CV - 20. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

Všetko ma desí. Prescott je jediná vec, ktorá ma stabilizuje. Zabalí ma do náručia a opäť sa všetko zlepší.

Ale nie je to šialené? Nemôžem mu vbehnúť do života zakaždým, keď sa zľaknem. Ležím v posteli a premýšľam o tom, keď ma jeho veľké telo objíme.

Ráno mu poviem, že potrebujem vyhľadať pomoc. „Myslela som na to počas noci. Musím znova získať svoju nezávislosť.“

Usmieva sa. „Vivi, to rad počujem. Ale stalo sa to v stredu. Je sobota. Stále sa zotavuješ. Nie je to tak, že by si čakala tri, alebo štyri mesiace.“

„Nie, ale potrebujem do toho ísť. Nemôžem zniesť pocity hrôzy celú dobu a myšlienka, že odídem mimo tento byt ma desí. Ako naozaj veľmi.“ V poslednej vete sa mi nedobrovoľne zvýši hlas.

Hýbe rukami, akoby odháňal vzduch. „Dobre, chápem. Advokáti, ktorých som najal na vybavenie tohto prípadu, majú poslať zoznam odporúčaných terapeutov. Hneď ako to urobia, zavoláme, kým nenájdeme niekoho, s kým by si chcela do toho ísť. Znie to dobre?“

„Advokáti, ktorých si najal?“

„Áno, dostaneme toho chlapa. A ak sa so mnou pokúsiš hádať, môžem ťa ubezpečiť, že to bude k ničomu.“

„Dobre teda. Myslím, že sa nebudem hádať. Ale chcela som ti poďakovať a tiež dodať, že neviem, ako ti to splatím.“

„Nebudeš mi splácať.“

Keď idem hovoriť, jeho ruka vyletí. „Prestaň. Budeme pracovať s firmou, ktorá spolupracuje aj s našom spoločnosťou. Majú celé oddelenie, ktoré sa zaoberá trestnými prípadmi a bude na tom pracovať.“

„Neurobí to štát? Keďže som bola obeťou?“

„Áno, ale urobíme všetko pre to, aby sa dostal do väzenia. Dá sa povedať, že od nás dostane pomoc nejaký okresný prokurátor.“

„Ach, nevedela som, že to dokážeš.“

„Technicky vo väčšine to tak nefunguje. Ale moja firma má kontakty. Tento okresný prokurátor je blízky jedného z partnerov, takže informácie budú zdieľané.“

„Je to legálne?“

„Áno, pretože sú dôkazy. Nerobíme nič nezákonné. Nechcem meniť tému, ale budeš v pohode ak zostaneš sama? Išiel by som si zabehať a vyzdvihnúť niečo na raňajky.“

„Áno, som v poriadku. Len nezabudni zamknúť dvere.“

„Samozrejme. Nezabudni, vo vstupnej hale je tiež zabezpečenie.“

Po jeho odchode ma láka zrkadlo. Odkedy som sa zobudila v nemocnici a pozrela sa na seba, vyhýbala som sa opätovnému pohľadu. Ale príde nutkanie a musím zistiť, aké sú škody. Chcem to urobiť, kým tu nie je Prescott.

Jeho kúpeľňa je obrovská a zrkadlá nad umývadlami tiež. Keď som tu bola, kúpala sa, dalo sa im ťažko vyhnúť, ale hlavu som držala odvrátenú. Teraz ju zdvihnem a zízam. Odraz je rovnako škaredý, ako v nemocnici. Myslela som si, že sa opuch pravdepodobne zlepšil, ale zmenila som sa na odporný odtieň fialovej a moje líca sú stále zdeformované, aj keď časť opuchu klesla. Pripomínajúc si, že to mohlo byť horšie, ako napríklad rozbitá lebka, alebo som mohla zomrieť, odídem. Nie som si istá, kedy budem chcem znova vidieť túto tvár.

Toto je len časť mojich obáv. Čo do pekla budem robiť s prácou? Nemôžem robiť čašníčku so zlomenou rukou. Alebo prácu za barom, keď na to príde. Seriem na môj život. Ale už dávno som sa dozvedela, že sebaľútosť to len zhoršuje. Musím sa zamerať na svetlú stránku.

Pozitívna myšlienka číslo jeden: Prežila som útok.

Chytím diaľkový ovládač a hľadám niečo, na čo by som sa mohla pozerať v televízii. Prescott bol ku mne viac, ako veľkorysý a musím nájsť spôsob, ako mu poďakovať, len sa obávam, že bude musieť chvíľu počkať. Momentálne som v podstate bezmocná.

Driemem, keď ma zobudí hluk z otvárania dverí.

„To som ja,“ volá Prescott. Vošiel dnu s plným náručím a za ním jeden z pracovníkov z haly. „Vivi, toto je Kaz. Zvyčajne má službu cez víkendy. Povedal som mu, že ak niečo potrebuješ, aby ti pomohol.“

„Och, ďakujem a rada ťa spoznávam, Kaz.“ Kaz je starší pán, možno okolo päťdesiatky, s drsnými sivými vlasmi. Jeho milý úsmev ma dráždi.

„Potešenie na mojej strane, slečna.“ Jemne skloní hlavu a potom hovorí: „Potrebujete ešte niečo, pán Beckham?“

„Nie, vyložme vozík a môžeš ho vziať späť so sebou.“

„Áno, pane.“

Vozík? V sede si natiahnem krk a vidím, ako priniesli vozík s hromadou tašiek, ale skôr ako uvidím, čo presne tam je, Prescott mi blokuje výhľad. Potom siahne do vrecka a vytiahne peňaženku, aby vyplatil Kaza.

Po Kazovom odchode mi Prescott podáva niečo, čo drží za chrbtom. „Priniesol som ti prekvapenie.“

„Prosím, nie. Už si toho toľko urobil.“

„Ani nie.“ Pohne jednou rukou, aby som videla, čo má, a rozosmejem sa. Za  nohu drží plyšového vlka s provizórnym závesom. Má to zmanipulované, tak že to vyzerá, že vlk sedí so zloženou prednou nohou.

„Je taký roztomilý.“

„Je to ona. Volá sa Vivacious. Po tebe. Keď budeš mať v pohode ruku, môžeš Vivacious vyzliecť.“

„Vivacious. Chytré.“

„Budem ju volať Viv. Och, tu.“ Podáva mi jednu červenú ružu s dlhou stopkou. „V ruži je dokonalosť. Okvetné lístky sú zamatové a jemné, napriek tomu sú odolné voči akejkoľvek búrke - a vôňu nemožno napodobniť. Napriek tomu, že sa najlepšie parfumérie pokúsili, žiadna z nich to nedokáže urobiť. Ty si ruža, Vivi.“

Poklepkávam päsťou o moje srdce a snažím sa ho držať pohromade. Nebudem plakať. Nebudem plakať.

„Hej, je to v pohode, Vivi.“

Stane sa to. Slzy voľne tečú. Toto veľké ucho, tento kretén ma zmenil na kašu. Opäť.

Keď sa proti nemu prepadám, podopierajú ma silné ruky. A vonia tak kurevsky dobre. Ako si to vôbec môžem všimnúť cez sople, slzy a opuchnutú tvár?

„Ďakujem. Miliónkrát ďakujem,“ zamrmlem mu do krku. „Si taký láskavý.“

Rachotí od smiechu. „Nie veľa ľudí by súhlasilo. A pamätám si časy ... „jeho hlas utícha.

„Áno, mýlila som sa, dobre?“ Odtiahnem sa a pohľadom ho prepálim. „Ty ... neviem, čo by som robila bez tvojej pomoci. Prescott, ďakujem.“ Siahnem po jeho líci, ale on sa vzďaľuje a namiesto toho ma berie za ruku.

„Vivi.“ Emócie v jeho hlase sú prerušované jeho surovým pohľadom. „Ja, uh, v tom nie som veľmi dobrý, takže so mnou vydrž. Som tu pre teba, pokiaľ ma budeš potrebovať. A myslel som vážne každé slovo. Máš v sebe silu, o ktorej si nemyslím, že jej rozumieš. Tvoja chrbtica je naplnená titánom. Po všetkom, čo si prežila, by sa väčšina žien - skurvene aj väčšina mužov - skrčili a skryli do diery, ale nie ty. Stále si tu a bojuješ. A momentálne nie si v najlepšom stave, ale budeš. Jedného dňa sa na tento deň pozrieš a spomenieš si, čo som povedal.“

„Teraz sa môžem dotknúť tvojej tváre?“

„Ach, je niečo zvláštne na mojej tvári?“

„Nielen tvoje líce.“

„Takže môj zadok? Bolo mi povedané – Drž hubu, Prescott, ničíš mi to.“

Radosť z neho zmizne a zbavuje sa obrany. Moje srdce divoko zamáva, pretože nemôže urobiť to, čo si myslím.

Ale urobí to on. Jeho hlava je o palec bližšie a rovnako aj jeho pery, tie, o ktorých som roky snívala, o ktorých som fantazírovala, až kým som nevyvrcholila. Keď sa dotknú mojich, sú ľahké ako motýle tancujúce po mojom tele. Predstavujem si to preto, lebo nechce zraniť moje už aj tak zdeformované pery. Otváram ústa, aby som si vzdychla a jeho jazyk sa pretlačil. Ruku mu zabalím do košele a priťahujem ho k sebe, ale drží pevne, udržuje to jemné. Je to všetko, čo môžem urobiť, aby som sa do neho neroztopila.

Keď prestane bozkávať, moje telo bolí viac a ja stonám.

„Vivi, nechcem ti ublížiť. Tvoja tvár a ruka sa musia liečiť.“ Je to ten istý muž, ktorý hovoril iba o tom, že ma chce šukať?

„Kto si a čo si urobil s Prescottom Beckhamom?“

„Myslím, že z neho Vivienne Renard robí lepšieho človeka.“

Prescott nie je veľmi ľahko čitateľný človek, pokiaľ sa nehnevá, ale tento krát sa pozriem do zlatých očí, ktoré sú otvorené, čestné a starostlivé.