DN - 12. kapitola

Překlad: Yogi_22

Emeric

Je všeobecne známe, že čím viac je niečo zakázané, tým viac sa to stáva žiadúce.

Túto pravdu pociťujem ako zovretú päsť okolo svojich gulí, keď po obede vojdem do triedy a nájdem zakázaný objekt svojej túžby ako na mňa čaká.

Ivory stojí vedľa môjho stola, je sama a sleduje ma obrovskými tmavými očami. S rukami prekríženými na prsiach a bradou zdvihnutou nahor, ani len netuší ako strašne chcem tento jej postoj skrotiť, zbičovať ju a ošukať ju.

Čierne šaty visia na jej drobnej postave ako plachta, čo len velebí moju spomienku na jej nahé telo, dodávajú silu tajomstvu, ktoré zdieľame.

Premýšľa o tom včerajšku, keď som si uložil do pamäti celú jej pokožku, ktorú ukrývala? Materské znamienko na rebre tesne po jej pravým prsníkom, ten delikátny pásik pieh na jej opálených stehnách, to ozdobné tetovanie, ktoré sa jej tiahlo po chrbte – to všetko, čo teraz patrí mne.

Prahnem po ďalšom nahliadnutí, po väčšom množstve pokožky, po viac z Ivory.

Narovná chrbát, nechtiac tak vystrčí svoj vyvinutý hrudník a pozerá na mňa ako keby mi čítala myšlienky a považovala ich za hrozné.

Nemohol som zastaviť, aby mi nebolo srdce vytrhnuté z hrude – ďakujem ti za to, Joanne – tak ako nemôžem kontrolovať svoje prvotné pudy, to, ako moje telo reaguje na Ivory Westbrookovú.

Svaly mi zaplaví horúčosť, keď vymažem ten priestor medzi nami. Vyschne mi v ústach, keď jej oči sledujú ako sa pohnem okolo stola. Keď beriem v úvahu zmyselný tvar jej pier, za brušákmi sa mi vytvára hlodavý tlak, na hrdle jej pulzujú žily a v pohľade sa jej objaví ostražitosť.

Zopnem ruky za chrbtom, potlačím nutkanie uvoľniť si kravatu, ktorá ma škrtí okolo krku.

„Slečna Westbrooková.“ Donútim sa odvrátiť pozornosť od jej pier. „Ste tu skoro.“

Zapichne prst do učebníc, ktoré sú naukladné na stole medzi nami. „Našla som ich vo svojej skrinke.“

Pozriem sa na pomôcky, ktoré som dnes ráno kúpil v školskom kníhkupectve. „Nemáte za čo.“

„Takže ste to boli vy.“ Zatvorí oči, zhlboka sa nadýchne a potom sa znova pozrie na mňa. „Nebudem si brať---„

„Budete.“

„Toto?“ Vytrhne nerozbalený tablet zo stohu kníh a podrží ho smerom ku mne. „Toto nemôžem prijať.“

„Môžete.“ Otočím sa a začnem písať na tabuľu ďalšie témy na diskusiu.

Jej kroky sa priblížia, zastanú za mnou. Nepozriem sa na ňu, ale jej prítomnosť cítim ako bzukot elektriny. Z jej zrýchleného dychu a zaťatých zubov prúdi kakofónia emócií.

Rovnako tak by mi mohla povedať, že je jeden veľký úzkostný chaos.

Namiesto toho povie. „Almužny neprijímam, pán Marceaux.“

Do pekla s jej hrdosťou. Radšej by som túto jednoduchú vec nerozoberal, ale pri tejto babe nie je jednoduché nič.

Píšem po tabuli, hrot fixky v tom tichu škrípe. „Príliš veľa si domýšľate, slečna Westbrooková. Zaplatíte mi za to.“

„To je to, čoho sa obávam.“

Zašomre to tak ticho, až si nie som istý, že som počul správne.

Zatvorím fixku a zamračím sa na ňu. „Zopakujte to.“

„Ja...“ Ruky drží po stranách tela, keď sa núti neošívať. „Aký druh platby?“

Tlak mi stúpne, keď sa mi v hlave rozozvučí alarm. Je si veľmi dobre vedomá čoho si horkokrvní muži cenia viac ako peňazí. Či už si je vedomá alebo nie svojej zvodnej krásy, jej otázka sa nezrodila z naivity. Skúsenosť pochádza z toho čo od nej muži chcú a tá myšlienka my zovrie krv.

„Hotovosť. Osobná platba.“ Hlas sa mi nesie triedou ako šľahnutie biča, drví a je plný zlosti. „Niečo na tento spôsob.“ Zmäkčím tón. „Aký druh platby ste očakávali, že by som chcel?“

„Oh, ja...“ Prehltne a pozerá smerom ku dverám. „Neviem.“

Z chodby sa nesie vzdialený hluk hlasov, je to pripomienka, že sa sem dovalí o pár minút trieda.

„Pravdu, slečna Westbrooková.“

Jej oči sa do mňa ponoria a potom odvrátia.

Kurva. Nebudem ju nútiť, aby to povedala nahlas. V tomto momente, to nezvládnem počuť.

Je si vedomá môjho nevhodného záujmu o ňu a teraz už vie, že viem, že si je toho vedomá.

Ale podcenila spôsob akým pracujem. Nikdy by som nenútil ženu k sexu, a už vôbec nie študentku.

Aj keď ma to privádza do zúrivosti až do tej miery, že sa mi trasú ruky, tá ľahkosť s akou prišla so sexom ako spôsobom platby. Chcem kvôli tomu niekoho zabiť.

Možno som paranoidný. Možno prichádzam o rozum, ale sakra, som presvedčený, že bola sexuálne zneužívaná. Niekto z jej minulosti? Deje sa to aj teraz? Kto jej kurva ubližuje?

Ruku v päsť si dám vbok a pozerám sa dole na ňu so všetkým čo vo mne vrie a hrozí, že to vybuchne.

„Nejaký učiteľ vás žiadal o nevhodnú láskavosť?“

„Nie!“

Málinko sa mi uľaví, ale nič z toho nezistím. „Kto potom?“

Cúvne, keď sa niekoľko študentov trúsi do triedy, smejú sa a nevšímajú si okolie.

Tento rozhovor musíme odložiť, ale je tu niečo iné čo počkať nemôže. Pripojím sa k nej, keď zhŕňa stoh učebníc na mojom stole.

Pod rúškom zapnutia svojho notebooku ju sledujem kútikom oka a stíšim hlas, aby to počuli len jej uši. „Dúfam, že sa vás včera v noci brat nedotkol.“

Úsmev má zdráhavý, skrúti sa jej na kútikoch úst a vyformuje na perách. „Shane sa dotrepal so zlomeným nosom, kňučal od bolesti pokým nevytuhol. Hádam, že to je asi karma, huh?“

„Áno.“ Ústa sa mi skrútia do úsmevu. „Karma.“

S knihami naloženými na rukách sa otočí ku triede plnej študentov, zastaví sa, potom sa otočí späť ku mne.

„Ďakujem.“ Pozerá na moju kravatu, bradu má pritisnutá na tablete, ktorý je na vrchole jej učebníc v náručí. „Finančne vám to vynahradím akonáhle budem môcť.“

Prikývnem, vrátim sa k tabuli.

Možno som jej ešte viac skomplikoval veci. Nech už robí čokoľvek, aby zarobila peniaze, bude ich musieť zarobiť viac, aby mi to splatila. Ale školské pomôcky sú podmienkou. Okrem toho, nemám v úmysle prijať jej platbu.

Zatiaľ čo nemám tušenie odkiaľ pochádza jej schopnosť zaplatiť si za veci sama, aby ich nemusela prijímať od druhých, strávim nasledujúce tri hodiny posadnutý tým, ako by som z nej mohol tento nápad vytĺcť bez toho, aby som prekročil čiaru.

Ak je jej matka nezamestnaná, ako mi to splatí? Umelecké vystúpenia študentov nemôžu fungovať ako pravidelný zárobok. Nemajú čas na niečo mimo školy a precvičovania. Do pekla, študenti sú dokonca povinní cvičiť aspoň štyri hodiny denne, každý deň, celé roky.

Ak to nerobia, zaostávajú, stratia svoju konkurenčnú výhodu a akúkoľvek nádej na hudobnú kariéru.

Otázka jej finančnej situácie sa mi premieľa vzadu v hlave nasledujúcich niekoľko hodín.

Nádherné mladé dievča ako ona, zo štvrti akou je Treme, má množstvo nevhodných spôsobov ako zarobiť peniaze. Na vrchole tohto zoznamu sú drogy a prostitúcia, ale odmietam si ju predstavovať ako samu seba dehonestuje týmto spôsobom. Je to príliš desivé.

Keď zazvoní na konci poslednej hodiny, študenti klavíra vyjdú z triedy, až na Ivory, ktorá sedí za svojimi vecami na lavici a pozerá sa na mňa s očakávaním. „To nikto iný nemá súkromné lekcie?“

„Sebastian Roth a Lester Thiery majú svojich vlastných lektorov doma.“

„Viem.“ Nakrčí čelo. „Ale Chris a Sarah vždy využili lekcie, ktoré sa núkali tu.“

„Rozhodli sa, že budú študovať pod vedením slečna Romerovej.“

Takýto návrh som predniesol na schôdzke s Chrisom a Sarah včera, naznačil som, že tá druhá učiteľka hry na klavír má nejaké otvorené možnosti po škole, a jej jemnejší prístup by pre nich mohol byť prínosom. Je to pravda len čiastočne.

Slečna Romerová učí mladšie ročníky a už teraz toho má plné ruky. Ale pracuje pre mňa, a preto si môžem zabrať jej rozvrh.

Ivoryne pery sa oddelia, keď zvažuje tie novinky. „Znamená to, že vás mám len pre seba od tretej do siedmej hodiny každý deň?“

No to ma poser, ale milujem ako to znie.

Oči sa jej rozšíria. „Oh sakra, nemyslela som---„

„Viem ako ste to mysleli, a áno, budem učiť len vás.“

Je všeobecným pravidlom, že dávam prednosť práci len s jedným, dvoma študentmi naraz. Aj keď moje úmysly s Ivory majú len pramálo spoločné s jej osobnostným rozvojom. Keď príde na mučenie samého seba, som v tomto úsilí tým najvhodnejším, do konca školského roka skončím s tými najväčšími namodralými vajciami.

Zatvorím dvere a zamierim okolo rohu miestnosti tvarovanej do L. Opriem sa bokom o klavírne krídlo Bösendorfer, čakám kým sa ku mne pripojí, potom poklepkám kĺbmi po elegantnom čiernom povrchu. „Štyri hodiny každý deň.“

Jej nádherné ústa premôže obrovský úškrn. „Nebudem márniť váš čas.“

„Nie, to nebudete.“ Mohol by som na ňu pozerať 24 hodín denne a cítil by som sa ako ten najplodnejší úchylák na svete. Ale ak si tieto myšlienky nevykorením z hlavy, náš spoločný čas skončí ešte pred tým ako začne. „Cvičili ste včera večer?“

„Samozrejme.“

Ani sa nenapne, nezmení sa jej dýchanie, alebo sa nijakým spôsobom neprejaví jej zraniteľnosť. Hovorí pravdu, čo by mohlo vysvetľovať kde bola včera v noci.

„Kde ste cvičili?“ Uvedomím si, že som naznačil, že viem, že nebola doma, takže preformulujem otázku. „Vlastníte klavír?“

„Už viac nie.“ Tmavý prameň vlasov sa jej uvoľní spoza ucha a spadne jej na plece. Nahrnie si vlasy vzadu na krku a zopne ich do gumičky dole na hruď. „Moja mama predala otcov klavír po tom ako zomrel.“

Môjho otca, nie ocka.

Zahryznem si zvnútra do líca, aby som zakryl spokojnosť.

„Na ulici kde máme dom je obchod s hudobninami.“ Pozerá na mňa, oprie sa lakťom o piano a zrkadlí tak môj postoj. „Majiteľ ma necháva hrať na jeho Steinwayi až do jedenástej večer.“

Čo sa zhoduje aj s časom kedy prišla domov. Takže prečo sa nemôžem zbaviť pocitu, že šla niekam inam?

Pretože sa na mňa nepozerá. Hrá sa s končekmi vlasov a kdekoľvek sa už jej myšlienky zatúlali, odvádza pozornosť mlčaním.

Dotknem sa prstom jej brady, nadvihnem ju, aby som znova získal jej pozornosť. „Je čas na dokončenie našej skoršej konverzácie.“ Stisne k sebe pery. „Kto vás požiadal o nevhodnú láskavosť?“

Odvráti sa a sadne si na lavičku pred pianom. „Žiadne klamstvá?“

„Klamárov neučím, slečna Westbrooková.“

Prikývne, výraz má ponurý. „Pravdou je, že potrebujem vašu pomoc.“ Ruky jej prejdú po klávesoch, bez toho aby ich stlačila. „S týmto. So zvládnutím klavíra.“ Natiahne prsty. „Viete, že som tá najlepšia klaviristka na škole.“

„Je to pravda?“

Prezrie si ma cez mihalnice. „Možno som dokonca lepšia než vy.“

Poskočí mi žalúdok nad prítomnosťou jej poťuteľného úsmevu. „Len sa tým nenechajte uniesť.“

„Máte pravdu.“ Študuje svoje prsty na klávesoch. „Mám sa ešte veľa čo učiť. Ale s tým správnym učiteľom a dostatočným sústredením, budem do konca roka odtiaľto preč. Preč z Treme. Toto je tá najpoctivejšia odpoveď akú vám môžem dať, pán Marceaux.“

Položí si ruky do lona a pozerá na mňa s prosebnými očami. „Ak sa mám sústrediť vo svojom živote na iné veci, veci, ktoré nesúvisia s mojim talentom, ublížilo by to mojej budúcnosti. A ak sa skontaktujete so sociálkou, každú príležitosť, ktorú tu mám, mi zoberú.“

Hovorí všetko možné, ale neprizná sa, že sa mi nebude páčiť čo nájdem, keď sa budem prehrabávať v jej záležitostiach. Nemám v úmysle zatiahnuť do toho sociálku a ona nepotrebuje vedieť do akej miery som schopný preklepnúť si človeka. Ale dávam prednosť počuť to od nej. „Odpovedzte na otázku.“

„Nemôžem. Prosím.“

To je všetko čo mi stačí.

Ten zvodný zvuk jej prosenia v jedinej zvučnej slabike a ona vlastní každý nerv v mojom tele. Chcem počuť ten zvuk, keď bude kvôli mne kľačať, keď ma bude uvoľňovať z nohavíc a navádzať si ma do svojich úst.

Spamätaj sa, kretén.

Je úplne jasné, že mi nepovie, kto ju využíva, ale ja to zistím.

„V poriadku.“ Šľahnem rukou smerom k pianu. „Zahrajte mi.“

Upraví si lavičku, skĺzne sa na dotrhaných topánkach a umiestni špičky na pedále. S dlaňami na kolenách sa jej pozornosť upriami na mňa. „Niečo barokové? Klasické? Jazz?“

„Prekvapte ma.“

Oči má na klávesoch, ustáľuje dýchanie. Akoby sa cez ňu vznášal prúd pokoja, keď sa jej postoj uvoľní a tvár jej znežnie. Potom zodvihne ruky, skloní hlavu nad klávesami a zasrané peklo, prsty jej len tak lietajú.

Koncert, ktorý si vybrala je čisté šialenstvo, rýchle tempo zložené s príliš veľa nôt.

Balakirevova Islamey je jedno z najnáročnejších prevedení v celom klasickom repertoári pre klavír a ona ju hrá ako expert.

Je to tornádo lietajúcich zápästí, prudkých ťahov prstov a kývajúcich sa bokov. Kýva bradou, hlavou jej šklbe, keď silno búši do klávesov, jej výraz je obrazom intenzívneho sústredenia sa. Ale môjmu kritickému uchu neujde pokĺznutie, keď udrie do akordu s príliš veľkou silou, pridáva príliš rýchlo a zahrá všetkých šestnásť nôt ako trojicu osemnotových.

Toto je dôvod prečo nehrám tento kúsok.

Zvládol som to na výške, ale bola to sakramentská nočná mora.

Je to obtiažne a je to trápenie pre postavenie prstov, ľavá ruka križuje cez pravú a na konci ôsmej minúty ma zanechá zaliateho potom. Okrem toho, nie som fanúšikom klasických interpretácií, čo je irónia, nakoľko si držím miesto v Louisianskom symfonickom orchestri.

Napriek Ivoryným minimálnym chybám, brilantne ovláda rytmus poddajnosti bez nejakých vrstiev, zatiaľ čo pokračuje v pasážach so svojim vlastným umeleckým presvedčením.

Pristihnem sa ako spolu s ňou pri závere každého obratu vydychujem a nakláňam sa bližšie, keď sa dostane k silnejším úderom, som úplne uchvátený sklonom jej rúk. Vdychuje život notám, pomlčkám a čiarkám, vďaka čomu je to ten najlepší výkon, aký som na tomto kúsku kedy počul zahrať. Skončí zamávaním ruky a vydá tichý povzdych. Kvapky potu sa jej perlia pozdĺž línie vlasov a ruky v lone sa jej trasú.

Prejde dlhý okamih, než sa jej pohľad zameria na mňa a odkašle si. „Tak čo?“

„Príliš tvrdo ste udierali noty. Vaše rubato je drsné, prirýchle. Robíte priveľa chýb.“

Prikývne, ramená jej poklesnú. „Toto je hudobný nástroj, slečna Westbrooková, nie zbraň. Vytvárate hudbu, nestrieľate notami do publika.“

„Viem,“ povie potichu. „Predvedenie je umenie, ja sa stále...o to pokúšam...“ Brada sa jej roztrasie, v očiach sa jej zalesknú slzy skôr ako sa odvráti a zašepká si popod nos. „Do riti.“

Ak by žiadala inštruktora, ktorý by ju chválil rovnako ako kritizoval, mala by toho nesprávneho. Ja som čurák, a ako som jej povedal už včera, vážim si konštruktívnu spätnú väzbu. A takisto som ešte so svojim hodnotením neskončil.

Pristúpim k lavičke a pohnem sa, aby som sa posadil, nútim ju tak, aby mi urobila miesto. Presunie sa na okraj, sedadlo sotva udrží nás oboch. Plecia, boky, a stehná sa nám dotýkajú, a nie je to náhoda. Chcem, aby precítila každý bod, kde sa dotýkame a naučila sa tomu veriť. Veriť mne.

Ramená sa jej vrátia do pôvodnej polohy, pozerá priamo pred seba, hlas má slabý. „Mrzí ma to. Neviem prečo som...asi som to málinko prehnala. Myslím, že som vás chcela---„

„Prestaňte rozprávať.“

Stisne k sebe pery.

Nakloním sa, aby som jej videl do tváre, a táto pozícia zatlačí moje stehno do toho jej. Teplo z jej nohy presakuje do mojej, zložím si ruky spolu do lona, aby som ich udržal od toho nesiahnuť po ňom a nepovytiahol okraj jej šiat hore. „Nepokúšal som sa zahrať Islamey až do vysokej školy a dokonca som ju nemohol zahrať až do posledného ročníka na vysokej.“

Jej oči blysnú po mojich, sú obrovské, okrúhle a lesknú sa vlhkosťou.

Vezmem do ruky jemnú krivku jej sánky a prejdem po nej palcom, aby som zachytil slzu. „Len veľmi málo ľudí dokáže zahrať tento kúsok. Vlastne samotný Balakirev priznal, že v jeho kompozícii boli pasáže, ktoré nemohol zvládnuť ani on sám.“

Nakloní sa do mojej ruky, zdá sa, že si nie je vedomá čo robí, keď lipne na mojich slovách.

„Vaše prevedenie bolo mimoriadne vášnivé a ohromujúce.“ Presne ako ty. „Som dojatý.“

Dych sa jej zrýchli, dvíha sa jej hruď. „Oh Ježíšku, to vážne? Ja som---„ Z očí jej spadne viac sĺz a ona sa odtiahne, aby si utrela tvár. „Do čerta, nie som ufňukaná. Prisahám.“

„Prečo ste si ju vybrali?“

„Islamey?“

„Áno.“

Pozerá sa na mňa s úľavným  úsmevom. „Majiteľ toho obchodu s hudobninami, ten o kom som vám hovorila, ten kde skúšam? Volá sa Stogie a---„

„Čo mu dávate na výmenu za to, že tam cvičíte?“

Úsmev jej opadne, keď si uvedomí na čo narážam. „Nič! Je to ten najláskavejší človek akého poznám.“ Uškrnie sa. „Bez urážky.“

„Obaja dobre vieme, že ja nie som láskavý človek. Pokračujte.“

Uhryzne sa do pery, ale znova sa objaví jej úsmev, ťahá sa jej v kútikoch úst. „Je takisto veľmi starý a tvrdohlavý a odmieta si brať svoje lieky. Takže sme uzavreli dohodu. Ak sa naučím hrať Islamey, vezme si svoje lieky bez môjho otravovania.“ Pokrčí plecami. „Trvalo mi to celé leto. Celý deň, každý deň.“

„Horlivosť.“

Jej úsmev stále pretrváva. „Stále ma bolia ruky.“

„Zvyknete si na to. Aj keď ste ten kúsok hrali krásne, nebolo to dokonalé. Začnime so Chopinovou Etudou Opery 10 číslo 5, aby ste sa cítili pohodlnejšie s tým príslušným množstvom tlaku na čierne klávesy.“

Keď si vytiahne noty a ponorí sa do etudy, nehýbem sa, nedám jej priestor. Nie som ochotný dať jej vôbec nejaký voľný priestor.

Dnes ráno som sedel na improvizovanom sedení s Prescottom Rivardom s jeho lektorom hry na gitaru. Potom som si obehol najlepších hudobníkov na Le Moyne. Talent je ohromný, ale ani jeden z nich nie je tak zručný alebo motivovaný ako Ivory Westbrooková.

Mám v úmysle ju zušľachtiť, vylepšiť a naučiť ju disciplíne, zatiaľ čo si z toho budem užívať každý jeden kúsoček, ktorý môžem, pre svoje potešenie. Ale nemôžem jej dať tú jedinú vec, ktorú si želá. Túto prácu chcem, čo znamená, že žiadna budúcnosť na Leopolde nebude.