WO - 31. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Bol som celý bez seba. Môj hnev, moja reakcia...

Celé to bolo zle.

Viem to, pretože sa nútim predstaviť si to, a keby to bola Betsy alebo Hannah alebo akékoľvek iné dievča z tímu, ktoré sa opilo a spôsobilo bitku, vedel som, že by moja reakcia nebola rovnaká. Viem, že by som to dával za vinu tej časti, kde sa aj ukrývala: pri tých dvoch idiotoch, ktorí sa pobili.

Ale nebola to Betsy alebo Hannah, bola to Olivia, ktorá sa, zdá sa, so mnou niečo robí, niečo, čo so mnou nerobí nikto iný. Tá časť, ktorá ma nahnevala najviac, ale nezahŕňa boj. Zahŕňala to, že s niekým odišla. Viem, že sa potrebujem držať ďalej a celý týždeň tak aj strávim. Nehovorím s ňou pokým nemusím. Ani sa na ňu nepozriem pokým nemusím. Možno jej ako tréner robím medvediu službu, ale neminiem na ňu rovnaké množstvo času. Ale robím jej medvediu službu tým, že čas investujem zlým smerom.

Budúci týždeň sa však uistí, že ju viac nebudem ignorovať.

Vo štvrtok popoludní môžem povedať, že je mimo. Zabehla štyri 800ky, ale na tvári má niečo vzdialené, povädnuté. Na dnešnom tréningu bola unavená. V dni ako tieto má na tvári tento výraz, v dni, kedy na seba tlačí nad rámec toho, čo jej dokáže poskytnúť jej telo a je to tam aj teraz.

Prísna rozhodnosť, tvár niekoho kto by radšej zomrel než sa vzdal.

Na konci piatej 800vky sa už na to viac nemôžem pozerať. Zavolám na ňu, otočí sa priamo ku mne. Poznám ten panický výraz v jej očiach, keď sa jej pohľad stretne s mojim, ešte skôr než začne padať.

Odpadne priamo tam kde stojí.

Bál som sa, keď sa to stalo naposledy, ale teraz je to niečo úplne iné, hraničí to s panikou. Viem, že len omdlela, ale hlavou mi prebehne milión ďalších možností. Celý tým sa vznáša okolo nej, keď konečne otvorí oči.

„Olivia, vieš kde si?“

„Áno,“ vzdychne.

„Kto je súčasným prezidentom?“

„Justin Bieber,“ odpovie. Zatvorí oči. „Som v poriadku. Nechajte ma tak.“

Poveril som Betsy nech to za mňa prevezme a vzal som Oliviu do svojej kancelárie, aby som jej mohol očistiť škrabance.

„Máš zlý týždeň,“ poviem jej, keď jej zaliepam koleno.

„Netáraj.“

„Myslím, že otázka, ktorú som sa chcel spýtať naozaj je, prečo máš zlý týždeň? Si vystresovaná z pretekov?“

Vzdychne si, pozerá cez okno nad mojim plecom. „Každý predpokladá, že budem prvá.“

Rád by som povedal, že sa mýli, ale nemýli. Oliviine úspechy už viac nie sú prekvapením, vzrušením. Očakávajú sa a aká nepriateľská zvykne byť, viem, že nerada sklamáva ľudí.

„Je to tak? Alebo máš len strach, pretože nebudeš u mojej mamy?“

Naša ďalšie preteky sú príliš ďaleko na jednodňový výlet, čo znamená, že večer pred nimi budeme v hoteli, ďaleko od bezpečia domu mojej mamy.

Vzdychne si. „Trochu.“

Je to veľa.

Keď odpovedá, všetko na držaní jej tela je napäté, ako keby sa snažila zatlačiť pravdu do  svojho vnútra.

„Čo sa zvyčajne stane, keď si v hoteli? Už si sa tým musela zaoberať skôr.“

„Snažila som sa nezaspať.“

Niet divu, že to malo dopad na jej výkon alebo to, že zlyhala. „A čo robíš, ak sú svetlá zhasnuté a niekto vedľa teba spí?“

Na lícach sa jej objaví červeň, čo ma prekvapí. Nemyslel som si, že by bola schopná byť v rozpakoch. „Zvyčajne poviem komukoľvek kto so mnou býva, že sa plížim von.“

Moja ďalšia otázka znie nahnevanejšie než by mala. „A robíš čo?“

„Chystám jedlo pre bezdomovcov,“ vyštekne. „Čo si asi myslíš, že robím? Nechávam ich myslieť si, že zostanem s jedným z chalanov.“

„A zostávaš?“

„Na čo dobré by to bolo? Myslíš si, že je o niečo menej pravdepodobné, že nezdrhnem z chalanskej izby než zo svojej vlastnej?“

Napätie, ktorého som si ani nebol vedomý, sa v tejto chvíli uvoľní, len trochu. „Takže, čo robíš naozaj?“

„Idem von a prechádzam sa, aby som sa udržala bdelá. Ak sa mi podarí nájsť miesto, ktoré je celú noc otvorené, idem tam a zakvasím tam. Keď začnem zaspávať, znova začnem kráčať.“

„Olivia, chodiť po celú noc alebo zostať po celú noc hore nie je pred pretekmi o nič lepšie než šesťmíľový beh.“

„Jasné, to viem. Ale je to lepšie než to, keď ta privezú naspäť policajti alebo zmeškáš celé preteky, pretože si sa stratil alebo mať spolubývajúcu, ktorá ma sleduje ako uprostred noci s krikom vypadnem z izby.

„No, toto tento víkend robiť nemôžeš.“

„Takže, aký je tvoj veľký plán, Will?“ Vysmieva sa. „Priviažeš ma k posteli? Pretože ťa varujem, že tento postup sa mi vážne, vážne páči.“

Vďaka Bohu, že práve teraz sedím za stolom, pretože istá moja časť na to rozhodne reaguje ako keby som nebol jej tréner a ona nebola pre mňa tabu.

„Nie,“ poviem, zatvorím oči a snažím sa vytlačiť si ten obrázok z hlavy. „Niečo lepšie. Budeš na izbe s mojou mamou.“