DN - 1. kapitola

Překlad: Yogi_22

Ivory

Chudoba.

Bývalo to jednoduchšie.

Možno preto, lebo si z toho ako dieťa veľa nepamätám. Pretože som bola šťastná.

Teraz je všetko čo mi zostáva zármutok a jačanie a nezaplatené účty.

V sedemnástich toho o svete veľa neviem, ale už som stihla prísť na to, že je horšie zvládnuť byť nechcená a nešťastná, než nemať čo do úst.

Ten uzol v mojom žalúdku sa utiahne. Ak sa možno vyzvraciam skôr ako odídem z domu, uvoľní mi to nervy a vyčistí hlavu. Až na to, že si nemôžem dovoliť stratiť kalórie.

Hlboký nádych potvrdí, že gombíky na mojej najkrajšej blúzke držia pokope a značný výstrih je stále konzervatívne zakrytý. Tá sukňa po kolená mi dnes ráno sadne lepšie než v tom sekáči a tie balerínky...zabudnite na to. S popraskanou podrážkou a roztrhanou časťou na palcoch nemôžem urobiť nič. Sú to jediné topánky, ktoré mám.

Vyjdem z kúpeľne a po špičkách prejdem do kuchyne, roztrasenými rukami si prečešem vlasy. Mokré pramene mi spadnú na chrbát a premočia mi blúzku. Do riti, to mi teraz fakt presvitá podprsenka cez tú vlhkú látku? Mala by som mať vlasy vyčesané nahor alebo aspoň vysušené, ale už meškám, kvôli čomu mi len viac stvrdne žalúdok.

Ježíš, nemala by som byť taká nervózna. Je to len prvý deň v škole. Už som to robila mnohokrát. Ale je to môj maturitný ročník.

Ročník, ktorý bude rozhodovať o zvyšku môjho života.

Jediná chyba, niečo menej ako perfektné GPA (Grade Point Average – študijné hodnotenie), porušenie predpísaného obliekania, ten najmenší priestupok, to všetko môže odkloniť hľadáčik od môjho talentu a zamerať ho na chudobné dievča z Treme.

Každý krok, ktorý urobím beriem s plnou vážnosťou, kroky, ktoré urobím po mramorových chodbách Akadémie La Moyne sú snahou dokázať, že som viac ako len toto dievča.

Le Moyne je jedna z najviac uznávaných, elitných a drahých umeleckých stredných škôl v štáte. Je to zastrašujúce. Zasrane desivé. Nezáleží na tom či som najlepšia klaviristka v New Orleans. Od môjho prvého ročníka hľadá akadémia dôvod vyhodiť ma, aby nahradila moje miesto študentom, ktorý prinesie nielen talent, ale aj finančné dotácie.

Zápach zatuchnutého cigaretového dymu ma vráti späť do reality môjho života. Zapnem svetlo v kuchyni, osvetlím hromady skrčených plechoviek od piva a prázdne krabice od pizzy. Chrumkavé pokrmy plnia drez, na zemi sa váľajú ohorky z cigariet a čo do pekla je toto?

Nakloním sa cez linku a kuknem na pripálené zvyšky v lyžičke.

Ten zmrd.

Môj brat použil náš najlepší riad, aby si uvaril fet? Hodím to do koša s vlnou hnevu.

Shane tvrdí, že nemôže platiť účty, ale ten bastard bez roboty má stále prachy na party.

A nielen to, keď som šla spať, kuchyňa bola bez poškvrny, bez ohľadu na pleseň čo kvitne na stenách a laminát, ktorý sa odlupuje z linky. Toto je náš domov, sakra. Jediná vec čo nám zostala. On a mama nemajú ani len poňatia čo všetko som musela vydržať, aby som nás udržala od tej záplavy platieb za hypotéku. Už len kvôli nim dúfam, že na to nikdy neprídu.

Niečo mäkké sa mi otrie o členok, vynucuje si moju pozornosť na podlahe. Pozerajú na mňa obrovské zlaté oči z oranžovej krátkosrstej tváre. Ramená sa mi okamžite uvoľnia.

Schubert zdvihne svoju zanedbanú bradu a otiera sa mi fúzikmi o nohu, mykne chvostom vo vzduchu.

„Musím ísť, sladký chlapček,“ zašepkám, natiahnem sa dole, aby som ho poškrabkala za ušami. „Buď dobrá mačička, okay?“

Vezmem si posledný krajec banánového chleba zo svojho úkrytu v zadnej časti špajze, uľavilo sa mi, že ju Sahne nenašiel. Zabalím ho do servítky a pokúsim sa čo najpokojnejšie odísť k vchodovým dverám.

Náš rozpadajúci sa dom je široký len jednu izbu a dlhý päť izieb. Žiadne chodby. S izbami, ktoré sú všetky jedna vedľa druhej, sú všetky dvere v jednej línii. Mohla by som sa postaviť na zadnú verandu, vystreliť ku predným dverám z brokovnice a netrafila by som žiadnu stenu.

Ale mohla by som trafiť Shanea. Naschvál.

Pretože je skurveným bremenom a len plytvaním života. Je odo mňa o 9 rokov starší, váži o 67 kíl viac a je to jediný súrodenec, ktorého mám.

Storočné drevené podlahy mi pod nohami zaškrípu, nadýchnem sa, čakám na Shaneov ožratý vresk.

Ticho.

Vďaka ti, Bože.

Zabalený chlieb si držím pri hrudi, najprv prejdem cez maminu izbu. Prešla som tade pred tridsiatimi minútami, v polospánku a šuchtajúc sa po tme z kúpeľne. Ale so svetlom, ktoré svieti dverami z kuchyne, vyzerá tá guča na posteli nepochybne ako človek.

Prekvapením zakopnem, snažím sa spomenúť si kedy som ju videla naposledy. Pred dvoma...troma týždňami?

Za hrudnou kosťou mi pulzuje. Možno prišla domov, aby mi popriala veľa šťastia v môj prvý deň v škole?

Troma tichými krokmi podídem k posteli. Obdĺžnikové izby sú stiesnené a úzke, ale stropy stúpajú až do výšky 12 stôp a viac. Ocko zvykol hovorievať, že sedlová strecha a dlhé rozloženie domu od prednej po zadnú časť boli kvôli ventilácii, aby tade mohla pretekať všetka jeho láska.Ale ocko je preč a všetko čo cirkuluje domom je zatuchnuté, a z ventilácie môžete chytiť akurát tak kašeľ.

Nakloním sa cez matrac, čakám, že uvidím mamine ostrihané vlasy. Namiesto toho sa stretnem so zatuchnutým pachom piva a trávy. Samozrejme.

No, aspoň je sama. Nemám záujem stretnúť ďalšieho muža mesiaca, s ktorým sa poflakuje.

Mala by som ju zobudiť?

Inštinkt mi hovorí, že nie, ale sakra, túžim po tom, aby ma objala.

„Mami?“ Zašepkám.

Tá guča sa pomechrí, spod prikrývok zarachotí hlboký ston. Mužský ston.

Ten, ktorý poznám s desivou intimitou.

Na chrbte mi naskákajú zimomriavky, keď sa ťahám dozadu. Prečo je najlepší kamarát môjho brata v maminej posteli?

Lorenzova silná ruka vystrelí hore a zachytí môj zátylok, pritiahne si ma k sebe.

V snahe odstrčiť ho, pustím chlieb, ale je silnejší, horší a nikdy nereaguje na slovíčko NIE.

„Nie,“ poviem aj tak, môj hlas zosilňuje strach, tep mi bije v ušiach. „Prestaň!“

Zápasí so mnou v posteli, strčí ma lícom dolu pod jeho spotené telo. Dusí ma horúci pivný dych. A potom jeho váha, jeho ruky...oh Bože, jeho erekcia. Schmatne ma za zadok, vyhrnie mi sukňu, jeho ťažký dych mi trhá uši.

„Vypadni zo mňa!“ Divoko okolo seba mlátim rukami, prstami schňapnem po prikrývkach, ale nedostanem sa nikam. „Nechcem to. Prosím, nechcem---„

Jeho dlaň sa mi pricapne na ústa, zatvorí mi ich, zatiaľ čo mi jeho sila zamedzuje v pohybe.

Telo mi začína chladnúť, znecitlivie, skolabuje ako mŕtva vec, oddelí sa od môjho vedomia. Dovolím si vykĺznuť, sústredím sa na to čo poznám, čo milujem, keď je celá moja bytosť zahalená do temnoty. Sú to ľahké údery do kláves klavíra, atonálny rytmus.

Scriabinova Sonáta číslo 9.

Vidím ako mi prsty prebiehajú cez piano, počujem tú uchvacujúcu melódiu, cítim každý jeden záchvev klávesov, ktorý ma ťahá ďalej od čiernej hmoty.

Ďalej od spálne.

Ďalej od môjho tela.

Ďalej od Lorenza.

Ruka mi vkĺzne na hrudník, stisne mi prsia, vytiahne mi blúzku, ale ja som stratená v disharmonických tónoch, pretavujem ich do hudby so starostlivosťou, rozptyľujú moje myšlienky.

Nemôže mi ublížiť.

Nie tu s mojou hudbou.

Nikdy viac.

Posunie sa, strčí mi ruku medzi polky, do vnútra nohavičiek, hrubo sonduje po dierke vzadu, ktorá kvôli nemu vždy krváca.

V mysli mi buráca sonáta a ja sa snažím dať znova dokopy akordy, ale jeho prsty sú neúprosné, nútia ma znášať jeho dotyk, jeho dlaň dusí môj výkrik. Lapám po dychu a zbesilo kopem nohami v blízkosti nočného stolíka. Nohou zrazím lampu a zhodím ju s rachotom na zem.

Lorenzo zamrzne, jeho ruka sa mi utiahne okolo úst.

Za stenou vedľa mojej hlavy zaznie hlasné búchanie, je to päsť búšiaca v Shaneovej izbe.

Krv mi v žilách ochladne.

„Ivory!“ Zahrmí Shaneov hlas cez stenu. „Zasrane si ma prebudila, ty bezcenná skurvená štetka!“

Lorenzo zo mňa zoskočí preč a vycúva smerom ku svetlu spod kuchynských dverí. Na hrudi má kmeňové tetovanie a zo štíhlych bokom mu visia vrecovité tepláky. Jednoduchému človeku môže jeho svalnatá a silná postava pripadať atraktívna, no vzhľad je len pokrývka jeho duše a tá jeho je zhnitá.

Odvalím sa z postele, stiahnem si dole sukňu a schmatnem zo zeme zabalený krajec chleba. Cestou k predným dverám musím prejsť cez Shaneovu izbu a potom salón. Možno ešte nevyliezol z postele.

S roztraseným pulzom sa dostanem do čierno-čiernej jaskyne Shanovej izby a – Ooomph! Vrazím do jeho nahej hrude.

V očakávaní jeho reakcie sa uhnem z cesty jeho prvému švihu, len preto, aby som svoju tvár vystavila tvrdej facke druhou rukou. Ten úder ma pošle naspäť do maminej izby, zostane tam so mnou, v očiach má stále opar alkoholu a drog.

Zvykol vyzerať ako ocko, ale to bolo predtým...Každý deň sa Shaneove blond vlasy vzďaľujú tým otcovým, líca sa mu potápajú stále hlbšie do cestovitej tváre a brucho mu visí nízko nad tými smiešnymi šortkami na cvičenie. Odkedy pred štyrmi rokmi odišiel dobrovoľne od mariňákov, nepracoval. Od toho roku, kedy šiel náš život do prdele.

„Prečo. Kurva...,“ povie Shane, strčí predo mňa tvár, „si hore v tomto prekliatom dome o zasranej piatej ráno?“

Technicky je už takmer šesť a ja si ešte musím urobiť rýchlu zastávku, skôr než sa vydám na 45 minútovú chôdzu.

„Mám školu, ty blbec.“ Narovnám chrbticu, vytiahnem sa vyššie, a to aj napriek tomu strachu, ktorý mi kypí v žalúdku. „Na čo by si sa ma mal opýtať je to, prečo spí Lorenzo v maminej posteli. Prečo na mňa položil svoje pracky a prečo som na neho kričala, aby prestal.“

Sledujem ako sa Shane zameria na svojho kamaráta. Po stranách Lorenzovej tváre sa tiahne vyblednutý atrament nerozoznateľný od tmavých odtieňov jeho bokombrád. Ale čerstvé tetovanie na jeho hrdle svieti nahrubo a načierno ako jeho oči.

Hovorí Skaza.

Ten spôsob akým sa na mňa pozerajú jeho oči je prísľubom.

„Znova za mnou prišla.“ Lorenzov pohľad zostane na mne, jeho výraz je otvoreným plátnom zloby. „Vieš dobre aká je.“

„Kravina!“ Obrátim sa späť na Shanea s prosiacim hlasom. „Nenechá ma na pokoji. Zakaždým, keď sa mu otočíš chrbtom, sťahuje mi dole oblečenie a---„

Shane ma schmatne za krk a vrazí mi tvár najprv do zárubne. Snažím sa tomu vyhnúť, šklbem sa proti sile jeho hnevu, ale moje ústa sa stretnú s ostrým rohom.

Z pery mi vyšľahne bolesť.

Keď ochutnám krv, bradu vystrčím von, aby som si nezamazala oblečenie.

Pustí ma, oči má tupé s ťažkými viečkami, ale jeho nenávisť sa do mňa zabodne ostrejšie ako inokedy. „Ak znova otrčíš pred mojim kamarátom kozy, odrežem ti ich kurva. Počuješ ma?“

Ruka mi vyletela k hrudi, srdce sa mi potopilo, keď mi ruka prekĺzla do V na výstrihu na blúzke. Najmenej dva gombíky boli preč.

Do riti!

Akadémia mi napíše poznámku alebo ma vykopne. Zúfalo pozerám po posteli a podlahe, hľadám maličké plastové gombíky v mori roztrúseného oblečenia. Nikdy ich nenájdem. A ak neodídem teraz, bude tu ešte viac krvi a chýbajúcich gombíkov.

Otočím sa a prejdem cez Shaneovu izbu, jeho zúrivé výkriky ma popoženú zrýchliť. V salóne si vezmem z gauča, kde spím tašku a pri ďalšom nádychu som už von z dverí, vydýchnem úľavu do sivej oblohy. Slnko nevyjde ešte ďalšiu hodinu a na prázdnej ulici je všade pokoj.

Keď stúpim na predný trávnik, snažím sa posledných desať minút z mojej mysle zaškatuľkovať do batožiny. Do tej starej dobrej, viazanej v hnedej koži, s tými malými hnedými prackami. Potom si predstavím tú batožinu ako sedí na verande. Zostane tam, pretože tak veľa so sebou nosiť nemôžem.

Po krátkej rýchlej chôdzi zamierim na linku 91. Ak by som si pohla, ešte stále mám čas skontrolovať Stogieho pred ďalším autobusom.

Zabočím okolo dier, jám, ktoré sú na stromami lemovaných uliciach, prejdem radami domčekov a víl, ktoré sú namaľované v každej farbe a sú vyzdobené južanskými symbolmi. Kovové zábradlia, plynové lampy, presklené steny a zdobené štíty na strechách. Všetko to tam je, ak niekto dokáže prehliadnuť rozhegané verandy, graffiti a hnijúce odpadky.

Prázdne, zarastené pozemky posiate v uliciach, ako keby sme potrebovali pripomienku posledného hurikánu. Ale dozvuk v Treme tkvie v úrodnej pôde, v kultúrnej histórii a zvetraných úsmevoch ľudí, ktorí nazývajú koncovú časť mesta ich domovom.

Ľudia majú Stogieho radi.

Dostanem sa ku ťažko zataraseným dverám jeho obchodu s hudobninami a nájdem dvere odomknuté. Napriek nedostatku zákazníkov, otvorí obchod v momente ako sa zobudí. Toto je jeho živobytie, po tom všetkom.

Keď vstúpim, rozoznie sa mi nad hlavou zvonček, moja pozornosť naliehavo smeruje ku starému krídlu Steinway v rohu. Strávila som každé leto odkedy si pamätám udierajúc do klávesov na tomto piane, pokým ma už nebolel chrbát a prsty nestratili cit. Nakoniec sa tieto návštevy premenili do zamestnania. Mám na starosti jeho zákazníkov, účtovníctvo, inventár, čokoľvek potrebuje. Ale je to len v lete, keď si nemám ako zarobiť s druhým príjmom.

„Ivory?“ Stogieho chrapľavý barytónový hlas sa nesie malým obchodom.

Položím na sklenenú prepážku krajec banánového chleba a zakričím dozadu. „Len som ti tu nechala raňajky.“

Šuchtavý zvuk jeho mokasín signalizuje jeho príchod, a potom sa z ubytovne v zadnej miestnosti vynorí jeho zhrbená postava. 90-ročný muž sa stále môže pohybovať rýchlo, prejde cez obchod ako keby jeho krehké telo nedrvila artritída.

Zakalený povlak v jeho tmavých očiach značí zlý zrak, ale keď sa priblíži, jeho pohľad okamžite nájde chýbajúce gombíky na mojej blúzke a opuchnutú ranu na pere. Vrásky pod okrajom jeho baseballovej čiapky sa prehĺbia. Shaneovo dielo videl už predtým a ja som vďačná, že sa ma nepýta alebo neponúka súcit. Mohla by som byť jediné biele dievča v okolí a rozhodne som jediné decko so vzdelaním na súkromnej škole, ale v tomto bode rozdiely končia. Moja batožina je v Treme tak bežná ako pohodené korálky na Bourbon Street.

Keď si ma prezrie od hlavy po päty, poškriabe sa vo fúzoch, tie malé biele chĺpky sú v ostrom kontraste s jeho uhľovo čiernou pleťou. Ramenami mu prebehne viditeľný tras, narovná plecia, niet pochýb, že sa snaží zamaskovať bolesť. Celé mesiace som sledovala zhoršovanie jeho zdravotného stavu a som bezmocná zastaviť to. Neviem ako ho povzbudiť alebo zmierniť jeho utrpenie a pomaličky ma to zabíja zvnútra.

Videla som jeho financie. Nemôže si dovoliť lieky alebo návštevy u lekára alebo ani základné veci ako jedlo. A rozhodne si nemôže dovoliť zamestnanca, kvôli čomu som za jeho mzdu robila sladkobôľne posledné leto. Keď na jar odmaturujem v Le Moyne, odídem z Treme a Stogie už viac nebude cítiť povinnosť starať sa o mňa.

Ale kto sa postará o neho?

Vytiahne si z vrecka na košeli vreckovku, trasie sa mu ruka, keď ju zodvihne k mojej pere.

„Dnes ráno vyzeráš trošku nešikovne.“ Jeho bystré oči sa zabodnú do mojich. „A nervózne.“

Zatvorím oči, zatiaľ čo mi zotiera krvavý fľak. Už vie, že môj najsilnejší spojenec v akadémii odstúpil zo svojej funkcie šéfa ako hlavného hudobného inštruktora. Môj vzťah s pani McCrackenovou sa rodil tri roky. Bola jedinou osobou v Le Moyne, ktorá mi kryla chrbát. Stratiť jej odporúčanie na štipendium je ako začať odznova.

„Mám už len jeden rok.“ Otvorím oči, uzamknem ich so Stogieho. „Jeden rok, aby som zapôsobila na nového inštruktora.“

„A všetko čo potrebuješ je len okamih. Len sa uisti, že si tam pre to.“

Chytím si linku 91 o pár blokov ďalej.

Cestá autobusom trvá 25 minút. Potom je to do areálu školy 10 minút peši. Skontrolujem si hodinky. Budem tam, chýbajúce gombíky, zranená pera, ale prsty mi stále fungujú.

Urobím to tak, aby sa rátal každý jeden okamih.

Prebehnem si jazykom po rane a prikrčím sa pri opuchu okolo porušenej pokožky. „Je to tak vidno?“

„Áno.“ Pozrie na mňa zúženým pohľadom. „Ale ani zďaleka nie tak ako tvoj úsmev.“

Bez vyzvania sa mi skrútia pery, čo som si istá, že bol jeho zámer. „Ty si taký lichotník.“

„Len keď ona za to stojí.“ Otvorí zásuvku s neporiadkom pri svojom boku a trasúcou sa rukou sa prehrabáva trsátkami, gitarovými strunami, klincami...čo hľadá?

Oh!

Ukradnem zatvárací špendlík vedľa jeho šmátrajúceho prsta a hľadám ďalší. „Máš nejaké ďalšie?“

„Len tento jeden.“

Po niekoľkých cielených úpravách sa mi podarí zopnúť predok blúzky dokopy a vďačne sa na neho usmejem.

Jemne ma potľapká po hlave a naznačí skórovanie. „Do toho. Dostaň sa odtiaľto.“

To čo hovorí naozaj je „choď do školy, takže môžeš vypadnúť z domu. Z Treme. Z jeho života.“

„Mám to v pláne.“ Posuniem mu chlieb po pulte.

„Oh teraz nie. Vezmi si to.“

„Nakŕmia ma v škole.“

Viem, že počuje klamstvo, ale napriek tomu si hozoberie.

Keď sa otočím na odchod, vezme ma za pás s oveľa väčšou silou než som si myslela, že je schopný. „Majú šťastie, že ťa majú.“ Tmavé oči sa mu zablýskajú. „Tí zkurvysyni majú prekliate šťastie. Nedovoľ im na teba zabudnúť.“

Má pravdu. Len preto, že im moja rodina nemôže ponúknuť bohaté dary alebo mocné kontakty zo mňa ešte nerobí prípad pre charitu. Moja štvorročná výučba bola plne uhradená, keď som mala desať a keď som mala štrnásť, prešla som potrebnými konkurzmi, rovnako ako moji rovesníci. Kým budem pokračovať v tom, že zatienim ostatných v ich ročníkových prácach, recitáloch, esejách a správaní, akadémia možno nebude až tak silno tlačiť na to, aby ma vyhodili.

S bozkom na Stogieho vráskavú tvár, zamierim na autobusovú zastávku, nedokážem zastaviť ten strach, ktorý sa mi vrátil do žalúdka. Čo ak ma bude môj nový učiteľ hudby nenávidieť, odmietne byť mojim radcom alebo ma odmietne podporovať pri prijímačkách na vysokú školu? Ocko by bol zničený. Bože, to je moja najväčšia bolesť. Díva sa ocko? Videl tie veci, ktoré som urobila, aby som vyšla s peniazmi? Veci, ktoré budem musieť urobiť znova čo najskôr dnes v noci? Chýbam mu tak veľmi ako chýba on mne?

Niekedy tá diera, ktorú po sebe zanechal bolí tak strašne, že ju nemôžem zniesť. Niekedy sa chcem tej bolesti poddať a pripojiť sa k nemu kdekoľvek už je.

Čo je aj dôvod prečo sa presúvam ku najväčšej výzve na vrchole môjho zoznamu úloh.

Dnes sa budem usmievať.