MUF - 9. kapitola

Překlad: Noemi

Harrison

Nikdy som nebol príliš zvedavý, až dnes, keď som videl, že sa Liam rozpráva s Katelyn. Chcel som vedieť čo hovorí.  Skúšal som nenakláňať sa a nepočúvať, ale stejne som sa párkrát pristihol, že to robím. Keď si Josie sadla a začala rozprávať o bezvýznamných veciach, chcel som ju jemne poprosiť, aby bola ticho, aby som počul čo hovorí Liam.

Ale neurobil som to.

Autobus je tichý. Neznášam ticho.  Potrebujem nejaký hluk, aby som bol v pohode. Každý  už zaľahol okrem mňa a JD, hoci on už nemá ďaleko k tomu, aby zaspal na stoličke. Vezmem svoj mobil a stlačím tlačidlo GPS. Ešte stále sme na pár hodín od hotela, ale už nemá význam zaspať. Plánujem, že ráno si trochu pospím v hoteli, kým sa nepustíme do poobedňajšieho programu.

Som vzrušený z toho, že pôjdeme do Disney, hlavne vítam každú zámienku na to, aby som mohol byť v Katelyninej blízkosti. Viem ako bojuje s Peyton.  Rozmýšľal som nad tým. ako by som jej vedel pomôcť, ale to ,aby som vzkriesil mŕtveho nefunguje. A pravdepodobne by som to ani neurobil.  Napadlo ma, že Quinn by mohol byť riešením, hoci on nikdy nepoznal svoju  matku, tak nie je jednoduché tvrdiť, že by súhlasil.

Dvere sa za mnou tíško zavrú. Obzriem sa a vidím Katelyn ako ide po chodbe. Má na sebe jedno obrovské tričko a dúfam, že pod ním má kraťasy,  lebo vidím len jej nohy, a tie sú holé. Musím si kusnúť do jazyka, aby som neprehovoril.

Bodaj by som vedel, ako mám s ňou hovoriť, nájsť spôsob, aby sa mi otvorila. Odkedy som sa nasťahoval do Beaumontu, nepozrel som na žiadnu ženu druhýkrát . Na Katelyn nielen druhý, ale  tretí, štvrtý aj piaty, vždy, keď je v miestnosti.  Prežil by som hoci aj  celý deň o smäde, ak by som mal zaručené, že mi dovolí, aby som sa na ňu díval.

Nedokážem vzhliadnuť a pozrieť sa jej do očí, hoci pravdepodobne by to bol dobrý krok. Sledujem očami jej kroky, ako okolo mňa prejde. Napadlo ma, že je možno námesačná a možno ani ja už nebdiem. Možno sa mi len sníva a ona tu v skutočnosti ani nie je – nestojí  tesne vedľa mňa, polonahá.

Nahlas prehltnem, keď si sadne a stiahne si nohy pod seba.  Nevidí, že tu sedím? Jasné, že nie, som neviditeľný. Musím vymyslieť ako sa stať viditeľným, moje skutočné ja, to čo je v mojom vnútri, nie toho rokcera, ktorého vidí, keď sa na mňa pozrie. Vidím, ako sa díva na moje tetovania.  Je mi jasné, že v hlave sa jej točia kolieska, že prečo potrebuje niekto mať potetované celé ruky. Stačí sa opýtať a ja by som jej odpovedal.  Som otvorená kniha, ak zodvihneš hlavu.

Odkašlem si, ale nevšíma si ma. Kurva!

„Ahoj“ – poviem dosť nahlas na to,aby sa pohol JD na stoličke. Dúfam, že sa zobudí a odíde teraz, keď je tu ona. Rád by som  si užil jej spoločnosť bez svedkov.

„Ahoj“ odpovie jemne a potichu. Obáva sa, že zobudí chrápajúceho JD?

„Zvyčajne nie je taký“

„V pohode“

Aspoň mi odpovie.  To znamená, že nespí, aj keď nie som si istý či ja bdiem. Zboku si ju pozriem a vidím, že si šúcha ramená, je jej zima.  Vstanem, a zo skrinky vyberiem prikrývku. Sadnúc si ju rozprestriem a prikryjem ju.

„Ďakujem“

Prikývnem.

„Prečo nespíš?

 Vzhliadne ku mne, blisne očami „Chceš, aby som odišla?“ hlasno prehltnem a udržím sa aby som nezastonal.

„Nie, rozhodne , nie. Len je pozde, alebo skoro, závisí to od toho, ako sa na to dívaš.  Myslel som, že som jediný, ktorý bdie.“

„Neviem spať. Čo je tvoja výhovorka?“

Odkedy sme sa stretli, teraz sa rozprávame najdlhšie.

„Ťažko zaspávam  po koncerte, hlavne ak viem, že  o chvíľu aj tak zastaneme.“

Katelyn sa pozrie na mňa , ale nehovorí nič.  Žiadne znamenie, alebo niečo. Trápne ticho.  Nemalo by byť lebo je toľko vecí, ktoré by som sa chcel opýtať o nej. Vlastne to nie je pravda.  Poznám jej obľúbenú farbu,  jej obľúbené jedlo,  a akú pije kávu.  Dôkladne som ju pozoroval počas tých pár mesiacov. Naučil som sa čo má rada a čo ju rozhádže.

Neviem, čo mám povedať, alebo  urobiť. Tu sa proste zaseknem. Tu je výhoda toho, aby to bola prednosť, že som bubeník. Najviac žien, ktoré som si vzal domov nezaujímalo, že na čo myslím. Alebo či pijem kávu.  Nepúšťal som sa do rozumných debát.  Chceli len jednu vec.

S Katelyn to takto nechcem. Nechcem, aby aj ona bola jedna, ktorú si vezmem domov, ak potrebujem, lebo pri nej stačí sa nadýchnúť a už je tu potreba... Chcem ju spoznať  zvonku i zvnútra. Chcem sa naučiť, aké je to padnúť s ňou do milovania, ako s partnerkou.

Nedokážem sa nedívať na ňu, alebo nebyť v jej blízkosti.  Ale neviem ako sa do toho pustiť.  Nechcem ju nútiť, aby so mnou hovorila.  Otvorím knihu tam, kde som skončil, ale písmená sa mi zlievajú a nedávajú žiaden zmysel, keď tu sedí pri mne tak blízko.

Katelyn sa pohne a dlho vydýchne.  Zatvorím knihu a vrátim ju na zem.

„Chceš o tom hovoriť? – potrasie hlavou.

„Neviem ako to robíš“

„Čo, ako robím?“

„Ako vychovávaš Quinna, sám“ – obrátim sa k nej, ale moje oči blúdia inde.

„Niekedy si želám, aby som ho nevychovával sám. Viem, že sú veci, ktoré dokážu len matky, ale snažím sa byť matkou i otcom. Prečítal som ohromné množstvo kníh o tom, ako byť dobrým rodičom a dať mu, čo potrebuje, ale  je to ťažké. Som jediný rodič, ktorého pozná. Naša situácia je iná.  On nestratil svoju matku  tak, ako dvojičky stratili otca.“

„Kde má matku?“

„Neviem,“ pokrčím plecom.

„Akože nevieš? Nezvykne telefonovať?“

Potrasiem hlavou. Prstami sa hrám v perami ako rozmýšľam nad otázkou.

„Jeho matka...sa jedného dňa objavila,  a len ho tam nechala na dlážke obývačky. Mal tri dni.“

„Fíha! Prečo si sa s ňou neoženil, skôr ako sa to stalo?“

Nezáleži na tom, ako odpoviem na túto otázku. Bude sa na mňa dívať ako na skutočného rockera, ktorý pretiahne kdekoho a kdekade. Z tejto šablony sa nedostanem. Potrasiem hlavou a počujem sklamaný vzdych. Uložím si tvár do dlaní a pošúcham si horedole čiapkou hlavu.

„Quinn je plodom dobrodružstva jednej noci...“

„Slovom...“ skočí mi do reči, ale  zdvihnem ruku, aby som ju zastavil. Musím jej to povedať, aby nedošlo k nedorozumeniu.

„Jeho matka mi dala drogy. Po jednom koncerte sme šli do baru a ja nikdy veľmi nepijem, ale vtedy večer som sa napil. Na to sa pamätám, že som sa zobudil pri nej, ale na nič iné.  O niekoľko mesiacov mi zaklopala na dvere s jednou autosedačkou a hovorila o ňom ako o to-m. Vôbec ho nechcela a ja, úprimne povedané, tiež nie.

„Čo si urobil?“

„Zavolal som svojej matke a povedal jej, že som kaši.“

„Ahoj, zlatko!“

„Mami? Hlas sa mi stráca, ako kričím“

„Čo sa stalo?“

„Mám problém“

„Si doma?“

„Hej“

„Už aj idem“ zložila, ale ja sa nehýbem, slúchadlo mám prilepené k uchu a počúvam ticho na druhej strane linky. Bábätko zakňučí. Pozriem sa na zariadenie v ktorom je a počítam sekundy, kým príde mama. Bojím sa, že to niečo začne plakať.  Neznášam plač.  Budem musieť vyjsť von, keď začne.

Vchodové dvere sa rozrazia a udrú do stola, ktorý tam dala ešte moja matka.  Povedala že vyzerá dobre a je štýlový, ale teraz je skôr dsobrý na to, aby zadržal dvere.

„Harrison, čo sa stalo?“

Milujem svoju matku, popri  mojej sestre je mojou najlepšou priateľkou a dôverníčkou.  Zastaví sa predo mnou a v očiach má znepokojenie. Ukážem vpred a ona sa obzrie dozadu. Vypliešti oči a vidieť zmätok na jej tvári.

„To akože prečo si súhlasil, že postrážiš dieťa?“ – potrasiem hlavou.

„Nesúhlasil som“

„Je v tej sedačke dieťatko?“

Prikývnem

„A jeho matka to tu len tak nechala?“

To?

„Nepovedala, že...“

„Joj Harrison“ – stoná mama, ako odkryje prikrývku dieťaťa. Zohne sa, urobí niečo rukami a než sa spamätám, zodvihne bábätko ku svojmu plecu.  Hojdá ho a tľapká po chrbátiku.

„Ako sa chlapček volá?“

Chlapček? Pokrčím plecom.

„Neviem“

„Akože nevieš?“

Postavím sa a začnem sa prechádzať hore dole.

„Jeho matka...jeho matka  ho tu len tak zložila na zem  a nechala ho tu“.

„Kedy sa poň vráti?“

Potrasiem hlavou a dotknem sa spodnej pery. Pozriem sa na matku a stiahnem obočie.

„Povedala... – ukážem na dieťa  - „že je moje“.

„Tvoje?“

Prikývnem a poriadne  si zahryznem do líca.

„Máš syna!“

„Čo urobila tvoja matka?“

Opriem sa dozadu a pohodlne sa usadím. Ak chce poznať Katelyn moju minulosť, tak jej ju porozprávam. Porozprávam jej hocičo, len aby sme sa rozprávali.   Napodobí ma a tiež si pohodlne sadne. Prikrývka spadne a odkryje viac z jej nôh, než by pravdepodobne chcela.  V hlave sa mi premietne obraz toho, ako jej hladím nohy. Moje prsty sú pár centimetrov od toho, aby som sa jej dotkol. Keby som sa mohol dotnúť jej pokožky, bol by som v raji. Zachytim rukami opierku kresla, aby som sa skľudnil. Neverím si dostatočne, že neprekonám tú malú vzdialenosť medzi nami a nepobozkám ju.

„Harrison?“ – vyletím zo svojej fantázie, keď povie moje meno a najviac zo všetkého si želám, aby to bola realita. Čakám od nej len nejaké znamenie, ktorým by ukázala, že predsa ju len zaujímam natoľko, aby spoznala moje skutočné ja.

„Áno?“

„Čo urobila tvoja matka?“

„Nasťahovala sa ku mne a naučila ma  ako sa mám postarať o dieťa. Zhruba rok žila s nami, kým som najal jednu pestúnku na plný úväzok“

„Kde je teraz Quinnova pestúnka?“

„Prepustil som ju, keď sme  sa nasťahovali  do Beaumontu.

„Oh“ – povedala a položila si hlavu  na opierku gauča. Vyzerá unavená.  Želám si, aby som jej mohol poskytnúť miesto, kde by mohla spať...na mojej hrudi. Držal by som ju v náručí.  Hladilo by som jej vlasy, kým by zaspala.  Nikdy by som ju nepustil.  Nikdy by som nedovolil, aby ju otravovali  nočné mory. Mohol by som pre ňu urobiť veci lepšími. Keď zavrela oči, pre mňa je to znamenie. Skončili sme rozhovor. Zodvihnem knihu a zase sa pustím do čítania.  Potrebujem niečo, čím zamestnám svoje ruky, inak urobím niečo, čo budem neskôr ľutovať.

Kútikom oka vidím, že sa trasie. Vezmem ďalšiu prikrývku a prikryjem ju. Nedokážem odolať a sadnem si k nej. Natoľko zdvihne  nohy, aby som sa zmestil.  Prstami jej uhladím vlasy z tváre, ako som to urobil aj predtým. Ani nechcem veriť, že sa to deje, keď sa pritúli k mojej ruke. Ztuhnem a užívam si pocit, ako si privinie tvár k mojej ruke.

Spustím ruku, lebo si pripadám ako kliešť. Ona ma nemá tak rada ako ja ju. Nemal by som sa jej dotýkať, keď spí.  Neznášala by ma, keby to vedela. Lakte si vtlačím do stehien a tvár si zložím do dlaní. Totálne som chytený.  Je nepredstaviteľné, aby niekto ako Katelyn mi venovala svoje dni.  Musím vymyslieť, ako sa cez ňu dostať a to skoro, kým sa bolesť stane neznesiteľnou a ona sa rozhodne opäť randiť.

Pocítim, že ma niečo jemne pohľadí po stehne.

Jej ruka.

Pozriem na ňu a vyzerá to, že sa jej sníva.  Tak to je. Z vlastnej vôle by sa ma nikdy nedotkla. Zodvihnem jej ruku a jemne ju položím na jej bok. Moje prsty ju držia dlhšie ako je potrebné, ale nedokážem odolať.  Spletie prsty s mojimi . Prestanem dýchať a čakám, že sa zobudí a vypení. Ja určite neodtiahnem ruku aj keď viem, že to možno nie je správne. Určite sa jej sníva o manželovi a nie o mne.  Konečne vytiahnem svoju ruku , našťastie sa nezobudila. Skoro sa musím zdekovať aj keď by som akokoľvek chcel využiť situáciu s touto Šípovou Ruženkou, nestojí to za to, aby som pochoval možnosť, že by medzi nami predsa len niečo mohlo byť.