CM - 26. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Harrison

V prvý sviatok vianočný sa mama motá po kuchyni, spieva koledy a varí svoje obvyklé gigantické raňajky, teda slaninu, vajcia, nejaké fantazijne sušienky - a to nezahŕňa škoricový kávový koláč, ktorý už urobila. Ústa mi slintajú, keď sedím pri pulte, popíjam kávu a sledujem ju. Ponúkol by som pomoc, ale je to zbytočné. Vzala by iba varechu, namierila to na mňa a povedala mi, aby som si sadol.

„Mami, môžem si dať kúsok toho kávového koláča?“

„Na to tam je.“

„Potrebujem malý kúsok, vieš.“

Zasmeje sa. Vie,  že malé kúsky sú obyčajne obrovské kusy. Keď vošiel otec, odrezal som obrovský kus. Kuchyňa vonia tak dobre. Je to jedna z vecí, ktoré mám na Vianociach najradšej.

„Synu, kedy odchádzaš?“ Pýta sa otec.

„Zajtra ráno.“

Oči sa mu rozsvietia. Už som spomínal niečo o tom, že pôjdem dnes večer domov, ale potom mi došlo, aký to má zmysel? Aj keď ma svrbí túžba vrátiť sa do LA, späť k Midnight, domov by som sa dostal neskoro, tak prečo neodísť až ráno?

„Výborne. Môžeme spolu pozrieť nejaký futbal.“

„Áno.“

Mama sa usmieva. Už dala morku do rúry, takže viem, že je šťastná, že nemusí uponáhľať naše vianočné jedlo.

Keď skončíme s raňajkami, ponúknem sa, že poupratujem, ale mama sa snaží hádať. Trvám na tom a ona sa konečne posadí. Otec zakladá oheň a keď skončím, vybehnem po poschodie a prinesiem ich dary.

„Ste pripravení?“ Pýtam sa.

„Áno. Ale najskôr som ti chcela dať tvoj,“ hovorí mama.

„Nie. Ja prvý.“

Každému im podávam tašku. Vo vnútri je pár klobúkov. Venujú mi zvláštny pohľad a ja sa zasmejem. Ďalšia taška obsahuje malé cestovné portfólio, kde si môžu ponechať kreditné karty a pas. Stále nechápu. Ďalšie tašky sú veľké, pretože obsahujú pohodlnú obuv na chôdzu.

„Tie sú pekné, Harrison,“ hovorí mama. Ocko sa zvedavo prizerá.

Posledná taška to všetko vysvetlí. Je to itinerár (pozn. popis cesty, zoznam miest, ktorými cesta povedie, prípadne s ďalšími informáciami). Pôjdu na dvojmesačnú cestu na Ďaleký východ, teda prejdú Japonskom, Vietnamom, ďalej Thajskom, Malajziou, Tahiti, Havajom a skončia u mňa.

„Nerozumiem,“ hovorí mama.

So smiechom sa pýtam: „Čo nechápeš?“

„Čo to znamená?“

„Mami, to znamená, že ty a otec pôjdete na dvojmesačnú druhú svadobnú cestu. Precestujete niektoré veľmi exkluzívne miesta, doplnené osobným sprievodcom, budete ubytovaný v niektorých veľmi elegantných rezortoch.“

Kruh, ktorý jej tvoria ústa, je taký obrovský, že by som do nej mohol trafiť golfovú loptičku. Smejem sa.

„Harrison, nemôžeš si to dovoliť,“ hovorí mama.

„Samozrejme, že si to môžem dovoliť, inak by som to neurobil.“

„Ale ... ale ... dva mesiace?“ pýta sa.

„Áno, dva mesiace. Nikdy ste nič také neurobili a zaslúžite si to. Ak chcete, môžeme to doladiť. Na tomto papieri je meno cestovnej kancelárie. Musíte jej iba zavolať. Postará sa o vás.“

„Dva mesiace?“ Pýta sa otec.

„Prečo nie?“

„Kto bude polievať rastliny?“ Pýta sa mama.

„Vaša gazdiná. Dohodnite sa, aby prišla raz týždenne a skontrolovala veci. Vzala poštu a tak. Všetky vaše pochôdzky pošlite a ja ich budem vybavovať, kým sa nevrátite. Je to jednoduché.“

„To nemôžeme urobiť.“

Otec chytí mamu a hovorí: „Áno, môžeme. Bude to úžasné. Snažil som sa prísť s nejakým nápadom, ale toto ... je to lepšie ako Európa na dva týždne každý deň v roku. Začni sa baliť, Laura, ideme do Ázie.“

Ruky mame letia k tvári. „Och, bože. Nemôžem tomu uveriť.“ Potom vyskočí zo sedadla a rozhadzuje rukami okolo mňa. „Ďakujem, ďakujem.“

„Nie je to ani zďaleka to, čo si ty a otec zaslúžite.“

Odstúpi a pýta sa: „Ale ako si to môžeš dovoliť?“

Je čas, aby vedeli pravdu. Vdýchnutím poviem: „Mami, oci, poznáte tú spoločnosť, pre ktorú pracujem?“

„Áno.“ Obaja odpovedia.

„Vlastním ju. Je to moja spoločnosť.“

Mama a otec obaja otvoria ústa.

„The Solution je tvoje? Nerozumiem. Prečo si nám to nepovedal, synak?“ Pýta sa otec a jeho mračenie a hlas mi dali vedieť o jeho zranení a sklamaní.

„Tak nejako sa to stalo a keď sa firma rozbehla, nechcel som, aby ste sa trápili tým, ako tvrdo pracujem.“

„Takže preto nikdy neprídeš domov,“ hovorí mama.

„Áno, preto. Práca je niekedy trochu zdrvujúca.“

„Aspoň teraz vieme, že je to tak a nie preto, že nás už nemáš rád.“

Ocko chytí mamu za ruku a hovorí: „Zlatko, nemyslíš si, že by mal Harrison teraz otvoriť svoje dary?“

„Takmer som zabudla. Pôjdeš pre ne, prosím?“

Otec mi podáva hromadu škatúľ, ktoré sú podľa mňa oblečenie. Rozbaľujem rifle, nejaké nohavice, košeľu, svetre a nejaké ponožky. Žiadny z nich nie je môj štýl, takže ich darujem útulku pre bezdomovcov, ale moji rodičia to nemusia vedieť.

„Ďakujem, mami, oci.“

„Som si takmer istá, že je to tvoja veľkosť, ale nie som si istá, či sú to značky, ktoré uprednostňujete.“

Väčšina mojich odevov je šitá na mieru, a ak by videla cenu mojich riflí, dostala by infarkt. Nehovorím, že to, čo mi kúpili, je lacné; jednoducho to nie je môj štýl. Ale milujem ich rovnako už len za to, že na mňa mysleli.

„Vy, ste najlepší, viete?“

„Ty tiež.“

S otcom sme striedali futbal s driemaním, čo je úplne skvelý spôsob, ako stráviť Štedrý deň. Až na jednu vec. Prial by som si, aby tu bola so mnou Midnight. Sviatky privádzajú v poslednej dobe prázdny pocit.

Na druhý deň ráno odchádzam na letisko a je mi úľavou, že som konečne rodičom povedal, že spoločnosť vlastní lietadlo. Nevedeli to. Netuším, ako som to dokázal predtým utajiť, ale stalo sa.

***

Nasledujúcich pár dní je veľmi pomalých. Midnight je späť v práci a ja zatajujem dych nad tým, čo ten kretén Holt urobí. Nemôžem uveriť, že musím na pár dní znova opustiť mesto, ale ak nepôjdem, chlapci ma zabijú.

Streda večer prichádza a ja sa chystám letieť do New Yorku. Toto by malo stáť za to. Ak sa niečo pokazí, kým budem preč, neviem, čo urobím. Byť takmer tri tisíc míľ ďaleko, nie je práve potešujúce.

„Príjemne sa bav,“ hovorí Leland. „Rezervoval som ti hotel The Plaza. Budeš potrebovať pár hodín spánku.“

„Áno. To, a nemôžem vtrhnúť do Prescottovho bytu. To by zničilo prekvapenie. Vieš, čo robiť, ak sa niečo stane. A nezabudni dávať pozor na Midnight.“

„Neboj sa. Postarám sa o to.“

„Maj sa, človeče.“

Chytím tašku a som vonku. Ale môj žalúdok nesúhlasí s odchodom. Počas letu sa cítim divne, ale som si istý, že to je len preto, že už nechcem znova odísť. Mal som počúvnuť svoju intuíciu, zastaviť lietadlo a ísť za Midnight.