KJMM - 7. kapitola

Autor: Kika

Hailey

Počujem výbuch míny. Čo sa to deje? Niekto tu je? Vyskočím z postele a utekám k oknu. Vidím ako vojaci nakladajú telá. To sú ľudia z Juhu? Bol to Leov otec? Začnem vzlykať. Oni umreli. Ak to bol Leov otec, ten maličký drobček je teraz sirota. Čo budem teraz robiť? Čo mu mám povedať. On to nezvládne. Nemôžem mu klamať. Utriem si slzy z očí. Musím byť silná. Kvôli nemu. Musím. Vidím ako idú telá hádzať do rieky. Nemysli na to. Nemysli na ten studený prúd unášajúci telá. Mysli na to, že tu pre Lea budeš a urobíš pre neho všetko. Dokážeš to. Vidím môjho otca, Davona a ostatných vojakov, ako sa chystajú ísť k hraniciam. Budú tam určite zopár dní. Musia sa čudovať čo tu toľko mužov z Juhu robilo. Môjho otca ani len nenapadne, že by mohli riskovať život pre záchranu dieťaťa. V meste zostane okolo desať vojakov a všetci ostatní odchádzajú na tankoch preč. Moja slúžka mi prišla oznámiť, že otec ide s nimi. Že o mesto bude v čase jeho pár dní neprítomnosti dobre postarané. A, že keď sa vráti môžem sa čakať na zoznámenie s mojim nastávajúcim. Mám pocit, že moje vnútro sa rozpadá. Ako keby som prehltla žlč. Nastávajúcim? Davon? Nie prosím nie. Keď si spomeniem ako strčil penis do Leovej mami. Toľko krvi, plaču a vzlykov. Ak nebudem poslúchať skončím tak aj ja? Budem môcť mať niekedy deti ak mi toto spraví? Ja to nezvládnem. Mami prosím. Zachráň ma. Kde je môj chlapec. Kde je moja láska. Ja nezvládnem život s Davonom, čo ak sa zabijem tak ako ty. Ja nechcem tento život. Ja sa chcem smiať, bežať, milovať, cítiť. Prosím nie. Ani neviem ako dlho som plakala. Ani neviem, že som schytila do ruky lampáš a rozhodla sa ísť za Leom. Proste ho potrebujem. Jeho detský úsmev mi prináša nádej, že nie je všetko stratené. Všade je tma. Všade je zima. Dnes som si znovu nezobrala moju kožušinu. Chystám sa na ďalšie vynadanie vojakovi, ktorý stráži väznicu. Ale čím viac sa približujem, vidím ho na zemi. Okolo krku má reťaz. Pane bože. Chcem začať kričať. Aj keď viem, že by som kričala na mojich nepriateľov Severných vojakov a oni by boli ešte horší. Zrazu ma niekto strhne dozadu a narazím do tvrdého pevného tela. Dá svoju ruku na moje ústa. Cítim z nej krv. A niečo iné. Vôňu zeminy. Slobody. Po celom tele sa mi tvorí husia koža. Cítim ako muž za mnou nasáva moju vôňu. Skoro mi vypadne lampáš z ruky. A zrazu ma k sebe otočí. Dívam sa do hlbokých modrých očí. Do tých očí. Do očí môjho chlapca. Bože je to on. Vyzerá úplne inak ale viem rozoznať jeho črty. Jeho pery. Tie plné pery. Pozerá sa na moju tvár a nevie ako má reagovať. Ja neviem ako mám reagovať. Vidím ako mu steká krv z jeho čela, vidím krv vytekajúcu z jeho uší. Musí to mať z výbuchu . A vidím ako sa začína motať a snaží sa udržať rovnováhu. Snaží sa o mňa opierať, ale je príliš ťažký. Počujem ako začne hovoriť. „ Nevládzem, moja hlava. Leo. Bože. Omdliem. Nepočujem.“ Padá na zem. Snažím sa ho pridržať , ale nevládzem ho. „ Zobuď sa! Prosím! Počuješ ma! Nemôžeš tu zostať! Niekto ťa nájde!“ Je to márne, hlavu má už na zemi a jeho oči sú zatvorené. Spomenul Lea! Prišiel po Lea. Po líci mi steká slza. Tiež by som chcela, aby ma prišiel zachrániť. Môj chlapec. Ako to že existuješ? Nemôžem ho tu nechať. Už teraz som svojim spôsobom na neho naviazaná a videla som ho päť sekúnd. Čo je to so mnou? Ako ho mám niekam odniesť, keď je taký ťažký. Moja izba nepripadá v úvahu. Do pevnosti sa ide po schodoch čo tiež nepripadá v úvahu. Vojakov, ktorí si vzadu za pevnosťou v žiadnom prípade volať nejdem. Bože čo mám robiť. No tak Hailey mysli. Musíš mu pomôcť. Pozerám sa okolo seba. Keď zbadám komoru, kde odkladáme seno. Áno presne tam. Musím ho tam odtiahnuť. Chytím ho pod pazuchy a šúcham po zemi. Dúfam, že ho nezraním viac ako je. Ale musím ho tam dostať. Fučím a som cela spotená ale opatrne som ho položila ku kope sena. Nie je to luxus, ale lepšie ako tam von. Musím ísť po deky, obväzy, sviečky a jedlo. Začnem bežať. Som rada, že tu nikto nie je . Ešte musím niekam odtiahnuť mŕtveho vojaka inak si ho strážnici na rannej obhliadke všimnú. Tlačím jeho telo za kamenný stĺp a dávam okolo neho vozíky so senom. Na túto noc to musí

stačiť a ráno by ho tu nájsť nemali. Potom vymyslím niečo iné. Bežím do pevnosti po všetko čo som chcela. Vezmem viac jedla, pretože neskôr musím zbehnúť aj za Leom.

Keď prídem k nemu, vedľa jeho tela položím lampáš. Všade krváca. Pomaly mu začnem čistiť ranu na hlave, ktorú aj zalepím. Potom mu čistím krv okolo uší. Pozerám sa na jeho črty tváre a tie plné pery. Je nádherný. Chcem znova vidieť tie jeho oči. Aké môžu byť cez denné svetlo, keď len v tme sú také sýte? Musím mu rozopnúť bundu. Podarí sa mi ho z nej vyzliecť. Tričko, ktoré má pod ňou musím za pomoci noža roztrhnúť. Snažím sa nepozerať na jeho hruď ale pre Kristove rany je úžasný. Toľko svalov. Ale v okolí rebier má strašné modriny. Keď bude hore a dovolí mi to, musím ho obviazať celého okolo hrude. Musí mať strašné bolesti. Keď som mu z tela vyčistila krv, začala som mu obväzovať ruky aj kolená. Všade bol zranený. Prikryla som ho dvoma dekami. Dúfam, že mu nie je zima. Neviem prečo, ale dám mu pusu na čelo a nadýchnem sa jeho vône. Potrebujem to spraviť už dvanásť rokov. K Leovi pôjdem až potom, bojím sa, že by sa môj chlapec prebral a niekto ho tu nájde. Začnú sa mi zatvárať viečka. Opatrne si ľahnem vedľa neho a dám svoju ruku do tej jeho obviazanej. Mám pocit ako keby som konečne našla domov.