CV - 22. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

Stále sa usmievam pri predstave, že Prescott Beckham práve priznal, že ho už unavuje byť kreténom, keď sa nakloní bližšie a pobozká ma. Stále je kretén. Ibaže nie je. Nejako sa to otočilo. Teraz som ten kretén ja, pretože na neho nedokážem prestať myslieť.

„Prescott.“ Nemyslím na to, čo robím. Keby som začala, tak by som sa hádala sama so sebou. Plazím sa mu na lono a beriem jeho tvár medzi dlane. Potom som ja na rade, aby som ho pobozkala. Jemne. Pomaly. Prechádzam jazykom po jeho hornej a potom spodnej pere.

„Vivi,“ varuje ma. „Hráš sa s ohňom.“

„Už si ho vo mne zapálil, tak čo na tom záleží?“

„Oheň sa niekedy vymkne spod kontroly a nedokáže ho uhasiť ani ten najusilovnejší.“

„Nebudeme to vedieť, kým to neskúsime, však?“

„Si pomliaždená a máš zlomenú ruku.“

„Som zranená a zlomená som už od svojich dvanástich rokov. Nič nové.“

„Nemôžem ťa opraviť,“ hovorí a zasúva ruky do mojich mokrých vlasov.

„Nikdy som ťa o to nežiadala.“

„Vieš čo mi prvé napadlo, keď som ťa uvidel v tej kaviarni? Sedela si tam a vyzerala ustarostene ako peklo s hromadou obrúskov v ruke. Najprv som nemohol uveriť, že si to ty. Ale nedalo si pomýliť tvoje oči. Vždy som si myslel, že máš úžasné oči. Tak sakra expresívne. Zakaždým ťa prezradili. Keď som ťa sledoval, povedal som si, že ťa pretiahnem. Urobil by som všetko, čo by bolo potrebné, aby som nakoniec bol medzi tvojimi stehnami a ty bola moja, každý tvoj centimeter. A sme tu, Vivi. Táto príležitosť leží predo mnou ako kúsok ovocia, ktorý visí z viniča a prosí o to, aby som si ho odtrhol a zrazu mám svedomie. Najdivnejšia vec zo všetkého je, že si ani nie som istý, či je to preto, že si zranená.“

Stiahne ma z lona a postaví sa. Zastrčí si ruky do vreciek a hovorí: „Musím sa priznať, že toto je pre mňa prvýkrát. Zmenila si pravidlá a to som si myslel, že ja som tvorcom hry.“

Ruky mu vyletia a prehrabne sa cez vlasy, takže z nich má neporiadok. Nikdy som ho nevidela viac sexi ako v tento okamih, keď stojí predo mnou frustrovaný ako peklo. Ľudskosť tejto situácie vytvára v mojom srdci väčší priestor, ale tiež spoznávam nebezpečenstvo, ktoré pre mňa predstavuje.

„Prečo musíš mať takú kontrolu?“

Jeho hlava sa otočí mojím smerom, ďalej od nôh, na ktoré z nejakého dôvodu zízal. Zdvihne ruku a potom pokrúti hlavou, potom ju skloní. „Myslím, že staré zvyky.“

„To nie je odpoveď. Predtým, keď si ma prenasledoval, si bol taký neústupný. Nebol si dokonca ani milý.“

„To nie je úplne pravda. Bol som milý, keď som ťa prvýkrát uvidel, ale nevenovala si mi ani okamih. Nie som zvyknutý na to, že ma niekto odmietne.“

Myslím, že nie. Keď ste obdarení výzorom Boha, prečo by to tak malo byť?

„Vieš strašne veľa o mojej minulosti, Prescott, ale ja viem len veľmi málo o tej tvojej, okrem toho, že si chodil do Crestview. Prečo je to tak?“

„Čo chceš vedieť?“ Otázka sa zdá byť dosť nevinná, ale ostrosť, ktorou to povedal, mi hovorí, že ešte nie je ochotný sa otvoriť. Aj tak tlačím.

„Povedz mi o svojej rodine.“

Stuhnutie jeho polohy naznačuje, že mám pravdu. Tento smer rozhovoru sa mu rozhodne nepáči.

„Moja rodina.“ Unikne mu  smiech, ale potom sa mu rozžiaria oči. „Moji starí rodičia sú dvaja najúžasnejší ľudia na svete.“

„Povedz mi viac.“

„Dedo a jeho otec založili Whitworth. Svojho prastarého otca som nikdy nepoznal, pretože odišiel skôr, ako som sa narodil. Ale dedko je ako môj otec. A Starká je špeciálna. Vychovala ma, ak mám povedať pravdu. Môj otec nie. Keď som bol mladý, bol som divoký. A tak ma starí rodičia vzali pod svoje krídla a potom, keď sa ma otec nasýtil, poslal ma do Crestview.“

„A čo tvoja matka?“

Jeho výraz sa zmení na prázdnu tabuľu. „Nikdy o nej nehovorím.“

„Prečo?“

„O tom nediskutujem.“ A bum, presne v tom okamihu sa uzatvoril úplne.

„Dobre.“ Som šokovaná jeho reakciou. „Takže tvoj otec vychádza s tvojimi starými rodičmi?“

„Do pekla to kurva nie. Je od nich všemožne vzdialený a dúfam, že som od neho rovnako vzdialený aj ja.“ Hovorí mi o manželstvách jeho otca a krátko aj o jeho súčasnej manželke. Ostrá hrana jeho hlasu je jasným znamením toho, ako veľmi sa mu tá žena nepáči. „Je to klamárka a už som ti toho povedal dosť.“ Čeľusť sa mu zovrie a ten drobný sval na lícach šklbe. Bože, tá žena musí byť totálna mrcha.

„Závidím ti vzťah so starými rodičmi.“

Jeho výraz okamžite zmäkne. „Sú úžasní. Prial by som si, aby som s nimi žil dlhšie.“ Potom sa opäť upne.

„Vysoká škola?“

Od neho pochádza chrapľavé uchechtnutie. „Nebola si tam, aby si mi robila domáce úlohy. Tipni si, ako dlho som tam vydržal?“

„Rok?“

„Nie som až taký idiot.“

Uškrniem sa. To nebolo veľmi pekné. Skočím späť a ťahám kolená k hrudi. „Ojoj. Prepáč,“ zamrmlem.

„Neospravedlňuj sa. Nebolo to múdre, aby si mi neustále robila domáce úlohy na strednej škole.“

„Ale neurobila som všetko.“ Prečo ho ospravedlňujem?

„Spravila si väčšinu. No v triedach, ktoré sme zdieľali minimálne. Bez teba by som nikdy neurobil fyziku alebo matematiku. Alebo tie ďalšie hodiny pre super geniálne deti, v ktorých si bola.“

„Ale sklapni. Bol si len intelektuálne lenivý.“

Rozosmeje sa. „Intelektuálne lenivý. To je dobrý spôsob, ako to povedať. Pravda je, že som školu neznášal. Nemohol som zniesť tých kreténskych učiteľov, ktorí mi hovorili, čo mám robiť. A mimochodom, pre tvoju informáciu už nie som intelektuálne lenivý.“

S učiteľmi má pravdu. Mnohí, aj keď nie všetci, mali tvrdý prístup. „Dobre vedieť. Ale ak si myslíš, že pre teba boli učitelia debilmi, mal by si ísť v mojich topánkach. Preto som sa tak usilovne učila.“

„Čo tým myslíš?“

„Pozerali sa na mňa z vrchu, pretože som nemala peniaze ako ostatní. Cez svoj mozog som musela dokazovať svoju hodnotu. Aspoň si mal finančné prostriedky.“ Keby som vtedy vedela, koľko peňazí v skutočnosti Prescott mal, nikdy by som sa s ním nedala dokopy. „Ja som bola na úrovni žgrloša. Bože, nenávidela som to miesto.“

„Bolo to naozaj také zlé?“ Jeho tón zahaľuje nedôvera.

„Každý učiteľ, dokonca aj riaditeľ, vedel, že ma tie dievčatá šikanovali, a ani jeden z nich s tým nič neurobil. Moja skrinka bola každý deň poškodená. Bolo to také zlé, že som so sebou začala nosiť všetky svoje knihy, aby som tam už nemusela chodiť. Ako si nemohli všimnúť škaredé slová napísané cez moju skrinku každý deň? Nikto iný na nich nemal hrozné veci.“ Potom vysvetľujem niečo iné. „A tu je ešte jedna drobná informácia. Mala by som byť menovaná valedictorianom (pozn. študent, ktorý má v poslednom ročníku na strednej škole najvyššie hodnotenie a prednesie prejav na promócii). Moje známky boli každý semester lepšie ako Evana Chandlera. Ale keď som sa na to spýtala administratívy a požiadala o dôkaz, povedali, že som sa mýlila. Nie som malicherná. Viem to naisto, pretože s Evanom sme boli takmer v každej triede a v tých, kde sme neboli, som prešla skvelo. Ako teda magicky dostal vyššie hodnotenie?“

„Ježiš. Tí bastardi zašli tak ďaleko?“

Nie je prečo odpovedať, tak pokrčím plecami.“ Ukázalo sa, že sme to tam obaja nenávideli a nevedeli sme to.“

„Nemôžem povedať, že som to všetko neznášal. Stretol som tam svojich dvoch najlepších priateľov a stále k nim mám bližšie, ako ku komukoľvek inému. No, okrem mojich starých rodičov.“

„Koho?“

„Pamätáš si Westona Wyndhama a Harrisona Kirklanda?“

„Ó áno.“ Kurva, ako som na to mohla zabudnúť? Všetci traja boli nerozluční. A najsexi chlapci. Nečudo, že sa im všetko prepieklo.

„Čo ten výraz?“ pýta sa. „Mračíš sa.“

„Nie, nemračím.“

„Vivi, poznám zamračený výraz, keď ho vidím.“

Vlasy si zastrčím za ucho a usmejem sa.

„Nemračím.“

„Dobre, teraz už nie. Ale mračila si sa. Nemáš niektorého z nich rada?“

„Nie, nie je to tak. Skutočne ich nepoznám.“

„Takže?“

„Nič.“ Nechystám sa mu povedať, že tiež boli len partiou rozmaznaných bohatých detí.

„Dovoľ mi povedať toto. Weston a Harrison sú obaja slušní chlapi. Kryli by mi chrbát v každej situácii - akejkoľvek. A nech už si o nich počula čokoľvek, bolo to s najväčšou pravdepodobnosťou nepravdivé.“

Sila jeho tónu a jeho neoblomnosť ma núti veriť mu. Prikývnem. „Fajn, ale naozaj s nimi nemám problém.“

„Vysmievali sa ti v Crestview?“

S povzdychom hovorím: „Nepamätám si. Dievčatá boli tie najhoršie. Môžeme to nechať? Na tom už nezáleží. To všetko sa stalo pred rokmi. Nenávidela som to tam, ale je koniec. Nemám v úmysle sa niekedy vrátiť na stretnutie, alebo čokoľvek iné, tak aký to má zmysel?“

Zdvihne a spustí jedno rameno. „Neviem. Možno sa chcem ubezpečiť, že ťa moji najlepší priatelia nešikanovali.“

„Budeš sa musieť opýtať ich. Keď máš nadváhu na strednej a vysokej škole, všetci si z teba robia srandu.“Je zvláštne, že ho to zrazu tak znepokojilo.

Jeho obočie sa nakrčilo pri mostíku nosa. Mierne prikyvuje, ale záhyby zostávajú. Potom to zmizne: „Ja ... potrebujem priestor.“

Vybehne po schodoch a zmizne z dohľadu. Sedím a čakám a myslím si, že sa znova objaví. Ale mýlim sa. Prejde hodina a on sa už nevráti. Nakoniec idem sama do obrovskej prázdnej spálne a premýšľam, ako tam budem spať bez toho, aby ma utešil.