CV - 13. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

Prescottova kapitulácia ma zasiahne. Až do tejto chvíle bol taký vytrvalý, že som vôbec nečakala takúto reakciu. Sledujem jeho chrbát, alebo presnejšie jeho zadok, ako ustupuje. Je tiež veľmi pekný. Potom si oblečiem kabát a odídem. Vodič stojí pri aute, ale ja mu hovorím, že nie, ďakujem. Dnes večer nie je príliš zima a The James sa nachádza dosť blízko na to, aby som sa prešla. Cestou volám Ericovi.

„Hej, myslel som si, že budeš zviazaná.“ Na svojom malom vtipe sa smeje.

„Ha-ha. Mierim späť do hotela. Chceš mi zajtra pomôcť odsťahovať sa z môjho mizerného bytu? „

„Hm, musíme pracovať. Zabudla si?“

„Nie. Myslela som potom. Nemám toho veľa a ráno sa odhlásim z The James. Odložím tašku u teba, keď sa zastavím, aby som sa pozrela na byt, ale už som sa rozhodla. Zvyšok mojich vecí sa zmestí do niekoľkých kufrov.“

„Počkaj. Nemáš žiadny nábytok? Ani posteľ?“

„Mám nafukovací matrac.“

Dlho nič nehovorí, myslím, že nás niečo prerušilo.

„Eric?“

„Som tu. Práve si ma veľmi šokovala.“

Ericovi budem musieť všetko vysvetliť neskôr, aj keď to nie je niečo, na čo sa veľmi teším. Potrebujem však vedieť, či môže pomôcť, pretože ak nemôže, budem musieť prísť na niečo iné. Ja to naozaj nechcem robiť sama.

„A čo tvoj bohatý priateľ?“

„Nie je to môj priateľ.“

„Je voľný? Pretože ak áno, možno –„

„Nie. Nie je to tvoj typ.“ Potom sa zasmejem, pretože mi pripomenul môj rozhovor s Prescottom.

Keď mu vysvetlím, aký bol žiarlivý Prescott na Erica, obaja sa smeje. Ten príbeh ma vždy rozosmeje.

„V každom prípade, odpovieš ohľadom toho zajtrajška? Bože,“ hlesnem.

„Och, samozrejme, pomôžem. Po práci tam môžeme rovno ísť. Nafukovací matrac. Potrebujeme ti zaobstarať skutočnú posteľ, Viv. To je šialené.“

„To nie je potrebné. Je to vlastne celkom pohodlné.“

„Uh-huh.“ Neverí mi. „Môžeš spať so mnou, kým nezískaš slušnú posteľ, ak chceš. A nemusíš sa báť, že by som niečo skúsil. Absolútne ma nezaujíma nič, čo máš pod pásom. Alebo nad ním. Bez urážky.“

„V pohode. Ale môj nafukovací matrac nie je zlý. Naozaj.“

„Áno. Čokoľvek. Uvidíme sa ráno. Cestou mi zavolaj.“

Hovoríme si zbohom a už som pred The James. Keď prídem do svojej izby, rýchlo sa prezlečiem a vleziem do postele. Toto je ďaleko od môjho nafukovacieho matraca. Veľká a mäkká, s drahými obliečkami, o ktorých som nemohla ani len snívať, rozhodnem sa užiť si v nej svoju poslednú noc.

Je to bláznivé, keď premýšľam, koľko peňazí musí mať Prescott. Všetky apartmány, ktoré sme navštívili, boli veľmi pekné - v luxusných budovách s nájomným, ktoré by som si sama nikdy nemohla dovoliť. Potom sa zamyslím nad tým, v čom podniká. Vytiahnem laptop a znova vyhľadám jeho meno. Obrazovka sa rozsvieti. Keď som ho prvýkrát vyhľadala, bola som zvedavejšia na jeho celkové finančné postavenie. Netušila som, že je v spoločnosti taký prominentný. Jeden z najbohatších na Manhattane, ako to povedal Vince alebo Joe - nepamätám si ktorý z nich to bol. Z môjho predchádzajúceho vyhľadávania na Google som sa dozvedela, že je vnukom Samuela Whitwortha, jedného zo zakladateľov spoločnosti Whitworth Enterprises. Ale vtedy som nešla hlbšie, ale teraz je to presne to, čo chcem preskúmať.

Obrazovku zapĺňajú desiatky fotografii Prescotta s krásnymi ženami po boku. Určite nezažije nedostatok rande a vyzerá, že mu patrí svet. Aj každá zo žien sa ho majetnícky drží. Zaujímavé. Všetci sa zdajú byť z vyšších vrstiev spoločnosti a majú na sebe značkové oblečenie. Neznižuje mi to sebavedomie? Mala by som zostať pri obchodnej časti jeho života.

Spoločnosť Whitworth Enterprises má ruky vo všetkých druhoch obchodných spoločností - v nehnuteľnostiach, hoteloch, reštauráciách, letoviskách a dokonca vlastní filmovú produkčnú spoločnosť. Jednou z ich silných stránok sú fúzie a akvizície, pri ktorých skupujú alebo splynú spoločnosti, ktoré sa rozpadli a transformujú ich na podniky, ktoré vytvárajú príjmy.

Sakra, nečudo, že Prescott má všetky tie peniaze.

Klenotom je podľa všetkého aj Samuel Whitworth. Nikde sa o ňom nedá nájsť nič zlé. Prescottov otec, Jeff, je iný príbeh. Mal niekoľko manželiek a hoci má Prescott pravdu, že na ich vzťahu nie je nič zvlášť zlé, všimla som si absenciu na jednej. Najmä v posledných článkoch nie sú nikdy na rovnakej fotografii. Nie ako Prescott a jeho starý otec, ktorí sa zdajú byť vždy spolu. Vec, ktorá by nemusela nič znamenať, ale spolu s komentárom k otázkam „otec“ ma to zaujme. Hmm. Možno má Prescott s otcom búrlivé vzťahy. Ak je to pravda, to by mohol byť dôvod, prečo vyzerá drsne a vyčerpane.

Pozerám hlbšie, o Prescottovej matke nikde nič nie je. Kde je? Prečo nie je na žiadnej z fotografii? Bol to hrozný rozvod? A koľko mal rokov, keď sa to všetko stalo? Rukou si prechádzam po hrudi, pretože je pod náhlym výbuchom emócií. Určite viem pochopiť stratu milovaného človeka. Vypínam počítač, snažím sa spať, ale problémový muž so zlatými očami mi nedá ešte dlho zaspať.

Ráno ma Eric čaká pri vchode do budovy. „Vyzeráš hrozne.“

„Áno, nespala som veľmi dobre.“

„Nenávidím, keď sa to stane. No, poď hore.“

Eric nepreháňal, keď povedal, že priestor je malý. Vyzerá to ako jednoizbový byt, v strede ktorého vytvorili múr, aby z neho bol dvojizbový.

„Nehovor, že som ťa nevaroval. Preto požadujem, aby si bola čistotná. Toto miesto by sa vymklo kontrole, keby som mal bordelára za spolubývajúcu.“

Držím ruku a hovorím: „Nie, chápem. Miesto, kde som teraz, je hrozné. A super maličké. Toto je určite upgrade.“

„Avšak v porovnaní s tým, čo ti včera večer ukázal pán luxusné nohavice.“

„Luxusné nohavice. Nemyslím si, že by ocenil, že ho tak voláš.“

„Tým, ako sa na teba pozrel, by ma kvôli tomu pravdepodobne zabil.“ Potom sa Eric zasmeje. „Je to iný frajer, že?“

To sa ani zďaleka nepribližuje. „Áno, myslím, že áno. Toto je však iné. Alebo aspoň od Crestview.“

„Crestview?“

„Tam sme spolu chodili do školy. Bol vtedy bezstarostný - alebo sa tak aspoň správal.“

„Hm. Ako sa vôbec volá?“

„Prescott Beckham.“

„Počkaj, počkaj, počkaj. Prescott Beckham - ako ten miliardár?“

Povzdychnem si. „Áno, to je on.“

Eric sa nakloní dozadu a usmeje sa. „Takže si chodila na strednú školu so slávnym Prescottom Beckhamom.“

„Práve som to povedala, nie? A tiež na juniorskú. Bola som na internáte.“

„Fúha, dievča, ty sama si tajne zazobaná mrcha, však?“

Rozhodnem sa ignorovať jeho komentár, prejdem okolo neho do maličkej obývačky a pozorne som si toto miesto prezriem. Potom prechádzam cez miesto, kde sú spálne. Majú rovnakú veľkosť a každá z nich má malú skrinku. Cez chodbu od nich je kúpeľňa, ktorá má iba sprchovací kút.

„Prepáč, nie je tu veľká výryvka, aby si si v nej namočila svoju maličkosť.“

„Tam, kde som žila som bola šťastná, že majú horúcu vodu, takže pokiaľ ju máš, som šťastná.“

„Trochu sa bojím vidieť, kde žiješ, Viv.“

„Áno, to by si mal. Len počkaj.“

„Prečo si sa tam presťahovala?“

Vysvetľujem svoj nedostatok financií a to, ako som si to prenajala on-line.

„Ew. To už nikdy nerob. Veľmi nerozumné. A ty si múdra.“

„Hej, musíme ísť.“

Cestou do práce hovoríme o zdieľaní výdavkov. Potom mi Eric dá vedieť, čo ho úplne vytáča. Je to už dosť dlho, čo som mala spolubývajúceho, presnejšie povedané od vysokej školy.

„Rozčuľuje ma, keď idem do obchodu s potravinami a pôjdem do chladničky, aby som zistil, že všetky moje sračky sú preč. Ak to niekedy urobíš, nakopem ta do zadku.“

„Riadne poznamenané, ale nebola by som tak bezohľadná. Z tohto hľadiska chceš robiť úplne samostatné potraviny, alebo spoločné večere? Uvedomujem si, že máš svoj život a ja svoj.“

„Samostatné. Ak sa rozhodneme variť niekedy večer, jednoducho si môžeme vziať, čo potrebujeme,“ hovorí.

„A čo také veci ako káva, čaj a iné potreby?“

„Môžeme ich kúpiť spoločne. A čistiace prostriedky,“ navrhuje.

Cvakám prstami. „Je v budove práčovňa?“

„Áno, na treťom poschodí. Je tiež veľmi pekná.“

„Och, to je úžasné. V mojej budove je jedna, ale bojím sa ju používať.“

Všetky naše podrobnosti sú vyjasnené, aby nám to mohlo fungovať. Predtým, ako vstúpime, ma zastaví Eric. „Toto je tvoj posledný záučný deň a potom ideš na to sama. Si v pohode?“

„Áno. Potrebujem však inú prácu.“

„Môj priateľ pracuje v jednom super klube v SoHo. Povedal, že hľadajú barmanku. Máš záujem? „

„Kým nenájdem to pravé, vezmem akúkoľvek prácu.“

„Akúkoľvek prácu? Udrie ma po zadku a potom sa zasmeje.

„Nie si vtipný, Eric.“

„Áno, ale mysli na peniaze, ktoré by si mohla zarobiť.“

Keď prídeme dovnútra, reštaurácia už je v plnom prúde. Neotvárame ďalších tridsať minút, ale pustíme sa do práce pri príprave stolov. Eric mi v sobotu povedal, že hodiny, kedy chodí najviac zákazníkov sa môžu líšiť. Má pravdu. Dnešok je ako nikdy nekončiace otočné dvere, z ktorých prichádzajú a odchádzajú ľudia. Sotva je čas na nádych. Keď sa naša smena konečne skončí, môj zadok sa ledva vlečie.

„Si pripravená ísť?“ Spýta sa Eric veselým hlasom.

„Nie si mŕtvy?“

„Nie Prečo?“

„Skoro ma to zabilo.“

„Hm, zvykneš si. Takže ako... berieme vlak alebo Uber do Brooklynu?“ pýta sa.

„Vlak. Je to rýchlejšie.“

Chytí ma za ruku a ideme. Keď sa dostaneme do môjho susedstva, povie: „Pojeb ma, Viv, prečo si mi nepovedala, aby som si priniesol zbraň?“

„Pretože by ti ju niekto ukradol a použil by ju na to, aby ťa zastrelil.“

„Dobre, potom sprej.“

„Sprej nefunguje pre gangy. Len drž hubu a ponáhľaj sa.“ Zvládneme to na poschodie a on sa úľavou dopadne na stenu.

„Skoro som dostal infarkt. Nemyslím si, že sa tam môžem vrátiť. Toto miesto je hrozné. Ako si tu mohla spať?“

„Zvykla som si na to.“

Strasie sa a ja sa smejem. „Prestaň, čudák. Nie je to také zlé. Mohli by tu byť potkany a podobne.“

„Ach.“ Vypískne a ja sa rozosmejem.

„Poď.“ Otvorím dvere na skrini a vytiahnem dva kufre a podám mu jeden. „Naplň ho.“

„Neveril som ti, ale mala si pravdu.“

„Áno, jediné, čo som po presťahovaní kúpila, bolo pár žiaroviek, elektrický horák, a myslím si, že to je všetko. Žiť s tebou bude ako žiť v Tádž Mahál.“

„Dobrá vec, že tieto kufre sú obrovské.“

Naplníme ich celé a do ich vnútra umiestnime celý obsah bytu, čo je hlavne oblečenie a obuv. Mám zopár uterákov, nejaké plachty, riad a sklenené predmety, okolo ktorých ovíjame uteráky, a nejaké fotografie. O pár hodín nato ťaháme kufre dole spolu s lampami do čakajúceho Uberu. Starý televízor a kúrenie som nechala ďalšiemu nájomníkovi, ktorý si prenajme túto mizernú sračku.

Na ceste do môjho nového domova Eric hovorí: „Som rád, že sme sa odtiaľ dostali živí.“

„Kto by do pekla chcel moje hlúposti? Nestoja za nič.“

„To by nevedeli, kým by nás nezabili.“

Zasmejem sa. „Vieš si predstaviť ich sklamanie? Zabijú nás pre kopu bezcenných kusov.“

„Hej, Viv, tieto veci pre teba nie sú bezcenné.“

S miernym pokrčením ramena poviem: „Predpokladám.“

„Ako si skončila na drahom internáte? Viem, že to muselo stáť majetok, ak tam chodil Beckham.“

„Je to dlhý príbeh. Možno ti ho poviem pri pohári vína. Nie, rovno pri fľaši, alebo dvoch.“

„To je také zlé, hm?“

„Neviem. Možno. Možno nie.“

„Mám dobré rameno, ak ho niekedy budeš potrebovať.“

Keď sa otočím, aby som sa mu pozrela do očí, všimnem si prostredníctvom pouličných svetiel osvetľujúcich interiér auta, láskavosť vyžarujúcu z jeho tváre. Pohladí ma po nohe a stiahne ma do náručia. „Ak sa chceš niekedy porozprávať, som tu, len aby si vedela.“

„Vďaka, Eric. Cením si to.“

Vykladáme moje veci a nesieme ich hore. Eric sa mi smeje, keď  si pripevním malý motor na matrac a nafúknem ho. „Uvidíš. Táto vec je naozaj skvelá.“

Po nafúknutí beriem obliečky, ktoré som umiestnila do jednej z tašiek. Eric vošiel späť a podal mi zopár prikrývok. „Tu. Všimol som si, že máš iba jednu. Pre prípad, že by ti bola zima.“

Vyskočím a objímem ho. „Ďakujem.“ Nehovorím mu, ako som spala pred vyhrievačom, aby som bola v noci v teple. Mohlo by ho to vydesiť.

„Dobre, vyskúšaj to a povedz mi, čo si myslíš.“

Ľahne si na ňu a uškrnie sa. „Nie je také zlé.“

„Vidíš. Hovorila som ti.“

„Keďže zajtra nemáme žiadne smeny a na sobotu večer je ešte skoro, chceš si ísť dať pizzu? Poznám skvelé miesto a som hladný. A je to len pár blokov od klubu, o ktorom som ti hovoril. Môžeme sa tam potom zastaviť a predstavím ťa, ak chceš.“

„Áno! Tiež som hladná a znie to skvelo.”

Oblečieme si kabáty a ideme. V reštaurácii je rušno, ale nie tak extrémne. Keď pijeme pivo, zadáme objednávku a obsadíme si box.

Eric rád rozpráva a hovorí mi, že je z malého mesta mimo mesta. Má brata a sestru a jeho otec je právnik. „Mama zostala doma, keď sme dospievali, ale keď sme sa dostali na strednú školu, venovala sa svojej vášni pre interiérový dizajn. Takto ma to začalo zaujímať. Doniesla domov vzorky látok a farieb a ja som sa zbláznil. Prosil som ju, aby ma zobrala so sebou do práce. Tak som začal študovať na vysokej škole.“

„To je skvelé. Prečo s ňou nepracuješ? „

„Pretože ona je tam a ja chcem byť tu. Chcem si urobiť meno - vieš, na komerčnej stránke s developermi nehnuteľností.“

„Myslím, že potom je toto správne miesto.“

Zavolajú naše číslo objednávky a Eric ho ide zobrať. Pizza je vynikajúca a prakticky ju vdychujeme. Keď dojeme, kráčame k klubu.

Je to skutočne super miesto so zmiešaným davom dvadsať a tridsať ročných. Eric ma vezme do baru a predstaví ma Lucasovi. Je vysoký, blonďavý a sexi. Modré oči, farba mora, ma vtiahli dovnútra a cítim, ako sa moje ústa krčia do obrovského úsmevu.

„Ahoj, som Vivienne.“

„Rád ťa spoznávam. Koľko máš skúseností?“

„Absolútne žiadne.“

Ústa sa mu trochu otvoria. Je zrejmé, že nečakával takúto odpoveď. „Sme tu veľmi zaneprázdnení a potrebujem niekoho, kto dokáže udržať krok.“

Vyskočím a poviem: „Učím sa rýchlo. Naozaj rýchlo. Spýtaj sa Erica. Vyškolil ma.“

„Má pravdu. Umenie čašníčky zvládla za štyri dni. Vieš, ako sme zaneprázdnení.“

Klepne prstami po tyči. „Pravdepodobne si upratovala stoly na vysokej škole, alebo tak niečo. Každý to urobil aspoň raz.“

„Nikdy som to nerobila.“

„Nikdy?“ Oči sa mu zúžili, keď ma hodnotil.

„Ani raz. Pravda je, že hľadám prácu v IT. Vyštudovala som informatiku a inžinierstvo a snažím sa dostať späť do svojho odboru. Dovtedy potrebujem peniaze.“

„Naozaj si teda rýchla?“ pýta sa. Zdá sa, že jeho nedôvera ustupuje.

„Eric to môže potvrdiť.“

„Dám ti skúšku na niekoľko dní. Ak to nebudeš zvládať, budem ťa musieť nechať ísť. Budeme robiť nejaké týždňové noci, keď nebudeme tak zaneprázdnení.“

„Perfektné. Kedy môžem začať?“

„V nedeľu máme zatvorené. V pondelok môžeš?“

„Pondelok je perfektný.“ S Lucasom si podávame ruky a to je všetko. Mám prácu číslo dva. A potom niečo vymyslím. „Hej, Lucas, ak si nájdem svoje skutočné zamestnanie, takisto ťa budem varovať.“

„Vďaka, Vivienne.“

„Hovor mi Vivi.“

S Ericom si objednávame drink, aby som si pripila na svoje druhé zamestnanie. „Ďakujem. Bol si mi veľmi nápomocný.“

„Nie je začo. Pripíjam na dlhé a plodné priateľstvo.“

Cinkneme poháre a pijeme. Keď Eric prehltne, vypúli oči. Spočiatku si myslím, že sa dusí, ale keď mu idem dať facku, zamáva mi.

„Si v poriadku? Myslela som, že sa dusíš. Pripravovala som sa na chmat Heimlicha.“

Neodpovedá, iba pozerá. A potom viem prečo. Teplo ma ohrieva zozadu a presne viem, kto tam stojí.

Bez otočenia poviem: „Ahoj, Prescott. Chceš sa k nám pridať?“