Confess - 4. kapitola

Překlad: Yogi_22

Owen

Ak by som mal znova jedenásť, zatrepal by som svojou magickou guľou a pýtal by som sa na hlúpe otázky typu: „Má ma Auburn Mason Reedová rada? Myslí si, že som roztomilý?“

A možno by som ich kládol na základe toho ako sa na mňa práve teraz pozerá, ale očakával by som odpovede ako „To rozhodne nie“.

Pokračujeme ďalej pešo, smerom od baru k jej bytu. Vzhľadom na to, že je to dosť ďaleko, mohol by som porozmýšľať nad množstvom otázok, vďaka ktorým by som ju oveľa lepšie spoznal. Ale je tu jedna vec, ktorú chcem vedieť zo všetkého najviac, odkedy som ju uvidel stáť pred mojim ateliérom. A to, prečo je späť v Texase?

„Nikdy si mi nepovedala prečo si sa presťahovala do Texasu?“

Môj komentár ju znepokojí, ale neviem prečo. „Nikdy som ti nepovedala, že nie som z Texasu.“

Usmejem sa, aby som zamaskoval svoju chybu. Nemal by som vedieť, že nie je z Texasu, pretože ona si myslí, že o nej viem len to, čo mi povedala dnes večer. Snažím sa čo najlepšie zamaskovať, čo sa mi naozaj preháňa hlavou, pretože ak by som vyšiel z pravdou von až teraz, vyzeralo by to, ako keby som pred ňou väčšinu noci niečo skrýval. Aj skrývam, ale už je prineskoro na to, aby som to priznal.

„Nemusela si mi to povedať. Prezradil mi to tvoj prízvuk.“

Pozorne ma sleduje. Môžem povedať, že nebude na moju otázku odpovedať, takže vymyslím ďalšiu otázku, ktorá by ju nahradila. Ale tá nasledujúca je ešte viac unáhlená.

„Máš priateľa?“

Rýchlo sa odvráti, z nejakého dôvodu ma kvôli tomu pichne pri srdci. Vyzerá previnilo. Predpokladám, že to znamená, že priateľa má. Ale ten druh tanca, ktorý som s ňou zdieľal, by sa nemal odohrávať s dievčaťom, ktoré má priateľa.

„Nie.“

Moje srdce sa okamžite cíti lepšie. Znova sa usmejem, snáď už po miliónty krát odkedy sa objavila pred mojimi dverami. Neviem či to už o mne vie, ale skoro nikdy sa neusmievam.

Čakám, kým mi aj ona položí otázku, ale je ticho. „Chystáš sa ma opýtať či mám priateľku?“

Smeje sa. „Nie. Rozišla sa s tebou minulý týždeň.“

Oh, áno. Zabudol som, že túto tému sme už vlastne prebrali. „Šťastie pre mňa.“

„To nie je veľmi pekné,“ povie zamračene. „Som si istá, že mala ťažké rozhodovanie.“

Nesúhlasím potrasením hlavy. „Naopak, bolo to pre ňu ľahké rozhodnutie. Ľahké pre všetky z nich.“

Na okamih alebo dva zastane, ostražito si ma prezerá, skôr než pokračuje v chôdzi.

„Všetky z nich?“

Uvedomím si, že ma to nevrhá do dobrého svetla, ale nechcem jej klamať. Navyše, ak jej poviem pravdu, mohla by mi naďalej veriť a opýtať sa ma na viac otázok.

„Áno. Rozišiel som sa s mnohými.“

Prižmúri oči a nad mojou odpoveďou nakrčí nos. „Prečo si myslíš, že to tak je, Owen?“

Snažím sa zmierniť tvrdosť vety, ktorá mi vyjde z úst tým, že hovorím mäkšie, ale nič to nemení na fakte, že jej to chcem priznať. „Pretože nie som veľmi dobrý priateľ.“

Odvráti sa, pravdepodobne nechcela, aby som v jej očiach zbadal sklamanie. Ale ja som to tak či tak videl. „Čo z teba robí zlého priateľa?“

Som si istý, že na to existuje množstvo dôvodov, ale ja sa zameriam na tú najočividnejšiu odpoveď.

„Pred svojimi vzťahmi som uprednostňoval množstvo iných vecí. Pre väčšinu dievčat to bol aj hlavný dôvod, prečo to ukončiť.“

Pozriem sa na ňu, aby som zistil či sa stále mračí, alebo ma súdi. Namiesto toho má na tvári zamyslený výraz a prikyvuje.

„Takže Hannah sa s tebou rozišla, pretože si si na ňu nenašiel čas?“

„Takto sa to dá povedať v skratke, áno.“

„Ako dlho ste boli vy dvaja spolu?“

„Nie dlho. Pár mesiacov. Tri, možno.“

„Miloval si ju?“

Chcem sa na ňu pozrieť, vidieť výraz na jej tvári, keď sa ma to opýtala, ale nechcem, aby ona videla ten môj. Nechcem, aby si myslela, že moje mračenie znamená, že mám zlomené srdce, pretože nemám. Ak niečo, tak som len smutný z toho, že som ju nemohol milovať.

„Myslím si, že je ťažké definovať slovo láska,“ poviem jej. „Na človeku môžeš milovať veľa vecí, ale stále ho nemusíš milovať celého.“

„Plakal si?“

Nad jej otázkou sa zasmejem. „Nie, neplakal som, bol som nasraný. Zaplietol som sa s dievčatami, ktoré tvrdili, že zvládnu, keď som sa z času načas potreboval na týždeň zatvoriť. A potom, keď sa to stalo, sme sa len spoločne hádali o tom, že umenie milujem viac ako ich.“

Otočí sa a kráča pospiatky, takže ma môže prebodávať svojim pohľadom. „A je to tak? Miluješ svoje umenie viac?“

Tentoraz sa na ňu pozriem priamo. „Absolútne.“

Pery sa jej skrútia do váhavého úsmevu, netuším prečo ju takáto odpoveď potešila. Väčšinu ľudí to rozruší. Mal by som byť schopný milovať viac ľudí než tvoriť, ale k tomu som sa zatiaľ nedostal.

„Aké je najlepšie anonymné priznanie, ktoré si kedy dostal?“

Zatiaľ nejdeme dlho. Nedostali sme sa ani na koniec ulice, ale otázka, ktorú mi práve položila, by mohla otvoriť dvere niekoľkodňovej konverzácii.

„To je tvrdý oriešok.“

„Všetky si ich nechávaš?“

Prikývnem. „Nikdy som nevyhodil ani jediné. Ani tie hrozné.“

To ju zaujme. „Definuj hrozné.“

Obzriem sa cez plece na koniec ulice a pozriem sa na svoj ateliér. Neviem prečo ma tá myšlienka vôbec napadla, pretože som ešte nikdy nikomu tieto priznania neukázal.

Ale ona nie je len tak nikto.

Keď sa na ňu znova pozriem, oči má plné nádeje. „Môžem ti nejaké ukázať,“ poviem.

Úsmev sa jej pri mojich slovách rozšíri, okamžite sa zastaví a namiesto svojho bytu zamieri k môjmu ateliéru.

***

Keď sme hore, otvorím dvere a nechám ju prekročiť prah. Až do tohto okamihu som ho prekročil vždy iba ja. Toto je miestnosť, v ktorej maľujem. Toto je miestnosť, v ktorej schovávam priznania. Toto je miestnosť, ktorá je mojou najsúkromnejšou súčasťou. V istom zmysle sa dá povedať, že toto je miestnosť, v ktorej držím svoje vlastné priznanie.

Je tu niekoľko obrazov, ktoré som nikdy nikomu neukázal. Obrazy, ktoré nikdy neuzrú denné svetlo – ako napríklad ten, na ktorý sa pozerá práve teraz.

Dotýka sa plátna, prstami beží po tvári muža na obraze. Sleduje jeho oči, nos, jeho pery. „Toto nie je priznanie,“ povie, prečíta si kúsok papiera, ktorý je k nemu pripojený. Pozrie sa na mňa. „Kto je to?“

Prejdem k nej a pozriem sa na obraz spolu s ňou. „Môj otec.“

Potichu vzdychne, prstami prebehne po slovách napísaných na kúsku papiera.

„Čo znamená Nič len blues?“

Jej prsty teraz cestujú po ostrých bielych líniách obrazu. Rozmýšľam, či jej niekto niekedy povedal, že umelci nemajú radi, keď sa dotýkate ich malieb. V tomto prípade to ale neplatí, pretože chcem sledovať, ako sa dotýka každého jedného obrazu. Milujem, ako sa na ne nedokáže pozerať bez toho, aby ich neprecítila očami aj rukami.

Pozerá na mňa s očakávaním. Čaká, kým jej vysvetlím, čo ten názov znamená.

„Znamená to nič len klamstvo.“ Odídem od nej skôr, ako uvidí výraz na mojej tvári. Zodvihnem tri škatule, ktoré sú stále v rohu a vezmem ich do prostriedku miestnosti. Sadnem si na betónovú podlahu a pokyniem jej, aby urobila to isté. Sadne si predo mňa s prekríženými nohami, škatule sú naskladané medzi nami. Vezmem z vrchu dve menšie a položím ich stranou. Potom otvorím veko tej väčšej. Nazrie dovnútra, strčí ruku do hromady priznaní, náhodne jedno vytiahne. Prečíta ho nahlas.

„Za minulý rok som zhodila viac ako 50 kíl. Každý si myslel, že je to preto, že som objavila nový, zdravý spôsob života, ale v skutočnosti je to preto, lebo trpím depresiami a úzkosťou, a nechcem, aby to niekto vedel.“

Položí priznanie naspäť do škatule a vezme ďalšie. „Už si niekedy použil niektoré z nich ako inšpiráciu pre svoje obrazy? To je dôvod, prečo ich máš tu?“

Pokrútim hlavou. „Držím si ich tu preto, lebo ich ešte predtým vidím v tej či onej podobe. Prekvapivo sú veľmi podobné aj ľudské tajomstvá.“

Prečíta ďalšie priznanie:

„Nenávidím zvieratá. Niekedy, keď môj manžel doniesol našim deťom domov šteniatko, počkala som pár dní a potom ich odniesla od nášho domu čo najďalej. Potom som predstierala, že utiekli.“

Nad týmto priznaním sa zamračí.

„Ježiši,“ povie, zatiaľ čo vezme niekoľko ďalších. „Ako si vôbec ešte po prečítaní týchto priznaní môžeš udržať vieru v ľudskosť?“

„Úplne v pohode,“ poviem. „V skutočnosti vlastne vďaka nimi ľudí len viac ocením, vediac, že každý máme túto úžasnú vlastnosť v prvom rade zahmlievať. Klamať najmä tým, ktorí sú nám najbližší.“

Prestane čítať priznanie, ktoré má v rukách a pozrie sa na mňa. „Prekvapuje ťa, že ľudia vedia tak dobre klamať?“

Pokrútim hlavou. „Nie. Len sa mi uľavilo, že to robí každý. Vďaka tomu mám pocit, že môj život nie je až tak v prdeli, ako som si myslel, že bol.“

Pozerá na mňa s tichým úsmevom a ďalej sa prehrabuje v škatuli. Sledujem ju. Niektoré priznania ju rozosmejú, nad niektorými sa mračí. Pri niektorých si želám, aby ich nikdy nečítala.

„Aké je to najhoršie priznanie, ktoré si kedy dostal?“

Vedel som, že to príde. Takmer som si prial, aby som jej mohol zaklamať a povedal jej, že som ich zahodil, ale namiesto toho ukážem na menšiu škatuľu. Nakloní sa dopredu a dotkne sa jej, ale nepritiahne si ju k sebe.

„Čo je v nej?“

„Priznania, ktoré už nikdy nechcem čítať znova.“

Pozerá dole na škatuľu a pomaly z nej dá dole veko. Vezme jedno z priznaní hneď na vrchu.

„Môj otec so mnou...,“ hlas jej zoslabne, pozrie sa na mňa so skľučujúcim smútkom. Vidím ako sa jej zľahka zatrasie hrdlo, keď prehltne a potom sa pozrie naspäť na priznanie.

„Môj otec so mnou spával odkedy som mala osem. Teraz mám 33 a som vydatá, mám svoje vlastné deti, ale stále sa desím povedať mu nie.“

Priznanie nevráti do škatule len tak. Najprv ho skrčí zaťatou päsťou a potom vhodí dnu, ako keby na neho bola naštvaná. Veko vráti na škatuľu a odstrčí ju o niekoľko centimetrov ďalej. Vidím, že tú škatuľu nenávidí rovnako ako ja.

„Tu,“ poviem, podávam jej škatuľu, ktorú ešte neotvorila. „Prečítaj si niekoľko z tejto. Budeš sa cítiť lepšie.“

Váhavo sa preberá priznaniami. Predtým ako si jedno prečíta, narovná ho, ponaťahuje po stranách a potom sa zhlboka nadýchne.

„Vždy, keď sa idem vonku najesť, tajne niekomu zaplatím za jedlo. Nemôžem si to dovoliť, ale robí mi dobre, keď viem aké to v tom okamihu musí byť pre nich. Vediac, že pre nich niečo pekné urobil úplný cudzinec bez toho, aby niečo očakával na oplátku.“

Usmieva sa, ale potrebuje ďalšie dobré priznanie. Prehrabujem sa v škatuli, kým nenájdem jedno napísané na modrom štvorčekovom papieri. „Prečítaj si toto. Je moje najobľúbenejšie.“

„Každú noc, po tom ako môj syn zaspí, ukryjem v jeho izbe úplne novú hračku. Každé ráno, keď sa zobudí a nájde ju, tvárim sa, že neviem ako sa tam dostala. Pretože Vianoce by mali byť každý deň a ja nechcem, aby môj syn niekedy prestal veriť v kúzla.“

Smeje sa a pozrie sa na mňa uznanlivo. „Toto dieťa bude rozhodne smutné, keď sa prvýkrát  zobudí vo svojej izbe na výške a nebude tam mať žiadnu novú hračku.“ Priznanie dá naspäť do škatule a pokračuje v prehrabávaní sa v nej. „Sú aj niektoré z nich tvoje vlastné?“

„Nie. Nikdy som nenapísal ani jedno.“

Šokovane na mňa pozerá. „Nikdy?“

Pokrútim hlavou, zmätene sa ku mne nakloní. „Ale to nie je správne, Owen.“ Okamžite sa postaví a odíde z izby. Som zmätený, pretože neviem o čo ide. Skôr ako sa však stihnem postaviť a nasledovať ju, je späť. „Tu máš,“ povie, podáva mi kúsok papier s perom. Sadne si naspäť na zem predo mnou, pokynie hlavou smerom k papieru a povzbudzuje ma v písaní.

Pozriem sa dole na papier, keď počujem ako povie. „Napíš niečo, čo o tebe nikto iný nevie. Niečo, čo si nikdy nikomu nepovedal.“

Keď to povie, usmejem sa, pretože je tu toho toľko, čo by som jej mohol povedať. Toľko, že by mi pravdepodobne ani neverila. Toľko, že si ani nie som istý, či by som vôbec chcel, aby to vedela.

„Tu.“ Roztrhnem papier a polovicu jej podám. „Tiež napíš jedno.“

Svoje napíšem prvé, ale akonáhle som hotový, vezme si odo mňa pero. Bez zaváhania napíše to svoje. Zloží ho a chystá sa ho vhodiť do škatule, ale zastavím ju.

„Vymeníme si ich.“

Okamžite pokrúti hlavou. „To moje čítať nebudeš,“ povie rozhodne.

Je tak neoblomná, vďaka čomu si to chcem prečítať ešte viac. „Nebude to priznanie, pokiaľ si ho nikto neprečíta. Potom je to len tajomstvo, o ktorom nikto nevie.“

Strčí ruku do škatule a zamieša svoje priznanie medzi tie ostatné. „Aby to bolo považované za priznanie, nemusíš ho čítať priamo predo mnou.“ Vezme mi z rúk môj papier a vhodí ho do škatule spolu s jej priznaním a tými ostatnými. „Určite nečítaš všetky, hneď ako sú napísané.“

To bol dobrý dotaz, ale aj tak som neskutočne sklamaný, že neviem, čo tam napísala. Chcem škatuľu vysypať na zem, prehrabávať sa priznaniami, až kým nenájdem to jej, ale ona sa postaví a siahne po mojej ruke.

„Odprevaď ma domov, Owen. Začína byť neskoro.“

***

Väčšinu cesty k jej bytu ideme potichu. V žiadnom prípade to však nie je nepríjemné ticho. Myslím, že sme obaja ticho, pretože ani jeden z nás zatiaľ nie je pripravený rozlúčiť sa. Keď sa dostaneme k budove, kde má byt, nezastane, aby sa so mnou rozlúčila. Kráča ďalej, čaká, že ju budem nasledovať. Tak to urobím.

Idem za ňou, celú tú cestu až k bytu číslo 1408. Čumím na tie cínové čísla na dverách, chcem sa jej opýtať, či niekedy videla ten horor s Johnom Cusackom - 1408, ale obávam sa, že keby to tak bolo, nemuselo by sa jej páčiť, že má rovnaké číslo bytu ako názov toho hororového filmu. Strčí kľúč do zámku a zatlačí, aby otvorila dvere. Potom ako otvorí, otočí sa ku mne, ale nie skôr ako ukáže na číslo bytu. „Desivé, čo? Videl si ten film?“

Prikývnem. „Nechcel som to nadhodiť.“

Pozrie sa na číslo a povzdychne si. „Našla som svoju spolubývajúcu cez internet a už tu bývala. Ver či nie, Emory mala na výber medzi troma bytmi a vybrala si zrovna tento, práve kvôli tej súvislosti s tým strašným filmom.“

„To je trochu znepokojujúce.“

Prikývne a nadýchne sa. „Ona je...iná.“

Pozrie sa dole na svoje nohy.

Vydychujem a pozerám do stropu. Oči si sa nám stretnú uprostred. Nenávidím ten okamih. Nenávidím ho, pretože s ňou nechcem prestať hovoriť. Ale je čas, aby šla. Na bozk je ešte príliš skoro, ale nepohodlie z prvého rande sa už chýli ku koncu. Nenávidím tento okamih, pretože môžem cítiť ako je jej nepríjemne, zatiaľ čo čaká, kým jej poprajem dobrú noc.

Urobím to skôr ako sa očakáva. Ukážem k jej bytu. „Vadilo by ti, ak by som použil tvoju toaletu skôr než zamierim naspäť?“

Je to dosť povrchné, ale stále mi to dá zámienku, aby som s ňou hovoril o čosi dlhšie. Pozrie sa dnu, vidím v jej očiach záblesk pochybností, pretože ma nepozná. Nevie, že by som jej nikdy neublížil, ale takisto chce urobiť správnu vec a chrániť samu seba. To sa mi páči. Vediac, že má pud sebazáchovy, mám o ňu menšie obavy.

Nevinne sa usmejem. „Už skôr som ti sľúbil, že ťa nebudem mučiť, neznásilním ťa, ani ťa nezabijem.“

Neviem prečo sa vďaka tomu cíti lepšie, ale zasmeje sa. „No, tak nakoľko si to sľúbil,“ povie, podrží dvere otvorené doširoka, pokynie mi, aby som vošiel do bytu. „Ale pre každý prípad by si mal vedieť, že som veľmi hlučná. Môžem kričať ako Jamie Lee Curtisová.“

Rozhodne by som nemal premýšľať nad tým, ako znie, keď je hlučná. Ale sama to nadhodila.

Naviguje ma smerom do kúpeľne. Vojdem dnu a zatvorím sa sebou. Chytím sa hrán umývadla a pozerám na seba do zrkadla. Snažím sa dohovoriť samému sebe, že to nie je nič iné len náhoda. To, že sa dnes večer ukázala pred mojimi dverami. To, že má rovnaké prostredné meno ako ja.

Ale kto vie, mohol by to byť osud.