KJMM - 6. kapitola

Autor: Kika

Ascher

Preberiem sa na strašné dunenie v hlave. V ušiach mi píska a zistím, že mi z nich tečie krv. Z mojich úst cítim krv. Celé rebrá ma bolia ako keby ma zbilo desať chlapov. Cítim pod sebou skaly a chlad. Kde to som? Pomaly sa snažím zdvihnúť hlavu. Je to strašná bolesť. Ako keby vážila tonu. Videnie mám zahmlené. Pomaly si začínam spomínať. Lea a Meggi uniesli. Reec a ostatní muži. Mína. Výbuch. A potom čiernota. Postupne zisťujem, že ležím na tom istom mieste kde ma výbuch míny odhodil. Je tma. Nevšimli si ma? Ako je to možné? Síce sú okolo mňa kríky, ale mal som pocit, že by vojaci prehľadávali okolie. Pozriem sa na miesto, kde pred tým ležal Reec. Nie je tam. Ani zvyšok mužov. Čo je s nimi? Je Reec mŕtvy? Kurva. Musím zachrániť Lea. Možno som jediný nažive. Nie, Reec nemôže byť predsa mŕtvy. Aj keď mi pomaly dochádza, že bol príliš blízko k míne. Kebyže som vedľa neho, nemusel som to prežiť. Je hrozné, že len sekundy vás môžu držať od smrti. Len pár metrov bližšie a nebol by som tu. Existuje naozaj Boh? Dovolil by niečo takéto? Ubližovanie nevinným ľuďom? Je to čo by chcel? Niekedy premýšľam nad tým, že tu nie je. Ako by aj mohol? Pozerá sa na zomieranie iných. Na znásilňovanie a ubližovanie. A pozerá sa na ľudí, ktorí necítia lásku.

Kde sú všetky stráže? Možno išli k hraniciam kvôli nám. To mi dáva dobrú príležitosť. Ale neviem koľko ich môže byť dnu. Pozriem sa na kamenný múr, ktorý vedie dnu do pevnosti. Musím ho preliezť. Pomaly sa postavím na nohy, ale točí sa mi hlava. Mám pocit, že zo všadiaľ krvácam. Blížim sa k múru a začnem šplhať. Dávam nohu na výčnelok skál a snažím sa udržať. Pane bože , keď som tak blízko k Leovi, nech nespadnem. Musím ho zachrániť ak je vôbec nažive. Ale s mojou duniacou hlavou je to náročné. Všetko sa mi točí. Stále mi syčí v ušiach. Čo to so mnou je? Našťastie sa mi podarí múr nejako preliezť. Mal som z pekla šťastie. Opriem sa o stenu a skrčím sa. Musím si poobzerať okolie. Všade je strašná tma. Čo tu nemajú lampáše? Neďaleko oproti mňa stojí strážnik. Je pred mrežovými dverami. Žeby to bola väznica? Kde inde by dávali našich ľudí? Musím tam ísť. Musím vyskúšať všetky možné riešenia. Vezmem zo zeme reťaz, ktorá bola na voze so slamou. Pomaly sa približujem k vojakovi. Bože ten pako zaspáva. Ešte aj mi z Juhu vieme, že na nočných hliadkach musíte byť v strehu a vždy pripravení. Hodím mu reťaz okolo krku a zatiahnem. Počujem jeho chrapľavý hlas ako sa snaží vyslobodiť. Rátam sekundy. Jeden. Dva. Tri. Štyri. Cítim ako sa jeho hlava uvoľňuje a chabne mu telo. Je mŕtvy. Zabil som ďalšieho človeka. Ale mám na to správny dôvod. Akurát mám na pláne niečím rozbiť mreže, keď v diaľke na schodoch zbadám lampáš. Kto to ide? Žeby ma počuli? Nechám telo na zemi, nemám čas ho odpratať a skryjem sa za roh. Ako sa svetlo približuje, viem rozpoznať ženskú siluetu. Žena? Teraz v noci? Pred väznicou? Nemá na sebe nič iba ľahké šaty. Bože veď musí mrznúť. Zrazu zbadá na zemi muža. Zhíkne a chce začať kričať. Vybehnem z môjho úkrytu a zozadu ju k sebe pritiahnem. Rýchlo položím ruku na jej ústa. Celé jej telo proti mne stuhne. Aj keď je celá zmrznutá a ja krvavý, cítim teplo.

Cítim horúčavu z jej tela.

A tá vôňa.

Nikdy som niečo také necítil.

Ako kvety. A to sme na Severe.

Ako les.

Ako život.

Aj v tme môžem vidieť ako jej žiaria blond vlasy, ktoré má dlhé až po pás.

„Buď ticho inak za seba neručím.“ Nakážem jej až príliš drsným hlasom. Bože kto je táto žena. Cítim ako stuhla. Cítim zimomriavky na jej tele. Musím ju vidieť spredu. Silou ju k sebe otočím. Plamene lampáša sa odrážajú na jej jemnú tvár.

Vidím pred sebou najkrajšiu ženu môjho života.