MUF - 12. kapitola

Překlad: Noemi

Milé dámy, ďakujem vám všetkým za pekné komentáre :-)

Katelyn

Opriem sa o zatvorené dvere.  Darmo by som ich chcela zabuchnúť a tak mu dať najavo, že ma nezaujíma, nedokážem to urobiť. Som taká sklamaná, že udieram hlavou o stenu, nie preto, že ma pobozkal, ani preto, že som sa neodtiahla ihneď, ako sa jeho pery ľahučko dotkli mojich, ale preto, lebo  som si to užívala a chcela som z neho viac.

Lebo ma objímal tak, ako by som bola najkrehkejšia vec, ktorej sa kedy dotkol?

Mason to nikdy neurobil. 

Preto, lebo sa díval na mňa tak, akoby som bola najkrehkejšia vidina, ktorú  kedy videl?

Nepamätám sa, žeby to Mason niekedy urobil.

Asi to bolo preto, že sme spolu začali chodiť takí mladí, že sa nemusel naučiť, aby bol romantický.  Viem, že ma Mason miloval.  Nikdy som o tom nepochybovala a nechcem ich  porovnávať, ale nedokážem to zastaviť.

„Na koho sa dívaš“

„Na Masona Powella“ –povedala som bez toho, aby som sa prestala naňho dívať.   Školský rok mu urobil dobre. Je väčší, svalnatejší.  Je ťažko uveriť, že je ešte mláďa  , no  dobre je druhák.

„Prečo?“ pýta sa Josie

Myknem plecom a zavriem skrinku.  Dnes  bude skúšobná hra roztleskávačiek. Nie som nervózna, ale viem, že Josie je.  Celý rok sme na to čakali.  Nestihli sme skúšku na začiatku roka, slovom toto je naša šanca.

„Páči sa ti?“

„Neviem. Možno. Je zlatý, nemyslíš?

Sledujem pohľad Josie, ako sa naňho díva.  Keď nakloní na stranu hlavu, zagúľam očami a ťahám ju za rameno a odvediem ju od skupiny futbalistov.

„Ak sa ti páči, mala by si ho pozvať niekam,“

„Jasne že nie“ – odpoviem ako vchádzame do telocvične. „Nikdy by so mnou nešiel. Nie  som jeho typ“

„Prečo to hovoríš?“ pričom sa začneme naťahovať.

„Videla som ako sa díva na Cand. Ona dá každému  chalanovi to, čo ja nie som ochotná.

Josie pokrčí ramená.

„Možno raz sa aj na teba bude tak pozerať“

„No možno, ale ja sa mu neponúknem, vieš? Tak to myslím, že čo keby ma vysmial? Je  známy futbalista, každý tvrdí, že to niekam dotiahne.  Nemá času randiť.  Pravdepodobne je taký, ako tí chalani v tých blbých informatívnych programoch, ktoré musíme aj my povinne pozerať. Zavolá nič netušiace dievča na rande, vezme ju na parkovisko, a o deväť mesiacov je tam výsledok a on si s tým dievčaťom nechce nič začať a celé mesto bude nenávidieť to dievča“.

„Páni, aká si dramatická Katelyn. Fakt, ak sa ti páči, tak mu to daj nejako najavo, či čo.“ Josie  sa spusťa do šnúry  a rýchlo vyskočí. „Už viem, nechaj spadnúť pred ním pero a zohni sa poňho, to iste vzbudí jeho pozornosť.“

„Nepôjde to“

Josie pokrčí plecia a nechá ma tam. Viem myslieť len na to, že Mason  sa pozerá na môj zadok.  A hneď som v rozpakoch, že ho bude považovať za príliš veľký alebo ochabnutý. Musím začať s nejakými cvikmi pre svaly na zadku, alebo niečo také, ktoré robí aj moja matka, aby sa udržala vo forme.

„Nedívaj sa“ – povie mi  Josie , ja sa samozrejme ihneď otočím, aby som zbadala, že Mason na mňa čumí. Musím sa hned odvrátiť, lebo sa bojím, že ma vysmeje, keď uvidí ako sa ľahko červenám.

“Musím ísť na toaletu“

„Josie Preston, ak ma tu necháš, viac nie sme kamarátky“ – vstane a začne sa usmievať, pričom odchádza.  Vzhliadnem, až si natiahnem krk, keď sa predo  mnou zastavia dve svalnaté nohy.  Čupne si a tak máme oči skoro v jednej rovine. Snažím sa, aby na mne nebolo vidieť aká som nervózna, ale strácam sa v jeho smaragdovozelených očiach. On by mohol byť maskotom  Svätého Patricka. Och Bože,Katelyn, aký si cvok.

„Ahoj Katelyn“                                                                                                                    

„Ahoj“  - môj hlas je slabý. Zahryznem si do spodnej pery a dúfam, že odíde.

„Veľa štastia pri skúšobnej hre. Ledva sa viem dočkať, aby ty si bola roztlieskávačkou  v jesennej sezóne“

„Ok.. myslela som, že díki“ Mason mykne plecom.

„Snáď by sme si mohli vyjsť cez leto“

„Hej, znie to dobre, ukáž sa niekedy“ – akonáhle to poviem, viem, že aj tak nepríde.

„Díki. Dovi pozdejšie“ – zmizne skô,r ako by som si uvedmila, čo sa to vlastne stalo.  Viem len, že  sa ma ani nedotkol a koža mi brní.

Brní. Neverila som, že budem niečo cítiť, keď sa ma Harrison dotkne.  Nepočítala som s tým.  Nečakala som, že  moje telo bude reagovať naňho, ale stalo sa.  Keď si ma Harrison privinul, keď ma tak jemne držal za šiju, cez to všetko, že má také silné ruky, bolo to niečo, čo Mason nikdy neurobil – túžba, aby som s ním mohla byť,  mi zelektrizovala celé telo.  Prebudila vo mne driemajúci plameň vášne, ktorý som od Masona sa pokúšala pochovať.

Odstúpim od dverí, a neviem sa prestať usmievať zo spomienky, keď sa ku mne prvýkrát ozval.

Bolo to pár dní po tom, ako sme sa stali párom. Cez leto sme boli spolu skoro každý deň, pred druhým ročníkom. Keď nebol vo futbalovom tábore, tak bol u mňa.

Mali  bazén  a on s Liamom sa mi prosíkali nech si idem zaplávať. S nimi bolo vzrušujúce plávať len vtedy, keď  bola s nami aj Josie, čo nebolo často, lebo musela aj pracovať. Matka mi hovorievala, že Mason ma len využíva a keď sa začne škola tak ma odhodí ako zlý zvyk.

Desila som sa prvého dňa, lebo som sa bála, že má matka pravdu. Pripravila som sa na to, že sa veci zmenia, ale nestalo sa.  Nevšímal si ostatné dievčatá, ktoré s ním flirtovali, a tvrdil, že vidí iba mňa. Netrvalo mi dlho zamilovať sa doňho. Bolo ľahké ho milovať.

Poobzerám sa po tmavej a tichej hotelovej izbe a uvedomím si, že  som sama, v každom zmysle toho slova.

Peyton  nie je ochotná sa so mnou dať do reči, a Elly nemá problém aby prijala Harrisona do svojho života. Moja malá šťastná rodinka mi uniká medzi prstami.

Všetko v mojom živote sa mení a nemôžem proti tomu nič urobiť.

Keď prejdem cez bránu a zastanem držiac Peyton a Elly za ruky, poobzerám sa. Nenápadne si ich pritiahnem k sebe.  Oni nevedia aká veľká vec je to, že tu teraz stojíme. Mason by tu mal byť s nami.  Už sme to naplánovali,  ako darček k šiestym narodenám a odložili sme si na to toľko, koľko sme len mohli. Plánovali sme, že prídeme sem spoločne a teraz tu stojím so svojimi dcérami a predo mnou stojí chlap, ktorý, tak to cítim,  by bez problému prijal úlohu ich otca, keby na to dostal šancu.

Spolu s dievčatami ideme ďalej, Elly ma pustí  a ponáhľa sa rovno k Harrisonovi.  Snažím sa neukázať, čo cítim keď vidím ako vkľzne rúčkou do jeho dlane. Tak sa zdá, že to Quinnovi nevadí, tak mne prečo? Opustí ma aj Peyton, a trápne zastane osamelá uprostred prijímacej miestnosti Disney Worldu.

Josie  ma jemne posotí, keď okolo mňa prejde. Najradšej by som do nej kopla a zrazila ju na zem, ako som to robila v škôlke. Viem, je to detinské, ale  pohľad jej očí mi úplne stačí.  Vie, že Harrison ma pozoruje, viem to aj ja, lebo cítim pohľad jeho očí na mne aj vtedy, keď ich skrývajú tmavé okuliare.

Harrison sa pustí cestičkou, ktorá  nás zavedie  na najkúzelnejšie miesto na Zemi. Pozriem sa na Peyton, ktorá veľmi rozhodne chytí Liama za ruku, presne tak, ako to urobila Elly s Harrisonom.  Harrison sa obzrie ku mne, vidieť, že očakáva, že pôjdem za ním. Nie sú potrebné žiadne slová, už teraz cítim, že je pre mňa otvorenou knihou.

Dvaja bodygardi, okrem tých dvoch čo idú pred Liamom, ma vezmú medzi seba . Keby išli len chalani, nepotrebovali by sme ich, ale keďže sú s nami aj deti, tak sú potrební.  A je jasné, že ani chalani nechcú dnes rozdávať autogramy, čo je pochopiteľné. Jimmy sa objaví vedľa mňa  a objíme ma okolo pliec. Nešlo si nevšimnúť, že Harrisonov temný  pohľad  sa ešte viac zachmúri.

Je dobré isť niekam ako veľká rodina.  Ľudia na nás poukazujú, a je jasné, že chalanov spoznali, no tí si ich nevšímajú. Toto je náš deň.  Deň daleko od práce,  a verejnosti a robíme radosť našim deťom.

Jimmy beží dopredu , zodvihne Peyton a položí si ju na plecia. Moja dcéra sa smeje a mne vyhrknú slzy. Harrison spomalí a ide pri mne s Elly po druhej strane. Elly nepustí jeho ruku a neprestane ani štebotať a Harrison  si nenechá ujsť ani jedno slovíčko, hoci  medzitým sa díva každú chvíľu na mňa.

Vytiahnem foťák  a zväčňujem moje dcéry v objatí Mickey Mousa. Noah žartuje, že Mickey je pre škôlkárov, čím si vyslúži ťapnutie po ušiach od Liama.

„Choď, postav sa k dievčatám, odfotím vás“  - Harrisonova teplá ruka mi pohladí rameno. Pery má nebezpečne blízko pri mojom uchu. Stiahne mi hrdlo a akosi nenachádzam slová, pričom mu podávam fotoaparát a idem k dvojičkám. Obidve si priviniem a pobozkám ich predtým, ako zapózujem pre obrázok, ktorý bude pravdepodobne na vianočnej pohľadnici našej rodiny. Vlani sme neposlali ani jednu, takže to teraz snáď urobíme.

„Ďakujem“ - poviem, keď mi Harrison ukáže záber. Stojí pri mne a hruďou sa pritisne k mojmu ramenu. Mala by som ustúpiť a pripomenúť mu, že nemôžeme byť viac ako spolupracovníci, ale  to by bolo nezdvorilé a domýšľavé gesto. Veď on je voči mne len zdvorilý.

Jimmy, ako som zistila, je z nás najväčšie dieťa. Pretekal sa s chlapcami a s Peyton bežiac ku kolotočom, a už sú hore, pripravení pohnúť sa , hoci jednoznačne sme boli upozornení, že je zakázané pobehovať. Nikdy som nebola ten kolotočový typ a s radosťou som prijala funkciu fotografa.

Som prekvapená, keď sa objaví vedľa mňa Harrison. Bola som presvedčená, že je s Quinnom. Na chvíľu som sa obávala o Elly, ale spomenula  som si, že je tam Liam s Josie a nedovolili by, aby sa jej niečo stalo.  Harrison stojí pri mne , telom sa obtrie o mňa. Dnes má baseballovú čiapku a to ma začína čím ďalej tým viac štvať.

Pokúšam sa umiestniť tak, aby sme sa nedotýkali, ale nemám šťastie  a dotýkam sa ho len natoľko, že mi z toho vstávajú chlpy na rukách. Aj keď si to všimne, nepovie ani slovo, za čo som mu vďačná.

„Chceš hovoriť o tom, čo sa stalo?“

Potrasiem hlavou. „Bola to chyba.“

Harrison si povzdychne, nakloní hlavu ku mne a pozerá sa na mňa.

„Ja som nemal ten pocit“ – na to nemám odpoveď a tak sa zdá, že  to ho zarmúti.  Pozriem sa  dole na čerstvo zostrihaný trávnik, bojím sa pozrieť naňho. 

Mám v očiach slzy, ale nechápem , prečo. 

Nič medzi nami nemôže byť a on to vie.

Prechádzame od jedného kolotoča k druhému a hoci ja nevyskúšam ani jeden  som rovnako vzrušená zo zážitkov, ktoré mi rozprávajú Peyton a Elly. Peyton celkom ožila.  Vidiac jej úsmev začínam dúfať, že snáď  dôjde k obratu v jej zármutku. Niežeby som ju chcela súriť, ale už mi chýbalo moje dievčatko.

„Mami, som unavená“, potiahne ma Elly za tričko a upozorní na seba.  Sme práve v jednom z množstva  darčekových obchodov a hľadáme niečo na pamiatku.  Toto miesto je dobré aj na to, aby sme sa trochu schladili od páliaceho slnka.

„Myslíš, že by sme sa už mohli vrátiť do hotela?“

„Nie, ponesieš ma?“

„Elly je isté, že ťa nebudem vláčiť. Si už príliš veľká“

Elly sa nakloní ku mne a pošúcha si tvár o moju. Toto je typická Elly. Ona je to dieťa, ktorá zbožňuje  si zdriemnúť, kým Peyton je schopná celý deň byť na nohách.
Pohrávam sa s jej copíkom a uvažujem nad tým,  čo si s ňou mám počať.  Nechcem jej pokaziť deň, ale je vylúčené, aby som ju vláčila.

„Prepáčte, kde by som si mohla  požičať  nejaký kočík?“  opýtam sa predavačky za pultom.

„Načo potrebuješ kočík?“ obzriem sa a stojím pred Harrisonom.  Jeho pohľad je jemný, chápavý a nie je v ňom ani stopa po našom predošlom rozhovore.

„Elly sa unavila. Ja ju nevládzem niesť  a potrebujeme nejaký vozík, inak sa musíme vrátiť do hotela“.

Harrison prikývne, potom sa zohne a povie niečo Elly, nato ju zodvihne a posadí si ju na plecia.  Mojej dcére žiari tvárička, pričom sa pohodlne usádza.

„Nepotrebujeme vozík“ povie Harrison predavačke, ktorá mykne plecom. Stojím tam, so zamrznutým výrazom na tvári, kým on vypochoduje z obchodu  – zohol sa, keď s mojou malou prechádzal cez dvere.

„Páni, to bol Harrison James?“

„Nie“ poviem a odchádzam.

„Harrison?“ – zastaví sa a pozrie sa na mňa.  Okuliare mu zase kryjú oči a rozmýšľam nad tým, či mu ich založila Elly.

„Nemusíš ju nosiť, vie chodiť“

Harrison sa pozrie hore na Elly, kým ona sa pozrie naňho dole. Usmejú sa na seba, akoby mali spoločné tajomstvo.

„Princezná Elly, som tvoj koník, čo si želáš, aby som urobil?“

Usmejem sa, nakoniec  sa rozosmejem nad tým, ako k nej hovorí Harrison.

„Odnes ma do môjho paláca a ja ťa nakrmím“ odpovie Elly svojim princeznovským hláskom.

Pane Bože, Harrison sa úplne vžil do úlohy.

„Sme v pohode, kráľovná Katelyn“ – Harrison žmurkne na mňa, odpochoduje odo mňa a potom prejde do galopu, z čoho všetci vybuchneme do hlasného smiechu.  Mrknem po Peyton, či nežiarli.  Aj keď hej, neukáže to. Je medzi Jimmym a Liamom a myslím, že celkom dobre dopĺňajú jej stratu.

„Tak sa zdá, že som zostala sama“ - dudrem  si sama pre seba.

„Ja idem s tebou“  objaví sa pri mne mini-Harrison, ale je snáď  o trochu krajší.

„Díki, Quinn“

„Maličkosť“

Práve dohoníme „koníka s princeznou“, keď mi začne kručať v žalúdku. „Harrison, čo povieš na jeden obed?“ zarazím sa uprostred kroku, keď to vyhrknem. Pokúšam sa dívať inam, ale nejde mi to. Vidím, že sa snaží neusmievať, ale bez úspechu. Nemá význam  zahrať sa na nevinný obed, to chápe aj on.

Nechcem, aby si myslel, že sa chcem hoci  len trochu priblížiť k nemu, lebo to tak nie je. 

Je to obed. 

Nič viac.

„Na druhom konci ihriska je reštaurácia. Môžeme ísť tam.“

„Poviem to ostatným a stretneme sa tam“

Harrison prikývne a povie Quinnovi, aby išiel s ním. Sledujem ho, ako odíde s mojou dcérou na pleciach a za ruku drží svojho syna, akoby to bolo niečo, robí každý deň. Bez rozmýšlania pomohol Elly a to ma vydesilo.  Nechcem, aby ju priťahoval niekto, kto pozdejšie nebude v jej blízkosti.  Neurobí jej to dobre a Peyton obzvlášť nie.  Potrebujú stabilitu.

Každému oznámim, kam ideme a všetci súhlasia, že sa tam stretneme.  Peyton sa ma drží za ruku a prechádzame krížom cez palác smerom k reštaurácii.

„Dobre sa bavíš, moja?“  - pýtam sa dúfajúc v to najlepšie.

„Hej“

„Quinn tu bol aj predtým. Je dobré, že sme tu s niekym, kto sa tu vyzná, však?“

„Môžeme sa sem niekedy ešte vrátiť?“

„Jasné. Páči sa mi tu. Je to tu čarovné“.

Peyton sa zasmeje a pokrúti hlavou.

„Joj ale si smiešna, mami“ – mala by som sa uraziť, ale  vidieť ju smiať sa, mi za to stojí.

Vstúpime  do reštaurácie a nájdeme ostatných, ako nás čakajú pri jednom päťmiestnom stole. Hoci Peyton počas dňa nebola často s nami, Harrison na ňu myslel a počítal s tým, že bude obedovať s nami.  Kto by toto urobil?

Obed prebieha s tichým  podpichovaním. Quinn, Elly a Peyton sa mi vysmievajú, že som nevyskúšala ani jednu atrakciu. Ja ich ubezpečujem, že som spokojná z toho, že fotografujem každého z nás, ale mi neveria.  Quinn ma nazval zbabelým zajacom,  a Payton k tomu vydáva  zodpovedajúce zvuky, aby to bolo účinné.

„Poďme vyskúšať niečo spoločne“ navrhne Harrison. 

Rýchlo zavrtím hlavou a poviem obrovské „nie, díki. Ja mám rada ak moje nohy sú pevne na zemi.“

„Ale hej, na niečom sa povozíme“ -  Harrison ma vezme za ruku, druhou chytí Elly, ktorá chytí Peyton a ona sa natiahne za Quinnom. Sme ako nejaký vlak.

„Zabávate sa na mne?“ keď zastaneme pred vláčikom duchov.

„Ani nápad“

„Toto je pre deti s tancujúcini duchmi. Je to najnevinnejšia na celom tomto mieste.“

„Ale nie je nikto, kto by dal pozor na deti“ – odpoviem mu, pustím jeho ruku a položím si ruky v bok, potvrdzujúc, že to myslím vážne. Je to môj „dôstojný postoj matky“ z čoho sa  začne smiať.  Zagúľam očami a dvíham ruky k nebu.

„Sú tu Liam a Josie, plus bodygardi.“

„Dovoľ nech ťa vezmem dnu“ Harrison otrčí spodnú peru a zaklipká očami. Myslela som, že toto robia len ženy a jedny dvojičky.  Decká tlieskajú , vyskakajú a prosia ma nech súhlasím.

„Nie je to strašidelné?“

„Vôbec, Quinn tam bol ako čtvorročný“

„Otec má pravdu, úprimne,  je to idiotská hra“

„V poriadku“ a nasledujem Harrisona do rady. Chvalabohu nemusíme dlho čakať.  Keď si sadneme a zapneme sa, okamžite oľutujem svoje rozhodnutie. Neznášam duchov a strašidelné príbehy.

„Nedokážem to“, začínam rukami vypínať zábradlie, ktoré nás drží.

„O čom to hovorís?“

„O tomto, nedokážem to“ – náš vozík sa práve pohne a nedáva mi na výber. Vojdeme do tmavého tunela  a niečo sa dotkne mojej ruky.  Zvriesknem. zakvačím sa do Harrisonovho ramena a zatnem do neho svoje nechty. Zatočíme sa za roh a zastaneme , aby sme si pozreli tanec nejakého ducha.

„Chceš, aby som ťa rozptýlil?“

„A to by si ako , do šľaka, chcel dokázať?“

Harrison mykne plecom a otočí si šilt bejsbolky dozadu. Skôr než som sa stačila nadýchnúť, sú jeho pery na mojich. Ako sa pohne vozík, hádže nás dopredu a dozadu,ale jeho jazyk v úplne pokojnom tempe sa pohybuje na mojom. 

Vezmem jeho tvár do rúk, moje palce šúchajú strnisko na jeho brade, ktoré už dorastá.  Jeho rameno sa ovinie okolo mňa chrániac ma od všetkého, čo na mňa číha v tme.  Trochu sa odtiahne, ale len tak, aby ma mohol uhryznúť do dolnej pery predtým, ako sa vráti k mojim ústam. Pery mi brnia od túžby, túžia dostať viac aj vtedy, ak by sa toto nesmelo diať.  Moje telo sa tak tisne k nemu, akoby tam patrilo. 

Mala by som sa báť, ale strácam sa v tom, ako sa jeho ústa pohybujú na mojich a vzbudzujú vo mne nové pocity, o ktorých som ani netušila, že existujú.

Moje telo zavzdychá a ďalej ho  vábi. Pohnem sa a dostávam sa k nemu bližšie, nenechávajúc medzi nami ani kúsok voľný.

Okolo nás ľudia výskajú a to ho núti prehĺbiť bozk ešte viac. Nenáhli sa, ale je jemný a mučivo dráždivý. 

Dokázala by som takto tráviť celé dni bez toho, aby som musela dýchať, alebo čo len sa pohnúť z tohto miesta, kde som.

Harrison mi začne bozkávať bradu. Vydám tichý ston ako protest za to, že opustil moje opuchnuté pery.  Viem, že sčerveniem od pichľavého  strniska, ale v tomto momente mi to padne vyslovene dobre. Potiahne ma za vrchnú peru a zašepká moje meno.  Od jeho hlasu naplneného túžbou sa mi skúcajú prsty na nohách a chcela by som prosiť o viac. Chcela by som vstať a povedať mu, že potrebujem viac, ale som príliš stratená v myšllienkach, aby som to urobila.  Rozptýlil moju pozornosť, presne ako sľúbil.

Skoro sa rozplačem, keď sa odtiahne, posadí sa  a vezme moju ruku do svojej. Prepletie si prsty s mojimi a položí naše ruky medzi nás na sedadlo. 

V tomto momemte nikto nevidí spojenie medzi nami. 

Ani ja ho nevidím ,ale cítim ho.  Naše telá sú v súhre jedno s druhým. Moje chce, aby sa ma dotkol, aby som cítila, ako sa ku mne pritisne, čo možno najintímnejším spôsobom. Moja kože akoby sa vznietila pod jeho dotykom.  Ako môže spôsobiť toto jeden obyčajný bozk?

Keď sa končí jazda, stisne mi prsty skôr, než mi pomôže vystúpiť z vozíka.

Trasú sa mi kolená. Objíme ma okolo pása, poskytujúc mi oporu.  Perami sa dotkne môjho ucha  a ja cítim, že moja pokožka o chvíľu vzbĺkne.

„Dúfam, že si si užila cestu“ – ustúpi a čaká, aby ma vyviedol von.

„Aké to bolo“ opýtajú sa naraz moje obe dcéry?

„Fantastické“ a neklamem. 

To, čo som cítila tam dnu,  to čo som cítila od dnešného rána, žiaden chlap by nemal vedieť  dostať  zo mňa takéto pocity.

 Moje pocity sú jedine Masonove, či je tu, alebo nie.