Confess - 11. kapitola

Překlad: Yogi_22

Auburn

Počujem ako sa odzipsuje sieťka a potom zacítim na pleci ruku, po nej nasleduje rameno, ktoré mi vkĺzne pod vankúš. Owen ma k sebe pritiahne. Okamžite sa chcem odtiahnuť, no v tom istom momente si uvedomím, že sa v jeho náručí cítim príjemne. Zatvorím oči a čakám, kým mi položí otázky. Ja si tu budem zatiaľ len tak ležať a užívať si to pohodlie, pokým ho nedobehne zvedavosť.

Rukou mi prebehne tam a späť po ramene, jemne ma hladká. Po niekoľkých minútach ticha nájde moje prsty a vkĺzne mi do dlane.

„Keď som mal šestnásť,“ povie potichu, „moja mama a starší brat zomreli pri autonehode. Ja som šoféroval.“

Stisnem k sebe viečka. Nedokážem si to ani len predstaviť. Odrazu sa mi moje problémy vôbec nezdajú také hrozné.

„Otec bol potom niekoľko týždňov v kóme. Po celý ten čas som bol pri ňom. Nie preto, že som chcel byť tam, keď sa preberie, ale pretože som nevedel kam inam ísť. Náš domov bol totiž prázdny. Moji kamaráti pokračovali vo svojich životoch, takže po pohrebe som ich ledva videl. Mal som príbuzných, ktorí na začiatku prichádzali, ale aj to časom skončilo. Na konci toho prvého mesiaca sme to boli už len ja a otec. A ja som sa bál, že ak zomrie aj on, už nebudem mať dôvod prečo žiť.“

Pomaly sa otočím a pozriem sa na neho. „Čo sa stalo?“

Owenove prsty sa dotknú môjho čela a zhrnú mi vlasy. „Samozrejme to prežil,“ povie potichu. „Prebral sa presne na mesačné výročie tej autonehody. Najprv som bol šťastný, že bol v poriadku, ale potom ma dostihla realita toho, že mu musím povedať čo sa stalo. Z toho dňa, kedy sa stala tá nehoda si totiž nič nepamätal, od toho momentu si nepamätal vôbec nič. A keď som mu musel povedať, že mama a Carey zomreli, videl som to. Videl som ako mu z očí vyprchal život. Od tej noci, kedy sa to stalo, sa už naspäť nevrátil.“

Zotriem si z očí slzy. „To je mi ľúto,“ poviem mu.

Pokrúti hlavou, ako keby nepotreboval moju úprimnú sústrasť. „Nech ti nie je.“ povie mi. „Nie je to niečo, čo si vyčítam. Tá dopravná nehoda nebola moja vina. Samozrejme, že mi chýbajú a bolí to každý boží deň, ale takisto viem, že život musí ísť ďalej. A veľmi dobre viem, že ani mama ani Carey by nechceli, aby som ich smrť vyčítal.“

Prstami mi jemne prejde tam a späť po sánke. Pozerá sa mi priamo do očí. Díva sa mi za hlavu, nad hlavu, uvažuje.

„Niekedy mi chýbajú tak strašne, až to bolí priamo tu,“ povie, ruku v pästi si priloží na hruď. „Mám pocit akoby mi niekto poriadne žmýkal srdce silou celého prekliateho sveta.“

Prikývnem, pretože presne rozumiem ako to myslí. Cítim sa tak vždy, keď myslím na AJa a skutočnosť, že so mnou nežije.

„Zakaždým, keď to v hrudi pocítim, začnem premýšľať o veciach, ktoré mi na nich chýbajú najviac. Napríklad mama a spôsob, akým sa na mňa usmievala. Pretože bez ohľadu na to, kde sme boli, alebo čo sme robili, vďaka jej úsmevu som sa vždy cítili príjemne. Mohli sme byť aj uprostred vojny a všetko čo by musela spraviť by bolo kľaknúť si a pozrieť sa na mňa očami plnými úsmevu. A to by odnieslo všetok strach a obavy, ktoré by som mal. A nejako sa jej darilo usmievať sa aj počas zlých dní, aj keď sa práve na usmievanie necítila. Pretože jej nezáležalo na ničom inom len na mojom šťastí. A toto mi chýba. Niekedy mi to chýba tak strašne, že jediné vďaka čomu sa cítim lepšie je, keď ju namaľujem.“

Zasmeje sa popod nos. „Už mám schovaných tak dvadsať obrazov svojej matky. Je to trochu desivé.“

Smejem sa spolu s ním, ale keď vidím ako veľmi miloval svoju mamu, do hrude sa mi naspäť vráti bolesť. Môj smiech sa premení na zamračenie. Zaujímalo by ma, či sa kvôli mne cítil niekedy takto aj AJ, pretože práve teraz mu nie som schopná byť takou matkou, akou chcem byť.

Owen mi vezme tvár do rúk a vážne mi pozrie do očí. „Videl som ako sa na neho dívaš, Auburn. Videl som ako sa na neho usmievaš. Usmievala si sa na neho rovnako, ako sa na mňa zvykla usmievať moja mama. Je mi jedno, čo si tá žena myslí o tebe ako o matke. Ja ťa sotva poznám, ale sám môžem cítiť, ako veľmi toho malého chlapca miluješ.“

Zatvorím oči a nechám tie slová presiaknuť každou mojou pochybnou myšlienkou, ktorú som kedy mala, keď prišlo na moje schopnosti ako matky.

Matkou som už dlhšie ako štyri roky.

Štyri.

A za tie štyri roky je Owen prvou osobou, ktorá mi povedala niečo, vďaka čomu sa cítim byť schopná byť dobrou matkou. A hoci viem, že ma sotva pozná a o mojej situácii nič nevie, som presvedčená, že za tými slovami čo povedal si stojí. Už len vďaka tejto jednoduchej skutočnosti, že verí tomu čo povedal, tomu chcem uveriť aj ja.

„Naozaj?“ Opýtam sa potichu. Otvorím oči a pozriem sa na neho. „Pretože niekedy mám pocit, že----“

Preruší ma neústupným pokrútením hlavy. „Nie,“ povie odhodlane. „Síce nepoznám tvoju situáciu a predpokladám, že ak budeš chcieť, aby som o nej vedel, tak mi to povieš, takže sa nebudem musieť pýtať, ale môžem ti povedať čoho som bol svedkom. Že tá žena len využila tvoju neistotu. Nedovoľ jej, aby si sa cítila takto, Auburn. Si dobrá matka. Dobrá matka.“

Unikne mi ďalšia slza, rýchlo odvrátim tvár. Hlboko vo svojom srdci viem, že by som bola dobrá matka, ak by mi na to dala Lýdia šancu. Viem, že to ako sa veci vyvinuli nebola moja vina. Mala som len šestnásť a keď som ho mala, nebola som na to ešte pripravená. Ale nikdy som ani len netušila, aký je to dobrý pocit, keď vo mňa verí aj niekto iný.

Myslela som si, že vďaka AJovi zmizne Owen v momente preč. Myslela som si, že si o mne urobí nesprávny úsudok, keď zistí, že svojho syna nemám v opatere. Ale ani jedna z týchto vecí sa nestala. Namiesto toho využil túto príležitosť, aby ma povzbudil, aby som sa cítila lepšie. Vďaka nikomu som sa takto necítila od toho dňa, kedy Adam zomrel.

Len poďakovanie sa mi nezdá dostatočné, takže namiesto rozprávania sa na neho znova pozriem. Vznáša sa nado mnou, pozerá sa dole na mňa. Zdvihnem ruku a dám mu ju za hlavu, zodvihnem k nemu svoje ústa.

Jemne ho pobozkám a on neurobí nič, čím by ma zastavil, ale ani nič, čím by bozk predĺžil. Proste ho len prijme a pomaly sa nadýchne. Neoddelím od seba pery, ani jeden z nás sa nesnaží, aby bozk pokračoval ďalej. Myslím, že obaja dobre vieme, že tento typ bozku bol viac o „ďakujem ti“, než o „chcem ťa“.

Keď sa odtiahnem, oči má zatvorené a vyzerá presne tak vyrovnane ako sa ja cítim.

Ľahnem si späť na vankúš a sledujem ako pomaly otvorí oči. Na perách sa mu vytvorí úsmev a ľahne si dole vedľa mňa, obaja sa pozeráme na strop stanu.

„Jeho otec bol môj prvý chlapec,“ poviem, vysvetľujem mu svoju situáciu. Je to fajn pocit povedať mu to. Veľa o tom ľuďom nehovorím, ale Owenovi chcem z nejakého dôvodu povedať všetko.

„Keď som mala 15, zomrel. O dva týždne neskôr som zistila, že čakám AJa. Keď to zistili moji rodičia, chceli, aby som ho dala k adopcii. Okrem mňa sa museli postarať o ďalšie štyri deti a už tak bolo dosť ťažké, aby sme všetci mali čo do úst. Neexistoval žiaden spôsob ako by si mohli dovoliť chovať ďalšie dieťa, ale takisto neexistovala žiadna možnosť, že by som sa vzdala vlastného syna. Našťastie prišla Lýdia s kompromisom. Povedala, že ak budem súhlasiť, že len čo sa narodí, ona nad ním získa legálne opatrovníctvo, mohla by som s ňou žiť a pomáhala jej vychovávať ho spolu s ňou. Chcela uistenie, že by som ho nedala k adopcii a ten pocit istoty by jej dalo práve legálne opatrovníctvo. Takisto povedala, že by to bolo jednoduchšie kvôli zdravotnému a sociálnemu poisteniu. A ja som to nespochybňovala. Bola som mladá, netušila som čo niečo z toho vôbec znamená. Vedela som jedine to, že to bola moja jediná záruka, ako som si mohla nechať AJa, takže som to urobila. Podpísala by som čokoľvek, čo by len chcela, aby som mohla byť s ním. Akonáhle sa AJ narodil, úplne mi ho vzala. Nikdy nebola spokojná s ničím, nech som urobila čokoľvek. Vďaka nej som sa cítila nepotrebná a po čase som jej začala veriť. Koniec koncov, ja som bola mladá a ona už predtým deti vychovala, tak som predpokladala, že toho vie viac než ja. V čase, keď som dokončila strednú školu, o všetkom čo sa týkalo jeho, rozhodovala len Lýdia. Jedným z rozhodnutí bolo aj to, že sa s ním chystá zostať, zatiaľ čo ja budem študovať na vysokej.“

Owen nájde moju ruku a pritiahne si ju medzi nás, drží ju. To povzbudzujúce gesto len uvítam, pretože toto je rozhodne ťažké priznanie.

„Namiesto toho, aby som odišla na štvorročné štúdium, rozhodla som sa pre nadstavbu na odbore kaderníčka, pretože to trvalo len rok. Myslela som si, že keď absolvujem a nájdem si vlastné bývanie, nechá ho žiť so mnou. Ale tri mesiace pred dokončením štúdia jej zomrel manžel. Presťahovala sa naspäť do Texasu, aby bola bližšie k druhému synovi Treyovi a môjho syna vzala so sebou.“

Owen si vzdychne. „To je dôvod prečo si sa presťahovala do Texasu? Nemohla si ju zastaviť, aby neodišla z Oregonu?“

Pokrútim hlavou. „Má legálne právo ísť s ním kamkoľvek sa jej zachce. Povedala, že Texas je lepšie miesto pre výchovu dieťaťa a ak chcem pre AJa to najlepšie, tak sa tam po absolvovaní štúdia presťahujem. Posledná hodina sa mi skončila v piatok o 17-tej, za menej ako 24 hodín som sa presťahovala do tohto bytu.“

„A čo tvoji rodičia?“ Povie. „To nemohli urobiť nič, aby tomu zabránili?“

Potrasiem hlavou. „Moji rodičia ma v mojich rozhodnutiach podporujú, ale nemajú záujem sa do nich pliesť. Odkedy som sa od nich odsťahovala a presťahovala sa k Lýdii, keď som bola tehotná, s AJom nemajú nijaký blízky vzťah. Okrem toho majú aj bez toho dosť starostí. Mala by som z toho len zlý pocit, keby som im povedala, ako sa ku mne Lýdia správa, pretože by sa cítili previnilo za to, že mi dovolili pred všetkými tými rokmi presťahovať sa.“

„Takže len predstieraš, že je všetko v poriadku?“

Pozriem sa na neho a prikývnem, mám trochu obavy, čo môžem zhliadnuť v jeho očiach.

Opovrhnutie? Sklamanie? Keď sa nám stretnú oči, ani jednu z týchto vecí tam nevidím. Vidím sympatie a možno trochu hnevu.

„Je v pohode, ak poviem, že Lýdiu nenávidím?“

Usmejem sa. „Ja ju takisto nenávidím,“ poviem rýchlo spolu so smiechom. „Ale takisto ju aj milujem. Miluje AJa rovnako veľmi ako ja a viem ako on miluje ju. Za to som naozaj vďačná. Ale ak by som vtedy vedela ako to skončí, nikdy by som sa v prvom rade nevzdala legálneho opatrovníctva. Myslela som si, že mi chce pomôcť, ale teraz si uvedomujem, že len využíva AJa k tomu, aby jej nahradil syna, ktorého stratila.“

Owen sa prevalí na mňa, pokým nepozerám priamo na neho a on dole na mňa. „Dostaneš ho naspäť,“ povie. „Neexistuje žiaden dôvod, prečo by ti súd nechcel zveriť svojho vlastného syna.“

Jeho kompliment mi vyčarí úsmev na tvári, hoci viem, že sa mýli. „Už som skúmala všetky možnosti. Súd nemá dôvod vziať dieťa niekomu, kto ho má v legálnom opatrovníctve od narodenia, ak na to nemá legitímny dôvod. Lýdia by nikdy nedovolila, aby so mnou žil natrvalo. Jediná možnosť, ktorú môžem urobiť je spraviť čo môžem, aby som ju uchlácholia. Po celý čas šetrila každý jeden cent navyše, aby som mohla zaplatiť právnika, ktoré som si najala, aby mi pomohol. Ale ani to sa mi nezdá nádejné.“

Hlava mu spočíva na jednej ruke, druhú mi položí na tvár. Prstami zľahka cestuje po mojej lícnej kosti, pod jeho dotykom chcem zatvoriť oči. Nejako sa mi ich podarí udržať otvorené, a to aj napriek upokojujúcemu pocitu jeho pokožky na mojom líci.

„Vieš ty čo?“ Povie s úsmevom. „Som si istý, že si práve stanovila moju obľúbenú vlastnosť na človeku.“

Viem, že ho sotva poznám, ale rozhodne nechcem, aby sa v pondelok presťahoval. Mám pocit, že on je jediná dobrá vec, ktorá sa mi stala odkedy som sa presťahovala do Texasu.

„Nechcem, aby si sa presťahoval, Owen.“

Oči mu klesnú, prestane sa na mňa pozerať. Jeho ruka sa mi presunie na plece, očami sleduje neviditeľný vzor, ktorý kreslí prstom.

Vyzerá kajúcne a je to viac než len realita, že fakt odchádza. Kvôli niečomu, čo sa za tým ukrýva je rozrušený. Už to priznanie, čo má na špičke jazyka vidím. Niečo sa snaží zadržať.

„Nedostal si žiadnu prácu,“ poviem. „To nie je dôvod prečo v pondelok odchádzaš, však?“

Stále sa na mňa nepozrie. Nemusí ani odpovedať, pretože jeho mlčanie hovorí za všetko. Aj tak však odpovie. „Nie.“

„Kam naozaj ideš?“

Vidím ako sa zľahka zamračí. Kamkoľvek to už ide, nechce mi to povedať. Bojí sa toho, čo si budem myslieť. Úprimne, bojím sa toho čo budem počuť. Na jeden deň mám už tej negativity dosť.

Konečne zdvihne oči, aby sa stretol s mojimi, vďaka tomu ľútostivému výrazu si želám, aby som to nikdy nenadhodila. Už otvára ústa, aby prehovoril, keď pokrútim hlavou.

„Ešte to nechcem vedieť,“ poviem rýchlo. „Povieš mi to potom.“

„Kedy potom?“

„Po tomto víkende. Nechcem premýšľať nad žiadnymi priznaniami. Nechcem premýšľať nad Lýdiou. Poďme stráviť nasledujúcich 24 hodín vyhýbaním sa našich úbohých existencií.“

Uznanlivo sa usmeje. „Tento nápad sa mi vlastne páči. Veľmi.“

Tento okamih naruší zakručanie v mojom žalúdku. Zovriem si ho v rozpakoch rukami. On sa len zasmeje.

„Ja som tiež hladný,“ povie. Rozopne stan a pomôže mi von, keď mi podáva ruku. „Chceš jesť tu alebo u mňa?“

Pokrútim hlavou. „Nie som si istá, či môžem čakať ďalších 15 blokov,“ poviem, zamierim do kuchyne. „Máš rád mrazenú pizzu?“

Všetko čo robíme je príprava pizze, ale je to to najzábavnejšie čo som robila s mužom odkedy Adam zomrel. Otehotnieť v pätnástich veľmi nenecháva priestor pre spoločenské styky, takže ak poviem, že som len trošku neskúsená bude to slabé slovo. Len pri pomyslení, že sa priblížim k inému mužovi som zvykla byť nervózna, ale Owen má na mňa opačný účinok. Keď som v jeho blízkosti, cítim sa oveľa pokojnejšie.

Moja matka zvykla vravieť, že existujú ľudia, ktorých stretneš a následne spoznáš a potom existujú ľudia, ktorých stretneš a už ich poznáš. Cítim, že ma niečo s Owenom spája. Ako keby sa naše osobnosti navzájom dopĺňali, ako keby sme sa poznali celý život. Až dodnes som netušila ako veľmi som vo svojom živote potrebovala niekoho ako je on. Niekoho, kto by vyplnil tú dieru, ktorú na mojej sebaúcte zanechala Lýdia.

„Ak by si sa tak nemusela hnať za absolvovaním štúdia, čo by si si vybrala namiesto kaderníčky?“

„Čokoľvek,“ vyhŕknem. „Všetko.“

Owen sa zasmeje. Oprie sa o linku vedľa sporáka, ja sedím na linke naproti nemu. „V strihaní vlasov som hrozná. Neznášam počúvať všetky tie problémy ľudí, čo sedia v kaderníckom kresle. Prisahám, že ľudia berú toľko vecí ako samozrejmosť a keď počúvam tie ich ufňukané príbehy, mám z toho len zlú náladu.“

 „Keď si to tak vezmeš, máme v podstate rovnaký druh práce,“ povie Owen. „Ja priznania maľujem a ty ich počúvaš.“

Prikývnem na súhlas, ale takisto mám pocit, že by som mohla vyzerať ako nevďačná osoba. „Existuje pár dobrých zákazníkov. Ľudia, na ktorých sa fakt teším. Myslím, že zasa nie je toľko ľudí, ktorých nemám rada. Skôr mi vadí, že som si musela vybrať niečo, čo som vlastne robiť nechcela.“

Na moment ma študuje. „No, dobrá správa je, že si stále mladá. Môj otec zvykol hovorievať, že životné rozhodnutia nie sú trvalé ako tetovanie.“

„Môžem proti tejto logike vôbec namietať,“ poviem so smiechom. „A čo ty? Vždy si chcel byť umelcom?“

Časovač na rúre vypne, Owen ju okamžite otvorí a skontroluje pizzu. Strčí ju naspäť dnu. Viem, že je to len mrazená pizza, ale nadchne ma, že nad kuchyňou prevzal vládu muž.

Znova sa oprie o linku. „Ja som si nevybral byť umelcom. Myslím, že umenie si nejako vybralo mňa.“

Milujem takúto odpoveď. Ale takisto žiarlim, pretože si želám, aby som sa aj ja narodila s prirodzeným talentom. S niečím, čo by si ma vybralo samé, takže by som celý deň nemusela len strihať vlasy.

„Už si niekedy uvažovala nad tým, že by si sa vrátila do školy?“ Opýta sa. „Možno si vybrať obor, o ktorý máš skutočný záujem?“

Pokrčím plecami. „Raz možno. Ale práve teraz je mojim jediným cieľom AJ.“

Chápajúco sa usmeje nad mojou odpoveďou. Nemôžem ani len myslieť na otázky, ktoré mu chcem položiť, pretože to ticho je príjemné. Páči sa mi ako sa na mňa pozerá, keď je ticho. Lenivo sa usmieva a jeho pohľad na mňa dopadá ako teplá deka.

Ruky pritisnem na linku pod sebou a pozriem sa nohy, čo mi visia dole. Odrazu zistím, že je ťažké sa na neho pozerať, pretože sa bojím, že zistí ako veľmi sa mi páči.

Bez toho, aby prehovoril sa ku mne pomaly blíži. Nervózne si zahryznem do spodnej pery, pretože sa ku mne blíži s určitým úmyslom a nemyslím si, že tým je kladenie ďalších otázok. Sledujem ako mi položí dlane na kolená a potom ich pomaličky posúva vyššie. Rukami mi prechádza po stehnách a potom vyššie, až kým mi nespočinú na bokoch.

Keď sa mu pozriem do očí, úplne sa v nich stratím. Pozerá na mňa s takou túžbou, až nie som schopná pochopiť, ako som ju v niekom vôbec mohla vyvolať. Omotá mi ruku okolo dolnej časti chrbta a pritiahne si ma k sebe. Ja mu položím ruku na rameno a pevne ho stisnem, netuším čo bude nasledovať, ale som pripravená mu to dovoliť.

Náznak úsmevu mu z tváre zmizne, keď sa priblíži perami k mojim. Viečka sa mi zatrepocú a potom zatvoria úplne. Presne v okamihu, keď sa ústami otrie o moje.

„Chcel som to urobiť od okamihu, ako na tebe spočinuli moje oči,“ zašepká. Jeho ústa sa dotknú mojich, je to ako ten prvý bozk, ktorý som mu dala v stane. Jemný, sladký a nevinný. Ale nevinnosť je preč v momente, ako mi zapletie ruku do vlasov a vkĺzne jazykom dnu.

Netuším, ako sa môžem cítiť tak ľahko aj ťažko zároveň, ale vďaka jeho bozku sa nadnášam ako na obláčiku. Vkĺznem mu rukami okolo krku a pobozkám ho najlepšie ako viem, rovnako ako ma bozkáva on. Bojím sa, že sa moje ústa s tými jeho nedajú ani porovnať. Nie je šanca, že by sa vďaka mne cítil rovnako ako sa práve teraz cítim ja kvôli nemu.

Potiahne ma za nohy, pokým nie sú omotané okolo jeho pása a potom ma zdvihne z linky, zamieri do obývačky bez toho, aby prerušil bozk. Snažím sa ignorovať vôňu prepečenej pizze, pretože nechcem aby prestal. Ale fakt som, vážne, vážne hladná a nechcem, aby sa tá pizza pripálila.

„Myslím, že sa nám páli pizza,“ zašepkám mu v momente ako sa dostaneme ku gauču. Nežne ma položí dolu na chrbát a pokrúti hlavou.

„Môžem ti spraviť ďalšiu.“ Jeho ústa sa so mnou znova spoja a odrazu sa nemôžem starať o tú pizzu menej.

Skloní sa na gauč, ale nie je úplne na mne. Ruky má po oboch stranách mojej hlavy, nerobí nič, čím by dal najavo, že očakáva niečo viac ako len bozk.

Takže mu to dám. Bozkávam ho a on bozkáva mňa a neprestaneme až do momentu, kým sa neozve alarm. Hneď ako si uvedomíme, že vychádza zvnútra bytu, odtrhneme sa od seba a vyskočíme. Ponáhľa sa k rúre, otvorí ju, zatiaľ čo ja schmatnem krabicu od pizze a začnem ňou ovievať hlásič požiaru.

Owen vytiahne z rúry pizzu, je tak spálená, že je totálne nepožívateľná.

„Možno by sme si len proste mali zájsť cestou k môjmu bytu do reštaurácie.“

Alarm konečne prestane pípať, hodím krabicu od pizze na linku. „Alebo by sme proste mohli zjesť tie zásoby potravín na rok, ktoré sme dnes nakúpili v Targete.“

Dá si z ruky dole chňapku a hodí ju na sporák. Siahne po mojej ruke a pritiahne si ma k sebe, skloní ku mne ústa.

Som si celkom istá, že jeho bozky sú najlepšia forma diéty, pretože zakaždým, keď sa ma dotkne perami, úplne zabudnem, že zomieram od hladu.

Akonáhle sa nám dotknú jazyky, vyruší nás náhle, hlasité zaklopanie na dvere. Ústa sa nám oddelia, obaja sa otočíme a pozrieme sa na dvere práve v momente, keď sa otvoria. Keď zbadám stáť vo dverách Treya, okamžite od Owena cúvnem. Nenávidím, že prvotne reagujem takto, pretože to posledné čo chcem je, aby si Owen myslel, že som nejako zapletená s Treyom. Pravdou je, že by som od neho proste ustúpila bez ohľadu na to, kto by stál za dverami. Len si želám, aby to nebol práve Trey.

„Do riti,“ zašomre Owen. Pozriem sa na neho, tvár mu ochabla, rovnako ako plecia. Vďaka tomu ako Trey vrazil do dverí, môžem povedať, že si o ňom urobil zlú mienku.

Pozriem sa naspäť na Treya, ktorý si to z nejakého dôvodu šinie priamo do kuchyne so smrtiacim pohľadom, ktorým prebodáva Owena. „Čo ty tu robíš?“

Pozriem sa na Owena, ktorý Treyovi nevenuje pozornosť. Pozerá sa totiž priamo na mňa.

„Auburn,“ povie. „Musíme sa porozprávať.“

Trhne ma, Trey sa nad tým len zasmeje. „O čom sa s ňou potrebuješ rozprávať, Owen? Ešte si jej to nepovedal?“

Owen na niekoľko sekúnd zatvorí oči, keď ich otvorí, rozhodne sa pozrie na Treya. „Kedy už budeš mať konečne dosť, Trey? Kurva.“

Srdce sa mi prudko rozbúši v hrudi. Musím zistiť, prečo sa k sebe takto správajú. V tomto momente si však nie som istá, či to vôbec chcem vedieť. Nič dobré to určite nebude.

Trey urobí dva kroky k Owenovi, kým nie je len pár centimetrov od jeho tváre. „Vypadni z jej bytu! Vypadni z jej života! Ak tieto dve veci urobíš, až potom budem mať pravdepodobne dosť.“

„Auburn,“ povie Owen rozhodne.

Trey je len o pár krokov pri mne, stojí medzi Owenom a mnou, takže na neho už viac nevidím. Teraz sa Treyovi pozerám do očí a nevidím nič iné len hnev.

Ukáže za seba. „Tohto chlapa si priviedla do svojho bytu? Tohto chlapa si nechala v blízkosti svojho syna? Zatkli ho za prechovávanie drog, Auburn.“

Krútim hlavou a neveriacky sa pritom smejem. Neviem prečo také niečo Trey rozpráva. Ustúpi stranou a znova tak vidím na Owena.

Moje srdce je príliš ťažké na to, aby to zvládlo, pretože ten výraz na Owenovej tvári hovorí za všetko. Vidím ospravedlnenie aj ľútosť. Toto sa mi chystal predtým povedať. Toto je to priznanie, na ktoré som mu povedala, že môže počkať až do pondelka.

„Owen?“ Jeho meno poviem takmer šeptom.

„Chcel som ti to povedať,“ povie. „Nie je to také zlé, ako to znie, Auburn. Prisahám.“

Owen sa vyberie ku mne, ale Trey sa okamžite otočí a natlačí ho na stenu. Predlaktie mu pritisne na krk. „Máš tak päť sekúnd na to, aby si odtiaľto kurva niekam vypadol!“

Owenove oči sú stále na mne, bez ohľadu na ruku, ktorú má natlačenú na hrdle. „Tak ma aspoň nechaj, nech si pozbieram svoje veci z izby a potom pôjdem.“

Trey ho opatrne skúma niekoľko sekúnd a potom ho pustí. Sledujem ako Owen prejde do izby, aby si vzal svoje „veci“. Až na to, že keď sa tu ukázal, nič so sebou nemal.

Trey sa teraz pozerá na mňa. „Strýko tvojho dieťaťa je zasraný poliš a to si ani nerozmýšľala nad tým, že skôr ako dovolíš nejakým ľuďom vstúpiť do tvojho života, mala by si ich dať preveriť?“

Na toto nemám odpoveď. Má pravdu.

Trey nad tým sklamane zavrtí hlavou, práve v okamihu, keď Owen vyjde z mojej spálne. Skôr než sa na neho Trey otočí, Owen sa krátko mrkne na stan. Jeho oči mi hovoria niečo, čo nebol ochotný povedať nahlas. Prejde popri Treyovi a bez toho, aby sa obzrel späť vyjde von.

Trey prejde ku dverám a zabuchne ich. Stojí s rukami na bokoch, otočený ku mne, čaká na moje vysvetlenie. Ak by som si nemyslela, že hneď pobeží za Lýdiou a všetko čo sa stalo jej vykecia, poslala by som ho do riti. Namiesto toho urobím to, čo robím vždy. Poviem čokoľvek, čo ho uchlácholí.

„Je mi to ľúto. Vôbec som to netušila.“

Prejde ku mne a jemne mi stisne predlaktie, zatiaľ čo sa mi pozerá do očí.

„Mám o teba starosti, Auburn. Prosím, never hneď každému, pokým si ho ako prvý nepreklepnem ja. Mohol by som ťa potom na neho upozorniť.“

Objíme ma. Stojí ma to všetko, čo v sebe mám, aby som mu objatie opätovala, ale urobím to.

„Nepotrebuješ, aby sa jeho povesť dostala medzi teba a tvojho syna. Neprospelo by ti to.“

Prikývnem mu na hrudi, ale najradšej by som ho od seba kvôli tej skrytej hrozby odstrčila. Je presne ako jeho matka. Vždy proti mne použije AJa, len aby ma zmanipulovala. Spaľuje ma to a trhá na kusy tú sebadôveru, ktorú som aspoň na krátky okamih získala v Owenovom náručí.

Odtiahnem sa od neho a pokúsim sa o úsmev. „Nechcem s ním mať už nič spoločné,“ poviem. Tie slová sa mi vyslovujú len ťažko, pretože sa v nich môže ukrývať aj ozajstná pravda. Nedokážem ani len premýšľať nad tým, aká nahnevaná som práve teraz na Owena, zatiaľ čo predo mnou stále stojí Trey. „Ďakujem, že si mi to povedal,“ poviem, keď zamierim ku dverám. Otvorím ich, čím mu naznačím, že má ísť. „Chcem byť na chvíľu sama. Bol to dlhý deň.“

Trey prejde priamo ku dverám, ale ešte sa zastaví. „V nedeľu večer sa vidíme, však?“

Prikývnem, donútim sa k ďalšiemu falošnému úsmevu, ktorý by ho upokojil. V momente ako zatvorím dvere, ponáhľam sa do svojej izby. Vleziem do stanu, na vankúši nájdem kúsok papiera. Zodvihnem ho a prečítam.

Prosím, príď dnes večer do môjho ateliéru. Musíme sa porozprávať.

Toľkokrát si prečítam Owenov odkaz, až by som ho mohla dokonale prepísať jeho rukopisom. Ľahnem si na vankúš a sťažka si povzdychnem, pretože netuším čo robiť. Neexistuje žiadna výhovorka, ktorá by mohla ospravedlniť skutočnosť, že pôjde do väzenia alebo to, že mi klamal. Ale aj napriek tomu čo sa práve stalo, každá jedna moja časť ma pre neho bolí. Sotva toho chalana poznám, ale nejako cítim to známe zovretie, ktoré zachvátilo moje srdce. Ešte jedenkrát ho musím vidieť, aj keby to bolo len preto, aby som mu povedala zbohom.