, niekedy s tebou chcem zatriasť.“

„Tak do toho,“ pokrčím plecami. „Už som prežila horšie.“

„Zabaľ si veci. Ideš so mnou domov.“

„Nie, nejdem. Charitatívny projekt Olivia Finneganová, ktorý chceš otvoriť došiel ku svojmu koncu.“

„Vytiahni hlavu zo zadku, Olivia! Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ťa moja matka zbožňuje.“ Rozhodí ruky do vzduchu, je bezmocný frustráciou a potom tvrdo plesne dlaňami po linke. „Práve teraz je doma, narieka nad tým, že tam nebudeš a nakoniec z toho vyplynulo, že si jej klamala, aby si tomu zabránila!“

„Samozrejme, že som klamala. To je to čo robím. Zo všetkých tých ľudí by si mal práve ty vedieť, že so mnou nemôžeš počítať.“

„To je to o čo ide? Pretože si prehrala?“

Prehltnem. „Nie.“ Mám pocit, že sa mi sťahuje hrdlo. „Ale nie som súčasťou tvojej rodiny a toto bol zrejme koniec sezóny v cezpoľnom behu, takže myslím, že je naša spoločná práca hotová.“ Už len kvôli vysloveniu tých slov sa zmietam vo svojom vlastnom zármutku. Už znova neuvidím Dorothy, alebo farmu alebo kone. Je po všetkom.

„Olivia, moja mama si zrejme myslí, že si dcéra, ktorú nikdy nemala. Takže či sa ti to páči alebo nie, ty si súčasťou rodiny. Ver mi, rozhodne by som si vybral niekoho trochu viac vyrovnaného a osobu, ktorá sa tak rýchlo neuchyľuje ku klamstvám alebo rozdávaním rán, ale niekedy nemáš na výber. Chceme ťa tam, všetci. Zaplnila si tú dieru, o ktorej sme ani nevedeli, že ju máme a teraz si preč a je to všetko čo môžeme vidieť.“

Chce sa mi vrieskať alebo mlátiť okolo seba, ale namiesto toho mi dôjde niečo nevysvetliteľné. Mám pocit, že budem plakať. Neznášam, že je naštvaný, neznášam, že je Dorothy nahnevaná, neznášam, že som klamala a čakala tu sama zatiaľ čo chcem byť s nimi. Neznášam, že mi všetci chýbali. Oči sa mi naplnia slzami a trasú sa mi pery. Je to ponižujúce a rozzúri ma, že mi on a jeho mama toto spôsobili. Tá vec vo vnútri mojej hrude sa skrúti, tentoraz prisilno.

Odrazu vyzerá, že ho to zasiahlo. „Ty plačeš?“ Opýta sa.

„Nie,“ poviem s chrapľavým hlasom, dokonca aj keď mi po tvári stekajú slzy. Odvrátim sa od neho a zamierim rovno do kúpeľne. „Poďme domov.“

Schmatne ma za rameno a otočí naspäť k sebe, vyzerá udivene a zarmútene a nádejne naraz. „Ty plačeš.“ Omotá okolo mňa ruky, postrčí ma ku sebe, hlavu mám pod jeho bradou.

„Livvy, mrzí ma to.“

Snažím sa od neho odstrčiť, ale on ma len drží tuhšie. „Je v poriadku raz za čas plakať.“

Trasú sa mi plecia a nič nepoviem, ale už dlhšie nebojujem. Malý výbuch vyvolal zemetrasenie a to ma desí. Zdá sa, že to nemá konca, žiadne dno.

Tak plačem.

Plačem tak smiešne dlho a silno až sa mi to zdá neuveriteľné a slzy stále nie a nie prestať.

Vmanévruje ma na pohovku a objíme ma, pritiahne si ma na svoju hruď.

„Nemôžem prestať,“ smejem sa a plačem zároveň.

Rukami mi prebehne po vlasoch. „Viem,“ povie. „Je to v poriadku.“

Plačem kým nie som vyčerpaná, až pokým na mňa neklesne váha únavy.

Plačem pokým už nič iné nezostane, a potom zaspím.

Zobudím sa prepletená s ním, obaja sme do seba zamotaní na mieste, ktoré nie je navrhnuté ani pre jedného, hlavu mám na jeho pleci, jeho ruka je prehodená cez môj pás, nohu mám prišpendlenú medzi jeho.

Znie tak, že spí. Keby som bola lepší človek, zobudila by som ho alebo by som aspoň šla do svojej postele a prenechala mu celý gauč. Ale nie som dobrý človek, takže sa len pritúlim a znova zaspím.

Keď sa zobudím tentoraz, v izbe je svetlo. Prevrátim sa, takže som k nemu chrbtom a cítim, že mi niečo tvrdé tlačí do zadku, dokonca aj cez jeho a moje rifle.

Zasmejem sa. „Hádam, že si už hore, perverzák.“

Zastoná. „Toto zo mňa nerobí perverzáka. Zakaždým, keď sa snažím pohnúť, natisneš na mňa znova svoj zadok.“

Trhnem sebou a cítim ho zastonať, tak ako to aj počujem. „Nevšímaj si, že sa teraz pokúšam pohnúť.“

„Ak by si chcela odo mňa vypadnúť, všimol by som si,“ vyštekne. „Niekedy si tvrdý oriešok na to, aby bol na teba človek milý.“

Zasmejem sa a posadím, urobí tak aj on, nakloní sa a podprie si lakte o kolená.

„Je mi to ľúto,“ poviem.

„Čo?“ Opýta sa ma bez toho, aby vzhliadol.

„To, že som ti teraz zavarila a to, že som klamala.“

„Dobre vieš, že by som mame zlomil srdce, keby na to prišla.“

„Nechystáš sa jej to povedať, že nie?“ Prosím ho.

„Nie,“ povie. „Pretože ideš so mnou domov a povieš jej, že sa ti zmenili plány. Takže, ako som ti povedal pred ôsmimi hodinami, zbaľ si svoje veci.“