DN - 22. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

Ten zmrd zomrie.

Dovolím Ivory pozbierať si svoje veci z auta, keď sa znova rútim k tomu stonajúcemu kusu hovna na zemi. Aj napriek svojmu oblaku hnevu sa mi podarilo smerovať všetky údery do Prescottových rebier, keď som ho strhol zo zadného sedadla. Ale ako teraz pozerá hore na mňa, s rukami omotanými okolo svojho brucha, ruky sa mi zvierajú, aby som zlomil všetky kosti v jeho skrútenej tvári.

Prázdnu parcelu tieni plachta projektu výstavby Central City. Vetché steny okolitých obytných komplexov sú sporo osvetlené, je tu prerastená burina a odpadky páchnu opustenosťou. Hustá vinná réva sa plazí po pouličných lampách a rozpadajúcich sa základoch, vytvára ochranný závoj, ktorý neprepúšťa mesačný svit.

Prescott sa rozvalí na chrbte s nohavicami stiahnutými na stehnách. Jeden pohľad na kondóm stále visiaci z jeho ochabnutého piňdúra a moja kontrola sa rozpadá.

Šialenstvo, také, ktoré som ešte nikdy nezažil, vo mne vybuchne horúcou a hustou explóziou, tisne moju hruď a páli ma vo svaloch.

Toto je dokonalé miesto na vraždu.

Nikto to neuvidí.

Nikto sa nebude starať.

Skrčím sa nad ním a omotám prsty okolo jeho hrdla. „Si mŕtvy.“

Zatne mi prsty do ruky, lapá vo vzduchu. „N-nie som to len ja. Je to štetka a š...š...šuká s každým.“

Dusia ma primárne pudy, oslepujú mi videnie a zahmlievajú myseľ. Riadim sa podľa svojho inštinktu, zodvihnem sa a vrazím hánky, silno a rýchlo, do jeho hrude.

Z pľúc sa mu vyderie výkrik kašla. „Oh Bože, prosím, prosím...“

„Už nikdy...,“ stretnem sa s jeho žalúdkom, „sa jej nedotkneš.“ Ďalší úder, vyššie na jeho rebrá. „Znova.“

Potom zaútočím.

Zvuk jeho nariekania, bolesť v mojich rukách, moje namáhavé dýchanie, všetko to vybledne, keď sa na neho znesie môj pekelný hnev. Ruky mu vystrelia hore, chránia sa predo mnou, ale ja búšim cez nich, udieram do každého centimetra jeho odhaleného trupu.

„Pán Marceaux!“ Ivoryne výkriky doľahnú spoza mňa.

Vnútornosti sa mi pri jej vzdore varia. „Dostaň sa do toho prekliateho auta!“

Prescott sa snaží odvaliť a ja ním trhnem naspäť, búšim päsťami do jeho hrude.

„Pán Marceuax, prestaňte!“ Kričí, teraz je bližšie, len o pár centimetrov ďalej.

Som vo svojej zóne, moje zúžené videnie stravuje krv a pomsta a zlámané kosti. S každým úderom päste, už viac nevnímam jej prosby a výkriky...nie pokým sa jej ústa nedostanú bližšie, jej dych sa mi neotrie o ucho. „Emeric.“

Zamrznem v polovici švihu, žily ma pália, aby som to dokončil.

Zohne sa za mnou, jej ramená mi prekĺznu na plecia, jej hruď je pritisnutá na mojom chrbte a prsty má zabodnuté do mojej košele. S tvárou vedľa mojej zašepká. „Neprídeš len o prácu. Pôjdeš aj do väzenia. Za to on nestojí.“

Siahnem hore a stisnem jej ruku na mojej vzdúvajúcej sa hrudi. „Ale ty áno. Ty za to stojíš.“

Zafňuká a žmýka mi prsty. „Mrzí ma to. Nikdy som nemys---„ Snaží sa ma odtiahnuť. „Prosím. Vezmi ma domov.“

Prosím.

Kráľ pekla, toto slovíčko na jej perách.

Spustím sa na nohy, s prudkým pohybom svojho tela ju zrazím dozadu. S jednou rukou na ramene ju vyvážim, druhou ukážem smerom k môjmu autu. „Nebudem ti to hovoriť znova.“

Oči má rozšírené a sklené, objíme na pleci ramienko od tašky a vlečie sa ku GTO.

Zvuk dávenia ma pritiahne naspäť k Prescottovi. Nohavice má už na svojom mieste, je na všetkých štyroch a do buriny vyprázdňuje svoj žalúdok, medzi jednotlivými natiahnutiami vzlyká. Zatiaľ čo čakám kým skončí, zhlboka sa nadychujem a pokúšam sa vyvolať zdanie kontroly.

Nie som vrah.

Do pekla, ešte pred Ivory som nepoužil svoje päste odkedy som bol tínedžer plný testosterónu.

Pozriem sa na ňu, vnímam jej porazené držanie tela a vydesený výraz, keď si sadá do môjho auta. Presuniem pozornosť na svoje opuchnuté ruky, som šokovaný zistením, že sa mi prudko trasú. Ona ma premenila na vraždiace zviera.

Zaplatí za to, že dovolila tomuto kreténovi dostať sa do jej tela. Ale modriny, ktoré bude mať on niekoľko nasledujúcich týždňov na trupe? To je na môj vrub.

„Vstaň.“ Schmatnem ho za vlasy, vychutnávam si jeho kvílivý krik, keď ho ťahám smerom ku cadilacu a strčím ho na sedadlo vodiča.

Pozdĺž jeho vychudnutých ramien mu zašklbáva, tvár má bledú a stekajú mu po nej slzy, keď hľadí priamo pred seba. Na akejkoľvek časti jeho odhalenej koži nie je žiadna viditeľná krv alebo opuch. Ak by nebolo jeho bolestného výrazu a zašpineného oblečenia, nikto by nepovedal, že som z neho práve vymlátil všetky sračky.

S rukou opretou o vrchnú časť dverí sa nakloním. „Pozri sa na mňa.“

Prikrčí sa, ruka mu vyletí, aby si kryl tvár. „Neudierajte ma.“

Ruky sa mi zatnú do pästí, len pocit z toho, že sa na to jeho telo pripravuje, mi spôsobuje muky, ale pochovám to, odložím to stranou.

Kvôli Ivory.

Akonáhle si uvedomí, že sa nerozoženiem ani sa nikam nechystám, svoje krvou podliate oči vlečie na mňa. „Máš dve možnosti.“ Každé jedno slovo vyslovujem ticho a rozvážne. „Prvá. Nepovieš nikomu čo sa stalo. Ani jediné slovo o tom čo si tu robil so slečnou Westbrookovou. Nechaj si uzdraviť tie modriny bez toho, aby si ich komukoľvek ukazoval, a to bude tvoj jediný trest za to, že si dievčaťu platil za sex.“

Zúži oči do raneného pohľadu.

Súperím s jeho pohľadom a pozriem sa na neho tak, že mu zvädne pohľad. „Druhá. Krívaj naokolo ako posraná pička. Povedz dekanke za čo si si vyslúžil tieto zranenia a rozlúč sa s Leopoldom. Nezáleží na tom aké silné sú moje konexie, neexistuje na svete konzervatórium, ktoré by prijalo žiadateľa, ktorý čelí obvineniu za kupovanie sexuálnych služieb.“

Vypúli oči. „Mám len sedemnásť!“

„To je dosť na to, aby si bol braný ako dospelý a dosť mladý na to, aby si v base robil niečiu krásavicu.“

„Oh Bože, oh Bože, to nemôže byť pravda.“ Omotá si ruku okolo brucha a pozrie sa na mňa prosebne. „Nepoviete to mojej mame?“

Mal som ho zlomiť. Mal som ho nechať na krvavej hromade, aby sa ním živili supy. „Toto je medzi tebou a mnou. Drž ústa zatvorené, drž sa kurva ďalej od slečny Westbrookovej...a keď hovorím, drža sa ďalej, mám na mysli, že na ňu ani len nepomyslíš. Nehovor s ňou alebo sa na ňu ani nepozeraj. Vymaž si ju zo svojej zasranej hlavy. Urob to a dekanka nebude o tvojom zločine počuť.“

„Okay.“ Stisne volant, prikývne, prehltne. „To môžem urobiť.“

Nie som o tom presvedčený. Ak je len spolovice taký závislý na Ivory ako ja, nebude schopný sa držať ďalej. Ale nateraz, je vystrašiť všetky sračky v ňom tá najlepšia možnosť, ktorú mám.

Zabuchnem dvere a zamierim priamo ku GTO.

Užívala si šukanie s ním? Bude ma nenávidieť za to, že som zničil ich stretávky?

V žiadnom prípade. Prirovnala ho ku zakrvavenému tampónu.

Ale čo tí ostatní chalani? Ostatní zákazníci?

Hlboko v žalúdku viem, že tu byť nechcela. Kým nestretla mňa, dokonca ani nechápala pojem sexuálna túžba. Ale nájsť ju s niekým iným drví moju hrdosť.

Kriste, dokonca sa ani nemôžem prinútiť pozrieť na inú ženu, a tu ju mám...s ním.

Žiarlivosť zatne pazúre do mojej hrude, okráda ma o vzduch a urýchli moju chôdzu.

Mala prísť za mnou, zveriť sa mi, požiadať ma o pomoc. Namiesto toho si vybrala toto.

Jeho.

V hlave sa mi vyroja záblesky zo zadného sedadla, trápia ma predstavami jej roztiahnutých nôh, jeho nahého zadku a kondómu.

Nohy mám napäté, aby som sa otočil, päste ma brnia po tom, aby som mu rozdrvil hrdlo, pokým neprestane dýchať. Ale pokračujem v chôdzi, sústredím sa na ňu a to, čo mám v úmysle urobiť.

Zo všetkých mojich vášní je tá najpovznášajúcejšia ukázniť ženu. Najvzrušujúcejšia.

Dôvod prečo pracujem a šukám a dýcham.

Môžem to urobiť bez toho, aby som ju zničil. Ak udržím svoje nervy na uzde, budem schopný otvoriť niečo v jej vnútri, o čom ani nemá poňatia, že existuje.

Bolesť a potešenie.

Strach a vzrušenie.

Dávanie a bratie.

Potom čo pochopí ako tieto veci spolu fungujú, zmení ju to, zocelí a priviaže ju to neodvolateľne ku mne.

Racionálna časť mojej mysle žiada, aby som ju vzal domov, opustil svoju prácu a skončil s tým nebezpečným pobláznením.

Ale ja už som dosiahol bod, odkiaľ niet návratu.

Už viac nezáleží na tom či ale kedy.

Dnes večer sa bude ohýnať pod mojim trestom, triasť sa po mojom dotyku a ja budem riskovať všetko, len aby som jej ukázal čo presne pre mňa znamená.