CM - 30. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Velvet Summers—Pred desiatimi rokmi

Keď ma vytrhli z náručia mojej matky, prosila ich, aby to nerobili, rozplakala som sa a kričala, že nechcem odísť. V prsiach sa mi rozvinula hlboká bolesť. Ostalo to tam a neodišlo to, nech som to akokoľvek tvrdo masírovala. To, ako sa jej vodnatý pohľad zaryl do mojich očí a jej tenké ruky siahajúce ku mne, ma prenasledovali celé noci. Bez toho, aby som sa o mňa starala, som vedela, že to nebude dlho trvať, kým sa to nepokazí úplne.

Horúce slnko mi bije na chrbát, aj keď ma nezaujímalo ako horúce lúče opaľujú moju pokožku. Neprekáža mi ani pot stekajúci po krku. Všetko, na čo sa môžem sústrediť, je to, že moja matka zomrela sama, nemal ju kto chytiť za ruku, ani jej kto odhrnúť vlasy z čela, a to kvôli ľuďom ako sú oni. Tí, ktorí predstierali starostlivosť, keď chceli len hlúpe krvavé peniaze.

V deň, keď som ju opustila, bolo zasadené semienko. Zakorenilo sa. Tie korene sa šírili hlboko. Netrvalo to dlho. Žiadna výživa. Ani žiadna pozornosť. Len každodenné prežívanie. To malé semienko zhnisalo a z neho vyrastala nenávisť. Nenávisť k ohavnému mužovi, ktorý si hovoril môj pestúnsky otec.

Kazateľ hovorí nejaké hlúpe kecy, veci, ktoré sa pravdepodobne cíti povinný povedať. To nevadí. Jediní ľudia na maminom pohrebe sú pestúnska rodina a ja. Káže ďalej o mame, akoby ju poznal. Moja mama bola šľapka, striptérka a narkomanka. Nikdy nevkročila do žiadneho kostola, aspoň si toho nie som vedomá. Bola to však moja matka a urobila všetko, čo mohla. Prejavovala mi lásku a starala sa o mňa tak, ako vedela. Mala som kde spať, oblečenie, jedlo a aj keď nie všetko bolo skvelé, bolo to oveľa lepšie ako to, čo mám teraz. Možno som sa neukázala každý deň v škole, ale život s ňou bol v porovnaní s touto sračkovou dierou, v ktorej momentálne žijem, zasraná miska s čerešňami.

Keď kazateľ dohovorí, môj nevlastný otec ma vyvedie z cintorína. Chcem sa zdržať a ešte raz prejsť rukami po mamkinej rakve. Toto zbohom je také konečné, také absolútne, nechcem, aby to rýchlo skončilo. Zviera sa okolo môjho srdca sa upne, takže sa otočím, aby som sa k nej rozbehla, aby som jej aspoň povedala, ako veľmi ju budem navždy milovať, že bola mojou jedničkou. Ale ten bastard mi zovrie zadnú časť paže až je to bolestivé a nezostáva mi nič iné, len sa potkýnať vpred.

Nenávisť prekvitá. V noci, keď som sama, ležím v posteli a vymýšľam mu všetky možné strašné úmrtia - zmrzačenie dopravnou nehodou, smrť nejakou strašnou chorobou alebo rozbitie osemnásťkolesového vozidla. Ale bohužiaľ, nič z toho sa nestalo. Stále je tu, nažive a dýcha, na rozdiel od mamy. Otrávila by som toho sráča, len aby som sa z toho dostala. Ale život vo väzení ma veľmi neťahá. Rovnako tak nechcem ísť ani do ústavu pre mladistvých, čím sa mi neustále vyhráža. Čakám iba na uplynutie toho času. Ďalšie štyri roky pekla - tisíc tristo tridsaťdeväť dní - do mojich osemnástich narodenín. Sloboda. To to pre mňa znamená.

Sadáme do auta a vezieme sa domov.

„Dostala, čo si zaslúžila,“ zavrčí ten sráč. „Droguješ, zomieraš. Také jednoduché. Len si pamätaj, Velvet, ak ťa niekedy chytím s tým svinstvom, budeš to ľutovať. Rozumieš, slečna?“ Pozerám sa zozadu na jeho mastné hnedé vlasy a chcem mu vraziť hlavu do volantu.

„Áno, pane.“ Ani z pekla neexistuje šanca, že by som brala drogy. Som si istá, že by zbičoval každý centimetra môjho života, keby ma s tým niekedy chytil, ale to nie je ten skutočný dôvod. Nikdy nechcem skončiť ako mama.

Rusty, jeho syn, sedí vedľa mňa a kútikom oka sa zakráda pohľadom. Neznáša svojho vlastného otca rovnako ako ja. Je nútený sledovať, ako dostávam rutinné bitie, čo majú byť varovania, aby som poslúchala. Aspoň tomu tak on hovorí. Myslím, že ma len rád vidí v bolestiach. Rusty mi neustále hovorí „Je mi to ľúto“. Ale nie je to jeho chyba. Pestúnska mama by mala robiť niečo iné, ako si liať likér do hrdla. Ale myslím, že sa príliš bojí. Je taká vychrtlá, že by ju ten kretén asi zbil spolu so mnou, keby sa pokúsila zasiahnuť.

***

Na moje pätnáste narodeniny dostávam čokoládovú tortu. Prvá torta v živote. Vážne? Je to tak kurevsky hlúpe, že sa skoro smejem. Zbil ma až do bodu, keď sa ledva postavím, pretože mám asi zlomené rebrá, a potom sa otočí a dá mi posratú tortu. Chcem mu do nej ponoriť tvár.

Rusty sa žalostne usmieva, keď jeho mama krája kusy. Keď mi podá môj, kráčam s ním priamo ku košu s vedomím, že mi to vynesie ďalší výprask.

Ale mýlim sa. Bolo to ešte horšie. Tú noc pestún vkĺzne do mojej izby, kde ma zviaže a dá mi rubík. Vtedy sa to všetko zmenilo.

Po jeho odchode sa vyvraciam do odpadkového koša. Dobrá vec, neobťažovala som sa s hlúpou tortou. Pestúnka ma na druhý deň nenúti ísť do školy a nepýta sa na krv na mojich plachtách. Celý deň zostávam schúlená vo svojej izbe. Keď na druhý deň ráno vstanem do školy, zvrhlé oči sa túlajú po mojom tele a ja sa zase skoro povraciam. Len nemôžem, pretože som nejedla celý deň. Svetlo vo mne pomaly umiera.

Rusty sa na mňa pozrie s otázkami v očiach. Nemôžem mu odpovedať. Pravdepodobne má predstavu o tom, čo sa stalo. Tlmené výkriky vychádzajúce z miestnosti vedľa neho neboli také, na aké je zvyknutý.

***

Moje šestnáste narodeniny sú menej ako hviezdne. Tento rok tortu vynechali. Rusty mi však dáva kartu. Chudák. Musí to byť pre neho nechutné vedieť, čo má za chorého otca. Už má problém pozerať mi do očí. Toto miesto je domom kurevských hrôz. Je to už rok, čo PO, moja prezývka pre pestúnskeho otecka- ibaže v skutočnosti to znamená Preťahovač otecko, v doslovnom zmysle slova - začalo to jeho nočnými návštevami. Každý deň sa modlím, aby zomrel, dostal infarkt ... čokoľvek. Ale nie. Ten chlap je diabol.

Raz v noci ma starý drahý PO vezme na nákupy, vraj sa iba na chvíľu zastavíme v dome jedného z jeho priateľov. Ukázalo sa, že nakoniec som práve ja bola pochúťka pre nich. Bola som nútená dať jeho kamarátovi oral, zatiaľ čo PO mi robil nepríjemne veci. Moja nenávisť hnisá, keď uvažujem o hroznejších spôsoboch jeho smrti. Ibaže nie som zabijak. Prajem si aby som bola.

Po ceste domov hovorí: „V poslednej dobe si bola dobrým dievčatkom. Mal by som ti zohnať niečo špeciálne.“ Potom sa zastaví na boku cesty. Jeho veľká ruka zovrie moje stehno, tesne nad kolenom, a stíska ho, až kým nekňučím. Jeho horúčkovitý odlesk ma priklincuje, ako hovorí smrteľným tónom: „Ak niekedy niekomu o tomto cekneš, zabijem ťa, Velvet, prisahám, že to urobím. Rozumieš mi?“

Nemám dôvod o tom pochybovať. A nikdy nikomu nepoviem ani slovo.

***

Hneď po dovŕšení sedemnástich rokov sa jedného dňa rozprávam s Rustym v škole.

„Už to nemôžem vydržať. Musíme utiecť, vypadnúť odtiaľ,“ zašepkám.

„Ako?“ pýta sa a jeho telo sa chveje. „Zabije nás, ak nás chytí.“

„Tak sa nenecháme chytiť. Okrem toho byť mŕtva je lepšie, ako žiť takto.“

„Kam by sme išli?“

„Neviem. Mohli by sme sa schovať. Niečo vymyslím.“ Hrozí, že sa rozplačem, ale potlačím to. „Nemôžem takto pokračovať ... byť neustále znásilňovaná.“ Chytím Rustyho za ruku a stisnem.

Trhne ním a snaží sa odtiahnuť, len ja mu to nedovolím.

„Je mi to tak ľúto.“

„Prepáč, nestačí, Rusty. Tvoj otec je zločinec.“ Moje tvrdé slová ho ohromili. Vie, čo sa deje, ale vždy to bola tichá nevedomosť.

„Tak poďme na políciu,“ hovorí.

„Och, a čo urobia? Dajú ma do ústavu? Nie ďakujem. Raz mi stačilo.“

Odchádzam preč a nechávam Rustyho samého. Aspoň teraz viem, že od neho pomoc nedostanem. Mala som urobiť to, čo navrhol, a ísť na políciu. Mohlo to pre mňa dopadnúť oveľa lepšie.

***

Päť mesiacov pred dovŕšením osemnástich rokov, než získam vytúženú slobodu, si uvedomím, že moja menštruácia mešká. Nikdy nemeškala. Môj svet sa zastaví. Ak som tehotná, zabije ma, až to zistí. Niet o tom pochyb. Nikdy by nechcel, aby sa to narodilo. A určite je jeho. Je jediný, kto sa ma kedy dotkol. Áno, prinútil ma vyfajčiť svojich priateľov, ale nikdy neurobili nič viac. Iba on. Túto časť mňa si nechal celú pre seba. A priatelia? Áno, akoby som na to mala príležitosť.

Musím utiecť. Každé ráno nás vezme do školy a každé popoludnie nás vyzdvihne pestúnska mama. Nikdy nám nie je dovolené mať po škole priateľov, alebo ísť kamkoľvek. V podstate nás odstrihuje od všetkého. Moja jediná možnosť je, keď nás vysadí v škole. Vojdem dovnútra a potom vykĺznem z ďalších dverí, skôr ako budú zamknuté na celý deň. Budem klamať a poviem mu, že musím byť skoro v škole, pretože som v nejakom výbore. Rusty to nebude vedieť, ale ani nič nepovie. Toto musí fungovať. Do batohu si napchám nejaké oblečenie a ďalšie veci, ktoré budem potrebovať, spolu so všetkými peniazmi, ktoré som ukryla, čo nie je veľa.

Potom nájdem miesto, kde sa schovať. Počula som, ako deti v škole hovoria o mieste, kde žijú ľudia bez domova. Možno to zvládnem a stratím sa v dave. Ak to dokážem do osemnástich rokov, budem na slobode. Potom sa ma nemôže dotknúť.

Nabrať odvahu mi trvá asi týždeň, ale idem do toho. Už sa nemôžem dočkať, pretože sleduje moje menštruácie a klamala som o tom. Ukázalo sa, že je to jednoduchšie, ako som si myslela. Keď prídem do školy, stojím na schodisku a čakám. Potom, keď prichádzajú deti, vyrazím na ulicu. PO je už dávno preč, predpokladám, že v práci a som na vzduchu. Moja prvá zastávka je Walmart blízko školy, kde si kupujem bielidlo na vlasy, tehotenský test a bejzbalovú čiapku. Potom vojdem na toaletu v mestskom parku a urobím to najťažšie

Keď odchádzam, mám krátke blond vlasy a určite viem, že som tehotná. Ďalej nájdem najbližšiu Goodwill (pozn. charita). Prosím, aby mi vymenili oblečenie za nejaké iné.

„Nemali by sme to robiť,“ hovorí mladý muž.

„Prosím. Ja, uh, naozaj to potrebujem. Veľmi.“ Párkrát žmurknem a potom dodám: „Okrem toho vyberiem si lacnejšie vyzerajúce.“

„Dobre, ale nikomu nehovor, že ti to dovolím.“

„Žiadne obavy.“

Túlam sa obchodom, až kým nenájdem niečo, čo vyzerá úplne odlišne od mojich. Batoh taktiež vymením za iný farebný. Potom som preč a znova bežím.

Štyri mesiace. Všetko, čo potrebujem, sú štyri mesiace. Stodvadsať dní. Teraz však potrebujem prácu. Po skontrolovaní niekoľkých lacných motelov naberiem odvahu a vojdem do jedného. Počula som, ako sa PO sťažuje na to, že tu najímajú nelegálne, takže možno ma najmú, pretože nemám žiadne doklady.

Keď vstúpim, požiadam o vyplnenie žiadosti.

„Nech sa páči. O ktorú pozíciu máte záujem?“

Keďže som nevedela, čo povedať, rýchlo vyhŕknem: „Hm, chyžná?“

„Dobre.“

Sedím a snažím sa čo najlepšie klamať a vymyslím si meno Millie Drake. Toto ma prvé napadlo.

Keď odovzdám svoju žiadosť, vyjde muž a zavolá ma.

„Máte nejaký doklad?“

„Nie, pane.“ Pozerám sa mu priamo do očí.

„Hmm.“

Potom rýchlo pridám: „Nešoférujem.“

Zamračí sa. „A čo číslo sociálneho poistenia?“

Do prdele.

„Nie, moja mama zomrela a nikdy mi nepovedala, či nejaké mám.“

„Narodili ste sa tu?“

„Áno, pane. Vo Phoenixe.“

„Hmm.“ Na chvíľu ma pozoruje. „Vzali by ste hotovosť ako platbu?“

Do pekla, áno. „Myslím, že áno.“

„Môžeme platiť iba minimálnu mzdu.“

„To je v poriadku.“

To je príliš jednoduché. Začne hovoriť, že sa nemám túlať, nemeškať a tvrdo pracovať, bla, bla, bla. Keby mal nejaké predstavy o situácii, v ktorej som žila, to bola tvrdá práca v porovnaní s touto hračkou.

„Nebojím sa tvrdej práce, pane. Budem tu skoro ráno. Budem si musieť zaobstarať uniformu, alebo niečo podobné?“

„Nie, dáme ti jednu ráno.“

To je perfektné. Možno sa môžem aj osprchovať v jednej z miestností, ktoré budem upratovať.

Tú noc narazím na vlak, ktorý zastavuje – prespím na záchode. Mám šťastie asi do štvrtej ráno, keď ma vyhodí zamestnanec.

„Prosím. Nehľadám drogy a nie som šľapka ani nič podobné. Potrebujem len miesto na spanie.“

Prižmúri oči a hovorí: „Vypadni. Tu nepovoľujeme flákanie sa a povaľovanie.“

„Chcem zostať len pár hodín, alebo kým sa nerozsvieti.“

„Pozri, ak neodídeš, zavolám policajtov.“

To ma prinútilo šprintovať k dverám so srdcom, ktoré ma chystalo poraziť. Posledná vec, ktorú potrebujem, sú policajti kontrolujúci moju identitu.

Zakrádam sa do lesa za miestom a schovávam sa, kým vyjde slnko. Potom kráčam do práce. Incident ma vystrašil niečím strašným a rovnako zlé bolo aj schovanie sa v lese, ale nevedela som, kam ďalej ísť.

Ďalšiu noc spím v moteli. Nakoniec tam zostanem každú noc. Každý deň si nájdem prázdnu izbu a predstieram, že odchádzam z práce. Mám hlavný kľúč, takže akonáhle dostanem nejaké jedlo, po tme sa vrátim a vkĺznem dovnútra. To funguje výborne, až kým tam nie som raz, keď sa prídu ubytovať zákazníci. To ma vydesilo a prosím, aby nešli na recepciu, ale aj tak to urobia.

Ráno ma čaká kopa vysvetľovania. Z môjho šéfa sa však ukáže skvelý chlap. Namiesto toho, aby ma vyhodil, hovorí mi o mieste v okolí, kde môžem zostať. Žije tam veľa zamestnancov hotela.

„Prečo si mi to nepovedala predtým?“ pýta sa.

„Bála som sa,“ hovorím.

Pokrúti hlavou. „Neboj sa. To miesto je bezpečné. Vedie to môj priateľ.“

Je to veľký prístrešok s dvoma izbami, jednou pre mužov a druhou pre ženy. Sú naplnené detskými postieľkami na spanie a potom je tu jedálenský kút, kde dodávajú jedlo. Pre mužov a ženy sú samostatné sprchy a bolo mi povedané, že tam môžem zostať neurčito, pokiaľ zaplatím týždenný poplatok.

Najlepšie na všetkom je, že tu nemôže byt nikto s trestnou minulosťou.

„Ďakujem. Toto je skvelé.“ Prvýkrát po dlhom čase sa usmejem. Bolí ma z toho tvár.

Muž a žena, ktorí ma prihlásia, ma vezmú do izby a na jej konci je malá skrinka so zámkom. Dávajú mi kľúč.

„Ak chceš, môžeš si tu nechať svoje veci. Nechceme tu žiadne drogy ani alkohol, takže ak pociťuješ potrebu, požiadame ťa, aby si neostávala.“

„Ach, ja nedrogujem. Moja mama, zomrela na tieto veci, takže ich nikdy nebudem brať.“

Žena mi ponúkne milý úsmev a potľapká ma po pleci.

„Zlatko, musíš jesť. Nie si nič iné iba kosť a koža.“

Pokrčím plecami. „Bolo to trochu komplikované .“ Pravda je, že jedlo nebolo na prvom mieste môjho zoznamu.

Jej oči však sklopia zrak. „No, teraz neješ len pre seba, že?“

„Nie, madam.“ Líca mi horia, pretože je prvou osobou, ktorá si všimla, že som tehotná.

„Poď so mnou.“ Nasledujem ju do kuchyne, kde mi pripraví morčací sendvič a dá mi pohár ľadovo vychladeného mlieka. „Teraz chcem, aby si toto zjedla.“ Položí si ruku na bok a ukáže mi, že to nie je na diskusiu.

„Ďakujem.“ Zhltnem sendvič a mlieko. Potom mi dá tri Orea.

„Môžem si dať trochu mlieka, prosím?“

„Samozrejme, že môžeš.“ Usmeje sa, keď mi doplní pohár. „Nie je nič lepšie ako Oreo a mlieko, však?“

„Nie, madam. Toto mi dávala moja mama. Odkedy odišla, žiadne som nemala.“

Chuť, textúra a skutočnosť, že sedím za stolom so ženou vo veku mojej mamy, ma po prvý raz od toho hrozného dňa, keď ma od nej ukradli, teší.

„Takže, kedy sa má narodiť to maličké?“

Moja šťastná chvíľa je preč. „Nie som si istá.“

„Nenavštívila si lekára?“

„Nie, madam.“

„Musíš.“

Sklopím oči. „Ja ... nemôžem. Ešte nie.“ Nemám ešte osemnásť. Kým dovŕšim plnoletosť, pošlú ma späť do pekla a on zabije mňa aj dieťa. Necelé tri týždne sú všetko, čo potrebujem. Určite to dovtedy zvládnem.

„Vie to tvoj otec?“

Utriem si ústa a poviem: „Nemám otca, madam.“

„Rozumiem. A otec dieťaťa?“

„Uh, nevie. Aj tak by to nechcel.“

„Koľko máš rokov, zlatko?“

Stuhnem. „Mám osemnásť.“

„Dobre. No, ak chceš, aby som šla s tebou k lekárovi, daj mi vedieť.“ Opäť ma potľapká po chrbte.

„Poviem. A ďakujem.“

Potrebujem odtiaľto vypadnúť. Snaží sa iba pomôcť, ale nemôžem ju nechať starať sa do mojich vecí. Čo ak zistí, že ešte nemám osemnásť a pokúsi sa nájsť otca môjho dieťaťa?

Strávim jednu noc, naplním si brucho čo najviac jedlom a ráno pre ne nechám peniaze pod vankúšom, keď idem do práce. Nebudem riskovať a nevrátim sa.

Ukázalo sa, že parkoviská sú moji priatelia. Zisťujem, že spánok pod autami je obzvlášť užitočný. Nikto vás nevidí a sú skvelým úkrytom pred dažďom, ktorý Phoenix zriedka dostane. Ale aj rosa môže byť nepríjemná. Chráni tiež pred chladným vánkom. Nie je leto, takže teplota v noci klesá.

Na svoje osemnáste narodeniny si kupujem cupcake. Je to prvýkrát, čo som jedla koláč, odkedy mama opustila túto zem. Je to smutný deň, pretože prináša všetky tieto spomienky, ale je to tiež dôvod na oslavu. PO už pre mňa nie je hrozbou.

Kráčam do práce, s úsmevom vôbec prvýkrát. Môj šéf si to všimne a pýta sa, aká je príležitosť.

„Dnes mám narodeniny.“

„Všetko najlepšie k narodeninám, Millie.“

„Ďakujem.“

„Koľko máš rokov?“

„Mám osemnásť.“

Klesne mu čeľusť.

„Prepáč. Urobila som to len preto, aby som sa chránila.“

Pozerá na moje tehotenské bruško a pýta sa: „Má to s tým niečo spoločné?“

„Má s tým všetko spoločné.“

Poškriabe si bradu. „Musím povedať, že si jeden z najlepších pracovníkov, akých sme kedy mali. Odo mňa nebudú žiadne sťažnosti.“

„Vďaka.“

Môj šéf mi hovorí o lacnom mieste, kde môžem bývať. Je to izba s kuchynkou, ale je to bezpečné. Chodím aj k lekárovi. Pretože nemám poistenie, musím podať žiadosť o Medicaid. Trvá to nejaký čas, ale nakoniec to pochopím. Pretože môj šéf mi v podstate platí pod tabuľkou, nemám žiadny príjem, ktorý by mohol nárokovať, čo mi pomáha.

Môj šéf zistí, že môj príbeh obsahuje viac, ako sa zdá, ale netlačí na podrobnosti. Som v moteli, keď sa to začne diať. Idem rodiť. Jeden z ďalších zamestnancov ma odvezie do nemocnice. Kráčam tak, že si držím bruško, pretože som si nikdy nemyslela, že to bude tak bolieť.

„Nebojte sa, bude lepšie, keď vám dáme epidurálku,“ vysvetľuje sestra.

„Dúfam, že áno, pretože je to hrozné.“ V dnešnej dobe som už zažila veľa bitiek, ale toto bolo horšie. Horšie však je, že som sama a vystrašená na smrť. Môj pôrod je plný komplikácií, alebo to mi hovoria. Čo sa však stane potom, je ešte strašnejšie. Moje dieťa sa narodilo s kritickou vrodenou srdcovou chybou, konkrétne s pľúcnou artériou. Musí byť okamžite operované.

Keď tam ležím po pôrode, začujem, ako sa lekár pýta: „Ako je na tom?“  Ubehne pár minút a potom mi povedia zlé správy.

Doktor ma potľapká po ruke. „Je mi ľúto, ale naozaj ho musíme dostať na operáciu. Rýchlo.“

Sotva mám čas držať svojho malého chlapca, milovať ho, skôr ako ho zoberú.

Všetky pocity, keď som odtrhnutá od mamy sa vracajú. Hrudník mi vybuchol od pálčivej bolesti. Všetky bitky, ktoré som prežila, týranie, obťažovanie, ktoré som zažila, sa nedajú porovnať s emóciami, ktoré prežívam. A nemám s kým o tom hovoriť. V škole som nikdy nepestovala žiadne priateľstvá. Rusty odišiel z domu z toho, čo som videla na Facebooku, a pripojil sa k námorníctvu. V práci som zostala sama na seba a nezapájala som sa do ničoho viac, aby som utajila svoju identitu, takže nie je rameno, o ktoré by som sa oprela. Ležím na tej hlúpej posteli, nohy mám stále v strmeňoch, ani len netuším, čo mám robiť.

Až na jednu vec. Hovorím s mamou. Neviem, či ma počuje, ale aj tak hovorím. Hovorím jej všetko - ako neznášam, že užívala drogy a nemohla sa ich vzdať. Ako sa môj život kvôli tomu prehnil. Všetko, čo chcem, je, aby tu bola práve teraz a povedala mi, čo mám robiť a ako to riešiť. Predstavujem si ju, ako sedí vedľa mňa a dáva mi rady.

„Zlatko, je mi to ľúto, tak ľúto, ako sa veci vyvinuli. Bola som slabá a nikdy som si nezaslúžila krásnu dcéru ako si ty. Ale práve teraz musíš v niečo veriť. Teraz je to v tvojich rukách. Musíš veriť, že tvoj chlapček bude v poriadku.“

Prichytávam sa k tým slovám so všetkým, čo mám, a keď mi povedia, že to dokázal, slzy mi stekajú po lícach ako pretekajúci potok.

Nakoniec ma nechali vidieť ho a celú noc pre neho plačem. Je tak malý, že je k nemu pripojených toľko rúrok a drôtov, neviem, kde končia, a on začína. Dotknem sa jeho malinkého prsta a pohladím ho svojím oveľa väčším, a tak mu dám vedieť, že som tu s ním. Nechcem odísť, ale hovoria mi, že si musím oddýchnuť.

Týždeň je to len o malom dotyku, ale nakoniec sa pretiahne. Iba lekári tvrdia, že to nezvládne. Moje dieťa bude čoskoro vyžadovať transplantáciu srdca. Ako si to môžem dovoliť? Sotva môžem zaplatiť jedlo na stole a strechu nad hlavou.

O dva mesiace neskôr, zúfala za peniazmi, sa mi zobrazuje reklama na konkurzy do filmu. Okrem toho neposkytuje viac informácií. Potrebujem prácu, pretože moje prostriedky sú fuč. Čakám na slané keksy a vodu. Moje materské mlieko je už dávno preč, takže moje dieťa teraz má umelú výživu, čo je drahé. Nebude to trvať dlho a budem iba kosť.

Odpovedám na výzvu na konkurz. Miešajú ma z jednej miestnosti do druhej, až kým nepristanem v kancelárii riaditeľa.

„Vyzleč sa.“

„Čo?“ Spočiatku som si istá, že mu nerozumiem. A potom ma zaujme, čo to je za miesto.

„Ak to chceš robiť, budeš sa musieť vyzliecť, to vieš.“

V mojom mozgu je podozrenie. „Čo sú to za filmy?“ V tejto chvíli som tak hlúpo naivná, že vôbec netuším, čo sa deje.

„Nepovedali ti to?“ spýta sa.

„Nie.“

„Vitaj v porne, zlatko.“ Zasmeje sa.

„Porno? Ach, to nemôžem urobiť.“

„Zúfalo potrebuješ peniaze, že?“

Pozerám na muža. Nevyzerá ako niekto, o kom by som si myslel, že bude robiť porno filmy. Vyzerá ako dedo.

„Nikde inde za tak malú prácu nezarobíš toľko.“

„Koľko budem pracovať?“

„Maximálne jeden, alebo dva dni v týždni. Ani my nie sme takí povrchní.“

„Koľko?“

„Päťtisíc týždenne. Pre začiatok.“

Sväté hovno, to je veľa peňazí. Myslím na malého Jacka a jeho potrebu nového srdca. Nehovoriac o tom, že by som nemusela hľadať nikoho na opatrovanie, pretože by som toľko nepracovala.

„Viem, že potrebuješ peniaze, však? Stačí sa vyzliecť, aby sme zbytočne nestrácali čas.“

Rýchlo sa rozhodnem a vyzlečiem sa. Jediný muž, ktorý ma kedy videl nahú, bol môj nevlastný otec. Ani jeho štekliví priatelia ma nikdy nevideli úplne nahú.

„Otoč sa.“

Urobím to.

„Skloň sa a roztiahni nohy. A nebráň sa tomu. Robíme veľa vecí zblízka.“

Urobím to. Pohŕdam každou sekundou kvôli tomu, ako veľmi sa cítim špinavo, ale sústredím sa len na to, aby Jack dostal nové srdce a že to vďaka tomu možno prežije.

„Dobre, môžeš sa postaviť a obliecť. Budete musieť byť voskovaná. Od našich herečiek vyžadujeme holé kundičky. Vôbec žiadne chĺpky. Už si to niekedy robila?“ 

Žiadne chĺpky? „Nikdy.“

„Žiadny problém. Naši herci nie sú presne známi svojou hviezdnou hereckou schopnosťou.“ Hovorí to tak vecne, že prekonávam svoj šokový faktor.

„Áno, to by som nepovedala.“

„S tvojím zadkom môžeš byť obrovský hit. A tvoje kozy sú nádherné. Môžeme ti zafarbiť vlasy na čiernu?“

„Čierna je moja prirodzená farba. Najradšej by som to nechala blond. Viete, aby ma nespoznali.“

„To je v poriadku. V tom prípade môžeme prejsť k zmluve. Získate tiež percento z predaja, takže ak sa vaše filmy objavia, zarobíte viac peňazí. Oveľa viac peňazí.“

Neviem, či by som mala byť šťastná, alebo nie. Beriem zmluvu a začínam odchádzať.

„Môžeš mi dať vedieť do zajtra?“

„Teraz ti dám vedieť. Podpisujem sa. Kedy ma tu chcete?“

Dlho ma sleduje a oznamuje: „Vitaj v rodine triple-X, Lusty Rhoades.“

***

Šesť mesiacov mojej pornografickej kariéry - ktorá sa ukazuje ako veľmi lukratívna - mi v náručí zomrelo moje krásne dieťa Jack, ktoré sa snažilo poslednýkrát nadýchnuť. Srdce, na ktoré som čakala, a za ktoré som sa modlila, nikdy neprišlo. Jack nikdy neprospieval a moja nádej napriek všetkým predpokladom, dúfaniam, že sa veci otočia s jeho novým srdcom, sa nikdy nestala. Môj milý chlapček nikdy nemal šancu na život. Celé týždne som ledva zvládla jediný nádych. Bolo to, akoby mi bola duša ukradnutá priamo z tela. A v mnohých ohľadoch to tak bolo. Keď Jackovo svetlo zhaslo, všetko okolo mňa bolo bez života a tlmené.

Pochovávam ho vedľa svojej mamy. Chlapček Jack Summers. Predpokladám, že si môžu navzájom robiť spoločnosť, pretože obaja bojovali hoci to bol iný druh  boja, bohužiaľ ani jeden z nich nedokázal vyhrať.

Môj dôvod žiť je preč. Všetko, čo som urobila, som urobila pre malého Jacka. Skúšam všetko, čo môžem, ale nič nefunguje. Zdá sa, že po jeho odchode, veci nikdy nepôjdu podľa mojich predstáv. Odchod z Phoenixu je moja posledná možnosť. Farbím si vlasy späť na ich prirodzenú farbu, nechám si zmeniť nos, zbavím sa kontaktov, zmením si meno na Midnight Drake a presuniem sa do LA. Toto je môj čistý zlom, môj nový začiatok. Ale je to naozaj tak?

Prechádzam pohybmi, pracujem ako čašníčka, až jedného dňa odpoviem na volanie herečky vo filme s hodnotením B. Reč je o dievčati, ktoré stratí dieťa vrodenou chorobou. Rolu dostávam pravdepodobne preto, že nemusím vôbec hrať.

Zrodila sa moja druhá herecká kariéra, lenže tentokrát to nie je v matnom sklade a som úplne oblečená. Nie som najlepšia herečka, ale idem si vypracovať zadok, aby som sa tam dostala. Urobím to pre svojho malého Jacka, pretože chcem aby bol hrdý na svoju matku, matku, ktorá ho nikdy nevidela vyrásť v muža.