Reasonable Doubt: Volume Three 2/2

Překlad: Yogi_22

10. kapitola

SUŽOVANIE

Systematické alebo kontinuálne nežiaduce a nepríjemné otravovanie, ktoré často zahŕňa hrozby a prosby.

Andrew

Štátna žalobkyňa mi nasledujúci večer nad šálkou kávy a čaju potriasla rukou, žmurkajúc svetlohnedými očami.

„Veľmi pekne ti ďakujem, že si súhlasil zostať tu pár týždňov, Andrew,“ povedala. „V tomto prípade to bude skutočná pomoc.“

„Tým som si istý...“ Postavil som sa a prešiel k oknu, díval som ako sneh pokrýval ulice.

„Tvoj starý partner si definitívne najal tých najlepších právnikov, ktoré si len mohol dovoliť. Takisto zaplatil pokutu aj príslušné trovy na niekoľko rokov. Ale ja si myslím, že by sme ho konečne mohli s novými dôkazmi, ktoré máme, poslať do väzenia. S týmto a samozrejme tvojim svedectvom.“

Nič som na to nepovedal. „Nie som si istá ako sa okolo toho cítiš, ale...“ Zlyhal jej hlas a hneď na to bola po mojom boku. „Chcel by si dohnať všetko čo sme zmeškali, kým si bol preč?“

„Prosím?“ Trela mi rameno.

„Opustil si New York a nikdy si sa neobzrel späť. Nikomu si nezavolal, s nikým si nezostal v kontakte...boli sme takí dobrí priatelia a ty---„

„Ok.“ Prerušil som ju a schmatol ju za ruku, odstrčil som ju preč. „Tak za prvé, nie, nechcem dohnať žiadne sračky, je mi úplne fuk čo som zmeškal.“ Prezrel som si ju odzhora dole. „Ale vzhľadom na to čo vidím, toho veľa nebude. Za druhé, áno, BOLI sme priatelia. Všimni si ten minulý čas. Nezavolala si mi, ani si so mnou nezostala v kontakte, keď všetci v tomto meste vláčili moje meno bahnom, alebo sa mýlim?“ Očerveneli jej líca. „Ani si mi len nezavolala, aby si sa opýtala, či boli tie klebety zasraná pravda.“ Ukázal som na dvere. „Takže si prosím nemysli, že keď som súhlasil s tým pomôcť dať tomu čurákovi to čo si zaslúži, že ty a ja budeme ešte niekedy priatelia.“

„Je mi to tak ľúto...“

„Na to je už šesť rokov neskoro.“ Otočil som sa. „Budem na súde, keď to uznám za vhodné. Teraz už môžeš odísť.“ Počkal som dovtedy, kým som nepočul zvuk zatvárajúcich sa dverí a potom som si zavolal auto so šoférom.

„Kedy musím odísť na gala program, ak tam chcem byť akonáhle to začne?“

„Teraz, pane.“

Zavesil som, vkĺzol do kabátu. Do haly som zamieril súkromným výťahom strešného apartmánu. Ponáhľal som sa von hotelovými dverami, všimol som si cez ulicu auto a zamieril k nemu.

„Mali by sme tam byť do tridsiatich minút, pán Hamilton.“ Pozrel sa na mňa cez spätné zrkadlo. „Máte sa počas tohto podujatia stretnúť so svojim rande?“

„Nie,“ povedal som. „Prečo sa pýtate?“

„Pretože ak by ste mali, chystal som sa vám navrhnúť, aby sme sa zastavili v stánku s kvetinami o tri bloky ďalej.“

„Môžeme sa tam zastaviť.“

Pozrel som sa z okna, keď sa pohol. Uvažoval som nad tým, že oznámim Aubrey, že som v meste, alebo jej zaželám „veľa šťastia“ pred predstavením, ale nevidel som v tom zmysel. Okrem toho, minulú noc, v okamihu slabosti, som jej poslal trochu vágny email a jej strohá odpoveď ma v ďalšej konverzácii nepovzbudila.

Predmet: Šťastie

Si spokojná so svojim terajším životom, preč z GBH? Nasleduješ konečne svoje baletné sny?

Andrew

Predmet: Re: Šťastie

Prosím, prestaň mi posielať emaily a vymaž si moje číslo. Ďakujem.

Aubrey

„Pán Hamilton?“ Držal mi šofér otvorené dvere. „Už sme tu...plánujete aj vystúpiť?“

„Ďakujem.“ Vzal som kyticu ruží a ľalií zo sedadla a dal mu sprepitné. Oznámil som mu, že by som potreboval, aby zostal nablízku, pretože so sebou môžno niekoho dovediem.

Rada na vstup sa tiahla okolo celého bloku, takže som každého preskočil a šiel rovno k predným dverám.

„Prepáčte, pane?“ Okamžite sa predo mňa postavil uvádzač. „Ta ráda je tu z nejakého dôvodu.“

„Nepáči sa mi čakať.“

„To nikomu z nás pane,“ povedal, prekrížil si ruky, „ale to je politika galavečerov, pokým už samozrejme nemáte lístok. Máte lístok?“

„Ani tie nemám rád.“

Odopol si z opasku vysielačku. „Pane, prosím nenúťte ma zavolať ochranku. Musíte si kúpiť lístok tak, ako všetci ostatní a musíte si vystáť rad rovnako, ako všetci ostatní. A teraz vás idem láskavo požiadať, aby ste–-„

Zarazil sa uprostred vety, keď som mu podal zväzok stodolárových bankoviek.

„Vraveli ste, že to bola vstupenka do prvého radu, pane?“

„Áno. To je presne to čo stojí na vstupenke.“

Usmial sa a viedol ma dole chodbou do kolosálnej veľkolepej miestnosti, ktorú pokrývali od podlahy až po strop okná, blyštiace sa lustre a čerstvo naleštená mramorová podlaha. Stovky stolov boli odeté do bieleho – v strede boli bohato zdobené zlatým a strieborným. Na každom menu a programe boli vyryté písmená „NYCB“. V miestnosti nebolo žiadne oficiálne pódium, len mierne vyvýšená plošina, ktorá stála v centre – zo všetkých stolov naň bol dokonalý výhľad.

„Bude vaše miesto v poriadku, pane?“ Uvádzač mávol rukou na sedadlo, ktoré bolo priamo pred plošinou.

„Áno, ďakujem vám.“

„Večera sa bude podávať asi za hodinu, sponzorov NYCB si uctia krátko potom, nasledovať budú krátke pocty a potom už začne tanečná časť galavečera.“

Opäť som mu poďakoval, keď som sa posadil. Keby som vedel presné poradie programu vopred, ukázal by som sa oveľa neskôr. Zodvihol som brožúrku pred sebou, listoval som stránkami – zastavil som sa, keď som uvidel Aubreynu tvár. Na fotke ju zachytili uprostred smiechu, zatiaľ čo mala vlasy prehodené cez plece a pozerala priamo do foťáku. Podľa fotky mala teraz oveľa kratšie vlasy – sotva sa jej dotýkali ramien a jej oči vyzerali viac nádejne a šťastnejšie, než som ich kedy videl. Civel som na ten obrázok dlho a intenzívne, všímal som si na nej všetky zmeny. Svetlá v miestnosti zablikali, zaznel jemný potlesk, keď žena odetá celá v bielom vystúpila na plošinu.

„Začneme hneď,“ povedala. „Dámy a páni, ďakujem vám za účasť na výročí galaprogramu Newyorskej baletnej spoločnosti. Je nám veľkou cťou a sme hrdí, že dnes večer môžeme predstaviť umelcov – hlavných tanečníkov, sólistov a členov zboru. Ako iste viete, kvôli niekoľkým nešťastným okolnostiam, sme museli v posledných mesiacoch nahradiť takmer 90 percent členov našej skupiny, ale tak ako vždy, show musí pokračovať ďalej. A ja pevne verím, že toto je tá najlepšia trieda, akú sme za veľmi dlhú dobu mali.“ Diváci zatlieskali. „Naša spoločnosť predvedie v tomto roku niekoľko predstavení, ale tie, ktoré budú predstavené v zime sú The Firebird, Jewels a našou spoločnosťou najobľúbenejšie Labutie jazero.“ Ešte väčší potlesk. „Dnes večer sa vám náš súbor predstaví osobne a vzdá tak malý hold ako poďakovanie za vašu neutíchajúcu podporu umenia. A ako vždy, keď príde na tanečné umenie, prosím netlieskajte až dovtedy, kým nebude zahraný posledný tón. Ďakujem vám.“

Odišla preč a svetlá sa zmenili z ostrej bielej na vzdušnú modrú, potom sa rozpustili do ťažkých odtieňov fialovej a ružovej. Jeden po druhom vyšli na plošinu tanečníci – odprednášali krátky monológ a zatancovali krátky kúsok za sprievodu piána. Zatiaľ čo väčšina účinkujúcich bola vtipná, pár z nich ma nútilo premýšľať, či sa dnes ráno náhodou nezobudli a nerozhodli sa vyskúšať balet po prvýkrát. Medzi číslami som počul mumlanie z davu:

„Sú si vážne istí, že toto je ich najlepší výber?“

„Možno mali po tomto nepodarku zrušiť celú sezónu...“

„Dúfam, že kým sezóna naozaj začne, budú mať nonstop skúšky..“

Muž vedľa mňa šepkal ako mu chýbajú „tie staré dobré časy v spoločnosti“, keď vystúpila na pódium Aubrey. Oblečená bola v čiernom tope a ružovej baletnej sukni, pery mala potiahnuté tmavočerveným rúžom.

„Dobrý večer New York,“ povedala. „Volám sa Aubrey Everhartová a...“ rozprávala ešte niečo, niečo vďaka čomu publikum hlasno tlieskalo, ale ja som sa mohol sústrediť len na to ako skvelo vyzerala. Nikdy by som to nikomu nepriznal, ale odvtedy čo odišla, držal som si tú fotku nás dvoch na svojom nočnom stolíku – pozerajúc v noci na jej peknú tvár, kedykoľvek som mal zlý deň. Dnes nebola len „pekná“. Dnes bola zkurvený sen!

Ústa sa jej zastavili uprostred ďalšieho kola potlesku od publika a mäkké zvuky klavíra pomaly naplnili miestnosť. Aubrey zatvorila oči a začala svoju routine, tancujúc akoby tu bola jedinou osobou. Atmosféra sa okamžite zmenila. Všetci, ktorí ju sledovali boli naplno zaujatí – uchvátení každým jej pohybom. Z ničoho nič sa k nej pripojil tanečník, zdvihol ju hore a držal ju vysoko nad hlavou – motal sa okolo nej, až pokým hudba nezačal byť dynamickejšia. Potom čo ju položil na zem, obaja dokončili kroky spoločne – usmievajúc sa jeden na druhého a vymieňajúc si pohľady, ktorými dávali jasne najavo, že sa veľmi dobre poznajú. V momente ako hudba skončila, tanečník si ju pritiahol do náručia a pobozkal ju na pery.

ČO TO KURVA JE?

Dav sa postavil na nohy a po prvýkrát za celú noc tlieskal. Ale ja som zostal sedieť, úplne zaskočený tým, čo som práve kurva videl.

„Možno predsalen nebudem musieť po tom všetkom zrušiť všetky svoje sezónne lístky, čo?“ Muž vedľa na mňa žmurkol. „Bravissimo!“

Prižmúril som oči na Aubrey a jej partnera. Vrel som, keď si okolo jej pása ovinul ruku a brnkal jej prstami po koži. Niečo jej pošepkal do ucha a ona sa začervenala, stúpol mi z toho tlak na maximum.

„No, to je odozva!“ Postavila sa na pódium riaditeľka. „Ďakujem vám, slečna Everhartová a pán Williams. Chcem vám dať všetkým vedieť, že títo dvaja budú rovnako hlavnými hviezdami galaprogramu Silver Moon na budúci mesiac...“

Pokračovala v rozprávaní, vravela niečo viac o programe, ale jej slová boli pre mňa bez zvuku. Bol som zmätený z toho čo som práve videl – nebol si istý tým, či práve teraz neboli Aubreyne ústa na niekom inom. Na pódium si stúplo viac tanečníkov, väčší potlesk, viac prejavov a moje myšlienky boli stále rovnaké. Bolo to tak, až kým sa na pódiu neobjavili sponzori. Až vtedy som si uvedomil, že sa prehliadková časť večera skončila.

„Zaujíma vás dotovanie NYCB?“ Postavila sa predo mňa baletka, ešte stále oblečená v bielom outfite z predstavenia. „Radi by ste prispeli?“

„Mojim príspevkom bol lístok, ktorý som si na dnešný večer zakúpil.“ Postavil som sa, nechal za sebou kyticu a odišiel hľadať Aubrey. Netrvalo mi dlho nájsť ju. Oblečená bola v trochu odhaľujúcich strieborných šatách, smiala sa v rohu so svojim kamarátom tanečníkom, ktorý z nej nespúšťal oči, keď jej podával pohárik.

„Prepáčte, pane?“ Niekto ma poklepal po pleci.

„Áno?“ Držal som oči na Aubrey. „Ak chcete zostať na after party, musíte prispieť...je to súčasť pravidiel. Bolo to napísané tučným–-„

„Tu.“ Podal som jej hocijaké banovky, čo mi zostali v peňaženke. Zmizla.

Aubreyn priateľ ju pobozkal na čelo a odišiel preč, dával mi tak dokonalú príležitoť, aby som sa priblížil, ale obkľúčila ju skupina ďalších baletiek. Priateľky, zdalo so. Počkal som kým konverzácia skončí, pokým im nepovedala, že sa k nim pripojí neskôr a potom som sa pohol. Keď sa odvrátila, položil som jej ruku na plece – cítiac ako mi žilami vystrelil náraz.

„Dobrý večer, Aubrey...“ Pohár jej spadol na zem, pomaly sa otočila.

„Andrew?“ Odstúpila. „Čo tu robíš?“

„Záleží na tom?“ Neodpovedala. Ani jeden z nás nič ďalšie nepovedal a to známe napätie, ktoré medzi nami vždy existovalo, začalo s každou sekundou hustnúť. Zblízka vyzerala ešte nádhernejšie. Bol som v pokušení natlačiť ju na stenu a znovu obnoviť to spojenie, ale držal som sa späť.

„Môžem s tebou hovoriť?“ Opýtal som sa. Prezrela si ma odzhora nadol. „Aubrey...“

Pozrel som sa jej do očí. „Môžem s tebou hovoriť?“

„Nie.“

„Prosím?“ Nadvihol som obočie.

„Povedala som nie.“ Založila si ruky na prsiach. „Rovnako ako so mnou nemôžeš hovoriť, sa môžeš vrátiť tam, odkiaľ si to do pekla prišiel!“ Odišla a zamierila na tanečný parket. Vzdychol som a šiel za ňou, zovrel som jej ruku a otočil ju k sebe.

„Bude to trvať len päť minút.“

„To je päťkrát viac než som ti ochotná dať.“

„Je to dôležité.“

„Zomieraš?“ Tvár jej očervenela. „Je to otázka života a smrti?“

„Naozaj musí byť?“ Moja ruka ju pohladila po tvári, čím ju dočasne umlčala. „Dnes vyzeráš zasrane nádherne...“

„Ďakujem. Môj priateľ si to myslí tiež.“

„Tvoj priateľ?“

„Áno. Vieš, tá osoba, ktorá sa k tebe nespráva ako k hovnu len preto, že ťa má rád a ty ho máš rád takisto? Zaujímavá predstava, nemyslíš?“ Nemal som šancu na to zareagovať. Orchester zrazu udrel hlasný akord, ktorý sa odrážal skrz miestnosť a z reproduktorov zaznel hlas.

„Dámy a páni,“ povedal, „Benjamin Wright Orchester vám teraz zahrá svoje stvárnenie Čajkovského najváženejších diel. Tempo tejto piesne má podobné takty, ktoré niektorí z vás poznajú ako valčík. Prosím, pripojte sa k nám na pódiu, ako vzdanie pocty tejto klasike...“

Chytil som ju za ruku a preplietol so svojou, voľnou rukou som ju pridŕžal za pás.

„Čo to robíš?“ Zasyčala a pokúšala sa mi vytrhnúť „Nebudem s tebou tancovať.“

Utiahol som okolo nej zovretie. „Ale áno budeš.“

„Prosím, nenúť ma kričať, Andrew...“

„Čo ťa prinútilo myslieť si, že by som to rád nepočul?“ Snažila sa odtiahnuť, ale ja som ju stále držal.

„Päť minút,“ povedal som.

„Tri,“ odvetila.

„V poriadku.“ Uvoľnil som zovretie a pohupoval sa s ňou na hudbu. „Si si vedomá toho, že máš za priateľa mužskú baletku?“

„Nesprávne označenie,“ povedala, pretočila oči, „je členom baletu.“

„On je zkurvená baletka...“ Sklonil som ju k podlahe. „To je to, čo si robila tie posledné mesiace?“

„Žila svoj sen bez určitého kreténa?“

„Čakal som od teba viac, ak si sa chystala randiť s niekým iným.“

„Je mi u prdele čo si očakával.“ Zasyčala. „On je všetko čo ty nikdy nebudeš...“

„Pretože ťa pobozkal na verejnosti?“

„Je to viac ako len to...ale je to na nikdy-nekončiacom zozname vecí, ktoré má.“

„Vie ťa spraviť?“

„Nerozplače ma.“ Ticho. Cítil som ako sa odo mňa odtiahla, ale stále som ju držal.

„Trkala si s ním?“

„Prečo ťa to zaujíma?“

„Nezaujíma. Len to chcem jednoducho vedieť.“

„Mesiace sme sa nerozprávali a ty si myslíš, že máš právo vedieť s kým spím?“

„Nutne by som nepoužíval slovo právo.“

„Nie.“ Pritisla sa na moju hruď. „Nie, netrtkala som s ním, ale vieš čo? Čoskoro budem.“

„Nemáš na to žiaden dôvod pokiaľ som tu.“ Rozosmiala sa a ustúpila.

„Ty si myslíš, že by som sa s tebou vyspala? To ako vážne?“

„Aubrey––„

„To si vážne myslíš, že som až taká hlúpa?“ Preušila ma. „Nechcem mať už s tebou nič spoločné, Andrew. Nie si nič viac než inšpirácia pre orgazmus, dobrá vizuálna pomôcka pre ručnú prácu a možno mi chýbaš, ale––„

„Cnie sa ti?“

„Cnie sa mi za myšlienkou na teba – toho čím si mohol byť.“

„Nemôžeme byť priatelia?“

„Nemôžeme byť ničím.“ Jej pery boli blízko mojich.

„Prečo tomu môžem len ťažko uveriť?“

„Nemal by si.“ Pozrela sa na mňa. „Pretože vzhľadom na to, že mimo tanca pre mňa neexistuje žiadna zábava, mala by som ťa vziať späť.“

„Potom ma vezmi späť.“

„Prosím!“ Uškrnula sa a vyzerala nahnevanejšie, než som ju kedy predtým videl. „To by si ma musel prosiť, aby som ťa vzala naspäť. Zasrane ma prosiť...“

„Ahoj Aubs.“ Prerušil nás jej priateľ baletka. „Je všetko v poriadku?“

„Áno.“ Ustúpila odo mňa a pobozkala ho na líce. „Všetko je viac ako fajn.“

„Kto je tvoj kamarát?“

„Nikto,“ povedala. „Len nejaký chlapík, ktorí nám prispel.“

„Ďakujeme za váš príspevok.“ Potriasol mi rukou ako žena a otočil sa k Aubrey. „Pripravená ísť domov?“

„Viac ako len pripravená.“ Vzala ho za ruku a odišla odo mňa preč bez toho, aby sa obzrela.

xxx

Stál som na balkóne svojej hotelovej izby, totálne zmätený z toho čo sa stalo pred pár hodinami. Čakal som, že Aubrey odíde so mnou, že sa vrátime do môjho hotela, takže by sme mohli šukať a všetko dohnať. Nemôžem na to prestať myslieť, poslal som jej email:

Predmet: Tvoja adresa

Potrebujeme dokončiť náš rozhovor. Povedz mi, kde bývaš, takže môžem prísť a pohovoriť si.

Andrew

Predmet: Re: Tvoja adresa

Veľmi pochybujem o tom, že chceš len hovoriť. Práve chceš šukať. No som si istá, že by Brian ocenil, keby si dnes večer prišiel.

Aubrey

Predmet: Re: Tvoja adresa

Je viac ako srdečne vítaný pozerať sa. V skutočnosti by sa mohol niečo naučiť.

Andrew

Žiadna odpoveď. Dlho neodpovedala a keď to konečne urobila, všetko čo poslala bola správa:

„Nechaj ma na pokoji, Andrew. Prosím.“

To som nemohol. Znova som jej poslal email.

Predmet: Sponzor

Kúpil som si zlatú sezónnu vstupenku. Jednou z výhod je stále turné s obsadením podľa môjho výberu. Definitívne to budeš ty.

Andrew   

Predmet: Sponzor

Ďakujem za zbytočnú informáciu. Ak si vyberieš mňa, nebudeme sami a ja sa uistím, že naše turné skončí v presne vymedzenej dobre. A teraz prosím, nechaj ma na pokoji. Som vonku s niekým, kto viac oceňuje môj mozog ako moju kundu. Mal si svoju šancu, posral si ju a ja si nie som istá, prečo si práve teraz v New Yorku, ale v skutočnosti ma to nezaujíma. Vážne o tom nechcem od teba počuť...prosím choď preč.

Aubrey

Vzdychol som si a roloval dole po svojich kontaktoch. Vedel som, že bola jednoducho tvrdohlavá a nemienil som jej nechať posledné slovo. Stlačil som volať na staré číslo a podržal som si ho pri uchu.

„Kto je to?“ Povedal mi známý hlas na linke.

„Potrebujem adresu.“

„Kto je to?“

„Potrebujem adresu. Hneď!“

„Liam?“ V hlase zaznel úsmev. „Si to ty?“

„Je to Andrew.“ Pretočil som oči. „Chystáš sa mi pomôcť alebo nie?“

„No, keď tak pekne prosíš...“ V pozadí bol známy bzučivý zvuk. „Vieš, nepočul som o tebe odvtedy ako sme sa videli naposledy...“ Zastavil sa a odkaškal si. „Aké je meno?

„Aubrey Everhartová.“

„Vieš aká je to štvrť?“

„Nie,“ povedal som. „Ale adresa nemôže byť staršia ako pár mesiacov. Práve sa sem prisťahovala.“

Na chvíľu bol ticho, búchal do klávesnice. „Mám to,“ povedal. „7654 Piata Avenue.“

O päť blokov ďalej...premýšľal som nad tým, či by som mal počkať do rána, aby som sa tam zastavil, ale už som si obliekal kabát.

„Bolo milé ťa znova počuť, Liam...“ Vrátil ma starý mužský hlas naspäť do prítomnosti. „Dobré vedieť, že si na tom dobre a...preniesol si sa cez to, čo sa stalo.“

„Nikdy som sa cez to nepreniesol.“ Zavesil som a zamieril von, naznačil som svojmu šoférovi po meste a otvoril zadné dvere.

„Kam to bude, pán Hamilton?“ Opýtal sa.

„7654 Piata Avenue.“

„Hneď to bude.“ Trvalo to menej ako dvadsať minút a keď sme sa tam dostali, na chvíľu som pozeral na honosnú vilu. Vyzerala ako niečo, čo by som zakúpil pred rokmi, keď som tu ešte žil, niečo poriadne vzdialené rozpočtu baletky, takže som predpokladal, že jej nájomné platia rodičia. Vystúpil som z auta, upravil som si kabát a zamieril k dverám – zaklopal som päťkrát.

„Už idem!“ Kričala.

Dvere sa otvorili, ale ona za nimi nestála. Bol to jej priateľ.

„Um...“ vyzeral zmätený. „Zabudli ste pizzu v aute alebo niečo také?“

„Nie som žiaden zasraný chlapík z donášky pizze. Kde je Aubrey?“

„To záleží na okolnostiach. Nevideli sme sa práve na galaprograme?“ Založil si ruky, keď sa do dverí postavila Aubrey.

„Kto ste?“

„Je to len niekto, zasa,“ povedala, postavila sa na špičky, aby ho pobozkala na pery. Pozrel sa na mňa s nadvihnutým obočím, keď jej bozk opätoval.

„Môj vták bol v každom centimetri tvojich úst.“ Zaťal som zuby.

Aubrey zalapala po dychu, líca jej očerveneli.

„Ospravedlň ma, Brian...dáš mi minútku, prosím?“ Pozrel sa medzi nás oboch, po tvári sa mu plazil hnev, ale odišiel.

„Čo kurva chceš, Andrew?“ Zúrila. „Čo chceš?“

„Pohovoriť si.“

„O čom?“

„O tebe a o mne, o tom byť znova priateľmi...“

„To sa už kurva nikdy nestane. To je všetko?“

„Aubrey---„

„Čo ťa privádza do New Yorku, ha? Potreboval si sa vrátiť a ošukať nejakú známu ženskú z DateMatch? V Durhame ti už došli kundy?“

„Tak nejako to vlastne začínam cítiť.“

Začala zatvárať dvere, ale ja som ich stále držal v ruke.

„Chýbaš mi, Aubrey...“ Pozeral som jej priamo do očí. „Vážne mi chýbaš, a mne je...je mi ľúto, že som ťa odo mňa vtedy v noci vykopol.“

„To by ti malo.“ Jej hlas bol len šepot. „A ak ti vážne chýbam, necháš ma na pokoji.“

„Prečo by som to robil?“

„Pretože si bipolárny. Pretože v momente, keď sa ťa opýtam na príliš veľa otázok, alebo ti navrhnem niečo mimo tvojej pohodlnej zóny, zachádzaš so mnou ako s odpadom a ja by som so svojimi prehrami sekla radšej hneď teraz.“ Utrela si z očí slzy. „Bola som tvoja jediná priateľka – ty si bol môj jediný zasraný priateľ a zaobchádzal si so mnou horšie ako s ktoroukoľvek inou ženou, ktorú si stretol online. Ak niečo, tak je mi ľúto, že som ti to vôbec niekedy dovolila. Prosím odíď.“

„Aubrey, počúvaj ma...“

„Je na podlahe nejaké super lepidlo?“ Odstrčila ma o krok dozadu. „To je dôvod prečo tam ešte stále stojíš?“

„Prosím, proste---„

„Zaklam v jednej veci a budeš klamať vo všetkom, správne?“ Znova ma odstrčila. „Medzi nami dvoma si ty stále ten väčší klamár. Klamanie kvôli vynechaniu detailov je stále len klamanie.“

„Mohla by si sa prosím upokojiť a dovolila ma, aby som sa s tebou o tom porozprával vo vnútri?“

„Myslela som si, že nenávidíš rečnícke otázky.“

Zabuchla mi dvere pred nosom.

11. kapitola

VOPRED DANÝ PREDPOKLAD

Predpoklad, že je to pravda bez ďalšieho dôkazu alebo potreby to dokázať.

Aubrey

Na druhý deň som sa prudko prebudila, v úplnom šoku. Nemohla som uveriť, že Andrew bol v New Yorku, nemohla uveriť tomu, že minulú noc pred mojimi dverami pripustil, že som mu chýbala. Znova ho vidieť pohlo každou emóciou vo mne a hoci som povedala Brianovi, že Andrew a ja sme skončili, zvyšok nášho rande som minulú noc strávila premýšľaním o ňom. O ňom a jeho dokonalom obleku. O ňom a jeho dokonalých perách, ktoré sa na tie moje takmer natisli, keď sme sa hádali. A, strašná hanba, o ňom a jeho dokonalom vtákovi, ktorého som cítila stvrdnúť v jeho nohaviciach, keď ma naklonil k tanečnému parketu.

Fuj!

Vyliezla som z postele a poslala správu Brianovi.

„Dnes je môj „jeden na jedného deň“ s Ashcroftom...zaželaj mi šťastie!“

Jeho odpoveď prišla okamžite.

„Veľa šťastia, zlato! Daj si nejakú kývu, budeš to potrebovať...“

Vkĺzla som do sprchy, hubovala samu seba: „Brian je zlatíčko a je pre teba dobrý...možno dokašle sex po telefóne a možno sa s ním práve teraz netúžiš vyspať, ale zaobchádza s tebou lepšie, než s tebou bolo kedy zaobchádzané...“

Keď som už mala všede vrásky ako vysušená slivka, vystúpila som von a skontrolovala čas. 4:30 ráno. Mala som dvadsať minút na to, aby som sa dostala k najbližšej stanici metra a vyhla sa Ashcroftovmu hnevu. Nahádzala som na seba nejaké staršie tepláky, schmatla som baletnú tašku a vytrhla kabát z vešiaka na chodbe. Dvakrát som si skontrolovala peňaženku, aby som sa uistila, že mám preukážku na metro. Keď som otvorila dvere, stála som oproti neznámemu chlapovi a šálke pariacej sa kávy.

„Veľa šťastia dnes na skúške,“ povedal a podával mi ju. „Táto bola vyrobená špeciálne pre vás.“

„Odkedy existuje aj donáška kávy?“

Pokrčil plecami. „Neexistuje.“

Keď odišiel preč, civela som na šálku. Všimla som si, že moje meno bolo vyryté na vrchole šľahačky karamelom, na etikete bolo kurzívou napísané „Veľa šťastia“. Bol tam aj podpis, sladké Brianove háčiky. Okamžite som sa cítila vinná, že som mu minulú noc nevenovala celú svoju pozornosť. Ako som kráčala na metro, uchlipkávala z toho, čo bola pravdepodobne tá najlepšia káva akú som kedy mala, sľúbila som si, že od teraz sa mu budem plne venovať. Vymazala som všetky staré emaily a správy od Andrewa, dokonca aj tie, ktoré som vymazala len naoko premiestnením ich do archívu. Zablokovala som si jeho číslo, zabraňujúc tomu, aby sa ku mne dostali jeho hovory a hoci som si nemohla zablokovať jeho emaily, zmenila som si nastavenia doručenej pošty tak, aby mi emaily od neho padali priamo do spamu. Keď som to ráno konečne dorazila na skúšku, tancovala som lepšie než kedykoľvek predtým...

xxx

Neskôr v tú noc

„Ako je možné, že si si našla čas chytiť metro len preto, aby si so mnou stretla na skúške a odprevadila ma domov?“ Pozrela som sa hore na Briana, keď sme prechádzali ulicou. „Kde si ešte vôbec našla tú energiu?“

„Nájdem si čas na všetky veci, ktoré mám naozaj rada.“ Pobozkal ma na čelo.

„Chceš si zájsť cez víkend na film? Pozývam? Dlhujem ti jeden...“

„O čom to hovoríš?“

„Stále sa cítim zle za ten galavečer a za to čo ti ten chlapík z mojej minulosti povedal,“ povedala som. „Vážne je mi to ľúto.“

„Žiadne obavy. Som si istý, že on—„ Odmlčal sa, keď sme sa blížili k môjmu domu, ukázal na muža, ktorý sa opieral o dvere.

Andrew.

Zhlboka som sa nadýchla, keď Andrew zišiel dole po schodoch.

„Dobrý večer, Aubrey,“ povedal, uškŕňal sa. „A tvoje meno je člen baletu, správne?“

„Je to Brian.“

„To stačí.“ Brian si prekrížil ruky. „Mohol by som odprisahať, že som začul ako si hovorila, že ťa už viac nechce. Prečo nemôžeš pochopiť náznak?“

„Pretože po celý čas hovorí veci, ktoré nemyslí vážne.“ Pozrel sa na mňa, okamžite ma vytočil do nepríčetnosti. „A ja viem, že je na mňa proste len nahnevaná.“

„Ty vole!“ Brian si podráždene povzdychol. „Som jej priateľ, takže je zrejmé, že sa pohla ďalej...má priateľa.“

„Úprimne povedané, necítim sa byť ohrozený,“ povedal, stále sa na mňa pozeral. „Dostala si odo mňa dnes ráno tú kávu?“

Čože?!

„Tá bolo od teba?“ Rozšírili sa mi oči. „Myslela som si...“

„Aká káva, Aubs?“ Brian vyzeral zaujatý. „O čom to hovorí?“

„Andrew...“ Pokrútila som hlavou. „Ďakujem ti za tú kávu, ale to nič nemení na...“

„To som nikdy nepovedal.“

Otrel sa o mňa studený vietor a ja som cítila ako ma to k nemu ťahá, doslova priťahuje k nemu. Postúpila som o pár krokov dopredu, potom som cúvla o pár krokov späť.

„Teraz som s Brianom...“ Schmatla som Brianovu ruku a ťahala ho až k dverám, odmietla som sa obzrieť späť na zdanlivo ublíženého Andrewa. Zatvorila som dvere a nazrela cez žalúzie, všimla si, že tam stále stál. Zmätený.

„Pozri, Aubs...“ Zvuk Brianova hlasu pritiahol moju pozornosť. „Nemyslím si, že to medzi nami dvoma bude fungovať.“

„Čože? Nie, nie, nie. Samozrejme, že bude. Toto je len drobný problém.“

„Myslím, že tvoje srdce a myseľ sú niekde inde...myslím, že aj vždy vlastne boli.“

„To ako vážne?“ Prekrížila som si ruky. „Pretože sa tu na jednu noc ukázal nejaký psychoš z mojej minulosti a odrazu ma chce naspäť? Vďaka tomu si to myslíš?“

„Vďaka tomu a že tento údajný psychoš mi dnes poslal správu, v ktorej stálo „Jej kundička patrí mne.“ Práve som si na to spomenul...“ Povzdychol si a prišiel ku mne, pobozkal ma na čelo.

„Ak je to len drobný problém a on pre teba už nic viac neznamená, môžeme to skúsiť o mesiac.“

„O mesiac?“ Prikývol.

„Tak to budem vedieť určite a náš sex po telefóne bude dvakrát taký úžasný, pretože sme ho už tak dlho nemali...potom by sme možno mohli postúpiť na skutočný sex.“

Nič som nepovedala a on z môjho bytu odišiel. Znova som nakukla cez žaluzie sledujúc ho ako zmizol do noci a potom som si všimla, že Andrew stál stále vonku. Rozzúrená som dupala dolu schodmi a zamierila priamo k nemu.

„Máš vôbec poňatia ako veľmi ťa práve teraz nenávidím?“

„Nenávisť nie je niečo, čo sa dá adekvátne zmerať.“

„Práve si mi zničil jeden z najúžasnejších vzťahov, aké som v tomto meste mala. Prinútil si ho, aby ma odkopol.“

„Dobre,“ povedal. „Urobil som ti tým láskavosť.“

„To má byť spôsob, akým na mňa ideš, aby si sa so mnou opäť rozprával?“

„Z časti.“

„Nebude to fungovať.“

Zabodla som mu prst do hrude s dôrazom na každú slabiku. „Povedala som ti, že by si ma musel zasrane prosiť a odkedy viem, ako funguješ ----„

„Nevieš ako kurva fungujem.“

„Chystáš sa ma každé ráno odprevádzať na metro?“

„Mám kurva auto.“

„Odprevádzať ma späť zo skúšok?“

„Rovnaká odpoveď.“

„Naozaj so mnou zaobchádzať so sakramentským rešpektom?“

Vzal mi tvár do dlaní. „Ak mi na to dáš šancu...“

Odstúpila som, stále nahnevaná. „Nečakám, že sa to stane.“

12. kapitola

VYPUSTENIE

Nechtiac vynechané slovo, fráza alebo iný jazyk zo zmluvy, dokumentu, rozsudku alebo inej listiny.

Aubrey

Predmet: Brian

Nie som si istý koľkrát sa mám ešte ospravedlniť za to, že som zapríčinil, že ťa tvoj „priateľ“ odkopol, ale je mi to vážne ľúto. A znova, možno som mal počkať, kým ho nepretiahneš, takže by si si to mohla vážiť viac.

Andrew.

„Fuj!“ Odhodila som telefón na druhú stranu izby, skoro som prevrhla prekrásnu vázu ľalií, ktorú mi poslal včera. Už od minulého„Brian“ týždňa, som mu musela čeliť v nejakej forme každý deň. Ráno mi osobne doniesol moju obľúbenú kávu, odprevadil ma na zastávku metra o blok ďalej a hojne sa ospravedlňoval. Svojim vlastným spôsobom, samozrejme. Nikdy som mu na to nič nepovedala, hoci. Práve som sŕkala zo svojej šálky a počúvala. Posadila som sa na pohovku, schmatla som ľadový zábal a položila si ho na plecia. Počítala som dni do premiéry, premýšľala o koľko viac bolesti moje telo ešte znesie. Moje chodidlá boli na nepoznanie, už som si viac neošetrovala rany a pľuzgiere. Svaly na ramenách ma neúnavne boleli a keď som pánovi Ashcroftovi včera povedala, že som si potrebala na pár minút navyše natiahnuť pravú nohu, odvetil: „Potom vás musím nahradiť tanečníčkou, ktorá to nepotrebuje.“

Prikrčila som sa pri tej spomienke a začula klopanie na dvere,

„Už idem!“ Išla som tam a otvorila ich, bola som v pokušení zabuchnúť ich, keď som uvidela Andrewa.

„Áno?“ Spýtala som sa. „Skúška začína za hodinu. Meškáš.“

„Nie som tu z dôvodu popoludňajšieho stretnutia. Ďakujem za pripomenutie.“

„Môžem dovtedy vôjsť dnu?“

„Nie.“

„Prečo nie?“

„Vážne na to potrebujem dôvod?“

„Môžeme to urobiť aj po telefóne.“

„Zablokovala si si moje zasrané číslo.“ Prižmúril na mňa oči.

„Už som to dnes skúšal. Dvakrát.“

„Skúšal si email?“

„Aubrey, prosím...“ Vlastne vyzeral úprimne.

„Fajn.“ Podržala som otvorené dvere. „Ale musíš za päť minút odísť, aby som si mohla zdriemnuť.“

Vošiel dnu a porozhliadol sa dookola, prešiel rukami po umeleckých dielach v chodbe. Vyzeral trochu ohromene, pošúchal si bradu.

„Za to ti platia rodičia?“

„Nie, nehovorila som s nimi odkedy som odišla.“ Priznala som. „Jeden tanečník v dôchodkovom veku prenajímal všetky svoje byty najnovším zástupcom.“

„Je to drahé?“

„Ani nie.“ Posadila som sa na gauč. „Je to jediný spôsob ako si môžem dovoliť žiť v tejto časti mesta. Inak by som spala v kartónovej krabici.“

Na chvíľu na mna civel, nepovedal ani slovo. „Čo je?“ Opýtal sa.

„Nič. Je to proste už doba odkedy si povedal celú vetu bez toho, aby nebola naplnená zlobou.“

„Nezvykaj si na to.“ Mykla som sa a dala si na plecia ďalší ľadový zábal.

„Len sa snažím urobiť nejako tých päť minút strávených so mnou nezabudnuteľných.“

„To budú.“ Ticho.

Prišiel a posadil sa vedľa mňa na gauči. „Za záverečné cvičenie GBH si dostala A.“

„Dal si mi ho zo súcitu?“

„Dal som ti ho, pretože tvoja práca bola najlepšia.“ Pozrel sa mi do očí. „Hoci to mohlo byť aj bez tej poznámky na konci: „Pán Hamilton ma zvykol preťahovať vo svojej kancelárii“.“

Zadržala som rehot.

„Mimochodom Jessice chýbaš.“

„Vážne?“

„Zhodnotila, že som bol oveľa žiadúcejší, keď si bola okolo,“ povedal. „A zrejme nás zvykla počúvať, keď sme mali sex.“

„Čože?“

„Už ani nemá zmysel, aby som ju vôbec vyhodil...myslím, že ma prechytračila.“

„Ešte stále ťa všetci stážisti nenávidia?“

„Nie.“ Zasmial sa. „Z nejakého zvláštneho dôvodu ma začali mať radi krátko potom, ako si odišla.“

„Naznačuješ mi, že to, že si sa správal ako kretén bola moja vina?“

„Nie.“ Vtiahol si ma do náručia a dal mi preč vrecko s ľadom.

„Naznačujem, že už viac nepredstieram, že sa zaujímam o svojich stážistov, keď tá najobľúbenejšia chýba.“ Začervenala som sa a on mi začal masírovať plecia – pomaly mi hnietil rukami pokožku. Zatvorila som oči a vydýchla, jemne som sklopila hlavu dozadu namiesto toho, aby som mu povedala, aby prestal.

„Plánuješ niekedy prijať moje ospravedlnenie?“ Spýtal sa, na krk mi vtisol bozk.

„Nie.“

„Existuje nejaký iný spôsob ako by som ti to mohol vynahradiť?“ Jeho prsty sa jemne otierali o moju kľúčnu kosť, zmierňovali bolesť.

„Mohol by si mi povedať skutočný dôvod, pre ktorý si v New Yorku...“ Cítila som ako mi odopol podprsenku.  

„Viem, že si nemeral takú dlhú cestu sem len preto, aby si ma videl.“ Pobozkal mi plece.

„To nemôžeš vedieť.“

„Myslím to vážne, Andrew.“

„Ja takisto.“ Pritlačil mi dlane na chrbát, dočasne ma nechával bez dychu. „Vlastne si obrovskou súčasťou dôvodu, pre ktorý som ešte stále tu.“

„A tá druhá časť?“ Zaklonil mi hlavu dozadu, takže som sa mu pohla pozerať priamo do očí.

„Na tej druhej časti už naozaj nezáleží.“

Vyzeral ako keby ma chcel pobozkať, ale držal sa späť. Namiesto toho mi vkĺzol rukami pod nohy a otočil ma tak, že som mu ležala v lone.

„Kedy ti znova začína skúška?“

„O štvrtej...“ Sotva sa mi podarilo povedať. Jeho dotyky boli cítiť tak skvelo.

„Môžem ťa odviesť?“ Jemne mi masíroval zadnú časť ramien. „Môžem to robiť aj dlhšie ak nepôjdeš metrom...“

Prikývla som a zatvorila oči, zaspala som pod starostlivosťou jeho rúk.

xxx

O niekoľko hodín neskôr pristavil Andrew auto pri chodníku Lincolnovho centra. Rozopla som si bezpečnostný pás a pozrela sa na neho.

„Chystáš sa stáť vonku pred baletnou sálou, keď dnes skončím?“

„Pravdepodobne.“

„S horúcou čokoládou?“

„Preferovala by si niečo iné?“

Usmiala som sa. „Nie...“ Naklonil sa a zastrčil mi prameň vlasov za ucho.

„Myslel som si, že som urobil správnu vec, keď som ťa v tú noc od seba vykopol, odstrčil ťa preč...určite to bola chyba.“

„Nevrátim sa k tebe späť len preto, že si to povedal.“

„Ani som ťa o to nežiadal.“ Prešiel mi prstami po perách. „Bol by som však rád, keby si zvážila odpustiť mi.“

„Budem na to myslieť. Len pretože ty----„

Jeho pery boli na mojich – bozkávajúc ma, prosiac ma, vraviac mi všetky tie veci, ktoré sa nedali povedať slovami. A tentoraz som počúvala, chýbalo mi všetko čo sme mali predtým, než ma odstrčil preč. Nedovolil mi odísť, prstami mi prehrabol vlasy a pohladil mi krk.

„Popremýšľaj o tom,“ zašepkal, pomaly sa odo mňa odtiahol.

„Ehm...“ Snažila som sa chytiť dych, keď vystúpil, aby mi otvoril dvere.

„Vidíme sa dnes večer.“ Pobozkal ma na pery predtým ako ma opustil, stojacu uprostred ulice a znova kompletne bez dychu. Do riti...

Zamierila som priamo do tanečnej sály, presvedčená, že by som mohla tancovať akoby som dnes bola vo výšinách. Otvorila som dvere a cítila ako ma zozadu niekto schmatol za plece.

„Aubrey?“ Spýtal sa hlas. „Aubrey, si to ty?“

Otočila som sa, šokovaná. „Mami? Čo tu robíš?“

„Chcela som ťa vidieť...“ Všimla som si odznak na jej saku „Voľte múdro. Voľte Everharta.“ a vedela som, že to nebola pravda. Bola v meste kvôli niečomu, čo malo spoločné s otcovou kampaňou, ja som bola len krátkou zastávkou.

„No, tak teraz si ma videla...“ Otočila som sa a vkĺzla do vnútra budovy.

„Počkaj, Aubrey.“ Nasledovala ma.

„Naozaj si myslíš, že presťahovať sa cez celú krajinu bol ten najlepší spôsob ako odo mňa a otca získať pozornosť?“

„Neopustila som Severnú Karolínu, aby som získala vašu pozornosť.“

„No, teraz ju už určite máš.“

„A pozri, trvalo mi to len dvadsaťdva rokov...“

Povzdychla si. „Rozhodli sme sa porozprávať sa s vedúcim katedry, aby ti dovolili pokračovať tam, kde si skončila v letnom semestri. Môžeme to urobiť, pretože si tak rozrušená z toho podieľať sa na kampani.“

„Nie som rozrušená. Úprimne, je mi to jedno.“

„Samozrejme, že ti to je jedno.“ Znela urazene. „Ale ak sa potom budeš cítiť lepšie, dali sme jednu z tvojich baletných fotiek na brožúrku kampane.“

„To ste urobili len preto, aby to vyzeralo, že vám naozaj záleží na vysokoškolskom umení?“

„Nie, vlastne sme na tanečný program Dukovej univerzity venovali 50-tisíc dolárov, aby to vyzeralo, že nám záleží na vysokoškolskom umení. Fotka na brožúrke bola osobná, hoci by bolo ešte lepšie keby si napísala tú esej, o ktoré sme ťa prosili. Mohli sme ju dať vedľa fotky.“

Cítila som v hrudi bolesť. „Kedy letíš späť, mama?“

„Prosím?“

„Kedy odlietaš?“ Zopakovala som, hlas mi stroskotal. „Som si istá, že to bude za tri hodiny alebo menej, takže tu nebudeš môcť stráviť celý deň. Môžeš sa teda vrátiť a povedať otcovi, že si sa ma snažila presvedčiť, aby som sa vrátila domov potom, čo si si splnila robotu na vašej kampani. Som si istá, že je to stále všetko na čom vám záleží.“ Mlčala. „Odišla som z Durhamu, pretože tu budem žiť najbližšie tri roky – čo je dĺžka mojej zmluvy so spoločnosťou, v ktorej sa budem naháňať za svojim skutočným snom. A musím povedať, že je to proste bonus nebyť niekde vo vašej blízkosti.“ Zalapala po dychu. „Doleť bezpečne. Povedz otcovi, že ho pozdravujem.“               

„To ma tu len tak necháš stáť?“

„Vy ste mi to robili celý môj život.“ Opustila som budovu. Bola som príliš nahnevaná, príliš zranená, aby som sa mohla naplno sústrediť. Poslala som Ashcroftovi email – dala mu vedieť, že nemám dobrý deň a zamierila na ulicu.

„Aubrey!“ Zavolala za mnou mama, ale ja som kráčala ďalej. „Aubrey, počkaj!“ Nakoniec ma dobehla a chytila za ruku.

„Môžem si nechať ujsť let.“

„A prečo by si to robila?“

„Môžem so svojou dcérou stráviť nejaký čas predtým ako zabudne, že vôbec existujem...“

Zadržiavala som slzy. „Môžem tu pár dní zostať a môžeme všetko dohnať medzi tvojim tanečným rozvrhom,“ povedala. „Zariadim, aby priletel aj otec, ak ti to vyhovuje?“

„To by bolo fajn...“ Prikývla som, ale potom ma to udrelo. „Žiadne reči o kampani.“

„Jasná vec.“

„Takisto žiadne reči o tom, že by som sa mala vrátila naspäť na právnickú fakultu.“

„S tým sa takisto zmierim.“ Prikývla.

„A žiadne kydanie hnoja na balet.“ Zaváhala, ale znova prikývla.

„Ok, fajn.“ Objala ma. „Zavolaj nám taxík, takže môžem zarezervovať izbu vo Four Seasons?“

„Prečo? Môžete jednoducho zostať u mňa.“

„Ach, prosím ťa.“ Očami jej prebehli tiene. „Videla som čo nastvárajú profesionálne baletky. Viem aký typ bytu si môžu v tomto meste dovoliť, a či je to už dcéra alebo nie, odmietam to.“

Nezačala som sa smiať, ale nemohla som si pomôcť. Vedela som, že popracovať na našom vzťahu bude dlhý proces, ale bola som ochotná to vyskúšať.

Prešla k novinovému stánku a ja som zamávala na taxík.

„Oh, The New York Times si vždy vyberú ten najlepší prípad.“ Listovala novinami. „Jeden z tých pekelných bude tento týždeň prebiehať na súde.“

„Trestné alebo podnikové právo?“ Spýtala som sa, keď taxík prefrčal priamo okolo mňa.

„Oboje,“ povedala. „A vlastne toho chlapíka aj poznám. No, takisto o ňom viem...že je neuveriteľný právnik...“

„Takýmto spôsobom si nikdy nechytíme taxi.“ Pokrútila som hlavou nad tým, že ma znova odpálkovali.

„Pochybujem, že vôbec kedy získal uznanie za ten vládny prípad...“

„O čom to hovoríš?“

„Liam Henderson.“ Podržala noviny priamo predo mnou ukazujúc mi fotku a niečo málo textu.

„Spomínaš si? Je na mojom a otcovom zozname právnikov, ktorým nikdy neprejavili uznanie, ktoré si zaslúžili, pretože išli proti vláde. Tento chlapík bol, verím, tvojim najobľúbenejším.“

„Oh, áno.“ Spomenula som si. „Takže, prečo je teraz v novinách? Zbabral to, pretože sa mu nedostalo slávy, ktorá mu patrí? Má nejaké problémy?“

„Nie, vyzerá to tak, že len svedčí v nejakom prípade. Článok hovorí o tom, že žil niekde na juhu a dokonca bol spoločníkom niektorých firiem, ale to nemôže byť pravda. Každá firma z tej oblasti by sa chválila tým, keby ho mala za spoločníka a ja som nič také nepočula.“

„Som si istá, že by to urobili.“ Konečne som zamávala na taxík. „Môžeme teraz ísť.“

„Je to dosť divné.“ Poklepala si po pere. „Za celú jeho kariéru som nikde nevidela jeho fotku – možno jednu alebo dve, ale aj to boli archívne zábery z jeho vysokoškolských čias. Som si istá, že teraz už vyzerá úplne inak.“

„Mami,“ povedala som otvárajúc dvere na taxíku. „Taxikár si účtuje za minútu.“

„V článku sa spomína, že už šesť rokov žije v Severnej Karolíne pod falošným menom. Ale samozrejme, že to meno nezverejnili. Potrebujú získať lepších zamestnancov na prieskum, nemyslíš? Ako by si mohol právnik s takýmto postavením zmeniť meno, zameniť štáty a stále pracovať v oblasti práva?“

Podala mi noviny, keď nastúpila do taxíka. „Musel by vymazať celú svoju totožnosť a začať odznova. Ale kto by to robil?“

Keď som sedela na zadnom sedadle, zalapala som po dychu a nalistovala si daný článok. Čítala som slovo po slove, znova a znova a všetko okolo mňa sa zahmlilo. Mohla som prakticky cítiť ako mi padla sánka, keď sa mi mysľou blysol môj prvý pohovor v GBH:

Slečna Everhartová, sú tu nejakí právnici, po vzore ktorých by ste chceli budovať svoju vlastnú kariéru?“ Usmial sa na mňa pán Bach.

„Vlastne áno,“ povedala som. „Vždy som obdivovala kariéru Liama Hendersona.“

„Liam Henderson?“ Pozrel sa na mňa Andrew s nadvihnutým obočím. „Kto je to?“

13. kapitola

MARENIE DÔKAZOV

Nedovolené ukrývanie dôkazov žalobcom, ktorý je ústavou povinný odhaliť na obranu všetky dôkazy.

Andrew

Bývalí partneri sa konečne na súde postavia proti sebe:

Hartov prípad tento týždeň pokračuje

To bol titutok, ktorý som si dnes ráno prečítal v sudcovskej sekcii The New York Times. Pre tých, ktorí o prípade nič nevedeli, som si bol istý, že to bol proste len ďalší príbeh na zabitie času, len ďalší povrchný škandál, ktorý hltali spolu so svojimi raňajkami. Ale pre mňa to bol koniec šesťročnej kapitoly, ktorá sa ťahala už príliš veľa stránkami. Bol to jeden z dôvodov prečo som odišiel, jeden z dôvodov prečo som potom, ako som o pár dní vypovedal, odišiel z tohto mesta na veľmi dlhý čas. Pozrel som sa von z okna reštaurácie Waldorf Astoria, dumal nad tým ako môže tak silno pršať na konci zimy.

„Pán Hamilton?“ Žena v kostýme pristúpila k môjmu stolu.

„Áno?“

„Som Vera Miltonová, generálna riaditeľka,“ povedala. „Mali ste od slečny Avy Sanchezovej niekoľko hovorov...stále nám tvrdí, že je to dôležité  a že potrebuje s vami hovoriť. Momentále je na linke...“ Povzdychol som si.

„Mohli by ste mi ju za dve minúty prepojiť do izby prosím?“

„Iste, pane.“

Nechal som noviny na stole a zamieril som rovno do podkrovného apartmánu. Akonáhle som odomkol dvere, zazvonil mi v salóne telefón.

„Haló?“ Zdvihol som.

„To som ja...“ Povedala Ava ticho.

„Som si toho vedomý. Ako sa ti podarilo zistiť, kde som ubytovaný?“

„To vážne?“ Uškrnula sa. „Potrebujem, aby si mi urobil láskavosť...“

„Maj sa, Ava.“

„Nie, počkaj.“ Znela šialene. „Vážne sa ospravedlňujem za všetko čo som ti urobila, Liam.“

„Čo som ti povedal o telefonovaní mi?“

„Spomínam si na tvoju návštevu, keď som bola v base – predtým než začalo všetko to vypočúvanie...pamätáš?“ Odmlčala sa. „Viem aké ťažké muselo byť vtedy vidieť ma, aký osamelý si musel byť, keď si zo všetkých tých ľudí navštívil práve mňa...dokonca si mi povedal, že uvažuješ o zmene mena na Andrew a že opustíš New York...a potom som ťa prosila, aby si ma zachránil. Spomínaš si na to?“

„Naozaj teraz nemám náladu na príbehy.“

„Bol si taký zlatučký...taký súcitný, taký láskyplný–-„

„Dostaň sa kurva k veci, Ava.“

„Tento týždeň na súde, viem, že Kevin–-„

„To jest môj bývalý najlepší priateľ, s ktorým si trtkala?“

„Áno.“ Povzdychla si. „On...“

„Čo je s ním?“

„Nie je taký netvor ako si myslíš, že je.“

„Voláš mi kvôli tej láskavosti, ktorá sa nikdy nestane alebo mi voláš, že budeš zasraný svedok svedčiaci o jeho charaktere? Som zmätený.“

„Stále mu je ľúto za to čo urobil...on bol–-„

„Čo z toho to je, Ava?“ Vyštekol som. „Nie som fanúšikom takýchto nejasných sračiek.“

„Naozaj mu chceš ublížiť?“ Jej hlas zmäkol. „Myslím, že si nás už potrestal dosť. Práve som za mrežami, takže naozaj nie je potrebné, aby v tejto veci trpel aj on.“

„Obaja z vás nebudú nikdy dostatočne trpieť.“ Zavesil som a poslal správu na starý kontakt, ktorý som mal na nápravy. Povedal som mu, že Ava mala vo svojej cele prepašovaný tovar. Posledná vec, na ktorú som chcel myslieť bol môj starý partner a bývalý najlepší priateľ. Jediný prípad, kedy som potreboval premýšľať bol počas nadchádzajúceho vypočúvania a potom už nikdy viac. Roloval som dole svojimi textovými správami, všimol si, že mi Aubrey poslala jednoduché OK, keď som sa jej opýtal, ako šiel dnešný konkurz. S výnimkou dňa, kedy som jej masíroval plecia sa odo mňa držala ďalej. Otvoril som si doručenú poštu, aby som jej poslal dlhšiu správu, ale videl som, že ona mi jednu poslala.

Predmet: Áno

Práve som od teba dostala najnovšiu sadu kvetov a tvoju poznámku o tom ísť dnes večer na rande...Mám pár podmienok.

Aubrey

Predmet: Re: Áno

Menuj ich.

Andrew

Poslala novú správu.

Predmet: Rande

Smiem sa ťa opýtať na čokoľvek chcem a ty mi musíš pravdivo odpovedať.

Aubrey

Predmet: Re: Rande

Vždy odpovedám pravdivo. Nie je slovo „podmienky“ v množnom čísle?

Andrew

Predmet: Re: Re: Rande

Musíš byť dokonalý gentleman. Nechcem byť ošukaná na ďalšej toalete...O koľkej ma vyzdvihneš?

Aubrey

Predmet: Re: Re: Re: Rande

Vlastne som ťa dnes v noci neplánoval pretiahnuť, ale odkedy si túto možnosť jasne načrtla, určite ti pošlem zoznam potenciálne prednostných miest na rande. O ôsmej.

Andrew

xxx

Zaklopal som na jej dvere o 7:58, bol som oblečený do čierneho značkového obleku, ktorý som si kúpil pred niekoľkými hodinami. Žiadna odpoveď, no predtým ako som mohol znova zaklopať, dvere sa otvorili. Vyšla von, na sebe mala krátke čierne šaty, ktoré nechávali len veľmi málo predstavivosti.

„Si si vedomá toho, že je ešte stále zima?“ Prstom som jej prechádzal po odhalených ramenách. „Budeš potrebovať kabát.“ Pozrela sa za mnou.

„Vezmeme si metro odtiaľto?“

„Áno.“

„Na naše rande pôjdeme metrom?“

„Auto príde neskôr.“ Usmial som sa ako sa jej po tvár šíril zmätok. Vzala si zvnútra kabát a zatvorila dvere, pozrela sa na mňa.

„Vieš vôbec ako sa používa metro?“

„Samozrejme, že viem,“ povedal som, stlačil jej ruku. „Nebol som vždy dobre zabezpečený, keď som tu žil...“

Padal na nás ľahký sneh, keď sme zamierili do podchodu na metro a ona sa o mňa oprela – natlačila svoje telo bližšie k môjmu. Na najvyšších budovách viseli sviatočné svetlá – žiarili proti noci a vzduchom sa šíril nejasný pocit vzrušenia. Dnes večer nebolo vonku veľa ľudí a keď sme nastúpili do takmer prázdneho metra, Aubrey sa nad tým zasmiala.

„Vôbec po prvýkrát vidím takéto metro,“ povedala. „Zvyčajne som si musela vybojovať svoje vlastné miesto v tak malom priestore.“

„Hmmm.“ Zabránil som jej, aby sa posadila, namiesto toho som s ňou zdieľal tyč.

„Ako ti dnes naozaj išiel konkurz? Iste máš k tomu povedať viac ako len OK.“

„Plakala som, keď som ti tú správu posielala. Bola som dojatá.“ Nadvihol som obočie. „Umiestnili ma do úlohy Odette/Odile v Labuťom jazere – na profesionálnej úrovni.“ Vyzerala ako keby mala plač na krajíčku. „Stále tomu nemôžem uveriť...všetky moje sny sa skutočne plnia.“

„Možno si tú rolu mala hrať...“ Utrel som jej z očí zatúlanú slzu.

„Možno.“ Naklonila sa bližšie. „Som proste len rada, že nám dali niekoľko nasledujúcich dní voľno...myslím, že budem môcť oddychovať a držať trochu viac krok s novinkami. Vieš, v skutočnosti nemám až také chabé zdanie o živote mimo tanečnej sály.“

„Ak si chceš dať pauzu, mala by si si mnou tráviť viac času. Novinky sa v tomto meste preceňujú a väčšinou sú nepravdivé.“

„To naozaj?“

„Áno,“ povedal som pozerajúc jej do očí. „Neveril by som ani polovici tých sračiek vo všetkých tých novinách.“ Usmiala sa.

„Počul si už niečo o tom obrovskom procese, ktorý sa koná tento týždeň?“

„Som si celkom istý, že nejde len o jeden.“

„Nie...“ Pokrútila hlavou. „Nie taký ako tento...“

Zaváhal som. „Čo robí tento proces takým osobitým?“

„Je to zaujímavejšie ako len osobitý...je to o dvoch právnikoch, ktorý mali kedysi spoločnú firmu – obaja z nich boli veľké zvieratá, vieš? Jeden z nich dokonca vyhral svoj prvý prípad proti vláde.“

„Pravdepodobne to bola len šťastná náhoda.“

„To si nemyslím.“ Pozrela sa mi do očí. „Čítala som prepisy. Presne vedel čo robí a verdikt mal skutočne vplyv na verejnú politiku.“ Nič som nepovedal. „Ale vec sa má tak, že za svoju prácu nikdy nedostal uznanie – mimo nejakých slov z úst ľudí, ktorí poznali detaily, vieš?“ Odmlčala sa. „Ale v každom prípade, z toho čo som sa dočítala a dala si jednotlivé kúsky dokopy sa zdá, že bol o niekoľko rokov neskôr falošne obžalovaný z dlhého zoznamu federálnych obvinení.

„Aubrey...“

„Vyzerá to tak, že sa každý vytasil s týmto príbehom – všetky noviny, všetky spravodajské kanály a nebolo v tom všetkom možné nájsť pravdu, až o niekoľko mesiacov neskôr, keď už bolo jeho meno pošpinené.“ Pozeral som sa na ňu, prosiac ju, aby prestala, ale ona pokračovala. „Obvinenia proti jeho starému partnerovi nie sú do dnešného dňa vyriešené, to je kvôli tomu koľko ich bolo. Ale on – tento poctivý právnik s jedným čertovským úlovkom, jednoducho zmizol. Vyparil sa.“

„Keby bol taký bezúhonný, som si celkom istý, že je to nemožné.“

„Je?“

„Je,“ povedal som.

„Tiež som si to myslela...“ Hľadala v mojich očiach odpoveď. „Ale myslím si, že ten chlapík, o ktorom hovorím je schopný všetkého.“

„Aké sú mená v tom prípade, o ktorom je reč?“

„Obvinený je Kevin Hart a klúčovým svedkom je Liam Henderson.“

„Vygooglim si to dnes v noci.“ Vzdychol som si, nechcel som pokračovať v tomto rozhovore. Z reproduktorov sa ozval hlas, oznámil nám našu zastávku a ja som ju znova vzal za ruku.

„Viem, že si ma prinútila súhlasiť s podmienkami,“ povedal som pozrejúc na ňu, keď sme vystupovali, „ale môžeš súhlasiť aj s jednou mojou?“

„To záleží na tom čo to je.“

„Pýtaj sa ma na duchaplné otázky až po večeri.“

„To je tam, kde ideme práve teraz?“

„Nie.“ Viedol som ju po schodoch. „To by som si nedovolil. Nechcem, aby si ma obviňovala z toho, že s tebou zachádzam ako so všetkými svojimi rande.“

„To znamená, že ma na konci nepretiahneš?“

„To znamená, že ťa na konci neopustím.“

Začervenala sa a ja som ju pobozkal na čelo, keď sme kráčali ulicami osvetlenými lampami a žiariacimi billboardami. Nepovedala toho veľa, keď sme sa presúvali z jedného bloku k druhému, len sa zakaždým, keď som sa na ňu pozrel, začervenala.

„Tu,“ povedal som, zastavil ju, keď sme sa blížili k nášmu prvému cieľu.

„Broadway?“ Pozrela sa hore na obrovskú markízu.

„Zmienila si sa o tom, že si ešte doteraz nemala šancu sem zájsť,“ povedal som. „Zvykol som sem chodiť po celý čas čo som tu žil...“

„Po celý čas?“

„Aspoň raz za týždeň.“ Podržal som jej otvorené dvere. „Dvakrát, keď hrali toto konkrétne predstavenie.“ Prstami som prebehol po slovách „Smrť obchodného cestujúceho“, predtým ako som uvádzačovi odovzdal naše vstupenky. Usmiala sa, keď nás zaviedol na súkromný balkón, ponúkal nám víno zadarmo, pretože sme prišli tak skoro.

„Nikdy by som ťa nehádala na typ na drámu,“ povedala, usrkla si z vína. „Nikdy predtým si sa mi o tom nezmienil.“

„Vlastne som skoro išiel do divadelnej školy namiesto právnickej.“

„Čo ťa prinútilo zmeniť názor?“

„Vyššia atraktivita práva a väčšie percento kundičiek.“

„Čože?“ Pretočila oči, smiala sa. „Ja to myslím vážne.“

„Dostal som väčšie štipendium na právnickej fakulte.“ Nakoniec som odolal nutkaniu pritihanuť si ju do lona. „Najlepšie rozhodnutie aké som kedy urobil.“

Otvorila ústa, aby zareagovala, ale svetlá sa stlmili a ona sa ku mne naklonila bližšie a zašepkala: „Rada by som ťa videla ako herca...myslím, že by si v tom mohol byť vážne dobrý.“ Cítil som ako mi položila ruku na stehno. „Nemyslím si, že by som ťa chcela vidieť hrať v niečom vážnom, hoci. Myslím, že by som preferovala––„

„Chystáš sa rozprávať počas celej hry, Aubrey?“ Prerušil som ju, ignoroval ten všehovoriaci výraz na jej tvári – jeden z tých prudko dychtivých, potrebných.

„Nemám dovolené komentovať?“ Znela urazene. „Ani toto nemám dovolené, pokým neskončí večera? Ak je to tento prípad, prečo si ma vzal von? Prečo by si vôbec–-“

„Videl som túto hru miliónkrát...“ Pritisol som jej prst na pery, keď hlavná postava vstúpila na javisko. „A aj keď chcem, aby si to takisto zažila, ak by si bola radšej, aby som ťa zabával iným spôsobom, stačí povedať.“

„Čože?“

„Mohol by byť tento balkón na zozname tvojich schválených miest?“ Spýtal som sa. „Ak by som ťa tu pretiahol, naďalej by sa počítalo, že som gentleman?“ Vytreštila oči a rýchlo dala ruku preč z môjho lona.

„Len som si ťa doberala, Andrew...“

„Toho som si vedomý.“ Pobozkal som ju na krk. „A už som pri nespočetnom množstve príležitostí povedal, že to neoceňujem, či si na mňa naštvaná alebo nie...“ Nadýchla sa, keď som jej prstom vkĺzol pod nohavičky.

„Nebudem ti klásť otázky,“ povedala. „Budem pozerať na hru...“

Keď sa otočila tvárou k javisku, presťahoval som sa zo svojho miesta a kľakol si pred ňu.

„Andrew?“ Ostro zašepkala, keď som jej od seba roztiahol stehná. „Čo to robíš?“

„Uisťujem sa, že si užívaš show.“ Nedal som jej šancu zareagovať. Rýchlo som jej strhol nohavičky a pochoval hlavu medzi jej nohami, jazykom som bežal po jej nahej kundičke – užívajúc si chuť, ktorá mi mesiace chýbala. Sal som jej perami klitoris, zatvoril oči, keď mi napuchla v ústach.

„Andrew...“ Zastonala, keď mi stisla nohy okolo krku, schmatla ma za vlasy a prosila ma, aby som spomalil. Nemohol som. Chutila zasrane dobre. Prinútil som jazyk, aby sa do nej ponoril hlbšie, nárokoval si každú jej časť, značkujúc si to, čo bolo moje. Boky sa jej začali dvíhať zo sedadla, zatlačil som ich dole – trestajúc ju silnejšími ťahmi, vkĺznuc do nej svojimi prstami a prikazujúc jej, aby zostala v pokoji.

„Nemôžem...“ Znova vyrazila bokmi hore. „Nemôžem...“

Z divadla pod nami sa ozval hlasitý potlesk, odrážal sa od stien, keď skončila prvá scéna. Sal som jej klitoris tvrdšie, opakovanie som ju šľahal jazykom, kým si nemohla pomôcť a kričala moje meno cez celé divadlo. Trasúc sa ma chytila za ramená, zvierala ma silnejšie ako inokedy, keď sa mi spravila na ústach. Držal som ju za stehná, keď sa naďalej triasla, zatiaľ čo jej telom prebiehal jeden otras za druhým. Keď sa konečne vrátila na zem, pohladkal som jej nohy a pobozkal ju na vnútornú stranu stehien. Zobral som zo zeme jej roztrhané nohavičky a do čista ju utrel. Potom som si ich napchal do vrecka, predtým ako som si znova sadol na svoje miesto.

„Niečo nie je v poriadku, pane?“ Vstúpil na balkón uvádzač. „Počul som nejaké vyrušovanie?“

„Vyrušovanie?“ Pozrel som sa na Aubrey a potom späť na neho. „Nie, nemyslím si, že tu nejaké bolo.“

„Ste si istý?“ Spýtal sa znepokojený.

„A čo vy, slečna? Ste v poriadku?“

„Áno, pane.“ Prikývla Aubrey, snažila sa vyzerať tak normálne ako to len išlo. „Som viac ako v poriadku.“ Potom odišiel a ona sa v okamihu zmenila na tú Aubrey, ktorú som si pamätal spred mesiacov. Tú, ktorá nebola schopná neklásť mi otázky. Niežeby mi to vadilo, hoci. Počas prvej prestávky sa ma opýtala na všetko možné o hre, oprela sa o mňa a zašepkala:

„Toto je dokonalé, Andrew...ďakujem.“ A potom už znova neprehovorila, až kým predstavenie o dve hodiny neskôr neskončilo.

„Hlavná postava bola úžasná,“ povedala, keď sa opona zaťahovala. „Vážne som v tej poslednej scéne cítila všetky jeho emócie...“

„Ja tiež...“ Pomohol som jej do kabátu.“

„Máš nejakú večierku? Nejaký čas kedy ťa musím zaviesť domov?“

„Mám dvadsaťdva.“

„Toho som si dobre vedomý.“ Pretočil som oči. „Prišiel som na to veľmi tvrdým spôsobom. Myslel som to tak, či máš ešte niekoľko hodín navyše, aby si so mnou strávila čas alebo musíš skoro vstávať?“

„Nie až do popoludnia...“

„Dobre.“ Viedol som ju z divadla a zamával na mestského šoféra cez ulicu. „Chcem ťa zobrať ešte niekam inam. Môžem?“

„Bola by som rada...“ Pomohol som jej do auta a potom som vkĺzol dnu ja, presunula sa mi do lona – pritisla svoje pery na moje šepkajúc ďakujem ešte raz. Držal som ju blízko, dal som jej krátku prehliadku svojej minulosti, keď sme jazdili cez mesto – vďačný, že sa šofér vyhol mojej bývalej firme. Ukázal som jej svoje obľúbené reštaurácie, moje obľúbené miesta na oddych a pár miest, na ktoré by som ju rád vzal skôr než odídem.

„Dorazili sme do Waldorf Astoria, pán Hamilton.“ Pozrel sa na nás šofér cez spätné zrkadielko. „Bude to na dnes večer posledná zastávka?“

„Áno,“ povedal som, všimol si, že na mňa Aubrey prižmúrila oči.

„Myslela som, že si povedal...“

„Kľud...“ Pobozkal som ju na čelo. „Tu som ubytovaný odkedy som sem priletel.“

„Aha...“ Vzal som ju za ruku a šiel s ňou do haly a do výťahu, ktorý viedol na strechu. Dvere sa otvorili, všimol som si, že všetko bolo presne na svojom mieste tak, ako som žiadal: osamotený stôl prestretý v bielom pred tancujúcim ohňom, mäkké svetlo sa vinulo cez mriežku vo vlnách a skrz padajúci sneh, na budove priamo oproti nám sa leskli slová: „Je mi to ľúto“.

„To je tak nádherné, Andrew...,“ povedala a poobzerala sa dookola. „Kedy si zmenil názor na tú večeru?“

„Nezmenil.“ Vytiahol som jej stoličku a odkryl tanier čokolády a vanilkou pokryté jahody. „Toto je dezert.“

„Toto všetko si vymyslel sám?“

„Vymyslel.“ Posadil som sa vedľa nej a položil som jej ruku okolo ramien.

„Vieš,“ povedala, „na štandardnom rande sedia dvaja ľudia jeden naproti druhému.“

„Zabudla si na tú poznámku o tom, že sa uistím, aby som s tebou nezaobchádzal ako na každom inom rande?“

„Vôbec nie.“ V tom momente boli jej ústa na mne a moje ruky si našli cestu do jej vlasov. Pritiahol som si ju dopredu, uhryzol ju do pery a pozrel sa jej do očí. Potichu mi hovorila, aby som veci urýchlil, trela mi rukou penis.

„Prestaň sa ma dotýkať, Aubrey,“ zašepkal som, varoval som ju, „už viac nebudem schopný byť gentleman, ak neprestaneš...“ Postavil som sa a išiel ku dverám, dával som sám sebe nejaký priestor.

„Snažím sa dokázať ti, že sa môžem dostať cez rande bez toho, aby som ťa pretiahol...“ Nasledovala ma usmievajúc sa.

„Som si celkom istá, že si v tom už vlastne zlyhal...“ Zaplietla mi prsty do vlasov a rýchlo mi rozopla košeľu. Zakliesnil som jej koleno medzi nohy a skĺzol som jej rukou cez stehná, zavzdychal som, keď som pocítil aká bola vlhká.

„Aubrey...“ Zastonal som, keď mi siahla do vrecka a vytiahla von kondóm. „Môžem počkať...“

„Ja nie.“ Vyslobodila mi penis z nohavíc a natiahla na neho kondóm bez toho, aby nechala moje pery na pokoji. Dal som jej ruky okolo pása a zodvihol ju, niesol som ju k zábradliu na streche.

„Nemáš ani len poňatia ako strašne mi chýbala tvoja kundička.“ Pobozkal som ju na pery. „A tvoje ústa.“

„To je všetko čo ti chýbalo?“ Rukami ma objala okolo krku. „Ak iba to, potom by sme tu práve teraz nemali byť.“

Pomaly som do nej vkĺzol, vypĺňal ju centimeter po centimetri, pozerajúc jej do očí, keď som si spomenul ako zasrane dobre ju bolo cítiť. Bez jediného slova som skĺzol rukami dole po stranách a hýbal som s ňou hore a dolu – vzdychajúc, keď sa jej kundička zovrela tesnejšie a stiahla sa pri každom pohybe. Jej pery si našli cestu k tým mojim a ani jeden z nás sa nepustil – zabrúsili sme do seba, keď okolo nás padal ľahký sneh. Zaryla mi nechty do chrbta, keď sa blížila k vrcholu, jej zuby mi uväznili spodnú peru, aby jej zabránili kričať.

„Ešte sa nesprav, Aubrey...“ Môj vták v nej pulzoval. „Čakaj...“

Pokrútila hlavou bojujúc s tým, ale na niekoľko ďalších sekúnd sa držala – pozerajúc sa mi do očí.

„Tak veľmi si mi chýbala,“ zašepkal som. „Tak zasrane veľmi...“ Spadla mi dopredu na hruď, spravila sa spolu so mnou – hryzúc ma do kože, keď mi jej nohy ochabli okolo pása. Obaja sme sťažka dýchali, pozerali jeden na druhého ako kedysi pred mesiacmi, zostali sme spolu prepletení. Bozkával som ju na pery opakujúc ako veľmi mi chýbala a ona sa usmiala – potichu mi povedala, aby som sa z nej vytiahol.

„Rada by si zostala na noc?“ Opýtal som sa, zdvihol si svoju bundu a podržal ju pre ňu. „Môžeš mi povedať viac o tom prípade, ktorým si v poslednej dobe tak zaujatá.“

„Ten Henderson & Hart?“ Opýtala sa. „Vážne si o tom nič nepočul?“

„Nie, ale ak tu stráviš noc, môžeme googliť spolu.“

„To si nemyslím.“ Jej hlas bol odrazu chabý. „Musím ísť.“ Upravila si šaty a prešla ku stolu, zodvihla si kabelku.

„Deje sa niečo?“ Neodpovedala. Vytiahla telefón, aby skontrolovala čas a povzdychla si. „Aubrey, čo to robíš?“

„Nútim samu seba vidieť, že si stále rovnaký a nikdy sa nezmeníš.“ Vyzerala ublížene. „Tvoje ponímanie pravdy je, a vždy bude, dvojaké. To je všetko.“

„Prosím?“

„Ďakujem ti za krásny večer...budem si ho vždy pamätať a opatrovať ho, len aby si vedel.“

„Vážne začínam uvažovať, či naozaj nie si bipolárna...“

„Prečo si mi dnes večer nepovedal, že tvoje meno bolo Liam Henderson?“ Pokrútila hlavou a ja som sa zhlboka nadýchol. „Dala som ti k tomu všetky príležitosti,“ povedala vyzerajúc zranene, „prakticky som ťa prosila, aby si mi to povedal, ale otvoril si sa všetkému okrem tohto.“

Zaváhal som. „Chcel som ti všetko povedať neskôr, v posteli.“

„To určite.“ Uškrnula sa. „Existuje nejaký dôvod prečo si mi to nikdy nepovedal, keď som na pohovore prezradila, že si bol kedysi môj obľúbený právnik?“

„Kedysi?“ Prikývla. „Áno. Kedysi. Všetky Liamove práce, ktoré som zvykla čítať zdôrazňovali úplnú a naprostú poctivosť. Hádam, že sa to zmenilo, keď sa z neho stal Andrew.“

„Aubrey, nie...“ Pristúpil som dopredu, ale ona o krok ustúpila. „Úprimne som sa ťa chystal požiadať, či by si neprišla na záverečné vypočúvanie.“

„Môžem použiť tvoje auto, aby som sa dostala domov alebo si musím zavolať taxík?“

„Prestaň s tým. Hneď.“

„Tak taxík.“ Pokrčila plecami. „Želám ti veľa šťastia s tvojim svedectvom. A dúfam, že budeš s ďalším dievčaťom, ktoré nájdeš zaobchádzať milo hneď od začiatku, takže ťa nebude musieť na konci milovať a nechať ťa na pokoji.“ 

„Daj mi šancu si pohovoriť, Aubrey...“

„Nemáme o čom viac diskutovať.“ Otvorila dvere. „Prosím, nechoď za mnou, Andrew. Nemôžeš mi veriť a ja nemôžem veriť tebe, takže s tým už nechcem vôbec nič urobiť a potrebujem, aby si to konečne rešpektoval aj ty.“

Otvoril som ústa v odpoveď, ale ona prehovorila prvá. „Zbohom Andrew, Liam,“ povedala, „akékoľvek to máš už do pekla meno.“

„Aubrey...“ Dvere sa zabuchli a ja som v ten moment vedel, že nemalo zmysel ísť za ňou. Bola preč.

14. kapitola

PRISAHAŤ

Vyhlásenie pod prísahou, že jedinec bude hovoriť pravdu.

Andrew

„Prisaháte, že budete hovoriť pravdu, celú pravdu a nič než pravdu, tak vám Boh pomáhaj?“ Povedal mi sudca o pár dní neskôr. Nič som nepovedal, Aubreyn náhly odchod som mal stále čerstvo v pamäti.

„Pán Hamilton, na niečo som sa vás pýtal.“ Pokarhal ma sudca.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal som. „Prisahám, že budem hovoriť pravdu, celú pravdu a nič než pravdu, tak mi Boh pomáhaj.“

„Môžeme pokračovať.“ Obhajca sa postavil a odkašlal si.

„Pán Hamilton, vaše zákonné meno bolo predtým Liam Henderson, správne?“

„Správne.“

„Mohli by ste prosím súdu povedať ako poznáte môjho klienta, Kevina Harta?“

„Kedysi sme boli partnermi vo firme Henderson & Hart.“

„Partnermi a najlepšími priateľmi, správne?“ Pozrel som sa na mdlého Kevina. Oblečený bol v sivom obleku, ešte stále neschopný k nemu nosiť zodpovedajúcu kravatu.

„Áno,“ povedal som obhajcovi. „Kedysi dávno.“

„Je pravda, že ste sa s ním pred šesť a pol rokom prudko pohádali?“

„Definujte prudko.“ Zodvihol list papiera.

„Nakráčali ste do baru a udreli ste ho? Nechali ho tam so zlomenou sánkou a pohmoždenými rebrami?“

„Trtkal mi ženu.“ Porotcovia zalapali po dychu a sudca udrel kladivkom.

„Pán Hamilton...,“ hovoril sudca prísne, „tento typ jazyka nie je v súdnej sieni povolený. Prosím odpovedzte na otázku.“

„Áno,“ povedal som. „Áno, zranil som pána Harta...vážne.“

„Rovnako ako ste zranili svoju vlastnú ženu?“

„Námietka!“ Štátna žalobkyňa vstala. „Relevantnosť, Vaša ctihodnosť?“

„Prijíma sa.“

„V poriadku.“ Obhajca zodvihol ruky na znamenie kapitulácie. „Je pravda, že ste z krachu vašej bývalej firmy vinili pána Harta?“

„Ministerstvu spravodlivosti je to zrejme jasné, pretože je to on, kto dnes stojí pred súdom.“

„Pán Hamilton...“

„Áno.“ Zaťal som sánku. „Áno, dával som mu za vinu rozpad našej bývalej firmy.“

„Je pravda, že ste ho takisto vinili z nešťastnej smrti vašej dcéry?“

„Vaša cithodnosť!“ Strelila po mne štátna žalobkyňa chápajúcim pohľadom. „Relevantnosť?“

„Zamieta sa...odpovedzte na otázku, pán Hamilton.“

Odvrátil som sa od Kevina a zaťal päste. „Áno.“

„Vaša dcéra zomrela uprostred týždňov vedúcich k úplnemú zrúteniu vašej firmy, a v tom čase sa vám podarilo vážne zbiť vášho partnera, zmlátiť vašu ženu––„

„Nezmlátil som svoju zasranú ženu. Tú sračku si vymyslela ona. Už ste si urobili nejaký zkurvený prieskum?“ Sudca udrel kladivkom, ale ja som pokračoval. „Netuším, ktorá vyššia stredná škola bola natoľko blbá, aby vám vydala právnický titul, ale tá vec medzi mnou a mojou ženou bola už pred rokmi vyškrtnutá, pretože pred veľkou porotou klamala o viacerých veciach. A vidiac, že bola poslaná do väzenia a ja som bol zbavený všetkých obvinení, to môžete prijať ako zkurvený fakt. Takže, ešte predtým ako sa ma opýtate na ďalšiu blbú otázku a pokúsite sa očierniť môj charakter, nezabudnite, že počas tohto procesu je v stávke živobytie vášho klienta. Nie moje.“

Sudca si zhlboka vzdychol, ale nič ďalšie nepovedal. Len pokynul obhajobe, aby pokračovala.

„Počas vášho partnerstva, je pravda, že bola vaša žena zodpovedná za všetky finačné transakcie firmy?“

„Bývalá žena. A áno.“

„A vás nikdy ani nenapadlo dvakrát skontrolovať kam šla väčšina finančných prostriedkov?“

„Mám titul z práva, nie z účtovníctva.“

„Takže vás nikdy ani len nenapadlo, že bolo trochu podozrivé, že vaša nová firma zarábala mesačne sedem miestne cifry?“

„Nie,“ vzdychol som si, premýšľal nad tými dňami, nad tými klientmi. Každý s kým sme jednali mal oveľa viac než by som bol ja zarobil počas svojho života a o Aviných údajných mesačných ziskoch som nič netušil. Veril som jej.

„Je spravodlivé povedať, že koniec vašej firmy mohol byť zapríčinený manipuláciou finančných prostriedkov vašou ženou?“

Zaťal som zuby. „Áno.“

„Zaujímavé.“ Zdvihol list papiera a opýtal sa sudcu, či ku mne môže pristúpiť. „Mohli by ste prosím toto prečítať súdu?“

„To radšej nie,“ povedal som.

„Radšej nie?“ Zasmial sa. „Pán Hamilton, ako sám právnik, sami iste dobre viete, že to bude brané ako opovrhnutie súdom kvôli odmietnutiu prečítania žiadaného dôkazu.“

„Prečítajte to, pán Hamilton.“ Požadoval sudca.

„Si zkurvená klamárka, Ava.“ Čítal som svoje vlastné slová. „Za mojim chrbtom si trtkala s toľkými ľudmi, že som už stratil prehľad. Pokiaľ ide o mňa, zaslúžiš si hniť za mrežami. Možno potom dostane tvoja prepracovaná kunda toľko potrebnú prestávku.“

Porotca si v šoku zakryl ústa, ale ja som pokračoval v čítaní. „Ďakujem ti, že si mi povedala, že môj vták nebol nikdy priemerný, že po všetkých tých rokoch manželstva si nikdy nebola spokojná...pokým sa tebe a Kevinovi nepodarilo nielenže vziať mi moju firmu, ale takisto zničiť jedinú vec, pre ktorú som vo svojom živote žil. Ber tento list ako zbohom.“ Pozrel som sa na obhajcu.

„Mohli by ste takisto prečítať čo ste napísali po P.S.?“ Pretočil som oči.

„Vzhľadom na to, že budeš mať okolo seba nasledujúcich päťnásť rokov len ženy, odporúčam ti vyskúšať kundičku. Tá chuť je úplne dokonalá.“

„Námietka, Vaša ctihodnosť.“ Štátna žalobkyňa sa postavila. „Nechápem akým spôsobom je tento dokument v tomto prípade relevantný. Objahoba takisto nepriniesla list pri predkladaní. Navrhujem ho vyškrtnúť zo zápisu.“

„Prijíma sa. Považujte to za vyriešené.“ Sudca sa pozrel na hodinky a potom sa postavil. „Odročujem pojednávanie kvôli obedu. Výpoveď bude pokračovať dnes popoludní.“

Zatiaľ čo sa porota a návštevníci súdnej siene hrnuli von, ja som zostal sedieť. Nemal som kam ísť.

„Nevedela som, že sa chystá vytiahnuť tvoju dcéru. Je mi to tak ľúto...“ Štátna žalobkyňa mi ponúkla malý úsmev. „Akonáhle skončí, začnem s priamym výsluchom...tvoj partner pôjde určite ku dnu, len sa snaží trochu zdiskreditovať tvoj charakter, aby pred porotou vyzeral viac súcitne.“

„Si si vedomá toho, že aj ja som právnik, že áno?“ Vystúpil som spoza stojanu. „Viem presne o čo sa pokúša.“

Vyšiel som zo súdnej budovy, von do hustého sneženia, pozrel som sa na oblohu. Zvažoval som odísť a riskovať opovrhnutie súdom, ale časť mňa chcela pomôcť spečatiť Kevinov osud. Už dlho to prichádzalo – všetky tie klamstvá, zrada, bolesť, a on si zaslúžil čokoľvek sa chystal dostať. Niekto ma poklepal zozadu po pleci.

„Máš minútku?“ Spýtal sa ma známy hlas. Kevin.

„Nemám.“

„Myslel som...“ Vzdychol si. „Čokoľvek sa stane na konci tohto procesu–-„

„Nepočul si čo som povedal?“ Vykrútil som sa a otočil sa k nemu tvárou, bol som zaskočený tým, aký vyzeral zblízka vyčerpaný. Čas k nemu vôbec nebol milosrdný.

„Ospravedlňujem sa za všetko čomu sme ťa ja a Ava vystavili,“ povedal s pravdivým výrazom v očiach. „Peniaze a klienti prichádzali tak rýchlo a my všetci sme boli takí mladí...“

„Mladí?“

„Hej.“ Prikývol. „Mladí a blbí, vieš? Bolo to–-„

„Kurva hlúpe.“ Zaťal som sánku. „Ale bola to viac ako len hlúposť, Kevin. Bola to chamtivosť. A keď si noviny začali dávať tie dieliky dohromady, keď sa klienti začali dožadovať odpovedí, obaja ste sa na mňa obrátili. Obviňovali ma...ty si podal žiadosť o opatrovníctvo Emmy, vediac prekliato dobre, že si ju v skutočnosti nechcel. Chcel si mi proste len ublížiť, pretože si bol jej biologický otec.“

„Liam...“

„A dosiahol si to.“ Mohol som úprimne priznať, že raz a navždy. „Vážne si mi kurva ublížil...“

„Keby som to mohol vziať späť–-„

„Nemôžeš.“ Prerušil som ho. „Ale môžeš mi povedať aspoň jednu vec...“

„Akú?“

„Tú noc kedy si mi zničil život...no, nie tú prvú noc, tú noc, ktorá prišla o mesiace neskôr, pil si?“

„Čo na tom teraz záleží?“

„Pil si kurva v tú noc?“ Zamračil som sa na neho a on si povzdychol, pozeral sa do zeme.

„Áno...“

„Ďakujem, že si bol konečne úprimný,“ uškrnul som sa. „Bude sa mi spať v noci oveľa ľahšie s vedomím, že sa po tomto týždni pripojíš k Ave za mrežami.

„Ava je späť vo väzení?“ Vyzeral zranený, sklamaný.

„Deväť rokov navyše.“ Usmial som sa, ale rýchlo to zmizlo. „O šesť viac než dostala Emma.“

Nedal som mu šancu odpovedať. Srdce sa mi znova zatínalo pri pomyslení nad stratou Emmy, pri predstave všetkej tej bolesti, ktorú musela svoj posledný deň pocítiť. Takže som zatvoril oči – snažil som sa zastaviť ďalšiu temnú spomienku, ktorá sa vynárala na povrch.

15. kapitola

Odôvodnené pochybnosti

Nebyť si istý vinou obžalovaného kriminálnika v súvislosti s morálnou samozrejmosťou.

Liam Henderson

Pred šiestimi rokmi

Žitie v New Yorku nebolo nikdy všedné. Každý deň tu bolo čo objavovať, niečo, čo som nikdy predtým nevidel. Aj keď som sa stále vznášal na obláčiku víťazstva jedného z najväčších, nezverejnených prípadov v štáte, stále som sa pokúšal nájsť samého seba – osobnostne aj profesionálne. Uvedomoval som si, že sa mi celoštátna publicita bude vždy vyhýbať, ale tak dlho ako som nebol na muške médií, som s tým bolo dokonale uzrozumený. Položil som knihu esejí na svoj kávový stolík, keď som začul hlasné zaklopanie na dvere. Bol to známy a nepríjemný zvuk, ktorý zvykol používať môj najlepší priateľ Kevin.

„Vieš, že nemôžeš vôjsť uprostred----„ Prestal som hovoriť, keď som si uvedmil, že to nebol Kevin. Boli to muž a žena oblečení v sivých oblekoch.

„Ste Liam Andrew Henderson?“ Spýtala sa žena.

„Podľa toho kto sa pýta?“

„Ste Liam Andrew Henderson?“ Povedal muž prísne.

„Záleží na tom kto to chce vedieť.“ Obaja zažmurkali.

„Áno,“ povedal som. „Som Liam Henderson.“

„Doručili sme vám to.“ Žena mi vrazila do ruky hrubú modrú obálku, tento týždeň sa mi to stalo už desiatykrát.

„To má byť nejaký vtip? Snaží sa ma The New York Times znova prechytračiť?“ Vymenili si pohľady, zmätení.

„Len som si robil svoju prácu,“ povedal som. „Ak chcú pokračovať v tej svojej malichernosti, tým, že odmietnu vytlačiť moju fotku po zvyšok ich novinárskeho života, je to v poriadku. Som s tým vysporiadaný, vážne. Ale doručovať mi zo žartu noviny každý deň po dobu jeden a pol týždňa---„

„Americká komisia pre cenné papiere a burzu (SEC/Securities and Exchange Commission) si nerobí žarty,“ povedala ženy skôr než obaja odišli. Zatvoril som dvere a okamžite zavolal Kevinovi.

„Radšej nech je to naliehavá situácia,“ zodvihol. „Vieš koľko je hodín?“

„Je na našu firmu niekto v poslednej dobe nasraný?“

„Samozrejme, že áno. Prečo?“

„Práve som dostal obálku zo SEC-u, opäť.“

„Už si niektorú z nich aj otvoril?“ Opýtal sa.

„Dve z nich,“ prešiel som ku svoju kávovému stolíku a vytiahol zásuvku. „Niečo o klientovi menom Ferguson, ktorý tvrdí, že sme mu podľa zmluvy neuložili jeho peniaze? Žaluje nás za päť miliónov dolárov a údajne sa obráti aj na našich ostatných klientov. Máme vôbec nejakého klienta menom Ferguson?“

„Máme troch klientov s menom Ferguson.“

„Nasrali sme niektorého z nich?“

„Pokiaľ viem, tak nie.“ Znel znepokojene. „Som si istý, že by sa na nás najprv obrátili, skôr ako podajú obvinenie, nemyslíš? Si si istý, že to nie je The New York Times, ktorý to na teba zo žartu hrá? Ako ten desiaty list, ktorý si dostal.“

„To bolo prvé na čo som sa dnes v noci pýtal. Hovorili, že to neboli oni.“

Obaja sme na niekoľko sekúnd mlčali.

„Sú to oni.“ Zasmiali sme sa jednohlasne. „Prepáč, že som ti volal v túto hodinu.“ Napchal som obálku do zásuvky medzi tie ostatné.

„Porozprávam sa o tom s tebou neskôr.“ Zavesil som.

„Oci?“ Do obývačky vošla Emma, utierala si oči, keď kráčala ku mne. „Môžem sa ísť hrať?“

„Sú tri hodiny ráno, Emma.“ Pokrútil som hlavou. „Čo myslíš?“

„Chcem sa hrať...“ Usmiala sa, pozerala sa na mňa tým pohľadom, na ktorý som nebol schopný povedať nie. Usmial som na oplátku a pobozkal ju na čelo, premýšľajúc nad tým, kam by sme mohli ísť v túto hodinu. Cetral Park bol vylúčený, pretože to vlastne žiaden park nebol. Nablízku bol však 24-hodinový obchod so šiškami kam by sme mohli ísť – v polovičke premýšľania som sa zastavil. Kevin mal pre ňu v kancelárii postavenú špeciálnu herňu, miestnosť, ktorá bola dvakrát taká veľká ako jeho vlastná kancelária. Povedal, že by mi ju mal zamedziť používať s ospravedlnením „Musím ísť skontrololovať Emmu“ , keď sme pracovali na náročných prípadoch.

„Viem o mieste kam by sme mohli ísť.“ Zodvihol som ju na ruky a odniesol ju do jej izby pomáhajúc jej do jej obľúbených topánok – červených čižiem, ktoré nosila každý deň, aj keď nepršalo.

„Ok, choď sa posadiť na gauč, takže sa môžem prezliecť a potom pôjdeme, v poriadku?“ Vybehla z izby bez toho, aby povedala slovo. Vážne som potreboval nájsť spôsob, ako čo najskôr zamedziť jej rutine zobúdzať–sa-o-tretej-ráno, ale nejakej mojej časti sa to páčilo. Bol to náš špeciálne strávený čas spoločne. Hodil som na seba mikinu a poslal svojej žene rýchly email.

Predmet: Emma

Beriem Emmu von hrať sa. Ešte stále si v kaviarni? Milujem ťa, Liam.

Predmet: Re: Emma

Čo sa chystáš povedať, keď ťa požiada o poníka? (Áno, som stále tu...obdobie podávania daňových priznaní bude raz moja smrť. Chceš, aby som ti cestou naspäť doniesla šálku? Chceš skúsiť latte?). Ja ťa milujem viac, Ava.

Subject: Re: Re: Emma

Nič také. Proste jej kúpim poníka. (Nie, vďaka. Vieš, že naozaj neznášam kávu.). Nemožné. Milujem ťa viac, než si vôbec dokážeš predstaviť, Liam.

„Som pripravená! Som pripravená!“ Ponáhľala sa Emma do mojej izby, prevrhrla mi hromadu zložiek. „Som pripravená!“ Smial som sa, dal som si telefón do vrecka a pokúšal sa napchať papiere späť, aby som ich dal do poriadku – pri jednom som sa zastavil, keď som uvidel svoj podpis. Sfalšovaný. Zmätený som sa začal prehrabovať ďalšími papiermi – všimol som si rovnakú vec.

Čo to má znamenať?

„Poďme, oci!“ Ťahala ma Emma za nohavice. Strčil som si zložku pod pazuchu a stisol jej ruku.

„Tvoje dnešné zdriemnutie bude trvať najmenej päť hodín. Vieš to, že?“

„Nemám rada zdriemnutia.“

„Samozrejme, že nie...“ Vyšiel som za ňou z bytu a zamieril k svojmu autu. Ako obvykle mi pod stierače zastrčila Ava odkaz.

Drahý manžel,

milujem ťa – tak veľmi, a bolí ma, keď vidím, že niekto s toľkými peniazmi a postavením ako ty, jazdí v aute ako je toto. Viem, že si skromný a najdrahší oblek, ktorý vlastníš stál pravdepodobne 80 dolárov, ale no tak! Musíš žiť, Liam! Budúci týždeň ťa vezmem na nákup auta a nie neberiem ako odpoveď,

Ava.

P.S.: Ďakujem za tie ruže čo si mi poslal včera. Mám pre teba niečo špeciálne, dala som to do krabičky na tvoj stôl. 

Usmial som sa a zapol Emmu do autosedačky, vyhovel som jej, keď ma požiadala, že chce počúvať svoju obľúbenú pesničku stále dookola, zatiaľ čo som šoféroval do firmy. Elegantný dizaj budovy stále vyrážal ľuďom dych, keď ju uvideli po prvýkrát. Bola to jedna z vecí, na ktorej som pri náklade na výstavbu nešetril . Uistil som sa, že priesvitné zlaté panely boli tie najmodernejšie, že socha právnických váh bola správne umiestnená na mramorovom podstavci, a že kamenné písmená nad vchodom – „Henderson & Hart“ čistili každý týždeň. A ako obrovské „Naserte si“ za to, že vláda pochovala môj prvý prípad, prípad, ktorý by ma preslávil a vďaka ktorému by som sa dostal na každý jeden billboard po celej krajine, som si musel postaviť kanceláriu priamo pred Úradom sociálneho zabezpečenia.

Zaparkoval som na vyhradenom parkovisku, pozrel som sa do spätného zrkadla – videl som, že Emma tvrdo spala. Typické...vyšiel som z auta a aj tak ju odniesol do vnútra. Bol som si istý, že sa čoskoro prebudí.

„Dobré ráno, pán Henderson,“ pozdravila ma stážistka, keď som vošiel do vnútra.

„Dobré ráno, Laura,“ odpovedal som.

„Som dnes v nejakom inom časovom pásme? Prečo je každý hore a práve teraz pracuje?“

Začervenala sa. „Je obdobie podávania daňových priznaní.“

„To počúvam stále...“ Vošiel som do výťahu. „Uvidíme sa neskôr.“ Emma sa mi zavrtela v náručí, mrmlala, ale nasledovalo len tiché pochrupovanie. Keď sa dvere výťahu ľahko otvorili, prešiel som cez masívne „H&H” na sklenených dverách, mieril som do Emminej spolovice-dokončenej herne. Opatrne som ju položil na veľkú ružovú posteľ a strčil ju pod prikrývku zašepkajúc „Milujem ťa“ predtým ako som stlmil svetlá. Sadol som si do rohu a vytiahol spod pazuchy zložku, čítal som niečo čo sa javilo ako písomné tržby a účty o prevodoch peňazí. Veci, na ktoré som si nespomínal, že by som robil. Vytiahol som telefón, že napíšem Ave, aby som zistil, či to nebol len ďalší premyslený vtip – niečo, k čomu mala sklony, ale počul som jej hlas.

„Kurva!“ Kričala. Vyskočil som a zamieril k miestu odkiaľ prichádzal krik, zastavil sa, keď som začul ten známy hlas.

„Tvoju kundičku cítiť tak zasrane dobre...“

„Ahhh...“ Stonala Ava.

„Proste ma trtkaj...trtkaj ma tvrdšie...“

Totálne som zamrzol, neschopný urobiť ďalší krok. Nechcel som uveriť, že ten druhý muž – Kevin, podľa toho ako to znelo, preťahoval moju ženu alebo, že ma ona podvádzala. Nemohol som tomu uveriť. Až príliš som jej veril. Ale, keď ešte niekoľkokrát vykríkla – rovnako kričala, keď mala sex so mnou, vedel som, že je to pravda.

„Toto je spôsob akým vždy riešite biznis, pani Hendersonová?“ Spýtal sa jej Kevin, v hlase mal smiech. „To sa ma na to vážne pýtaš potom, čo sme práve prešukali?“

Zastonala. „Môžeme sa naozaj vrátiť k práci? Vlastne to je dnes v noci už tretie prerušenie a ja by som vážne niečo rada spravila.“

„V poriadku, fajn...“ Zašuchotali papiere, ale ja som zostal zamrznutý – stále v nemom úžase. Až dovtedy, kým som nenahliadol štrbinou cez dvere a môj mozog nezačal spracovávať čo sa vlastne deje.

„Čo spravíme s tou Fergusonovou sračkou?“ Spýtal sa Kevin.

„Fergusonovou sračkou? Tak to voláme?“

„Áno, jasné. Je to lepší názov ako: Od päť do desať rokov pre mňa. Päťnásť rokov pre teba.“

„Myslela som, že dvadsať.“

„Dvadsať?“ Buchol do tabule. „Ty si sa kurva zbláznila? Dvadsať rokov? Naznačuješ mi, že sme sa do toho namočili až tak?“

„Nie...,“ povedala. „Iba Liam.“

„Čože?“ Znel zdesene. „Teraz si zo mňa robíš srandu?“

„Počuješ ma smiať sa?“ Ticho.

„Ava, pozri...“ Vzdychol si. „Liam je pre mňa ako brat––„

„Povedal chlap, ktorý práve pretiahol jeho ženu...taký si brat.“

„Toto je omyl.“

„Omyl sa môže stať len raz,“ povedala, zapálila si cigaretu. „Raz denne za posledných niekoľko rokov to zrejme nebude znamenať to isté. Mrzí ma to.“ Potopilo sa mi srdce.

„Bol to omyl, Ava.“ Vyzeral rozporuplne. „Dnešnú noc to bude v každom prípade poslednýkrát. Už v tom nemôžem pokračovať.“

„Nechcem prestať.“ Prešla k oknu a povzdychla si. „Nemôžem...“

„Čože?“

„Už mi viac nedáva to čo potrebujem...“

„Budeš si musieť nájsť spôsob, aby mohol. Teraz by vlastne mohol byť vhodný čas na to začať, nakoľko by mohol byť tvoj právnik.“

Otočila sa so slzami v očiach. „Toto je naozaj naposledy?“

„Už ten prvýkrát to malo byť naposledy.“ Prešiel k nej a masíroval jej plecia. „Len si ma využila...máš tendenciu na to zabúdať.“

„Nevy–-„ Udusila vzlyk. „Nevyužila som ťa...“

„Áno využila.“ Pobozkal ju na pery. „A je to v poriadku. Ja som to vítal.“

„Myslíš si, že som hrozná osoba?“

„Nie.“

„Sľubuješ?“ Prikývol, vzal jej tvár do dlaní. „Nemohol ti dať dieťa a ty si jedno chcela...prirodzene...to je úplne pochopiteľné.“ Zalapal som po dychu.

„Nepreťahuje ma tak ako ty...,“ zašepkala.

„Prestaň s tým, Ava.“ Pobozkal ju na líce. „Prestaň.“

Už som nechcel počuť nič ďalšie. Nemohol som to zvládnuť. Ako sa obaja bozkávali a držali jeden druhého - plne sa zahĺbili do svojho vlastného sveta, prinútil som sa k odchodu. Tresol som po vypínači vo svojej kancelárii a všimol si žiarivo modrú krabičku na svojom stole. Stálo na nej:

„Komu: Láske môjho života

Od: Tvojej prvej a jedinej lásky.“

Znova ma zabolelo srdce, keď som roztrhal obal a nazrel dovnútra. Nová sada manžetových gombíkov. Sada, ktorá stála pravdepodobne viac ako celý môj oblek dohromady. Boli v nich vyryté moje iniciálky a ona do nich vložila citát jedného z mojich obľúbených autorov:

„Nebuď príliš morálny. Živoť ťa môže poriadne ošudiť. Usiluj sa mať vyšší cieľ než morálku.“

-Henry David Thoreau-

                                                                                                                         

Povzdychol som si. Vynechala poslednú časť citátu:

„Nebuď jednoducho dobrý, buď dobrý kvôli niečomu.“

Vytiahol som telefón a poslal jej email:

Predmet: Káva

Myslím, že vyskúšam nejakú kávu...si ešte stále v kaviarni? Liam

Predmet: Re: Káva

Áno. Myslím, že tu budem celú noc. Aký druh by si rád? Ava

Predmet: Re: Re: Káva

Akúkoľvek myslíš, že je najlepšia pre toho, kto ju ochutnáva prvýkrát...Hovorila si dnes s Kevinom? Liam

Predmet: Re: Re: Re: Káva

Vôbec nie. V poslednom čase je divnejší než zvyčajne. (Vážne by sme mu mali nájsť frajerku...). Čo myslíš? Ava

Neodpovedal som. Opustil som svoju kanceláriu a prešiel do Emminej herne, díval som sa ako pokojne spí. Chcel som sa prinútiť zobudiť ju, aby sa na mňa pozrela, takže by som mohol študovať jej rysy a jednotlivo ich rozoberať. Mohol som tak na vlastné oči vidieť, že bola skutočne Kevinova, ale nemohol som to urobiť. Ona bola moja, biologický otec alebo nie. Odniesol som ju von z firmy a ponáhľal sa domov. Akonáhle som ju položil dole, otočil som sa ku kávovému stolíku a otvoril obálku, ktorú som odložil bokom pred pár hodinami. Jednalo sa o štandardné predvolanie, požiadavku dostaviť sa na súd, ale obvinenia nekončili len na jednej strane. Neboli dokonca ani na dvoch. Bol to 10-stranový manifest, dlhý zoznam bordelu, o ktorý by som sa ja nikdy nepokúsil: podplácanie, vydieranie, daňové podvody, poštové podvody – všetky zkurvené druhy podvodov.

Čo to sakra je?

Študoval som dokumenty celé hodiny, myseľ mi cválala míľu za minútu. Napriek tomu som nedokázal všetko úplne spracovať – moja myseľ stále premýšľala nad Kevinom a Avou. Ako mi klamala. Ako mi takisto klamal on.

Dvere sa otvorili o piatej ráno, Ava predo mňa postavila horúcu šálku kávy.      

„Musíme sa porozprávať,“ povedala. Ja som nepovedal nič. Len som zavrel všetky zložky  a pozrel som sa na ňu.

„Práve mi doručeli veci zo SEC-u...“ Prechádzala po podlahe. „Doručili mi súdne papiere...prišli do firmy a––„

„Myslel som si, že si bola v kaviarni.“

„Bola som.“ Prehltla. „Zastavila som sa vo firme potom čo som ti zobrala kávu, ťakže som mohla vyzdvihnúť pár vecí.

„Bol tam niekto s tebou?“

„Samozrejme, že nie.“ Uškrnula sa. „Pozri sa koľko je hodín. V každom prípade...“

Nič ďalšie čo povedala som už nepočúval. Mohol som vidieť ako sa jej pohybujú pery, vydávali nejaký zvuk, ktorý jej vychádzal z úst, ale tie klamstvá, ktoré mi práve povedala všetko zablokovali.

„Prečo ma podvádzaš?“ Vyhŕkol som, bol som naštvaný, že mi po tvári padali slzy. Vsala vzduch a prezrela si ma odzhora dolu.

„Liam, SEC mi práve bezdôvodne doručil papiere. To ma vážne práve teraz obviňuješ z nevery?“

„Ja ťa neobviňujem. Obvinenie by znamenalo, že existuje šanca, že si nevinná. Prečo. Ma. Podvádzaš?“ Pohrávala sa s drahokamami na svojom náhrdelníku. Potom si začala pohmkávať pieseň Sinatrovej klasiky „New York, New York“.

„Nenúť ma, opýtať sa ťa to znova, Ava,“ povedal som. „Viem, že si šukala s Kevinom.“ Jej oči boli konečne na mne.

„V poriadku...áno, šukala som s ním. A teraz, čo?“ V očiach sa mi tvorili slzy. „Nezamýšľala som, že sa to stane. Nikdy som si nemyslela, že zo všetkých tých ľudí prekročím hranicu práve s ním...“

„Povedala si mi, že Emma bola prekvapenie...,“ povedal som. „Že si nechcela mať deti, kým nebudeme mať tridsať.“ Zbledla jej tvár.

„Bol si dnes v noci v kancelárii, však?“

„Bol som...“ Ticho. „Takže,“ povedal som, mentále som si dával jednotlivé dieliky dohromady, „buď si mu o mne klamala, že nie som schopný dať ti dieťa – pretože naposledy, keď som to kontroloval, predtým ako si zázračne otehotnela s Emmou, stále si ma nútila, aby som používal kondómy a my sme sa ani len nepokúšali o zasrané dieťa. Alebo si klamala mne a proste si len chcela pretiahnuť môjho najlepšieho priateľa ako posrané zadné dvierka, ktoré by ťa zachránili v budúcnosti. Ktorá z tých možností to je?

„Stále ťa milujem, Liam. Je to proste–-„

„Ktorá možnosť to je?“ Nič nepovedala, proste tam len stála so slzami padajúcimi z očí. Zdvihol som jednu zo zložiek, ktorú som čítal.

„Prezeral som si to dnes v noci. Najskôr som si myslel, že sú to štandardne odosielané emaily, ktoré si za mňa podpísala, kým som bol preč alebo zaneprázdnený, štandardné objednávky s kancelárskymi potrebami, nejaké takéto veci...“

„Kde si to našiel?“

„Ale ukazuje sa,“ povedal som ignorujúc jej otázku, „že sú to všetko láskavosti od sudcov a úradníkov, na ktoré si nespomínam, že by som o ne žiadal. Nikdy.“

„Liam...“

„Je v tomto meste niekto, s kým si na oplátku za niečo nešukala?“ Vyzerala akoby nad tým musela popremýšľať. „Každý deň som ti posielal kvety – Každý. Zasraný. Deň!“ Pristúpil som dopredu. „Hovoril ti, že ťa milujem a že ma dopĺňaš, každý deň. A toto je to čo som od teba dostal na oplátku?“

„Rozumiem ako sa cítiš Liam, ale–-„

„Nie, ty tomu kurva nerozumieš!“ Zaťal som ruky do pästí. „Nikdy mi ani len na um neprišlo zašpásovať si alebo priateliť sa s inou ženou. Uistil som sa, aby každý vedel, že som nedostupný, že mi žiadna nestojí ani len za prekliatu šancu.“

„Podvádzala som ťa v tvoj prospech, Liam. Robila som to pre teba.“

Čo to kurva?

Počul som už vo svojom živote veľa hovadín, ale toto bola určite čerešnička na torte.

„Ako si myslíš, že si vyhral ten Luttrellov prípad?“ Zotrela si slzy a prižmúrila na mňa oči. „Myslíš si, že si to dosiahol svojou tak oceňovanou výrečnosťou alebo šarmom?“

„Máš nejakú duševnú poruchu, ktorá ťa poškodila, keď mi o tom hovoríš?“

„Šukala som so sudcom tri dni pred verdiktom. Prehrával si. A ak by si ten prípad stratil, neexistovala žiadna šanca, že by si naši súčasní klienti vybrali našu firmu, aby sme spravovali ich účty.“

„Našu firmu?“

„Myslíš si, že si ju vybudoval sám?“ Zasmiala sa. „Liam Henderson, dobrosrdečný, lojálny a príliš milý pre svoje vlastné zasrané dobro? Prosím ťa. Musela som pozastaviť všetky zmluvy, ktoré si rozposlal a prepracovať polovicu podmienok. Keby som to nechala na teba, tvoja firma by nebola nič viac len výplod tvojej fantázie. Mal by si mi ďakovať, pretože nemáš ani len poňatia koľko práce ma to stálo, kým som ťa dostala tam, kde si teraz.“

„Nikdy si nevyhádala jediný prípad.“

„Nie, ale šukala som s mnohými mocnými ľuďmi, aby som sa uistila, že nikdy neprehráš ani jeden.“

„Nikdy som neprehral, pretože som prekliato dobrý právnik.“

„A ja prekliato dobre ležím.“ Pokrčila plecami. „Samozrejme, že môj vlastný manžel bol celý tento rok taký zaneprázdnený, že o tom pravdepodobne vôbec netušil.“

„Obviňuješ ma z toho, že si svoju kundu rozdávala všade naokolo?“

„Som šokovaná z toho, že vôbec vieš čo slovo kunda znamená.“ Zasyčala. „Ležali sme spolu v posteli každú noc a nikdy si ma nechcel ošukať.“

„Vždy si hovorila, že si unavená. Alebo aj to bola lož?“

„Bola som unavená zo šukania práve s tebou.“ Prešla okolo mňa a zavrela dvere do Emminej izby. „Čo chceš teraz urobiť, há? Rozviesť sa so mnou?“

„To má byť seriózna otázka?“

„To má.“ Uškrnula sa a niekto zaklopal na dvere. Obaja sme stáli vrastení do zeme, klopanie sa ozvalo znova.

„Idem tam.“ Varoval som. „Ty zostaň tu.“ Odišiel som a otvoril dvere, očakával som, že uvidím Kevina, takže by som z neho mohol vytĺcť všetky sračky, ale bola to ďalšia žena v kostýme. Mladá blondínka.

„Bolo um...“ Líca jej očerveneli. „Bolo vám to...“

„Doručené!“ Zašepkal nahlas niekto spoza rohu. „Povedz mu, že mu to bolo doručené...“

„Ste stážistka z The New York Times, však?“ Prevrátil som oči. Prikývyla, ale potom dodala.

„Môj šéf vám odkazuje, že sa môžete ísť dať vypchať a hoci nikdy nezverejní vašu fotku, uistíme sa, že o tom, že vaša firma ide ku dnu, bude od zajtra vedieť každý.“ Podala mi výtlačok článku do zajtrajšieho vydania. „Hovorí, že ste na rade, keď príde na karmu.“ Zabuchol som jej dvere pred nosom.

„Myslím, že by si mal zvážiť svoje možnosti skôr ako začneš konať na základe svojich pocitov.“ Ava bola hneď za mnou, držala spiacu Emmu.

„To má byť vyhrážanie?“

„Je to sľub...“ Nadvihol som obočie.

„A aké presne sú navrhované podmienky?“

„Ak mi túto vec pomôžeš vyriešiť – ak vyženieš SEC z firmy, obaja z nás sa môžu stále vyhnúť base.“

„Nikdy nebudem v zasranej base. Nič zlé som neurobil. A ak si myslíš, že nebudem prvou osobou v rade, ktorá nepomôže štátu odstrániť tvoju prdel, bohužiaľ sa zasrane mýliš.“

„Awww.“ Našpúlila ústa. „Pozri sa na seba. Snažíš sa, aby to pre zmenu všetko vyznelo chlapsky tvrdo, znieš ako muž akým som si želala, aby si bol.“

„Naser si, Ava.“

„Ani náhodou.“ Prižmúrila na mňa oči. „Dovoľ, aby som to inak preformulovala: Viem, že si právnik roka, a že by si nikdy dobrovoľne neklamal, pretože máš svedomie a všetky tie veci. Ale ak mi nepomôžeš, alebo ak odmietneš povedať vyšetrovateľom, že si bol čiastočne zodpovedný za to, čo sa stalo – že sme v tom všetci zohrávali malú úlohu, podám žiadosť na výhradné opatrovníctvo Emmy.“

„Zapamätaj si! Žiadny sudca so zdravým rozumom by ti nikdy nepovolil výhradné opatrovníctvo.“

Zasmiala sa. „Toto je vlastne dôvod, prečo ľudia šukajú, aby dostali to čo chcú, miláčik. Hodí sa mi to pre chvíle akou je táto. Okrem toho, ani nie si jej skutočný otec.“ Pobozkala Emmu na čelo. „Prepočul si tú časť, kým si sa pozeral ako šukáme alebo si bol príliš zaneprázdnený robením si poznámok?“ Ani som nedostal šancu odpovedať. „Nevyjebávaj som mnou, Liam.“ Zasyčala. „Nemáš ani len poňatia ako ďaleko som schopná zájsť, aby som sa vyhla väzeniu.“

„Aj napriek tomu, že si zaslúžiš, aby si tam bola?“ Vytrhol som jej Emmu, takže som ju rozrušil. „Vyhľadávala si klientov používajúc moje meno a spreneverila si peniaze. Kvôli čomu?“

„Postavenie. Niečo, čo ty nikdy nepochopíš.“

„Niečo, čo ty nikdy nebudeš potrebovať.“ Opáčil som. „Všetci za mrežami zdieľajú rovnakú úroveň popularity.“

Prevrátila oči. „Dám ti pár dní navyše, aby si prišiel k rozumu.“

„Lebo inak čo?“

„Na toto nechceš vedieť odpoveď.“ Odišla, zabuchla za sebou dvere – zobudila Emmu. Pozrela sa na mňa s jasnými modrými očami, usmiala sa.

„Môžem sa ísť hrať?“ Prikývol som, neschopný vôbec prehovoriť. Preniesol som ju na balkón, ani som sa neobťažoval, že by som si pre seba vzal dáždnik. Postavil som ju na zem, pomohol jej do kabátu, snažil som sa nemyslieť na to, čo by mohla mať Ava ešte v rukáve. Emma naklonila hlavu k oblohe a prehĺtala dažďové kvapky a potom odo mňa uháňala preč – pobehovala v kruhoch. V diaľke zareval hlasný hrom a ako keby mohla vedieť, čo som sa chystal povedať, pozrela sa na mňa so širokým úsmevom.

„Ešte päť minút!“

xxx

The New York Times nemárnilo čas, aby zverejnilo môj príbeh. No, skôr príbehy.

Henderson & Hart, vážená právnická firma zapletená do škandálu.

Hart súhlasil, že bude spolupracovať proti Hendersonovi v súvislosti s brutálnou bitkou v bare.

Henderson zatknutý, vypočúvaný po obvineniach manželky z nedávneho domáceho násilia.

Jediný príbeh, o ktorom sa nezmienili, zrejme kvôli malému kúsku úcty, bola moja strata opatrovníctva Emmy. Odo mňa ju museli odovzdať Kevinovi. Bol som nevinný z každého jedného obvinenia, ktorému som čelil, ale vzhľadom na to, že som zmlátil Kevinovu hlavu, Ava tvrdila, že som bol rovnako násilnícky aj k nej. Sudca teda nemal inú možnosť, len zveriť ju do opatery jej a jej údajného „milujúceho a biologického otca na žiadosť matky“. Myslel som si, že to bude len na týždeň, dva, nanajvýš mesiac, ale ako sa hromadili obvinenia a prípady putovali súdom slimačím tempom, mesiace šli ďalej a ďalej. Aby toho nebolo málo, Kevin a Ava brali Emmu zámerne na miesta, o ktorých vedeli, že som sa tam zdržiaval: moje obľúbené miesto v Central Parku, moje miesto na Brooklynskom moste, moje obľúbené reštaurácie. Medzi mojimi predvolaniami na súd, som ich sledoval do parku – odolával nutkaniu kričať, aby jej nedovolili dostať sa príliš blízko cesty, odolával nutkaniu vziať si ju späť a utiecť zo štátu. Namiesto toho som evidoval súdný príkaz za súdnym príkazom – bojujúc naraz s niekoľkými prípadmi. Hľadal som akékoľvek medzierky v opatrovníctve, dokumentoval prípad za prípadom podporné práva nebiologických otcov. Nakoniec však začali vychádzať na povrch Avine a Kevinove machinácie a v ten istý deň ako Ava priznala, že klamala o tom, že som ju bil – keď priznala, že si to všetko len vymyslela, vyhral som opatrovníctvo Emmy. Bolo to tri dni pred jej štvrtými narodeninami, takže som zariadil, aby prišlo niekoľko jej priateľov z okolia spolu s rodičmi. Téma bola dažďový prales, samozrejme, párty uprednostňovala dáždniky a gumáky.

Kevin stále smiešne prehlasoval, že je v súvislosti s podvodom nevinný, za posledných niekoľko mesiacov narástla jeho oddanosť k Emme. Pýtal sa, či by ju stále mohol vídať raz za čas cez víkendy, keď sa vráti ku mne, ale ja som sa ani len neobťažoval na túto otázku odpovedať. Už ju videl dosť dlho. Stál som vonku pred svojou vilou, volal som mu dve hodiny pred jej narodeninovou oslavou, uisťoval sa, že ju stihne doviesť včas. Namiesto toho, aby sa so mnou rozprával ako dospelý, prinútil Emmu, aby mi jeho slová tlmočila ona.

„Čoskoro tam budeme,“ povedala, v jej jemnom hlase bol úsmev. „Môžeš nám prosím dovoliť pridať sa k párty na posledných pár hodín? Je to takisto moja dcéra.“

„Uvidíme sa čoskoro, Emma.“

„Zbohom, ocko!“ Zavesila a ja som už po bohviekoľkýkrát upravil dekorácie, vítajúc sa so skoršími hosťami a smerujúc ich do obývačky.

Prešla hodina a pol. Celá hodina. Dve. Zavolal som Kevinovi, naštvaný, že vytiahol takýto trik plný sračiek – ako keby to už tak nebolo ani spolovice tak ťažké, aké to pre mňa bolo, ale nikto to nebral. Rozrušený som vytočil číslo na políciu a oni sa ukázali pri mojich dverách v priebehu niekoľkých minút.

„Ste Liam Henderson?“ Spýtali sa.

„Áno, som ten, čo vám volal.“ Vytiahol som z vrecka súdny príkaz a vysvetlil o čo išlo, ako mohol Kevin technicky spáchať únos, ale oni ma prerušili. Neboli v mojom dome kvôli hláseniu. Boli tu, aby mi jedno podali. Pokojne mi vysvetľovali čo sa stalo, ako bola odtiaľto len menej ako jeden blok, keď sa ich auto zrazilo s nákladným.

Môj svet sa zastavil.

Spýtal som sa, do ktorej nemocnice ju odviezli, ktorou cestou sa tam dostanem najrýchlejšie, ale policajti si len povzdychli a nepozerali sa mi do očí, ako keby nechceli povedať nič ďalšie. Nemuseli.

Ich výrazy to prezradili za nich.

xxx

Emmin pohreb sa konal v šedivý a sychravý deň, len ďalšia dýka do mojej hrude. Usadil som sa práve v kamihu, keď malo prejav tých pár ľudí, s ktorými sa jej skrížili cesty, od jej mladých kamarátov, ktorí ešte nemohli pochopiť, čo jej smrť skutočne znamenala. Moja susedka od vedľa, štvorročná Hannah povedala: „Dúfam, že sa Emma budúci týždeň vráti. Môže prísť na moju narodeninovú oslavu.“ Civel som na malú rakvu, keď ju spúšťali do zeme, jedna polovička mňa tam chcela skočiť a riskovať, že bude pochovaná zaživa. Aspoň by som už potom nemusel nič cítiť. Ako sa dav rozchádzal jeden po druhom – tľapakal ma po pleci a vravel „Je mi ľúto tvojej straty“, keď odchádzal. Všimol som si Avu kráčajúcu na cintorín. Lemovaná dvoma väzenskými dozorcami, padla na kolená a zakričala akonáhle sa dostala k odkrytému hrobu: „Vďaka vám som prišla neskoro na pohreb svojho dieťaťa.“ Preklínala dozorcov. „Ja som to kurva zmeškala...akí krutí môžete ešte byť?“

„Všetky priepustky majú rovnaké časové obmedzenie, madam,“ povedal jeden z nich nezaujato. „Nemohli sme odísť skôr.“ Pokrútila hlavou a plakala ďalej, udierala rukami do zeme. Ako keby sa potrebovala dištancovať od viny, postavila sa a zamierila priamo k pódiu, čítajúc papiere, ktoré tam za sebou nechali. Znova sa zrútila a ja som prešiel k nej.

„Liam...“ Natiahla ruky. „Ona je vážne preč, však?“

„To je.“ Odmietol som ju utešovať. „A celé je to tvoja vina, Ava. Tvoja zkurvená vina.“

„Myslíš si, že to neviem?“ Potiahla nosom. „Myslíš, že sa tak necítim?“

„Práve teraz by si mala byť tam dole v zemi ty. Mala si to byť ty.“

„Liam...“

„Nezaslúžila si, aby mi ju vzali a ty to vieš.“

„Viem to...ja som len–-„

„Snažíš sa nájsť argument? Urobiť čokoľvek, aby si mi natrvalo ublížila, pretože si vyjebala sama so sebou a chcela si ma stiahnuť so sebou?“

„Môžeme sa cez to dostať...stále môžeme nájsť spôsob ako obnoviť v tomto meste tvoje meno. Ty si najlepší právnik akého poznám, takže...viem, že môžeš všetko zmeniť a možno mi takisto pomôcť. Možno mi odpustiť?“

„Chystám sa urobiť všetko čo je v mojich silách, aby som sa ubezpečil, že zhniješ v base a nikdy sa odtiaľ nedostaneš, že ti poradný výbor odporúčajúci podmienečné prepustenie nikdy neprejaví ani štipku súcitu.“

„Nemyslíš to vážne, Liam...“

„Ak by som niekedy našiel spôsob ako sa vykrútiť z vraždy, ty a Kevin by ste boli mojimi prvými obeťami.“ Dozorcovia naproti nám sa na mňa pozreli.

„Nebuď taký, Liam...“

„Len, aby si vedela, moje meno už dlho nebude Liam. Budem Andrew.“

„Odchádzaš? Chystáš sa ma tu nechať?“

„Mala by si to byť ty v tej zemi práve teraz...“ Všimol som si, že majiteľ pohrebného ústavu skladal stoličky, pre neho to bol len bezmyšlienkovitý pohyb proste ďalšieho obradu.

„Mala si to byť ty...“ Jeden z dozorcov sa začal baviť s pracovníkom pohrebnej služby skúmajúc, či by bolo možné odísť z pozemku alebo nie. Všimol som si, že jej čas bol obmedzený, Ava ma schmatla.

„Liam, teda myslím...Andrew. Očividne ma stále miluješ, pretože mi v tomto veríš...môžeme znova postaviť všetko čo sme mali, môžeme začať odznova, ty a ja...môžeme to urobiť, ak mi pomôžeš...“ Schmatol som ju za ruky a odtisol ich preč, keď jeden z dozorcov pristúpil bližšie. „Vieš, že nepatrím do väzenia,“ povedala, plakala. „Budúci týždeň ma preložia do trvalého umiestnenia...zachráň ma, Andrew...zachráň ma...“ Nič som na to nepovedal. „Keby som mohla vziať všetko späť, prisahám...prisahám, že by som to urobila. Vari si nemyslíš, že takisto nemilujem Emmu?“

„Nemilovala,“ povedal som. „Teraz je to už minulý čas, nemyslíš?“

Vzdychla si. „Prosím, neopúšťaj ma...“

„Neopúšťam.“ Ustúpil som, takže ju dozorcovia mohli znova odviesť k dodávke. „Napíšem ti...“

„Naozaj?“ Jej oči boli plné nádeje, keď kráčala preč. „V poriadku, teším sa na tvoje listy...teším sa, keď sa dáme do poriadku...“

Dážď nabral na sile, prešiel z mrholenia do lejaku, ale ja som zostal stáť – nebol som schopný odísť od Emmy. Prečítal som si jej malý náhrobok, plakal som, keď som si vybavil v mysli jej tvár.

Emma Rose Hendersonová,

ockovo dievčatko, skrz naskrz.

Odišla príliš skoro,

ale nikdy sa na ňu nezabudne...

Civel som na tie slová celé hodiny, nechal som dážď, aby ma premočil až na kosť. Až dovtedy, kým ma riaditeľ cintorína neprišiel informovať, že sa brána zatvára, potom som odišiel preč. Stratený a so zlomeným srdcom som strávil niekoľko nasledujúcich mesiacov v závratnom opare. Napriek skutočnosti, že bola Ava za mrežami, noviny pokračovali v chŕlení lží ako faktov, ohovárali ma a ja som sa ani len neobťažoval tým, že by som ich spochybnil. Nemal som energiu. Predložil som písomné svedectvo prostredníctvom právnikov, ktorých som si najal – vediac, že sa nakoniec veci vyriešia samé od seba. Už som sa viac nestaral o to, že mi Avin špičkový tým právnikov zabránil rozviesť sa. Už dlho som mal všetko na háku. Moja firma sa mi zrútila priamo pred očami – všetko, až po keramické  umývadlo, bolo rozpredané po častiach, a v zoskupení právnikov sa pád stal varovaním, poučením toho, čo sa stane, keď jedného z nás pohltí postavenie a chamtivosť. Každé ráno som pil, nechával som alkohol, aby otupil moju bolesť. A kedykoľvek som sa prebudil z omdlenia, znova som pil. Až keď som začal piť kávu sa zdalo, že by to nejako mohlo fungovať, dosť dobre na to, aby som mohol niečo urobiť. Návšteva cintorína bola príliš bolestivá, skoro rovnako bolestivá ako stáť v Emminej izbe. Takže som si najal pár ľudí, aby to zabalili do krabíc, povedal im, že mi majú nechať rámiky „E“ a „H“. Nemohol som zniesť pohľad na ne, pretože ich ručne vyrábala ona. Celé mesiace som smútil za životom, ktorý ona nikdy mať nebude – snažil som sa nájsť v tom všetkom zmysel. V hĺbke duše som vedel, že tu nemôžem zostať, ale nemohol som odísť ako rovnaký muž, ktorým som bol. Vedel som, že sa cez Emmu nikdy neprenesiem, ale potreboval som nájsť spôsob, akým sa s tým vyrovnať. Spôsob, akým sa pomaly začlením do skutočného sveta.

Zastavil som sa v novinovom stánku, moje oči zachytili článok o novom právnickom ese v meste - Michael Weston. Oblečený bol v drahom obleku, o ktorom raz blúznil Kevin. Bol hovorcom mesta a zo slov, ktoré som si prečítal, bol arogantný – len nepatrne arogantnejší akým som sa nedávno stal ja.

„Oh, máte tie posledné...“ Povedala mi žena, ktorá sa postavila vedľa mňa.

„Chcete tie noviny?“

„Nie...“ Začervenala sa. „Nie tak celkom noviny. Proste chcem len tú reklamu na Michaela Westona, takže môžem kamarátkam ukázať môj vysnívaný ideál chlapa.“

„Čítali ste tie sračky, ktoré povedal v rozhovore?“ Nadvihol som obočie. „Je to debil.“

„To ho robí ešte roztomilejším, nemyslíte?“

„Pýtali sa ho čo robí, keď dostane menej ako priaznivé hodnotenie.“ Nemohol som uveriť ako zkurvene nevinne tá žena vyzerala. „Chcete vedieť čo na to povedal?“

„Iste.“ Založila si ruky na prsiach. „Čo urobí, keď dostane zlé hodnotenie?“

„Pozrie sa na svoj bankový účet,“ povedal som. „A potom dodáva, citujem: „Nespomínam si, že by nás v škole učili, že niekto musí byť obľúbený, aby bol úspešný.“ Toto vážne povedal.“

Takmer sa roztopila na chodníku. „Stavím sa, že vážne vie ako preťaho–-„

Dal som jej noviny a odišiel preč. Jej zmienka o sexe bola pripomienkou toho, ako dlho to už bolo, odkedy som sa s niekým vyspal. A potom ma to udrelo: Sex.

Potreboval som nejaký, strašne. Zaregistroval som sa na online zoznamke, Date-Match, a pomaly som vyzliekal vrstvy muža, ktorým som bol kedysi. Kúpil som si drahé obleky – jeden na každý deň v týždni. Pomaly som brzdil svoje nadmerné pitie, aby som dal priestor novej chuti k jedlu a namiesto toho, aby som udieral do steny, aby som odbúral stres, zainvestoval som do kubánskych cigár. Napriek tomu, ženy, ktoré som stretol boli priemerné, žiadna z nich sa nezdala zvoľná k sexu. Proste sa len chceli baviť o blbostiach – vždy ma nechali nabudeného a na konci noci som sám zapíjal svoju bolesť. Nútili ma tak, aby som sa vrátil so svojim experimentom do bodu nula. Rovnako ako žena, ktorá práve teraz sedela na okraji postele, prekliata hovorkyňa míle-za-minútu. Bola o pár rokov staršia než ja, učiteľka nejakého predmetu, a nemohla zavrieť ani na chvíľu hubu. Rozprávala o svojom živote na vysokej škole, o nejakom chlapcovi menom Billy, ktorého kedysi milovala – chlapcovi, ktorý ju nikdy nemiloval. Predtým než mohla začať mlieť o táboráku na internáte, kde sa obaja stretli, uvedomil som si, že tie sračky už viac nevydržím.

„Billy a ja by sme boli spolu dokonalí, aspoň myslím,“ povedala. „Dokonca sa raz stalo, že–-„

„Budeme trtkať alebo čo?“ Zrušil som ju.

„Čože?“ Chytila sa za hruď. „Čo si to práve povedal?“

„Povedal som, budeme trkať alebo čo?“ Zdôraznil som každú jednu slabiku. „Nezarezervoval som túto hotelovú izbu, aby som tu mohol len sedieť a počúvať ťa mlieť celú noc.“ Spadla jej sánka.

„Myslela som, že...“ Zakoktala. „Myslela som, že sa ti páčim.“

„Páčiš sa mi dosť na to, aby som ťa pretiahol. O tom to celé je.“ Oči sa jej rozšírili a ustúpila dozadu.

„Celý ten čas čo sme spolu randili, si len premýšľal nad tým ako sa so mnou vyspať?“

V duchu som si pridal „rečnícka otázka“ k zoznamu sračiek, ktoré som nemal v úmysle, aby sa ešte niekedy opakovali. „Mala som dojem, že si ma na všetky tie rande vzal, pretože–-„

„Vzal som ťa na všetky tie rande, aby sme mohli obaja nahliadnuť pod povrch našich osobností. Takže by som mohol zistiť, že nie si nejaký psychopat-vrah a ty by si si zasa mohla byť istá, že ani ja nie som.“ Uškŕňal som sa po celú dobu, čo som mrhal svojim časom. „Cieľom bolo, aby sme sa obaja cítili dostatočne pohodlne na to, aby sme si zašukali a potom si šli každý svojou cestou.“

„Takže to bude už len raz?“

„Máš nejaký problém so sluchom?“ Vyzerala úplne stratená a ja som nebol v stave, aby som jej to objasnil. Predtým ako som mohol povedať jediné slovo, pozrela sa mi do očí. „Takže,“ povedala stále v šoku, „všetky tie veci v tvojom profile boli lži?“

„Nie. Všetko v mojom profile je stopercentne presné.“ Vytiahol som svoj telefón. „Konkrétne som napísal prečo som tam, a pri trávení času s tebou, som bol viac ako len zhovievavý. Vyzeráš ako milá osoba, ale po dnešnej noci – či už si zašukáme alebo nie, s tebou už znova hovoriť nebudem. Takže, čo to bude?“

Stála tam, ešte raz jej spadla sánka a ja som sa pozrel na svoj profil. Určite som zabudol upraviť predvolené nastavenia pri prihlásení sa do Date-Match, a moje okienko „Čo hľadám“ bude stále obsahovať prednastavené kecy: „dlhé rozhovory, spjenie s niekým, komu sa môžem naozaj vyrozprávať, nájdenie mojej životnej lásky.“ Ha...rýchlo som celý ten text vymazal a pozrel sa hore, všimol si, že moje rande na dnešný večer bolo ešte stále v izbe.

„Ak tam budeš ďalej takto stáť,“ povedal som, „budem predpokladať, že si chceš dnes večer zašukať. Ak nie, dvere sú hneď za tebou.“

Nazlostený zvuk bol posledným zvukom, ktorý som počul predtým, ako sa dvere zabuchli tak silno, až zarachotilo zrkadlo na stene. Premýšľal som, čo som chcel napísať do kolónky môjho profilu. V posledných niekoľkých mesiacoch som nachádzal len jedno sklamanie za druhým – premrhal som priveľa svojho času a peňazí na ženy, ktoré neboli na rovnakej vlnovej dĺžke ako ja. A teraz to už všetko dávalo dokonalý zmysel. Všetky tie zbytočné večere, neskoré nočné konverzácie a úplné nezmysly sa práve teraz chýlili ku koncu. Nepotreboval som iný vzťah – tie dni boli navždy preč a ja už nikdy nestrávim viac ako týždeň rozprávaním sa s tou istou ženou po telefóne. Keď za hotelovými oknami zapadalo slnko, napadla ma dokonalá fráza:

Jedna večera. Jedna noc. Žiadne opakovanie.

Potom som ju zvýraznil a označil tučným. Pozrel som sa na to, všimol som si ako prosto to vyznelo. Aby si niekto náhodou nemyslel, že som nejaký zvrhlík, tak som dole dopísal, aby boli veci úplne jasné: Náhodný sex. Nič viac. Nič menej.

16. kapitola

ODPUSTENIE

Odpustiť, podoprieť, a/alebo preskúmať morálne a práve zlyhanie druhého bez prostestu, s výsledkom, že je takéto porušenie morálnych a právnych záväzkov prijateľné. Zamestnávateľ môže preskúmať zamestnancove nadmerné účtovanie zákazníkom alebo môže policajný dôstojník nájsť iný spôsob, ak druhá strana používa svojpomocne násilie na vyriešenie problému.

Aubrey

Sedela som v zadnej časti súdnej siene počúvajúc Andrewa, zatiaľ čo sa zrútil za stojanom. Dvakrát. Keď obhajoba zámerne vytiahla Emmu, stratil všetko sebaovládanie. Doteraz, keď som videla výraz v jeho očiach len pri zmienke jej mena, náhodného „vykĺznutia“ jej mena, som cítila jeho bolesť. Na zostávajúcu časť jeho výpovede som držala hlavu dole, aby sa naše oči nestretli, takže nemohol vedieť, že som tu bola a keď sudca zvolal krátku prestávku, vykĺzla som von. Na chodbe mumlali reportéri, dúfajúc, že pred rokmi nečítal ani jeden z ich starých článkov a odrazu kričali všemožné otázky.

„Pán Henderson! Pán Henderson!“ Prenasledovali ho v momente ako vyšiel zo súdnej siene. „Pán Henderson!“ Zastavil sa a pozrel sa na nich.

„Volám sa pán Hamilton.“

„Ako sa cítite, keď máte potencionálne možnosť poslať do väzenia vášho bývalého partnera a najlepšieho priateľa?“

„Sám sa poslal do väzenia,“ odpovedal.

„Máte v úmysle sa s ním opätovne spojiť, zatiaľ čo bude za mrežami?“ Túto otázku odignoroval s prázdnym pohľadom.

„Vaše meno bolo už pred rokmi očistené a napriek tomu ste stále preč z New Yorku,“ spýtal sa niekto ďalší. „Teraz, keď je to všetko na dobrej ceste, je nejaká šanca, že sa vrátite a znovu otvoríte svoju firmu?“

„Poslednú hodinu v tomto meste strávim cestou na letisko,“ povedal, na oči si nasadil tmavé okuliare. Dav reportérov ho nasledoval von zo súdnej siene a on vkĺzol do auta bez toho, aby sa obzrel. S povzdychom som vytiahla svoj telefón a znova si prečítala správy, ktoré mi dnes ráno poslal, trochu som ľutovala, že som neodpovedala.

Predmet: NYC (New York City)

Rád by som ťa videl ešte poslednýkrát, kým odídem. Môžem ťa vyzdvihnúť na raňajky?

P.S.: Vážne som sa ti chystal v tú noc všetko povedať...

Andrew

Predmet: Tvoja kundička

Táto správa vlastne nie je o tvojej kundičke. (Hoci, keď už som pri tejto téme, je to číslo jeden na mojom zozname najobľúbenejších vecí.). Poď sa so mnou naraňajkovať. Som vonku za tvojimi dverami.

Andrew

Keď som si opätovne prečítala tento email, na obrazovke mi vyskočil nový:

Predmet: Zbohom

Andrew         

                          

Vedela som, že moja absencia odozvy bola detinská, že to bola moja vina, že som sa nedokopala k tomu, aby som ho videla skôr ako odíde, ale cítila som, že by mal vynaložiť väčšie úsilie. A stále som cítila, že sa mýlil v tom, že sa mi nemôže otvoriť, hoci sa mohol. Opustila som súdnu budovu, zamierila domov a premýšľala o všetkých tých polopravdách a klamstvách, ktoré budovali náš vzťah.

Alyssa.

Jeho žena.

Moje skutočné meno.

Jeho skutočné meno.

Všetko čo sme mali, sme vystavali na klamstvách...nechala som slzy stekať po tvári, otvorila som dvere do svojho domu, pripravená osprchovať sa, pokým už viac nebudem môcť plakať, ale v mojej obyvačke stál Andrew.

„Ahoj, Aubrey.“ Pozeral priamo na mňa.

„Vlámanie a vojdenie do bytu je zločin.“ Prekrížila som si ruky. „Nemal by si to vedieť?“

Nič na to nepovedal, len pokračoval v civení na mňa – prezrel si ma odzhora dole. „Nemáš náhodou chytiť lietadlo?“ Zlyhal mi hlas. „Nemal by si stráviť poslednú hodinu v New Yorku cestou na letisko?“

„Uvedomil som si, že ti mám stále čo povedať.“

„Máš ďalšie falošné meno, o ktorom mi chceš povedať? Ďalšia utajená identita, ktorú chceš-„

„Prestaň.“ Pristúpil bližšie a bližšie, pokým som necúvla až ku stene a on sa mi nepozeral priamo do očí.

„Potrebujem, aby si ma počúvala, Aubrey. Proste kurva počúvala...“

Snažila som sa od neho dostať preč, ale on ma chytil za ruky a prišpendlil mi ich nad hlavou. Potom použil svoje boky, aby ma udržal na mieste. „Zostaneš tu a nasledujúcich päť minút ma vypočuješ, či sa ti to páči alebo nie.“ Tie slová boli vyhŕknuté, žhavé. „Vzhľadom na to, že sa odrazu staráš o to vedieť pravdu, poviem ti tú zasranú pravdu...“ Pokúšala som sa niečo povedať, ale on sa sklonil dole a uhryzol ma do pery. Tvrdo. „Páčilo sa mi, keď sme boli Alyssa a Thoreau – keď sme trávili noci zhováraním sa o tvojich smiešnych domácich úlohách a mojej advokátskej kancelárii...dokonca si sa mi páčila aj potom tvojom zkurvenom klamaní, a keď som ťa videl na pohovore – páčila si sa mi...“ Utiahol zovretie okolo môjho pásu. „A aj keď som vedel, že by som ťa nemal štvať a ukázať sa v ten deň v tvojom byte, urobil som to, a pretiahol ťa...a po tom všetkom, si sa mi vážne páčila.“

„Myslíš to naozaj vážne?“

„Smrteľne vážne.“ Zamračil sa na mňa a znova mi zahryzol do pery, potichu mi tak prikazoval, aby som mlčala. „Nechcel som ťa mať rád, Aubrey. Nepredpokladal som to, nepotreboval som to, ale každý deň po tom si bola všetko, na čo som mohol myslieť. Ty a tvoja chytrá pusa a ako všetky tvoje klamstvá po tom všetkom nakoniec neboli až také zlé.“

„A čo tvoje klamstvá? Stále si myslíš, že si mravokárca? Že–-„

„Prestaň rozprávať.“ Vypustil. „Nechaj ma to dokončiť.“ Prehltla som a on na mňa pozeral ešte pár sekúnd, predtým než pokračoval.

„Áno, zatajil som pred tebou skutočnosť, že som bol ženatý a hoci to bolo neúmyselné, stále to bolo klamstvo.“

„Obrovské klamstvo.“

„Aubrey...“ Stisol ma ešte pevnejšie. „Na Avu som nemyslel už veľmi dlhý čas...naopak, o tebe som premýšľal každý deň odkedy si odišla.

„Nie, nepremýšľal...“

„Premýšľal.“ Pozeral sa mi priamo do očí. „Dokonca som sa objavil na tvojej hodine baletu dvakrát za týždeň, skúšal som ťa zahliadnuť, pokúšal sa s tebou porozprávať a ospravedlniť sa...poslal som ti do bytu veci. Dokonca som sa tam objavil dvakrát, ale to bolo ešte predtým ako som sa dozvedel, že si sa odsťahovala.“

„Všetko toto hovoríš len preto, že ma chceš vlastne pretiahnuť...“ Pokrútila som hlavou a odvrátila sa, ale ona ma prinútil, aby som k nemu bola zasa otočená tvárou.

„Všetko toto hovorím preto, lebo ťa milujem...“

Zalapala som po dychu, v očiach sa mi tvorili slzy.

„Ja ťa kurva milujem, Aubrey...“ Zopakoval, utieral mi tvár. „A urobím čokoľvek, aby som ti dokázal, že je to tak.“ Perami sa otrel o moje. „Stále ma miluješ?“

„Nie, nemilujem...ani náhodou–-„

Cítila som jeho pery na svojich, čím ma umlčal. Nechcela som ho bozkávať naspäť, chcela som ho odstrčiť a povedať mu, aby odišiel, ale oddelila som pery a dovolila mu, aby do vnútra mojich úst vkĺzol jazykom. Pomaly mi oslobodil ruky zo zovretia a omotal ich okolo môjho pása – pery stále pritisnuté na mojich. Nedal mi ani možnosť prehovoriť, nadýchnuť sa. Proste ma len bozkával do bezvedomia, až pokým som to už viac nemohla vydržať.

„Ak mi môžeš úprimne povedať, že ma nemiluješ,“ zašepkal, pomaly odo mňa odstúpil, „potom ťa nechám na pokoji.“

„A ak nemôžem?“ Spýtala som sa bez dychu.

„Ak nemôžeš, ukážeš mi kde máš izbu, takže sa ty a ja môžeme spoznávať.“

„Spoznávať?“ Zastonala som, keď ma vzal za zadok. „To má byť nejaký tajný kód pre rozhovor?“

„To je tajný kód pre šukanie.“

„Zabilo by ťa, keby si mi ešte raz povedal, že ma miluješ?“

„To záleží od toho, či ma vlastne miluješ alebo nemiluješ ty.“

Ticho. Jeho prsty teraz putovali po zipse na zadnej strane mojej čiernej sukne, jemným ťahom ho potiahol, zatiaľ čo som sa mu pozerala do očí.

„Nenávidím ťa,“ povedala som, vďaka čomu nadvihol obočie. „Ak si povedal všetky tie veci len preto, aby si obnovil moje nádeje, nikdy ti to neodpustím.“

„Stále si mi neodpustila...“ Nežne ma pobozkal. „Myslel som vážne každé jedno slovo, ktoré som povedal.“ Stiahol mi zips dole. „A vážne potrebujem vedieť, či ma stále miluješ alebo nie, pretože...“ Odmlčal sa. Moja sukňa spadla na zem a on mi ťahal tangá na páse tak dlho, až kým nepraskli. „Aubrey, povedz mi to...povedz mi to hneď teraz.“

Vydýchla som, keď do mňa vkĺzol prstom, zastonal nad tým, aká som bola mokrá.

„Áno...“

„Áno?“ Pohol prstom dnu a von. „Áno, čo?“

„Áno, st–-„ Prestala som, keď ma pobozkal na pery. „Áno, stále ťa milujem.“

„Kde máš spálňu?“ Pozrela som sa doľava a on ma okamžite zatiahol na chodbu, zavrel za nami dvere. Nedal mi ani len šancu, aby som sa vyzliekla. Jeho ruky boli všade na mne – rozopínali mi blúzku, odháčkovali mi podprsenku a hladili mi prsia. Siahla som dopredu a rozopla mu nohavice, stiahla ich dole. Potom ma hodil na posteľ a vyšplhal sa na mňa. Roztiahla som pod ním nohy, nadvihol mi boky tak, aby ma mohol šukať, ale neurobil to. Namiesto toho mi bozkával krk – šepkajúc ako veľmi som mu chýbala, ako veľmi ma potreboval.

„Andrew...“ Cítila som ako sa jeho vták otiera o moje stehno. Pomaly presunul ústa k mojmu hrudníku – víriac jazykom po mojich bradavkách, ako mi vzal do dlaní prsia. Jeho bozky smerovali ďalej a ďalej, celú cestu dole k mojim stehnám. Zatvorila som oči, keď jazykom pritlačil na môj klitoris, provokujúco vyrazil proti mne v pomalých, zmyselných kruhoch.

„Ach...“ Snažila som sa stisnúť k sebe nohy, ale on ich prišpendlil k matracu a pozrel sa hore na mňa.

„Aubrey...“ Jeho hlas bol tichý.

„Áno?“ Obišiel palcom okolo môjho klitorisu, vďaka čomu napuchol od rozkoše.

„Povedz mi, že toto vlastním.“ Zatvorila som oči, keď zväčšil rozkoš, prstom trel dookola a dookola. „Povedz mi, že vlastním tvoju kundičku, Aubrey.“

„Áno...“ Zvíjala som sa pod jeho rukou. „Áno...“

„Povedz to.“ Zabránil mi, aby som sa pretočila. „Potrebujem, aby si to povedala.“

Otrasy mi cestovali hore a dolu po chrbte, keď som sa na neho konečne pozrela.

„Áno...vlastníš ju.“

Usmial sa a znova pritisol hlavu medzi moje stehná, hltal ma – prinútil ma kričať z plného hrdla, ale nedovolil mi vyvrcholiť. Namiesto toho ma pretočil.

„Choď na všetky štyri.“ Chytila som dych a pomaly splnila jeho príkaz. Ďalšiu vec, ktorú som cítila bolo to ako mi podobral zadok, bozkával ma dolu po chrbte.

„Ešte stále som si nenárokoval každý tvoj centimeter...,“ povedal, tvrdo mi stisol polky. „Ale ušetrím si to na chvíle, keď si budem myslieť, že si na to pripravená...“

Zamumlala som, keď vkĺzol do mojej kundičky centimeter po centimetri, vďaka čomu som sa naklonila dopredu. Chytil ma za gumičku vo vlasoch a potiahol ma naspäť, zašepkal: „Bude to cítiť takto...možno ešte lepšie...“

„Achhhh...“

„A keď sa to stane, necháš ma v sebe vyvrcholiť...“ Jeho druhá ruka mi prekĺzla po strane a stisla prsia. „Chcem, aby si cítila aj poslednú kvapku...“

„Andrew.“ Zovrela som prikrývky.

„Áno?“

Neodpovedala som. Nemohla som. Búšil mi do zadku, ako do mňa vrážal, robil mi to drsne, keď šepkal moje meno. Stretávala som sa s ním výpad za výpadom, neschopná pustiť sa prikrývok a keď som cítila, že som na hrane – blízko vyvrcholenia, keď mučil môj klitoris svojimi prstami, znova mi to odoprel. Vytiahol sa zo mňa, vďaka čomu som zakňučala, a potom ma otočil tvárou k sebe. Okamžite sa vo mne pochoval, pozeral mi do očí – pomaly kĺzal svojim vtákom dopredu a dozadu, dusiac moje výkriky svojimi ústami. Cítila som ako vo mne jeho vták pulzuje, cítila som, ako sa mi zatínali svaly, keď nadával proti mojim perám a keď sme si znova hľadeli z očí do očí, obaja sme vyvrcholili naraz. Prepadla som sa dopredu na jeho hruď lapajúc po dychu.

„Andrew, ja...“ Prerušil ma bozkom.

„Ja ťa tiež milujem...“

Ležali sme tam prepletení snáď celú večnosť – prstami mi vchádzal do vlasov, ja som ho rukami hladkami po hrudi.

„Si v poriadku?“ Opýtal sa.

„Áno.“ Pretočil sa z postele a postavil sa, aby odhodil kondóm. „Poď sem.“

Nemohla som sa pohnúť. Stále som sa cítila slabá zo svojho posledného orgazmu. Pokrútil hlavou a prekĺzol mi rukami popod stehná, zdvihol ma hore a odniesol preč z izby dávajúc pozor na každé dvere, ktorými sme prešli. Keď sme sa dostali do kúpeľne, postavil ma dole na zem.

„Nemyslím si, že môžem stáť dostatočne dlho na to, aby som sa osprchovala...,“ zašepkala som. Ignoroval ma a pustil vodu.

„Nechystáme sa sprchovať.“ Zdvihol ma a jemne usadil do vane. Vliezol si za mňa, zobral prázdnu fľašu a naplnil ju teplou vodou. Potom mi ju opatrne nalial na hlavu. Vzal nejaký šampón z poličky a nastriekal mi pár kvapiek do vlasov, napenil mi ich. Počula som ako sa ma na niečo pýta, niečo o tom, ako som sa cítila, či sa s ním chcem rozprávať o čomkoľvek čo mi príde na um, ale ako jeho prsty pokračovali v masáži môjho temena, všetko sčernalo.

xxx

Prebudila som sa v posteli sama. Nebola tu ani stopa po Andrewovi, všetko jeho oblečenie bolo preč. Začala som premýšľať nad tým, že ten sex s ním bol všetko len sen, ale všimla som si jeho peňaženku na nočnom stolíku. Stiahla som zo seba prikrývku a usmiala sa, keď som uvidela, že ma obliekol do hodvábnej nočnej košieľky. Vyšla som von z izby a prešla po chodbe, stál vonku na balkóne a fajčil cigaru.

„Odkedy fajčíš?“ Prišla som za neho.

„Nijako často,“ povedal. „Len keď potrebujem premýšľať.“ Prikývla som a pozrela sa na nočnú oblohu, ale odrazu som cítila ako si ma pritiahol k sebe.

„Chystáš sa ma opýtať nad čím premýšľam?“ Uškrnul sa. „Iste máš otázky.“

„Mám, Liam.“

„Môžeme si o tom pohovoriť.“

„Teraz?“

„Ak je to to čo chceš...“ Zahasil cigaru a išiel mi po stoličku, vtiahol si ma do lona. „Ako dlho si o tom vedela?“

„Pár týždňov...“

„Hmmm.“

Pokrútila som hlavou. „Vedia Bach a Greenwood kto v skutočnosti si?“

„Vedia.“

„Takže, prečo to musíš skrývať pred všetkými ostatnými?“

„Vážený advokát alebo nie, nikto si nechce pribrať niekoho, kto má svoju históriu v novinách...vďaka tomu by postavenie firmy nevyzeralo dobre.“ Pobozkal mi zadnú časť pleca.

„Aká bola Emma?“ Vzdychol si pozerajúc na mňa.

„Bola dokonalá...“

Myslela som si, že zmení tému, ale pokračoval v rozprávaní. „Neznášala, keď som išiel do práce a prosila ma, aby mohla ísť niekedy so mnou, tak som jej to dovolil...“ Hlas mal tichý. „A potom som nemohol dokončiť žiadnu svoju robotu, pretože park bol priamo cez ulicu a ona sa vždy chcela hrať...vždy.“

„Prenasledovala ťa po dome?“ Spýtala som sa.

„Bola mojim tieňom. Prišla spať na gauč, ak som bol hore kvôli práci a keď videla, že som odišiel z izby, aby som si zavolal, prekrížila si ruky a pozerala na mňa urazená, že som ju nepozval, aby počúvala.“ Krátko sa zasmial, ale nič ďalšie nepovedal.

„Môžem sa ťa opýtať ešte niečo?“

„Čo myslíš?“

„Myslím tým...čo sa teraz s nami stane?“ Pozrel sa na mňa zarmútený.

„S nami?“

„Chodíme spolu? Chystáš sa so mnou zostať, alebo sa vrátiš späť na DateMatch?“ Dlho na mňa pozeral.

„Nemôžem zostať v New Yorku, Aubrey. Myslím, že môžeš pochopiť prečo...“

„Nemal si v pláne tu minulú noc zostať, však?“

„Nie.“

„A ráno ochádzaš?“

„Áno.“ Snažil sa ma pobozkať na vlasy, ale ja som sa odtiahla. „Takže, toto bol len nejaký spôsob ako dať veci s Aubrey do poriadku, predtým ako by si odišiel domov? Povedať všetky tie správne veci, takže sa môžeš sám cítiť lepšie, keď odídeš?“

„Chcel som, aby si vedela, že som ťa miloval, predtým ako by som odišiel domov.“

 „A popritom dostať nejakú kundičku, samozrejme.“

„Samozrejme.“ Uškrnul sa, ale ja som mu úsmev neopätovala.

„Vravela som ti, aby si neoživoval moje nádeje, Andrew.“ Ustúpila som dozadu, „A ty si to tak ako tak urobil.“

„Čo chceš, aby som urobil, Aubrey? Presťahoval sa sem s tebou? Požiadal ťa kurva o ruku?“

„Chcem, aby si zostal...a ak nemôžeš zostať, chcem, aby si odišiel...Hneď.“

„Aubrey...“

„Hneď,“ povedala som. „Stále môžeme byť priatelia, ale ja nechcem ––„

„Prestaň.“ Pritiahol si ma bližšie a pritisol svoje pery na moje. „Sme viac ako priatelia...vždy sme boli. Len s tebou proste nemôžem byť hneď teraz.“

Otvorila som ústa na protest, aby ma on znova a znova bozkával, šepkajúc, keď mi podobral prsia: „Radšej by som prijal, keby sme strávili zvyšok noci v posteli a nie hádaním sa...“

              17. kapitola

ODROČENIE

Prerušiť konanie: pozastaviť činnosť súdu, legislatívy alebo výboru na neurčito.

Aubrey

O niekoľko týždňov neskôr

Stála som na špičkách v zákulisí – naťahovala hlavu dohora k stropu, precvičujúc si naposledy finálny krok predstavenia. Mala by som byť šťastná  a usmievať sa – prešťastná zo skutočnosti, že som debutovala vo vedúcej úlohe predstavenia Newyorskej baletnej spoločnosti, ale nebola som. Mala som od toho ďaleko. Cítila som sa osamelá a vedela som, že žiadne množstvo potleskov alebo ocenení nezaženie tie pocity preč. Stále som visela na posledným okamihoch s Andrewom: skorý ranný sex v sprche, sex proti dverám, sex v aute cestou na letisko. (A bolo tam aj nejaké záverečné šantenie na toalete na letisku...). Zakaždým mi povedal, že ma miluje – že ma nechcel opustiť, ale nakoniec aj tak odišiel. Náš vzťah bol teraz odkázaný na hovory po telefóne každý večer – zrekapitulujúc naše dni a medzitým si navzájom vyznať jeden druhému svoje fantázie, ale nestačilo to. Vedela som, že mi to už  dlhšie stačiť nebude. Potrebovala som ho tu.

„Štyridsať minút všetci!“ Prekĺzol okolo mňa kulisár. „Na miesta o štyridsať minút!“

Zhlboka som sa nadýchla a prešla k zrkadlu, ktoré viselo na krídle. Civela som na seba. Prebehla som po tohtovečernom kostýme – mihotavý biely vzhľad vyzeral ako keby vyšiel priamo zo sna: Iskriace krištály zdobili každý centimeter trikotu, sukienka bola čerstvo našuchorená a nastriekaná trblietkami a moja čelenka s pierkami mala viac vrstiev. Rozhodne sa podobala viac na čelenku než tá, ktorú som nosila v Durhame.

„Aubrey?“ Povedal mi zozadu známy hlas.

„Mami?“ Otočila som sa.

„Čo robíš v zákulisí?“

„Chceli sme prísť a zaželať ti veľa šťastia osobne.“ Kývla na otca.

„Ďakujem vám...“

„Takisto chceme, aby si vedela, že napriek skutočnosti, že si stále želáme, aby si sa naháňala za právnickou školou, sme veľmi hrdí, že nasleduješ vlastné sny.“ Usmiala som sa.

„Ďakujem vám, ešte raz.“

„A takisto sme veľmi, veľmi poctení, že máme dcéru ako ty, pretože si inšpiráciou pre všetkých vysokoškolských študentov, ktorí zamieria pri tohtoročných voľbách k urnám – študentom, ktorí majú podobné sny a ambície, ktoré sa týkajú kariéry v oblasti umenia.“

„Čože?“

„Máte to všetko?“ Otočila sa na reportéra za nimi, ktorý práve vypol nejaké zariadenie. „Uistite sa, že tú poslednú časť použijete ako podmaz pod reklamu.

„To vážne?!

„Čo?“ Pokrčila plecami. „Myslela som vážne každé jedno slovo, ale je takisto dobré mať to na páske, nemyslíš?“

Neobťažovala som sa s vyvrátením tohto tvrdenia. Otec sa ku mne postavil a objal ma, neprirodzene zapózoval pre fotografa, ale keď odišiel, usmial sa. „Som z teba šťastný, Aubrey,“ povedal „Myslím, že toto je to kam patríš.“

„To hovoríš len preto, lebo si myslíš, že to, že som tu znamená, že neskazím kampaň doma.“

„Nie, ja viem, že to, že si tu znamená, že nezkazíš kampaň doma.“ Zasmial sa. „Ale stále som z teba šťastný.“

„To ma upokojilo...“

„Je to pravda,“ vpadla matka do toho. „Sme z teba nadšení.“

„Dámy a páni, naša show začne presne o hodinu!“ Zareval pán Ashcroft. „Ak nie ste baletka, tanečník alebo kulisár, prosím, nájdite si cestu preč z môjho pódia. Hneď!“

Rodičia ma objali – dlhú dobu ma držali. Keď sa odtiahli, vystriedali sa pri pobozkaní ma na tvár, skôr než odišli. Naposledy som si upravila čelenku a skontrolovala telefón. Istá, že tam bude email. Andrew.

Predmet: Veľa šťastia                                                       

Je mi ľúto, že som nemohol byť na tvojej prvej premiére, ale teším sa na to až si o tom vypočujem večer, keď mi zavoláš. Som si istý, že budeš pre každého v publiku nezabudnuteľná.

Andrew

P.S.: Chýbaš mi

Predmet: Re: Veľa šťastia

Dnes večer sa ti nechystám zavolať. Mal si tu byť. Popremýšľam o tom, či ti to prerozprávam budúci týždeň.

Aubrey

P.S.: Tvoje „chýbaš mi“ by bolo oveľa presvedčivejšie, keby si mi pred dvoma hodinami neposlal email s predmetom „Chýba mi tvoja kundička“.

Predmet: Re: Re: Veľa šťastia

Viem, že som tam mal byť. Preto vyššie uvedené ospravedlnenie. A ty mi zavoláš.

Andrew

P.S.: Chýba mi oboje.

Predmet: Re: Re: Re: Veľa šťastia

Vážne chcem, aby si bol tu...

Aubrey

Vypla som si telefón, takže som nemohla pokračovať v smskovaní s ním. Potrebovala som sa sústrediť. Všetky skúšky a tanečné lekcie, ktorými som prešla za posledných 22 rokov ma priviedli k tomuto okamihu. Za 36 minút bude každý môj pohyb na očiach jedného z najväčších hľadísk v tanečnom svete. Budú o tom napísané recenzie tých najváženejších kritikov – najväčších obdivovateľov baletu, vďaka ktorým bude zvyšná produkcia spoločnosti buď zničená alebo pôjde ďalej. Ale práve teraz, v tomto okamihu, na ničom z toho nezáležalo. Toto bol môj sen, konečne som ho žila a mohla som sa jedine uistiť, že budem najlepšia ako len môžem.

„Ste pripravená, slečna Everhartová?“ Položil mi pán Ashcroft ruky na plecia. „Ste pripravená ukázať tomuto mestu, že sem patríte?“ Prikývla som.

„Veľmi, pane.“

„Dobre, pretože ja som to pripravený vidieť takisto.“ Zatlieskal rukami nad hlavou, signalizujúc ostatným tanečníkom, aby nás obkrúžili.

„Dámy a páni, je to oficiálna otváracia noc,“ povedal. „Mesiace ste tvrdo makali, každú potrebnú hodinu zaznamenávali a ešte niečo navyše, a ja verím, že tohtovečerné prevedenie Labutieho jazera, bude to najlepšie prevedenie aké kedy toto publikum videlo.“ Odmlčal sa. „Ak nebude, uistím sa, že za to zaplatíte zajtra ráno na skúške.“ Povzdychy. Vedeli sme, že nežartuje. „Budem sedieť na balkóne v centre diania a nedarujem vám jediný potlesk, ani len náznak aplauzu, ak bude predstavenie menej ako dokonalé. Je to jasné?“

„Áno, pane.“ Kolektívne sme zamumlali, stále zastrašení jeho mocou.

„Dobre. Teraz choďte na svoje miesta.“ Odišiel od nás preč a luskol prstami. „Urobte ma pyšným.“

Prešla som na svoje miesto v strede javiska a otočila sa chrbtom k opone – zdvihla som ruky nad hlavu. Počula som finálne ladenie orchestera, klaviristu zopakovať refrén, ktorý zameškal na raňajšej skúške a potom len ticho. Ohlušujúce ticho. Svetlá v galérii zablikali, najprv pomaly, potom rýchlejšie a všetko potemnelo.

Päť...štyri...tri...dva...

Klavirista zahral prvú slohu kompozície a opona sa zdvihla, sledujúc reflektor, ktorý mi svietil na chrbát. Zbor labutí – dvadsať baletiek oblečených v bielych sukienkach vytvorili okolo mňa kruh, a ako sa postavili na špičky, naklonili hlavy dozadu, pomaly som sa otočila tvárou k publiku – zastavujúc sa, vnímajúc všetky tie bezmenné tváre a potom som sa stratila vo svojom vlastnom svete. Bola som Odette, Labutia kráľovná, a zamilovala som na prvý pohľad do princa, tancovala s ním pod žiarivými kruhmi svetiel, povedala mu, aby mi prisľúbil svoju lásku, ak chce zlomiť moje jazerné kúzlo. Pomedzi hudbu bolo počuť povzdychy z publika, ale ja som sa stále sústredila. Plynule som prešla z bielej, sladkej labute, ktorá nechcela nič viac len sa zamilovať, na čiernu, diabolskú labuť – Odile, ktorá nechcela nič viac len zabrániť tomu, aby sa to stalo. V priebehu dvoch hodín som znázorňovala lásku, zlomené srdce, spustošenie, nikdy som sa neprestala nadychovať, nikdy mi neunikol jediný takt. V záverečnej sekvencii, keď mi láska môjho života sľubuje, že so mnou zomrie, namiesto toho, aby vzdala hold svojmu mylnému sľubu Čiernej labute, nemohla som si pomôcť, ale odchýlila som sa od choreografie. Namiesto toho, aby som ho vzala za ruku a nechala ho, aby ma odviedol do „vody“, skočila som mu do náruče – nechala ho, aby ma držal vysoko, aby to videli všetky ostatné labute. A potom sme sa obaja točili do zabudnutia – „umierajúc“ spolu. Hudba začala slabnúť – spolovice pochmúrna, spolovice jasná a svetlá vypli – nezostalo nič. Všetko skončilo v tme.

Nasledovalo ticho. 

Zrazu sa z publika ozval hlasitý potlesk a zbieral sa v pozdravy – „Bravo!“ „Opakovať!“ „Bravissimo!“ sa odrážalo od stien. Svetlá na javisku sa rozžiarili a ja som sa poklonila pozerajúc sa do mora známych tvárí: Pán Petrova bol v popredí, prikyvoval, keď tlieskal, naznačoval ústami „Dobrá práca, dobrá práca“. Moja matka si utierala z očí slzy a pozrela sa na otca, povedala mu „To je naša dcéra“. Dokonca aj stále kamenná tvár pána Ashcrofta stála a tlieskala, zastavil sa akonáhle sa jeho oči stretli s mojimi. „Bravo“ naznačil ústami predtým ako sa odvrátil.

Na tvári som si držala umelý úsmev, keď som sa rozhliadala po miestnosti hľadajúc jedinú osobu, ktorú som chcela vidieť – jedinú osobu, ktorú som potrebovala vidieť, ale nebola tam.

„Ďakujem vám dámy a páni za účasť na našej premiére,“ povedala jedna z riaditeliek, keď sa dostala na javisko. „Podľa našich tradícii na premiérach, vám teraz predstavíme členov nášho zboru...“

Pokúšala som sa sústrediť na predstavovanie, pokúšala sa sústrediť na niekoho iného ako Andrewa, ale keď som zodvihla hlavu z ďalšieho klaňania, uvidela som ho. Bola tam, v prvom rade, na poslednom sedadle vľavo. Pozeral sa na mňa a usmieval sa, naznačil ústami „Gratulujem“.

„A v neposlednom rade, naša hlavná predstaviteľka noci a nová primabalerína v NYCB – Aubrey Everhartová!“ Povedala riaditeľka do mikrofónu a publikum hlasno jasalo.

„Slečna Everhartová?“ Štuchla do mňa, zašepkala: „Slečna Everhartová, musíte urobiť záverečnú poklonu a opustiť javisko...“

Nehýbala som sa. Pokračovala som v civení na Andrewa.

„Slečna Everhartová?“ Zašepkala, teraz už prísnejšie. „Pokloňte sa a dostaňte sa z javiska...hneď...“

Odišla som od nej a zamierila priamo k Andrewovi – dala som si načas, aby som zišla schodíkmi z javiska. Postavila som sa pred neho pozerajúc mu priamo do očí – ignorujúc zmätené mumlanie davu. Riaditeľka povedala pár ďalších slov, pán Ashcroft odovzdal svoje pozdravy a opona sa zavrela aj bezo mňa. Keď publikum poslednýkrát zatlieskalo a začalo opúšťať miestnosť, konečne som našla hlas.

„Myslela som, že si povedal, že neprídeš...“ Zašepkala som. „Prišiel si len preto, aby si videl moje predstavenie alebo zostávaš na trochu dlhšie?“

„Zostávam na trochu dlhšie.“

„Znamená to natrvalo?“

„Nie.“ Zotrel mi preč slzy. „Znamená to, že zostávam pokým si neuvedomíš, aké hrozné je toto mesto – pokým nebudeš pripravená odísť.“

„Podpísala som zmluvu na tri roky.“

„Každá zmluva sa dá prerokovať.“ Usmial sa a pritiahol si ma do náručia. „A ak sa nechystáš ospravedlniť, že si dnes večer zničila záver, možno risknú jej porušenie a vyhodia ťa sami...“

„Kde budeš pracovať?“ Spýtala som sa. „Chystáš sa vykonávať právo? Môžeš vykonávať právo?“ Pobozkal ma na pery.

„Budem učiť na Newyorskej univerzite.“

„Čože?“ Moje srdce okamžite súcitilo s budúcimi študentmi. „Prečo?“

„Ako to myslíš, prečo?“               

„Ty si hrozný učiteľ, Andrew...všetci stážisti z GBH ťa nenávideli.“

„To je mi u prdele.“

„Myslím to vážne...“ Vlastne som mala naozaj strach. „Myslím, že by si to ešte mal zvážiť. Učenie nie je pre každého, takže––„

„Tak za prvé,“ povedal, čím ma zrušil a utiahol zovretie okolo mňa. „Som sakra dobrý učiteľ. Zaleží to len od predmetu...“ Prešiel mi prstami po perách. „Spomínam si ako som ťa niečo naučil veľmi dobre...“ Očervenela som. „Za druhé, naposledy, keď som to kontroloval, všetci stážisti z GBH sa nedokázali nič naučiť a boli to totálni tupci – všetci okrem teba.“

„Tá jedna, ktorá bola zasraná klamárka?“

„Áno,“ povedal. „Tá jedna.“

„Počula som, že porušila všetky tvoje pravidlá.“ Položila som mu ruku na tvár. „Počula som, že ukončila tvoje motto jedna večera, jedna noc, žiadne opakovanie...“

„Som si celkom istý, že nie.“

„Nie je to tak?“ Prižmúrila som na neho oči. „Stále v tom pokračuješ? Je to stále tvoje osobné motto?“

„Do istej miery,“ povedal, pritisol pery na moje. „Pretože sa mi stále páči ako to znie a odteraz budem randiť len s ňou, nahradím slovo „jedna“ slovíčkom „viac“...

EPILÓG

Andrew

O šesť rokov neskôr

New York, New York

Stál som v učebni Newyorskej univerzity – počítajúc sekundy, pýtal sa sám seba prečo som s týmto vôbec niekedy súhlasil.

„Nejaké otázky?“ Pozrel som sa na hodinky. Niekoľko rúk vyletelo do vzduchu. „Odpoviem len na tri z nich.“

Ukázal som na mladú ženu v prednom rade. „Áno, vy. O čo ide?“

„Um...“ Začervenala sa. „Dobré ráno, profesor Hamilton. Volám sa–-„

„Nezaujíma ma ako sa voláte. Aká je vaša otázka?“

„Hm, už to budú dva týždne čo nám začal semester a vy nám budete musieť dať ešte sylaby...“ Ignoroval som ju a ukázal na atléta v zadnom rade. „Áno?“

„Takisto ste nám nepovedali aké si potrebujeme kúpiť knihy...“

„Pozná v tejto učebni niekto definíciu slova otázka?“ Vybral som posledného študenta, červenovlásku sediacu pri okne. „Áno?“

„Je pravda, že sme povinní striedať sa v tom, aby sme vám každý deň priniesli kávu?“ Pozrel som sa na hrnček s kávou na svojom stole, zaznačil si do hárku papiera študenta, ktorý mi ju dnes priniesol. „Nie je to podmienka,“ povedal som, zodvihol šálku. „Ale ak mi v deň, keď ste na rade, nedonesiete kávu, uistím sa, že to každý v triede oľutuje.“ Spoločne zastonali a pokrútili hlavami. Pár z nich malo stále ruky hore, ale ja som dnes oficiálne skončil. „Prečítajte si strany 153 – 260 z výtlačku ďalšej triedy. Očakávam, že budete vedieť vstupy a výstupy z každého prípadu. Trieda je rozpustená.“ Vyšiel som von, nič ďalšie som nepovedal. Vkĺzol som do auta, všimol si na telefóne nový email.

Predmet: Kúpeľna

Ďakujem ti za dnešné zaslanie veľmi nevhodnej poznámky spolu s kvetmi. Každý v mojej skupine vedel, že ty a ja sme ešte nešukali v našej zbrusu novej kúpeľni. Prečo musíš byť taký absurdný?

Aubrey

Predmet: Re: Kúpeľna                 

Si kvetom veľmi naklonená. Dúfam, že sa ti páčili. A nebola to „poznámka“ čo som ti poslal. Je to požiadavka, ktorú je potrebné vyriešiť v najbližších niekoľkých hodinách. Prečo popieraš, že to miluješ?

Andrew.

Mohol som si predstaviť ako nad mojou poslednou správou prevrátila očami, takže som otočil auto a vyrazil späť k nášmu domu. Hoci som tu strávil posledných šesť rokov, stále som si budoval trpezlivosť voči veciam, ktoré som už raz nenávidel, veciam, ktoré ma síce teraz obťažovali stále menej a menej, ale stále som mal pred sebou dlhú cestu. Niektoré spomienky nemôžu byť nikdy nahradené...

Aubrey bola týmto mestom úplne očarená a uchvátená. Kedykoľvek nebola na stálom turné s baletnou spoločnosťou, trvala na tom, aby sme vyskúšali každá reštauráciu, divadlo, turistickú atrakciu – pokúšala sa prinútiť ma, aby som sa znova do všetkého zamiloval. Zaparkoval som pred našou vilou – čerstvo zakúpeným tehlovým domom v Brooklyne a išiel hore po schodoch.

„Aubrey?“ Spýtal som sa, ako som otváral dvere. „Si tu?“

„Áno.“ Zavolala na mňa z diaľky. „A nie som v kúpeľni.“

„Nakoniec budeš.“ Šiel som chodbou, zastavil sa, keď som ju uvidel ako vešia ďalší obrázok vo svojej kancelárii. Steny boli pokryté jej fotkami ako stojí v centre pozornosti, rozdielne obrázky z každej noci kedy mala premiéru.   

„Musím ti postaviť ďalšiu izbu pre teba a tvoje fotky?“ Spýtal som sa. „Míňaš priestor.“

„Nie, myslím, že táto je posledná.“

„Ešte stále ideš na konci mesiaca do dôchodku?“ Postavil som sa za ňu a pobozkal ju na krk. „Alebo si ešte nezmenila názor?“

„Svoj názor nezmením.“ Otočila sa ku mne tvárou. „Myslím, že je načase, aby som sa sústredila na niečo nové.“

„Stať sa ženskou verziou pána Ashcrofta, keď budeš učiť?“

„Taká strašná nebudem,“ povedala. „Ale ako si povedal, potrebujem prestávku, myslím...“ Prikývol som. Extrémne som ju podporoval v celej jej profesionálnej kariére – vycestoval som s ňou z krajiny, aby som niektoré z tých predstavení videl, prenajal jej osobného terapeutického maséra, ktorý hneď pribehol, keď ho zavolala a dokumentoval všetky jej úspechy z novín. Ale v poslednom čase som si všimol zmenu – posun v jej postoji: Hoci bola šťastná, keď išla na skúšky, ešte šťastnejšia, keď mi hovorila o novinkách, ktoré skúšajú, zdala sa oveľa viac zaujatejšia životom mimo spoločnosť. Tak som jej navrhol, aby si vzala krátku prestávku. Stále som sa snažil prísť na to, ako si mohla vyložiť môj návrh „prestávka“ ako „dôchodok“.

„Milovala som tancovať v Rusku.“ Usmiala sa, ukázala na obrázok. „Spomínaš si na to?“

„Spomínam si na to, že...“ Povedal som, pokračoval v útoku na jej krk, vkĺzol som jej rukou pod blúzku. Mumlala, keď som jej palcom trel bradavku, zatiaľ čo som jej jemne hrýzol pokožku. Ale potom sa odtiahla.

„Vlastne potrebujem, aby si prešiel kópiu mojej upravenej zmluvy so spoločnosťou...musím im dať oficiálne vedieť o piatej.“

„Až po tej kúpeľni.“ Zopol som jej ruky. „Máme štyri hodiny.“ Pretočila oči, ale poddala sa, viedla ma do kúpeľne. Pustil som vodu a pretiahol jej šaty cez hlavu. „Ak sa sakra usiluješ o odchod z vystupovania a jednoduchého učenia, budeme môcť spolu tráviť viac času.“

„Viac času, aby si ma presvedčil, aby som opustila New York?“

„Naozaj nemáme dôvod zostávať tu,“ povedal som, vošiel som jej prstami do vlasov. „Ak sa chystáš učiť, môžeš zmeniť miesto.“

„A ak nebudem učiť? Ak sa namiesto toho rozhodnem pokračovať v tancovaní?“

„Kúpim si sezónne lístky.“ Chytil som jej tvár do rúk, nadvihol obočie. „Nikdy som ťa nežiadal, aby si odišla na odpočinok, Aubrey...proste som si myslel, že potrebuješ pauzu. Za viac ako šesť rokov si si nevzala ani týždeň voľna.

„Chystám sa dať si pauzu...“

„Bude trvať dlhšie ako dva dni?“

„Oveľa dlhšie...“

„Dva týždne?“

„Najmenej deväť mesiacov...“

„Čože?“ Cúvol som, šokovaný. Prestali sme používať ochranu, akonáhle sme sa k sebe nasťahovali, ale ona stále brala antikoncepciu. „Čo mi to hovoríš, Aubrey?“

„Hovorím ti, že budeš otcom,“ povedala skoro šeptom. „A ja si myslím, že je to pre nás dostatočný dôvod zostať...“

Na niekoľko sekúnd som mlčal, pritisol som jej dlaň na stále ploché brucho.

„Si v poriadku?“ Spýtala sa. „Nie je to niečo, čo si chcel? Chcela som ti to povedať dnes ráno, ale bol si na behu, takže–-„

Prerušil som ju hlbokým bozkom a pritiahol si ju k sebe bližšie, trel som jej rukami holý chrbát.

„Som viac ako v poriadku...“ Pozrel som sa jej do očí. „Je to niečo čo som chcel...“

Zamumlala mi proti perám „Ľúbim ťa“ a ja som jej to povedal naspäť. Bez dychu sa oprela o sprchovacie dvere.

„Môžeš už teraz odfaxovať moju zmluvu? Bolo by vážne milé, keby som aspoň raz niečo neurobila neskoro, pretože nemáš žiadnu sebakontrolu a bol si príliš zaneprázdnený preťahovaním ma.

„Určite tvoju zmluvu odfaxujem...“ Vtiahol som jej peru do úst a stisol jej zadok. „Až po kúpeľni.“

KONIEC