Confess - 8. kapitola

Překlad: Yogi_22

Owen

„Máš tu niekoho, kto patrí k tebe.“

Trvá mi pár sekúnd, kým mi dôjde o čom v tom telefonáte-uprostred-noci ide. Posadím sa na posteli a pretriem si oči. „Harrison?“

„Ty si spal?“ Znie šokovane. „Veď nie je ani jedna ráno.“

Prehodím nohy po strane postele a pritisnem si dlaň na čelo. „Mal som drsný týždeň. Veľa som toho nenaspal.“ Postavím sa a hľadám rifle. „Prečo mi voláš?“

Je tam pauza, do ucha sa mi donesie nejaký cinkot. „Nie! Toho sa nesmieš dotýkať! Sadni si!“

Odtiahnem si telefón od ucha, aby som si zachránil ušný bubienok. „Owen, bude lepšie, ak dotiahneš svoj zadok sem. Za 15 minút zatváram a ona to nevzala nejako dobre.“

„O čom to hovoríš? O kom je reč?“

A potom mi to dôjde.

Auburn.

„Do riti. Hneď som tam!“

Harrison zavesí, bez toho, aby sa rozlúčil. Cestou dole si cez hlavu naťahujem tričko.

Dostanem sa ku vchodovým dverám a odkopnem niekoľko priznaní, ktoré sa mi pred nimi nahromadili. Väčšinou ich dostávam desať týždenne, ale najviac práve v soboty. Zvyčajne ich hádžem všetky na jednu kopu, kým nie som pripravený začať znova maľovať, skôr ako si ich prečítam. Ale moje oko zachytí jedno priznanie. Všimnem si ho, pretože je na ňom napísané moje meno, takže ho zodvihnem.

„Pred troma týždňami som stretla vážne fajn chalana. Naučil ma ako tancovať, pripomenul mi, aký je to pocit flirtovať, odprevadil ma domov, vyčaril mi úsmev na tvári a potom, SI TOTÁLNY DEBIL, OWEN!“

P.S.: Tvoje iniciálky sú fakt hlúpe.

Priznania by mali byť anonymné, Auburn. Toto teda rozhodne anonymné nie je. Chcem sa zasmiať, ale jej priznanie mi pripomenie, ako veľmi som sa na ňu vykašlal a že budem zrejme ten posledný človek, po ktorom chce, aby ju prišiel z baru zachrániť.

Prejdem rovno cez ulicu, otvorím dvere, okamžite ju hľadám. Harrison si všimne môj príchod, pokynie mi hlavou smerom k toalete. „Skrýva sa pred tebou.“

Chytím sa vzadu za krkom a pozriem sa smerom k toaletám. „Čo tu robí?“

Harrison pokrčí ramená. „Hádam, že oslavuje narodeniny.“

To si zo mňa musí robiť srandu. Môžem sa cítiť ešte viac ako hovno?

„Má narodeniny?“ Začnem si raziť cestu do kúpeľne. „Prečo si mi nezavolal skôr?“

„Donútila ma, aby som prisahal, že to neurobím.“

Zaklopem na dvere toalety, ale nedostanem žiadnu odpoveď. Pomaly ich otvorím, okamžite zbadám nohy, ktoré jej trčia z poslednej kabínky.

Do riti, Auburn.

Ponáhľam sa k nej, ale hneď sa zastavím, keď vidím, že neomdlela. Vlastne vyzerá sviežo ako rybička. Vyzerá až príliš v pohode na niekoho, kto je rozvalený na toaletách v bare. Hlavu má opretú o stenu kabínky, pozrie sa na mňa.

Nie som prekvapený, keď v jej očiach zbadám hnev. Pravdepodobne by som teraz nechcel hovoriť so sebou ani ja sám. V skutočnosti ani neočakávam, že som mnou bude hovoriť. Len sa posadím na zem spolu s ňou.

Sleduje ma, ako vojdem do kabínky a sadnem si priamo pred ňu. Pokrčím kolená, objímem si ich rukami a opriem si hlavu o kabínku.

Neodvráti sa odo mňa, nič nehovorí, ani sa neusmieva. Len sa pomaly nadychuje, pokrúti zľahka hlavou, čím vyjadrí svoje sklamanie.

„Vyzeráš ako sračka, Owen.“

Usmejem sa, pretože neznie natoľko opitá, ako som si myslel, že bude. Ale zrejme má pravdu. Do zrkadla som sa nepozrel už tri dni. To sa stane, keď sa zažeriem do práce. Ani som sa neholil, takže mám zrejme poriadne strnisko.

Ona ale ako sračka rozhodne nevyzerá. Mal by som jej to povedať nahlas. Vyzerá smutne a trošičku pripitá, ale na babu, ktorá je rozvalená na podlahe toalety vyzerá sakramentsky žhavo.

Viem, že by som sa mal ospravedlniť za to, čo som urobil. Viem, že je to jediná vec, ktorá by teraz mala vyjsť z mojich úst, ale desím sa toho, že ak sa ospravedlním, začne sa ma pýtať na otázky, na ktoré neviem či chcem odpovedať. Budem radšej, ak zostane sklamaná, že som sa na ňu vykašlal ako by poznala pravdu, prečo som sa na ňu vykašlal.

„Si v poriadku?“

Prevráti oči, pozerá do plafóna, vidím ako sa pokúša zahnať slzy. Dá si ruky na tvár v snahe zotrieť ich preč, alebo je možno len frustrovaná z toho, že som tu. Pravdepodobne trochu z oboch.

„Dnes večer sa na mňa vykašlali.“

Stále pozerá do plafóna. Netuším ako sa mám cítiť ohľadom jej priznania, pretože moja prvotná reakcia je žiarlivosť. Dobre viem, že to nie je fér. Len sa mi nepáči pomyslenie na to, že je naštvaná na niekoho, kto nie som ja, aj keď to fakt nie je moja vec.

„Vykašlal sa na teba nejaký chlap, takže si strávila zvyšok noci popíjaním v bare? To neznie celkom ako ty.“

Okamžite jej padne sánka k hrudi, pozerá na mňa cez mihalnice.

„Nevykašlal sa na mňa chlap, Owen. Od teba je to veľmi trúfalé. A len pre tvoju informáciu, náhodou mám pitie rada, len som nemala rada tvoj drink.“

Nemal by som sa sústrediť práve na to jedno slovíčko vo vete, ale inak sa nedá...

„Vykašlala sa na teba nejaká baba?“

Nemám nič proti lesbičkám, ale prosím, nech práve ona nie je jednou z nich. Takto som si nepredstavoval, že by sa to medzi nami skončilo.

„Ani dievča,“ povie. „Vykašlala sa na mňa jedna sviňa. Veľká, sebestredná sviňa.“

Jej slová ma rozosmejú, hoci nie ich samotný obsah. Na jej situácii nie je nič, nad čím by sa človek mal smiať, ale spôsob akým nakrčila nos, zatiaľ čo nadávala na toho, kto sa na ňu vykašlal, je fakt rozkošný.

Vystriem si nohy a položím si ich po stranách jej nôh. Vyzerá rovnako porazenecky ako sa ja práve teraz cítim.

To sme ale za dvojicu.

Chcem jej tak strašne povedať pravdu, ale takisto veľmi dobre viem, že pravda nezlepší veci, ktoré sú práve medzi nami. Pravda totiž dáva ešte menší zmysel ako klamstvo. Ani len netuším, z ktorým z nich by som mal vyjsť najavo.

Jediné čo viem je to, že či už je bláznivá alebo šťastná alebo smutná alebo vzrušená, vyžaruje tú upokojujúcu energiu. Každý deň svojho života mám pocit, že si musím prebojovať svoju cestu až k pomyselnému eskalátoru, ktorý chodí len dole. A nezáleží na tom ako rýchlo alebo silno bežím, aby som sa pokúsil dostať až na jeho vrchol, stále zostávam na tom istom mieste. Šprintujem, ale nikam to nevedie. Ale keď som s ňou, už nemám pocit, že som na tom eskalátore. Mám pocit, že som na pohyblivom chodníku, ktorý ma bez sebemenšej námahy unáša. Ako keby som si mohol konečne oddýchnuť, poriadne sa nadýchnuť a už necítil ten neustály tlak utekať, aby som odrazu spadol až na dno.

Jej prítomnosť ma upokojuje, uvoľňuje ma, vďaka nej mám pocit, že keď je mi nablízku, veci nemusia byť až také ťažké, ako sa zdajú. Takže bez ohľadu na to, akí sme v tejto chvíli obaja úbohí, sediac na zemi na ženských záchodoch, neexistuje žiadne iné miesto, kde by som bol radšej.

„OMG,“ povie, nakloní sa dopredu, aby ma potiahla za vlasy. Celá tvár sa jej zamračí, nechápem, ako môže byť v tejto chvíli nespokojná práve s mojimi vlasmi. „Tento neporiadok potrebujeme dať do poriadku,“ zašomre.

Jednou rukou sa oprie o stenu, druhou o moje plece a postaví sa. Keď stojí, natiahne sa po mojej ruke. „Poď, Owen. Tvoj neporiadok dám do poriadku.“

Netuším, či je natoľko triezva, že by mohla dať do poriadku čokoľvek. Ale to je v pohode, pretože som stále na svojom pohyblivom chodníku. Takže ju budem bez námahy nasledovať kam len bude chcieť.

„Najprv si umyjeme ruky, Owen. Tá podlaha je špinavá.“ Prejde k umývadlu a do dlane si nastrieka mydlo. Pozrie sa na mňa v zrkadle a potom dole na moje ruky. „Tu máš nejaké mydlo,“ povie, vytlačí mi ho na ruku.

Nemôžem sa s ňou rozprávať. Neviem koľko toho vypila, ale tento jej výstup rozhodne nie je to, čo som dnes v noci očakával. Zvlášť potom, čo som si prečítal jej priznanie.

V tichosti si umyjeme ruky. Vytiahne dve papierové utierky a jednu mi podá.

„Utri si ruky, Owen.“

Vezmem si od nej papierovú utierku a urobím ako povie. Práve teraz je sebavedomá a vo švungu. Myslím si, že najlepšie bude, keď to takto aj zostane. Pokým nezistím úroveň jej triezvosti, nechcem urobiť nič, čo by u nej vyvolalo nejaký iný typ reakcie, než je táto.

Prejdem ku dverám a otvorím ich. Prejde od umývadla, mierne sa zapotáca, ale podoprie sa o stenu. Okamžite sa pozrie dole na svoje topánky a zíza na ne.

„Zasrané opätky,“ zašomre. Až na to, že žiadne opätky nemá. Obuté má čierne topánky s rovnou podrážkou, ale aj napriek tomu ich obviňuje.

Vyjdeme von späť ku baru. Harrison práve zatvára a zhasína svetlá. Keď ho míňame, nadvihne obočie.

„Harrison?“ Povie mu, namieri na neho prst.

„Auburn,“ povie rázne.

Zakrúti prstom, môžem povedať, že Harrison sa chystá rozosmiať, ale snaží sa udržať.

„Tie báječné drinky mi pripíš na účet, okay?“

Pokrúti hlavou. „Všetky účty som už na dnes uzavrel.“

Dá si ruky vbok a trucuje. „Ale ja nemám žiadne prachy. Niekde som stratila kabelku.“

Harrison sa nakloní a vezme spoza baru kabelku. „Nestratila si ju.“ Podá jej ju cez bar. Ona na ňu pozerá, ako keby bola nahnevaná na to, že ju nestratila.

„No do riti. Teraz ti budem musieť zaplatiť.“ Prejde dopredu a otvorí kabelku. „Ale zaplatím ti len za jeden drink, pretože si myslím, že si do toho druhého nedal vôbec alkohol.“

Harrison sa pozrie na mňa a prevráti oči, potom odstrčí jej peniaze. „To je na účet podniku. Všetko najlepšie,“ povie. „A do záznamu, mala si tri drinky a vo všetkých bol alkohol.“

Prehodí si kabelku cez plece. „Ďakujem. Si jediná osoba v celom Texase, ktorá mi dnes zablahoželala k narodeninám.“

Je možné, aby som sa nenávidel ešte viac ako pred troma týždňami? Áno, je to absolútne možné.

Otočí sa ku mne a vystrčí bradu, keď sa mi pozrie rovno do očí. „Prečo vyzeráš tak smutne, Owen? Ideme napraviť tvoj neporiadok, pamätáš?“ Prejde ku mne a vezme ma za ruku. „Maj sa, Harrison. A neznášam ťa za to, že si zavolal Owenovi.“

Harrison sa usmeje, nervózne sa na mňa pozrie, keď mi potichu povie: „Veľa šťastia.“ Pokrčím plecami a nechám ju, aby ma ťahala za sebou, smerom von.

„Dnes som dostala darčeky z Portlandu,“ povie, keď sa blížime k východu. „V Portlande ma ľudia zbožňujú. Môj brat, aj moje sestry.“

Zatlačím do dverí a čakám, kým vyjde von prvá.

Je prvý septembrový deň – všetko najlepšie – noc je na Texas nezvyčajne chladná.

„Ale od koľkých ľudí z Texasu, ktorí tvrdia, že ma milujú, som dostala darček? Skús hádať.“

Vážne nechcem hádať. Odpoveď je totiž jasná. Chcem napraviť to, že jej dnes nikto z Texasu nedal darček. Povedal by som, že by sme mali jeden zohnať hneď teraz, ale nie pokým je opitá a nahnevaná.

Vidím ako si rukami trie holé ramená a pozrie sa na oblohu. „Neznášam texaské počasie, Owen. Je to blbosť. Cez deň je horúco a v noci chladno a na ten zvyšok medzi tým sa nedá spoľahnúť.“

Chcem podotknúť, že zvyšok medzi dňom a nocou ponecháva len malý priestor pre niečo ostatné, ale nemyslím si, že práve teraz je na to vhodný čas. Ťahá ma ďalej smerom, kde sa nenachádza môj ateliér a nie je to ani cestou k jej bytu.

„Kam to ideme?“

Pustí mi ruku a spomalí, až pokým nekráčame vedľa seba. Chcem okolo nej omotať ruku, takže by sa nemusela kymácať na svojich „opätkoch“, ale takisto viem, že zrejme spomalila, aby vytriezvela. Verím, že sa čoskoro dostane k rozumu. Pochybujem, že ma chce niekde vo svojej blízkosti, o to menej, že by som mal okolo nej omotanú ruku.

„Už tam skoro sme,“ povie, prehrabáva sa v kabelke. Niekoľkokrát sa zakymáca a zakaždým mi ruky vyletia hore, som pripravený zachrániť ju od pádu, ale nejako sa jej to vždy podarí  ustáť.

Vytiahne ruku z kabelky, zaštrngá mi kľúčami tak blízko pri tvári, až sa mi dotknú nosa.

„Kľúče,“ povie. „Našla som ich.“

Usmeje sa, ako keby bola na seba hrdá, takže sa usmejem spolu s ňou. Mávne rukou proti mojej hrudi, takže sa zastavím. Ukáže na salón, pred ktorým práve stojíme. Ruka mi okamžite vyletí do vlasov v ochrannom geste.

Strčí kľúč do zámku a nanešťastie sa dvere otvoria s ľahkosťou. Zatlačí do mňa a nasmeruje ma, aby som šiel ako prvý. „Svetlá sú naľavo od dverí,“ povie. Otočím sa doľava a ona povie. „Nie, O-wen. Tá druhá ľavá strana.“

Snažím sa nerehotať, siahnem napravo a rozsvietim. Vidím ako rázne prejde dopredu, k jednej z kójí. Kabelku položí na pult, potom vezme zo zadnej časti salóna stoličku a otočí ju čelom ku mne. „Sadni si.“

Toto je zlé. Čo za chlapa by dovolil opitej babe, aby sa k nemu čo i len priblížila s nožnicami?

Nervózne sa nadýchnem, keď sa posadím. Otočí ma dookola, až pokým nepozerám do zrkadla. Prehrabáva sa medzi hrebeňmi a nožnicami, ako keby sa chirurg práve pokúšal rozhodnúť, aký použije nástroj, ktorým ma chce otvoriť.

„Naozaj by si nemal sebou ošívať,“ povie, keď vezme hrebeň. Postaví sa predo mňa, sústredí sa mi na vlasy, zatiaľ čo ich češe. „Aspoň si sa sprchoval?“

Pokrčím plecami. „Občas.“

Pokrúti hlavou sklamaná, keď siahne za seba po nožnice. Keď sa na mňa znova pozrie, má sústredený výraz. V momente ako sa ku mne priblížia nožnice, panikárim a pokúšam sa vstať.

„Owen, prestaň,“ povie, zatlačí mi do pliec, aby som si sadol naspäť. Snažím sa ju opatrne odstrčiť, takže by som sa mohol postaviť, ale ona ma strčí naspäť do stoličky. Nožnice má stále v ľavej ruke a nieže by to bolo úmyselné, ale sú príliš blízko môjho hrdla na to, aby som sa cítil pohodlne. Ruky má na mojom hrudníku, je mi jasné, že sa na mňa hnevá kvôli môjmu neúspešnému pokusu o únik.

„Potrebuješ ostrihať, Owen,“ povie. „Je to v poriadku, Nebudem ti to účtovať, len potrebujem prax.“ Zdvihne jednu nohu a kolenom mi zatlačí do stehna, potom zdvihne aj druhú a urobí to isté. „Nevrť sa.“ Teraz, keď už ma aj fyzicky zadržala na stoličke, zodvihne sa a začne sa mi hrať s vlasmi.

Už si viac nemusí robiť obavy, že by som sa pokúsil utiecť, keď ju mám v lone. To sa nestane.

Jej hrudník mám prakticky priamo pred sebou a hoci jej blúzka toho veľa neodhaľuje, už len kvôli faktu, že som k jej intímnej partii takto blízko, som prilepený na mieste. Zľahka zodvihnem k jej pásu ruku, aby som ju ustálil.

Keď sa jej dotknem, prestane s tým, čo robí a pozrie sa dole na mňa. Ani jeden z nás neprehovorí, ale ja viem, že to cíti. Som k jej hrudi príliš blízko, aby som si nevšimol jej reakciu. Dych sa jej zastaví spolu s tým mojim.

V okamihu, ako sa pozrieme do očí, nervózne sa odvráti a začne mi strihať vlasy. Môžem úprimne povedať, že som si takto ešte nikdy predtým nedával strihať vlasy. V holičstve rozhodne nie sú takí ústretoví.

Cítim ako mi nožnice odstrihávajú vlasy a ona podráždenie povie: „Máš vážne husté vlasy, Owen.“ Povie mi to tak, ako keby to bola moja vina a jej to ide na nervy.

„Nemala by si ich najprv namočiť?“

Akonáhle sa jej to opýtam, prestane mi strihať vlasy. Uvoľní sa a čupne si. Teraz sa pozeráme jeden na druhého z očí do očí. Ruku mám stále na jej páse a ona je stále v mojom lone, rozhodne si užívam pozíciu tohto spontánneho strihania vlasov. Ale podľa toho, ako sa jej odrazu chveje spodná pera, budem asi jediný, kto si to užíva.

Paže jej bezvládne klesnú k bokom, nožnice aj hrebeň pustí na zem. Vidím ako sa jej tvoria slzy, ale netuším ako ich zastaviť, pretože neviem čo ich spôsobilo.

„Zabudla som ich namočiť,“ povie porazenecky. Začne krútiť hlavou tam a späť. „Som tá najhoršia kaderníčka na celom svete, Owen.“

A teraz už plače. Ruky si priloží na tvár, snaží sa zakryť slzy alebo rozpaky, alebo oboje. Nakloním sa dopredu a odtiahnem jej ich preč.

„Auburn.“

Neotvorí oči, aby sa na mňa pozrela. Hlavu drží sklonenú dole a krúti ňou, odmieta mi odpovedať.

„Auburn,“ znova poviem, teraz jej položím ruky na líca. Držím jej tvár vo svojich rukách, som uchvátený tým, aká je jemná. Ako kombinácia hodvábu, saténu a hriechu, pritisnem jej dlane na líca. Bože, ako nenávidím, že som to už tak strašne posral. Nenávidím, že neviem ako to dať do poriadku. Vytiahnem si ju k sebe a ona mi to prekvapivo dovolí. Ruky má stále pri tele, ale tvár má teraz pochovanú v mojom krku. Prečo som to tak posral, Auburn?

Pohladkám ju vzadu po hlave a pery priblížim k jej uchu. Potrebujem, aby mi odpustila, ale neviem, či to môže urobiť bez vysvetlenia. Jediný problém je v tom, že to ja som ten, kto číta priznania. Nie som zvyknutý ich písať a určite nie som zvyknutý ich hovoriť. Ale stále potrebujem, aby vedela, že si práve teraz želám, aby bolo všetko inak. Prial by som si, aby to bolo iné už pred troma týždňami.

Držím ju tak pevne, že môžem cítiť váhu svojich slov. „Mrzí ma, že som sa neukázal.“

Okamžite mi stuhne v náručí, ako keby vďaka môjmu ospravedlneniu vytriezvela. Neviem, či je to dobré alebo zlé znamenie. Čakám na jej odpoveď, alebo skôr reakciu, ale uzavrie sa do seba. Nemám jej to za zlé. Nič mi totiž nedlhuje.

Otočí hlavu doľava v snahe zbaviť sa mojej ruky, ktorá ju drží vzadu za hlavu. Odtiahnem ju a ona zovrie operadlo stoličky, odtiahne sa od nej.

„Dostal si moje priznanie, Owen?“

Hlas má pevný, nie je v ňom ani stopa po slzách, ktoré sa objavili pred pár minútami. Keď sa postaví, pretrie si prstami oči.

„Áno.“

Prikývne, stisne pery k sebe. Pozrie sa na kabelku a vezme ju spolu s kľúčmi.

„To je dobre.“ Prejde smerom ku dverám. Pomaly sa postavím, bojím sa pozrieť do zrkadla na ten nedokončený účes, ktorý mi vyrobila. Našťastie zhasne svetlá skôr, ako mám šancu to zbadať.

„Idem domov,“ povie, držiac otvorené dvere. „Necítim sa dobre.“