Reasonable Doubt: Volume Three 1/2

Překlad: Yogi_22

PROLÓG

Andrew

O niekoľko mesiacov skôr

Bolo to tam pekne čierne na bielom, na prednej strane a v prostriedku, žiadna vata okolo. Hoci boli fakty skresané a The New York Times opäť raz zanedbal zverejnenie mojej fotky, škoda na mojej firme - Henderson & Hart, už bola napáchaná. A ja som presne vedel čo bude nasledovať, a to krok za krokom. Videl som to v tomto meste už veľakrát predtým. Za prvé, top klienti, ktorí prisahali, že budú vždy stáť po mojom boku, zavolajú a povedia, že si „odrazu“ našli nové zastupovanie. Potom budú zamestnanci vypĺňať rezignácie – vediac, že by názov firmy s naštrbenou reputáciou vyzeral v ich životopisoch zle a mohol brzdiť ich kariéru. Ďalej budú volať investori – predstierajúc pochopenie, pretože ma verejne odsúdili v médiách a urýchlene stiahnu všetko svoje financovanie. Posledné, a to najnešťastnejšie, bol som si istý, že sa stanem ďalším frajerským právnikom, ktorému zruinovali kariéru ešte predtým ako mohla vôbec začať.

„Ako dlho si myslíte, že budete schopný držať sa ďalej od prenasledovania Emmy?“ Súkromný detektív, ktorého som si najal si stúpol vedľa mňa.

„Je to moja zasraná dcéra. Neprenasledujem ju.“

„Päťsto stôp.“ Zapálil si cigaretu. „Tak ďaleko by ste mali od nej byť.“

„Starajú sa o ňu cez týždeň dobre?“

Vzdychol si a podal mi hromadu fotiek.

„Súkromná škôlka, základy lekcií stepu a víkendy v parku, ako môžete jasne vidieť sám. Je v poriadku.“

„Ešte stále v noci plače?“

„Niekedy.“

„Ešte stále prosí o to, aby ma videla? Ešte stále––„

Prestal som hovoriť, keď sa s mojimi očami stretli z hojdačky tie Emmine modré. Zapišťala, zoskočila zo sedačky a rozbehla sa ku mne.

„Ociiiii! Ociiiiiii!“ Vykríkla, ale zdvihli ju zo zeme skôr ako sa dostala bližšie. Vzali ju preč a strčili ju do auta práve vtedy, keď začala plakať. Kurva...

Okamžite som sa v posteli posadil, uvedomil si, že som nebol v newyorskom Central Parku. Bol som v Durhame, v Severnej Karolíne a mal som len ďalšiu nočnú moru. Pozrel som na hodiny na stene, videl som, že bolo krátko po jednej ráno. Kalendár, ktorý visel nad nimi mi len potvrdil, že tu už žijem príliš dlho. Celý prieskum, s ktorým som skončil pred šiestimi rokmi – zvažujúc klady a zápory, skontrolujúc záznamy o všetkých špičkových firmách a odhaľujúc skutočnú identitu žien na Date-Match, sa teraz zdali neplatné: Byt, ktorý som kúpil bol iba chabou náhradou toho, čo inzerovali, existovala len jedna firma hodná môjho času a záplava žien hodných šukania klesala zo dňa na deň. Len pred niekoľkými hodinami som bol na rande so ženou, ktorá mi povedala, že učí v materskej škôlke, má rada červenú farbu a historické knihy. V skutočnosti mala dvakrát toľko čo ja, bola farboslepá a chcela si proste len „zapamätať aké to je cítiť dobrého vtáka“.

Frustrovaný som vykĺzol z postele a šiel chodbou – vyrovnal som rámiky„E“ a „H“, ktoré viseli na stene, zatiaľ čo som sa snažil nepozerať na ne príliš intenzívne. Aby som prežil túto noc, potreboval som viac ako zvyčajných pár pohárikov. Začal som byť extrémne naštvaný, že som nemohol niekoho pretiahnuť, už sa to zdalo ako celá večnosť. Nalial som si dva panáky bourbonu a hodil ich do seba jeden za druhým. Skôr ako som si mohol naliať ďalší, zavibroval mi telefón. Email. Alyssa.

Predmet: Kvalitný výkon

Drahý Thoreau,

som si istá, že si práve teraz uprostred šukania ďalšieho dobitého územia a si len niekoľko okamihov od toho, aby si jej oznámil svoje neslávne „Jedna včera. Jedna noc. Žiadne opakovanie“, ale práve som nad niečím premýšľala a MUSÍM ti to odmailovať...ak máš rád sex tak veľmi ako tvrdíš, prečo trváš len na jednej noci? Prečo striktne odmietaš priateľky s výhodami, takže by si nebol tak veľmi na suchu? (Myslím to tak, že toto je už tridsiaty deň „Operácie: Stále žiadna kundička“ pre teba, správne?). Vlastne som si začala klásť otázku, či nie je jediným dôvodom pre jednu noc to, že už dopredu vieš, že tvoj výkon nebude dostatočne dobrý na to, aby ti zaručil ďalší...mať podradné péro nie je koniec sveta.

Alyssa.

Pokrútil som hlavou a napísal odpoveď.

Predmet: Re: Kvalitný výkon

Drahá Alyssa,

bohužiaľ, nie som uprostred šukania ďalšieho dobitého územia. Namiesto toho som zaneprázdnený odpisovaním odpovede na tvoj posledný smiešny email. Naozaj je to už tridsiaty deň, ako si to vhodne pomenovala „Operácie: Stále žiadna kundička“, ale až pokým som ťa nepretiahol cez telefón a neprinútil ťa vyvrcholiť. Nebolo to teda úplné zlyhanie...vážne si užívam sex – môj vták na to má neukojiteľnú chuť, ale ako som ti povedal už nespočetne veľakrát, vzťahy nerobím. Nikdy. Úplne odmietam posledný odsek, ktorý si napísala, nakoľko som nikdy nedostal ani jedinú sťažnosť na svoj „výkon“ a môj vták je ďaleko od podradného. Ako si celkom správne poznamenala vo svojom záverečnom vyhlásení: Mať podradné péro vážne nie je koniec sveta. Mať neprefiknutú kundu ale je. 

Thoreau.

Okamžite mi zazvonil telefón.

„To ako vážne?“ Vyhŕkla Alyssa, keď som jej zodvihol. „Vážne hovorila tvoja správa o čom si myslím, že hovorila?“

„Čo si odrazu zabudla čítať?“

„To je absurdné!“ Smiala sa. „Čo sa stalo dnes večer s tvojim rande?“

„Bola to len ďalšia zkurvená klamárka...“

„Aww. Chudáčik Thoreau. Naozaj som dúfala, že tridsiaty deň by mohol byť kúzelný.“

Pretočil som oči a spravil si ďalší drink.

„Je žitie sprostredkovane skrz môj sexuálny život tvojim novoobjaveným koníčkom?“

„Samozrejme, že nie.“ Jej ľahký smiech sa vznášal nad linkou, v pozadí som mohol počuť zvuk šuštania papierov.

„Práve som sa ťa chystala opýtať: Odkiaľ si?“

„Ako to myslíš odkiaľ som?“

„Presne tak, ako som sa pýtala,“ povedala. „Nemôžeš byť z juhu. V hlase ti nepočuť ani nepatrný prízvuk a dokonca tam absentuje aj istá južanská ospalosť.“

Zaváhal som. „Som z New Yorku.“

„New Yorku?“ Hlas sa jej zdvihol o oktávu vyššie. „Prečo by si sa chcel odtiaľ presťahovať do Durhamu?“

„Je to osobné.“

„Ani si neviem predstaviť, že by som chcela niekedy opustiť New York. Zdá sa taký dokonalý. Je to proste vo svetlách a v živote ľudí, ktorí tam sú, ako musia mať všetci obrovské sny...“

Nevnímal som ju a hodil do seba pohárik, potreboval som zastaviť jej poetické táranie o tom bezútešnom mieste. Rýchlo.

„A neboli by advokátske kancelárie v New Yorku oveľa lákavejšie než tie tu?“ Stále rozprávala. „Ako jedna z mojich obľúbených––„

„Ako sa volá názov toho baletu, na ktorého konkurz sa tento rok chystáš?“ Zrušil som ju.

„Labutie jazero.“

Vždy upustila od témy, keď som povedal niečo, čo sa týkalo baletu.

„Prečo?“

„Len ma to zaujímalo. Kedy je ten konkurz?“

„Odteraz za pár mesiacov. Snažím sa tak tvrdo ako len môžem, aby som nejako vyvážila svoje predmety–-„ Odkašlala si. „Myslím to tak, že sa vážne tvrdo snažím vyvážiť hromadu prípadov so skúškami baletu.“

„Prečo nemôžeš jednoducho požiadať svojho šéfa, či by si nemohla pracovať cez víkendy na výmenu za pár dní voľna v priebehu týždňa?“

„Som si celkom istá, že to nebude fungovať.“

„Samozrejme, že by to mohlo fungovať,“ povedal som. „Vo svojej firme mám právnika, ktorý pracuje cez soboty, aby sa v stredy mohol venovať hudbe. Ak si vo firme, pre ktorú pracuješ cenia tvoju prípadnú stratu, budú flexibilný.“

„Hej, no, myslím, že sa na to budem musieť pozrieť...“ Ticho.

„Pre akú firmu to pracuješ?“ Opýtal som sa.

„To ti nemôžem povedať.“

„Aké je aspoň meno jedného z partnerov?“

„Ani to ti nemôžem prezradiť.“

„A môžeš mi aspoň povedať ako hlboko chceš, aby bol v tebe pochovaný môj vták neskôr dnes večer?“

Vsala krátky nádych, urobila ten sexy zvuk, ktorý ma privádzal do šialenstva, čím viac som ho počul.

„Ako dlho si myslíš, že sa budem ešte zapodievať iba telefonovaním s tebou. Alyssa?“

„Tak dlho, ako chcem, aby si so mnou hovoril.“ Jej hlas znel teraz oveľa istejšie.

„Myslíš si, že s tebou budem hovoriť aj ďalší mesiac bez toho, aby som ťa ošukal? Bez toho, aby som ťa videl osobne?“

„Myslím, že so mnou budeš hovoriť niekoľko mesiacov bez toho, aby si ma pretiahol. A v skutočnosti si myslím, že so mnou budeš hovoriť roky bez toho, aby si ma píchal, pretože som tvoja kamarátka, a kamaráti–-„

„Ak ťa neošukám v priebehu nasledujúceho mesiaca alebo dvoch, už viac nebudeme priatelia.“

„Chceš sa staviť?“

„To nemusím.“ Zavesil som a schmatol laptop, pripravený dať Date-Match ďalšiu šancu. V momente, keď som klikol na najkrajšiu ženu na stránke, na obrazovke sa mi zjavil email od Alyssy.

Predmet: Ver mi

Ty a ja budeme aj o niekoľko mesiacov odteraz priatelia a ty budeš absolútne v pohode s tým, že neuvidíš moju tvár. Sleduj. Alyssa

Predmet: Re: Ver mi

Ty a ja budeme odteraz o niekoľko mesiacov trtkať, a jediný dôvod prečo budem v pohode s tým, že neuvidím tvoju tvár je preto, lebo budeš rajtovať na mojom vtákovi, zatiaľ čo ohnem tvoj zadok cez stôl. Sleduj. Thoreau

1. kapitola

VÝPOVEĎ

Ústne svedectvo dané svedkom pod prísahou ako odpoveď na otázky položené advokátom na súde alebo vypovedanie.

Andrew

„Slečna Everhartová, teraz si môžete vziať slovo a vypočuť pána Hamiltona,“ povedal cez celú súdnu sieť pán Greenwood. Bol posledný deň v mesiaci, čo znamenalo, že sme konečne dostali možnosť využiť milión dolárovú súdnu sieň, ktorá sa nachádzala na hornom podlaží GBH. Táto miestnosť nebola potrebná, ale odkedy mala firma viac peňazí, už nevedela čo s nimi. Priestor teda slúžil stážistom na modelové situácie.

Dnešný „súd“ bol o nejakom idiotovi, ktorý podviedol zamestnancov svojej vlastnej spoločnosti – nechal ich bez poistenia a zdravotnej starostlivosti a žiaľ, ja som hral obvineného. Postavil som sa spoza stola obhajoby, Aubrey schmatla svoj notebook a ujala sa slova. Ona a ja sme spolu nehovorili odkedy som ju pred dvoma týždňami vykopol zo svojho bytu, ale z toho čo som mohol usúdiť sa nezdalo, že by ju to nejako rozhodilo. Dosť často sa usmievala, bola extrémne milá a zakaždým, keď mi doniesla kávu, urobila to s úškrnom a slovami „Vážne dúfam, že si túto kávu užijete, pán Hamilton.“

Od tej doby som sa zastavoval na kávu v kaviarni cez ulicu...

„Pán Hamilton,“ povedala, uhladzovala si obtiahnuté modré šaty, „je pravda, že ste v tom čase podvádzali svoju ženu?“

„Nikdy som nepodvádzal.“

„Držte sa charakteru, Andrew.“ Zašepkal pán Bach zo svojho miesta sudcu.

Pretočil som oči. „Áno. Bolo tu obdobie, keď som podvádzal svoju ženu.“

„Prečo?“

„Námietka!“ Vykríkol jeden zo stážistov. „Vaša ctihodnosť, naozaj potrebujeme poznať detaily milostného života môjho klienta? Tento falošný súd je predsa o jeho zapojení sa do sprisahania.“

„Ak môžem, Vaša ctihodnosť,“ povedala Aubrey skôr, ako mohol „sudca“ niečo povedať. „Myslím si, že hodnotenie toho ako sa pán Hamilton správal vo svojich predchádzajúcich aférkach, nám podá dobrý obraz o jeho charaktere. Ak by sme sa pokúšali o klienta, ktorý zanedbal svoju firmu kvôli neschopnosti, nebolo by od veci opýtať sa na jeho skoršie osobné vzťahy – o to viac ak je náš falošný klient, jedným z tých ostro sledovaných.“

„Námietka sa zamieta.“

Aubrey sa usmiala a pozrela sa do svojho notebooku. „Máte problémy so záväzkami, pán Hamilton?“

„Ako môžem mať problém s niečím v čo neverím?“

„Takže, veríte vo vzťahy na jednu noc po celý zvyšok vášho života?“

„Vaša ctihodnosť...“ Oponujúci stážista sa postavil, ale ja som zodvihol ruku.

„To nie je potrebné,“ povedal som, zúžil oči na Aubrey. „Budem sa baviť na nevhodnom smerovaní výsluchu slečny Everhartovej...akokoľvek do pekla verím v žitie svojho života, chcem a dohadujem sa so ženami kedykoľvek sa s nimi dohodnúť chcem. Netuším, ako môže mať to s kým spím niečo spoločné s prípadom falošného sprisahania, ale pokiaľ diskutujeme o mojom sexuálnom živote, mali by ste vedieť, že som šťastný a spokojný. Dnes večer mám vlastne rande. Chceli by ste, aby som vás aj porotu zajtra oboznámil s detailami?“

Stážisti na lavici porotcov sa zasmiali, zatiaľ čo Aubrey zmizol úsmev z tváre. Dokonca aj keď sa k nemu znova prinútila, mohol som v jej očiach vidieť osteň bolesti.

„Takže...“ Zhlboka sa nadýchla. „Pokiaľ ide o prípad––„

„Som rád, že sa konečne dostávame k téme.“ Porotcovia sa znova zasmiali.

„Veríte v morálku, pán Hamilotn?“ Opýtala sa.

„Áno.“

„Myslíte si, že ju dodržiavate?“

„Myslím si, že to robí do určitej miery každý.“

„Smiem sa priblížiť k svedkovi?“ Pozrela sa na pána Bacha, ktorý prikývol.

„Pán Hamilton, môžete prosím prečítať tú zvýraznenú časť na tomto dokumente?“

Položila predo mňa list papiera, všimol som si malú ručne napísanú poznámku na samom vrchole stránky:

Kurevsky ťa nenávidim a želám si, aby som ťa nikdy v živote nestretla.

„Áno,“ povedal som, vybral som zo svojho vrecka pero. „Hovorí sa tam, že moja spoločnosť v tej dobe nevedela o zmenách poistných zmlúv.“ Keď podala kópiu dokumentu porote, napísal som odpoveď na jej poznámku:

Mrzí ma, že to vidíš tak, že ľutuješ zoznámenie so mnou, keďže ja to neľutujem – iba to, že som ťa pretiahol viac ako raz.

Požiadala ma, aby som súdu prečítal ďalší odsek a potom si ten papier vzala – raz na mňa pozrela, keď si prečítala moje slová. Snažil som sa od nej odvrátiť, sústrediť sa na niečo iné, ale spôsob, akým sa na mňa dnes pozerala mi zabránil, aby som to urobil. Vlasy nemala vo svojom typickom drdole – padali jej v dlhých vlnách na plecia, otierali sa jej o prsia. A šaty, ktoré mala na sebe boli jedny z tých nevhodných, príliš tesne jej obopínali stehná a zakaždým, keď urobila krok, povytiahli sa jej o pár centimetrov.

„Mám ďalšie tri otázky, pán Hamilton. Vaša ctihodnosť,“ povedala.

„Neexistuje žiaden limit, slečna Everhartová.“ Usmial sa.

„Správne...“ Urobila krok dopredu a pozrela sa mi do očí. „Pán Hamilton, vy a vaša spoločnosť ste nechali vašich zamestnancov uveriť, že sa o nich staráte, že ste mali na srdci ich najlepšie záujmy, že by ste im doslova oznámili aktuálne zmeny ešte predtým, ako by ste ich vôbec zrealizovali. Nie sú toto presne sľuby z vašej firemnej brožúry?“

„Sú.“

„Takže veríte, že si zaslúžite, aby vám bola uložená pokuta alebo vás potrestali za to, že ste dali svojim zamestnancom falošnú nádej? Že ste ich zatiahli do situácie, o ktorej ste po celý čas vedeli, že by mohla nastať?“

„Myslím, že som urobil to, čo bolo v najlepšom záujme mojej spoločnosti,“ povedal som – ignorujúcj fakt, že mi srdce v hrudi prudko búšilo. „A niekedy v budúcnosti, zatiaľ čo sa títo zamestnanci pohnú ďalej, si uvedomia, že moja spoločnosť pre nich tak či tak nebola najvhodnejšia.“

„Nemyslíte si, že im dlžíte aspoň jednoduché ospravedlnenie? Nemyslíte si, že by ste im mohli dať aspoň toto?“

„Ospravedlnenie znamená, že som urobil niečo zle.“ Zaťal som zuby. „Len preto, že nesúhlasia s tým čo som urobil, neznamená to, že som nemal pravdu.“

„Veríte v odôvodnené pochybnosti (reasonable doubt), pán Hamilton?“

„Povedali ste, že máte len posledné tri otázky. Zmenili sa nejako v poslednej dobe základy matematiky?“

„Veríte v odôvodnené pochybnosti, pán Hamilton?“ Očervenela jej tvár. „Áno alebo nie?“

„Áno.“ Zaťal som sánku. „Áno, verím, že je to bežná potreba každého právnika v tejto krajine.“

„Takže, vzhľadom k súčasnému prípadu, o ktorom sa bavíme...myslíte si, že niekto ako vy, niekto, kto tak hrozne podviedol svojich zamestnancov, by sa v budúcnosti mohol zmeniť, teraz, keď viete ako strašne ste zranili existenciu ostatných?“

„Odôvodnená pochybnosť nie je o pocitoch, slečna Everhartová. Navrhujem, aby ste sa obrátili na najbližší slovník práva, v ktorom to môžete nájsť, pretože som si celkom istý, že sme takúto diskusiu už raz mali...

„Na to si nespomínam, pán Hamilton, ale–-„

„Neboli to vaše vlastné nešťastné slová, ktoré ste mi povedali nie raz – oznámené aj na vašom prvom pohovore sem do GBH, že niektoré klamstvá musia byť povedané a niektoré pravdy musia byť zamlčané? Že konečné rozhodnutie je na tých, ktorí môžu rozoznať ktoré sú ktoré?“ Prezrel som si ju odzhora dolu. „Nie je to presná definícia, ktorú ste priradili odôvodnenej pochybnosti?“

Dlho na mňa pozerala – pozerala sa na mňa rovnako zranene, ako vtedy, keď som ju od seba vykopol.

„Nemám ďalšie otázky, Vaša ctihodnosť.“ Zamrmlala.

Pán Greenwood hlasno zatlieskal zo zadnej časti miestnosti. Pán Bach a ostatní stážisti ho nasledovali.

„Veľmi dobrá práca, slečna Everhartová!“ Vykríkol pán Bach.

„To bola veľmi priama, ale presvedčivá línia výsluchu.“

„Ďakujem vám pane.“ Vyhla sa pohľadu na mňa.

„Ste oficiálne prvou stážistkou, ktorá kedy vytočila nášho Andrewa.“ Usmial sa a zdal sa ohromený. 

„Rozhodne si vás pri sebe musíme podržať. Do pekla, možeme vás dokonca zavolať, keď budeme potrebovať pripomenúť, že je schopný emócií.“ Väčší rehot.

„Skvelá práca dnes, všetci!“ Oprel sa v sudcovskom kresle. „Neskôr tento týždeň prejdeme všetky vaše prezentácie a emailom vám budúci štvrtok pošleme skóre.“ Udrel kladivkom. „Súd je odročený.“

Stážisti odchádzali z miestnosti a Aubrey sa ešte naposledy pozrela cez plece, strelila po mne nahnevaným pohľadom. Takisto som stretil pohľadom naspäť, vďačný, že mám dnes večer rande, takže som si mohol ju a jej hlúpe otázky vyšukať z hlavy.

Sedem hodín nemohlo prísť dostatočne skoro...

Počkal som niekoľko minút, predtým než som zamieril k výťahu a pokúšal sa spomenúť si na svoj harmonogram po zvyšok dňa. Popoludní som mal dve jednania s malými podnikateľmi a potreboval som zbehnúť do Starbucksu predtým, než by mi Aubrey mohla priniesť ďalšiu šálku kávy. Odomkol som dvere do svojej kancelárie a zapálil svetlá, bol som pripravený zavolať Jessice, ale pred poličkou s knihami stála Ava.

„Dnes neotvárajú útulky pre bezdomovcov?“ Spýtal som sa

„Prišla som sem, aby som ti konečne dala to, o čo si žiadal.“

„Je trošku skoro skočiť z mosta.“

„Myslím to vážne.“

„Aj ja.“ Prešiel som okolo nej a rýchlo na svojom mobile posielal správu. „Ak skočíš ešte pred poludním, novinári s tým nebudú schopní prísť v hlavnom vysielacom čase.“

Postavila sa pred môj stôl a posunula mi dole hnedú zložku.

„Už viac nebudem vláčiť tvoje meno po súdoch, nebudem vypĺňať žiadne ďalšie súdne príkazy a nebudem viac vyhlasovať žiadne ďalšie falošné tvrdenia o tvojej osobe...skončila som s klamaním.“

„Tým som si istý.“ Zodvihol som papiere. „Inými slovami, je tu nový chlapík, ktorý ťa dychtivo preťahuje. Vie vôbec, aká si v skutočnosti?“

„To myslíš vážne? Dostávaš svoj drahocenný rozvod. Prečo sa ešte vôbec staráš?“

„Nestarám.“  Založil som si okuliare na čítanie a prezrel dokumenty. „Žiadne požiadavky na výživné, narážky na zneužívanie alebo nárok na majetok? Chýba mi nejaká strana?“

„Hovorím ti. Skončila som s klamaním.“ Ani na okamih jej neverím, ale zodvihnem telefón a zavolám notárovi, poviem mu, že je to naliehavé.

„Vieš...“ Ava sa oprela o môj stôl. „Spomínam si na tortu, ktorú si mi kúpil na výročie našej svadby. Bola biela a svetlo modrá a mala na sebe všetky tie maličké ozdoby NYC. Takisto mala v sebe vrstvu príchutí. Jednu za každý rok čo sme boli spolu. Spomínaš si na to?“

„Spomínam si na to ako si trtkala s mojim najlepším kamarátom.“

„To nemôžeme mať ani jediný pekný okamih skôr ako veci nadobro skončíme?“

„Ty a ja sme skončili už dávno, Ava.“ Snažil som sa držať hlas v kľude, monotónny. „Keď sa niečo končí, záverečné slová – či už dobré alebo zlé, s tým už veľký rozdiel kurva nespravia.“

Povzdychla si a ja som si všimol ako strašne dnes vyzerala. Oči mala podliate krvou, vlasy mala kučeravé a stiahnuté do voľného copu a aj napriek tomu, že jej modré šaty, ktoré mala na sebe, sedeli perfektne, ani sa ich nepokúsila vyžehliť.

„O akú naliehavú situáciu sa jedná, pán Hamilton?“ Do kancelárie vošla notárka, usmievala sa. „Chystáte sa požiadať, aby nám kúpili ďalší kávovar za tisíc dolárov?“ Prestala hovoriť, keď zbadala Avu.

„Slečna Kannanová, toto je Ava Sanchezová, moja čoskoro bývalá žena. Potrebujem vás ako svedka podpisu rozvodových papierov a zhotovenia troch kópií – zapečatiť jednu z nich kvôli zaslaniu.“ Prikývla a z vrecka vytiahla razítko.

„Všimol si si, že som sa kvôli tebe dobrovoľne vzdala nášho bytu vo West Ende?“ Opýtala sa Ava.

„Bytu, ktorý som ja kúpil?“ Podpísal som sa. „Aké veľkorysé.“

„V tom dome sme narobili veľa spomienok.“

„Podpisovanie dokumentov nezahŕňa rozhovor,“ povedal som.

Vytrhla odo mňa pero a podpísala sa nado mňa – dala si extra načas, aby poslednému písmenu pridala dva háčiky.

„S vašimi kópiami budem hneď naspäť.“ Slečna Kannanová sa vyhýbala pohľadu na nás, keď vycúvala z miestnosti.

„Takže hádam, že je hotovo,“ povedala Ava. „Som oficiálne preč z tvojho života.“

„Nie.“ Potriasol som hlavou. „Nanešťastie, si stále predo mnou.“

„Zabilo by ťa keby si mi aspoň zaželal všetko dobré? Naposledy mi poprial veľa šťastia?“

„Sledujúc, že ideš naspäť do väzenia si myslím, že by to bolo vhodné.“ Pokrčil som plecami. „Veľa šťastia. Úrady už na teba vonku čakajú, takže si daj načas koľko len potrebuješ. Dole v hale je k dispozícii predajný automat, ak chceš naposledy ochutnať slobodu...hoci, pokým budeš zatvorená s množstvom žien, som si istý, že rovnako dobre budú po zhasnutí svetiel chutiť aj kundičky.“ 

„Ty si ma kurva bonzol?“ Tvár jej zbledla, keď som zodvihol mobil, ukázal jej správu, korú som poslal v momente, ako som ju zbadal v kancelárii.

„Ako si mi to mohol urobiť?“

„Ako by som nemohol?“

„To som ti vážne až tak strašne ublížila, Liam? Urobila som–-„

„Takto mi už kurva nikdy nehovor.“

„Až tak strašne som ti ublížila?“ Zopakovala, pokrútila hlavou.

Neodpovedal som.

„To je...je to celé o Emme, však?“ Zasyčala. „To je to o čom to je? Ešte stále mi tieto sračky trieskaš o hlavu?“

„Vypadni kurva odtiaľto! Hneď!“

„Je to už šesť rokov, Liam. Šesť. Zasraných. Rokov! Musíš to nechať ísť.“

Otvorila dvere a po tvári sa jej rozšíril jedovatý úsmev. „Veci ako tieto sa stávajú stále...akokoľvek to bolo nešťastné, pomohlo ti to stať sa tým mužom, akým si dnes, nemyslíš?“

Stálo ma to všetky sily, aby som zostal sedieť a nevyskočil za ňou. Kypel som, čakal som kým odíde a prešiel k oknu – pozoroval som ju, keď došla na parkovisko, zdvihla ruky do vzduchu, keď na ňu dôstojníci kričali, že na ňu vystrelia. Potom, presne ako pred šiestimi rokmi, sa usmiala, keď jej nasadzovali putá, smiala sa aj vtedy, keď ju natlačili do zadnej časti auta. Čierna kolóna pomaly odišla a mňa udrela do hrudníka známa bodavá bolesť.

Schmatol som kľúče, ponáhľal sa na parkovisko a vkĺzol do svojho auta – podvedome som si hovoril, že idem domov, vedome som zamieril k najbližšej pláži. Dal som si telefón na tichý režim. Keď som narazil na diaľnicu, sekundy sa zmenily na hodiny, mesto mi v spätnom zrkadle zmizlo v nedohľadne. Budovy sa objavovali čím ďalej, tým viac od seba, až nakoniec jediné čo bolo za oknom, boli stromy a piesok. Keď som sa konečne dostal k odľahlej zátoke, zaparkoval som auto pred skalou. Otvoril som priehradku v aute a vytiahol červenú zložku, ktorú sa raz Aubrey pokúsila otvoriť. Potom som vyšiel von a posadil sa na najbližšiu lavičku. Zhlboka som sa nadýchol, vytiahol som fotky a sľúbil sám sebe, že toto bude naposledy čo sa na ne pozerám:

Ja a moja dcéra sme sa pri západe slnka prechádzali po pláži v New Jersey. Jej úsmev, keď som jej zdvihol mušľu a podržal ju proti jej uchu.

Niesol som ju na pleciach ukazujúc jej hviezdnu nočnú oblohu.

Aj keď som vedel, že ma z toho neskôr bude oblievať studený pot a príde neodvratná nočná mora, pokračoval som v preberaní sa fotkami. Dokonca aj tými bezo mňa:

Jedna, na ktorej vyzerá v parku smutne a osamelo, ďalšia, na ktorej sa pozerá na niečo v diaľke – alebo niekoho, kto tam nebol. Emma...

Srdce sa mi zovrelo pri poslednom snímku série. Bol to záber, na ktorom sa pohrávala s dáždnikom, plakala. Bola nahnevaná, pretože ju nútili, aby šla dnu, pretože nechápali, že aj keď milovala byť v parku za jasného slnečného svetla, najradšej sa hrala vonku v daždi.

2. kapitola

EMOCIONÁLNA ÚZKOSŤ

Negatívna emocionálna reakcia – ktorá môže zahŕňať strach, hnev, úzkosť a utrpenie, z ktorých môže byť udelená peňažná náhrada škôd.

Aubrey

Vyzerala som hrozne. Úplne otrasne. Dnes bola prvá kostýmová skúška na Labutie jazero a vôbec som na to nevyzerala pripravená. Oči som mala opuchnuté a nafúknuté – zničené od svojvoľného plaču kvôli Andrewovi, pery som mala suché a popraskané, a moja pleť bola taká bledá až za mnou prišiel pán Petrova a opýtal sa ma: „Hráš bielu labuť alebo hráš bieleho ducha?“

Tak veľmi ako som nútila samu seba usmievať sa skrz môj zármutok, plakala som každú možnú chvíľu, keď som bola sama. Jedla som každú noc nehorázne množstvo zmrzliny a čokolády a nenaspala som ani hovno. Stále som nemohla uveriť tomu, ako kruto ma Andrew vykopol zo svojho bytu. V jednej minúte si ma držal proti hrudi a bozkával ma, v ďalšej mi oznámil, že ja a on sme už šukali dosť – už ma viac nechcel a že sa chystá pretiahnuť niekoho iného. Najhoršie bolo, že keď sme sa nasledujúci pondelok vrátili do práce, bol na mňa dvakrát taký hrubý. Pridelil mi príprad, ktorý by mi trval pretriediť mesiac, pred všetkými mi nadával za to, že som pár sekúnd meškala a potom mal ešte tú drzosť sťažovať sa s úsmevom na tvári, keď som mu priniesla jeho dennú dávku kávy. Aspoň som mu do nej napľula...

„To práve teraz plačete?“ Naklonila mi bradu hore maskérka. „Viete aký drahý je tento druh maskary?“

„Prepáčte.“ Znehybnila som oči a zadržala slzy.

„Na liste pozvaných hostí nevidím meno vašich rodičov. Prídu až na druhé predstavenie v sobotu?“

„Nie.“

„Hádam, že chcú vidieť celú show bez nejakého prerušovania, však?“ Zasmiala sa. „Moji rodičia sú rovnakí. Povedala som im koľko ešte musíme urobiť generálnych skúšok a oni povedali, že predstavenie uvidia až keď bude kompletne hotové. Všetko je to o dokonalosti.“

„Bohužiaľ, mňa sa to netýka...“

Zasmiala sa a bľabotala jedno cez druhé, nútila ma tak v tichosti počítať sekundy, kým nebola hotová. Keď mi na tvár naniesla poslednú vrstvu obláčiku púdra, otočila ma tvárou k zrkadlu na druhej strane miestnosti.

„Wow...“ Zašepkala som. „Vážne, wow...“ Vôbec som nevyzerala, že by som plakala. Aj keď som mala viečka pokryté tmavými očnými tieňmi a ona mi namaľovala blízko pravého oka falošnú slzu, vyzerala som ako najšťastnejšia žena na svete.

„Slečna Everhartová?“ Spýtal sa pán Petrova, stál za mnou. „Môžem si vás na minútku požičať?“

„Áno, pane.“ Nasledovala som ho cez dvere do zákulisia a von do prázdnej skúšobnej miestnosti.

„Posaďte sa na lavičku, slečna Everhartová.“ Vytiahol si z vrecka cigaretu a zapálil si. Dym medzi nami stúpal v špirálach a on si ma obzrel odzhora dolu. Z nejakého zvláštneho dôvodu vyzeral rozčúlenejšie než zvyčajne, akoby sa na mňa chystal kričať.

„Pán Petrova...,“ povedala som potichu, „urobila som niečo zle?“

„Nie.“ Pokrútil hlavou. „Vytiahol som ťa odtiaľ sám, pretože chcem, aby si vedela, že včera počas skúšky si proste vyzerala pribratá. Príliš tučná.“

„Čože?“

„Aj keď si tú časť s čiernou labuťou zatancovala nádherne, zachytila si tú pravú mieru hnevu a smútku, zlyhala si – zasrane zlyhala, s bielou labuťou.“ Potom si odkašľal. „Vyzerala si, ako by si bola mysľou niekde inde. Akoby ťa zabíjalo byť na päť minút šťastná a na vrch toho všetkého si ešte aj pribrala.“

Pretočila som oči a odvrátila sa od neho sústrediac sa na autá, ktoré prefrčali dolu ulicou. Jeho urážky sa ma viac nedotkli. To, že ma nazval tučnou sa nedalo porovnať s tým, čo mi povedal minulý týždeň.

„Slečna Everhartová?“ Jeho hlas ma vytrhol z myšlienok. „Áno?“  

„Potrebujem, aby ste to otvorili neskôr?“ Povedal, potľapkal ma po pleci. „Je to veľmi dôležité.“

„Otvoriť čo?“

„Nevideli ste tú obálku, ktorú som vám dal do lona?“ Potiahol si z cigarety. „Mám povedať vašej náhradníčke, aby sa pripravila na tancovanie?“

„Nie.“ Zdvihla som obálku, prstami som prebehla po záhybe. „Nemusíte to robiť, pane.“

„Dobre.“ Zamieril do budovy a podržal otvorené dvere. „A teraz, donúťte ma uveriť, že som pre svoju labuť vybral to správne dievča.“

xxx

„Walterovci tu budú na večeru budúcu nedeľu o šiestej a my potrebujeme, aby si na nich urobila dojem.“ Povedala mi matka cez telefón v ten večer. „Myslím, že sa nám chystajú vypísať na kampaň celkom milý šek.“

„Aké vzrušujúce.“

„Je to vzrušujúce, že?“ Prakticky vykríkla. „Všetko sa deje tak rýchlo a zapadá na to správne miesto úplne dokonale. Akurát dávame dokopy finančné prostriedky, riešime reklamu a...“ Položila som telefón na stôl a pripravila si vedro s ľadovou vodou, trhla som sebou zakaždým, keď som urobila krok. Bola som si istá, že na konci tohto týždňa budem mať novú sadu pľuzgierov, ale pri spôsobe, akým som dnes tancovala na generálke, by to stálo za to. Každý skok som dokončila s ľahkosťou, moji vrstovníci sa mi krok za krokom prispôsobovali a na konci – keď si záverečné číslo vyžadovalo desať piruet, ja som ich urobila päťnásť. Od každého v hľadisku som dostala potlesk v stoji, ale pán Petrova ticho sedel a šúchal si bradu. Pozeral na mňa, naklonil hlavu na stranu a  jednoducho povedal: „Dnešná skúška sa skončila.“ Bol to ten najväčší kompliment, aký som od neho kedy dostala. Usmievala som sa nad tou spomienkou, priniesla som si vedro s ľadom ku gauču a postavila ho dole. Skĺzla som nohami dovnútra a znova si podržala telefón pri uchu.

„Oh, a Yarboroughovci...“ Matka stále rozprávala. „Budúci mesiac v country klube usporadúvajú malú benefičnú akciu na počesť tvojho otca. Budeš sa tam musieť ukázať a nebude to neformálne, takže by som vážne uvítala, keby si mala prosím vlasy vo vlnách. Bude tam aj fotograf z miestnych novín.“

„Nechystáš sa ma opýtať aký som mala deň?“

„Za minútku. Už si dostala tie šaty, ktoré som ti poslala včera?“

Pozrela som sa na plastový obal, ktorý visel na dverách.

„Dnes sme mali generálku Labutieho jazera. Boli tam kostýmoví dizajnéri, aby videli, či je všetko pod novými svetlami v poriadku. Bola to tá najlepšia generálka, akú sme doposiaľ mali.“

„Už si si tie šaty vyskúšala? Myslíš si, že si schopná to urobiť ešte dnes večer?“

„Mama...“

„Ak ti nebudú sedieť, musím ich dať na nedeľnú večeru ušiť na mieru tak rýchlo, ako to len pôjde.“

„Nemohla by si proste povedať – tvoj život je mi úprimne u prdele, Aubrey?“ Povzdychla som si, keď som na prstoch konečne pocítila účinky ľadu. „Cítila by som sa tak desaťkrát lepšia ako teraz.“

„Aubrey Nicole Everhartová...“ Zdôraznila každú jednu slabiku môjho mena. „Prišla si o rozum?“

„Nie, ale začínam strácať trpezlivosť na rozhovor s tebou. Prečo sa mi vôbec obťažuješ volať, ak chceš počuť hovoriť svoj vlastný hlas?“ Nedostala ani len šancu odpovedať. Na druhej linke som mala ďalší hovor, tak som klikla na prijať bez toho, aby som sa pozrela na volajúceho.

„Haló?“ Odpovedala sa.

„Ste Aubrey Everhartová?“ Bol to mužský hlas.

„Áno. Pri telefóne.“

„Výborne. Tu Greg Houston. Som študent, ktorý ma na starosti zápisy a volám preto, aby som vám dal vedieť, že vám schválili prerušenie štúdia na univerzite! Bude to oficiálne akonáhle sa osobne podpíšete na formuláre. Osobne si myslím, že je skvelé, že si dávate pauzu, aby ste pomohli otcovi s kampaňou.“

„ČOŽE?!“

„Urobiť to bola od vás strašne nesebecká vec, slečna Everhartová,“ povedal. „Som si istý, že kedykoľvek sa rozhodnete vrátiť, akademický výbor vám ponúkne kredity za vaše skúsenosti z reálneho sveta. Mimochodom, všimol som si, že ste vyplnili elektronický formulár, ale pokým žijete v okolí 50 míľ od školy, našou politikou je, že sa budete musieť podpísať osobne. Pokiaľ ide o kredity, ktoré ste doteraz nazbierali...“

Všetko okolo mňa sčernalo. Nemohla som tejto sračke uveriť. Chcela som znova vytočiť číslo a nakričať na svoju matku, opýtať sa jej ako si ona a môj otec vôbec dovolili vytiahnuť ma z vysokej školy bez toho, aby mi to oznámili, ale neurobila som to. Jednoducho som zavesila a zostala sedieť – s kamennou tvárou a stratená. Z očí mi padali dole po tvári slzy, ale už som ich viac nemohla cítiť. Nemohla som cítiť ani jednu prekliatu vec. Úplne som vypla telefón, aby som zabránila niekomu ďalšiemu volať mi a vytiahla som obálku od pána Petrova, ktorú mi dal. Predpokladala som, že pôjde o dlhý zoznam urážok alebo novej diety, ale bol to list:  

Slečna Everhartová,

práve som obdržal oznámenie, že na konci semestra opúšťate univerzitu. Aj keď som sklamaný z vašej neschopnosti upozorniť ma na túto novinku vopred, som ohromený pokrokom, ktorý ste dosiahli zatiaľ čo ste boli v mojom programe. Ešte stále ste priemerná tanečníčka, ale vzhľadom na to, že vaši vrstovníci sú všetci otrasní tanečníci, hádam, že by ste na toto ohodnotenie mohli byť hrdá. Za týmto listom je odporúčanie pre Newyorskú baletnú spoločnosť. Vzhľadom na niekoľko nešťastných udalostí sa im v aktuálnom ročníku uvoľnilo pár miest. Nestáva sa to veľmi často a boli by ste hlúpa, ak by ste na ten konkurz nešli. Ak však konkurz absolvujete a nebudete úspešná, bude to znamenať jedine to, že ste nezatancovali tak, ako najlepšie viete (alebo ste nabrali ďalšie nešťastné kilá navyše).

Petrova

Preskočila som na priloženú stránku a všimla si, že deadline na konkurz bol o tri týždne, takže ak by som bola na konkurze a on ma prijali, mohla by som svoju súčasnú hlavnú úlohu nechať za sebou a začať úplne od znova. Tancovať pre Neworskú baletnú spoločnosť bol odjakživa môj sen, ale potom ako som si v šesťnástich zlomila nohu, prispôsobila som sa svojej verzii vysnívanej kariéry. Konkurz bol príliš náročný pre niekoho, kto presedel celý rok, či už sa plne uzdravil alebo nie. No nemohla som sa len tak zobrať a odísť do New Yorku, určite nie sama. A nemyslela som si, že by som mohla opustiť Andrewa bez toho, aby mi aspoň prinajmenšom nedal zaslúžené ospravedlnenie. S povzdychom som sa otočila k notebooku a prihlásila sa na svoj email. Bola som šokovaná, keď som na vrchu svojej emailovej schránky uvidela jeho meno.

Predmet: Výsmech súdu

Slečna Everhartová,

po tretíkrát v tomto týždni ste zmienili v súdnej miestnosti našu bývalú aférku. Hoci ma to neprekvapilo, som v celku sklamaný. Môžete ľutovať následky šukania so mnou, ale ja sakramentsky dobre viem, že ste milovali každú jednu sekundu, keď bol môj vták vo vás. (A predtým než budete klamať a poviete si, že nie, myslite na ten nespočet momentov, keď ste kričali moje meno, keď moje ústa hltali vašu kundičku). Ak by ste možno mysleli na tieto veci namiesto vašich nekontrolovateľnýcha nestálych „pocitov“, nebola by vaša obhajoba na súde na smiech.

Andrew

Vymazala som jeho email a znova si prečítala Petrovov list. Potrebovala som si dnes večer urobiť prieskum konkurzov Neworskej baletnej spoločnosti.

3. kapitola

TRESTNÝ ČIN

Zámerne urobiť niečo nelegálne alebo morálne zlé, čo nikto nemá právo urobiť.

Andrew

Otvoril som ľavú zásuvku na svojom stole hľadajúc fľaštičku aspirinu. Už viac ako týždeň som nespal dobre a som si istý, že väčšina z toho mala čo dočinenia so správami od mojej pojašenej stážistky. Buď to, alebo mi Aubrey otrávila obed. Preskočil som na jej najnovšie správy a zastonal, keď som si prečítal jej rukou písané poznámky:

„Pripadá mi veľmi ironické, že nám môžete zadať úlohu o dôležitosti pravdy a vzťahov, keď ani o jednom z týchto slov nemáte ani poňatia.“

P.S.: „Nehltali“ ste moju kundičku.

Strhol som odkaz a zahodil ho do koša, prečítal si ďalší:

„Prípad, ktorý pojednáva o tom ako šéf preťahuje svoju zamestnankyňu? Aspoň mal ten šéf gule na to, aby vyšiel s pravdou von a priznal, že ju má vlastne rád, namiesto toho, aby ju odkopol preč ako smeti.“

P.S.: Včerajšia extra ingrediancia vo vašej káve bola tenká vrstva rozpusteného sekundového lepidla. Verím, že ste si ju užili!

„Pán Hamilton?“ Vstúpila do mojej kancelárie Jessica.

„Áno?“

„Chcete, aby som vám poslala oblek od Armaniho do inej čistiarne?“ Opýtala sa. „Je to už tretíkrát, čo ste im poslali tie isté nohavice. Nemyslím si, že tá hnedá škvrna z nich zíde.“

„Nie, vďaka.“ Vzdychol som. „Len mi sem objednajte nejaké nové, prosím.“

„Vykonám!“ Prešla po mne očami, keď odchádzala a ja som okamžite odmailoval Aubrey.

Predmet: Super lepidlo

Tvoju zasranú kávu už dlho nepijem, ale odvtedy čo si opäť dokázala aký neskúsený si nováčik, keď príde na právo, budem si tvoje ručne písané poznámky odkladať, takže aj moji priatelia budú vedieť, kto stojí za mojou vraždou. Dospej!

Andrew

Predmet: Re: Super lepidlo

Nemáš žiadnych priateľov. Ja som bola tvojim jediným. A je mi jedno, či si odložíš moje ručne písané poznámky, pretože ja som si odložila všetky tvoje EMAILY – špeciálne tie, ktoré hovoria „Príď do mojej kancelárie, takže cez obedňajšiu prestávku môžem jesť tvoju kundičku“, alebo „Milujem spôsob ako vyzerajú tvoje ústa, keď sú obalené okolo môjho vtáka“. Ty prvý!

Aubrey

Začal som písať odpoveď – nebol som ochotný nechať jej posledné slovo, ale počul som ako si Jessica odkašľala.

„Ešte niečo s čím by som vám dnes mohla pomôcť?“ Pozrel som sa hore. „Prisahal by som, že ste práve odišli z mojej kancelárie.“

„Vo firme sa šepká, že máte dnes narodeniny.“

„Dnes nemám narodeniny.“

„Ale to nie je to, čo tvrdia na personálnom.“

„Personálne je len hromada sračiek.“ Pozrel som sa do šálky s kávou na okraji stola, všimol si, že káva nebola vôbec hnedá. Bola oranžová. „A keď už hovoríme o personálnom, mohli by zakázať slečne Everhartovej dotýkať sa kávovaru?“

„Pochybujem.“ Pristúpila bližšie. „Medzi nami, v odpočinkovej miestnosti pre vás chystáme večierok. Akože, hneď teraz. Čakali sme, keď si urobíte prestávku, ale nespravili ste to, takže...Môžete za chvíľu prísť?“

„Povedali ste mi práve nie na moju žiadosť ohľadom kávovaru?“

„Zariadim to potom ako prídete na svoju párty.“ Usmiala sa a siahla po mojej ruke, ale ja som sa postavil sám.

„Vášmu dedkovi som pri viacerých príležitostich hovoril, že neoceňujem narodeninové oslavy jeho zamestnancov.“ Pokrčila ramenami a viedla ma chodbou.

„Uistite sa, že budete vyzerať prekvapene. Dalo mi to dosť práce...vždy pre vás spravím niečo extra navyše.“

Ignoroval som spôsob, akým si oblízala pery. Strčila do dverí, aby ich otvorila a potom vyhodili všetci zamestnanci do vzduchu konfety a vykríkli „Všetko najlepšie, pán Hamilton!“ Potom začali spievať Happy Birthday – mimo tóninu a strašne falošne. Prešiel som k oknu, kde stála malá biela torta s modrými sviečkami a sfúkol ich ešte predtým, ako skončila pesnička.

„Všetko najlepšie, Andrew!“ Pán Greenwood mi podal modrú obálku. „Koľko dnes máš?“

„Súdiac podľa toho, že dnes nemám narodeniny, toľko ako včera.“

Zasmial sa, ešte stále sa chytal, keď som si z neho uťahoval. Zo žartu sa držal za brucho, pokynul jednému zo stážistov, aby nás odfotili. Keď fotoaparát bleskol, všimol som si ako si Aubrey stojaca v rohu prekrížila ruky. Nad každým pokrútila hlavou a keď sa jej oči konečne stretli s mojimi, zamračila sa.

„Mám tu niečo...“ Jessica mi do ruky vtisla malú čiernu krabičku. „Ale myslím, že bude lepšie, ako to otvoríte za zatvorenými dverami, keď budete sám a budete na mňa myslieť.“

Začervenala sa a odišla preč. Urobil som si mentálnu poznámku vyhodiť čokoľvek to bolo do koša, a namiesto toho okamžite opustiť párty. Kráčal som po miestnosti a hovoril každému ďakujem – každému internistovi pripomínal, že či sú „narodeniny“ alebo nie, úlohy musia stále do konca dňa doriešiť. Pristúpil som k Aubrey s napriahnutou rukou, ale vycúvala a vošla do susednej predsiene.

„To ste vážne taká nezrelá, slečna Everhartová?“ Šiel som za ňou, otočil ju k sebe tvárou, keď sa dvere zatvorili.

„Ste vážne až tak krutý?“ Pozerala sa na mňa. „Dali ste mi dnes ráno oveľa viac úloh než komukoľvek inému len preto, aby ste mi pred nimi mohli neskôr nadávať. Všetko len preto, že som vás jednoducho znova strápnila na súde.“

„Naozaj by ste si mali byť vedomá, čo ste kurva robili, keď ste ma chceli strápniť na súde.“ Neumýselne som ju schmatol za ruky a trel jej prstami pokožku. „A dám vám ešte viac roboty, takže by vám nezostal čas robiť mi kávu, o ktorej som až do dnešného rána, iba predpokladal, že je otrávená.“

„Odkedy je „pľuvanec“ jed?“

„Dlhujete mi ďalší zasraný oblek...“ Stíšil som hlas. „Máte vôbec predstavu koľko---„

„Nie.“ Prerušila ma. „Máte vôbec predstavu ako veľmi ste sa zmenili? Vážne mi chýba, keď som bola Alyssa a vy ste boli Thoreau.“

„Vtedy, keď ste boli zasraná klamárka?“

„Vtedy, keď ste so mnou zaobchádzali lepšie...“

Pozerala mi do očí – túžobne. Moje ruky samé našli jej pás, pritisli ju ku mne. V okamihu boli na nej moje ústa a my sme sa bozkávali ako keby sme sa nevideli roky – bojovali sme medzi sebou o nadvládu. Prstami som putoval k jej zipsu vzadu na šatách, cítil ako mi proti jej stehnu tvrdne penis. Pritisla sa na moju hruď a dovolila prekĺznuť môjmu jazyku hlbšie do jej úst, ale nakoniec sa odo mňa odrthla a odstrčila ma. Vyzerala absolútne znechutená, otočila sa a vyrazila z miestnosti. Predtým než som ju nasledoval do izby, kde sa odohrávala párty, napravil som si kravatu, ale ona tam už nebola.

„Chystáš sa krájať tortu, Andrew?“ Zavolal na mňa pán Bach. „Alebo chceš, aby to spravila ako inokedy Jessica?“ Jessica zdvihla nôž a žmurkla na mňa.

„Môže ju rozkrojiť Jessica,“ povedal som. „Ja budem hneď späť.“ Vyšiel som von a zamieril do kancelárie stážistov – kráčal som priamo k Aubreynej kóji. Tvár mala červenú ako repa a práve si pchala zložky do kabelky.

„Nedovolil som vám, aby ste odišli skôr.“ Pristúpil som pred ňu.

„Ani ja som vám nedovolila, aby ste so mnou zaobchádzali ako s hovnom, ale vy ste odviedli sakra dobrú prácu, nie?“

„Práve ste povedali, že som s vami nezaobchádzal ako s hovnom, keď som si myslel, že vaše skutočné meno bolo Alyssa, aj keď som si myslel, že ste zkurvená klamárka.“

„Preto má byť vaše súčasné správanie akože prijateľné?“

„Ospravedlňuje ho.“ Ticho.

„Už to viac nemôžem robiť, Andrew...“ Potriasla hlavou.

„Znamená to, že sa na súde prestaneš správať ako decko? Znamená to---„

„Tu.“ Prerušila ma a pritisla mi na hruď striebornú krabičku. „Kúpila som ti to pred pár týždňami, ešte predtým ako Jessica naplánovala tvoju narodeninovú párty.“

„Napľula si do toho.“

„Mala som.“ Zodvihla si tašku a prehnala sa okolo mňa, zamierila k východu.

Časť mňa vlastne chcela ísť za ňou, aby som ju prinútil vysvetliť mi, čo myslela tým „už to viac nemôžem robiť“, ale vedel som, že by to bolo zbytočné. Len hovoriť s ňou menej ako tri minúty ma vzrušilo a ja som si v prvom rade potreboval spomenúť, prečo som „nás“ ukončil. Vrátil som sa do odpočinkovej miestnosti a poďakoval sa posledným stážistom, pozrel som sa na fotku, ktorú zavesilo na stenu personálne oddelenie. Bola to koláž profesionálnych fotiek s narodeninovým klobúkom prilepeným ku mojej hlave. V žiarivo modrej tam bolo napísané „Všetko najlepšie, Andrew! GBH ťa miluje!“

V skutočnosti som mal narodeniny o mesiac neskôr – v decembri, v deň, kedy som už veľmi dlho neoslavoval. A hoci by som to nikdy verejne nepriznal, tak trochu som bol rád, že ľudia z GBH boli ochotní so mnou osláviť moje narodeniny – či už skutočné alebo nie.

„Koľko kúskov torty chcete, aby som pre vás zabalila, pán Hamilton?“ Poklepala ma Jessica po pleci.

„Tri,“ povedal som. „A vezmem si aj pohár limonády.“

„Nezostanete na hru „Kto vie o pánovi Hamiltonovi to najlepšie“?

„Nikto z vás ma nepozná.“

Vrátil som sa do svojej kancelárie a zamkol dvere, položil som si narodeninové darčeky na poličku s knihami. Obálka od pána Greenwooda obsahovala poznámku, že si cení moju tvrdú robotu a zasvätenie sa firme. Pod odkazom bola darčeková poukážka od jeho multimiliónovej rodiny na kurz golfu.

Na darčekoch od stážistov boli prilepené upomienkové listy, v ktorých prosili o predĺženie lehoty pre svoje úlohy. Všetky som strčil do skartovača. Ďalšia na rade bola čierna krabička od Jessicy a tak veľmi ako som ju chcel zahodiť a už nikdy na ňu nepomyslieť, nemohol som odolať, aby som nezistil, čo mi kúpila. Odkryl som vrch a dal preč papier, vytiahol som jemný kus hodvábu s odkazom:

Niekde som začula, že si ich rád nechávate vo vrecku...tu sú moje.

P.S.: Dala som si ich dole na toalete pred piatimi minútami.

Ježíííš...

Pochoval som jej nohavičky na dne odpadkového koša a odkaz som pokrčil. Chvíľu som pozeral na striebornú krabičku od Aubrey. Premýšľal som nad tým, či by som ho mal rozbaliť až neskôr, ale nemohol som si pomôcť, aby som neodlupoval papier. Vo vnútri krabičky bol malý čierny rámik na fotku. Bol vyrobený ručne – na železnom rámiku boli  nalepené obrázky baletných špičiek, právnické váhy a hladkými bielymi písmenami slová „Alyssa” a „Thoreau”. Obrázok v ňom bol o nás, jeden z tých, kde mi v mojej posteli ležala na hrudi a usmievala sa do foťáku. Líca mala červené – aké boli vždy po sexe a oblečená bola do jedného z mojich tričiek. Spomenul som si, ako ma donútila urobiť túto fotku – trvala na tom, že „ju nebude nikomu ukazovať“ a chcela ju len pre seba. Dokonca ma donútila, aby som sa usmieval...položil som rámik a vybral z krabice ešte jednu vec – žiarivé strieborné hodinky s nápisom, ktorý sa tiahol po zadnej strane:

Predmet: Ty

Mám ťa rada ako „Thoreaua“, ale milujem ťa ako Andrewa. Aubrey (Alyssa)

xxx

Môj pohár vína zostal v reštaurácii Arbors nedoknutý, vosk zo sviečok sa prelieval a stekal na stôl. Každú chvíľu som očakával svoje rande, ale nemohol som prestať civieť na hodinky, ktoré mi dala Aubrey. Jasne premyslela každú časť a detaily, žiaden z prvkov nemal chybu. Všimol som si v hodinkách dve navzájom prepletená „A“ a ešte predtým, na slnečnom svetle, že som mal svoje meno vyryté na okraji rámika.

„Si Thoreau?“ Prerušil moje myšlienky ženský hlas, prinútil ma zdvihnúť pohľad.

„To som.“ Usmiala sa a posadila sa naproti mne. „Dúfam, že ti to nevadí, ale som tu pravidelný zákazník, takže som požiadal čašníčku o to, čo si dávam zvyčajne. Povedal som jej, že si dáš to isté.“

„Ani v najmenšom mi to nevadí.“ Vnútro hrude mi zalial malý pocit viny, ale nebol dostatočný na to, aby odviedol moju pozornosť od toho, čo som dnes potreboval: Kundičku. Tak rýchlo, ako je to len možné.

Čašníčka pred nás položila dve pariace sa jedlá a ja som skontroloval čas. Bol som ochotný dať tejto žene hodinu.

„Takže, akých typov prípadov sa obvykle držíš?“ Opýtala sa.

„Z väčšej časti firemné, ale už som takisto robil aj štátne a daňové.“

„Zaujímavé. Žiješ v Durhame dlho?“

„Príliš dlho.“

„A toto je tvoj obvyklý postup?“ Oprela sa dozadu na stoličke, prešla nechtami po jej povrchu. „Zostať iba jednu noc?“

„Je to pre teba problém?“

„To nikdy.“ Nadvihol som obočie a znova sa na ňu pozrel. Vlastne bola celkom lákavá – dlhé blond vlasy, krivky a energické prsia. Mimo fyzických atribútov sa zdalo, že máme veľa spoločného. V susednom meste pracovala ako ozajstná právnička, väčšinou čítala rovnaké knihy, a podľa toho čo mi povedala po telefóne, zdieľali sme aj porovnateľný sexuálny apetít.

Naše predjedlá prichádzali a odchádzali, konverzácia sa vliekla ďalej, ale hodinky od Aubrey mali stále časť mojej pozornosti.

„Niečo ťa trápi?“ Moje rande mi pred tvárou mávlo rukou. „Spomínam si, že si bol po telefóne trochu zhovorčivejší.“

„Som v pohode.“ Zamával som na čašníka, že zaplatím. „Som len unavený.“

„Príliš unavený na šukanie?“

„Na šukanie nie som unavený nikdy.“ Začervenala sa, jednu nohu si prehodila cez druhú a naklonila sa cez stôl. „Čakala som na to celý týždeň.“

Neodpovedal som. Jednoducho som len podpísal šek a postavil sa, natiahol som sa po jej ruke. Prešli sme priamo cez hotelovú halu a rovno k výťahom. V momente, keď sa na výťahu zatvorili dvere, pristila svoje pery na moje a zaplietla mi prsty do vlasov.

„Kurva...“ Zastonal som, keď jej jedna ruka skĺzla dole k môjmu opasku. Ústa mi presunula na krk, ako sme stúpali na najvyššieho poschodie, zubami mi odierala pokožku. Zaúpela, zalapala po dychu, keď som ju uchopil za pás a bozkával späť – ovládajúc jej jazyk tým svojim. Vytiahol som jej gumičku z copu a odhodil ju na podlahu. Zatvoril som oči a pohrúžil sa do našich bozkov – mučivo som jej hrýzol do pery, keď sa snažila odtiahnuť. Vkĺzla mi kolenom medzi nohy, keď mi uvoľnila opasok a ťahala za zips.

„Ako dlho budeme dnes večer šukať?“

„Tak dlho ako budeš chcieť.“ Vzal som jej cez blúzku do dlaní prsia, rukou som sa prešmykol pod jej podprsenku.

„Ahhhh...“ Zamumlala, keď som jej pohladil bradavku.

Dvere od výťahu sa rýchlo otvorili, ale naše telá zostali prepletené, ako sme si hľadali cestu k apartmánu. Jej pery sa znova naklonili k mojim, keď sme dorazili do izby – narážajúc do lámp a bielizníkov. Teraz stonala hlasnejšie, sotva sa sama kontrolovala, keď som jej rozopol šaty a odháčkoval podprsenku. Cítil som jej ruky na svojom páse – ťahala mi nohavice na zem a keď mi chrbát narazil na stenu, uvedomil som si, že je predo mnou na kolenách.

Naklonila sa dopredu, rukou mi prešla po vtákovi hore a dolu, požiadala ma, aby som jej povedal, ako strašne chcem jej pery na svojom vtákovi.

„Ja neviem...“ Pokrútil som hlavou, keď som si uvedomil, že po celý ten čas som fantazíroval o Aubrey.

„Nechystáš sa o to prosiť?“ Usmiala sa, naklonila sa hlavou bližšie.

„Prestaň.“ Schmatol so ju za vlasy a jemne ju odtiahol preč.

„Je niečo zle, Thoreau? Namiesto toho chceš najprv urobiť ty mňa? Mala by som sa dostať do postele alebo na stoličku?“

Nobol som chopný zachytiť zvyšok otázky, obrázky Aubrey mi zatemňovali mozog, napádali všetky moje zmysly. A čím viac som sa pozeral na túto ženu, ženu, ktorá nebola ani zďaleka taká krásna ako Aubrey, tým viacej mi mäkkol vták. Kurva...

Vytiahol som si nohavice znova hore a zazipsoval ich.

„Už sa viac necítim na to, aby som ťa pretiahol. Môžeš odísť.“

„Prepáč?“ Nasala vzduch a prekrížila si ruky. „Čo si to práve povedal?“

„Povedal som, že sa necítim na to, aby som ťa ošukal.“ Povedal som pomaly. „A potom, že môžeš ísť. Uži si zvyšok noci.“

„Chystáš sa ma vyhodiť? Proste len tak?“

„Rada by si, aby som ti zarezervoval inú izbu?“

„Čo sa stalo s tým mužom, ktorého som stretla online?“ Postavila sa. „O tom to po celý čas bolo? Je to nejaký druh hry, v ktorom vezmeš ženy von, nahovoríš im sexy veci, ktoré si pravdepodobne vyčítal niekde z internetu, potom ich prinútiš, aby boli nahé vediac prekliato dobre, že nevieš ako šukať?“

„Definitívne viem ako šukať.“ Zúžil som na ňu oči. „Len sa proste necítim na to, aby som ošukal práve teba.“

„Nemôžem...nemôžem tomu uveriť...“ Spadla jej sánka. „Ty zkurvený debil!“

„Debil? Áno. Zkurvený. Bohužiaľ nie. Môžeš sa presvedčiť, že cestou von zatvoríš dvere?“ Navliekla na seba veci a zodvihla kabelku. „Vedľa tvojho profilu na Date-Match vyvesím oznam. A vieš čo ešte urobím? Takisto sa chystám napísať hodnotenie o našom stretnutí. Uistím sa---„

„Bežne takto rozprávaš, keď sa obliekaš?“ Zrušil som ju a posadil sa na posteľ. „Som si istý, že je to činnosť, ktorá nevyžaduje konverzáciu.“

Penila, vkĺzla do topánok a vybehla z miestnosti - zabuchujúc za sebou dvere. Počkal som, kým som nepočul cinknutie výťahu a ležal na matraci. Snažil som sa čo najviac myslieť na niečo alebo niekoho iného okrem Aubrey, ale stále bola všetkým, čo mi prišlo na myseľ. Čo sa to kurva deje? Pozeral som do stropu ďalšiu hodinu, nebol som schopný spamätať sa z toho, ako som cítil jej ústa proti svojim skôr v ten deň vo svojej kancelárii. Aj keď to bolo len na pár sekúnd. Potreboval som prísť celej veci na koreň, vytiahol som z vrecka telefón a zavolal jej.

„Haló?“ Zodvihla to po druhom zazvonení. „Haló?“

„Prečo si mi kúpila hodinky, Aubrey?“

„Prečo ťa to zaujíma?“

„Nezaujíma, ale prečítal som si ten nápis na zadnej strane.“ Ticho. „Potrebujem sa ťa na niečo opýtať,“ povedal som.

„Iba ak sa ťa môžem ja opýtať na pár vecí prvá...“

„Do toho.“

„Ako môžeš byť taký neústupný v súvislosti s čestnosťou, keď si nebol celkom úprimný ani ku mne?“

„K tebe som bola absolútne úprimný.“

„Začínam veriť, že tvoje skutočné meno vážne nie je Andrew Hamilton...“

„Takže stále sleduješ mňa a moju minulosť online? To už vážne nemáš nijaké iné koníčky?“

„Kto je EH?“ Hlas mala zničený. „Prečo ti na stene visia tie dva listy? Prečo sú vyryté na všetkých tvojich manžetových gombíkoch?“

„Aubrey...“

„O čo ide medzi tebou a Avou? Videla som ju minulý týždeň vychádzať z tvojej kancelárie a ona sa na mňa uškrnula.“

„Volám nevhod?“

„Áno.“ Zťažka dýchala. „Toto je veľmi zlý čas na volanie. Prečo proste nezavesíš a nejdeš do hotela Marriott, takže by si mohol ošukať niekoho iného?“

„Práve som v hoteli Marriott a vlastne som sa chystal pretiahnuť niekoho iného.“ Na niekoľko sekúnd bola ticho.

„Nechcem...nechcem už od teba počuť nič viac, Andrew.“

„Čo si práve povedala?“

„Povedala som, že už od teba nechcem nič počuť. Už mi kurva nikdy viac nevolaj.“

Zavesila.

4. kapitola

BEZVÝCHODISKOVÁ SITUÁCIA

Neschopnosť oboch strán dosiahnuť diplomatické riešenie.

Aubrey

O niekoľko dní neskôr...

Srdce ma ešte stále bolelo – namotané, a hoci som Andrewovi povedala, aby mi už nikdy znoval nevolal, a že som už od neho nechcela nič počuť, nemohla som sa pohnúť ďalej, pokým nedostanem ospravedlnenie. Potrebovala som ho...potom ako som mu dala tie hodinky mi bolo zle od žalúdka a naivne som očakávala, že mi zavolá a povie „Tiež ťa milujem,“ ale on sa tváril akoby to nič neznamenalo. Bez klopania som otvorila dvere jeho kancelárie a zatvorila ich za sebou. Nadvihol obočie, keď som pristúpila k jeho stolu, ale nezavesil telefón.

„Áno, to bude v poriadku,“ povedal do telefónu.

„Musím s tebou hovoriť.“ Vyhŕkla som. „Hneď.“

Naznačil mi, aby som sa posadila, ale pokračoval v hovore. „Áno. To bude fungovať rovnako dobre.“

Posadila som sa a prekrížila si ruky, snažila som sa na neho nepozerať príliš tvrdo. Dnes bol samá dokonalosť – vyzeral jebateľnejšie ako zvyčajne s čerstvo ostrihanými vlasmi a v zbrusu novom šedom obleku. Jeho oči si ma ako vždy intenzívne všímali a ja som si všimla, že mal hodinky, ktoré som mu dala. Zladil ich k zodpovedajúcim manžetovým gombíkom.

Možno som to potom všetkom prehnala...

„Dobre...“ Oprel sa dozadu v kresle a na klávesnici si napísal pár poznámok. „Uvidíme sa dnes večer o ôsmej, Sandra. Izba 225.“

Prepadol sa mi žalúdok.

„Niečo s čím vám môžem pomôcť, slečna Everhartová?“ Zložil telefón. „Existuje nejaký dôvod prečo ste vtrhli do mojej kancelárie bez zaklopania?“

„Už si ošukal niekoho iného?“

„To je seriózna otázka?“

„Už si ošukal niekoho iného? Tak áno?“

„Záleží na tom?“

„Áno, záleží kurva na tom...“ Vrela vo mne krv, keď som sa postavila.

„Spal si už s niekým iným?“

„Ešte nie.“ Prižmúril na mňa oči a takisto sa postavil, kráčal ku mne. „Ale naozaj neviem, prečo by sa ťa to vôbec malo týkať.“ Pozrela som sa na jeho zápästie.

„Prečo nosíš tie hodinky, ak to necítiš rovnako ako ja?“

„Sú to jediné hodinky, ktoré sa hodia k mojim novým manžetovým gombíkom.“

„To si vážne až taký slepý?“ V očiach som mala slzy. „Si–-„

„Už dávno som ti povedal, že city nerobím – že ak by sme do toho my dvaja zkurvene išli, bol by to náš koniec.“ Dal mi prameň vlasov za ucho. „Uvedomil som si ale, že som s tebou prekročil čiaru, osobne aj profesionálne, takže určité percento viny nesiem aj ja.

„Percento?“

„Bola by si rada keby som dotiahol firemného účtovníka? Som si istý, že by prišiel na presné číslo.“

„Andrew...“ Bola som na pokraji prehry.

„Pretože sme prekročili hranice a preto, že sme boli predtým naozaj priatela, som ochotný vrátiť sa k tomuto usporiadaniu.“ Pokrútila som hlavou, keď mi naklonil bradu a pozrel sa mi do očí. „Stále sa môžeme v noci rozprávať po telefóne,“ povedal. „Môžeš mi rozprávať o balete, svojich rodičoch, o svojom živote...a byť vo svojich citoch úprimná. Ja ti porozprávam o svojom živote, ale vynechám moje jednodňové nočné dostaveníčka až pokým sa kompletne neprenesieš cez to, o čom si myslíš, že sme do pekla my dvaja mali.“

„Povedala som ti, že ťa milujem...“ Slová sa mi vyhrnuli z úst samé.

„A ja som ti povedal, že by si nemala.“

„Nemôžeš byť naozaj taká necitlivá a chladná osoba, Andrew...“

„Čo chceš, aby som ti povedal, Aubrey?“ Jeho tón sa zmenil. „Že tvoja kundička bola taká magická a otvorila mi oči a prinútila ma zmeniť kvôli tebe všetky svoje zvyky? Že nemôžem žiť alebo dýchať bez toho, aby som vedel, že budeš po mojom boku? To je to čo čakáš, že ti poviem?“

„Nie.“ Snažila som sa neplakať. „Jednoduché ospravedlnenie za–-„

„Za to, že som vykopol tvoju zvedavú prdel zo svojho bytu?“ Pozeral na mňa. „Pretože som sa ti snažil zabrániť v pocitoch, ktoré cítiš práve teraz? Fajn. Je mi ľúto, že som to neurobil skôr!“

Nakoniec som odolala nutkaniu napľuť mu do tváre a ustúpila som. Oficiálne som ním pohŕdala. „Nie si tým mužom, o ktorom som si myslela, že si bol.“

„To je dobre, pretože som si istý, že ten muž je v celku úbohý.“ Krátko zatvoril oči a povzdychol si. „Pozri, Aubrey...“

„Je to slečna Everhartová.“ Zasyčala som a odkráčala priamo ku dverám. „Slečna. Zasraná. Everhartová! Ale žiaden strach, už nikdy nemusíte mať obavy, že ho použijete, pretože ma už znova neuvidíte!“ 

Zabuchla som dvere tak silno až sa zatriasli okná na druhej strane haly. Ignorovala som Jessicin podozrievavavý pohľad, keď som vyrazila na parkovisko a celú cestu uháňala do banky. Zo svojho sporiaceho účtu som vybrala každý jeden dolár, zavolala na autobusovú stanicu dole v meste – opýtala sa koľko stojí cestovné za jednosmerný lístok do New Yorku.

„Bolo by to 79,86 dolárov,“ povedal mi operátor. „Je to lacnejšie o 10 dolárov, ak si kúpite aj spiatočný lístok.“

„Spiatočný lístok nebudem potrebovať.“ Šoférovala som k svojmu bytu. „Môžete mi povedať, kedy odchádza ďalší autobus?“

„Dnes večer. Chcete, aby som vám ho hneď teraz zarezervoval?“

„Presne tak.“ Odrecitovala som mu kvôli peniazom číslo svojej kreditnej karty a počúvala, keď mi odporúčal, že sa musím ísť prejsť po Brooklynskom moste kedykoľvek na to budem mať príležitosť. Potom som zavesila, dohodla si taxík a poslala rýchlu správu svojej spolubývajúcej:

Niečo sa stalo a ja sa musím vysťahovať tak rýchlo, ako to len pôjde...polovicu svojho nájomného dám majiteľovi a nájdem spôsob, akým si pošlem zbytok svojich vecí. Kľúče ti nechávam pod tou ružou v práčovni.

Aubrey

Schmatla som zo svojho šatníka dva veľké kufre, napchala do nich čokoľvek som mohla nájsť a do kabelky som si strčila odporúčací list od pána Petrovu. Keď mi vytanulo na mysli („Ten kretén má stále moje nohavičky...musím si ich nakúpiť viac“), zavolala mi matka.

„Áno?“ Zdvihla som.

„Prepáč, Aubrey?“ Povedala.

Pretočila som oči. „Haló?“

„Oveľa lepšie.“ V hlase mala úsmev.

„Kedy by som ťa mohla očakávať dnes večer v The Grove?“  

„Nikdy. Neprídem!“

„Ušetri ma svojej zlej nálady, Aubrey. Na tejto prvej večeri sa točí veľké množstvo peňazí. Chceš, aby sme ťa ja a tvoj otec niekde vyzdvihli?“

„Povedala som, že neprídem. Nepočula si ma?“

„Aubrey...“ Stíšila hlas. „Posledných pár týždňov som sa snažila držať bokom, ale vieš čo? Som chorá a unavená z toho, ako si voči otcovým ambíciám bezohľadná a sebecká. Ani jeden z nás sa síce nezaujímal o tvoje názory na voľby, ale pokým si členom tejto rodiny, žiadam ťa–-„

„Choď do pekla!“ Zavesila som a pokračovala ešte rýchlejšie v balení.

Predmet: Taxi

Slečna Aubrey Everhartová, váš taxík dorazil na adresu, ktorú ste zadali. Bude tam čakať presne 5 minút.

Durham Cab Co.

Ponáhľala som sa do kúpeľne a naplnila igelitovú tašku toaletnými potrebami, potom som ju dala do kufra a zamierila von.

„Autobusová stanica, správne?“ Taxikárka sa na mňa usmiala, keď som sa priblížila.

„Áno, prosím.“ Vzala mi batožinu a dala ju do kufra, keď som skĺzla na zadné sedadlo. Cítila som ako ma bolí srdce každú sekundu, ktorá prešla a tak veľmi ako som chcela vytesniť myšlienky na Andrewa, obrázky jeho tváre sa mi dostali do mozgu. Premietala som si poslednú noc, ktorú sme celú strávili spoločne, noc predtým, než ma vykopol zo svojho bytu a bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila pochopiť čo sa stalu v tú ďalšiu noc, nemohla som. Všetko čo som mohla robiť, bolo len plakať.

Pri kolene mi zavibroval telefón a ja som nadskočila, dúfajúc, že uvidím meno pána Petrovu, ale bol to len Andrew.

„Haló?“ Zodvihla som.

„Čo robíš?“

„V stredu mávam baletnú skúšku...nemal by si to už teraz vedieť?“

„Ak by si bola práve teraz na skúške baletu, nemohla by si mi zodvihnúť telefón.“ Ticho. „Aubrey?“ Znelo to, že má starosť. „Ty plačeš?“

„Nie,“ klamala som, zvýšila som hlasitosť na svojom autorádiu.  

„Čo sa deje?“

„Nič. Práve som povedala–-„

„Prestaň mi kurva klamať, Aubrey,“ povedal. „Čo sa s tebou deje?“

„Poslali ma dnes zo skúšky domov.“

„Ok. A?“

„Nie je v tom žiadne „A“...“ Oči sa mi zaliali slzami. „Nikdy predtým ma neposlali domov. Prinútil ma cítiť sa dnes ako hovno. Dokonca povedal priamo predo mnou mojej náhradníčke, aby sa pripravila na moje miesto a potom mi povedal, aby som sa až do budúceho týždňa nevracala...“

„Už som ti povedal dôvod prečo to robí. Prečo mi neveríš?“

„Pretože som dnes bola vážne otrasná,“ priznala som. „Mám opuchnuté nohy, pretože som si ich správne neobviazala, takže som bola väčšinu dňa v počítaní o osminu mimo...“ Vzdychol si.

„Som si istý, že si bola stále desaťkrát lepšia ako všetci ostatní. Nemyslíš?“

„Nie..“

„Ver mi. Som si celkom istý, že on–-„

„Môžem dnes večer prísť?“ Prerušila som ho dúfajúc, že povie áno, ale všetko čo som počula bolo ticho. Viem, že som tých prvých pár nocí strávených spolu dosť tlačila na šťastie, ale nechcela som, aby to bola vzácna vec. Chcela som viac.

„Chystáš sa mi odpovedať, Andrew?“

„Áno,“ povedal. „Môžeš prísť. Kde si?“

„Vonku pred tvojimi dverami.“ Otvoril o sekundu neskôr a prezrel si ma odzhora dolu, nadvihol obočie.

„Bol by som ťa vyzdvihol.“

„Skoro som ťa o to požiadala...“ Chytil ma za ruku a vtiahol dnu, oči držal zamknuté na mojich. Keď sa dvere zatvorili, pritiahol si ma do náručia a pokrútil nado mnou hlavou.

„Čo to robíš, Aubrey?“

„Čo tým myslíš?“

„Prečo stále porušuješ každé jedno pravidlo, ktoré mám?“

„Prečo mi to stále dovolíš?“

Bez ďalšieho slova pritisol pery na moje a rukami skĺzol na môj pás – šikovne mi rozopol sukňu, rýchlo ju stiahol dole na zem. Jeho ruky sa pásli na mojom zadku hľadajúc moje nohavičky, ale žiadne tam neboli.

„Pripomeň mi, aby som ti vrátil tvoju zbierku.“ Ticho sa zasmial a viedol ma k pohovke. Pustil mi ruku a potom sa posadil na zem pozerajúc na mňa. Rozopol si nohavice, vytiahol kondóm a pomaly si ho natiahol na vtáka. Začala som sa skláňať nižšie, takže som sa mohla posadiť vedľa neho, ale chytil ma za stehná.

„Zastav,“ povedal. „Nechcem, aby si sedela na zemi.“

„Ok,“ Obzrela som sa cez plece. „Chceš, aby som sa posadila na kávový stolík?“

„Nie...“ Putoval prstami po mojich stehnách. „Na moju tvár.“

„Čože?“

„Posaď sa kundičkou na moju tvár.“ Stále som stála, bez slov – neschopná spracovať o čo ma práve požiadal. Pozeral na mňa, pritiahol ma k sebe bližšie a potľapkal ma po ľavej nohe.

„Zdvihni si ju na tento vankúš za mnou.“ Prikazoval mi očami a ja som pomaly zdvihla nohu a pritisla ju do vankúša. „Dobré dievča.“ Rukami sa mi otrel o vnútornú stranu stehien, na pokožku mi vsádzal bozky.

„Chyť ma za vlasy...“ Moje ruky si našli cestu na jeho hlavu, keď do mňa vkĺzol dvomi prstami a pohyboval s nimi pomaly hore a dolu. Jazykom sa vrhol na môj klitoris a zastonal.

„Budeš dnes nasledovať moje pokyny?“

„Áno...“

„Potrebujem, aby si sa pokiaľ možno nehýbala.“

Jedna z jeho rúk mi podobrala zadok, vzala ho do dlane, keď pokračoval v rozťahovaní mojej kundičky prstami.

„Môžeš to pre mňa urobiť?“ Prikývla som, nechala som uniknúť z úst tiché zastonanie.

„To má byť áno?“ Ani mi nedal šancu odpovedať. Vtiahol môj opuchnutý klitoris do úst, vďaka čomu sa mi okamžite podlomili kolená. Treštila som oči, kričala, keď mi zovrel boky a zľahka mnou pohupoval proti svojim ústam – lízajúc každú moju časť jazykom, zachytávajúc každú moju kvapku.

„Andrew...“ Sotva som mohla počuť vlastný hlas. „Andrew...“

Pravá noha mi nevydržala na podlahe a takmer som spadla dopredu, ale on ma chytil a stále ma držal – ústa nedal vôbec preč. Silno som ho potiahla za vlasy, prosila ho, aby spomalil, aby mi dovolil kontrolovať tempo, ale k ničomu to neviedlo. Pokračoval v šukaní ma ústami, ignoroval každý môj výkrik.

Keď sa mi šklbali boky a cez telo mi prebiehalo chvenie, obalil mi okolo nôh ruky a pomaly si ma stiahol dole na svojho vtáka.

„Ahhh...“ Vydýchla som, keď sa do mňa pochovával centimeter po centimetri. „Ja...ja...“

„Ty, čo?“ Pobozkal ma raz na čelo, akonáhle bol celý vo mne. „Nechceš si na mne takto zajazdiť? Radšej by si bola, keby som ťa cez niečo ohol?“

Pokrútila som hlavou a on mi prekryl bradavky ústami, víril jazykom okolo nich, pokým nestvrdli. Bez toho, aby mi to prikázal som ho rukami objala okolo krku a pohla som sa hore a dole na jeho vtákovi.

„Tvrdšie...“ Uhryzol ma do krku. „Chcem, aby si ma ošukala tak tvrdo, ako ťa šukám ja...“

Drvila som ho svojimi bokmi znova a znova, tak silno, ako som len mohla, ale on ma schmatol a začal do mňa vrážať svojimi bokmi hore zo zeme.

„Andrew, spravím sa...“ Kričala som, keď úplne prevzal velenie. „Už budem–-„

Plesol ma po zadku a moje telo to nakoniec vzdalo, keď sa spravil aj on. Bez dychu som sa oprela o jeho hruď, ale on ma nenechal dlho oddychovať. Pokojne sa mi vytiahol z lona a postavil sa – vybehol odhodiť kondóm. Zamieril späť ku mne, vzal ma do náručia a odniesol ma do svojej spálne, jemne ma položil do prikrývok. Pretočila som sa na tú stranu postele, ktorú som preferovala – stranu pri okne a čakala na neho, kým si vedľa mňa ľahne, ale on to neurobil. Posadil sa blízko okraja postele a zodvihol mi nohy do svojho lona. Bola som príliš unavená na to, aby som sa ho spýtala čo to robí. Ďalšia vec, ktorú som pocítila bolo teplo, na pokožku mi kvapkala upokojujúca tekutina. Potom som cítila ako sa jeho ruky pomaly rozprestierali v okolí miest, kde opuch bolel najviac. Zastonala som, keď mi jeho ruky masírovali chodidlá, povedala som jeho meno, keď mi jeho prsty hladili každé jedno citlivé miesto.

„Shhh,“ zašepkal, čím zaplnil moju neschopnosť slov, keď pokračoval v utešovaní ma. Každých pár minút sa pozrel na mňa a spýtal sa: „Chceš, aby som prestal?“

Pokrútila som hlavou a oči držala zatvorené, vychutnávala som si každý okamih. Po tom čo som mala pocit, že uplynuli hodiny blaženosti, potom ako mi spravil najlepšiu masáž chodidiel, akú som kedy dostala, vyšplhal sa do postele vedľa mňa a pritiahol si ma k hrudi.

„Dobrú noc, Aubrey,“ zašepkal. „Dúfam, že sa cítiš lepšie.“

Povznesená som mu zaplietla prsty do vlasov. „Nebudeš trvať na tom, že ma dnes večer vezmeš domov?“

„Nie pokým neprestaneš hovoriť.“ Zavrčal. „Bež spať...“

„Ďakujem za masáž chodidiel...to bolo vážne–-„

„Prestaň rozprávať, Aubrey.“ Pretočil sa nado mňa. „Bež spať.“

„Len som ti práve hovorila ďakujem. To ti nemôžem ani poďakovať?“

„Nie.“ Pritisol svoje pery na moje a bozkával ma pokým som nemohla dýchať, medzi nádychmi mi povedal: „Nenúť ma, aby som ťa pretiahol, aby si už konečne spala.“

Pokúsila som sa prevaliť, ale jeho stisk bol príliš pevný. S úsmevom som si umiestnila hlavu tam, kde mu bilo srdce a zašpekala: „Počuješ ma? Už spíš?“

Žiadna odpoveď.

Len hlboké, spiace nádychy.

Niekoľko sekúnd som váhala.

„Milujem ťa...“

5. kapitola

PREDVÍDATEĽNÉ RIZIKÁ

Nebezpečenstvo vyplývajúce z jeho/jej konania, ktoré by mal rozumný človek predvídať.

Andrew

„Jessica!“ Pozrel som sa do relatívne normálne vyzerajúcej šálky kávy na svojom stole.

„Áno, pán Hamilton?“

„Mohli by ste požiadať slečnu Everhartovú, aby sem prišla, prosím?“ Potreboval som vidieť jej tvár. Vyhýbala sa mi celý týždeň a ak všetko čo som mal povedať bolo „prepáč“ – či som to už myslel vážne alebo nie, stálo to za to. Chýbalo mi vidieť po ránach jej zvodné pery, pamätal som si, aký to bol pocit, keď som na ne pritisol tie svoje.

„Rada by som to urobila,“ povedala Jessica, „ale nakoľko som videla ako minulý týždeň odovzdala list so svojou rezignáciou, som si celkom istá, že je to nemožné.“

„Ona skončila?“

Bez toho, aby mi to povedala?

Jessica nadvihla obočie. „To urobila. Keď odišla, dala som vám aj list. Bolo to celkom zaujímavé.“

„Nikdy som žiaden list nedostal.“ Prešla k môjmu stolu a preberala sa neporiadkom.

„Tu je,“ povedala.

„Nechala dva listy...ešte niečo?“

„Nie...“

Naklonila hlavu na stranu a poklepala si prstom po pere, vyzerala, že chce ešte niečo povedať, ale potom sa len usmiala a odišla z kancelárie. Zamkol som dvere, roztrhal prvý list a prečítal si ho.

Vážené GBH,

veľmi pekne vám ďakujem, že ste ma najali ako svoju vysokoškolskú stážistku. Pri práci pre vás som získala dosť skúseností a som poctená tým, čo všetko som sa naučila. Avšak, z osobných dôvodov, dnešným dňom odstupujem. Ospravedlňujem sa za takú stručnú informáciu a prajem vašej firme veľa úspechov v ďalšej činnosti.

Aubrey Everhartová

Povzdychol som si a otvoril druhý list, ktorý bol adresovaný priamo mne.

Vážený pán Hamilton,

POJEBTE. SA!

Aubrey

6. kapitola

ZAMIETNUTIE

Odmietnutie námietky právneho zástupcu, aby vypočutie svedka prijal ako dôkaz.

Aubrey

Mesto New York bol úplne iný vesmír. Nebolo ako nič, čo som čakala, no predsa všetko, čo som naraz chcela. Chodníky boli permanentne plné ľudí, ktorí sa ponáhľali niekam dostať, ulice boli zaplavené taxíkmi a kakofónia zvukov – krik od pouličných predavačov, dunenie spod metra a nekonečné klábosenie medzi manažérmi a bežnými jedincami, sa všetky miešali do takmer príjemnej melódie. Niežeby som mala tak či tak čas počúvať to. Hneď ako som prišla do New Yorku, ubytovala som sa v najlacnejšom hoteli a ponáhľala sa zaregistrovať sa na konkurz do NYCB (Newyorská baletná spoločnosť). Každý deň za posledný týždeň som vyskočila z postele o štvrtej ráno a zamierila do Lincolnovho centra učiť sa požadované kúsky na konkurz – tú najťažšiu choreografiu s akou som sa kedy v živote stretla. Bola rýchlejšia, rozkúskovanejšia a inštruktori ju odmietli ukázať viac ako dvakrát za deň. Mimo počítania tempa neexistovala žiadna konverzácia, povolené neboli ani žiadne otázky. A na vrch toho všetkého mala skupina pianistov dovolené hrať sprievodnú hudbu len v plnej rýchlosti, nikdy žiadne spomalenie, vďaka čomu by mohol byť proces učenia jednoduchší. Boli tu stovky dievčat súperiacich o miesto v baletnej spoločnosti a z toho čo som pochopila z ich rozhovorov, väčšina z nich už boli profesionálky. Nedovolila som, aby ma to odradilo. Keď sa vyčerpávajúce skúšky skončili, chopila som sa šance nájsť si nové miesto v meste, kde by som mohla tancovať na vlastnú päsť: Strecha s výhľadom na Times Square, opustený historický sklad na Upper East Side alebo pred oknami kníhkupectva vo West Ende. Aj napriek mojej okamžitej láske k tomuto mestu to však nestačilo, aby to odviedlo moju pozornosť od môjho zlomeného srdca. Moju pozornosť nestačila odviesť ani skutočnosť, že dnešok bol oficiálnym dňom konkurzu a ja som meškala.

Spotená som vyskočila z metra a bežala dole po Šešťdesiatejšiestej ulici – ani som nepomyslela na zápal pľúc. Pokračuj...pokračuj...po mojej ľavici vystúpil muž z taxíka a ja som do neho okamžite naskočila.

„Lincolnovo centrum, prosím!“ Zakričala som.

„To je priamo cez ulicu.“ Pozrel sa na mňa taxikár cez spätné zrkadielko zmätený.

„Prosím? Už teraz meškám.“ Pokrčil plecami a pohol sa, zatiaľ čo som sa pokúšala upokojiť dych. Pretože som nechcela s ničím strácať čas, vytiahla som z tašky čiernu baletnú sukienku a začala si ju naťahovať na pančuchy. Vybrala som make-up a aplikovala som si ho najlepšie ako som mohla, keď sme sa blížili k obrubníku. Hodila som desať dolárovú bankovku vodičovi a vyskočila z auta. Ponáhľala som sa do budovy, zamierila rovno do divadla, celá rada, že jeden z riaditeľov stál stále vonku za dverami.

„Áno?“ Prezrela si ma odzhora dolu ako som sa blížila. „Môžem vám s niečím pomôcť?“

„Som tu na konkurz.“

„Na konkurz o deviatej?“ Pozrela sa na hodinky. „Je 9:15.“

„Prepáčte...volala som pred hodinou a povedala–„

„Že sa vám pokazil ten prvý taxík? To ste boli vy?“ Prikývla som. Ešte niekoľko sekúnd ma študovala – poklepávajúc si na pery. Potom otvorila dvere.

„Môžete sa prezliecť do bieleho v šatni. Ponáhľajte sa.“

Dvere sa za mnou zatvorili skôr, ako som sa mohla opýtať čo myslela tým „do bieleho,“ ale ako moje oči skenovali javisko, uvedomila som si, že každá jedna tanečníčka bola oblečená do bieleho trikotu a zodpovedajúcej sukienky. Do riti...zapálili sa mi líca, keď som si prezrela svoj outfit. Svoju bielu súpravu som v taške nemala. Zostala doma.

Blížila som sa k javisku, tašku som položila na stoličku a snažila sa ignorovať strach, ktorý sa mi budoval v hrudi. Potrebovala som sú sústrediť, aby som to všetko zvládla. Tak to bolo. Našla som si voľné miesto na pódiu a ponaťahovala si ruky – všímajúc si úškrny a šepkanie, ktore prichádzali z hľadiska. Odvážne som sa usmiala na každého, kto sa mi pozrel do očí a pokračovala vo svojom routine (cvik).

„Môžete mi venovať pozornosť, prosím?“ Ozval sa z reproduktora mužský hlas. „Mohol by sa každý prestať rozcvičovať a zamieril k okraju javiska, prosím?“

Položila som nohu dole a nasledovala dav, našla som si miesto na konci. Muž, ktorý nás inštruoval bol vysoký, mal sivé vlasy a drôtené okuliare a bol definíciou slova „legenda“: Jeho meno bolo Arnold G. Ashcroft a ja som jeho a jeho choreografie sledovala roky. Bol jedným z najvyhľadávanejších umelcov na svete, ale keď sa prepadol v rebríčku, bolo to len kvôli jeho ruskému rivalovi: Paulovi Petrovovi.

„Sme radi, že vidíme takú obrovskú účasť na tohtosezónnom konkurze,“ povedal. „Ako iste viete, kvôli sérii nešťastných udalostí sme museli zreorganizovať všetkých našich zamestnancov. To znamená, že sme nechali náš aktuálny výrobný program tak ako je, čo znamená, že počas nasledujúcich štrnástich dní zaplníte úlohy hlavných tanečníkov, sólistov a členov zboru.“

„Skúšky budú dlhé a tvrdé – od štvrtej rána do desiatej večer, v prípade potreby aj do polnoci a nebude tu žiaden priestor na výhovorky...“ Prezrel si ma odzhora dole, zamračil sa na moje oblečenie. „...či chyby.“

„Toto je prvé kolo zo šiestich. Ako ste dopadli vám povieme, až po skončení hudby a ak budete poslaní domov, prosím neváhajte a skúste to znova budúci rok. Z minulého leta tu vidím tých čo neuspeli, takže dúfam, že sa medzitým niečo naučili...“

„V tomto kole urobíme Balanchinovu routine v skupinách po osem tanečníkov. Môžete sa zatiaľ na niekoľko minút ponaťahovať a potom začneme.“

Zamával na muža, ktorý sedel za klavírom, potom sa otočil a ukázal palce hore na troch ľudí, ktorí sedeli na miestach porotcov. Usmievajúc sa vystúpil na javisko a urobil pár krokov, zdravil sa s niekoľkými známymi tvárami. Zamierila som k nemu, potľapkala som ho po pleci.

„Áno?“ Otočil sa.

„Um...“ Pod jeho intenzívnym pohľadom som zvädla. „Dobré ráno, pán Ashcroft. Volám sa Aubrey Everhartová a–-„

„Meškáte.“ Prerušil ma. „Ste takisto jedinou účinkujúcou, ktorá na sebe nemá povinnú bielu.“

„No, áno...“ Koktala som. „To je to prečo som s vami chcela hovoriť.“

„Oh?“

„Chcem vedieť, či mi dovolíte zájsť domov a prezliecť sa.“

„A prečo by som vám to mal dovoliť, slečna Everhartová?“

„Pretože som na konkurze až v tej skupine popoludní a bude to spravodlivejšie. Proste si myslím, že som pripravená–-„

„Stačí.“ Zatlačil mi pero proti perám.

„Dámy, môžete mi prosím venovať svoju pozornosť?“ V divadle sa okamžite rozhostilo ticho.

„Chcem, aby ste sa všetci spoznali s Aubrey Everhartovou.“ Usmial sa. „Práve ma informovala, že vzhľadom na to, že meškala a rozhodla sa obliecť si dnes na konkurz nevhodné oblečenie, je tu šanca, že nebude posudzovaná spravodlivo.“

Baletka oproti mne si založila ruky na prsiach.

„A teraz,“ povedal. „Vzhľadom k tomu, že svet baletu je spravodlivý a vždy si zgustol na potrebách nepripravených, je tu niekto, kto by mal problém s tým, ak dovolím ísť slečne Everhartovej domov, aby sa prezliekla a vráti sa na konkurz o šiestej?“ Každá tanečníčka na javisku zdvihla ruku do vzduchu.

„Myslel som si to.“ Jeho tón bol chladný. „Ak si myslíte, že zlá farba vašej baletnej sukne bude mať vplyv na to, aký podáte výkon, mali by ste odísť radšej hneď teraz.“

Prehltla som, priala som si, aby som mohla zmiznúť.

„Môžete tancovať v prvej skupine.“ Pokrútil nado mnou hlavou a odišiel preč. Nevšímajúc si tiché chichotanie dievčat som sa vrátila na pôvodné miesto na pódiu a ešte raz sa ponaťahovala. Snažila som sa zablokovať všetko, čo sa dnes ráno nepodarilo a predstierať, že som bola opäť v Durhame – tancujúc pre jedného z najlepších režisérov na svete.

„Slečna Everhartová?“ Povedala žena moje meno, čím ma vytrhla z myšlienok.

„Áno?“

„Chystáte sa dostať na hlavnú časť pódia so všetkými ostatnými, alebo potrebujete viac času, kým ho nájdete?“

Usmiala som sa na porotcovský stôl a vstúpila do radu. Žena dala signál klaviristovi, predtým ako začal, zahral tón B. Ako jeho prsty vyludzovali tóny, moje ruky išli vysoko nad hlavu a ja som sa pomaly otočila dookola na špičkách – trhla som sebou, keď mi praskla pravá baletná topánka. Ignorovala som bolesť a pokračovala v routine (tanečný prvok). Strašné. Zakaždým, keď som sa pokúsila vyskočiť, stratila som rovnováhu až som zaostávala za osminou taktu za všetkými ostatnými. Moje obraty boli nešikovné – zúfalo mdlé a môj point work bol taký trhaný až som vrazila do dievčaťa vedľa seba. V rozpakoch som zašomrala ospravedlnenie a otočila sa, ale stratila som rovnováhu a spadla na javisko. Hlavou dopredu. Ignorovala som hlasný výbuch smiechu od tanečníkov z hľadiska a postavila sa, pokúšala som sa dostať späť do routine.

„To stačí!“ Zareval pán Ashcroft zo svojej strany javiska, až do konca si robil poznámky. Nakráčal dopredu pred radu a postavil sa priamo predo mňa.

„Práve som sa pozrel do vašej zložky, slečna Everhartová.“ Vyzeral nezaujato. „Nedávno ste študovali pod vedením pána Petrova?“ Prikývla som. „Odpovedzte prosím slovami.“

„Áno...“ Odkašlala som si. „Áno, študovala.“

„A on vo váš prospech skutočne napísal odporúčací list?“

„Áno, pane.“ Pozeral sa na mňa úplne neveriacky. V šoku.

„Čakáte odo mňa, že vám uverím, keď tancujete takto strnulo? Keď zakaždým počítate každý krok?“

„Áno...“ Môj hlas bol len šepot.

„No...aspoň môžete vždy povedať, že ste študovali pod jedným z najväčších choreografov všetkých čias. Teraz môžete vypadnúť z môjho divadla.“

Potopilo sa mi srdce. „Čože?“

„Nemyslím si, že ste dobrou voľbou pre našu spoločnosť. Ešte dnes večer vám na email pošleme link s odkazom na nákup zľavnených vstupeniek na sezónne predstavenia.“

Dolu po tvári mi skĺzla slza a ako keby mohol vedieť, že mi práve zlomil srdce, potľapkal ma po pleci. „Môžem povedať, že ste trénovali,“ povedal. „Veľmi dobre trénovali. Vidím, že máte potenciál, ale tu nemáme záujem o potenciál. A pre zvyšok vás, gratulujem! Získali ste si miesto v nasledujúcom kole konkurzov. Teraz prosím vyčistite pódium, aby sa mohla prísť predstaviť ďalšia skupina tanečníčok.“

V hľadisku sa ozval hlasitý potlesk od kandidátov a ja som sledovala ako sa mi rozpadal život priamo pred očami. Zranená som nasledovala tanečníkov, ktorí ustúpili stranou – neistá, čo robiť ďalej. Schmatla som svoju tašku, vyhýbala som sa súcitným pohľadom nádejných kandidátov a pokrútila hlavou.

„To len dokazuje,“ povedal pán Ashcroft ostatným zúčastneným, smejúc sa, „že aj Petrova si niekedy vyberá handry.“

Otočila som sa. Rozzúrená som napochodovala na javisko a našla si miesto v bielej rade. Rozviazala som si pravú baletnú topánku a pripravila si inú – ohla som ju dopredu a dozadu, až pokým som ju necítila správne.

„Topánky si môžete vymeniť na toalete, slečna Everhartová.“ Pokarhal ma pán Ashcroft. „Javisko je pre naozajstných interpretov. Alebo vás to pán Petrova nenaučil?“

„Potrebujem ešte jednu šancu,“ povedala som. „Len preto, že som nedala toho Balanchina to zo mňa ešte nerobí zlú tanečníčku.“

„Samozrejme, že nie, zlatíčko.“ Vysmieval sa mi. „To z vás robí neúspešnú tanečníčku, ktorá práve využíva moje javisko a oberá o drahocenný čas konkurzu tých, ktorí by skutočne mohli v mojej spoločnosti urobiť prelom.“

Nakráčala som pred pianistu. „Čajkovskij, Labutie jazero. Druhé dejstvo, štrnásta scéna. Poznáte ten kúsok?“

„Umm...“ Vyzeral zmätený.

„Tak poznáte ho alebo nie?“

„Áno, ale–-„ Ukázal na inú porotkyňu, ktorá teraz stála a mala prekrížené ruky.

„Mohli by ste to prosím zahrať?“ Prosila som ho očami. „Je to dlhé len tri minúty.“

Povzdychol si a narovnal chrbát, brnkol na klávesy piána. Bez toho, aby odpočítal úvod, zahral prvých pár tónov koncertu a mäkký zvuk sa odrazil od stien divadla.

„Slečna Everhartová, len mrháte časom všetkých...“ Tvár pána Ashcroft očervenela, keď som vkĺzla do piatej pozície. Mohla som počuť ako si povzdychol a „zatskal“, mohla som počuť mumlanie ostatných tanečníkov, ale keď som sa točila okolo javiska a prešla z arabesky do grand jete, ich rozprávanie sa zastavilo. Tóny sa tiahli dlhšie – boli temnejšie, ako pieseň pokračovala, uistila som sa, že každý pohyb mojich rúk bol hladký a elegantný. Ako som skočila cez javisko a dokončila sériu dokonalých piruet, mohla som vidieť ako si pán Ashcroft šúchal bradu. Než som sa spamätala, bola som v tranze a tancovala som uprostred Times Square, pod blikajúci svetlami a oblohou plnou hviezd. Pokračovala som v tanci dávno potom ako skončila posledná nota, pohmkávala som si dodatočný refrén, ktorý väčšina klaviristov odignorovala a skončila som tým, že som sa predklonila dopredu na ľavej nohe – držiac pravú vo vzduchu za sebou.

Účastníci konkurzu na mňa civeli. Tváre mali bez výrazu.

„Už ste skončili, slečna Everhartová?“ Spýtal sa pán Ashcroft.

„Áno...“

„Dobre. A teraz vypadnite do čerta z môjho javiska!“

Stála som vzpriamene a uhryzla sa do pery, aby som si zabránila zrútiť sa priamo pred nimi.

„Ďakujem veľmi pekne za príležitosť...“

Schmatla som tašku a vybehla z javiska – rútila som sa dolu chodbou a von z budovy. Zastavila sa som sa pred odpadkovým košom, ohla sa dole a čakala na nevyhnutné zvratky. Hlboko v sebe som vedela, že som bola dobrá tanečnica – že som si práve vytancovala srdce a úprimne som cítila, že by som si zašlúžila druhú šancu. Keď som sa prihlasovala na tento konkurz, myšlienka na zlyhanie mi nikdy neprišla na um a možnosť návratu do Durhamu bol príliš bolestivý na to, aby sa dal zniesť. Len ťažko a so slzami v očiach som zvažovala svoje možnosti:

1)      Ísť domov a znova sa zaradiť do tanečného programu pána Petrova

2)      Ísť naspäť dnu a celému výboru povedať, že sú všetci zasraní idioti, alebo––

„Slečna Everhartová?“ Niekto ma poklepkal po pleci. Otočila som sa a stála som tvárou v tvár stoickému pánovi Ashcroftovi.

„Áno?“ Rukávom som si utrela tvár a donútila sa k úsmevu.

„To čo ste práve predviedli na pódiu bolo hrubé, neprofesionálne a strašné. To bola tá najhoršia vec, akú som kedy videl urobiť od perspektívnej tanečníčky a vôbec som to neocenil...to znamená, že tu budete na budúci týždeň na druhé kolo konkurzu.“

Spadla mi sánka a ani som nedostala šancu zvriesknuť alebo sa poďakovať. Bol už preč. Vytiahla som telefón, túžila som niekomu povedať, že som sa dostala do ďalšieho kola, ale vlastne som nemala komu zavolať. Všetko čo som mala boli nahnevané správy od svojich rodičov, tony zmeškaných hovorov od nich a hoci som vedela, že bude lepšie ak sa k nim dostanem hneď teraz, v skutočnosti mi to bolo jedno. Hľadala som číslo pána Petrova – dúfajúc, že som ho mala uložené, ale na obrazovke sa mi objavil email od Andrewa.

Predmet: Tvoje odstúpenie

Bola som v pokušení otvoriť ho, ale moje srdce mi to nedovolilo urobiť. To on bol hlavným dôvodom prečo som sem utiekla. Nepotrebovala som, aby sa votrel do môjho nového života. Vymazala som jeho správu a rozhodla sa, že na neho už viac nebudem myslieť. Všetko na čom mi záležalo bol balet.

O niekoľko mesiacov neskôr....

7. kapitola

Andrew

Jeseň prišla a odišla, vzala so sebou aj meniace sa listy a jantárové západy slnka. Pozície v GBH zaplnili noví stážisti, nové prípady a kalendár bol naplnený klientami. Ako mesto zahaľovala zima, jedna vec zostala jasná: Durham bol v porovnaní s New Yorkom len jednu priečku nad rebríčkom stračiek. Aspoň to prišlo v zime. Toto bola najchladnejšia zima akú som kedy zažil a nakoľko to bolo mesto na Juhu, bolo na ňu zle pripravené. Súdna sieň, v ktorej som práve sedel, mala na oknách namiesto poriadnej izolácie deky a do každej zásuvky boli zastrčené ohrievače. Ľadom pokryté ulice malo pod dohľadom niekoľko kamiónov s posypovou soľou a len málo ľudí vedelo v takomto počasí šoférovať. Z nejakého záhadného dôvodu už viac dokonca neboli k dispozícii vhodné ženy.

„Andrew?“ Poklepal ma po pleci pán Bach. „Obžaloba je so svedkom hotová...chystáš sa ho znova vypočúvať?  To posledné smerovanie by mohlo ovplyvniť porotu.“ 

„Dovoľujem si pristúpiť k výsluchu, Vaša ctihodnosť.“ Postavil som sa z lavice. Sudca prikývol a ja som sa pozrel na ženu, ktorá vypovedala. Klamala odkedy celý tento súd začal, mal toho už plné zuby.

„Slečna Everhartová....„ Odkašlal som si. „Myslím, slečna Everlyová, veríte, že odchod vášho manžela v čase, keď to považoval za nutné, bol pre vašu spoločnosť tým najlepším riešením?“

„Áno,“ odvetila. „Povedala som vám to už počas nášho prvého stretnutia.“

„Nie.“ Pokrútil som hlavou. „Povedali ste mi, že ste ho milovali a že výhradným dôvodom prečo ste ho opustili bolo to, že ste si mysleli, že on vás nemiloval. Nie je to pravda?“

„Je, ale–-„                    

„Takže, len preto, že vám nehovoril, že vás miluje tak, ako ste si to predstavovali, a že vás vlastne nebol schopný milovať takýmto spôsobom, ste sa rozhodli, že ho opustíte. Alebo nie?“

„Nie...opustila som ho, pretože míňal peniaze spoločnosti na nepotrebné veci a podvádzal ma.“

„Premýšľali ste niekedy o jeho pocitoch?“ Opýtal som sa. „Premýšľali ste nad tým, že sa ho jednoducho opýtate, či by ho váš odchod mohol ovplyvniť – či už ste mali dobré vzťahy alebo nie?“

„On ma...“ Zrútila sa. „Podvádzal ma...“

„Podvádzal? Alebo ste len chceli viac ako vám bol ochotný emocionálne dať, slečna Everlyová?“

„Prosím prestaňte...“

„Je možné, že ste si toto všetko mohli vymyslieť?“

„Nie, nikdy. Nikdy by som nemohla––„

„Je možné, že ste zasraná klamárka?“

„Námietka! Námietka!“

Sudkyňa udrela kladivkom a porota zalapala po dychu. „Porada, v mojej pracovni! HNEĎ!“

Pozeral som na falošné slzy stekajúce dolu po tvári slečny Everlyovej. Celý tento prípad bol obyčajná fraška. Vošiel som do sudcovskej kancelárie a zavrel za sebou dvere.

„Áno, Vaša ctihodnosť?“

„Čo ste sa už načisto zbláznili?“

„Prepáčte?“

„Práve ste nazvali vášho vlastného svedka zasranou klamárkou.“

Pozrel som sa cez okno, zbadal som ako jej súdny zriadenec podával krabičku vreckoviek.

„Ste na nejakých nových liekoch?“ Spýtala sa. „Pijete? Fajčíte niečo iné ako kubánske cigary?“

„Pretože mám jeden zlý deň na súde?“

„Pretože ste mali už niekoľko zlých dní na súde.“

„Nespomínam si, že by som ešte niektorých zo svojich svedkov nazval zasranými klamármi...“

„Volali ste po námietke počas čítania verdiktu súdu.“

„Možno sa mi len nepáčilo ako to znelo.“

„Možno, ale nikdy ste na mojom súde nerobili bordel.“ Odmlčala sa. „Vôbec nikdy...prosím, choďte sa sám odhlásiť, pán Hamilton. Vážne nenávidím byť sudkyňou, ktorá predsedá nad vašou prvou prehrou.“ Naznačila mi, aby som ju nasledoval, preč zo sudcovskej miestnosti.

Posadila sa a oznámila, že prebiehajci súd bol odložený z dôvodu ojedinelých okolností, ktoré vyvolala obhajoba, a že by sme sa mali znova zísť o dva týždne. S úľavou som zatvoril svoj kufrík a ignoroval červenú tvár slečny Everlyovej.

„Pán Bach,“ povedala s pohľadom upretým na mňa, „vážne by som rada vyhrala tento prípad, takže by ste prosím mohli–-„

„O to je už postarané,“ povedal, čím ju prerušil. „Buďte bez obáv.“ Povzbudzujúco sa na ňu usmial a požiadal pána Greenwooda, aby ju vyprevadil k autu. Potom sa otočil a pozrel na mňa.

„Andrew, Andrew, Andrew…” Povzdychol si. „Myslím, že potrebuješ nejaký čas voľno. Ja sa o ten prípad postarám, v poriadku? A pán Greenwood a ja zostaneme v kontakte s niektorými tvojimi klientami, ktorí majú počas nasledujúcich niekoľkých týždňov pojednávania.“

„Preháňaš to,“ povedal som. „Je to len jeden zkurvený prípad.“

„Jeden zkurvený prípad, s ktorým si bol na pokraji prehry.“

„Nikdy neprehrávam.“

„Ja viem.“ Potľapkal ma po ramene. „Choď domov, Andrew. Vlastne si si ešte nikdy nezval dovolenku. Možno je to práve to, čo teraz potrebuješ.“

„Nie.“ Schmatol som kufrík.

„Uvidíme sa zajtra ráno na Reberovej konzultácii.“ Zavolal za mnou, ale ja som si ho už nevšímal.

Uháňal som späť do GBH, bol som pripravený ponoriť sa do ešte väčšieho množstva práce. Vyhýbal som sa svojmu bytu čo najviac, len ťažko som to tam mohol vydržať.

Celý môj bar lemovali neotvorené kondómy – ako pripomienka toho, ako dlho som už nemal kundičku. Na všetkých parapetách sa povaľovali prázdne fľaše od alkoholu a špeciálny výber mojich kubánskych cigariet bol dávno preč.

„Ste v poriadku, pán Hamilton?“ Spýtala sa hlavná sekretárka, keď som prechádzal firemnými dverami. Ignoroval som ju. Príliš veľa ľudí sa ma v poslednom čase pýtalo na túto otázku a ja som z toho bol už unavený. Zamkol som sa zvnútra v kancelárii a vytiahol som zo steny šnúru od telefónu. Nepotreboval som žiadne ďalšie rozptýlenie. Po zvyšok rána som si v úplnej tichosti čítal svoje zložky – dokonca som ani neodpovedal na emaily od svojich vlastných klientov.

„Jessica!“ Zavolal som na ňu raz, keď hodiny odbili poludnie. „Jessica!“

„Áno pán Hamilton?“ Vošla hneď dovnútra.

„Je nejaký dôvod, prečo ste sa odrazu rozhodli prestať mi zoraďovať zložky podľa dátumu?“ Posunul som zložku po stole. „Nejaký dôvod, pre ktorý ste sa rozhodli prestať robiť svoju prekliatu robotu?“

„Myslíte si, že mám teraz čas na to, aby som zoradila všetky vaše prípady podľa dátumu? Viete ako dlho to trvá?“ Nadvihla obočie. „Bol to nápad slečny Everhartovej. Vravela som jej, že je to strata času, ale teraz vidím, že asi nie. Ak budem mať pár hodín medzi Dohertyho prípadom budúci týždeň, pokúsim sa to urobiť.“

„Ďakujem vám.“ Nevšímal som si skutočnosť, že mi poskočilo srdce, keď spomenula meno slečny Everhartovej.

„Teraz už môžete odísť z mojej kancelárie.“ Vytiahol som zo zložky papiere a začal ich reorganizovať. Keď som k sebe zopol všetky svedecké výpovode dokopy, Jessica si odkašlala.

„Chýba vám, však?“ Spýtala sa.

„Prosím?“ Hlava mi vystrelila nahor.

„Aubrey,“ povedala usmievajúc sa. „Chýba vám, však?“

Nič som nepovedal. Len som sledoval ako sa ku mne zvoľna blížila, pomaly si vyťahovala sukňu po stranách, aby ukázala, že pod ňou nič nemá. Usmievajúc sa zodvihla moju šálku kávy, odpila si dramatický dúšok.

„Jessica...“ Zastonal som.

„Nemusíte sa k tomu priznať.“ Žuchla holým zadkom na vrch môjho stola. „Ale je nad slnko jasnejšie, že už dlhšiu dobu nie ste sám sebou...“

„Dotýkajú sa práve polky vášho zadku môjho stola?“

„Už ma ani neurážate takým tým štandardným spôsobom, ako ste mali vo zvyku,“ povedala. „Vlastne mi to chýba.“

Vytiahol som krabičku s obrúskami Clorox.

„Už viac nebýva vo svojom starom byte, viete. Myslím, že sa odsťahovala.“

„Čo vás núti myslieť si, že sa zaujímam o to, kde žijú bývalí zamestnanci?“

„Pretože adresa, ktorú ste mi zadali na tú obálku a červenú krabicu patrila jej.“

„To bolo pre jedného starého priateľa.“

„Hej, no...“ Skĺzla z môjho stola. „Váš starý priateľ musí zdieľať adresu s Aubrey Everhartovou, pretože som sa na personálnom zastavila pre jej záznamy a definitívne tam bývala ona.“

Ticho.

„To som si myslela.“ Uškrnula sa. „Takže, odkedy máme vy a ja k sebe blízko...“

„My si nie sme blízki.“

„Je mojou povinnosťou ako priateľky dať vám vedieť, že by ste mali vypadnúť...“ Teraz vyzerala vážne zarmútená. „Neholíte sa, každé ráno, keď prídete do práce, tiahne z vás alkohol a sotva kričíte na stážistov...a už dlho som o vás nemala mokrý sen.“

Pretočil som oči a postavil sa, utrel som tú časť stola, kde bol predtým jej zadok.

„Ale preto, že teraz poznám vaše tajomstvo o Aubrey, môžete vedieť aj jedno moje,“ povedala, stíšila hlas. „Niekedy, v tie rána, keď vám nosila kávu a zatvorila dvere, stála som vonku a počúvala...“ Zasvietili jej oči. „A jednoducho som predstierala, že som to ja...“

„Predstierala, že ste kto?“

„Aubrey,“ povedala. „Očividne vám stačila na to, aby se porušili svoje pravidlo „Nešukám svojich zamestnancov“.“

Pristúpila k dverám. „V momente ako sem nastúpila som vedela, že ju máte rád.“

„Nemáte ani poňatia o čom hovoríte.“

„Samozrejme, že nie.“ Obzrela sa cez plece. „Ale viem, že v okamihu, kedy skončila, ste boli len tieňom samého seba. Je načase uvedomiť si, že už dva týždne vkuse nosíte rovnaký modrý oblek.“

xxx

Ľogol som si z fľaše škótskej ďalší dúšok, tupo som civel na obrázky, ktoré sa prehrávali na mojej televíznej obrazovke. Malé blonďaté dievčatko sa hralo v daždi – skákajúc červenými topánkami do každej kaluže, ktorú mohlo nájsť.  

„Je čas ísť, Emma...“ Striaslo ma, keď som začul zvuk svojho starého hlasu, ale sledoval som tú scénu ďalej. 

„Ešte päť minút!“ Prosila ma s úsmevom.

„Veď ani nevieš čo to znamená. Len si ma to počula hovoriť...“

„Ešte päť minút!“ Smejúc sa, skočila do ďalšej mláky. „Ešte päť minút, ocko!“

„Pršať bude celý týždeň. Nechceš ísť domov a ––„

„Nie!“ Zasa skočila nohou do kaluže, ostriekala ma. A potom sa nevinne usmiala do kamery, predtým ako bežala preč – prosiac ma, aby som ju naháňal. Už som sa viac na to nedokázal pozerať. Vypol som televízor a skopol DVD prehrávač na podlahu. Kurva...

Odkráčal som dole do haly, vyrovnal som rámiky „E“ a „H“, ktoré viseli na stene – snažiac sa čo najviac, aby som sa na ne príliš tvrdo nepozeral. Dnes večer som už nepotreboval ďalší pohárik. Potreboval som sa s niekým porozprávať. Schmatol som telefón z nočného stolíka, roloval som dole kontaktmi kvôli osobe, ktorá jediná držala moje nočné mory na uzde. Aubrey.

Zazvonilo to štyrikrát a potom spadlo do hlasovej schránky.

„Ahoj. Dovolali ste sa Aubrey Everhartovej,“ zaznelo. „Momentálne nie som schopná prijať váš hovor, ale ak mi necháte svoje meno a číslo, ozvem sa hneď ako budem môcť.“ V momente ako zaznelo pípnutie som zložil. Potom som zavolal znova, len preto, aby som si vypočul ten krátky úryvok jej hlasu. Povedal som sám sebe, že nie som úbohý, keď jej volám po piatykrát – vediac prekliato dobre, že tam nebola, ale keď som zavolal šiestykrát, zodvihla to.

„Haló?“ Zodvihla. „Andrew?“

„Ahoj, Aubrey...“

„Čo chceš?“ Hlas mala chladný.

„Ako sa máš?“

„Čo chceš, Andrew?“ Spýtala sa ešte odmeranejšie. „Mám niečo na práci.“

„Tak prečo si potom zdvihla?“

„Bola to chyba.“ Ukončila hovor. Zhlboka som sa nadýchol, šokovaný tým, že mi zavesila. Začal som jej písať email, káral ju za to, že bola taká drzá, ale všimol som si, že mi celé mesiace na posledné tri ani neodpovedala:

Predmet: Tvoje odstúpenie

Aj napriek tomu, že posledné dve slová tvojho rezignačného listu boli smiešne a neprofesionálne, rád by som prijal tvoju ponuku pojebať ťa. Len si urči čas!

Andrew

Predmet: Môj oblek

Vzhľadom na to, že musím vyzdvihnúť tvoj posledný šek, mal by som predpokladať, že je to tvoj spôsob náhrady ako mi nechať vymeniť oblek?

Andrew

Predmet: BALET

Zastavil som sa skôr v tvojej tanečnej sále. Nebola si tam. Aj s tým si skončila?

Andrew

Rozhodol som sa, že by som ju potreboval nahradiť. Rýchlo. Schmatol som z nočného stolíka laptop a nalogoval sa na LawyerChat, hľadajúc iný typ Alyssy. Strávil som celú noc túlaním sa po chatovacích miestnostiach, odpovedajúc zľava a zprava na otázky – premeriavajúc si osobnosti pýtajúcich sa, ale žiadna z nich ma neoslovila. Jedna žena, ktorá bola uvedená ako vysoko postavená právnička s 10-ročnou praxou, sa zdala sľubná, takže som klikol na okno jej chatu.

„Ak máš 10-ročnú prax, s čím by si mohla na tejto stránke potrebovať pomoc?“ Napísal som.

„Nikdy nie si dosť starý na to, aby si sa niečo nové naučil...prečo si tu ty?“

„Hľadám náhradu.“

„Poľuješ na zamestnanca?“

„Nie, ale na niekoho s kým sa môžem porozprávať a príležitostne ho urobiť.“

Zablokovala ma.

Skúšal som sa rozprávať s niekoľkými ďalšími ženami – pravdu som si tentoraz nechal pre seba, ale nakoniec ma len chceli využiť kvôli informáciám. Neboli ochotné hovoriť o ničom inom a odvtedy ako LawyrChat rozšíril svoje siete, zdalo sa, že to hojne využíva prílev študentov práva ako tabuľu sťažností na svojich profesorov. Zavrel som notebook a dal som si ďalší hlt z fľaše – okamžite som si uvedomil, že existoval len jediný „typ Alyssy“: Aubrey...

Možno som urobil chybu...

Kútikom oka som zazrel obálku pod štrbinkou za dverami. Keď som prišiel domov, nebola tam a nebola tam ani pred pár hodinami, keď som si objednával večeru. Zmätený som tam išiel a zodvihol ju. Bolo to oficiálne súdne predvolanie svedčiť na vypočúvaní v New Yorku. Ale nebola adresovaná na moje nové meno.

Bola adresovaná Liamovi Hendersonovi. 

8. kapitola

SÚDNE OPRÁVNENIE

Prostriedky na dosiahnutie spravodlivosti v akejkoľvek záležitosti, do ktorej sú zapojené zákonné práva.

Aubrey

The Firebird.

Jewels.

Labutie jazero.

Napísala som dole do svojho plánovača úlohy, ktoré som chcela kvôli konkurzu, usmievala som sa, keď som už po bohviekoľkýkrát prechádzala rukou po svojom prijímacom liste. Mala som desať kópií – dve z nich boli zarámované, sedem bolo pre inšpiráciu kedykoľvek som sa cítila na dne a jeden bol pre mojich rodičov. (Len som nemala čas ani energiu na to, aby som zostavila mail s obsahom „Ja som vám to kurva vravela“.) Pozrela som sa na hodiny na stene a skontrolovala telefón, snažila som sa potlačiť motýle, ktoré mi poletovali v žalúdku. Chalan, s ktorým som teraz chodila, Brian – kolega tanečník z baletnej spoločnosti, mi mal zavolať kvôli niečomu dôležitému, o čom chcel so mnou hovoriť. Odvtedy ako som sa s ním spoznala, tvrdo sa o mňa usiloval – berúc ma medzi skúškami na rande, pripájajúc sa ku mne, keď som tancovala na strechách a zľadovatelých lavičkách v parku. Bol milý, sladký, zábavný a perfektný príklad toho, čo znamená byť gentleman. Bol ako ten milý chlapík zo starých hollywoodskych filmov, ten typ, ktorý vás bez zjavného dôvodu drží ra ruku, ten typ, ktorý vás odprevadí k dverám a počká, kým sa bezpečne nedostanete domov, predtým než odíde preč. Bol to ten typ, ktorý vás bozkáva – jemne a nežne, šepkajúc, že má rád vaše pery, ale nikdy neberie veci zhurta. Inými slovami, vôbec nebol ako Andrew.

Nič také. Aj keď ma jeho bozky nikdy nenechali bez dychu a vlhkú, a vďaka jeho dotykom mi nikdy nehoreli nervové zakončenia, nikdy som sa vďaka nemu necítila ako hovno. Zavibroval mi telefón a ja som sa pozrela na obrazovku. Brian.

„Dostala si tie ruže, ktoré som ti dnes poslal?“

Uškrnula som sa, pozrela sa na červené a biele kvety na svojom kozube.

„Áno.“ Odpísala som späť. „Ďakujem ti veľmi pekne. Milujem ich.“

„Tiež som pre teba niečo umiestnil do vázy...mala by si to dnes použiť na relaxáciu. Zavolám ti hneď ako sa dostanem zo skúšky.“

„Teším sa na to.“ Na konci textu som pridala smajlíka a prešla k váze, zdvihla som kvety hore nad stonky. Bol tam obrovský balík ružových guličiek do kúpeľa a okvetné lístky ruží s ručne napísaným odkazom vpredu: 

„Keď sa budeš kúpať nabudúce...mysli na mňa... Brian.“

Zachvelo sa mi srdce. Nemohla som si pomôcť, ale okamžite som sa chcela chopiť jeho nápadu. Vykĺzla som zo svojho oblečenia a zamierila do kúpeľne, vhodila som guličky pod tečúcu vodu. Rozpustila som si vlasy, pridala hlasitosť zvonenia na maximum a predtým ako som si sadla do vane, všimla som si nový email. Andrew.

Srdce mi skoro vyskočilo z hrude, urobilo tak vždy, keď sa mi zjavil na obrazovke jeden z jeho sporadických emailov alebo hovorov. Všetko vo mne mi hovorilo, aby som to neotvárala, pokračovala v jeho ignorovaní a nechala ho, aby sa cítil tak osamelo a nedocenene ako som sa pred pár mesiacmi cítila ja. Ale nemohla som si pomôcť.

Predmet: Thoreau & Alyssa

Raz si povedala, že ti chýbalo, keď sme boli Thoreau a Alyssa, pretože som s tebou údajne zaobchádzal lepšie. Nemyslím si, že som s tebou zaobchádzal nejako inak. Proste som ťa fakt chcel pretiahnuť. Ale keď sme sa stretli osobne, nanešťastie som ťa chcel pretiahnuť ešte viac. Osobne som nás preferoval ako „Andrew & Aubrey“, pretože v noci ako je tá dnešná, keď neexistuje nič, čo by som chcel radšej ako šukať ťa proti svojmu balkónu až pokým nevyvrcholíš, si môžem aspoň vybaviť ako chutí tvoja kundička a už si viac nemusím predstavovať. Zodvihni telefón....

Andrew

Pokrútila som hlavou a položila telefón dole, mentálne som tú správu vymazala a vošla do vane. Ľahla som si dozadu a nechala som, aby mi horúca voda zaplavila hrudník, vydychovala som, ako sa mi zahrievala pokožka. Zabrániť si myslieť na Andrewa sa teraz, keď som hovorila s Brianom, stávalo jednoduchším, ale ťažšie bolo donútiť sa zabudnúť na neho. V noci, keď som bola v posteli, som na neho stále myslela, často si želala, aby bol vo mne. A predsa som za ním a jeho kreténskymi spôsobmi nebežala naspäť. Už nikdy by som mu nedovolila, aby sa ku mne vrátil.

Nikdy.

Vydrhla som sa dočista mäkkou hubkou, čo najviac som sa snažila ignorovať to intenzívne pulzovanie medzi nohami, ktoré sa dostavilo vždy, keď som myslela na Andrewa. Nabrala som si vodu a naliala si ju na hlavu – neschopná vytlačiť myšlienky na Andrewa umývaním vlasov vo vani, na to, ako mi povedal, aby som sa postavila pod prúd vody a držala sa steny, zatiaľ čo ma chytil za pás a šukal ma odzadu. Moje prsty si samé našli cestu ku klitorisu, keď som si spomenula ako ma ohol cez toaletný stolík vo svojej kúpeľni, vraviac „Potrebujem si ťa kurva vziať...všetko z teba...“, keď mi podobral prisa a bozkával ma dolu po chrbte. Trela som si klitoris v kruhoch – zatvorila som oči, zatiaľ čo som si vybavila jeho pery na svojich, nariekala som, keď som napuchla s každým pohladením.

„Ahhh...“ Cítila som ako mi stvrdli bradavky, zatiaľ čo voda chladla. Bola som tak blízko – tak blízko k vyvrcholeniu, ale v tom momente mi zazvonil telefón.

Andrew?

Okamžite som sa postavila a zabalila sa do županu, ponáhľala som sa zdvihnúť – hovoriac samej sebe, že aspoň „pre tentokrát“ by som mu mohla zdvihnúť.

„Haló?“ Držala som telefón pri uchu bez toho, aby som sa pozrela kto volá.

„Aubrey?“ Bol to Brian.

„Ahoj...“ Vzdychla som a snažila sa zamaskovať svoju nespokojnosť. „Ako sa máš?“

„Volám nevhod? Znieš trochu naštvane.“

„Nie som naštvaná. Len som práve vyšla z vane.“

„Aha, no dobre,“ povedal. „Použila si tú relaxačnú sadu, ktorú som ti kúpil?“

„Použila.“

„Takisto si na mňa myslela?“

„Áno...“ Klamala som, cítiac sa trochu previnilo. „Aká bola skúška?“  Vošla som do svojho šatníka a vkĺzla do trička, počúvala som ako opisoval viacero spôsobov, akým sa diabol reinkarnoval do pána Ashcrofta.

„Je horší než pán Petrova.“ Dala som si vlasy do copu.

„Horší než Paul Petrova?“ Zasmial sa. „Neverím ti. Videl som o ňom dokument, v ktorom ukazovali ako donútil plakať dospelých chlapov.“

„No, to bolo možno pred rokmi. Necháp ma zle, je stále hrubý a arogantný, ale mal aj istú vrstvu mäkkosti, ktorá pánovi Ashcroftovi chýba.“

„Beriem ťa za slovo...“ Odkašlal si. „Ako veľmi si práve teraz unavená?“

„Nie som veľmi unavená, čo je šokujúce.“

„No...dnes večer som sa s tebou chcel rozprávať, pretože by som potreboval vedieť, či chceš v našom vzťahu skúsiť nieč nové.“

„Jasné.“ Vyšplhala som sa do postele. „Čo je to?“

„Sex po telefóne...“ Hlas mal hlbší. „Už si to niekedy predtým skúšala?“

Zadržala som chichot a rýchlo si vyzliekla tričko, hodiac ho na podlahu. „Áno.“

„Chcela by si to skúsiť so mnou? Akože, hneď teraz?“

„Áno.“ Schmatla som vibrátor zo svojej krabice a vkĺzla pod prikrývku, šťastná, že nebudem potrebovať myslieť na Andrewa, aby som ešte niekedy mala vôbec orgazmus. „Áno. Veľmi rada by som to skúsila.“

„Dobre,“ povedal. „No...“ Ticho.

„No, čo? Si tam Brian?“

„Prepáč, dával som si dole nohavice.“ Zaváhal. „Takže, čo máš na sebe?“

„Nič...som nahá.“

„Si nahá, Aubrey?“ Znel ako keby mi neveril. „Si si istá, že si už mala predtým sex po telefóne? Pretože toto je tá časť, v ktorej by si mi mala povedať, že máš na sebe nejaké spodné prádlo. Spolupracuj so mnou, prosím.“

„Ok...mám na sebe čierne tangá a čiernu–-„

„Nie, čiernu nie. Nemám rád čiernu. Skús modrú, námornícku modrú.“       

„Ok, sú to námornícky modré tangá a námornícky modrá podprsenka.“

„Áno, to je už lepšie. A teraz, daj si dole nohavičky jednou rukou.“

Ležala som tam bez pohnutia, nebola som si istá, či by som mala zapnúť vibrátor alebo nie.

„A teraz, predstav si ma...“ Zastonal, „predstav si ma, ako si ťa napichujem svojím vtákom – som v tebe tak hlboko, tak hlboko...“

Vzdychla som.

„Môžeš mi to odfotiť?“ Hlas mal chrapľavejší. „Potrebujem, aby si to odfotila...a dotkla sa svojej vagíny.“

„Čože?“

„Tvoja vagína. Dotkni sa jej.“ Postavila som sa a obliekla si pyžamové nohavice.

„Dotýkaš sa jej, zlato?“

„Ohhh áno...“ Cez hlavu som si natiahla sveter. „Dotýkam sa svojej vagíny...“

„Myslíš na mňa ako ti olizujem záhyby? Bežím jazykom po tvojej ritnej dierke:“

„Brian, ty si naozaj...“ Pokrútila som hlavou. „Celé si to pokazil...“

„Chystám sa ti tam dole urobiť svojim jazykom vážne dobre, zlato. A potom do teba vrazím znova a znova svojho vtáka – nikdy neprestanem, aj keď povieš nie...nemôžeš povedať nie...“

Vzala som list papiera a skrčila ho vedľa telefónu. „Už ťa viac nepočujem, Brian...spojenie v mojej spálni sa zhoršuje...“

Zavesila som uprostred jeho funenia a listovala som všetkými svojimi starými emailami – zrútila som sa a čítala si staré správy od Andrewa, jediného muža, ktorý ma mohol doviesť k vrcholu iba slovami...či som ho už nenávidela alebo nie, potrebovala som to ukončiť. Vedela som, že toto bol jediný spôsob...

9. kapitola

ZDRŽANIE

Súdom nariadený krátkodobý odklad v súdnom konaní.

Andrew

„Pán Hamilton?“ Poklepala mi na rameno letuška. „Všetci ostatní cestujúci už opustili lietadlo. Ďakujeme, že ste leteli prvou triedou a dúfam, že si užijete New York.“

„Pokúsim sa.“ Postavil som sa, schmatol svoj kufrík z kabínky nad hlavou. Tomu, aby som sa sem dostal, som sa vyhýbal celé týždne, ale nebolo to k ničomu. V okamihu ako som si zarezervoval letenku, zrušil som všetky svoje konzultácie a stretnutia, požiadal som o predĺženie lehoty na svojom terajšom prípade a zbalil si kufor. Len jeden.

Nepotreboval som byť v tomto meste dlhšie ako jeden deň a odmietol som vôbec svedčiť. Chystal som sa sudcovi predložiť písomné svedectvo a okamžite sa vrátiť späť do Durhamu. Ako som kráčal letiskom, všimol som si, že sa pár vecí zmenilo. Ale nie zas tak veľmi, ako som dúfal. Ľudia stále kráčali šialeným tempom, vzduch stále páchol zlyhaním a najlepším denníkom zostal The New York Times. Vhodil som pár mincí do stroja na noviny, otočil kľúčom, takže mi mohol vypľuť výtlačok. Potom som nalistoval do prostriedku, kde sa nachádzali správy zo súdnictva. A tu to bolo. Sekcia C. Príbeh pokrýval celú jednu stranu:

Ďalšie vypočúvanie v pokračujúcom Hartovom súdnom procese:

Tento týždeň Hendersonovo svedectvo

Preletel som článok, trochu ohromený, že tentoraz napísal novinár skutočne len fakty a nevláčil moje meno peklom. Takisto som si všimol, že moja fotka chýbala.

„Tu, pán Hamilton!“ Mávala na mňa brunetka, keď som vystúpil z eskalátora. „Priamo tu!“ Zamieril som k nej, napriahla ku mne ruku.

„Som Rebecca Watersová, vedúca právna zástupkyňa.“

„Ja viem kto ste.“ Ponúkol som jej formálne potrasenie ruky.

„Ako rýchlo sa môžeme dostať ku komore sudcov?“

„Komore sudcov?“ Nadvihla obočie. „Predpokladala som, že sa ubytujete v hoteli, takže by sme mohli prejsť vaše svedectvo...mali by ste tu na niekoľko týždňov zostať.“

„Môj let naspäť letí o 15 hodín.“ Vyzerala šokovaná.

„Vy chcete predložiť len písomné svedectvo? Po toľkom čase?“

„Pôsobivé, že viete naraz počúvať aj pochopiť.“ Pozrel som sa na svoje hodinky. „Kde je auto so šoférom?“

Zastonala a viedla ma dole rušným terminálom, cez letiskové východy až k hlavnému záchytnému parkovisku. Bľabotala niečo o tom aký „dôležitý“ je tento prípad, ako by konečne mohol uzatvoriť jednu kapitolu môjho života, ale ja som nepočúval. Moja myseľ doslovala počítala sekundy, kým z tohto miesta vypadnem.

„Dobrá ráno, pane.“ Vodič mi zobral batožinu, keď sme sa blížili k autu. „Dúfam, že si užijete pobyt v New Yorku.“ Prikývol som a vkĺzol na zadné sedadlo, pretočil som oči, keď sa Rebecca posadila vedľa mňa.

„Mohli by ste zostať aspoň na jednu noc a popremýšľať nad tým, Liam?“

„Ako ste ma to práve nazvali?“

„Prepáčte,“ povedala. „Andrew...myslím, pán Hamilton. Mohli by ste o tom aspoň porozmýšľať?“

„Práve som to urobil.“

„V poriadku.“ Vytiahla telefón a pozrela sa von oknom, keď sa auto vydalo mestom. Trhol som sebou, keď sme míňali billboard, kde si kedysi moja stará firma držala reklamu. Zatvoril som oči, keď sme prechádzali popri Emminom obľúbenom hračkárstve.

„Pán Hamilton...“ Poklepala ma Rebecca po pleci. „Som si istá, že ako právnik viete o čo presvedčivejšia je ústna výpoveď oproti písomnej. A ja vás prosím, aby ste to opätovne zvážili.“

„A ja vás prosím, aby ste sa nad to povzniesli.“ Pozrel som sa jej priamo do očí. „On a Ava mi zruinovali život a nezískal by som ani hovno sediac v súdnej sieni plnej cudzincov a vysvetľujúc ako.“

„Veci sa zmenili. Už to nie je tak ako pred šiestimi rokmi.“

„To preto The New York Times stále nezverejnil moju fotku?“

„Nechceli zverejniť vašu fotku, pretože si myslia, že ste kretén,“ odsekla. „Takisto ste proti nim vyhral pred rokmi obrovský a drahý prípad, alebo ste na to zrazu zabudli? Berte to ako kompliment, že sa o vás vôbec zmienili v pozitívnom svetle.“ Vhodila mi do lona včerajšie noviny. „Dokonca zmienili aj tento kúsok. Podľa mňa to vyzerá sakramentsky dobre.“

Zodvihol som noviny a priblížil ich k tvári. Skôr ako som si mohol prečítať článok, moje oči zachytili dve slová: Aubrey Everhartová. Jej meno bolo v dolnej časti stránky, miešalo sa s niekoľkými ďalšími v krásnej čiernej reklame.  

Newyorská baletná spoločnosť oslávi nových účinkujúcich sobotným gala večerom.

Zajtra....

„Ja len...“ Rebecca stále rozprávala. „Ja si len myslím, že by ste tu mali zostať aspoň na jednu noc, vyčistiť si hlavu a vážne o tom popremýšľať.“

„Zostanem tu do zajtra.“

„Vážne?“ Rozžiarili sa jej oči.

„Áno.“ Civel som znova na Aubreyno meno. „Vážne.“