CV - 18. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Prescott

To čo som povedal o Starkej, nebola stopercentná pravda. Povedala, iba žeby pre Vivi pravdepodobne nebolo múdre, aby bola sama. Akosi som pridal tú druhú časť. Kombinácia spôsobu, akým sa Vivi pohybuje, pomaly, so zjavnou bolesťou a jej ošúchaný vzhľad ma presvedčili, že by absolútne nemala byť sama.

Keď som sa dostal do The Meeting Place a uvidel som ju, narazilo do mňa toľko emócií - zúrivosť na toho, kto jej to urobil; strach o jej blaho; strach, úzkosť, bezmocnosť - príliš veľa na to, aby som ich vymenoval. Prílivová vlna ma strhla a ja som to nemal ako zastaviť.

Napriek tomu to bol ten okamih mimo ambulancie, ktorý ma takmer zložil, a ja kurva prisahám, že vtedy Vivi Renardová skutočne prenikla cez môj nepreniknuteľný zovňajšok a vošla do môjho srdca a duše. Neviem, ako to kurva dokázala, ale vždy, keď sa na ňu pozriem, začujem, ako sa pýta, či ju budem držať za ruku. Ako môže najmenšie gesto preklenúť najširšiu priepasť? Preraziť cez najtvrdšiu škrupinu?

„Som pripravená.“ Jej slabý hlas prerušuje moje úvahy.

„Dovoľ mi to zobrať. Nemala by si nič nosiť.“

„Vďaka.“

Keď prechádzame cez prah môjho bytu, pýta sa: „Sú tie ľadové taštičky z nemocnice v taške?“

„Áno, a môžeme zohnať viac, ak chceš.“

„Nie, to stačí. Nepamätala som si, či som ich zobrala.“

„Hej, lekár povedal, že strata pamäti na niekoľko dní je normálna. Prežila si veľmi traumatizujúcu udalosť. Zabudnúť na ľadové taštičky nie je veľký problém.“ Keď tam stojí, zrazu plače. Kurva.

Odhodím malú tašku, ponáhľam sa k nej a jemným objatím ju zabalím, opatrne, aby som ju nedržal príliš pevne. „Urob to a plač, Vivi. Je to v poriadku.“

Chytí ma svojou dobrou rukou a zavesí sa. Trhá jej telom a ja som bezmocný, neviem ako mám pomôcť môjmu zranenému Vĺčkovi. Okrem situácie s mojím otcom. je to pre mňa cudzie. Trápne ju pohladkám po vlasoch, ako šteňa. Utešovanie Vivi ma vyhodí z komfortnej zóny. Nemám problémy priviazať ženu k posteli a šukať s ňou, až kým nevykričí niekoľko orgazmov, ale toto nie. Keď sa jej vzlyky trochu zmiernia, presuniem ju na gauč a idem hľadať nejaké vreckovky. Keď jej ich podám, ďakuje mi.

„Je mi to veľmi ľúto ...“

„Neospravedlňuj sa.“ Sadnem si k nej a prikrývam jej ruku mojou. „Bola si taká silná, Vivi. Po všetkom, čo si prežila, všetku tu traumu, potrebuješ si trochu poplakať. Možno aj viac. ako len trochu.“

„Nerada plačem. Na pohrebe mojej mamy som neplakala.“

Tento rozhovor sa kvôli pohodliu príliš zhoršuje, a tak zmením tému. „Mám nápad. Ako znie horúci kúpeľ?“

„Znie to pekne.“

Keď vstúpime, zhromaždím jej veci a poviem: „Mala by si zostať v mojej izbe. A skôr ako budeš namietať, je na to dôvod. Nie sú tam schody, je tam veľká vaňa a ja môžem zostať v jednej z izieb na poschodí. Je tu dosť miesta, takže mi to nebude robiť problém. Všetky kúpeľne mám zásobené svojimi obľúbenými vecami, takže mi nebude nič chýbať. Môžem sa obliecť v šatni, ktorá je veľká, takže to nebude vôbec trápne. Ak mi neveríš, choď a skontroluj to sama.“

Jej kurva oči sú také opuchnuté, že ich nedokážem prečítať. Nakoniec prikývne a ja ju odprevadím do svojej izby. Je veľká podľa akýchkoľvek štandardov. K dispozícii je kráľovská posteľ, z ktorej je nádherný výhľad na mesto. Ak bude chcieť, bude si tu môcť oddýchnuť.

„Šatňa je tadiaľto.“ Ukazujem jej cestu. Je to v podstate ďalšia miestnosť vybavená zásuvkami, stojanmi na topánky a toaletným stolíkom pre ňu a jeho. „A tu je kúpeľňa.“ Vediem ju tam. Keď vstúpime, vidím, že vaňu vidno, ale nie tak celkom.

„Keď sa dostatočne nadvihne, stačí stlačiť toto a všetky trysky sa zapnú. Ak chceš, je tu župan a ja ti prinesiem tašku a nechám ju v miestnosti.“

„Ďakujem.“

„Stačí zavolať, ak ma budeš potrebuješ. Nechám dvere do spálne otvorené, aby som to počul.“ 

„To by bolo skvelé. S týmto ramenom by som ťa mohla potrebovať.“

Môj Vĺčik vyzerá pri odchode úplne skľúčene. Cítiť sa bezmocne je mizerné. Počas toho, ako sa kúpe, môžem urobiť jednu vec.

O pár sekúnd vytočím číslo v telefóne.

„Pán. Beckham. Čo pre vás môžem urobiť?“ odpovedá ostrý hlas.

Uvoľním svoju čeľusť a poviem: „Neil, pamätáš si ten incident ohľadom Joea Delvecchia?“

„Áno.“

„Zdá sa, že pán Delvecchio bol prepustený z väzenia a v stredu večer brutálne napadol Vivienne Renardovú.“ Vysvetľujem do najmenších podrobností všetko, čo sa stalo. „Tento krát chcem, aby sa s tým zaobchádzalo správne. Dajte na to celý svoj posratý tím. Nezaujíma ma, koľko to stojí, koľko hodín to trvá, ani koľko ľudí potrebujete, ale chcem mať k dispozícii všetky zdroje, ktoré vám v tomto prípade pomôžu. Ten bastard ju mohol zabiť. Chápeme sa?“ Moja ruka držiaca telefón sa chveje.

„Áno, pane. Niekoho pošlem, aby sa do toho okamžite pustil.“

„Tento krát žiadne sračky. Ach, a Neil, ak je to len trochu možné, nechcem, aby Vivi musela ísť pred súd. Ak to môžeme urobiť prostredníctvom čestných vyhlásení, alebo zaznamenaných vyhlásení, urobte to.“

„Pane, nie som si istý, či to bude možné, ale urobím všetko, čo bude v mojich silách. Okamžite niekoho prinútim, aby sa porozprával s prokurátorom a políciou.“

V hlave mi pulzuje žila. Hovorím: „Toto sa kurva nemalo stať. Tento krát žiadna kaucia, alebo ak to nezvládnete, nech je to sakramentsky vysoká cena.“

„Áno, pane. Na to nadviažem. Už ju policajti vypočuli?“

„Boli v nemocnici, ale nemám o tom všetky podrobnosti a nechcem sa jej pýtať.“

„Kde je teraz?“

„Je so mnou. Ak ju budú vypočúvať, chcem, aby bol prítomný člen vášho tímu. Vivi je ... prinajmenšom rozrušená a krehká.“

„Áno, pane. Pán Beckham, môžem niečo odporučiť? V prípadoch ako tento, najmä preto, že ide o druhý útok, by mohlo byť dobré, aby niekoho vyhľadala, napríklad psychológa.“

„Spomeniem jej to.“

„Obete trpia post traumatickou stresovou poruchou a čím skôr o tom hovorí, tým lepšie.“

„Dobrý nápad. Nepoznáte náhodou niekoho?“

„Ako viete, mojou oblasťou je právo obchodných spoločností. Môj spolupracovník, ktorý sa zaoberá trestným právom, to bude vedieť. Spýtam sa a pošlem vám e-mailom niekoľko odporúčaní.“

„Ďakujem, Neil.“ Stále nespokojné telo hrmí od zlosti. Potrebujem dve hodiny v telocvični, ale nechcem odísť, kým nebude Vivi von z vane. Nachádzam sa blízko dverí, pre prípad, že zavolá. Zvoní mi telefón a je to Lynn.

„Kde ste?“

Kurva. „Prepáč. Zabudol som ti povedať, že neprídem.“

„Ste chorý?“

„Dá sa to tak povedať.“

„Zavolám vám späť.“ Zavesí a ja viem, že ide do mojej kancelárie, kde môže voľne hovoriť. Asi o minútu mi znova zazvoní telefón a je to ona.

„Ahoj.“

„Takže?“ pýta sa.

„Dnes pomáham kamarátke.“

„Prepáč?“

„Áno. Stalo sa niečo dosť zlé.“

„A ty si neurobil to čo stále, že si len niekoho poslal?“

„Nie.“

„Si v poriadku? Znieš. Tvoj otec nie –„

„Nie, nič také. Je to kamarátka. Kamarátka.“

„Á, mraky sa teraz rozchádzajú.“

„Lynn, tak to nie je. Pravda je, že bola napadnutá v stredu večer - doslova ju zbili - a tak jej pomáham.“

„Dobrý Bože, Prescott. Je mi to ľúto.“

„Mne tiež.“

„Je tu niečo čo môžem spraviť?“

„Kurva áno. Prečo som na teba predtým nemyslel? Ako rýchlo sa dostaneš ku mne domov?“

„Desať minút?“

„Presmeruj hovory na svoj telefón a príď sem.“

„Budem tam hneď, ako to bude možné.“

Vznášam sa pri dverách, keď zaznie zvonček. Pustil som Lynn a ona povedala: „Vyzeráš ako hovno.“

„Áno, a nie je to alkoholom.“

Zloží si kabát a povie: „To mi ani len nenapadlo. Vyzeráš, akoby si nespal týždeň.“

„Je to skôr dva dni.“

Zotrie si mráz z rúk. „Tak čo mám robiť?“

„Nasleduj ma.“ Vediem ju do svojej spálne, až kým sa nedostaneme priamo pred dvere kúpeľne. „Vivi? Je tam všetko v poriadku?“

Jej malý hlas sa ozýva. „Áno, som v poriadku.“

Cez dvere vysvetľujem, že prišla Lynn, moja asistentka, s ktorou sa v ten deň stretla v reštaurácii, pre prípad, že by potrebovala pomoc. „Je ako moja mama, takže ak potrebuješ pomoc vyjsť z vane, zakrič, dobre?“

„Ďakujem. Myslím, že budem potrebovať. Moja ruka je na nič.“

„Si pripravená?“

„Áno prosím.“

„Je hrozne dobitá, takže buď pripravená,“ zašepkám Lynn.

Lynn prikývne, keď vojde do kúpeľne a počujem, ako sa predstavuje. Počujem, ako sa rozprávajú, keď opúšťam spálňu a zatváram za sebou dvere.

Možno je čas dať si kávu, alebo si objednať nejaké jedlo. Radšej urobím kávu a počkám, kým sa objavia. Keď to urobia, Lynn má obočie spojené a hryzie si pery. Vivi sa pohybuje, akoby bola staršia ako Starká. Pri každom kroku sa uškrnie a oči sa privreli. Je zrejmé, že má bolesti.

„Vivi, kedy si naposledy brala lieky proti bolesti?“ Pýtam sa.

„Predtým, ako som odišla z nemocnice. Nepáči sa mi, ako sa cítim.“

Vivi krúti prstami a Lynn si získava moju pozornosť nad hlavou.

„Rozumiem, ale bolesť musíš mať pod kontrolou. Donesiem ti vodu a jednu pilulku. Si hladná? Alebo chceš kávu?“

„Som hladná, ale cítim sa zle od žalúdka.“

„Asi preto, že si toho veľa nezjedla. Môžem niečo objednať.“

Lynn odvetí. „Nemáš tu nič?“

„Áno, ale nevarím a Gerard má týždeň voľna.“

„Nehovorila som ti, že je to rozmaznaný spratok, Vivi?“ povedala, keď obchádzala do kuchyne. Zvuky otvárania dverí skrinky a búchania hrncov k nám prichádzajú a ja sa usmievam. Lynn to zobrala do vlastných rúk.

„Mám ju rada,“ hovorí Vivi.

„Ja tiež. Je to môj záchranca v kancelárii.“

„To môžem povedať.“

„Hneď som späť.“ Jej tabletky od bolesti sú na nočnom stolíku, kde ich nechala, tak jednu vyberiem z fľaše a prinesiem jej. „Dáš si vodu? Džús? Vyber si.“

„Vodu prosím.“

Vchádzam do kuchyne a vidím Lynn, ako varí staromódne raňajky.

„Myslela som si, že jej to urobí dobre.“

„Súhlasím. Čo si chcela?“

„Je v hroznom stave, Prescott,“ zašepká. „Nikdy som nič také nevidela.“

Pretierajúc si tvár, súhlasím. „Nebol som tam, keď sa to stalo a bolo to dobre. Pravdepodobne by som toho zmrda zabil.“

„Už ju poznáš. Prečo teraz ten náhly záujem?“

„Nedávno sa sem prisťahovala. Nevidel som ju roky.“

Lynn vo mne vidí viac, ako som ochotný zdieľať. „Vadilo by ti, keby som šiel na bežecký pás, kým budeš variť? Ja-„

„Choď. Dám na všetko pozor.“

Potom, čo som sa ubezpečil, že si Vivi vezme svoju pilulku, prezlečiem sa bežím rýchlych tridsať minút. Keď skončím, som v skutočnosti o niečo pokojnejší. Keď odchádzam z izby, chytím uterák a znova sa pripojím k dámam. Lynn dovarila a Vivi pôsobí uvoľnenejšie.

„Už zabrala tabletka?“

„Trochu. Cítim sa lepšie.“

„Dobre.“ Hovorím Lynn, aby na mňa nečakala. Najprv mierim do sprchy a keď zbadám v kúpeľni niečo z Viviných vecí, skĺzne po mne pocit neistoty. Chcem ju tu, áno a chcem jej pomôcť, ale ako ďaleko to chcem dotiahnuť? Bude odo mňa čakať viac a ak áno, koľko?

Skočím k záverom? Som zmätený, pretože ani neviem, čo s ňou vlastne chcem. Potrebujem prestať vo svojej hlave opakovať tento smiešny rozhovor a ísť dopredu.

Voda mi steká po chrbte a zmýva zvyšky mojich frustrácií. V čase, keď sa obliekam, sa stiahnutie na hrudi zmiernilo.

„Tu to vonia naozaj dobre,“ poviem. „Slanina, jedna z najlepších aróm.“

Vivi sedí pri pulte a pýtam sa jej, či jej tam je dobre.

„Áno, je to v poriadku.“

„Si pravačka?“

„Nie, ľavačka,“ hovorí.

„Mám ťa nakŕmiť?“ Zlomená je jej ľavá ruka.

„Nie, možno budem potrebovať, aby si mi utrel tvár, ak urobím neporiadok.“

„Môžem to urobiť.“

Vivi hovorí Lynn: „Ďakujem, že si to uvarila. Vyzerá a vonia tak lahodne. Nepamätám si posledné varené jedlo, ktoré som mala.“

Lynn upiekla palacinky, vajcia, slaninu a smažené zemiaky. Sakra, vôbec som netušil, že tu mám zemiaky.

Jeme v tichosti. Môj tanier je čistý, keď dojem. „Bol som vyhladovaný. Bolo to vynikajúce, Lynn. Ďakujem.“ Keď vstanem upratovať, Lynn začne protestovať, ale utíšim ju. „Varila si, ja upratujem. Môj dom, moje pravidlá.“

Netrvá dlho, pretože Lynn je šikovná kuchárka a upratovala, ako chodila. Vivi klesne na stoličku. „Vivi. Čo tak si zdriemnuť?“

„Môžem tu spať? Som príliš unavená na to, aby som sa hýbala. Všetko to jedlo, vieš.“

„Mám lepší nápad.“ Skôr, ako bude môcť namietať, zdvihnem ju a odnesiem do spálne. „Daj mi deku.“ Položím ju na gauč, zoberiem deku a zakryjem ju. „Teraz spi.“ Oči má už zatvorené.

S Lynn pracujeme, kým zdriemne. Chce vedieť všetko o Vivi a ja jej to trochu poviem a doplním veci o útoku.

„To hovno musí ísť navždy do väzenia.“

„Prajem si to. Ale ak s tým mám niečo spoločné, bude za to pykať. Mám na tom Neilovu firmu.“

„Neil? Nie je jeho obor právo obchodných spoločností?“

„Neil áno, ale v jeho firme je kriminálna divízia, ktorá to zvládne.“

„A čo jej rodina? Kde sú? Zavolala im?“

„Nemá nikoho. Jej rodičia sú mŕtvi a je sama.“

Lynn hodí ruky hore do vzduchu. „To stačí. Adoptujem ju. Úbohé dieťa.“

„Viem.“

„Prečo, Prescott Beckham, pre toto dievča máš viac ako len slabosť, však?“

„To nie je na diskusiu.“

„Pamätáš si, keď som ťa požiadala, aby si prestal piť?“

„Áno?“

Jej ruka sa obopína okolo môjho predlaktia. „Nikdy som ti to nespomenula, ale viem, že si to dokázal. Už nikdy si neprišiel do práce páchnuci ako liehovar. Keby som bola žena, ktorá stávkuje, povedala by som, že Vivi s tým mala niečo spoločné.“

„Čo tým myslíš?“

„Ide mi o to. Je tam mimoriadne krehká žena. Milujem ťa ako syna. Ale si tvrdohlavý ako mulica a vyrastal si tvrdo, Prescott. Keď sa to všetko vyvíjalo, bola som na Whitworthe. Bola som svedkom hádok medzi tvojím dedom a otcom. Máš chrbticu ukovanú z ocele. Nie som si istá, čo to znamená. Všetko, čo hovorím, je buď k nej jemný. Nie je to žena, s ktorou si zvyknutý randiť.“

„Nemusíš mi to hovoriť.“

„Je momentálne... zlomená.“

„Takže, hovoríš, že nie som chlap, ktorý by ju dal dokopy?“

„Nie som si istá, či práve teraz vôbec niekto taký existuje.“