Confess - 2. kapitola

Překlad: Yogi_22

Owen

Ona je tu. Priamo tu, stojí v mojom ateliéri a pozerá sa na moje umenie. Nikdy som si nemyslel, že ju ešte niekedy znova uvidím. Bol som absolútne presvedčený, že šance na to, aby sa naše cesty skrížili sú minimálne. Nedokážem si ani len spomenúť, kedy som o nej premýšľal naposledy. Ale je tu, stojí priamo predo mnou. Chcem sa jej opýtať, či si na mňa pamätá, ale viem, že nie. Ako by mohla, keď sme spolu neprehodili ani pol slova?

Zato ja si ju pamätám. Pamätám si ako znel jej smiech aj hnev, hoci vlasy mala vtedy oveľa kratšie. A aj keď som mal pocit, že som ju vtedy poznal, nikdy som sa jej poriadne nepozrel do tváre. Teraz, keď ju vidím zblízka, musím sa nútiť k tomu, aby som na ňu príliš necivel. Nie kvôli jej nenápadnej kráse, ale preto, že presne takto som si predstavoval, že bude vyzerať zblízka. Raz som sa ju pokúsil namaľovať, ale nemohol som si ju dostatočne vybaviť, aby som to mohol dokončiť. Mám pocit, že po dnešnom večeri sa o to môžem pokúsiť znova. A už teraz viem, že ju budem maľovať viac než len raz.

Presunie svoju pozornosť k ďalšiemu obrazu, odvrátim sa skôr, ako ma prichytí, že na ňu civím. Nechcem, aby bolo príliš jasné, že sa snažím prísť na to, aké farby spolu zmiešať dohromady, aby som vytvoril jedinečný odtieň jej pleti. Existuje toľko vecí, ktoré by som mal práve teraz robiť, než na ňu pozerať.

Čo to mám vlastne urobiť?

Osprchovať sa. Prezliecť sa. Pripraviť sa na ľudí, ktorí sa tu chystajú nasledujúce dve hodiny ukázať.

„Potrebujem si dať rýchlu sprchu,“ poviem. Rýchlo sa otočí, ako keby som ju vyľakal.

„Neváhaj a poobzeraj sa tu. Keď skončím, prejdeme si všetko ostatné. Nebude to trvať dlho.“

Prikývne, usmeje sa a po prvý raz si pomyslím – Kto je vlastne Hannah?

Hannah, posledné dievča, ktoré som si najal, aby mi vypomohla. Dievča, ktoré nezvládlo byť v mojom živote na druhom mieste. Hannah, dievča, ktoré sa so mnou minulý týždeň rozišlo. Dúfam, že Auburn nie je ako Hannah. Existovalo toľko vecí, ktoré som na nej nemal rád a tak by to predsa byť nemalo. Hannah ma sklamala už vtedy, keď otvorila ústa. To je aj dôvod prečo sme spolu strávili veľa času bez slov. A zakaždým, zakaždým mi nezabudla pripomenúť, že keď sa jej meno vyhláskuje odzadu, stále je to Hannah.

„Palindróm,“ povedal som, keď mi to povedala prvýkrát. Pozrela sa na mňa, zmätená, a presne vtedy som pochopil, že ju nikdy nebudem môcť milovať. Aké zbytočné plytvanie palindrómu na meno Hannah. Ale už teraz môžem povedať, že Auburn nie je ako Hannah. Vidím v hĺbke jej očí vrstvy. Podľa toho, ako sa zameriava na obrazy, vidím ako ju moje umenie zasahuje. Všetko vôkol seba ignoruje. Dúfam, že vôbec nie je ako Hannah. Dokonca vyzerá v Hanninom oblečení lepšie ako samotná Hannah.

Hotovo. Vytvoril som ďalší palindróm.

Vojdem do kúpeľne a pozriem sa na jej oblečenie, chcem ísť k nej dole naspäť. Chcem jej povedať, že mi nevadí, ak bude mať dnes večer na sebe svoje vlastné oblečenie, nie to Hannino. Chcem, aby bola sama sebou, aby sa cítila pohodlne, ale moji zákazníci sú boháči a členovia smotánky, očakávajú čiernu sukňu a bielu blúzku. Nie rifle a tento ružový (je to vôbec ružová alebo červená?) vršok, ktorý ma núti myslieť na slečnu Dennisovú, moju stredoškolskú učiteľku výtvarnej výchovy. Slečna Dennisová milovala umenie. Slečna Dennisová takisto milovala umelcov. A jedného dňa, po tom, čo videla aký neuveriteľne talentovaný som so štetcom, milovala slečna Dennisová aj mňa. V ten deň mala ružové alebo červené tričko, alebo možno oboje, a to je asi tak všetko čo si pamätám po tom, čo sa pozriem na Auburnine tričko, pretože – Kto je slečna Dennisová?

Jej meno síce nebolo palindróm, ale stále bolo veľmi vhodné na hláskovanie odzadu Dennis = Sinned (pozn. v preklade – Hrešiť), a to je presne to, čo sme aj robili. Hrešili sme celú hodinu. Ona viac, tak potom aj ja. A nemyslite si, že to nebolo priznanie, ktoré by som nepremenil na obraz. Bol to jeden z prvých, ktorý som vôbec predal. Pomenoval som ho Ona hrešila so mnou. Alejuja.

Ale nechcem teraz premýšľať o strednej, slečne Dennisovej alebo palindróme Hannah, pretože to všetko je už minulosť a toto tu je súčasnosť a Auburn je...nejakým spôsobom oboje. Šokovalo by ju, keby vedela koľko z jej minulosti ovplyvnilo moju súčasnosť a to je aj dôvod, prečo jej nepoviem pravdu. Niektoré tajomstvá by sa nikdy nemali zmeniť na priznania. Viem to lepšie než ktokoľvek iný. Nie som si istý čo robiť s tým, že sa jednoducho ukázala pred mojimi dverami, s očami dokorán a tichá, pretože už viac neviem čomu veriť. Ešte pred pol hodinou som neveril na náhody a dôsledky. A teraz? Predstava, že to že je tu je len čistá náhoda, je na smiech.

Keď sa dostanem späť dole, stále stojí nehybne ako socha, pozerá na obraz, ktorý som nazval

Neexistuješ Bože. A ak áno, mal by si sa hanbiť.

Samozrejme, že nie som ten, kto ho takto pomenoval. Nikdy nie som ten, kto dá obrazom mená. Všetky dostanú pomenovanie podľa priznaní, ktoré ma inšpirujú k ich namaľovaniu. Neviem prečo, ale toto priznanie ma inšpirovalo k tomu, aby som namaľoval svoju matku. Nie tak, ako si na ňu pamätám, ale tak, ako si predstavujem, že by vyzerala v mojom veku. Toto priznanie mi ju nepripomína kvôli jej náboženským názorom. Tieto slová mi pripomenuli to, ako som sa cítil počas mesiacov, ktoré nasledovali po jej smrti. 

Netuším, či Auburn verí v Boha, ale niečo z tejto maľby ju zasiahlo. Po líci jej steká slza a pomaly kĺže dole na bradu. Počuje ma, alebo možno vidí ako vedľa nej stojím, pretože si opakom ruky pretrie líce a nadýchne sa. Zdá sa, že je v rozpakoch z toho, že s týmto kúskom cíti nejaké spojenie. Alebo je možno zahanbená z toho, že som to spojenie videl ja. Namiesto toho, aby som sa jej opýtal čo si o tom obraze myslí, alebo prečo plače, proste len na obraz pozerám spolu s ňou. Mal som ho viac ako rok a len včera som sa rozhodol, že ho dám na výstavu. Zvyčajne si ich tak dlho nenechávam, ale z nejakého dôvodu, ktorému nerozumiem, bolo v tomto prípade ťažšie vzdať sa ho, než tých ostatných. Pri všetkých je náročné vzdať sa ich, ale pri niektorých viac ako u iných. Možno sa len obávam, že akonáhle mi tento obraz zmizne z dohľadu, zostane nepochopený. Nedocenený.

„To bola ale rýchla sprcha,“ povie.

Snaží sa zmeniť tému aj napriek tomu, že sme nahlas nehovorili. Obaja vieme, že hoci sme boli ticho, posledných pár minút boli predmetom rozhovoru jej slzy, to čo ich spôsobilo a prečo miluješ práve tento kúsok tak veľmi, Auburn?

„Sprchujem sa rýchlo,“ poviem, uvedomím si, že moja odpoveď nebola zaujímavá. A prečo sa vlastne snažím zapôsobiť? Otočím sa a čelím jej, ona urobí to isté, ale nie skôr ako sa pozrie dole na svoje nohy. Pretože je ešte stále zahanbená z toho, že som videl jej spojenie s mojim umením. Milujem to, že sa pozrela najskôr na nohy, pretože milujem to, že je v rozpakoch. Človek sa má na prvom mieste zaujímať o názory druhých. To znamená, že ju zaujíma môj názor, aj keď len jeho zlomok. A to sa mi páči, pretože ma samozrejme zaujíma jej názor na mňa. Inak by som nemohol tajne dúfať, že nepovie alebo neurobí čokoľvek, čo mi pripomenie palindróm Hannah.

Pomaly sa otočí, snažím sa vymyslieť niečo pôsobivé, čo jej poviem. Ale nie je na to dosť času, pretože jej oči sú späť na mne. Vyzerá to tak, že dúfa, že to ja som tu ten sebavedomý a preto aj prehovorím prvý. Prehovorím prvý, aj keď si nemyslím, že s tým má niečo spoločné sebavedomie. Pozriem sa na zápästie, aby som skontroloval čas – a to ani nemám hodinky – poškrabem sa tam, kde ma to ani nesvrbí, takže vyzerám menej sebaisto.

„Otvárame za 15 minút, takže by som asi mal vysvetliť ako to tu funguje.“

Vydýchne, zdá sa, že sa jej uľavilo a keď to poviem, uvoľní sa.

„To znie dobre,“ povie.

Prejdem k obrazu Neexistuješ Bože a ukážem na priznanie, ktoré je nalepené na stene.

„Priznania sú takisto aj názvy jednotlivých kúskov. Cena je napísaná na zadnej strane. Všetko, čo musíš urobiť je povedať cenu, nechať ich vyplniť kartu s informáciami kvôli doručeniu obrazu a pridať na ňu priznanie, takže budem vedieť kam ho odoslať.“

Prikývne a pozerá na priznanie. Chce to vidieť, takže ho strhnem zo steny a podám jej ho. Sledujem, ako si znova prečíta priznanie, skôr než otočí kartu.

„Myslíš si, že si ľudia niekedy kúpia svoje vlastné priznania?“

Viem, že áno. Už som tu mal ľudí, ktorí sa mi priznali, že napísali dané priznanie.

„Áno, ale radšej by som to nevedel.“

Pozrie sa na mňa ako keby som bol blázon, ale takisto je fascinovaná, takže to beriem.

„Prečo by si to nechcel vedieť?“ Opýta sa.

Pokrčím plecami, oči jej klesnú na moje ramená a možno chvíľu otáľa na mojom krku. To ma núti premýšľať nad tým, na čo asi myslí, keď sa na mňa takto pozerá.

„Vieš ako to je, keď počuješ hrať v rádiu nejakú kapelu a máš o nej v hlave určitú predstavu?“ Opýtam sa jej. „Ale potom uvidíš fotku alebo video a vôbec nevyzerajú tak, ako si predpokladala? Nemusia nutne vyzerať lepšie alebo horšie, len proste inak?“

Prikývne, že chápe.

„Takže tak nejako to je aj u mňa, keď dokončím obraz a potom mi niekto povie, že to jeho priznanie ma inšpirovalo. Keď maľujem, sám si vytváram v hlave príbeh, ktorý stál pri zrode priznania a odkiaľ pochádza. Ale keď zistím, že obraz, ktorý som namaľoval nesedí s obrázkom, ktorý mám pred sebou, nejakým spôsobom už pre mňa umenie nemá význam.“

Usmeje sa a znova sa pozrie na nohy.

„Je tu jedna pieseň s názvom Hold On od skupiny Alabama Shakes,“ povie, vysvetľuje s rozpálenými lícami. „Počúvala som tú pesničku viac ako mesiac predtým, než som uvidela video. Až potom som si uvedomila, že speváčka je žena. Povedzme, že som z toho bola riadne mimo.“

Zasmejem sa. Presne rozumie tomu, čo som povedal. Nemôžem sa prestať usmievať, pretože tú skupinu poznám a len ťažko sa dá uveriť, že by si vôbec niekto myslel, že spevák je muž. „V tej piesni hovorí aj svoje vlastné meno, nie?“

Pokrčí ramenami a teraz jej na plecia pozerám ja. „Myslela som si, že len odkazoval na niekoho iného,“ povie a stále hovorí o spevákovi ako o ňom, hoci už vie, že je to žena. Zamrká a prejde okolo mňa k pultu. Stále drží v ruke priznanie a ja jej to dovolím.

„Už si niekedy uvažoval nad tým, že by si ľuďom dovolil kupovať anonymne?“

Prejdem na opačnú stranu pultu a nakloním sa dopredu, bližšie k nej. „Nemôžem povedať, že áno.“

Prebehne prstami po pulte, kalkulačke a kartičkách s informáciami, po mojich vizitkách. Jednu z nich zodvihne. Otočí ju.

„Na zadnú stranu by si mal dať nejaké priznania.“ Akonáhle tie slová opustia jej ústa, pery stlačí do úzkej linky. Myslí si, že ma jej návrhy urazia, ale nie je to tak.

„Aké by mi to prinieslo výhody, ak by boli nákupy anonymné?“

„No,“ povie, našľapuje opatrne. „Ak by som bola jednou z tých osôb, ktoré toto napísali,“ – v ruke stále drží priznanie – „príliš by som sa hanbila kúpiť si tvoj obraz. Bála by som sa, že by si hneď vedel, že som to ja, kto to napísal.“

„Myslím si, že je dosť vzácne, aby ľudia, ktorí priznania napísali aj prišli na výstavu.“

Podá mi priznanie, konečne, a potom prejde rukami cez pult. „Aj keby som to priznanie nenapísala, príliš by som sa bála kúpiť si obraz zo strachu, že by si predpokladal, že som ho napísala ja.“

Naozaj dobrý postreh.

„Myslím si, že priznania len pridávajú tvojim obrazom akýsi prvok reálnosti, ktorý v prípade iného umenia nenájdu. Ak nejaká osoba vojde do galérie a uvidí obraz, s ktorým cíti spojenie, mohla by si ho kúpiť. Ale ak nejaká osoba vojde do tvojej galérie a uvidí obraz aj priznanie, s ktorými cíti spojenie, hoci to nechce, aj tak sa to deje. A potom sú v rozpakoch z toho, že cítia akési prepojenie s obrazom o matke, ktorá priznáva, že by nemusela milovať svoje vlastné dieťa. A v prípade, že dajú kartičku s priznaním niekomu, kto vybavuje ich nákup, ako keby tej osobe v zásade hovorili – Som spojený s týmto hrozným previnením.“

Mal by som z nej byť v nemom úžase, snažím sa nepozerať sa na ňu s takou očividnou fascináciou. Ale nemôžem sa striasť náhleho nutkania usídliť sa jej v hlave. Víriť jej v myšlienkach.

„Rozhodne dobrý argument.“

Usmeje sa na mňa. „A kto sa háda?“

My nie. Rozhodne nie my.

„Tak poďme na to,“ poviem jej. „Ku každému obrazu teda umiestnime číslo a ľudia ti tak donesú to namiesto kartičky s priznaním. Dám im pocit anonymity.“

Všimnem si každý drobný detail jej reakcie, keď prejdem okolo pultu k nej. O kúsok viac sa vytiahne a urobí malý nádych. Siahnem okolo nej a vezmem si kúsok papiera, potom siahnem po nožnice. Keď robím tieto veci v jej blízkosti, nepozriem sa jej do očí, ale ona na mňa pozerá, takmer ako keby si priala, aby som to urobil. Porozhliadnem sa po miestnosti a začnem počítať obrazy, keď ma preruší a povie: „Je ich tu dvadsaťdva.“

Vyzerá, že je takmer v rozpakoch z toho, že vie koľko je tu malieb, pretože sa odvráti a odkašle si. „Už skôr som ich spočítala...zatiaľ čo si bol v sprche.“

Vezme mi z rúk nožnice a začne strihať papier. „Máš čiernu fixku?“

Jednu vezmem z pultu.

„Prečo si myslíš, že potrebujem na svojich vizitkách nejaké priznania?“

Naďalej úzkostlivo strihá štvorčeky, zatiaľ čo mi odpovie: „Tie priznania sú fascinujúce. To tvoje štúdio odlíši od všetkých ostatných. Ak by si mal na svojich vizitkách priznania, vzbudilo by to záujem.“

Opäť má pravdu. Nemôžem uveriť, že ma to doteraz nenapadlo. Musí byť poriadne zbehlá v obchodovaní. „Čím sa živíš, Auburn?“

„O pár blokov ďalej strihám vlasy.“ Jej odpoveď postráda hrdosť a je mi kvôli nej smutno.

„Mala by si byť obchodníčka.“ Nereaguje a ja sa bojím, že som práve urazil jej profesiu. „Niežeby strihanie vlasov nebolo niečo, na čo nebyť pyšný,“ poviem. „Len si myslím, že máš jednoducho mozog na biznis.“ Zodvihnem čiernu fixku a začnem na štvorčeky písať čísla, od jedného až po dvadsaťdva. Pretože to je toľko, koľko povedala, že ich visí na stenách a ja jej verím natoľko, aby som ich nemusel znova prepočítavať.

„Ako často mávaš otvorené?“ Úplne ignoruje moju urážku/kompliment o svojej profesii.

„Prvý štvrtok v mesiaci.“

Pozrie sa na mňa zmätene. „Iba raz za mesiac?“

Prikývnem. „Vravel som ti, že to v skutočnosti nie je umelecká galéria. Nevystavujem tu ďalších umelcov a sotva mám otvorené. Je to proste niečo, čo som začal robiť len pred niekoľkými rokmi. Vypuklo to najmä potom, čo som sa dostal na titulnú stranu novín The Dallas Morning News. Vediem si dosť dobre na to, aby som sa uživil, aj keď som otvorený len jednu noc mesačne.“

„Dobre pre teba,“ povie, naozaj ohromená. Nikdy predtým som sa nesnažil urobiť dojem, ale vďaka nej sa cítim byť aspoň trošku pyšný sám na seba.

„Vždy máš k dispozícii celú sadu obrazov?“

Milujem, že sa tak zaujíma.

„Nie. Raz, asi pred tromi mesiacmi, som otvoril iba s jediným obrazom.“

Otočí sa ku mne. „Prečo len s jedným?“

Otrasiem sa, snažím sa to zahnať. „Ten mesiac som nemal veľmi inšpiráciu k maľovaniu.“

Nie je to celkom pravda. Bolo to vtedy, kedy som prvýkrát uvidel palindróm Hannah a väčšinu svojho času som strávil vo vnútri jej úst, snažiac sa zamerať na jej telo a ignorovať fakt, že sa mi nedarilo spojiť s jej mysľou. Ale Auburn nič z toho nepotrebuje vedieť.

„Čo to bolo za priznanie?“

Spýtavo sa na ňu pozriem, pretože si nie som istý, o čom hovorí.

„Ten jeden obraz, ktorý si v ten mesiac namaľoval,“ upresní. „Čo to bolo za priznanie, ktoré ťa inšpirovalo?“

Vrátim sa späť do toho mesiaca a k jedinému priznaniu, ktoré som chcel namaľovať. Hoci to nebolo moje priznanie, cítim ako keby to bolo práve teraz, keď sa ma pýta čo jediné ma inšpirovalo, aby som za celý ten mesiac namaľoval.

„Ten obraz sa volal Keď som s tebou, myslím na všetky tie úžasné veci, ktoré by mohli byť, ak by som bola bez teba.“

Svoju pozornosť upriamuje na mňa, dvíha obočie, zatiaľ čo sa snaží pochopiť príbeh, ktorý stojí za priznaním. Výraz sa jej uvoľní a pomaličky sklesáva, pokým nevyzerá rozrušene.

„To je naozaj smutné,“ povie. Odvráti sa, buď sa snaží zakryť to, že jej to priznanie vadí, alebo sa ma stále snaží rozlúštiť skrz toto priznanie. Pozrie sa na niekoľko najbližších obrazov, takže sa už nedíva priamo na mňa. Hráme sa na schovávačku a obrazy sú zjavne našou domovskou základňou.

„Tento mesiac si musel byť extrémne inšpirovaný, pretože dvadsaťdva je skutočne veľké číslo. Musel si maľovať takmer každý deň.“

Chcem jej povedať, „len počkaj budúci mesiac,“ ale neurobím to.

„Niektoré z nich sú staré. Nie všetky som urobil tento mesiac.“ Opäť siahnem okolo nej, tentoraz po lepiacu pásku, ale je to iné. Je to iné, pretože sa rukou nechtiac dotknem jej pleca. Doteraz som sa jej vlastne nedotkol. Ale určite sme práve nadviazali spojenie a ona je úplne reálna. Lepiacu pásku držím poriadne silno, pretože chcem viac toho, čo mi práve neúmyselne poskytla. Chcem povedať: „Tiež si to cítila?“, ale neurobím to, pretože vidím ako jej na ramene naskákajú zimomriavky. Chcem pustiť lepiacu pásku a dotknúť sa tých maličkých zimomriavok, ktoré som práve na jej pokožke vytvoril. Odkašle si a o pár krokov ustúpi do rozľahlej miestnosti, preč z našej blízkosti. Predýchavam, uľaví sa mi za ten priestor, ktorý medzi nami urobila. Zdá sa, že sa cíti nepohodlne a úprimne, aj mne začínalo byť nepríjemne, pretože sa stále snažím obrniť svoju myseľ voči skutočnosti, že je naozaj tu.

Ak by som mal hádať, povedal by som, že je introvertka. Niekto, kto nie je zvyknutý pohybovať sa medzi ostatnými ľuďmi, o to viac medzi ľuďmi, ktorí sú pre ňu úplne cudzí. Veľmi sa mi podobá. Vo svojom živote je samotárka, zádumčivá, umelkyňa. A zdá sa, že ak by mi umožnila dostať sa k nej príliš blízko, bála by sa, že by som ju premenil na svoje plátno. Nemusí si však robiť starosti. Ten pocit je vzájomný.

***

Ďalších 15 minút strávime vešaním čísiel pod každý obraz. Sledujem, ako na papier napíše každé jedno priznanie a priradí k nemu číslo. Správa sa tak, ako keby to robila už miliónkrát. Myslím, že by mohla byť jedným z tých ľudí, ktorí sú dobrí vo všetkom, na čo siahnu. Má proste talent pre život.

„Vždy sa tu kvôli týmto veciam ukážu ľudia?“ Opýta sa, zatiaľ čo prejde naspäť k pultu. Zbožňujem fakt, že nemá ani najmenšie potuchy o mojom štúdiu ani o mojom umení.

„Poď sem.“ Prejdem ku vchodovým dverám, usmievam sa nad jej nervozitou a zvedavosťou. Cítim sa vďaka tomu zvláštne nostalgicky, pripomína mi to tú prvú noc pred tromi rokmi, kedy som po prvýkrát otváral. Vniesla do toho naspäť kúsok vzrušenia a ja si prajem, aby to tak mohlo byť vždy. Keď sa dostaneme ku vchodovým dverám, odtiahnem jedno z priznaní, takže môže nakuknúť von. Sledujem ako sa jej rozšíria oči, keď si všimne ten rad ľudí, o ktorom viem, že stojí pri dverách. Nie vždy to bývalo takéto. Počet záujemcov sa zvýšil od vlaňajška, vďaka titulnej stránke novín a ja som za to naozaj šťastný.

„Exkluzivita,“ zašepkala a o krok ustúpila.

Prilepím priznanie naspäť na okno. „Čo tým myslíš?“

„To je dôvod, prečo sa ti tak darí. Pretože si obmedzil počet dní, kedy je možné vidieť tvoje umenie a takisto namaľuješ len určitý počet obrazov mesačne. Vďaka tomu je tvoje umenie ľuďom vzácnejšie.“

„Chceš tým povedať, že si nevediem dobre kvôli svojmu talentu?“ Keď to hovorím usmievam sa, takže vie, že ju len podpichujem.

Hravo ma strčí do ramena. „Vieš veľmi dobre ako som to myslela.“

Chcem, aby ma znova strčila do pleca, pretože milujem spôsob, akým sa usmieva, keď to robí, ale namiesto toho sa otočí a pozerá na otvorený priestor ateliéru. Pomaličky sa nadychuje. Premýšľam nad tým, či ju znervóznil ten počet ľudí vonku.

„Pripravená?“

Prikývne a usmeje sa. „Pripravená.“

Otvorím dvere a ľudia sa začnú hrnúť dnu. Dnes večer je tu poriadny nával a po prvý raz za niekoľko posledných minút sa obávam, že ju to vystraší. Ale bez ohľadu na to aká je tichá a trošku plachá od okamihu, kedy sa tu prvýkrát ukázala, teraz je to úplne naopak. Celá žiari, ako keby bola vo svojom živle, a to aj napriek tomu, že v takejto pozícii zrejme ešte nikdy predtým nebola. Ani by som to z jej pozorovania nezbadal.  Prvú polhodinu sa mieša medzi hostí a diskutuje s nimi o umení a niektorých priznaniach. Spoznávam niekoľko tvárí, ale väčšinu z nich nepoznám. Ona sa správa ako keby poznala všetkých. Keď vidí, že niektorí ľudia zvesili číslo, prejde konečne k pultu. Číslo päť sedí s pomenovaním

Šiel som na dva týždne do Číny bez toho, aby som to niekomu oznámil. Keď som sa vrátil, nikto si nevšimol, že som bol preč.

Usmeje sa na mňa cez celú miestnosť a vyhlási prvú transakciu. Ja naďalej prechádzam davom, zamiešam sa medzi ľudí, ale stále ju kútikom oka pozorujem.

Dnes večer sa každý zameriava na moje umenie, ale ja sa zameriavam len na ňu. Je to ten najzaujímavejší kúsok v miestnosti.

„Bude tu dnes večer tvoj otec, Owen?“ Odvrátim sa od nej len na tak dlho, aby som pred sudcom Corleym pokrútil hlavou. „Dnes to nemohol stihnúť,“ klamem. Ak by som bol v jeho živote na prvom mieste, stihol by to.

„To je škoda,“ povie sudca Corley. „Premaľovávajú mi práve kanceláriu a on mi navrhol, aby som sa tu zastavil a mrkol na tvoju prácu.“

Sudca Corley meria síce šesť stôp (cca. 190 cm), ale ego má dvakrát také veľké. Môj otec je právnik. Veľkú časť svojho života strávil na súde, kde práve sídli kancelária sudcu Corleyho. Viem to, pretože môj otec nie je práve jeho verným fanúšikom, no napriek tomu sudca Corley prejavuje svoj záujem. Som si však istý, že ani on nie je fanúšikom môjho otca. Nazývam ich „povrchní priatelia“. Keď je priateľstvo len akousi fasádou a vy ste vlastne vo vnútri nepriatelia. Môj otec ma viaceré okruhy priateľov. Myslím si, že je to vedľajší účinok toho, že je právnik. Ja nemám žiadnych priateľov a ani žiadnych nechcem.

„Máte výnimočný talent, aj keď som si istý, že toto nie je celkom môj vkus,“ povie sudca Corley a prejde k ďalšiemu obrazu.

Ďalšia hodina prejde rýchlo. Väčšinu času je zaneprázdnená a dokonca aj keď nie je, okamžite si niečo nájde. Rozhodne len nesedí za pultom a netvári sa znudene ako palindróm Hannah. Hannah priviedla nudu do absolútnej dokonalosti. Kým pre mňa pracovala, toľkokrát si pilníkovala nechty, až som bol prekvapený, že jej ešte nejaké zostali. Auburn nevyzerá znudene. Vyzerá ako keby sa dobre bavila. Kedykoľvek je niekto pri pulte, vyskočí a trkoce, usmieva sa alebo sa smeje na vtipoch, o ktorých si určite myslí, že sú trápne. Vidím ako sa na ňu obráti sudca Corley s číslom. Usmeje sa na neho, niečo mu povie, ale on len niečo zavrčí. Keď sa pozrie dole na číslo, vidím ako stisne pery a mračí sa. Rýchlo to ale zamaskuje falošným úsmevom. Očami strelí po obraze s názvom Neexistuješ Bože..., a ja okamžite porozumiem výrazu na jej tvári. Sudca Corley si kupuje práve tento obraz a ona vie rovnako dobre ako ja, že si ho nezaslúži. Okamžite zamierim k pultu.

„Došlo k nedorozumeniu.“ Sudca Corley sa na mňa pozrie nahnevaný. Auburn sa na mňa pozrie prekvapene. Vezmem jej z rúk číslo.

„Tento obraz nie je na predaj.“ Sudca Corley je podráždený a ukáže na číslo v mojej ruke.

„No, toto číslo bolo stále na stene. Myslel som si, že to znamená, že je na predaj.“

Vložím si číslo do vrecka. „Obraz bol predaný ešte skôr, ako sme otvorili,“ poviem. „Asi som zabudol dať dole číslo.“ Zamávam k obrazu za ním a potom na niekoľko zvyšných. „Nepáčilo by sa vám niečo z týchto ostatných?“

Sudca Corley prevráti oči a vytiahne z vrecka peňaženku. „Nie, nepáčilo,“ povie. „Páči sa mi tá oranžová na tomto obraze. Sedela by mi ku koženej pohovke v mojej kancelárii.“

Ten obraz sa mu páči kvôli oranžovej. Vďaka Bohu, že som ho pred ním zachránil. Pokynie žene, ktorá stojí o pár krokov ďalej od neho a začne kráčať k nej.

„Ruth,“ povie, „zajtra sa zastavíme v Pottery Barn. Tu nie je nič, čo by sa mi páčilo.“

Sledujem ako odchádzajú, potom sa otočím znova k Auburn. Uškŕňa sa.

„Nemohol si mu dovoliť vziať si tvoje dieťatko, však?“

Vydýchnem úľavou. „Nikdy by som si to neodpustil.“

Pozrie sa za mňa na niekoho, kto sa blíži k pultu, takže sa odstúpim a nechám, aby zapôsobilo jej čaro. Prejde ďalšia pol hodina a keď je väčšina z obrazov predaná, odíde aj posledná osoba. Zamknem za ňou dvere. Otočím sa, ešte stále sedí za pultom, usporadúva predané veci. Na tvári ma obrovský úsmev a ani sa ho nesnaží zakryť. S akýmkoľvek stresom vošla do tohto ateliéru, práve teraz ju to už netrápi. Práve teraz je totiž šťastná a opojená.

„Predal si 19 obrazov!“ Povie, takmer zakvičí. „OMG, Owen. Uvedomuješ si, koľko peňazí si práve zarobil? A všimol si si, že som práve použila vo vete tvoje iniciálky?“

Smejem sa, pretože áno, uvedomil som si koľko prachov som práve zarobil a áno, všimol som si, že v jednej vete použila moje iniciálky. Ale je to v pohode, pretože bola pri tom strašne zlatá. Takisto musí mať prirodzený talent na obchod, pretože môžem úprimne priznať, že som ešte nikdy nepredal za jedinú noc 19 obrazov.

„Takže?“ Pýtam sa dúfajúc, že to nebude poslednýkrát čo mi pomohla. „Budúci mesiac si zaneprázdnená?“

Už predtým sa usmievala, ale moja ponuka na prácu jej úsmev ešte rozšíri. Pokrúti hlavou a pozrie sa na mňa. „Nikdy nie som natoľko zaneprázdnená, keď príde na úplných cudzincov, ktorí platia 100 dolárov na hodinu.“

Prepočítava peniaze a úhľadne ich skladá na kôpky. Vezme dve stodolárové bankovky a podrží ich, usmieva sa pritom. „Tieto sú moje.“ Zloží ich a strčí si ich do predného vrecka sukne (alebo vrecka palindrómu Hannah). Moje nadšenie z večera začne opadať, keď si uvedomím, že skončila a neviem ako predĺžiť náš spoločne strávený čas. Ešte nie som pripravený na to, že odíde. Ona ale zastrčí hotovosť do zásuvky a na pulte narovná objednávky do jednej kôpky.

„Je už po deviatej večer,“ poviem. „Pravdepodobne umieraš od hladu.“

Používam to ako návnadu, aby som zistil, či chce niečo zjesť, ale oči sa jej okamžite rozšíria a úsmev zmizne.

„To je už po deviatej?“ Hlas má plná paniky, rýchlo sa otočí a beží po schodoch. Berie ich po dvoch naraz. Netušil som, že je schopná až takto sa ponáhľať.

Čakám, že s rovnakým nasadením zbehne po schodoch aj naspäť, ale neurobí to, takže zamierim hore po schodoch za ňou. Keď sa dostanem na vrch, počujem ju.

„Mrzí ma to,“ povie. „Ja viem, ja viem.“

Niekoľko sekúnd je ticho a potom si povzdychne. „Okay. To je v poriadku, porozprávame sa zajtra.“

Keď hovor skončí, vyjdem aj zvyšné schody zvedavý, aký druh telefonátu môže vyvolať až takúto paniku. Vidím ako sedí v tichosti pri pulte, pozerá na telefón v rukách. Sledujem ako si po druhý raz tento večer utiera slzy. Automaticky  sa ma sprotiví ten, kto bol na druhej strane linky. Osoba, ktorá spôsobila, že sa takto cíti sa mi nepáči. A to sa ešte pred niekoľkými minútami nemohla prestať usmievať. Položí telefón obrazovkou dole, keď si všimne ako stojím na vrchole schodov. Nie je si istá, či som videl jej slzy – ale ja som ich videl – tak sa prinúti do úsmevu. „Prepáč mi za to,“ povie. Vážne je dobrá v zakrývaní ozajstných emócií. Tak dobrá, až je to desivé.

„To je v poriadku,“ poviem. Postaví sa a pozrie smerom ku kúpeľni. Zrejme predpokladá, že je čas prezliecť sa a zamieriť domov. Desím sa toho, že ak to urobí, už ju nikdy viac neuvidím. Máme rovnaké prostredné meno. Kto vie, mohol by to byť osud.

„Mám takú tradíciu,“ poviem jej. Klamem, ale vyzerá ako typ dievčaťa, ktoré by nechcelo pokaziť tradíciu. „Môj kamarát robí naproti cez ulicu barmana. Po výstave si tam vždy zájdem na drink. Chcem, aby si šla so mnou.“

Ešte raz sa pozrie smerom ku kúpeľni. Na základe jej zaváhania predpokladám, že do barov nechodí často alebo si nie je istá, či chce ísť práve so mnou.

„Takisto tam podávajú jedlo,“ poviem. Snažím sa tak zľahčiť skutočnosť, že som ju požiadal, aby som mnou išla do baru na drink. „Väčšinou sú to predjedlá, ale sú vážne skvelé a ja fakt umieram od hladu.“

Musí byť hladná, pretože keď som zmienil predjedlá, zasvietili jej oči.

„Majú aj syrové tyčinky?“ Opýta sa.

Netuším, či majú syrové tyčinky, ale poviem čokoľvek, aby som s ňou strávil ešte pár minút navyše. „Tie najlepšie v meste.“

A znova zaváha. Pozrie sa dole na telefón a potom späť na mňa.

„Ja...,“ zahanbená si hryzie spodnú peru. „Najprv by som asi mala zavolať svojej spolubývajúcej. Len aby vedela, kde som. Zvyčajne bývam už o takomto čase doma.“

„Samozrejme.“

Pozrie na telefón a vytočí číslo. Čaká, kým to osoba na druhej strane zdvihne.

„Hej,“ povie do telefónu. „To som ja.“ Povzbudivo sa na mňa usmeje. „Dnes večer prídem neskôr, s niekým idem na pohárik.“ Na okamih sa odmlčí a potom sa na mňa pozrie s rozpačitým výrazom. „Um...jasné, hádam. Je priamo tu.“

Podrží telefón smerom ku mne. „Chce s tebou hovoriť.“

Urobím krok k nej a vezmem si telefón.

„Haló?“

„Ako sa voláš?“ Povie dievča na druhej strane.

„Owen Gentry.“

„Kam berieš moju spolubývajúcu?“

Dusí ma svojim monotónnym, autoritatívnym hlasom. „Do Baru u Harrisona.“

„Kedy bude doma?“

„Neviem. Za pár hodín, možno?“ Pozriem sa na Auburn pre potvrdenie, ale ona len pokrčí plecami.

„Dávaj na ňu pozor,“ povie. „Hodlám jej oznámiť tajnú frázu, ktorú použije, keď bude potrebovať volať o pomoc. A ak mi nezavolá do polnoci a nedá mi vedieť, že je už doma v bezpečí, volám políciu a nahlásim jej vraždu.“

„Um...okay,“ poviem so smiechom.

„Daj mi Auburn znova k telefónu,“ povie.

Podám Auburn telefón naspäť, som trochu nervóznejší než predtým. Na základe zmäteného výrazu na jej tvári môžem povedať, že tú tajnú frázu práve počuje po prvýkrát. Takisto tipujem, že Auburn a jej spolubývajúca nebývajú dlho spoločne, alebo proste Auburn nechodí často von.

„Čože?!“ Povie Auburn do telefónu. „Čo za tajnú frázu ma byť čurák ako tužka?“

Ruku si pricapne na ústa a povie: „Prepáč,“ potom čo jej to omylom vykĺzne. Na chvíľu je ticho a potom skriví od zmätenia tvár. „To ako vážne? Prečo si proste nemôžeš vybrať normálne slová ako hrozienko alebo dúha?“

Pokrúti hlavou s tichým smiechom. „Okay. O polnoci ti zavolám.“

Ukončí hovor a usmeje sa. „Emory. Je tak trochu zvláštna.“

Prikývnem, s tou časťou o zvláštnosti súhlasím. Ukáže do kúpeľne. „Môžem sa najskôr prezliecť?“

Poviem jej, aby šla, uľaví sa jej, že sa môže prezliecť späť do oblečenia, v ktorom prišla. Keď zmizne v kúpeľni, vytiahnem telefón, aby som napísal Harrisonovi.

Ja: Prídem na pohárik. Podávate syrové tyčinky?

Harrison: Nie.

Ja: Urob mi láskavosť. Keď si objednám syrové tyčinky, nepovedz, že ich neservírujete. Len povedz, že vám došli.

Harrison: Okay. Divná požiadavka, ale ako chceš.