CV - 28. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

„Prinajmenšom to bolo úžasné,“ hovorí Eric.

„Úžasné, úžasné, úžasné, najlepší zážitok môjho života. Robíš si srandu? Ale stále ťa chcem zabiť, že si ma nevaroval.“

„Prepáč, že mi to nie je ľúto. Nikdy by si nešla. A sakra, Viv, ten chlap je z teba zúfalý. Ak sa ma spýtaš-“

„Pýtala som sa ťa?“

„Nie, ale aj tak ti to hovorím. Je do teba zamilovaný.“

„Si blázon?“

Eric ma chytí za ruku a ťahá ku gauču. „Sadni si.“

To aj robím.

„Počúvaj. Muži a ženy sú rozdielni. To, že som gay, ešte neznamená, že nemyslím ako muž. Má problémy. Majú ich všetci, vrátane teba.“ Ukazuje ukazovákom na mňa a krúti ním. „Jeho môže byť v skutočnosti väčší, ako tvoj. Daj tomu chlapovi šancu.“

Prekrížim ruky a vzdychnem. „Povedala som mu o svojom.“

„A on ti zjavne povedal o svojom. A zjavne si teraz v jeho vnútornom kruhu. Neviem, a ani ma to nezaujíma, o aké problémy ide. Skutočnosť, že s tebou zdieľal svoju dušu, mi hovorí, že ti dôveruje a má k tebe mimoriadne silné city. Prečo by to inak robil?“ Na to nemôžem odpovedať a Eric berie moje mlčanie ako povolenie pokračovať. „Takže prestaň s pochybnosťami a proste s tým chlapom randi. Úprimne povedané, už som unavený z toho všetkého tvojho kňučania a tými rozchodmi a návratmi medzi vami dvoma.“

„Čo?“

„Počula si ma.“

„Ale myslela som si, že s niekým strávil noc.“

„Fajn. Ale pýtala si sa ho to vôbec, alebo si mu dala šancu to vysvetliť?“

Sedím tu ako namosúrené dieťa. A možno sa tak aj správam. V skutočnosti som sa vôbec nesprávala ako dospelá, že? Čo mál robiť, keď som s ním nechcela ani hovoriť?

„Ponúkol mi prácu.“

„A?“

„Odmietla som.“

Eric vyhadzuje ruky do vzduchu. „Si najhlúpejšia a najidiotskejšia žena na Zemi. Ako si do pekla vyštudovala MIT?“ Potom odíde z miestnosti.

Prenasledujem ho. „Eric, prestaň.“

Otočí sa a poklepe si nohou, čaká, kým prehovorím.

„Naozaj si myslíš, že som mala vziať tú prácu?“

„Nie, Vivi, myslím si, že by si mala byť barmankou do konca života.“

Zastonám a chytím sa za hlavu.

„Zastavila by si všetku tú hrdosť a na chvíľu sa zamyslela. Boh ti otvoril dvere, okno a ty tu sedíš ako nemá a pozeráš na to. Musíš vedieť, že Prescott mi zavolal, aby som mu pomohol získať si ta. Máš titul z MIT. Si vraj múdra, aj keď to začínam spochybňovať. Myslel som, že ti to už dôjde.“

„Myslela som si to. Len som sa ťa nechcela pýtať.“

„Urobil to a ja som mu pomohol, takže teraz už vieš pravdu. Urobil to s prísľubom pohovoru vo Whitworthe. Najskôr som mu povedal, že nie. Ale potom, čím viac som na to myslel, tým viac som ľutoval, že som to nevzal. Moje podnikanie sa nerozbiehalo a nechcel som byť čašníkom navždy. Takže mi hovor kretén a sebecký, ale urobil som to. Okrem toho som mal pocit, že vy dvaja by ste mali byť spolu. Teraz ponúka niečo podobné tebe a ty sa správaš ako hlupaňa. Vezmi tú skurvenú prácu! Bež do tej spoločnosti a ukáž aká si úžasná. Vybuduj si svoju reputáciu . Potom, ak sa ti tam tá prekliata práca nebude páčiť, budeš mať niečo dobré do životopisu. A to isté je s tebou a Prescottom. Nebuď hlúpa, Vivi.“

Eric má pravdu. Túto príležitosť naozaj nemôžem zmeškať.

„Bola som ním naozaj taká hlúpa?“

„Veľa si kňučala. Bola si slabá, kňučavá, nevrlá, vyber si. Muž sa sklonil, aby ti pomohol. Otvoril svoj zasratý bankový účet a ty ho stále kopeš do zadku. Keby som to bol ja, už by som ťa hodil do rieky a nikdy sa neobzrel späť. Osobne neviem, aký máš problém. Áno, prežila si toho veľa. Oveľa viac, ako by som bol schopný zvládnuť a chápem, že nechceš dať svoje srdce, ale táto vec je ťažká na zvládnutie aj pre spolubývajúceho.“

Vyskočila som, prehrabala sa v kabelke a hľadala telefón. Potom pošlem Prescottovi správu.

Ďakujem za dnešný večer. Bolo to úžasné. V.

Rýchlo mi odpíše, Som rád, že sa ti to páčilo. Mám v rukáve ešte nejaké triky. Máš záujem?

Posielam mu vysmiate emodži, pretože si len viem predstaviť, aké triky má na mysli. Potom mu pošlem toto:

Rozmýšľala som nad tvojou pracovnou ponukou. Rada by som o tom ešte hovorila.

Je rýchly s odpoveďou: Zajtra na obed?

Znie to skvele. Kde?

Moja kancelária. Poludnie

Dobre, bude to pohovor alebo obed, som zvedavá. Radšej spíšem životopis. Jeden už mám, takže si ho pre prípad prinesiem so sebou.

Ráno na mňa zaútočí veľká časť nervov a bola by som rada, keby tu bol Eric, aby ma upokojil. Je už dávno, čo som mala skutočný pracovný pohovor a ani si nie som istá, či vôbec bude. Čo si sakra mám obliecť?

Prehľadám skriňu a rozhodnem sa, že budem hrať na istotu, zvolím čierne nohavice, ktoré by mohli byť buď do práce, alebo len tak na obed, a pekný čierny sveter, ktorý mi pristane. Je to niečo, čo by som si do práce určite obliekla, ale nie je to hodné pohovoru. Keby som robila pohovor, obliekla by som si kostým, ale ak sa z neho stane rozhovor, môžem povedať, že som si myslela, že je to iba obed. Čo sa týka môjho životopisu, môžem povedať, že som mu ho priniesla, aby ho mohol odovzdať ďalej. To znie celkom dobre.

Asi o jedenástej tridsať mi príde správa od Prescotta, kde píše, aby som očakávala auto za pätnásť minút. Ďakujem mu a o jedenásť štyridsaťpäť idem dolu k čakajúcemu auto. Moje brucho je také zauzlené, neviem, či dokážem jesť.

Recepčný sa pýta na moje meno a keď im ho poviem, strážnik ma odprevadí k špeciálnej súprave výťahov určených pre najvyššie poschodia. Na vstup je potrebný čip. Ochranka zasunie kartu, a keď som vo vnútri, stlačí príslušné poschodie a hovorí mi, že na mňa bude čakať pán Beckham. Ďakujem mu, keď sa dvere zatvárajú.

Keď sa výťah zastaví a dvere sa potichu otvoria, stojí tam Prescott s úsmevom a podáva mi ruku.

„Vivi, ako sa máš?“

„V poriadku. Ty?“

„Lepšie, keď si už tu.“

Všade sú ľudia, ale nemôžem si nevšimnúť, ako sa každé oko zameriava na nás.

„Je to moja predstavivosť, alebo sme stredobodom pozornosti?“

„Si vnímavá. Nikdy predtým som sem nepriviedol ženu, takže sú zvedaví a som si istý, že miestnosť bude bzučať asi za dve sekundy klebetami.“

Keď to povie, takmer zakopnem o nohy. Zdá sa, že som prvá vo veľa veciach.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Čokoľvek.“

„Koľko žien si vzal na cestu vrtuľníkom?“

„Jednu.“

Zastavím sa. Pozerá na nás tucet, alebo viac ľudí, ale nezaujímam sa. „Prvá tu, prvá vo vrtuľníku, prvá u teba doma. Mám byť na seba hrdá?“

Zuby si zahryzne do spodnej pery. „Povedal by som, že áno.“

Teraz nepochybne viem, že Prescott Beckham pre mňa urobil oveľa viac, ako som si kedy dokázala predstaviť. Ale nie je to len to. Až teraz si uvedomujem, ako veľmi sa mi otvoril. Myslela som si, že je to trezor, čiastočne to tak bolo, ale došlo v ňom k zmene a je to úžasné. Bez ohľadu na to, s koľkými inými ženami bol, so mnou jedna inak. Inými slovami, viac sa snaží. Robí všetko, čo je potrebné. Ericove slová sa mi vrátili. Je to tak, však? Neznamená to, že mi už nikdy neublíži, ale je to začiatok.

„Ešte jedna otázka. S koľkými ženami si odtiaľto chodil?“

„Z Whitworthu?“ pýta sa.

„Áno.“

„Žiadnou.“

Chytím ho za ruku a držím ju. Toto je pre mňa monumentálny okamih, keď tieto veci začujem. Neviem, prečo som sa ho to pýtala v miestnosti plnej ľudí, ale urobila som to. Pokračovali sme v chôdzi, keď náhle zastal. Tentokrát sa mu otočím čelom. „Teraz, keď mi už rozumieš, znamená to, že so mnou budeš randiť?“

„Áno,“ povedala som a široko sa usmiala.

„Dobre.“ Potom ma pritiahne k sebe a pobozká. A to nehovorím o nevinnej puse. Toto je bozk, ktorý sa krúti po celej šírke prstov a zužuje bruško a jeho ruky sa krútia okolo mňa a moje kolená prichádzajú o silu.

Keď ma pustí, hovorí: „Už bolo na čase.“ Potom pokračuje v chôdzi do jeho kancelárii. Som omámená. Skúšajúc sa dať dokopy, nechala som ho na chvíľu ťahať ma za sebou.

Dostávame sa k pracovnému stolu, kde sedí známa tvár. „Vivi, je skvelé ťa vidieť. A vyzeráš oveľa lepšie.“

„Ďakujem, Lynn. Tiež ťa rada vidím.“

Objala ma a kecali sme, zatiaľ čo Prescott prechádzal dverami, ktoré sú predpokladom do jeho kancelárie. Keď je preč, Lynn hovorí: „Dievča, som naozaj rada, že ťa vidím. Nestálo to za nič od ... nuž, kedykoľvek ste mali vy dvaja nezhody, alebo čokoľvek to bolo. Už mi to viac nerob.“

Smejem sa nad jej komickým výrazom. „Neurobím. Sľubujem.“ Potom jej kývnem a idem za Prescottom.

„Dúfam, že ti to nevadí, ale dal som nám priniesť obed.“ Je to rozložené na stole a vyzerá to vynikajúco.

„Je to úžasné. Ďakujem. Obed s výhľadom.“

„A potom chcem, aby si sa stretla s mojím dedom.“

„Och, možno niekedy inokedy.“

„Nie, dnes. Potom ťa vezmem na IT oddelenie, aby si sa mohla s každým zoznámiť. Zariadil som, aby si dnes popoludní mala pohovor s vedúcim oddelenia.“

„Dobre. Malé varovanie by bolo pekné.“

Oslní ma, akoby to nič nebolo a sadáme si k jedlu.

Vyberám si jedlo, pretože môj žalúdok je plný pochodujúcich mravcov na ceste bojovať. Nepremýšľam iba nad pohovorom, ale aj nad stretnutím s jeho dedkom. Bože! Už som sa s matriarchou stretla a musím sa pýtať, či o tom Sara niečo spomenula svojmu manželovi.

Prescott prestáva jesť. „Nechutí ti to?“

„Nie, je to skvelé.“

„Tak čo?“

„Páni, neviem. Možno je to tým, že o pár minút idem za tvojim dedkom. Alebo to môže byť tým, že robím pohovor s vedúcim oddelenia IT a nie som ani trochu pripravená? Aj keď som rozmýšľala a zobrala si životopis.“

Prescott sa smeje. „Si najchytrejšia a najbrilantnejšia žena, akú som kedy stretol. Použi svoju šedú hmotu a budeš v poriadku.“

Možno by som mu mala povedať, že Eric si myslí, že som hlúpa.

„Môžem sa s tebou o niečo podeliť? Od Crestview si nebol okolo mňa dosť dlho na to, aby si rozlíšil, či som múdra alebo nie. A koľko presne toho vieš o IT?“

Zloží si obrúsok z lona a utrie si ústa. Potom so sexi úškrnom hovorí: „Vivi, môžem ti niečo povedať? Zdá sa, že si zabudla, že vlastním túto spoločnosť. No, s dedom samozrejme. A nemáme akcionárov, ktorých by sme museli potešiť. Tento rozhovor je iba zdvorilostný. Môžem požadovať, aby ťa prijali. Ja som sa však rozhodol, že to neurobím. Ale ja, na rozdiel od teba, mám v teba skurvenú vieru. Keď sa raz stretneš s Danom Stevensonom, ktorý vedie naše IT, upokojí ťa a budeš skvelá.“ Potom sa nakloní a pridá svojim príliš sebavedomým spôsobom: „A ak nie, tak ho vyhodím.“

Skoro prehltnem jazyk. „Nič také neurobíš.“

„Samozrejme, že neurobím, ale nemáš sa čoho obávať.“

Jeho tanier je vyleštený, zatiaľ čo ten môj vyzerá, ako by do neho ťukal nejaký vták. „Prečo neodložíme tvoj obed a pôjdeme sa stretnúť s dedom a potom po tvojom pohovore, keď sa ti vráti chuť do jedla, to môžeš dojesť?“ pýta sa.

„Fajn. Ale je to trochu čudné, stretávať sa s dedkom.“

„Prečo? Už vie, že tu budeš pracovať.“

„Och, bože,“ zastonám.

Pomáha mi postaviť sa na nohy, narovná môj sveter a potom mi prehrabne prsty cez vlasy. „Perfektné.“ Potom ma pobozká. „Teraz si pripravená.“

„Počkaj.“ Leskom si prejdem po perách. „Teraz.“

Keď odchádzame, Lynn hovorí: „Och, dobre. Pán Whitworth práve volal a pýtal sa, kedy prídete.“

Keď kráčame, Prescott ma drží za ruku.

„Prepáč, ak mám spotenú ruku. Som trochu nervózna.“

Jedinou jeho reakciou je, že ma pritiahne bližšie k sebe. Keď kráčame, som si vedomá všetkých očí, ktoré sa na nás pozerajú.

Nakloním k nemu. „Vždy ti tu venujú toľko pozornosti?“

„Nie. Nikdy nedržím nádhernú ženskú ruku. Sú na teba zvedaví.“

„Skvelé. Keď sa dozvedia, že robím pohovor, všetci ma budú nenávidieť.“

„Naozaj sa toho obávaš?“

„Ani nie.“

Zastavujeme a Prescott hovorí so sekretárkou, ktorá nám hovorí, že na nás čaká pán Whitworth. Keď vojdeme do rozľahlej kancelárii, ktorá je takmer rovnaká ako Prescottová, trasú sa mi kolená.

„Dedo, toto je Vivi Renard. Vivi, predstavujem ti Samuela Whitwortha, môjho úžasného starého otca.“

Starší pán sa okamžite postaví , prejde k nám a chytí ma za obe ruky. „Je úžasné sa s tebou stretnúť, Vivi. Môj vnuk o tebe hovorí veľmi často.“

„To isté platí o vás, pane.“

„Prosím, volaj ma Sam, alebo Samuel.“ Jeho striebristo biele vlasy sa lesknú, ale jeho žiarivo modré oči sú milé a ústretové. Okamžite ma dáva do pohody.

„Dobre, Sam.“

Rozprávame sa o mojom rozhovore. Kladie mi niekoľko otázok týkajúcich sa môjho vzdelávania na MIT a mojich predchádzajúcich skúseností z môjho bývalého zamestnania v Kalifornii.

„Prescott, verím, že sa sem dostane.“

„Dedo, robil som všetko pre to, aby som ju o tom presvedčil.“

„Som trochu nervózna, pretože to na mňa Prescott naložil, keď som sem prišla.“

Sam sa smeje. „Znie to ako niečo, čo by urobil. Nestrácaj ani minútu  nervozitou. S Danom budete vychádzať perfektne.“

Prescott má spokojný úsmev, ktorý kričí, hovoril som ti to. Lakťom ho buchnem do rebier. Rozprávame sa ešte pár minút, keď Prescott oznámi, že by ma mal radšej odprevadiť k IT oddeleniu.

„Áno, nechceme, aby meškala,“ hovorí Sam. „Prečo ju neprivedieš na Vianoce do Westchesteru?“

Do prdele. Čo to kurva?

„Rád by som, ale iba ak nemá plány.“

Obaja na mňa zízajú a čakajú na odpoveď.

„Uh, nie. V ten deň nemám nič.“ Vykĺzol zo mňa nepríjemne znejúci smiech a moje líca sa zahriali.

„Výborne. Dám vedieť tvojej babičke. Čím viac, tým lepšie. A bude to  lepšie ako minulý rok, však?“

„Musel si to vytiahnuť, však?“ Pýta sa Prescott.

„Och, urobíme si prípitok na pani Veľké Pery.“

Stratila som sa v komentári o veľkých perách a sledujem, ako Prescott krúti hlavou.

„Uvidíme. Potom ti ešte poviem o účte Grandview.“

„Správne. A daj mi vedieť, ako prebiehal pohovor Vivi. Vivi, bolo úžasné sa s tebou zoznámiť a teším sa, že ťa čoskoro opäť uvidím.“

„Ďakujem a som na tom rovnako, pane.“

Odchádzame a Prescott ma vedie k výťahu. „Povedal som ti, že bude úžasný.“

Môj mozog sa kotúľa. „Áno. Ale Vianoce?“

„Bude to zábava.“

Dobre, Viv, spomaľ. Zatiaľ sa sústreď na informatiku.

Výťah klesá o dve poschodia a vystupujeme k nášmu ďalšiemu cieľu. Prescott ma vedie priamo do kancelárie šéfa. Jeho sekretárka je ako med, keď ho pozdraví.

„Dan by ma mal čakať. A toto je Vivienne Renard.“

„Dobrý deň.“ Ani sa na mňa nepozrie, keď hovorí. „Pán Stevenson Vás očakáva.“

Prescott sa ku mne otočí. „Predstavím ťa, potom idem na stretnutie. Keď skončíš, jednoducho sa vráť do mojej kancelárie, dobre?“

„Samozrejme.“ A potom mi dá bozk.

Určite mu nerobili problém verejné prejavy náklonnosti, odkedy som povedala, že s ním budem chodiť. Keď som sa otočila, všimla som si, ako sa na mňa sekretárka pozerala, ale neriešila som to. Nestarám sa.

Dan je milý a po odchode Prescotta sme sa usadili. Dávam mu úplne jasne najavo, že chcem túto prácu na základe svojich zásluh, a nie na základe môjho vzťahu s Prescottom.

„Vtipné, že to hovoríš, pretože on mi povedal presne to isté.“

To sú dobré správy. Dan sa ma pýta na všetko od môjho vzdelania až po moje prvé miesto a na to, ako som sa dostala do New Yorku. Nedržím nič späť, ale ani neskúšam kartu sympatií. Pravda je, že som bola mimo trhu a som ryba , ktorá pláva proti prúdu. Sľubujem, že ak si ma najme, nebude ľutovať, pretože nebudem prepracovaná, alebo vyťažená.

Hovoríme o mojich zručnostiach, o niektorých projektoch, na ktorých som pracovala pre môjho bývalého zamestnávateľa, a na konci rozhovoru hovorí: „Úprimne povedané, som prekvapený, že ťa neprijala najmenej desiatka spoločností.“

„Je to kvôli môjmu životopisu. Kedykoľvek ho niekto uvidí, prejde na ďalší bez toho, aby kládol otázky. Nikdy som nemala príležitosť vysvetliť to.“

„To je pravda. Čo tak začať na jeden rok?“

„Rada by som.“ Chcem vyskočiť zo stoličky, urobiť šťastný tanec a kričať WOOHOO, ale neurobím to.

„S tým môžeme začať.“ Povie mi svoje číslo, a naozaj by som chcela urobiť koliesko šťastia. Škoda, že by som si pravdepodobne zlomila aj druhú ruku, keby som to skúsila.

„Znie to vynikajúco. Ďakujem, Dan. Bude to začiatok skvelého pracovného vzťahu. Už to vidím.“

„To si myslím aj ja, Vivi.“ Obaja sa postavíme a odprevadí ku dverám. „Pripravím pracovnú zmluvu a potom môžeš začať.“

„Výborne. A, Dan, prajem Veselé Vianoce.“

„Napodobne.“

Panebože, nemôžem tomu uveriť! Zobrazuje sa mi obraz mojej hory dlhov, ktorá sa zmenšuje.

Prakticky bežím späť do Prescottovej kancelárie a keď ma Lynn uvidí, povie: „Niekto vyzerá veľmi šťastný.“

„Dostala som prácu!“ Šepkám a kričím zároveň.

„Prácu?“

„Mala som pohovor s IT.“

„To je skvelé. Nevedela som to. Nič mi nepovedal.“

„Pravdepodobne preto, že som ani nevedela, že mám pohovor, kým som sem neprišla.“

Jej hlava sa hojdá tam a späť. „Ten chlapec.“ Potom ma nabáda, aby som prišla bližšie. „Môžem sa s tebou o niečo podeliť?“

Hlava sa mi kolíše hore a dole.

„Nerozmýšľa niekedy, ale má skutočne zlaté srdce.“ Jej tvár mi hovorí, ako veľmi ho zbožňuje. Prečo sa zdá, že sú všetci v poslednom čase v tíme Prescott? Potom sa zdá, že som sama naskočila na rozbehnutý vlak.

„Začínam to vidieť.“

Gestikuluje hlavou. „Choď za ním. Pravdepodobne telefonuje, ale je to v poriadku.“

„Si si istá?“

„Ak by zistil, že si tu a povedala som ti, aby si počkala, vyhodí ma.“

Moje oči musia vyzerať ako golfové loptičky, alebo niečo také, pretože rýchlo hovorí: „Žartujem. Ten človek by nedokázal nikoho vyhodiť. Teraz už choď.“

Keď vojdem dovnútra, opiera sa o stoličku s telefónom v ruke, chodidlami podopretými o stôl a prekríženými za členky. Jeho tigrie oči sa na mňa upierajú a stále hovorí. Počula som, ako hovorí: „Poďme to zabaliť pred novým rokom. Mne je to úplne jedno. Bude to stáť za to. Môžeme sa porozprávať budúci týždeň. Fajn.“ Zavesí telefón a pýta sa ma: „Vrátila sa ti chuť do jedla?“

Vrátila, ale nie tá ktorú myslí. Vyzerá ako sexuálna mašina za miliardy dolárov, sedí tam a vlastní svet. A rada by som na neho vyliezla a vydala sa na cestu života.

„Vivi, aké špinavé myšlienky prechádzajú tvojou nevinnou mysľou?“

„Špinavé myšlienky? Čo si myslíš, že ...?“ Môj hlas sa utíši, keď ho sledujem, ako stúpa a kráča k miestu, kde stojím.

„Nemôžeš predo mnou skrývať sexuálnu túžbu. Prakticky ju cítim.“

Dobrý Pane, musí tu byť tisíc stupňov. Potím sa na čele a ani si netrúfam myslieť na to, čo sa deje medzi mojimi stehnami. Bolesť rastie a moje brucho sa sťahuje už pri obyčajnej myšlienke.

„Ty špinavé dievčatko.“ Vezme palec a trie si spodnú peru.

Nie, nerob to.

„Vĺčik nakoniec predsa len bude žiť podľa svojho mena.“

Potom ma pobozká - špinavý, hladný bozk. Hltá mi ústa, hryzie pery, zaboruje do nich zuby, ťahá a škádli, až bolesť medzi nohami je neznesiteľná.

Keď ma pustí, môj hrudník sa dvíha synchronizovane s mojím srdcom.

„Jedna vec sa nezmenila. Stále z teba chcem vyšukať tú nevinnosť.“

„Prečo si myslíš, že som nevinná?“

„Všetko na tebe je nevinné, čisté.“

„Už som bola s mužmi,“ hovorím.

Rachotí z neho hrdelný smiech. „To, že si bola s mužmi, ešte neznamená, že nie si nevinná.“

Tieto slová ma ešte viac zahrievajú zvnútra. „Nie som si istá, čo tým myslíš.“

Prstom mi prechádza od brady po vrch svetra. „Dozvieš sa. Čoskoro ti urobím niekoľko veľmi špinavých vecí a keď to urobím, budeš ich nielen milovať, ale aj prosiť, aby som nikdy neprestal.“