Confess - 16. kapitola

Překlad: Yogi_22

Owen

Prial by som si, aby vedela ako veľmi som na ňu myslel. Ako som sa každú noc pýtal, či bol ten tlak v hrudníku výsledkom toho, ako mi chýba, alebo to bolo jednoducho kvôli tomu, že som ju nemohol vidieť. Niekedy chcú ľudia to, čo nemôžu mať a sú zmätení z pocitov, ktoré cítia voči druhej osobe. Tak ako tak, ten pocit tam je. Ten tlak, tá bolesť, to všetko sa mi pomaly buduje v žalúdku, povzbudzuje ma, aby som prekonal vzdialenosť medzi nami a vzal si jej ústa. Už by som to dávno urobil, keby som si po ceste sem nevšimol, ako jej byt opúšťa Trey. Našťastie je to nevšímavý kokot, takže ma ani nezbadal.

No ja som ho rozhodne videl. Zaujímalo by ma, čo tu tak neskoro v noci robil. Niežeby som mal právu to vedieť, ale rozhodne nedokážem potlačiť zvedavosť.

Minulý týždeň ma prišiel pozrieť do basy. Bolo mi povedané, že mám návštevu, čakal som, že to bude môj otec. Maličká časť mňa dúfala, že je to Auburn. Nikdy som nečakal, že ma príde pozrieť, kým budem vo väzení, ale tá nádej ma držala aspoň v pozitívnejšom duchu, než normálne.

Keď som vošiel do miestnosti pre návštevy a uvidel ako tam stojí Trey, ako prvé ma napadlo, že tu nie je kvôli mne. Ale akonáhle padol jeho pohľad na mňa, došlo mi to. Prešiel k mojej stoličke a posadil sa, ja som urobil to isté.

Niekoľko minút na mňa len pozeral, bez toho, aby povedal čo i len slovo. Na ja som takisto len civel na neho. Neviem, či si myslel, že ma zastraší už len jeho samotná prítomnosť, ale nič nepovedal. Len tam dobrých desať minút sedel a čumel na mňa.

Ja som ani nezakolísal. Párkrát som mal chuť sa smiať, ale bol som schopný zadržať to. Nakoniec sa postavil, ja som zostal sedieť. Prešiel okolo stola, chystal sa zamieriť ku východu za mnou, ale namiesto toho zastal a pozrel sa na mňa.

„Drž sa od môjho dievčaťa ďalej, Owen.“

Potom som mu už do očí viac nepozeral. Nie preto, že ma nasral alebo znervóznil, ale preto, lebo jeho slová mi zasadili neznesiteľný kopanec do žalúdka. To, že označil Auburn za svoje dievča bolo to posledné, čo som chcel počuť a nemalo to nič spoločné s mojou žiarlivosť, ale všetko s mojou intuíciou ohľadom Treya.

A zatiaľ čo som si musel priznať, že som svoj život dosral až do tej miery, že ak by sme boli spolu, malo by to negatívne dôsledky, ešte viac neznášam to, že sa k nej dostal on. Pretože si zaslúži niečo lepšie. Oveľa lepšie.

Len keby to tak vedela ona sama.

Pozerá sa na mňa, ako keby sa mi chcela hodiť okolo krku. Ako keby ma chcela pobozkať. A verte mi, ak by urobila aspoň jedno z toho, cítil by som sa viac ako vítaný.

Stojí tu ale s rukami po stranách, ako keby nevedela čo s nimi. Zodvihne pravú ruku a prechádza mi ňou po hrudi, stisne mi rameno na ľavej ruke. Pohľad presmeruje na svoje nohy.

„Si v poriadku.“ Hlas má extrémne neistý. Nie som si istý, či sa ma to pýta alebo len jednoducho konštatuje. Tak či tak prikývnem. Vyfúkne ľahký vzduch a jej úľava je rozhodne niečo, s čím som nepočítal. Nečakal som, že si o mňa bude robiť starosti. Dúfal som v to, ale dúfať v to a vidieť to na vlastné oči sú dve rozdielne veci.

Netuším čo sa stane ďalej, ale obaja sme k sebe naraz vykročili. Ani jeden z nás sa nezastavil, pokým mi neomotala okolo krku ruky a ja som ju nechytil okolo pása. Obaja sa na seba uškŕňame v zúfalom objatí.

Nakloním tvár k jej krku a vdychujem do seba jej vôňu. Ak by jej vôňa bola farba, bola by ružová. Sladká a nevinná s nádychom ruží.

Po dlhom, ale zároveň príliš krátkom objatí o krok ustúpi a vezme ma za ruku. Ťahá ma do svojej spálne a ja ju nasledujem. Keď otvorí dvere, oči mi padnú na modrý stan, ktorý je stále postavený vedľa jej postele. Stále ho nezložila a to mi vyčarí úsmev na tvári. Zatvorí za nami dvere a vezme z postele vankúše, jemne sa usmeje, keď ich vhodí do stanu a vlezie si dnu.

Ľahne si do stanu a ja si vleziem za ňou, ľahnem si vedľa nej. Sme oproti sebe, pár sekúnd na seba len pozeráme. Nakoniec zodvihnem ruku a odhrniem jej z čela pramienok vlasov. Všimnem si ako sa zľahka odtiahne, tak ruku spustím dole.

Ako keby nechcela začať rozhovor prvá, pretože vie, že prvá vec, ktorú potrebujem ozrejmiť je jej vzťah s Treyom. Nechcem ju dostať do zložitej situácie, ale takisto potrebujem vedieť pravdu. Odkašlem si a nejako uvoľním slová, na ktoré nechcem poznať odpoveď.

„Teraz si s ním?“

Sú to prvé slová, ktoré som jej povedal odkedy sa so mnou pred mesiacom rozlúčila. Neznášam, že práve toto musia byť slová, ktoré som zvolil. Mal som jej radšej povedať „chýbala si mi“, alebo „vyzeráš nádherne“. Mal by som jej povedať slová, ktoré by ocenila, ale namiesto toho poviem veci, ktoré sa jej počúvajú ťažko. Viem, že sa jej budú počúvať ťažko, pretože jej oči klesnú dole, ako keby sa už na mňa viac nemohla pozerať.

„Je to zložité,“ povie.

Keby len vedela.

„Miluješ ho?“

Okamžite pokrúti hlavou na znak nesúhlasu. To ma naplní úľavou, ale takisto nenávidím, že je s niekým z nesprávnych dôvodov.

„Prečo si s ním?“

Znova sa mi pozrie do očí, výraz má tvrdý. „Z toho istého dôvodu prečo nemôžem byť s tebou,“ odmlčí sa. „AJ.“

Toto je zrejme jediná vec, ktorú som počuť nechcel, pretože je to zároveň jediná vec, nad ktorou nemám žiadnu kontrolu.

„Dostane ťa bližšie k AJovi a ja robím presný opak.“

Prikývne, ale len sotva znateľne.

„Cítiš k nemu vôbec niečo?“

Zatvorí oči ako keby sa hanbila. „Ako som už povedala...je to zložité.“

Siahnem po nej a vezmem ju za ruku. Pritiahnem si ju k ústam a pobozkám ju na vrch. „Auburn, pozri sa na mňa.“

Pozrie sa znova na mňa, viac ako čokoľvek sa chcem nakloniť a pobozkať ju. Ale je to tá najposlednejšia vec čo potrebuje. Len by jej to viac skomplikovalo život.

„Mrzí ma to,“ zašepká.

Okamžite pokrútim hlavou. Nepotrebujem počuť, ako je jej ľúto, že nemôžeme byť spolu. Dôvod prečo spolu nemôžeme byť je len a len moja vina. Nie jej.

„Chápem to. Nikdy by som nechcel, aby si bola súčasťou niečoho, čo by ťa mohlo vzdialiť od tvojho syna. Ale musíš pochopiť, že Trey na to nie je odpoveďou. Nie je to dobrý človek a ty určite nechceš, aby bol AJovi príkladom, keď bude vyrastať.“

Otočí sa na chrbát a pozerá hore. Nepáči sa mi aký medzi nami vytvorila priestor, ale takisto viem, že moje slová jej nehovoria nič nové. Viem, že dobre vie aký je to človek.

„Miluje AJa. Je pre neho dobrý.“

„Ako dlho?“ Opýtam sa jej. „Ako dlho ťa musí držať v šachu, aby ťa získal? Pretože to dlho nepotrvá, Auburn.“

Rukou si zakryje tvár a začnú sa jej otriasať plecia. Okamžite okolo nej omotám ruky a pritiahnem si ju na hruď. Nechcel som sa tu ukázať a rozplakať ju.

„Je mi to ľúto,“ zašepkám. „Nehovorím ti nič, čo by si už sama nevedela. Som si istý, že si svoje možnosti zvážila a chápem, že toto je jediná, ktorá pracuje v tvoj prospech. Len to nenávidím aj za teba.“

Hladkám ju po vlasoch a pobozkám ju na temeno. Dovolí mi držať ju pár minút, a ja si každú jednu minútu z toho vychutnávam, pretože obaja dobre vieme, že ďalšia vec, ktorú mi povie je zbohom. Nechcem, aby mi to musela povedať, takže ju ešte raz pobozkám na temeno. Potom ju pobozkám na líce, potom jej prechádzam prstami po sánke, nakloním jej tvár ku sebe. Zohnem sa a jemne pritlačím svoje pery na jej. Nedám jej čas, aby nad tým dumala. Zatvorím oči, pustím ju a vyjdem zo stanu. To ona si vybrala a hoci to ani jeden z nás nechce, je to jediná vec, ktorá v tomto momente funguje. A ja to musím rešpektovať.

***

Pustím mačku v ateliéri na zem a rozhodnem sa, že nie je lepší čas navštíviť otca ako o polnoci. Moju žiadosť, aby ma nenavštevoval, ani mi po celý čas čo som bol preč nevolal, zobral na vedomie. Som prekvapený, že ma nenavštívil, ale malá časť mňa dúfala, že sa neukázal, pretože poslaním svojho syna do väzenia padol na samé dno.

V priebehu rokov som sa naučil príliš nedúfať, ale klamal by som, ak by som nepriznal, že každá moja časť sa modlila za to, aby bol na liečení, kým som bol preč.

Čakal som, že bude spať alebo bude mimo domu, takže som si so sebou zobral kľúč.

Všetky  svetlá sú zhasnuté.

Keď vojdem do domu, zrak mi hneď padne na slabú žiaru z televízora. Otočím sa smerom do obývačky a vidím ako otec leží dolu tvárou na gauči. Keď zistím, že nie je na liečení, prejde mnou vlna sklamania. Zároveň, ale nemôžem poprieť akýsi malý závan nádeje, že vlastne leží na gauči, pretože už nedýcha.

A rozhodne to nie je niečo, čo by mal syn voči otcovi cítiť.

Sadnem si na kávový stolík, dva kroky od otca.

„Oci.“

Nezobudí sa okamžite. Siahnem vedľa neho a zodvihnem fľaštičku piluliek. Už len to, že som kvôli tomuto strávil mesiac v base, by ho mal prinútiť, aby sa ich už viac nikdy nedotkol. Keď vidím, že to tak nie je, chcem z tohto domu vypadnúť a už nikdy sa neobzrieť späť.

Môj otec je dobrý človek. Viem to. Ak by nebol dobrý človek, bolo by jednoduchšie len tak odísť. Urobil by som to už dávno, ale viem, že nemá nad sebou kontrolu. Už roky to tak nie je.

Po tej nehode z neho bola len kôpka bolesti, fyzickej aj psychickej. Nepomohlo tomu ani to, že bol celý mesiac v kóme, kedy ho dopovali liekmi. Keď sa konečne prebudil a začal sa zotavovať, prášky boli jedinou vecou, ktorá mu dokázala zmierniť bolesti. Keď ich potreboval viac ako mal predpísané, lekári jeho žiadosť odmietli.

Celé týždne som sa musel pozerať ako trpí. Nepracoval, nedostal sa ani z postele, bol v neustálom stave agónie a bolesti. V tej dobe som si nemyslel, že by ho malá pilulka bola schopná úplne pohltiť, ale bol som poriadne naivný. Jediná vec, ktorú som videl, keď som sa na neho pozrel, bol muž, ktorý má bolesti a potrebuje moju pomoc. To ja som bol za volantom auta, ktoré vzalo jeho synovi a žene život. Musel som preto urobiť hocičo, aby sa mu prilepšilo. Napraviť to čo sa stalo. Dlhú dobu som za tú nehodu niesol veľký pocit viny, hoci som vedel, že ma z nej otec neobviňuje. Aspoň to bola jediná vec, ktorú urobil správne. Stále mi opakoval, že to nebola moja vina.

Napriek tomu však bolo ťažké necítiť vinu, keď máte len 16. Len som mu chcel proste pomôcť, aby sa cítil lepšie. Začalo to predpisovaním liekov na moju vlastnú bolesť. Bolo pomerne jednoduché predstierať po autonehode bolesti chrbta, takže presne to som aj robil. No potom ako bol niekoľko mesiacov v neustále väčších a väčších bolestiach, dostalo sa to až do bodu, kedy mu už ani tie moje pilulky nestačili.

To bolo v dobe, kedy mi doktor ďalšie tabletky zakázal a odmietol mi predpísať ďalší recept. Myslím, že dobre vedel o čo ide a nechcel proste ďalej živiť otcovu závislosť.

Mal som jedného alebo dvoch kamošov zo školy, o ktorých som vedel, že by mi zohnali pre otca prášky, takže som mu začal nosiť tabletky od ľudí, ktorých som poznal. Takto to išlo dva roky, kým sa títo kamaráti neosamostatnili alebo sa nerozutekali na výšku. Od tej doby som ich dostával od svojho jediného zdroja, ktorým bol Harrison.

Harrison nie je díler, ale keď sa každý deň motáte okolo alkoholikov, celkom jednoducho sa dostane k niekomu, kto vám urobí službičku, keď niečo potrebujete. Takisto vedel, že tie prášky nie sú pre mňa, čo bol aj jediný dôvod prečo mi ich bol vôbec ochotný dať.

Teraz keď vie, že som sa dostal do basy za všetky tie prášky, ktoré podsúval môjmu otcovi, odmietol mu dať ďalšie. Harrison proste skončil, takže som dúfal, že by to mohlo znamenať aj koniec u môjho otca. Pretože to znamenalo aj koniec jeho zásobovania.

Ale teraz má ešte viac piluliek. Netuším, kde ich zohnal. Znervózňuje ma, že niekto iný tam vonku, okrem mňa a Harrisona, vie o jeho závislosti. Tentoraz sa správal ľahkovážne.

Rovnako ako som sa snažil nahovoriť otca na liečenie, bojí sa čo sa stane s jeho kariérou, keby to vyšlo najavo. Momentálne je už jeho závislosť taká zlá, že to ničí jeho osobný život. Už sa však dostala takmer do bodu, kedy zničí aj jeho profesionálny život. Je to len otázkou času, pretože alkohol začína v celom tom súkolí zaberať stále väčšiu úlohu a tie príhody, kedy som ho musel prísť zachraňovať sa stávajú čoraz častejšie. Viem, že závislosti sa samé od seba len tak nezlepšia. Buď s nimi aktívne bojujete, alebo ich priživujete. A práve teraz otec nerobí ani jedinú prekliatu vec, aby s tou zasranou vecou bojoval.

Otvorím fľaštičku s práškami a vysypem si pilulky do dlane, začnem ich počítať.

„Owen?“ Zašomre otec. Nadvihne sa do sedu. Pohľad upiera na prášky v mojej ruke, viac sa sústredí na to, čo sa chystám urobiť než na to, že ma prepustili skôr.

Položím prášky vedľa seba na stolík. Zopnem ruky a dám si ich medzi kolená, usmejem sa na otca.

„Nedávno som stretol jedno dievča.“

Otcov výraz hovorí za všetko. Je úplne zmätený.

„Volá sa Auburn.“ Postavím sa a prejdem ku krbovej rímse. Pozriem sa na poslednú rodinnú fotku, ktorú sme vyfotili. Bolo to viac ako rok pred tou nehodou. Nenávidím, že poslednú spomienku na to ako vyzerajú mám práve z nej. Chcem v mysli vydolovať nejaké novšie spomienky, ale pamäť bledne oveľa rýchlejšie než fotografie.

„To je dobre, Owen,“ zamumle otec. „Ale už je po polnoci. Mohli by sme si o tom pohovoriť zajtra?“

Vrátim sa tam, kde sedí, ale tentoraz si nesadnem. Namiesto toho pozerám dole na neho. Pozerám na muža, ktorý bol kedysi mojim otcom.

„Veríš v osud, oci?“

Zamrká.

„Kým som ju neuvidel, ani ja som neveril. Ale všetko sa zmenilo v okamihu, keď mi povedala svoje meno.“

Skôr než pokračujem, na sekundu sa hryziem zvnútra do líca. Chcem mu dať čas, aby vstrebal všetko, čo mu poviem. „Má rovnaké prostredné meno ako ja.“

Nadvihne jedno obočie nad krvou podliatym okom. „To, že má niekto rovnaké prostredné meno ešte neznamená, že je to osud, Owen. Ale som šťastný, že ty si šťastný.“

Otec si pretrie tvár, stále nechápe prečo som tu. Je mi jasné, že sa nestáva často, aby syn zobudil otca niekedy po polnoci z drogového opojenia len kvôli blúzneniu o nejakom dievčati.

„Vieš čo je na nej to najlepšie?“

Otec pokrčí ramenami. Viem, že má na jazyku, aby som si dal odpich, ale ešte aj on vie, že poslať niekoho do riti po tom ako strávil mesiac v base, nie je zrovna najvhodnejšie.

„Má syna.“

To ho trošku preberie. Pozrie sa na mňa. „Je tvoj?“

Na to neodpoviem. Keby dával pozor, počul by ako som povedal, že som ju stretol len nedávno. Tak či tak, oficiálne som ju stretol až nedávno.

Sadnem si pred neho. Pozerám sa mu priamo do očí. „Nie. Nie je môj. Ale ak by bol, garantujem ti, že by som ho nikdy nedostal do pozície, do akej si ma dostal za posledné roky ty.“

Otcov pohľad padne na podlahu. „Owen...,“ povie. „Nikdy som ťa nežiadal, aby----„

„Nikdy si nepovedal nie!“ Kričím. Znova sa postavím, pozerám dole  na neho. Nikdy som k nemu necítil takú zlosť ako práve teraz. Nepáči sa mi to.

Schmatnem fľaštičku s pilulkami a prejdem do kuchyne. Vysypem ich do umývadla a otočím kohútikom. Keď sú všetky tabletky preč, zamierim do jeho pracovne. Počujem ako ide za mnou, keď si uvedomí čo robím. „Owen!“ Vrieska.

Viem, že okrem tých, čo som mu bol schopný zohnať ja, mal aj nejaké legálne predpísané recepty. Takže prejdem okolo jeho pracovného stola a otvorím zásuvku. Nájdem ďalšiu poloprázdnu fľaštičku s tabletkami. Viem, že sa ma nepokúsi zastaviť fyzicky, takže sa postaví stranou, zatiaľ čo ma prosí, aby som to nerobil.

„Owen, dobre vieš, že ich potrebujem. Vieš čo sa stane, ak si ich nevezmem.“

Tento krát ho nepočúvam. Začínam ich sypať do drezu, zatiaľ čo s ním bojujem.

„Potrebujem ich!“ Vrieska stále znova a znova, snaží sa ich uchmatnúť, zatiaľ čo miznú dole v odtoku. Vlastne sa mu jednu podarí chytiť medzi prsty a vhodiť si ju do úst. Bolí ma z toho žalúdok. Keď je zúfalý a slabý, vôbec nevyzerá ako človek.

Keď sú prášky fuč, otočím sa k nemu. Hanbí sa tak strašne, že sa na mňa ani nepozerá. Klesne lakťami na linku a hlavu si vloží do dlaní. Priblížim sa k nemu o krok, opriem sa o linku, keď  mu pokojne poviem.

„Sledoval som ju so svojim synom. Videl som, čo pre neho obetovala,“ poviem. „Videl som, čo všetko je rodič ochotný urobiť, aby dieťaťu zabezpečil ten najlepší život, aký mu len môže dať. A keď som ju videl s ním, myslel som na teba a na seba a ako veľmi sme v prdeli, oci. Sme v prdeli od tej noci a odvtedy každý jeden okamih. Jediná vec, ktorú som chcel bolo, aby ti bolo lepšie. Ale nebolo. Len sa to zhoršovalo a ja už tu nemôžem len tak sedieť a byť toho súčasťou. Zabíjaš sa a ja už viac nedovolím, aby vina za to, že ťa vidím trpieť ospravedlňovala veci, ktoré už viac pre teba robiť nebudem.“

Otočím sa a zamierim ku vchodovým dverám, ale nie skôr ako si so sebou vezmem fotku z krbu. Miniem ho a vyjdem z dverí.

„Owen, počkaj!“

Skôr než zostúpim po schodoch, zastavím sa a pozriem sa mu do tváre. Stojí vo dverách, čakám, že bude na mňa znova kričať. V momente, keď zbadám jeho mŕtve oči, vina sa mi naspäť vsiakne do duše.

„Počkaj,“ povie znova.

Netuším, či vie o čo ma žiada. Vie len to, že túto moju stránku ešte nikdy predtým nevidel.

Tú odhodlanú stránku.

„Nemôžem čakať, oci. Čakal som celé roky. Už mi nezostalo nič iné na rozdávanie.“

Otočím sa a odídem od neho.