CV - 32. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

Keď nájdem kúpeľňu, skoro mi praskne močový mechúr a rozbehnem sa. Vďakabohu, že nie je rad, aký obvykle je na ženských toaletách. Nikdy nie sú dosť veľké. Prečo to architekti, ktorí navrhujú budovy vrátane kúpeľní, nemôžu urobiť správne?

Keď skončím, stojím pri umývadle a umývam si ruky, keď vojde skupina štyroch žien. Pohľadom ma zabíjajú a ja sa čudujem, kto sú. Smelo sa ich teda pýtam.

„Poznáme sa?“

„Nemysli si,“ hovorí jedna z nich. Ale nepohybujú sa.

„Potrebujete niečo?“

„Dalo by sa to tak povedať. Chceme vedieť, čo si urobila s Beckhamom, aby si do teba zamiloval.“

„Čo?“ Vážne sa ma to spýtala? To je šialené.

„Počula si,“ hovorí jedna z nich. „Urobili sme všetko, aby sme upútali jeho pozornosť, snažíme sa, aby si náš všimol už niekoľko rokov a nič. Teraz zrazu, tu si a bam, je všade okolo teba.“

Pokrčím plecami a poviem: „Asi ma má rád.“ Usmejem sa a idem sa okolo nich pohnúť, ale jedna z nich ma chytí za ruku. Zaryje do nej prsty, silno stláča, až to bolí. Schmatnem ju a hovorím: „Daj zo mňa tie ruky preč.“

Môj hlas je plný ohňa a oni si to všimnú.

„Čo s tým urobíš? Sme štyri proti jednej.“

Uškrniem sa. „Chystáte sa ma zbiť alebo čo? Čo to je? Stredná škola? Koľko rokov si povedala, že máš? “

„Nepovedala,“ zavrčí na mňa jedna.

„No, ani si nemusela. Podľa toho ako sa správate, typujem, že máte trinásť. Ach.“ Cvakám prstami. „Teraz viem, prečo sa o vás Prescott nezaujímal. Má rád svoje ženy o čosi vyspelejšie.“

To bola chyba, pretože jedna z nich mi dala facku priamo do tváre. Ale nenechám sa strhnúť tak ľahko. „Na tvojom mieste by som to nerobila,“ hovorím. Bez premýšľania vystrelím päsť a na jej tvári pristane slušný úder.

Jediné, kedy som na niekoho udrela, bolo, keď na mňa zaútočil Joe Delvecchio. Možno ma to naučilo, aby som sa nenechala viac  šikanovať. Kňučí a začne kričať, že som ju udrela. Skurvené hovno.

„Samozrejme, že som ťa udrela, ty hlupaňa. Najprv si dala facku ty mne. Chce to schytať ešte niektorá?“ Potom začujem spoza dverí, ako Prescott volá moje meno.

„Tu som. Prídeš sem a pomôžeš mi s týmito šelmami?“

Vbehne dovnútra a vidí ma obklopenú stádom škaredosti.

„Čo sa do pekla deje?“ kričí.

„Rada ti to vysvetlím.“ Medzitým ostatné ženy kričia, že som klamárka. Moje rameno sa už farbí tam, kde ma chytila a na tvári mám odtlačok dlane.

„Udrela si ju?“ spýta sa a ukazuje na jednu, ktorú som trafila.

„Sakra, že áno. A vyhrážala som sa, že aj tie ostatné udriem.“

„Môj Vĺčik je divoký.“

Zdvihnem päsť, aby som mu ukázala, ako veľmi. Zakryje ho rukou a potom si ho zdvihne k ústam na bozk. „Si v poriadku?“ pýta sa.

„Som v pohode.“

Jedna z ďalších žien hovorí: „Ona ma prvá udrela päsťou.“ Zvyšné tri sa pridávajú a tvrdia, že je to pravda.

Prescott mi venuje pohľad, ktorý naznačuje, že vie, že klamú. Ale teraz sú to štyri proti jednej. Nie je sakra nič, čo by mohol urobiť.

Pokiaľ ide o ženy, hovorí: „Choďte odtiaľto preč. Nech ste od nej chceli čokoľvek, môžete na to zabudnúť. A mimochodom, som oficiálne z trhu, ak to nebolo zrejmé.“

Pozerá na mňa a hovorí nahlas a zreteľne: „Som tvoj, nikoho iného. Si v poriadku?“

„Myslím, že áno, ale nemám opuchnutú tvár?“

Chytí ma za bradu a nakloní ju hore k svetlu.

„Nie, len trochu ružovú. To ma štve. Potrebujem ich mená.“

„Eh, koho to zaujíma?“ Hovorím.

„Mňa. Na firemnej akcii ťa šikanovali v kúpeľni. Ježiš. To znie ešte šialenejšie, keď to poviem nahlas.“

„Poďme sa baviť a postaráme sa o to neskôr.“

Nakoniec súhlasí, ale musela som mu niečo sľúbiť. Keď sa tam vrátime a niektorú z nich spoznám, musím mu to povedať. Súhlasím, ale hovorím mu, že som si istá, že už odtiaľto zdrhli. Pravdepodobne si uvedomili, čo urobili a aké hlúpe to bolo.

Zvyšok noci je akosi rozmaznaný, pretože sa ma stále pýta, či ich vidím a neustále ich hľadá. Nakoniec poviem: „Musíš s tým prestať. Som v poriadku a nič to nebolo. Boli to protivné ženy, ktoré sa ku mne dostali a už je po všetkom.“

„Ale-“

Položila som mu ruky na líca. „Žiadne  ale zlatko. Hotovo. Nenič tým našu noc.“

„Povedala si mi zlatko.“

„Chceš, aby som ti hovorila nejako inak, lebo ak áno, môžem ti hovoriť napríklad Monštrum.“

„Monštrum?“

„Áno, vieš.“ Rukami mu to ukazujem. Smeje sa.

„Je to trochu brutálne meno, nemyslíš?“

„To bol môj zámer. Alebo čo tak Žrebec Bubba?“

„Hm, to je južná verzia. Znie to ako slovo z väzenia.“

„Presne tak a ja som tvoj väzeň.“

Potom vyhlási, že je čas odísť, pretože ak tak neurobíme, mohol by ma ohnúť cez predjedlo a urobiť scénu nad krevetovým kokteilom.

„Musíme počkať aspoň dovtedy, kým nepôjdu tvoji starí rodičia.“

„Och do pekla, to nie. Starká neodíde skôr ako o druhej ráno. Nebudem čakať tak dlho.“ Je neoblomný.

„Vážne?“

„Je to spoločenské zviera.“

„Nemôžeme odísť bez rozlúčky.“

„Áno môžeme. Zavoláme im zajtra. Okrem toho tam ideme na Vianoce.“

To je pravda. A nikomu som kvôli malým finančným prostriedkom nekúpila žiadne darčeky. Do riti!

„Okej poďme.“

Keď sa vrátime k Prescottovi, moje nohavičky sú na dve časti a zastrčené vo vrecku obleku, ako hodvábna šatka. Je dobré, že sú pekné a krajkové. Nemala som podprsenku kvôli strihu šiat, takže okrem šiat a topánok nemám nič iné. Keď vstúpime dovnútra, rozopne ma, zhodí ramienka a šaty skĺznu. Stojím pred ním v čiernych lodičkách.

„Hmm. Čo s tebou len urobiť.“ Krúži okolo mňa ako panter, pomalý a vyrovnane, pripravený získať svoju korisť. Dych sa mi zovrie v krku, keď mi stiahne brucho a v jadre mi pribudne bolesť. Už sa cítim ťažšie a potrebujem uvoľnenie. Čoskoro. Moja ruka mieri medzi stehná a on to zastaví.

„Pamätáš? Moja. Každý jeden kúsok. Nedotýkaj sa.“

„Potrebujem-“

Ozve sa z neho hlboké smiech. „Viem presne, čo potrebuješ.“

Chytí ma za ruku a prevedie do spálne. Potom ma tlačí na posteľ. Zloží si kravatu a spúta mi ňou zápästia s otázkou, či je moja ruka v poriadku. Je v poriadku, hovorím mu. Všetko, čo ma zaujíma, je on.

Vyzlečie sa, a teraz sme obaja nahí ľudia, ktorí sa navzájom potrebujú. Keď si myslím, že ma ide hneď pretiahnuť, tak sa mýlim. Odchádza. Potom sa vráti s ďalšou kravatou, omotá mi ju okolo hlavy a použije ju ako pásku cez oči. Dobrá vec, že má veľa kravát. Teraz som v tme a očakávam jeho ďalší krok.

Roztiahne mi nohy a hovorí, aby som ich mala otvorené dokorán. Najprv cítim niečo chladné, možno lubrikant? Potom mi to vtiera dookola, všade, dnu aj von. Jeho prsty ma masírovali a dostávali ma blízko orgazmu číslo jeden. Potom prestane. Stisne mi bradavky, silno saje, až kým nahlas nestonám. Čoskoro sa jeho ústa presunú na moje vnútorné stehná, opäť sajú a hryzú. Dnes som už označená takže iba pridáva do zbierky.

Nie som vôbec pripravená na prvý úder. Udrie do môjho klitorisu tak silno, že to štípe ako oheň. Neviem, či používa ruku, alebo opasok, ale kričím. Potom ma olizuje a tesne predtým, ako sa urobím, sa zastaví a znova zopakuje celý proces. Tentokrát, keď ma udrie, robí to znova a znova, až kým sa neurobím a zrazu mi pripadá, že som ľadová, zvonka i zvnútra. Strčí mi kocku ľadu na zadok a mačičku? Dýcham a snažím sa lapať po dychu, ale nemôžem, pretože vrazil do mňa svojím vtákom a vytrhol zo mňa každý kúsok kyslíka. Moje dýchanie je ťažké. Mám zviazané ruky. Silno stonám, tak hlasno, že nepočujem nič iné, ako zvuk môjho vlastného trhaného dychu. Moja mačička sa zohrieva od trenia a môj klitoris je citlivý, až kým na neho prudko nešvihne a ja nekričím, nie bolesťou, ale rozkošou. Chystám sa znova urobiť, keď mi povie, aby som to nerobila.

„Musím.“

„Nie.“ Zastaví sa a zadržuje to. Potom to všetko začne znova, pomaly to buduje, až kým mi poriadne neudrie klitoris, ktorý ma pošle do vĺn orgazmického potešenia. Som tak stratená v senzácii, ani si neuvedomujem, že sa spraví, kým nezavolá moje meno. Cítim, ako vo mne exploduje jeho teplo. Potom sa vytiahne a je opäť ticho.

Počujem kroky a potom ma zakrýva teplá látka, ktorá ma utiera. „Je ti stále dobre?“ pýta sa.

„Áno.“

„Dobré, pretože sme ešte len začali.“

S určitosťou viem jednu vec. Tento muž rád šuká, dlho a tvrdo.

Budem sa musieť dostať do formy, aby som s ním udržala krok.

V miestnosti je chvíľu ticho, kým znova začujem kroky. V očakávaní dostanem husiu kožu. Srdce mi bije o niečo rýchlejšie a pulzuje mi krv. Odväzuje mi ruky a ťahá ma do zvislej polohy. Potom sa niečo pritlačí na moje pery a povie: „Pi.“ Keď prehltnem, steká mi po vyprahnutom hrdle studená voda. „Viac?“ pýta sa. Prikývnem a on mi dá ešte jeden drink. Nevedela som, aká som smädná.

Sklo je preč a nahradí ho ústami. Teplé pery dráždia moje, potom cestujú po mojich ústach, ochutnávajú a skúmajú. Strká svoj jazyk cez moje pery a zabúdam na všetko ostatné. Keby som nesedela, kolená by sa mi podlomili z toho, ako ma premieňa na hromadu vykosteného mäsa.

„Môžeš položiť svoju váhu na ruky?“

Čo? Snažím sa porozumieť jeho otázke, keď ma prevráti a som na rukách a kolenách. „Nebola to nijako zvlášť zložitá otázka.“

„Och, toto.“

„Áno. Nakloň sa dopredu na ruky a povedz mi, či je to v poriadku.“

Snažím sa a moje jedno rameno mi spôsobuje nepohodlie, tak mu to hovorím.

„Ľahni si na hruď. Je to v poriadku?“

„Áno.“

Zrazu sa mi pod bruchom a bokmi zastrčí obrovská kopa vankúšov, až kým mi zadok nezdvihne do vzduchu a stehná sa nerozkročia. Jeho ústa sú ešte raz na mne, jazyk do mňa vŕta a núti ma krútiť sa.

„Vydrž,“ hovorí a potom do mňa fúka teplý vzduch. Stále mám zaviazané oči a nie som si istá, čo sa deje. Ale on sa zastaví a niečo začujem, aj keď mi nie je jasné, čo ma čaká, kým sa ma niečo chladné nedotkne a nezasunie mi to do zadku. Posuniem sa o palec ďalej, pretože spočiatku mi to príde čudné.

„Nehýb sa. Rozťahujem ťa.“

„Rozťahuješ ma?“

„Ššš.“

Jeho prst sa pohybuje a nie som si celkom istá, čo do pekla robí, ale každú sekundu je to cítiť lepšie a lepšie. Stále sa tam hrá a je to úžasné. Keď to vytiahne, prosím, aby to nerobil, ale on hovorí: „Uvoľni sa.“

„Dobre.“

Cítim, ako do mňa niečo tlačí. Ale tentoraz to nie je jeho prst. Zasunie sa, zastaví, o niečo viac sa pohne a znova sa zastaví. Potom sa pretlačí a najskôr dôjde k páleniu, potom k záblesku bolesti. Ale iba, kým všetko v okamihu neprejde. Medzitým mi masíruje klitoris a som z toho úplne vzrušená.

„Vivi, ako sa cítiš? Chceš, aby som prestal?“

„N-nie.“

Začína sa pohybovať rýchlejšie, nie veľmi, len trochu. Dosť na to, aby som cítila plný vplyv jeho erekcie. Keď prejde celú cestu, znova sa ma pýta, ako sa cítim, a hovorím mu pravdu. Je to dobré. Cítim sa podivne roztiahnutá a plná, ale je to dobré. Potom naberie rytmus, ktorý nie je tvrdý a rýchly ako obvykle, ale veľmi pomalý. Jeho prsty ma znova nájdu a masírujú môj klitoris, kým nie som na pokraji ohromujúceho vyvrcholenia.

„Urobím sa.“

„To je zámer.“

Keď to urobím, hýbe sa o zlomok rýchlejšie, drží ma za boky oboma rukami a prsty mi zarýval do mäsa. Bola by som rada, keby som videla jeho tvár, keď sa urobí. Ale nemôžem. Zastoná svoj vlastný orgazmus, a akonáhle jeho péro prestane pulzovať, vytiahne sa.

„Hneď som späť, keď sa zbavím tohto kondómu.“

Kondóm? Možno je to pre neho tak lepšie? Alebo možno menej chaotické? Neviem. Vracia sa a dá mi dole kravatu z oči. Má sexi úsmev.

„Vivi, myslel som si, že tvoja mačička je sladká, ale sakra, tvoj zadok je tiež pekelné sladký.“

„Ďakujem, myslím.“

Polovične sa usmeje, utrie ma teplou handričkou a potom odhodí na podlahu. Potom, čo ma odviaže, chce vedieť, či som smädná.

„Áno, rada by som niečo na pitie.“

„Iné ako voda?“

„Nie, voda je v poriadku.“

Podá mi pohár a ja tú vec zhltnem.

Potom tam ležíme a drží ma, keď sa pýta: „Páčilo sa ti to? A chcem pravdu.“

„Urobila som sa. Nie je to také, ako som si myslela, že bude.“

Zasmeje sa a z toho mu vibruje hrudník. „Aké si si myslela, že to bude?“

„Bolestivé a ... nechutné.“

„Môže to bolieť, ak sa to neurobí správne.“ Potom sa zasmeje. „Nechutné, čo?“

„Uf. Viem.“ Dala som si cez hlavu vankúš. Vytrháva mi ho z rúk.

„Žiadne skrývanie sa, slečna udriem-ťa-do-tváre.“

„Áno, bola to mrcha a zaslúžila si to. Ale láska k zadku je trochu zvláštna.“

Teraz naozaj vydáva dunivý smiech. „Láska k zadku?“

„No, áno. To je pekný výraz. Miloval si sa s mojím zadkom.“

„Pravda. A som zamilovaný do tvojho zadku.“ Stlačí ho kvôli zdôrazneniu. „Bola by si ochotná urobiť to znova?“

„Iste, ale páči sa mi to aj inak.“

„Mne tiež. Nie je na tebe, Vivi, nič čo nemilujem. Prečo si myslíš, že som bol taký neoblomný a prenasledoval som ťa? Aj keď si sa správala, akoby si ma nenávidela.“

Sklopiac pohľad na prsty, neviem, čo mám povedať. „Nikdy som ťa ne-nenávidela, Prescott. Nikdy. Bol si panovačný. Priebojný. Nevedela som, ako ťa mám brať. Nenávisť je však príliš silné slovo. Bála som sa, ako na teba budem reagovať.“

„Prečo? Prečo si za tým jednoducho nešla?“

Zdvihnem zrak a vidím ho, ako na mňa pozerá. Naše pohľady sa spájajú. „Pravdu?“

Prikývne.

„Bola som taká krehká. Stále som. Po mame a po tých zmenách, som nechcela dať nikomu šancu, aby ma zranil. Bála som sa, že sa do teba zamilujem. Keď sme boli na Crestview som  ... no niečo k tebe cítila. Ale nemyslela som si, že si chlap, ktorý by bol s tučným dievčaťom.“

„Zmĺkni.“

„Je to pravda. Mala som nadváhu a bola som nesmierne nešťastná. Čím viac som bola nešťastná, tým viac som jedla. Bol to začarovaný kruh. Zatiaľ čo sa všetci výborne bavili, mali priateľov a priateľky, chodili do školy a tancovali, ja som jedla sušienky a sladké tyčinky.“

„Tiež sa musím k niečomu priznať. Keď sme boli na Crestview tiež si sa mi páčila. A nielen preto, že si robila moje domáce úlohy. Ale bola si taká hanblivá. Nikdy si nechodila na žiadne školské akcie. Alebo aspoň som ťa nikdy nevidel.“ Jeho ruka mi prechádza hore a dole po ruke.

„Chodila som, ale skryla som sa. Moja mama ma vysadila a vyzdvihla, ale našla som si miesto, kde som sa mohla schovať, kým nebol čas odísť.“

„Prečo?“

„Pretože som si nechcela, aby si zo mňa robili ešte viac srandu. Vieš, musela som chodiť do školy. Z toho sa nedalo nijako vyvliecť. Školské akcie však boli dobrovoľné. Chcela som, aby mama verila, že sa bavím. Len čo jej auto vyšlo z parkoviska, utekala som sa skryť.“

„Kde si utekala?“

„Upratovacie miestnosti, ktoré zostali odomknuté, schodiská, kúpeľne, vždy sa našlo nejaké miesto.“

Zdvihne sa a opiera sa o lakeť. Jeho nozdry sa rozhoreli, keď sa pýtal: „Schodiská? Schovala si sa na schodiskách? Mohla si ... sú nebezpečné miesta.“

„Bol to Crestview, pamätáš?“

„Čo keby ťa tie dievčatá našli? Napadlo ťa to niekedy?“

Vlastne nenapadlo. „Urobili by mi hrozné veci. Pravdepodobne by mi strhli oblečenie a prinútili ma kráčať domov nahú, alebo tak niečo.“

Ľahne si späť a ja som mu vložila hlavu na hruď a prstom robila kruh.

Tak dlho mlčí, zdvihnem hlavu, aby som naňho pozrela.

„Cítim sa hrozne, že som nič neurobil,“ hovorí.

„Ani si o tom nevedel.“

„Ale administratíva to vedela, nie?“

„Áno.“

Jeden kútik jeho úst sa objaví hore.

„Prečo sa usmievaš?“

„Whitworth každoročne dáva Crestview veľa peňazí. Zastavím ich tok. Verím, že stále je tam ten istý riaditeľ. Keď ma oslovia, poviem im, že nebudem darovať peniaze školám, ktoré dovoľujú šikanu.“

„Urobil by si to?“

„Samozrejme, že áno. Panebože, Vivi, správali sa tam k tebe strašne a jediný dôvod, prečo nič neurobili, bolo, že tie protivné dievčatá mali peniaze. No, mám viac peňazí, oveľa viac a oni to pocítia tam, kde sa to počíta.“

Bože môj, tento muž. Bol vždy taký? Ako dlho mi trvalo, kým som si to uvedomila?

„Prisahám, Vivi, že ťa už nikdy nikto nebude šikanovať, ak tomu môžem zabrániť.“

Jeho výraz je taký brutálny, že sa ho takmer bojím