CM - 4. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Midnight

Harrison Kirkland je prírodná sila. Muž vysoký a široký cez plecia vyžaruje silu. Čokoľvek si dáva do kávy, musí to byť úžasné, pretože ta energia, ktorá z neho srší, je neskutočná. Je taký sebavedomý a istý vecami, nehovoriac o dominancii a o tom, že je sexi. Nikdy predtým som sa s nikým ako on, nestretla. Chcem mu dôverovať, veriť. Ale po všetkom, čo som prežila, je ťažké uveriť, že táto jeho predstava bude fungovať. A potom je tu celá ďalšia otázka pestúnskej starostlivosti. Nemôže sa v tom hrabať. Ak otvoria túto časť môjho života, nie je šanca, že to zvládnem.

 

Plus sa bojím toho, čo si o mne pomyslí. Aj keď by som mu to nezazlievala, nechcem, aby si myslel, že som len nejaký vymytý kus hovna. Nemôžem skončiť späť v porno priemysle a zarábať si na živobytie, saním a kurvením. Aj keď to bola moja voľba, určite to nebola moja prvá voľba. Bol to špinavý a nechutný spôsob obživy. Už to nebudem znova robiť, takže jeho plán musí fungovať. Okrem toho, ak sa tak nestane, nie som si istá, ako budem schopná zaplatiť jeho celému tímu. Keď mi Rita povedala, koľko si účtuje, skoro som zomrela.

 

Dáme si obednú prestávku a potom sa znovu stretneme v malej konferenčnej miestnosti s ďalšími otázkami a odpoveďami. Harrison niekoľkokrát odchádza, len aby sa vrátil s informáciami o tom, kedy urobím toto falošné oznámenie. Chce to urobiť zajtra. Moje vnútornosti sa krútia ako závraty, skoro ma premôžu.

 

„Si v poriadku?“ pýta sa ma niekto.

 

„Necítim sa dobre.“

 

„Jedla si?“ Pýta sa Harrison, keď je pri stole a ruky si opiera o miesto, kde sedím.

„Nie veľa. Je to trochu ťažké, keď mám zauzlený žalúdok.“

 

„Emily, zavolaj lekára. Potrebuje niečo na upokojenie.“

 

„Žiadne tablety.“ Poviem. Neberiem žiadne lieky. Je to leukoplast na krvácajúcu ranu a nič nerieši.

 

„Fajn, ale aj tak by ťa asi mal vidieť Prinajmenšom preto, aby sme vedeli, že si v poriadku,“ hovorí Harrison. Jeho hlas je láskavý a je to prvýkrát, čo som jeho tvári venovala osobitnú pozornosť. Oči má teplé. Sú tmavohnedé, také tmavé, že sa cítim, akoby som sa ponorila do priepasti. Má oblečený oblek a vyzerá veľmi profesionálne. Pekný je to, ako by som ho nazvala. Nie super vyzerajúci ako ten kretén, Holt. Ale je oveľa príjemnejší, to je isté. Ale potom znova, prečo by nebol? Zarobí na mne kopu peňazí. Po tomto utrpení bude môj bankový účet vyčerpaný. Dobrá vec je, že mu nebudem musieť platiť, ak jeho plán zlyhá. Musí si byť istý, že sa to nestane.

 

„Dobre. Ak si myslíš, že je to dôležité,“ hovorím. Jeden z nich volá lekára a môžem povedať iba to, že musia mať nejaké super známosti. O tridsať minút neskôr sa objaví lekár s jednou z tých malých čiernych tašiek. Zvyčajne to trvá večne, kým navštívim lekára, odkiaľ pochádzam.

 

Uvádza ma do druhej miestnosti, pravdepodobne Harrisonovej spálne, a skúma ma. Mám nízky tlak a hovorí mi, že musím jesť a piť, pretože som pravdepodobne dehydrovaná. Bez krvných testov viac nemôže urobiť.

 

Keď sa vrátime, Harrison vysvetľuje, že som mala pozitívny test na heroín. Toto je pre mňa novinka, pretože toto ešte nepovedal.

 

„Som rada, že si mi to povedal.“ Môj tón nesie viac ako náznak kyslosti.

 

„Chystali sme sa, ale potom ti prišlo zle,“ hovorí Misha.

 

„Naozaj to nie je prekvapenie  Keď som cítila, ako mi bodol do žily ihlu, nedokázala som si predstaviť, čo iné by to mohlo byť.“ Keďže mama brala drogy vedela som o tom dosť, takisto aj to aké to malo účinky.

 

„Mala si tam aj stopy GHB (pozn. tekutá extáza), čo pravdepodobne dali do tvojho nápoja Je to droga na znásilnenie.“ Harrison mi podáva správu o vyšetrení moču. Žiadne ďalšie drogy neboli nájdene.

 

„Dúfam, že mi teraz veríš, že neužívam drogy,“ hovorím.

 

Sedí pri veľkom stole, ale zdvihne sa zo stoličky a stojí predo mnou.“ Potrebuješ niečo pochopiť. Nejde o to, či ti verím. Nie som sudca, porota a kat. Tou je verejnosť. A pre tvoju informáciu veril som ti, keď si mi to povedala. Preto som ti povedal, aby si išla na políciu.“

 

Cítim sa vďaka tomu lepšie? Ani nie.

 

Lekár vykročí vpred.“ Za týchto okolností pravdepodobne stále pociťujete následky oboch drog. Odporúčam vám piť veľa tekutín a jesť, pani Drakeová. Zajtra sa budete cítiť lepšie,“ hovorí.

 

Zo mňa vyjde hysterický smiech, ale zvieram si ruku cez ústa. Znie to trochu šialene a tiež sa tak cítim. Je ťažké uveriť pred menej ako dvadsiatimi štyrmi hodinami som bola na vrchole sveta a myslela si, že veci sa konečne posunuli v môj prospech. Hrozí, že z mojich pier vyjde ďalší smiech, ale stlačím ich dohromady a držím ich na uzde. Nie je čas pustiť môj Šialenville. Potrebujem držať svoje sračky pohromade. Keď sa dnes večer vrátim späť do svojej vlastnej izby, môžem nechať tiecť slzy.

 

„Jesť. Piť. Rozumiem. Ďakujem, pán doktor.“

 

Prikývne a Harrison ho odprevadí k dverám. Som si istá, že o mne hovoria, ale koho to zaujíma. Robím všetko pre to, aby sa kúsky mňa nerozpadli.

 

Zvoní mi telefón a takmer ma vystrelí k stropu. Chytím tu vec a skontrolujem číslo volajúceho. Neznáme. Na to nebudem odpovedať.

 

„Odpovedz,“ hovorí Harrison drsne.“ A daj to na reproduktor.“

 

„Nie. Neviem, kto to je.“

 

„Práve preto to zdvihneš.“

 

Zdvihnem to.“ Prosím.“ Stlačím tlačidlo reproduktora, ako mi povedal Harrison.

 

„Pani. Drakeova?“

 

„Áno.“

 

„Len sme chceli vidieť, ako sa dnes cítiš.“

 

„Kto to je?“

 

„Priateľ.“ Zasmeje sa. Hlas znie neurčito povedome.

Harrison, ktorý všetkých plaší, keď sa motajú ako malé myšky, ma rozptyľuje. V živote som nevidela ľudí pohybovať sa tak rýchlo. Potom linka zhasne.

 

„Kurva,“ vybuchne Harrison.“ Prečo si niečo nepovedala? Bol to on, nie? Mala si stále rozprávať.“

 

„Nevedela som, čo mám povedať. Vyľakal ma.“ Môj hlas znie jemne aj pre moje uši. A ešte aj on ma teraz desí a kričí na mňa.

 

„Ak ti bude znova volať, snaž sa udržať toho chlapa na linke. Len stále hovor. Hovor o čomkoľvek, o počasí, o tvojej mačke, je mi to úplne jedno. Len niečo povedz.“

 

„Nechcem s ním hovoriť. Chcel by si sa rozprávať s človekom, ktorý ťa znásilnil?“

 

Vyfúkne dlhý, frustrovaný dych. Viem, že sa snaží pomôcť toho chlapa chytiť, ale nevie, aké to bolo. Nemôže to vedieť. Bola som znásilnená a neviem kým. Je to nechutné, ale stále chcem vidieť ich tváre. Chcem sa im pozrieť do očí a spýtať sa ich, či sú hrdí na to, čo urobili. Chcem sa tiež vrátiť do sprchy a vydrhnúť každý centimeter svojej pokožky, kým nebudem krvácať. Možno potom niečo opäť pocítim. Možno bolesť zmierni otupenosť, ktorá napadla moje mozgové bunky.

 

„Na čo myslíš?“ Pýta sa Harrison.

 

Vehemencia, ktorá zo mňa exploduje, ma núti ustúpiť, ale poviem mu to.

 

„Hnev je lepší, ako sa ľutovať,“ hovorí Harrison.

 

Opäť strácam nervy.“ Len na jednu skurvenú minútu buď ticho. Myslíš si, že všetko vieš, ale nevieš“ A odchádzam z miestnosti. Potrebujem priestor ... potrebujem dýchať, odísť preč. Moja izba nie je ďaleko od jeho a nezastavujem sa, kým sa tam nedostanem. 

 

Dvíha sa mi hrudník a líca sú mokré od sĺz. Keď stojím pred svojou izbou, skúsim odomknúť dvere, ale potom za sebou cítim prítomnosť. Skoro zakričím.

 

„To som ja,“ hovorí Harrison.

 

„Sakra!“ Hovorím a buchnem ho. Udieram kdekoľvek môžem, ale som slabá a neúčinná, navyše jeho ruky ma chytia okolo zápästí a všetko zastavia.

 

Jeho ústa majú miernu krivku smerom nahor. Smeje sa mi?“ Si taký hlupák, že sa mi smeješ.“

 

„Ja sa ti nesmejem. Smejem sa nad tým, ako sa ma snažíš udrieť. Nie som komár.“

 

„Idiot.“ Snažím sa uvoľniť ruky, ale on ich má v smrteľnom zovretí.

 

Zrazu vyplakávam oči nad bezmocnosťou tejto situácie a naserie ma to. Nechcem sa pýtať prečo ja, ale prečo kurva?

 

Harrison odo mňa berie kľúč a otvára dvere a vedie ma dovnútra. Všetko, čo chcem, je skrútiť sa v posteli a plakať, až by som zaspala.

 

Ďalšia vec, ktorú viem, je, že mi do ruky strká pohár vody.“ Vypi to.“

Nemám silu namietať.

 

„Povedala som, že nevypijem tu prekliatu vec.“

 

Zdvihnem oči a pýtam sa:“ Musíš byť taký kretén?“

 

„Momentálne áno. Bola si nadrogovaná, pravdepodobne si dehydrovaná a zjedla si toľko, že sotva malé vtáčatko by sa dalo dokopy. Ak nedoplníš palivo, zajtra sa budeš cítiť ešte horšie.“

 

Je skutočný? Čuchám a potom poviem:“ Uvedomuješ si, že práve teraz sa vysporiadavám s veľa vecami?“

 

Jeho hlas zjemnie.“ Áno, a bude sa to zhoršovať v priebehu nasledujúcich dvadsiatich štyroch hodín. Preto musíš piť a jesť.“

 

Zhltnem viac tekutiny, ale moje brucho sa vzbúri.“ Som podráždená. Je ťažké dať si niečo do žalúdka, keď mám pocit, že sa to vráti.“

 

„To preto lebo si nejedla“

 

„Och, teraz si aj lekár?“

 

„Nie, len náhodou viem, že to potrebuješ. Teraz pi.“

 

Pijem tú prekliatu vodu, len aby zavrel klapačku. Možno to vyvrátim po celom jeho skvostnom obleku. Bohužiaľ sa to nestane.

Strelím po ňom škaredý pohľad.“ Spokojný?“

 

„Áno. Teraz mi povedz viac o pestúnskej starostlivosti.“

 

Stuhnem a pozriem sa na druhú stranu. Túto informáciu zo mňa nedostane.“ Nie je tam nič iné ako to, že som tam išla a hneď, ako som mala osemnásť som vypadla z toho pekla. Koniec príbehu..“

 

„Nie, nie je. Je toho viac.“

 

Prepichnem ho pohľadom.“ Počúvaj. Verejnosti som sa dosť vyhýbala. Poviem im balíček lží, pretože si myslíš, že je to pre mňa to najlepšie. Ale neotvorím im svoj dospievajúci život, aby sa v tom pitvali. Môžeš kričať, môžeš prosiť. Je mi skurvené jedno čo urobíš, ale tá kniha zostane zatvorená.“

 

Na tvári mu trhne sval. Je nasratý, aká škoda. Môj život je aj tak v prdeli. Ak to zachráni, zjem svoje prekliate spodné prádlo. Som však skalopevne presvedčená o tom, že túto časť môjho života nebudem zdieľať.

 

„Očividne ťa teda tá zmluva nezaujíma.“

 

„Zaujíma. Ale čo nechcem, je aby všetci vedeli veci, ktoré nemajú byť prezradené.. Ďakujem veľmi pekne, ale táto kniha zostane zatvorená. A už to prosím nevyťahuj.“

 

Pretiera si čeľusť a jeho prsty škrabú strnisko.

 

„Čo by si robil, keby si bol na mojom mieste?“ Pýtam sa.

Kráča k stoličke vedľa mňa a posadí sa. Jeho dlhé nohy sa natiahli pred seba a potom si prekrížil členky.

 

„Nenávidel by som každú sekundu, ale počúval by som odborníkov. Je ťažké zjesť posratý sendvič, ale niekedy je to práve to čo musíme urobiť.“

 

Či to neviem? Koľkokrát som v živote večerala v sračkách? Príliš veľa na spočítanie a podľa toho ako to vyzerá, to bude ešte kto vie ako dlho.