Kor.: L'uba
Ash uháňa späť do mesta vo svojom
zvyčajnom aute. Sedím, tichá na sedadle spolujazdca, premýšľam o minulosti.
Jedna otázka ma stále otravuje a po tridsiatich míľach nepríjemného ticha ju
vypustím.
"Prečo si nezavolal?" spýtam sa.
"Vtedy, po skúškach v škole. Došlo mi, že si nechcel vzťah, ale bola som
stále tvoja kamarátka."
Ash sa zhlboka nadýchne. Zíza priamo pred
seba na cestu, ale vidím záblesk napätia v jeho čeľusti.
"Chcel som," odpovie konečne.
"Neplánoval som ťa takto odstrihnúť. Ale ... veci proste vždy nefungujú
tak, ako plánujeme."
Čakám.
"Život sa rýchlo skomplikoval,
akonáhle som sa vrátil do Anglicka," snaží sa vysvetliť. "Môj otec
zomrel skôr, než som si stihol vybalil kufre. Všetko sa rozpadlo. Môj mladší
brat bol nanič, bavil sa na juhu Francúzska. Ostalo to všetko na mne, dať
majetok do poriadku a prevziať spoločnosť."
Cítim vlnu súcitu. "Prepáč.
Neuvedomila som si to."
"Ako by si mohla?" Ash si
povzdychne. "Pravda je, že som ti chcel zavolať. Bola si pravdepodobne
jediná osoba, ktorá by dokázala, žeby som sa cítil lepšie v celom tom
zmätku."
"Tak prečo si to neurobil?"
odvážim sa. Som stále zmätená. "Bola by som tam pre teba, keby som to
vedela."
Zavrtí hlavou. "Len som to chcel
všetko zablokovať. Bolo to, akoby si zastupovala všetky veci, čo som stratil,
keď som musel prevziať zodpovednosť ako hlava rodiny. Môj otec urobil vo
veciach taký neporiadok. Trvalo mi rok premeniť spoločnosť na to, čo som chcel,
aby bola, a potom tam bol ďalší zmätok, o ktorý som sa musel postarať ...
" zastaví sa, tvár sa mu zamračí. Potom to strasie preč.
"Pointa je, JJ, že som chcel zavolať.
Ale v čase, keď sa veci usadili a mohol som, bolo už príliš neskoro."
Zadržím dych. Vyzerá taký úprimný, ale
neviem, či mu môžem veriť. Je to už príliš dlho.
"Je to minulosť," poviem
nakoniec. "Obaja sme sa pohli ďalej."
"Myslím, že áno," zamumle. Na
sekundu sa mi zdá, že je sklamaný mojou odpoveďou.
Míle prekĺznu okolo. Pozerám sa z okna.
"Myslela si niekedy na mňa?"
Jeho otázka preruší ticho.
Prebehnem ho pohľadom. Stále hľadí na
cestu pred sebou. Vyzerá nezaujatý odpoveďou, ale zviera volant tak až mu
zbelejú hánky a to ma udivuje.
Pravda je jednoduchá. Priznať ju, či nie?
Ani nie.
Intenzívne premýšľam. Môžem mu povedať
pravdu? Zaslúži si ju?
"Áno."
Pozriem na neho práve včas, aby som
uvidela záblesk niečoho - úľavu? - prejsť cez jeho tvár pred tým, než mi dá
sladký úsmev a odpovedá, "Tiež som na teba myslel, JJ. V prípade, že by to
nebolo jasné."
Naše oči sa na zlomok sekundy uzamknú a
viem, že to obaja cítime - ľútosť premárnených príležitostí, stratu toho, čo
sme kedysi zdieľali. V tej chvíli si myslím, že by sme mohli byť schopní
obnoviť naše priateľstvo a znovu nájsť jeden druhého.
Potom mu zazvoní telefón a tá chvíľa je
stratená.
Ashton stlačí tlačidlo odpoveď hands-free
na jeho palubnej doske. "Áno?" dožaduje sa.
"To som ja," ženský hlas znie
ospravedlňujúco a ja spoznám jeho sekretárku z kancelárie. "Viem, že si
hovoril, aby som ťa nevyrušovala dnes popoludní, ale nastal problém. S prípadom
Castleford," dodáva váhavo.
Ash nadáva popod nos. Prudko strhne
volant, náhle zíde z diaľnice na parkovisko čerpacej stanice. Myknem sa proti
bezpečnostnému pásu, keď s kvílením zastaví.
"Musím to vziať," hovorí náhle,
potom vystúpi z auta a praští za sebou dverami.
Strhnem sa. Ktokoľvek ten chlap Castleford
je, Ash nie je šťastný.
Pozerám sa, ako kráča od auta a začne sa
dohadovať s volajúcim. Chrbát má napätý a vyzerá rozzúrený, keď začne kričať do
telefónu. Cez okno nemôžem nič počuť, ale môžem vidieť, aký naštvaný je iba z
reči jeho tela.
Ako čakám, skontrolujem môj vlastný
telefón, aby som zistila, či nemám zmeškané hovory. Mám tu čakajúcu neprečítanú
textovú správu, ani som ju nepočula doraziť.
Je to z blokovaného čísla. Môj záhadný
muž.
Chcem sa ťa dotknúť.
V okamihu som transportovaná na míle
ďaleko, späť do tmavej sexy miestnosti v klube. Dotýkam sa sama seba, on ma
pozoruje. Jeho hlas, velí mi.
Stuhnú mi bradavky. Cítim nával tepla
medzi stehnami.
Ťukám späť: Stanov čas a miesto. Budem
tam.
Hneď ako stlačím tlačidlo Odoslať, otvoria
sa dvere auta. Ashton skĺzne späť do sedadla, jeho pohyby sú prudké s ťažko
zadržiavanou agresivitou.
"Všetko v poriadku?" pýtam sa
zdvorilo.
Ignoruje moju otázku. "Chceš ísť dnes
večer so mnou na večeru?"
Mrknem v šoku. "Čo?"
Ash sa pozrie priamo na mňa. "Večera.
Ty, ja. Viem o jednom skvelom mieste na okraji čínskej štvrte. Budeš to
milovať."
Hlava sa mi točí. Čo to hrá? Volá ma na
rande?
Vtedy mi telefon zavibruje v ruke. Na
obrazovke bliká nová správa.
Dnes večer.
Moje srdce sa zastaví.
"JJ?" Ash ma vyzve, stále čaká
na moju odpoveď. "Čo hovoríš?"
"Ja, ehm ...". Náhlim sa
odpovedať. Časť mňa chce povedať áno na večeru. Ale potrebujem pána X.
Potrebujem vedieť, kto to je a prečo hrá túto rozkošnú hru.
"Aha." Ashton sa chytí skôr, než
mám šancu čokoľvek povedať. "Máš iné plány?"
"Vlastne áno," priznávam.
"Potom snáď nejaký iný večer?"
navrhne mäkko.
Úľava sa zrúti skrze mňa. "Iste.
Myslím, možno."
"Kto je ten šťastlivec?" pýta sa
Ash, znovu štartuje motor.
Skryjem úsmev. "Myslím, že ho
nepoznáš."
Pretože ani ja nie.
Zatiaľ.
Děkuji
OdpovědětVymazat