WO - 32. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Spočiatku som to odmietala. Myšlienka na to, že bude Dorothy obeťou môjho šialenstva, keď si nie som ani vedomá toho čo sa deje, ma desí. Nakoniec ma ale presvedčí, že on bude hneď vo vedľajšej izbe a jeho mama nebude musieť vynaložiť žiadne úsilie, aby ma zastavila. Oceňujem, že to pre mňa robí, vážne to oceňujem, ale stále musím zvyšok tímu presvedčiť, aby si mysleli, že budem na izbe s Dorothy kvôli svojej zlej reputácii.

„To je úplne na figu,“ povie Erin. „Začala si len jednu bitku. To neznamená, že budeš potrebovať garde.“

„Na tom nezáleží,“ vzdychnem. „Nie je to tak, že by sme tam sedeli a zapletali si jedna druhej vlasy a trkotali o chalanoch.“

„Už som plánovala zapletať tie tvoje,“ uškrnie sa. „A ja vždy hovorím o chalanoch.“

Na polovice sa uškerím. „Tak som potom rada, že budem bývať s pani Langstromovou.“

Brofton posadil svoj namyslený zadok to ráno v autobuse vedľa mňa, vytlačil tak Reeda Loughina, ktorý sa práve opýtal, či je to sedadlo voľné. A je to v poriadku. Nemám problém usadiť toho kreténa, akým je Brofton na svoje miesto.

„Počul som, že budeš bývať s Willovou mamou,“ ulizuje sa Brofton. „Takže musím byť poriadne potichu, keď vojdem do tvojej izby.“

„Ak by si bol v mojej izbe, ručím ti za to, že by bolo ticho. Zrejme budem počas toho spať.“

„Dovoľ mi niečo ti dokázať, Finn. Len tak, aby to bolo oveľa lepšie, keď budeš kričať moje meno.“

„Jediná vec, cez ktorú by som pri tebe kričala by bolo zväčšoviacie sklo,“ odpoviem. Reed a Erin sa bavia, ale Willove ramená sú napäté, čo mi napovie, že počúva a nie je nadšený. Srať na neho. Nie som žiadna mníška. Nezložila som prísahu celibátu, aby som bola v jeho tíme.

Našťastie pre Willa zmení Reed tému. „Prídu tvoji rodičia, Finn?“ Opýta sa.

Skôr než môžem odpovedať, Betsy zaštebotá. „Finnini rodičia nikdy neprídu. Myslím, že ju majú rovnako radi ako všetci ostatní.“

„Som prekvapená, že sa tvoji rodičia vôbec obťažujú,“ odseknem. „Vidieť ťa ako sa nikdy neumiestniš.“

„To stačí,“ hlesne Will bez toho, aby vôbec otočil hlavu. Nepáči sa mi jeho zasahovanie ako keby bol náš zasraný otec, ale som zmätená z toho ako naštvane teraz pozerá na Betsy. Poriadne sa na ňu uškrniem a odstrelím ju prstom skôr než sa otočím na svojom sedadle.

Keď dorazíme na miesto, Erinini rodičia už čakajú so širokými úsmevmi a svietiacimi očami. Chcem to neznášať, ale napodiv to nerobím. Mám rada Erin. Áno žiarlim, ale stále by som ju o toto nechcela obrať. Viem, že niekde hlboko vo svojom vnútri sa na tieto situácie pozerám a cítim, že som bola o niečo okradnutá, ako keby každý hrdí, prítomnírodičia mohli byť moji, keby nepatrili k niekomu inému. Je to smiešne. Ale ak by to aj bola pravda, nikdy by som nechcela, aby bola Erin tak sama ako ja. Je príliš sladká, príliš jemná. Ak by si jedna z nás mala vybrať kratšiu slamku, bolo by lepšie ak by som to bola ja.

Jej rodičia ma pozvú, aby som s nimi išla na večeru. Súhlasím, cítim sa zvláštne zarmútená, že nejem s Dorothy a Willom, čo nedáva absolútne žiaden zmysel. Prečo by som chcela jesť so svojim debilným trénerom a jeho matkou, pre Boha živého? Osprchujem sa a vyfúkam si vlasy, dám si na seba trochu make-upu, úzke džínsy a moju obľúbenú kráľovsky modrú blúzku.

„No nevyzeráš ty rozkošne?“ Usmeje sa Dorothy. „Kam sa chystáš?“

A presne v ten okamih zaklope na dvere Will. Jeho tvár sa na okamih zdá prázdna, povädnutá, keď sa na mňa pozrie, ako keby nečakal, že ma tu nájde. „Ste pripravené ísť na večeru?“ Opýta sa.

„Erin ma pozvala, aby som sa šla najesť von spolu s jej rodičmi.“

Ústa stiahne do úzkej linky. „To sa nestane.“

„Čo tým myslíš?“

„Myslím tým, že ti neverím natoľko, aby som ti dovolil ísť na večeru s Erin.“

„To vážne?“ Vyšteknem. „Do koľkých problémov si myslíš, že sa dostanem medzi tým byť tu a Erininou izbou?“

„Množstva,“ odsekne, „ale to nie je to čo ma znepokojuje. Neverím ti, že budeš jesť.“

„Budem jesť. Nepotrebujem pestúnku.“

„Minulý týždeň som ťa musel donútiť jesť. Ale odrazu máš všetko pod kontrolou?“

„Keď hovorím, že budem jesť, tak budem jesť.“

„Fajn, dám ti dve možnosti. Prvá, povieš Erin, že som ti povedal, že nemôžeš ísť. Alebo druhá, zapíšeš si každé jedno sústo jedla, ktoré si vložíš do úst a Erinini rodičia sem prídu osobne, aby dosvedčili, že je to pravda.“

„Will,“ povie jeho mama jemne.

„Nie, mami,“ vyštekne. „Nechytaj jej stranu. Sledoval som ju odpadnúť príliš veľakrát a nebudem sa na to znova pozerať zajtra.“

Keď sa za ním zabuchnú dvere, otočím sa s otvorenými ústami na Dorothy. Od zlosti som celá bez seba, čakám, že na tom bude rovnako aj ona. Ale namiesto toho má na tvári malý úsmev, ten druh, ktorí majú na tvári ľudia, keď sa pozerajú na šteniatko alebo novorodenca.

„Vy to podporujete?“ Žiadam. „Veď je úplne nezmyselný! Nemôžete si myslieť, že má pravdu, že?“

„Nie,“ povie, „ale myslím, že sa zaujíma. A už to bolo dávno odkedy som svojho syna videla, že by sa o niečo zaujímal.“

Pri jej slovách sa mi niečo skrúti v žalúdku, odpor aj nádej naraz, ale namiesto toho sa držím hnevu. Dobre viem, že ten pocit nádeje je vždy len slepá ulička.