Confess - 13. kapitola

Překlad: Yogi_22

Auburn

Jeho bozky sú plné presvedčenia, ospravedlnenia a hnevu. To všetko je nejako zabalené do nehy. Keď sa nám stretnú jazyky, je to chvíľková úľava od nášho rozlúčenia. Obaja potichu vydychujeme, pretože presne takto nejako by mali byť bozky cítiť. Z pocitu jeho pier na mojich sa mi podlamujú kolená. Bozkávam ho naspäť, hoci viem, že tieto bozky nebudú viesť nikam. Nič nechcem dávať do poriadku. Voči žiadnej z jeho krívd by to nebolo správne, ale takisto viem, že by to mohlo byť naposledy, čo sa takto cítim a nechcem sa o to pripraviť.

Omotá okolo mňa ruky, jednu mi zapletie do vlasov. Zakloní mi hlavu, mám dojem, že sa snaží zapamätať si každý kúsoček toho aké to je, keď sa bozkávame, pretože vie, že keď skončíme, je to všetko, čo mu zostane. Len spomienka na to.

Predstava, že by to mohlo byť iba na rozlúčku ma nahnevá. Najprv mi dal nádej a potom dovolil, aby mi ju zobralo Treyovo priznanie.

Bozky medzi nami sa rýchlo premenia na bolestivé, a to nie vo fyzickom zmysle slova. Čím viac sa bozkávame, tým viac si uvedomujem, čo strácame, a to bolí. Desí ma predstava, že som zrejme stretla jedného z mála ľudí na svete, vďaka ktorému sa cítim takto a už sa ho aj musím vzdať.

Som taká unavená vzdávať sa vecí, ktoré vo svojom živote chcem.

Odtiahne sa a pozrie sa na mňa s bolestným výrazom. Odtiahne mi ruku z hlavy a položí mi ju na líce, prstom mi prejde po spodnej pere. „Už teraz to bolí.“

Jeho ústa sa znova stretnú s mojimi, bozkáva ma tak mäkko, akoby sa mojich pier dotýkal zamat. Pomaly pohne hlavou, pokým nemá ústa pri mojom uchu. „Je toto ono? To ako to skončí?“

Prikývnem, hoci je to posledná vec, ktorú chcem urobiť. Ale toto je vážne koniec. Aj keby dostal možnosť kompletne zmeniť svoj život, jeho minulosť stále ovplyvní môj vlastný život.

„Niekedy druhé šance nedostávame, Owen. Niekedy sa veci proste skončia.“

Zamračí sa. „My sme ale nedostali ani len prvú šancu.“

Chcem mu povedať, že to nie je moja vina, že je to jeho vina, ale dobre viem, že on to vie. Nežiada ma, aby som mu dala ďalšiu šancu, jednoducho je len naštvaný, že už je po všetkom.

Dlaňami zatlačí proti preskleným dverám za mnou, chytí ma tak do pasce vlastnými rukami.

„Je mi to ľúto, Auburn,“ povie. „Vo svojom živote sa musíš vysporiadať s množstvom vecí a ja ti to rozhodne nechcem sťažovať ešte viac.“ Pobozká ma na čelo a potom zatlačí do dverí. O dva kroky ustúpi a jemne prikývne. „Chápem to. A je mi to fakt ľúto.“

Nedokážem ten výraz v jeho očiach zvládnuť, ani prijať jeho slová. Siahnem za seba a odomknem dvere, potom sa otočím a odídem.

Počujem ako sa za mnou zatvorili dvere, stal sa z toho môj najneobľúbenejší zvuk na svete. Ruku v päsť si priložím na srdce, pretože presne tam cítim to, o čom mi hovoril, že cíti, keď sa mu za niekým cnie. Nerozumiem tomu, pretože som ho stretla len pred pár týždňami.

„Existujú ľudia, ktorých stretneš a potom spoznáš a potom existujú ľudia, ktorých stretneš a už ich poznáš.“

Je mi jedno, ako dlho ho poznám. Je mi jedno, či mi klamal. Dovolím si byť smutná a ľutovať sa, pretože aj napriek tomu, čo v minulosti urobil, vďaka nikomu som sa ešte necítila tak, ako som sa dnes cítila vďaka nemu. Vďaka nemu som sa cítila hrdá na seba ako na matku. A to, že sa s ním budem musieť rozlúčiť, rozhodne stojí za tých niekoľko sĺz. Nedovolím si cítiť sa previnilo za to, že budem kvôli tomu plakať.

Už som na polceste domov a práve si utieram posledné slzy, ktoré som si dovolila preliať nad našou rozlúčkou, keď vedľa mňa zastaví auto, pomaly okolo mňa prechádza. Pozriem sa naň kútikom oka, okamžite zbadám, že je to policajné auto. Prestanem kráčať, keď dá Trey dole okno a vykloní sa zo sedadla.

„Nastúp si, Auburn.“

Nehádam sa. Otvorím dvere a vleziem dnu, šoféruje smerom k môjmu bytu. Nepáči sa mi, čo z neho práve teraz sála. Neviem, či sa totiž správa ako žiarlivý priateľ alebo prehnane ochranársky brat. Technicky, ale nie je ani jedno z toho.

„Bola si práve teraz v jeho ateliéri?“

Civím cez okno a premýšľam ako by som mala odpovedať. Ak poviem nie, bude vedieť, že klamem a ja potrebujem, aby mi Trey veril. Zo všetkých ľudí na svete potrebujem, aby práve Lýdia a Trey videli, že všetko čo robím, robím pre AJa.

„Áno. Dlhuje mi nejaké peniaze.“

Počujem ako si sťažka povzdychne, ako sa nadychuje a vydychuje. Nakoniec prejde na stranu jednej ulice a auto zaparkuje v parku. Nechcem sa pozerať priamo na neho, ale vidím ako si rukou zakryl ústa, frustrovaný stíska sánku. „Práve som ti povedal, že je nebezpečný, Auburn.“ Pozerá sa priamo na mňa. „Čo si už načisto blbá?“

Naozaj viem zvládnuť len toľko, koľko môžem. Otvorím dvere, vystúpim a zabuchnem za sebou. Skôr ako spravím tri kroky, stojí priamo predo mnou.

„Nie je nebezpečný, Trey. Je len závislý. A medzi nami o nič nejde, len som si chcela vziať peniaze za to, že som pracovala u neho v ateliéri.“

Trey študuje moju tvár, dlhšie než mi je príjemné. Snaží sa zistiť či mu klamem. Vydýchnem a prevrátim oči. „Ak by o niečo išlo, bola by som v jeho ateliéri predsa dlhšie ako len päť minút.“ Prejdem okolo neho a vydám sa smerom k svojmu bytu.

„Bože, Trey. Správaš sa ako keby si mal nejaký dôvod žiarliť.“

Znova stojí predo mnou, núti ma tak zastaviť sa. Niekoľko tichých sekúnd pozerá na mňa. „Ale ja žiarlim, Auburn.“

Okamžite musím prehltnúť ten knedlík, čo sa mi vytvoril v krku. Takisto na neho ďalej pozerám. Čakám, kým vezme späť to, čo povedal, ale neurobí to. Pozerá sa na mňa s ničím iným len s čistou úprimnosťou.

Je to Adamov brat.

Je to AJov strýko.

Nemôžem.

Je to Trey.

Pohnem sa okolo neho a pokračujem v chôdzi. Sme len jeden blok od môjho bytu, takže ma neprekvapí, keď počujem, ako sa ku mne pridá. Kráčam stále ďalej, pokúšam sa spracovať posledné dve hodiny svojho života, ale je to trochu zložitejšie, nakoľko ma špehuje brat môjho mŕtveho priateľa.

Keď sa dostanem ku vchodu, odomknem dvere a otočím sa k nemu tvárou. Treyove oči sú ako ostrie noža, prebodávajú ma, zavŕtavajú sa do mňa. Chcem mu zapriať dobrú noc, keď zdvihne ruku a oprie si ju o zárubňu vedľa mojej hlavy. „Už si o tom niekedy premýšľala?“

Viem presne čo má na mysli, ale zahrám to tak, že o ničom netuším. „A o čom?“

Oči mu padnú na moje pery. „O nás.“

O nás.

O mne a Treyovi.

Úprimne môžem povedať, že nie, nikdy som o tom nepremýšľala. Ale nechcem zraniť jeho city, takže namiesto toho radšej neodpoviem vôbec.

„Dávalo by to zmysel, Auburn.“

Pokrútim hlavou, takmer neústupne. Nechcem vyzerať tak , že som voči tomu imúnna, ale presne tak to aj cítim. „Nedáva to žiaden zmysel,“ odpoviem. „Bol si Adamov brat a si AJov strýko, to by ho len zmiatlo.“

Trey urobí krok dopredu. Mám z jeho blízkosti iný pocit, ako keď sa ku mne priblížil Owen. Z Treyovej blízkosti sa dusím, ako keby som musela preraziť do atmosféry dieru, len aby som sa nadýchla.

„Milujem ho, Auburn. Som jediný, kto pri ňom figuruje v úlohe otca,“ povie. „Žije v mojom dome spolu s mamou a ak by sme sa dali ja a ty dokopy...“

Okamžite sa narovnám. „Dúfam, že nehodláš použiť môjho syna ako zámienku na to, prečo by som s tebou mala chodiť.“ Hnev v mojom hlase ma prekvapí, takže viem, že prekvapí aj Treya.

Rukou si prebehne vlasy, vyzerá, že je v rozpakoch, pretože nevie čo na to povedať. Jeho pohľad sa presunie do chodby, keď sa pokúša nájsť vhodnú odpoveď. „Pozri,“ povie, znova sa mi pozrie do očí. „Nepokúšam sa ho využiť, aby som sa k tebe dostal bližšie. Viem ako to vyznelo. Proste sa len pokúšam povedať...že to dáva zmysel. My dávame zmysel.“

Nereagujem, pretože na všetkom čo povie je niečo pravdy. Lýdia verí Treyovi viac ako komukoľvek inému na svete. A ak by sme sa ja a Trey dali dokopy...

„Popremýšľaj nad tým,“ povie, práve teraz odo mňa odpoveď ešte nechce. „Môžeme ísť na to pomaly a uvidíme, či nám to bude fungovať.“ Odtiahne ruku zo zárubne a cúvne, dáva mi tak priestor, aby som sa mohla nadýchnuť. „Porozprávame sa o tom v nedeľu večer. Teraz potrebujem ísť naspäť do práce. Sľúb mi, že budeš mať zamknuté dvere.“

Prikývnem. Nenávidím, že som prikývla, pretože nechcem, aby si myslel, že súhlasím so všetkým, čo práve povedal.

Ale...proste má pravdu. Žije v tom istom dome ako AJ a Lýdia a jediná vec, ktorú chcem je tráviť so svojim synom viac času. Dostala som sa do bodu, kedy mi je jedno, čo ma bude viac času s AJom stáť, proste to potrebujem. Tak strašne mi chýba.

Nepáči sa mi ale, že vôbec zvažujem jeho ponuku. K Treyovi necítim ani len zlomok toho, čo som cítila k Adamovi. Nemôžem to dokonca ani porovnať s tým, čo cítim k Owenovi.

Ale má pravdu. Keby som bola s ním, bola by som bližšie aj k AJovi. A k AJovi toho cítim viac než ku komukoľvek alebo čomukoľvek na tomto svete. Urobím čokoľvek, len aby som svojho syna dostala späť.

Nech to už stojí čo chce.

***

Skôr než som sa sem presťahovala, Lýdia ma uistila, že premávka v Dallase nie je taká hrozná. Keď som sa jej opýtala ako dlho mi bude trvať, kým sa dostanem od svojho potenciálneho bytu do jej domu, povedala: „Oh, je to menej ako desať míľ.“

Akosi zabudla spomenúť, že desať míľ v Dallase sa rovná dobrej 45 minútovej jazde taxíkom. Väčšinu dní nevypadnem z práce skôr ako o siedmej večer. Kým sa taxíkom dostanem k nej, AJ je už v posteli. Z tohto dôvodu nechce, aby som ho navštevovala cez týždeň. „Potom si neoddýchne,“ vraví.

Takže nedeľné večere a akýkoľvek iný deň v týždni, keď ju prehovorím, aby mi dovolila prísť, je všetko čo dostanem, aby som bola so svojim synom. Samozrejme, že tie nedeľné stretnutia naťahujem tak dlho ako len môžem. Niekedy sa ukážem už na obed a neodídem, kým nejde do postele. Viem, že ju to vytáča, ale mne je to fakt u riti. Je to môj syn, takže by som ju nemala žiadať o dovolenie navštíviť ho.

Dnes som s ním strávila mimoriadne dlhý deň, milovala som z toho každú jednu sekundu. Hneď ako som sa ráno zobudila, osprchovala som sa a vzala si taxík. Bola som tam už po raňajkách a AJ sa odo mňa nepohol ani na krok. Hneď potom ako sme sa navečerali, preniesla som ho na gauč a v polovici rozprávky mi zaspal v náručí. Zvyčajne sa postarám o riad a poupratujem, ale tento krát som sa neponúkla. Dnes večer chcem len držať svojho malého chlapčeka, kým spí.

Neviem, či sa Trey snaží dokázať, aký môže byť rodinne založený, alebo ho teraz vidím v trochu inom svetle, ale vzal to na seba a celú kuchyňu upratal sám. Podľa zvukov, ktoré počujem zrejme zapol umývačku riadu.

Pozriem sa hore, keď sa objaví vo dverách. Oprie sa o zárubňu a pri pohľade na to, ako sa k sebe túlime na gauči sa usmeje.

Chvíľu nás len ticho pozoruje, až pokým sa neobjaví Lýdia a ten pokojný okamih nenaruší. „Dúfam, že nebude spať dlho,“ povie s pohľadom upretým na AJa v mojom náručí. „Keď ho necháš zaspať takto skoro, zobudí sa uprostred noci.“

„Zaspal len pred pár minútami,“ poviem jej. „Bude v poriadku.“

Sadne si na kreslo vedľa gauča a pozrie sa na Treya, ktorý stále stoji vo dverách. „Pracuješ dnes večer?“ Opýta sa ho. Trey prikývne a narovná sa.

„Jo. Vlastne už pomaly musím ísť,“ povie. Pozrie sa na mňa. „Chceš, aby som ťa hodil domov?“

Pozriem sa dole na AJa vo svojom náručí, ani náhodou ešte nie som pripravená odísť, ale netuším, čo mám urobiť so spiacim AJom. Zbierala som odvahu, aby som sa Lýdii opýtala na našu dohodu a dnes večer sa zdá, že je na to vhodný čas. „Vlastne som dúfala, že pred tým než pôjdem, porozprávam sa o niečom s tvojou mamou,“ poviem Treyovi.

Cítim ako sa na mňa Lýdia pozrie, ale ten pohľad jej neoplatím. Človek by si myslel, že po tak dlhom čase čo s ňou žijem, by som z nej nemala byť vydesená, no je ťažké nebáť sa niekoho, kto má tú moc, že v rukách drží jedinú vec, ktorú v živote chcete.

„Nech je to čokoľvek, Auburn, môže to počkať,“ povie Lýdia. „Ja som vyčerpaná a Trey potrebuje ísť do práce.“

Rukou prebehnem AJovi po vlasoch. Má vlasy po otcovi. Mäkké a jemné ako hodváb.

„Lýdia,“ poviem ticho. Pozriem sa na ňu, mám stiahnutý žalúdok a srdce až v krku. Zakaždým, keď sa s ňou o tom pokúšam rozprávať, uzemní sa, ale tentoraz sa odbiť nenechám. „Chcem s tebou prebrať opatrovníctvo. A naozaj by som uvítala, ak by sme si o tom pohovorili ešte dnes večer, pretože má zabíja, že ho nevídam tak často, ako som zvykla.“

Keď som s nimi žila v Portlande, videla som ho každý deň. Vtedy opatrovníctvo nebol až taký problém. Nakoľko som každý deň prišla zo školy a bola som v tom istom dome ako môj syn. A hoci má Lýdia vždy posledné slovo čo sa týka AJovej výchovy, stále sa cítim ako jeho matka ja. A vzhľadom na to, že ho vzala a pred niekoľkými mesiacmi sa presťahovala do Dallasu, mám pocit, že som tá najhoršia matka na svete. Nikdy sa poriadne nedostanem k tomu, aby som ho videla. Zakaždým, keď s ním hovorím cez telefón, hneď ako zavesím sa vždy rozplačem. Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že tú priepasť medzi nami vytvára úmyselne.

„Auburn, vieš dobre, že si tu kedykoľvek vítaná, aby si ho videla.“

Pokrútim hlavou. „A o to práve ide,“ poviem jej. „Že nie som.“ Hlas mám slabý, neznášam, že práve teraz zniem ako decko. „Nepáči sa ti, keď ho navštevujem cez týždeň a ani mi nedovolíš, aby u mňa v noci prespal.“

Lýdia prevráti oči. „Z dobrých dôvodov,“ povie. „Ako mám veriť ľuďom, ktorých si pustila do svojho bytu? Ten posledný, ktorého si mala vo svojej spálni je odsúdený zločinec.“

Pohľad mi padne na Treya, okamžite sa odo mňa odvráti. Dobre vie, že povedať jej o Owenovej minulosti len vložilo klin medzi AJa a mňa. Musí na mojej tvári vidieť ako sa hnevám, pretože vojde do obývačky. „Ja uložím AJa do postele,“ povie. Prinajmenšom som mu vďačná aspoň za toto. AJ sa rozhodne nepotrebuje prebrať a vypočuť si konverzáciu, ktorá sa okolo neho práve odohráva. Podám AJa Treyovi, otočím sa a tento krát pozerám priamo na Lýdiu.

„Nedovolila by som mu, aby zostal v tom istom byte spolu s AJom,“ poviem na svoju obranu. „Ani by u mňa nebol, keby som vedela, že mi prinesieš AJa.“

Pery má stisnuté k sebe, oči zúži do úzkych štrbín v nesúhlase. Neznášam ako sa na mňa pozerá.

„O čo ma vlastne žiadaš, Auburn? Chceš, aby tvoj syn prespával v tvojom byte? Chceš sa tu ukázať každú noc predtým ako má ísť do postele a rozrušiť ho až do takej miery, že nebude chcieť ísť spať?“ Postaví sa, je podráždená. „Vychovávala som ho od narodenia, takže odo mňa nemôžeš čakať, že budem súhlasiť s tým, aby sa motal okolo úplných cudzincov.“

Takisto sa postavím. Nebude sa nado mnou týčiť, aby som sa cítila horšie. „MY sme ho vychovávali od narodenia, Lýdia. Vždy som tam bola. Je to môj syn a ja som jeho matka. Nemala by som si pýtať nijaké dovolenie, ak s ním chcem tráviť čas.“

Lýdia na mňa pozerá, nádejam sa, že moje slová pochopí a prijme. Sama musí vidieť, aká je neférová.

„Auburn,“ povie, na tvár si nasadí falošný úsmev. „Už predtým som deti vychovala, takže veľmi dobre viem, aké dôležité sú pre vývoj dieťaťa rutina a plánovanie. Ak ho chceš navštíviť, je to úplne v poriadku. Ale budeme musieť popracovať na fixnom rozvrhu, takže by to na neho nemalo negatívny dopad.“

Rukami si pošúcham tvár, snažím sa tak zmierniť frustráciu, ktorú cítim. Vydýchnem a pokojne si založím ruky vbok. „Negatívny dopad?“ Poviem. „Aký môže mať na neho negatívny dopad, ak ho bude každú noc ukladať do postele jeho vlastná matka?“

„Potrebuje stabilitu, Auburn---„

„To je to, čo sa mu snažím dať ja, Lýdia!“ Poviem nahlas. Akonáhle zdvihnem hlas, zastavím sa. Nikdy som na ňu nezvýšila hlas. Ani jediný krát.

Trey sa vráti do izby a Lýdia sa pozrie od neho ku mne. „Nech ťa Trey odvezie domov,“ povie. „Už je neskoro.“

Ani sa nerozlúči, alebo sa neopýta, či sme už tento rozhovor dokončili. Odíde z izby ako keby práve povedala všetko čo chcela, bez ohľadu na to či som už skončila alebo nie.

„Ugh!“ Zastonám, som totálne nespokojná s tým, akým smerom sa uberal tento rozhovor. Nielenže som jej nepovedala, že chcem, aby som mnou môj syn žil, ale nebola som ani len schopná predniesť niečo vo svoj prospech. Vždy nadhodí len „stabilitu“ a „rutinu“ ako keby som sa ho snažila vytiahnuť o polnoci z postele, aby mohol každú noc vyjedať palacinky. Všetko čo chcem je vidieť svojho syna viac ako mi ona dovoľuje. Mala by byť vďačná za to, že sa chcem zastať svojej úlohy matky. Takisto som si istá, že existujú ľudia, ktorým sú rodičia ich vnúčat úplne ukradnutí.

Zo zamyslenia ma vytrhne Treyovo uchechtnutie. Pozriem sa na neho, na tvári má úsmev. Nikdy v živote som nikomu nechcela tak strašne vraziť a zmazať úsmev z jeho tváre. Ak existuje nejaký nevhodný čas, kedy sa smiať, je to rozhodne práve teraz a ja nenávidím, že som toho svedkom.

Vidí, že ma jeho smiech nepobavil, ale nesnaží sa ho zakryť. Pokrúti hlavou, prejde si ku skrini po svojej veci. „Práve si kričala na moju mamu,“ povie. „Wow.“

Pozerám na neho, zatiaľ čo si pripevňuje puzdro k policajnej uniformne. „Som rada, že ťa moja situácia pobavila,“ poviem rozhodne. Prejdem okolo neho prednými dverami von. Keď sa dostanem k jeho autu, vkĺznem dnu a zabuchnem dvere. Akonáhle som sama v tme, rozplačem sa.

Dovolím si poriadne plakať, pokým neuvidím ako sa o niekoľko minút neskôr blíži z domu Trey. Okamžite prestanem plakať a utriem si oči. Keď je v aute a dvere sú zatvorené, pozerám sa cez okno. Je mu jasné, že nemám náladu na rozprávanie.

Myslím, že mu došlo, že ma nasral, pretože po celú cestu ku mne domov nepovie ani slovo. A aj keď cestou domov nie je žiadna premávka, 20 minút je poriadne dlhá jazda, keď je v aute ticho.

Keď zastane pri mojom byte, vystúpi z auta a nasleduje ma dnu do budovy. Keď sa dostane k mojim dverám, som stále nasraná, ale zmarí môj útek do bytu bez toho, aby som sa s ním rozlúčila, keď ma vezme za plece a otočí ma k sebe.

„Prepáč,“ povie. „Nesmial som sa na tvojej situácii, Auburn.“ Pokrútim hlavou, cítim ako sa mi v sánke usadzuje napätie. „Ja len...neviem. Ešte nikto na moju matku nekričal a zdalo sa mi to proste vtipné.“ Podíde ku mne o krok bližšie a oprie sa rukou o zárubňu. „V skutočnosti,“ povie, „Vlastne mi to prišlo tak trochu sexy. Nikdy predtým som ťa naštvanú nevidel.“

Okamžite pozriem na neho. „To myslíš naozaj vážne, Trey?“ Prisahám Bohu, že ak existovala niekedy šanca, že by mi pripadal atraktívny, týmto komentárom to úplne zničil.

Zatvorí oči a o krok ustúpi. Ruky podrží pred sebou na znak kapitulácie. „Nechcel som tým nič naznačiť,“ povie. „Bol to len kompliment. Ale evidentne nie si v nálade na komplimenty, takže to možno skúsime inokedy.“

Jeho odchod uvítam rýchlym odmávnutím, keď sa otočím a zatvorím za sebou dvere. Urobím len pár krokov, keď začujem ako na mňa Trey volá spoza dverí.

„Auburn,“ povie ticho. „Otvor dvere.“

Pretočím oči, ale prejdem ku dverám a otvorím ich. Stojí vo dverách so založenými rukami na hrudi. Výraz sa mu zmenil na ľútostivý. Hlavu si oprie o zárubňu, a mne to pripomenie tú noc, kedy tu stál presne v rovnakej póze Owen. Oveľa viac sa mi páčilo, keď tu stál Owen.

„Porozprávam sa s mamou,“ povie Trey. Pri týchto slovách sa zastavím a naozaj mu venujem plnú pozornosť. „Máš pravdu, Auburn. Mala by si s AJom tráviť viac času a ona ti to len sťažuje.“

„Porozprávaš sa s ňou? Vážne?“

Príde o krok bližšie, až pokým nestojí priamo vo dverách. „Tým predtým som ťa nechcel nahnevať,“ povie. „Len som sa snažil, aby si sa cítila lepšie, ale tipujem, že som na to šiel nesprávne. Nehnevaj sa, okay? Neviem, či by som to zvládol, ak by si bola na mňa naštvaná.“

Prejdem jeho ospravedlnenie a pokrútim hlavou. „Nie som na teba nahnevaná Trey. Ja len...“ Pomaly sa nadýchnem a vydýchnem. „Tvoja matka má ten dar ma niekedy neskutočne vytočiť.“

Chápajúco sa usmeje. „Viem presne čo tým myslíš,“ povie. Odtiahne sa od zárubne a nakukne do chodby. „Musím bežať do práce. Porozprávame sa neskôr, okay?“

Prikývnem a naozaj sa na neho usmejem. Už len skutočnosť, že je ochotný porozprávať sa kvôli mne s Lýdiou stojí za jeden alebo dva úsmevy. O pár krokov cúvne, otočí sa a odíde. Keď zmizne za rohom, zatvorím za ním dvere. Keď sa otočím, srdce mi takmer vyskočí z hrude, keď zbadám ako len pár krokov odo mňa stojí Emory.

Drží mačku.

Veľmi povedome vyzerajúcu mačku.

Ukážem na mačku-Owena. „Čo...“ Spustím ruku totálne zmätená. „Ako?“

Pozrie sa dole na mačku a pokrčí plecami. „Asi pred hodinou sa tu zastavil Owen,“ povie. „Nechal ti tu toto aj s odkazom.“

Pokrútim hlavou. „Nechal tu svoju mačku?“

Otočí sa a prejde priamo do obývačky. „A odkaz. Povedal, že ty už budeš vedieť kde ho máš hľadať.“

Vojdem do svojej izby a okamžite si kľaknem, vleziem do stanu. Na jednom z vankúšov je zložený kúsok papiera. Zodvihnem ho, ľahnem si a potom ho otvorím.

Auburn,

viem, že od teba zrejme žiadam veľa, keď sa máš postarať o Owena, ale nikoho iného nemám. Môj otec je na mačky alergický, čo je aj dôvod prečo som Owena doniesol v prvom rade sem. Harrison nebude v meste až do utorka, ale ak to budeš potrebovať, môžeš ho odniesť tam.

Viem, že som to už povedal veľakrát, ale vážne mi to je ľúto. Zaslúžiš si niekoho, kto ti dá to čo potrebuješ a práve teraz ten niekto nie som ja. Keby som bol vedel, že sa jeden deň ukážeš pred mojimi dverami, všetko by som urobil inak.

Všetko.

Prosím, nedovoľ nikomu, aby si cítila, že si niečo menej, než si.

Dávaj na seba pozor.

P.S.: Viem, že raz niekomu dovolíš, aby použil tvoju toaletu. Len mi urob láskavosť a odprac niekam tie rozkošné mydielka v tvare mušlí. Myšlienka na to, že niekto iný tieto mydielka miluje rovnako ako ja, je na mňa proste príliš.

P.P.S.: Stačí, keď budeš Owena kŕmiť raz denne. V pohodičke sa tak udrží nažive. Vopred ti ďakujem, že sa o ňu postaráš, bez ohľadu na to ako dlho to bude. Viem, že bude v dobrých rukách, pretože som ťa videl v úlohe matky a si v tom čertovsky dobrá.

Owen

Prekvapia ma slzy, ktoré mi padajú dolu po lícach. Zložím papier a okamžite vyjdem z izby. Keď míňam Emory v obývačke, vezmem jej mačku-Owena z rúk a zoberiem ju do svojej spálne. Zatvorím za sebou dvere a pritúlim sa s ňou v posteli. Ľahne si vedľa mňa, ako keby bola presne na to určená.

Veľmi rada sa o ňu postarám ako dlho bude Owen potrebovať. Pretože takýmto spôsobom som s ním v spojení. A z nejakého dôvodu mám pocit, že toto spojenie s Owenom potrebujem, pretože, keď na neho myslím, v hrudi ma bolí o niečo menej.