Confess - 21. kapitola

Překlad: Yogi_22

Auburn

Sedím spolu s ním na posteli, snažím sa pochopiť všetko čo hovorí, ale ide to len ťažko.

„Ja proste...“ Pokrútim hlavou. „Prečo si mi o tom všetko nepovedal hneď na začiatku? Prečo si mi nepovedal, že Trey dobre vedel, že to neboli tvoje drogy?“

Owen si povzdychne a stisne mi ruku. „Chcel som, Auburn. Ale sotva som ťa poznal. Povedať pravdu komukoľvek by mohlo ohroziť otcovu kariéru. Nehovoriac o tom, že by sa Trey mohol pokúsiť robiť nejaké problémy a posledná vec čo chcem je, aby si sa kvôli problémom s mojim otcom do niečo zamotala aj ty.“

Myslela som si, že som sa cez Treya už preniesla, ale až teraz si to naplno uvedomujem. Nemôžem uveriť, že Owena dostal do tejto situácie, pretože sa ním cítil byť ohrozený. Po celý čas som sa na Treyovi snažila vidieť niečo dobré, ale začínam pochybovať o tom, čí má v sebe vôbec niečo dobré.

„Cítim sa ako idiot.“

Owen neústupne pokrúti hlavou. „Nesmieš byť na seba taká tvrdá. Mal som ti to povedať už skôr. Chystal som sa na to, ale potom ako som zistil, že máš syna, som si uvedomil ako veľa je v stávke. Veci by to len skomplikovalo, pretože bolo príliš neskoro, aby som to vzal späť a povedal, že tie prášky nie sú moje a takisto neexistovala žiadna šanca, že by ti Lýdia alebo Trey dovolili byť s niekým ako som ja. Proste sme uviazli na mŕtvom bode.“

Padnem do postele a zopnem si ruky na bruchu. Pozerám do plafóna ešte viacej zmätená z toho čo by som mala urobiť, než keď sme sem prišli.

„Neverím mu. Nie potom čo sa stalo. Nechcem, aby sa viac motal okolo AJa, ale ak sa to pokúsim predniesť na súde, Lýdia bude zúriť. Použije proti mne moje návštevy s AJom a možno ho už nikdy neuvidím.“

Začína mi dochádzať realita mojej situácie. Dlane si pritisnem na oči. Nechcem plakať. Chcem zostať pokojná a prísť na to, ako to celé vyriešiť.

Owen sa nakloní vedľa mňa na posteli. Prejde mi rukou po líci a nalieha tak na mňa, aby som sa na neho pozrela.

„Auburn, počúvaj ma,“ povie, pozerá sa na mňa absolútne úprimne. „Ak budem musieť vyjsť s pravdou von ohľadom svojho otca a potom vziať Treya na súd, urobím to. Zaslúžiš si byť v AJovom živote a ak dovolíme, aby Treyova hrozba ovplyvnila naše rozhodnutia, nikdy s tým neprestane. Nikdy nám nedovolí, aby sme boli spolu a urobí čokoľvek, len aby ťa udržal od AJa, pokým nebudeš s ním. Je to všetko o tom, akú má nad ľuďmi moc, ale potrebujeme zastaviť to, aby ju vôbec mal.“

Zotrie mi palcom slzu. „Čokoľvek potrebuješ urobiť, urobíme to spoločne. Nikam sa nechystám. A ty už bezo mňa s Treyom neprehovoríš, jasné?“

Jeho slová ma naplnia zmesou úľavy a hrôzy. Je dobré vedieť, že ho mám po svojom boku, ale už len samotná myšlienka na konfrontáciu s Treyom ma desí. V tomto momente je to však jediná možnosť. Budeme k tomu musieť pristúpiť ako dospelí, alebo s ním budem bojovať na súde.

A ja sa nezastavím, pokým nevyhrám.

Owen si ma znova pritiahne k sebe a dlho ma len v tichosti drží, pokým nezaspím. Zobudí ma až zvuk sprchy. Okamžite sa rozhliadnem dookola hotelovej izby, snažím sa všetko si utriediť. Keď zmizne aj ten posledný opar a v mysli sa mi prehrajú udalosti posledného dňa, prekvapivo mnou prestúpi pokoj. Je úžasné, ako si človek neuvedomuje, že je sám a vydesený, pokým nemá na svoju obranu niekoho po svojom boku. Owen kvôli otcovi toľko obetoval a teraz robí rovnakú vec pre mňa. Je presne tým typom muža, ktorý AJ potrebuje vo svojom živote ako svoj vzor.

Skontrolujem si telefón a nájdem niekoľko zmeškaných hovorov od Treya. Nechcem, aby ma podozrieval alebo sa v noci ukázal v mojom byte, takže mu krátko odpíšem.

Potrebujem nejaký čas osamote, Trey. Môžeme sa o tom porozprávať zajtra, sľubujem.

Nechcem, aby si myslel, že sa na neho hnevám. Len ho chcem nateraz upokojiť, kým ho ja a Owen nekonfrontujeme spoločne.

Trey: Okay.

Vydýchnem úľavou nad jeho odpoveďou a odložím telefón. Postavím sa a prejdem do kúpeľne, ale zastavím sa, keď zachytím Owenov odraz v zrkadle na chodbe. Dvere na kúpeľni sú mierne pootvorené, rovnako ako sprchový záves. Vidím z neho záblesky, keď si umýva vlasy, ale stačí mi to, aby som vedela, že oveľa radšej tam budem s ním, ako sama tu vonku.

Odrazu som nervózna a ani neviem prečo. Už predtým sme to predsa robili.

Vyzlečiem si tričko a položím ho na bielizník, nasledujú rifle. Mrknem na seba do zrkadla a som v rozpakoch, keď vidím stopy od maskary rozmazanej pod očami. Zotriem si ich a potom o krok ustúpim. Na rôznych miestach po tele mám slabé modriny od toho ako som bojovala s Treyom. Takmer ma to prinúti zmeniť názor na to, čo sa chystám urobiť.

Ale neurobím to. Trey sa nás stále snažil s Owenom rozdeliť, takže tú myšlienku úplne vytlačím z hlavy. Nechcem na neho znova myslieť, pokým nebudem zajtra sedieť priamo pred ním.

Prejdem ku kúpeľni a zastavím sa tesne pred dverami. Vykĺznem z podprsenky a potom z nohavičiek. Premýšľam, či vypnúť svetlo alebo nie. Ten jediný raz, keď som bola s Owenom bola tma, takže moja neistota takmer zmizla. No takto ma ešte nikdy nevidel a ani ja som ho ešte nikdy takto nevidela.

Tá posledná myšlienka mi vlastne dodá odvahu, aby som vošla do kúpeľne.

„Auburn?“ Povie zo sprchy. Pýta sa, či som to prišla teraz ja, takže sme zrejme obaja ešte trochu rozochvení z dnešného večera.

„To som len ja,“ poviem, keď zatvorím dvere.

Hlava sa mu objaví pred sprchovacím závesom. Keď ma zbadá kompletne nahú, úsmev, ktorý má zvyčajne nalepený na tvári, zmizne. Zapália sa mi líca, siahnem vedľa seba a vypnem svetlo. Myslela som si, že by som to mohla zvládnuť, ale nie. Žiaden chlap, dokonca ani Adam ma nevidel bez oblečenia pri zapnutom svetle. Ani som si neuvedomila ako veľmi som postrádala sebavedomie.

Počujem ako sa zasmeje, ale nevidím mu kvôli tme do tváre.

„Dve veci,“ povie prísne. „Zapni to svetlo naspäť a naklusaj sem.“

Pokrútim hlavou, aj keď ma nemôže vidieť. „Dostanem sa tam, ale to svetlo znova nezapnem.“

Počujem ako sa odtiahne záves a potom mokré nohy, z ktorých tečie voda na podlahu. Skôr ako si to uvedomím sa mi okolo nahého pása obalí ruka a svetlo sa znova rozsvieti. Tvár má priamo pred mojou a uškŕňa sa. Nechá svetlá rozsvietené, zodvihne ma a prenesie do sprchy. Postaví ma pod sprchu a ja sa okamžite zakryjem rukami, všade kde len dočiahnem.

O pár krokov ustúpi, kým nie sme len pár centimetrov od seba. Nemôžem si pomôcť, ale všimnem si aký je sebaistý, stojí predo mnou úplne nahý. Má na to právo. Za to ja...ani nie.

Nakloní hlavo natoľko, aby si z vlasov zmyl šampón, ale zasa nie až tak, aby ma celú nevidel. Jeho oči sa po mne túlajú, zatiaľ čo si oplachuje vlasy so spokojným úsmevom.

„Vieš čo milujem?“ Opýta sa.

Ruky mám omotané okolo seba, zakrývam sa, pokrčím plecami.

„Milujem, keď mi umývaš vlasy,“ povie. „Neviem prečo, len sa proste cítim lepšie, keď to robíš.“

Usmejem sa. „Chceš, aby som ti umyla vlasy?“

Pokrúti hlavou a otočí sa, aby si z tváre spláchol mydlo. „Už som si ich umyl,“ povie vecne.

Nemôžem si pomôcť, ale teraz mu zasa čumím na chrbát ja. Je bezchybný.

Stuhnem ešte viac, keď si uvedomím aká bezchybná ja nie som. Necítim sa tak preto, lebo mám nízke sebavedomie, ani to nepredstieram len preto, aby mi skladal komplimenty. Len som proste dievča, ktoré malo dieťa a potom čo máte dieťa, už telo nevyzerá rovnako. Brucho mi pokrývajú slabé strie a priamo v strede vystupuje jazva po cisárskom reze, presne nad tým miestom, ktoré by malo byť pre muža tou najatraktívnejšou časťou ženského tela.

A to ani nechcem hovoriť o tom, čo urobí tehotenstvo s prsiami. Len pri pomyslení na to, zatvorím oči.

„Je to tak trochu ako keď ti niekto urobí sendvič,“ povie Owen.

Okamžite otvorím oči. Vidí, že som zmätená a usmeje sa.

„Keď mi umývaš vlasy.“ Povie ako keby tým všetko vysvetlil. „Sendviče sú na tom podobne. Môžem použiť úplne rovnaké prísady a urobiť sendvič presne rovnakým spôsobom ako ktokoľvek iný, ale z nejakého dôvodu chutí oveľa lepšie ten, ktorý si neurobím ja. Presne ako keď mi umývaš vlasy. Keď to robíš ty, je to oveľa lepšie. Takisto ich vieš aj lepšie upraviť.“

Tu som, trasiem sa od nervozity a on si len tak mimochodom rozpráva o sendvičoch a šampónoch.

Podíde o krok bližšie a položí mi ruky na lakte, otočí ma tak, aby som bola pod vodou. „Tentoraz chcem umyť vlasy ja tebe,“ povie, vezme si fľaštičku šampónu, ktorá je už teraz poloprázdna.

Nakloním hlavu dozadu a on mi rukami prebehne po vlasoch, zatiaľ čo do nich vsakuje voda. Nie som ako on – nedokážem držať oči otvorené, pokým má ruky v mojich vlasoch, takže ich zatvorím. Namydlí mi vlasy a ja netuším, čo je cítiť lepšie, či jeho prsty, ktoré mi masírujú hlavu alebo tá jeho časť, ktorá sa mi tisne na brucho.

„Uvoľni sa,“ povie, keď mi začína oplachovať vlasy.

Neuvoľním sa. Neviem totiž ako.

Ako keby mu to došlo, pretože sa prisunie bližšie. Jeho blízkosť ma viac upokojuje. Keď je odo mňa ďalej a nie som pod jeho drobnohľadom, som vlastne nervóznejšia.

Tentoraz mi do vlasov votrie kondicionér, a je to úplne v poriadku. Už predtým som ľuďom umývala vlasy, výsledok školy na odbore kaderníčka, a je to skvelý pocit, niečo ako masáž. Ale toto je niečo viac. Jeho ruky sú oveľa viac.

Jemne na mňa pritisne svoje pery a pobozká ma. Ruka sa mu presunie z mojich vlasov na ramená, odtiahne mi ich z tela a omotá si ich okolo pása, až kým nie sme v jednej rovine. Konečne otvorím oči, pozriem sa na neho, keď mi oplachuje z vlasov šampón.

„Je to dobré, však?“ Povie s trochu potmehúdskym úsmevom.

Usmejem sa. „Už si nikdy znova nechcem umývať vlasy sama.“

Pobozká ma na čelo. „Len vydrž, kým ochutnáš moje sendviče.“

Zasmejem sa, a vďaka nehe, ktorá sa mu objaví v očiach pri zvuku môjho smiechu, si uvedomím, že toto je to čo chcem. Obetavosť. To by malo byť základom každého vzťahu. Ak sa o vás osoba naozaj stará, oveľa väčšie potešenie budeme mať zo spôsobu, akým vás to prinúti cítiť sa, než zo samotných pocitov.

„Chcem, aby si niečo vedela,“ povie, bozkáva ma cestičkou dole po krku. „A nehovorím to len preto, aby si sa cítila lepšie.“ Jedna jeho ruka mi kĺže po páse, pokým nenarazí na moje prsia a nechá ju tam. „Hovorím ti to preto, lebo chcem, aby si tomu verila.“ Odtiahne sa od môjho krku a pozrie sa priamo na mňa. „Si tak nádherná, Auburn. Úplne všade. Každá tvoja časť. Zvonku aj zvnútra, keď si podo mnou, keď si na mne, keď si namaľovaná na plátne.“ Jeho oči sa ponárajú do mojich, zatvorím ich, pretože sa v tých jeho ukrýva príliš veľa pravdy. „Tak nádherná,“ šepká.

Začne ma bozkávať cestou dolu po hrdle, kým sa jeho teplý dych nedostane k mojim prsiam. Vezme jedno do úst a ja ticho zastonám. Ruku mu ponorím vzadu za krk a nechám oči zatvorené, dúfam, že v posteli skončíme skôr, než tu skolabujem.

Ruka mu skĺzne na môj pás, dole na stehná, kým za nimi nenasledujú aj ústa. Keď sa jeho jazyk stretne s mojim pupkom, zalapám po dychu. Čiastočne kvôli tomu pocitu a čiastočne, pretože chcem, aby prestal mieriť smerom, kam sa uberá. Nechcem ho v blízkosti časti, ohľadom ktorej sa cítim najmenej sebaisto.

Nastaví sa tak, aby bol na kolenách priamo predo mnou. Už ma viac nebozkáva, ruky má omotané okolo zadnej strany mojich stehien. Cítim na bruchu jeho dych. Nakoľko nepokračuje ďalej, som zvedavá čo sa deje, preto otvorím oči a pozriem sa na neho.

Pozrie sa hore na mňa. Jemne sa usmeje, ruku prenesie dopredu , prstami prechádza po jazve, ktorú mám na bruchu. „Toto,“ povie. „Toto je tá najkrajšia vec, akú som kedy videl na žene.“

V očiach ma pália slzy, tento krát ale odmietam plakať. Môžem však povedať, že som sa do tohto muža oficiálne zamilovala.

Perami sa dotkne môjho brucha, jemne mi na jazvu posieva bozky. Pomaly sa začne posúvať smerom hore po mojom telom, kým znova nestojí rovno pozerajúc sa na mňa.

„Koľkokrát sme sa vlastne videli, odkedy sme sa prvýkrát stretli?“ Opýta sa.

Nad náhlou zmenou témy sa chcem zasmiať, pretože si myslím, že je to moja najobľúbenejšia vec na ňom. Pokrčím plecami. „Neviem. Štyri alebo päťkrát?“

Pomaly pokrúti hlavou. „Ak by si rátala aj dnešný deň, tak sedemkrát,“ povie, vkĺzne mi rukou do vlasov. „Takže mi povedz, Auburn. Ako je možné, že som sa už do teba stihol zamilovať?“

Moje zalapanie po dychu zachytí ústami, zodvihne ma a zo sprchy ma prenesie rovno do postele.

A tento krát sa v jeho dotykoch nestratím. Nestratím sa ani v jeho bozkoch. Nechcem sa totiž stratiť v tom, aké to je, keď do mňa vojde.

Už sa v ňom vôbec necítim stratená, pretože sa po prvýkrát cítim ako keby ma niekto skutočne našiel.

***

„Zaparkujem v garáži,“ povie. „Vezmi si môj kľúč a choď zadným vchodom.“

Zastaví auto, otvorím dvere, aby som vystúpila. Skôr než to urobím, vezme ma za rameno a pritiahne si ma k sebe. Jeho pery sa stretnú s mojimi a jeho bozky cítiť ako sľub.

„Budem tam za okamih,“ povie.

Ponáhľam sa do jeho štúdia. Vložím kľúč do zámku a rovnako rýchlo za sebou zatvorím, ponáhľam sa hore po schodoch. Keď som v jeho byte, konečne vydýchnem úľavou. Neviem prečo som si myslela, že by tu niekde mohol číhať Trey. Je to len taký znepokojivý pocit, pretože od minulej noci nenapísal, keď som mu povedala, že sa s ním dnes porozprávam. Buď mi dáva priestor, ktorý potrebujem alebo vie, že mám niečo za lubom.

Pri nohách sa mi objaví mačka-Owen, zodvihnem ju a odnesiem do kuchyne. Položím ju na linku, keď si beriem fľašu vína. Po dňoch, ktoré mám za sebou, sa rozhodne potrebujem napiť. Som si istá, že si dá aj Owen, takže mu jeden pohár nalejem, práve, keď začujem, ako kráča za mnou.

Omotá okolo mňa zozadu ruky a pritiahne si ma k sebe. Opriem si hlavu o jeho rameno a rukami mu spočiniem na pažiach.

V momente ako sa ho dotknem, vytreštím oči a otvorím ústa, že budem kričať, ale preruší ma, keď mi zašepká do ucha:

„Nevieš ani povedať, ktorý chlap má okolo teba ruky?“

Z Treyovho hlasu celá stuhnem. Stisne ma okolo pása silnejšie a vtedy pocítim ten rozdiel. Rozdiel v ich výške. Rozdiel v ich rukách. Rozdiel v spôsobe akým ma drží.

„Trey,“ zašepkám, hlas sa mi trasie.

„Nechaj si to, Auburn,“ zasyčí mi do ucha. Otočí ma a sotí na chladničku, rukami ma na ňu zatlačí. „Kde je?“

Prehltnem, pocítim úľavu, že nevie kde je Owen. Možno ho Owen začuje a bude sa môcť zachrániť.

Pokrútim hlavou. „Neviem.“

Oči ma naplnené zlosťou, ešte viac ma zovrie v náručí. „Nie som si istý, či zvládnem ďalšie tvoje klamstvo. Kde kurva je?“

Stisnem k sebe viečka a odmietam mu odpovedať. Jeho ústa sa na mňa náhle natisnú, pokúšam sa ho od seba odstrčiť. Odtrhne sa odo mňa a vrazí mi facku.

Okamžite sa mi podlomia nohy, ale keď padám, zachytí ma. Ústa má opäť na mojom uchu.

„Zavolaj na neho.“

Neurobím to.

Omotá mi ruku zozadu okolo krku a stlačí ho. „Zavolaj na neho,“ povie znova. Už otváram ústa, aby som ho poslala do riti, keď začujem Owenov hlas.

„Pusť ju.“

Opatrne otvorím oči. Ten úsmev na Treyovej tvári, keď začuje Owenov hlas ma vydesí viac ako to, čo sa práve medzi nami stalo. Ťahá ma k nemu, otočí ma a pritisne si ma chrbtom pred seba. Teraz sme obaja Owenovi čelom.

Owen stojí len niekoľko krokov od nás, v ruke nemá okrem telefónu a kľúčov od auta nič iné.

Oči mu šialene lietajú od mojej hlavy až po špičky nôh, posudzuje, či nie som zranená. „Si zranená?“

Pokrútim hlavou, ale Trey ma okolo seba stále pevne zviera. Owen je sebaistý a pevný, pozorne sleduje Treya. „Čo chceš, Trey?“

Z Treyovho hrdla sa vyderie hlboké uchechtnutie, hlavu nakloní ku mne. Pomaly mi prebehne kĺbmi na ruke po sánke. „Už si pokazil to, čo som chcel, Owen.“

Vidím ako Owenom stúpa zlosť, oči sa mi okamžite rozšíria od strachu. Pokrútim hlavou, snažím sa ho nejako upokojiť. To posledné čo potrebuje je, aby ho znova zatkli. Je stále v podmienke, napadnutie policajta je zrejme jediná vec, v ktorú Trey dúfa. „Owen, nie. Chce, aby si ho udrel. Nerob to.“

Trey si pritlačí tvár k môjmu lícu a ja sledujem ako Owenove oči padnú na Treyovu ruku. Prejde mi ňou po hrdle, pomedzi prsia a cez brucho. Keď sa mi jeho ruka dostane medzi nohy, v krku zacítim žlč. Stisnem viečka k sebe, pretože ten výraz v Owenových očiach je jasným dôkazom toho, že neexistuje, aby tu len tak stál a dovolil toto Treyovi robiť.

Tesne predtým ako ma to odhodí od neho, počujem jeho výpad smerom dopredu. Spadnem na zem a keď sa otočím, Owen už udrel Treya. Trey sa chytí jednou rukou kvôli opore linky a druhou siahne po zbrani.

Owen teraz stojí priamo predo mnou, je ku mne otočený tvárou, uisťuje sa, že som v poriadku. Nevydám ani hlásku, ale chcem mu povedať, aby sa otočil, aby utekal, aby sa zohol, ale nič zo mňa nevyjde. Owen mi vezme tvár do rúk a povie. „Auburn. Bež dole a zavolaj políciu.“

Trey sa zasmeje a Owen zbadá v mojich očiach úplne nový druh strachu. Otočí sa a zaštíti ma svojim telom, tlačí má ďalej od Treya.

„Zavolať políciu?“ Povie Trey, stále sa rehoce. „A komu tak asi uveria? Narkomanovi alebo štetke, čo sa dala nabúchať v pätnástich? Alebo polišovi?“

Keď nám dôjdu slová, ktoré Trey vypustil z úst, ani ja, ani Owen neprehovoríme.

„Oh, a nezabudnime na tú zásielku, ktorú som ukryl po celom ateliéri. Treba pripočítať aj to.“

Cítim ako Owenovi stuhne každý sval v tele.

Trey ho dostal.

Vlámal sa mu do štúdia nie kvôli tomu, aby mu niečo ukradol, ale aby tu niečo nechal.

Zovriem Owenovo tričko do päste, obávam sa toho najhoršieho. „Čo chceš, Trey?“ Opýta sa Owen. Jeho hlas znie porazenecky. S Treyom sa dostal do bodu zlomu a to ani náhodou neznačí nič dobré.

„Chcem, aby si vypadol kurva niekam z dosahu,“ povie Trey. „Bol si mi osinou v zadku odkedy sme sa stretli a len sa zabodávaš stále hlbšie.“ Podíde o niekoľko krokov bližšie, Owen ma zasa odtlačí ďalej, stále ma kryje svojim telom. „Auburn potrebuje byť tomu chlapcovi matkou a potrebuje, aby som mu ja bol otcom. Ale tak dlho, ako jej budeš vymývať mozog sa to nikdy nestane,“ Trey sa pozrie ponad Owenovo plece priamo na mňa. „Jedného dňa sa mi za to poďakuješ, Auburn.“

Trey si zodvihne k ústam vysielačku. „Policajt na obhliadke hlási okrsku šesť,“ povie Trey. „Subjekt zadržaný za napadnutie dôstojníka.“

„Čože?“ Zvriesknem. „Trey, to nemôžeš urobiť! Je v podmienke!“

Trey ma ignoruje a ďalej chrlí do vysielačky adresu. Owen sa ku mne otočí. „Auburn.“ Oči má vážne, sústredené. „Povedz im čokoľvek bude chcieť, aby si povedala. Ak vraví pravdu a naozaj mi niečo podstrčil do ateliéru, do väzenia pôjdem na pekne dlho. Nechaj nech ma radšej zatknú za napadnutie, to bude oveľa nižšie obvinenie. Ráno sa porozprávam s otcom a obaja prídeme na to, ako sa z tohto dostať.“

Odmietam súhlasiť s tým, čo hovorí. Nič zlé predsa neurobil. „Ak im len poviem pravdu, nebudeš mať žiadne problémy, Owen.“

Zatvorí oči a vydýchne, precvičuje si trpezlivosť v situácii, ktorá si žiadnu nezaslúži. Keď znova otvorí oči, nejako sú ešte viac sústredenejšie. „Je naštvaný. Trey dobre vie čo sa medzi nami stalo a chce svoju odplatu. A má pravdu. Nikdy nám v porovnaní s ním neuveria. Nie s mojou minulosťou.“

Začínajú ma páliť oči, snažím sa zostať rovnako pokojná ako je práve teraz on, ale nefunguje to. Zvlášť teraz, keď ho Trey ťahá preč. Owen si dá ruky za chrbát a Trey mu na ne nasadí putá. Owen ani neprotestuje a ja plačem tak silno, že sa to vôbec nedá zastaviť.

Nasledujem ich dole po schodoch, cez ateliér a von z dverí k Treyovmu policajnému autu. Strčí Owena na zadné sedadlo a potom sa ku mne otočí. Otvorí dvere na strane spolujazdca. „Nastúp si, Auburn. Odveziem ťa domov.“

Nastúpim si, ale len preto, že neexistuje do pekla žiaden spôsob, ako by som Owenovi dovolila stráviť ďalší deň vo väzení, ktorý si nezaslúži.