CV - 11. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

 

Prescott ma vzal do hotela The James. Nie je to veľmi ďaleko od jeho bytu. Nikdy som nezostala v takom luxusnom hoteli. Rezervuje mi izbu na tri noci. Keď sa pokúsim namietať, hovorí, že rozhodnúť sa mi môže trvať dlho.

 

„Vivi, to nič nie je. Nerob si starosti.“

 

„Nemám žiadne oblečenie.“

 

„Daj mi kľúč od tvojho bytu. Pošlem šoféra a môže ti zabaliť tašku.“

 

„Nie, to je príliš.“

 

„Vivi.“ Používa svoj varovný tón. Potom sa prehrabávam v taške a podávam mu kľúč.

 

Usmeje sa a zrazu som vďačná za to, čo robí. Mám ten šek za náramok zastrčený vo svojej taške a je úľavou vedieť, že sa dnes večer nemusím vrátiť na to hrozné miesto.

 

„Ďakujem.“

 

„Nie je začo. A objednaj si izbovú službu, alebo čokoľvek chceš. Napíšu to na izbu. Peniaze nie sú problém, Vivi.“

 

Neviem, ako na to reagovať. Keď sa prehrabávate v spodnej časti kabelky a hľadáte drobné, aby ste si mohli kúpiť jedlo, je proti srsti žiť takto.

Musí mi čítať myšlienky, pretože hovorí: „Nemôžem pochopiť, aké to je byť chudobný. Ani to nebudem predstierať. Nikdy som si však nemyslel menej o ľuďoch, ktorí nemali peniaze, ak ti práve to prechádza hlavou.“

 

„Nie. To vôbec nie je o tom. Len som premýšľala... ach, zabudni na to. Sľúb mi niečo.“

 

„Čo?“

 

„Nikdy neber všetky tie peniaze ako samozrejmosť.“

 

Ako odpoveď sa rýchlo usmeje a odchádza.

 

Recepčný sa pýta, či by som potrebovala pomoc pri odprevadení do izby. Pretože nemám žiadnu batožinu, odmietam a váhavo kráčam k výťahu a pozorujem čisté línie dekóru. Je to moderné, ale príjemné.

 

Aj keď sa za mnou nikto neobzerá, stále sa tu cítim v neformálnom oblečení nepríjemne. Viem, že je to moja predstavivosť, pretože sú tu ďalší ľudia, ktorí majú oblečené rifle.

 

Vojdem do výťahu a potom si všimnem, že moja izba je len z dvoch miestností na najvyššom poschodí. Zarezervoval mi to najlepšie v hoteli. Keď vstúpim, nedokážem udržať úsmev na tvári. Nikdy som nebola v ničom takom veľkolepom. Zo spálne aj obývacej izby je nádherný výhľad na Manhattan. Kúpeľňa je úžasná a ponúka všetky vymoženosti. Sprcha je dekadentná, má dve sprchové hlavice a dva ručné vreckové počítače. Na vrchu je tiež gigantická vaňa. Som v nebi a nikdy nechcem odísť.

 

V kúpeľni sú župany a uvažujem o sprchovaní, ale rozhodnem sa počkať pre prípad, že by dorazil muž s mojím oblečením. Toto miesto si môžem užiť, tak som prešla na gauč a zapla televízor. Práve sa dostávam do epizódy jedného z mojich obľúbených seriálov, keď zaklope na dvere. Otvorím a nájdem tam Prescotta.

 

„Môžem vstúpiť?“

 

„Samozrejme.“

 

Nesie tašku z mojej skrini. „Tu.“ Podáva mi ju.

 

„Vďaka. To bolo rýchle.“

 

„Mason bol v okolí.“

 

„Mason?“

 

„Môj vodič.“

 

Nakuknem dovnútra tašky a uvidím množstvo vecí. Nie, že by som toho veľa vlastnila, ale toto mi bude stačiť na niekoľko ďalších dní.

 

„Hej, ďakujem, že si ma tu ubytoval. Toto miesto je úžasné. Nikdy som nevidela kúpeľňu, ako je táto.“

 

„Je to tu pekné, hm?“

 

„Áno.“ Smejem sa. „Nemôžem sa dočkať, kedy sa osprchujem.“

 

Hrudník sa mu trasie od smiechu. „Môžem ti s tým pomôcť, ak chceš.“

 

„Vtipálek.“

 

„Skúšam to.“

 

„Takže, Prescott, kam pôjdeme odtiaľto?“

 

„Zajtra ti ukážem niekoľko nehnuteľností a povieš mi, čo si myslíš.“

 

Pretriem si čelo. „Hm, musím pracovať od jedenástej do siedmej.“

 

„Môžeme to urobiť potom.“

 

„Dobre.“

 

Pripraví sa na odchod a na poslednú chvíľu sa otočí. „Vivi, myslíš si o mne len to najhoršie. Ale bývali sme kamaráti - alebo niečo podobné. Aspoň som si myslel, že sme nimi boli.“ Bez ďalšieho slova odchádza.

 

Myslím, že dáva zmysel, že si myslel, že sme priatelia. V niektorých ohľadoch si myslím, že sme aj boli. Len ja som snívala o viac, čo bol problém.

 

Teraz on chce viac, tiež, ale iba šukanie. Viem, že keď mu dám, čo chce, skončím so zlomeným srdcom. A to je posledná vec, ktorú práve teraz potrebujem.

 

* * *

Nasledujúce ráno sa zastavím v banke, aby som vybrala šek a nakoniec prichádzam do práce o niečo skôr. Eric už je tam a pripravuje stoly. Venuje mi úsmev a ja krútim hlavou pri spomienke na pohromu zo včera.

 

„Dalo sa to včera večer umyť, keď si prišla domov?“ pýta sa.

„Bola som taká lepkavá. Prisahám, že moja podprsenka bola prilepená k pokožke. Uf.“

 

„Nie si prvá, ktorej sa to stalo a nebudeš ani posledná.“

 

„No, radšej by to už nezopakovala. Takže dnes som ešte tvojim tieňom, však?“

 

„Áno. Dnes a zajtra. Potom už budeš na to sama.“

 

Náš obedový dav je hustý a všetko beží hladko, až kým nepokazím objednávku pre zákazníka. Žena je mrcha a hoci robím všetko pre to, aby som to napravila, stále trvá na tom, aby som zavolala manažéra. Zavoláme ho a on to všetko uhladil. Potom ma odtiahne nabok.

 

„Tento typ chýb si nemôžeme dovoliť. Zadanie položky do počítača je jednoduchá vec.“ Jeho odpoveď ma prekvapuje, pretože až do tohto okamihu bol taký vyrovnaný.

 

„Nie je to jednoduché a systém je zastaraný,“ hovorím, čo nie je najrozumnejšia odpoveď.

 

„Prepáč?“ Jeho hlava sa skláňa dopredu, keď sa na mňa pozerá z hora. Tento krát som to urobila.

 

„Úprimne povedané, tento systém je neprehľadný a sťažuje to prácu personálu. Existujú oveľa lepšie možnosti softvéru.“

 

„Vivi, o to nejde. Ide o to, že si zodpovedná za to, aby zákazník správnu dostal objednávku. Dokážeš to, alebo nie?“

 

„Áno, myslím, že to zvládnem.”

 

„Zjavne si to neurobila, alebo si sa pomýlila. Som ochotný to tento krát nechať tak, pretože si na školení, ale nabudúce to pôjde z tvojej výplaty. Rozumieš?“

 

„Áno.“ Bože. Po jeho odchode príde Eric. ...

 

 

„Prepáč. Už sa to nestane. Mal by som skontrolovať tvoje objednávky.“

 

 

„Nie je to tvoja chyba, Eric. Systém je tu hrozný. Malo by to byť kategorizované, alebo aspoň v abecednom poradí. Ale každopádne, pokračujme v práci.“

 

 

Končíme obedový dav a počas oddychu sa Eric pýta, či sa chcem pridať k nemu a k pár ďalším po práci na drink.

 

 

„Nemôžem. Dnes večer mám plány pri hľadaní nového miesta na bývanie.“

 

 

„Och. Hľadáš aj spolubývajúceho?“

 

 

Opriem sa bedrom o pult a poviem: „Možno. Prečo? Vieš o niekom?“

 

 

„Áno. Ja. Môj spolubývajúci sa práve presťahoval na západné pobrežie. Takže som bezradný.“ Ruky položí do modlitebnej pózy. „Požiadal som Boha, aby mi poslal anjela, aby mi pomohol a pozri čo sa stalo.“

 

 

„Kde bývaš?“

 

 

„East Village. Je to veľmi - a myslím tým veľmi – malý dvojizbový byt. Ak ti neprekáža, že žiješ v stiesnených priestoroch, som čistotný a mám rád veci usporiadané. Takže ak si bordelár, povedz to teraz. Nikdy by to pre mňa nefungovalo.“

 

 

„Nie, vôbec nie som bordelár. Tiež mám rada veci usporiadané. Koľko stojí nájom?“

 

 

Hovorí mi a je to veľmi férová cena.

 

 

„Chcela by som to najskôr vidieť. A môj kamarát mi tiež ponúkol výnimočnú ponuku, ktorú si musím pozrieť.“

 

 

„Tvoj kamarát?“

 

 

Pokrčím plecami a hovorím: „Áno. Má nejaké prenájmy, ktoré je ochotný mi prenajať.“

 

 

 

„Hmm. Musí to byť výnimočný kamarát, aby mal na nájom množné číslo.“

 

 

„Dalo by sa to tak povedať.“

 

 

„Kto je tento kamarát?“

 

 

„Len chlap.“

 

 

„Áno,“ hovorí s vedomým úsmevom. „Len chlap.“

 

 

„Je. Chodili sme spolu na strednú školu.“

 

 

„A stále s ním chodíš?“

 

 

„Eric, je to kamarát. Nechodíme spolu.“

 

 

Drží ruky hore. „Hej, len sa pýtam. Kedy si teda myslíš, že to budeš vedieť? Čoskoro musím niečo povedať svojmu majiteľovi. Čaká na obnovenie nájmu a chce sa zbaviť môjho zadku, aby mohol zvýšiť nájomné.“

 

 

„Maximálne dva dni. Je to v poriadku?“

 

 

„Môže byť. Kedy chceš vidieť miesto?“

 

 

„A čo tak zajtra? Možno pred prácou? Potom môžeme ísť spolu.“

 

 

„Znie to skvele.“ Nájde kúsok papiera, aby napísal svoju adresu, a podá mi ju. „Dobre, som nadšený. Vždy som chcel dievča ako spolubývajúcu. Mimochodom, vieš, že som gay, že?“

 

 

„Nie, ale ďakujem za objasnenie,“ poviem s trochou smiechu.

 

 

„Záleží na tom?“

 

 

„Vôbec nie. Prečo by malo?“

 

 

„Len kontrolujem. Nechcem, aby to bol problém neskôr. Takže len pre zrozumiteľnosť, by ti nevadilo, keby som mal chalanov?“

 

 

„Nie, žiadny problém.“

 

 

Objíma ma. „Vidím tu začiatok veľkého priateľstva, Vivi. Aj keby sme sa spolu nebývali.“

 

 

„Áno, som na tom rovnako. Mimochodom, čo robíš, keď tu nepracuješ?“

 

 

Odstúpi. „Nehovoril som ti to? Momentálne budujem svoje podnikanie v oblasti interiérového dizajnu.“

 

 

„To je skvelé. Vždy som sa o tom chcela niečo naučiť. Stále viac a viac sa mi páči táto situácia so spolubývajúcimi.“

 

 

„Och. Možno potom nájdem viac spôsobov, ako ťa nalákať ... napríklad mám všetky druhy spojení s kartou môjho kupujúceho. Môžem ťa preniesť na miesta, na ktorých si nikdy predtým nebola.“

 

 

„Naozaj? Napríklad?“ Teraz ma to zaujíma.

 

 

„Na začiatok, D& D Building.”

 

 

„Čo to je?”

 

 

Ruky mu lietajú k tvári a správa sa, akoby dostal infarkt. „Bože môj, Vivi. Práve si ma zabila.“ Jeho výraz je taký komický; porazí všetko, čo som kedy videla. Smejem sa.

 

 

Potom sa nakloní bližšie a povie: „Môžem sa s tebou o niečo podeliť?“

 

„Samozrejme.“

 

 

„Predstav si toto. Budova, vysoká osemnásť poschodí, plná nádherného kusu spodnej bielizne, aký si len dokážeš predstaviť, a ja hovorím o La Perle, miláčik. Pridaj k tomu naj sexi mužov, ktorých si kedy videla. Potom to vrstvi pudingami a pudingami sexuálnych hračiek a myslím tým vymyslenými značkami. Lelos, alebo ako sa volajú. To je pre mňa budova D & D. Je to osemnásť poschodí dizajnérskeho neba. Nič iné ako textil, koberce, podlahy, nábytok, dizajnové koncepty a tak.“ Keď skončí, myslím si, že môže vyvrcholiť. Na minútu fandí sám sebe. „Fíha, príliš fantazírujem.“

 

 

„Znie to úžasne.“

 

 

„Vezmem ťa jedného dňa a uvidíš sama.“

 

 

Jeden z ďalších čašníkov na nás volá. „Dav hustne. Radšej poďte vy dvaja, lebo budete mať prúser.“

 

 

„Poď, Viv. Ideme.“ Chytí ma za ruku a uvedomujem si, že mi práve dal novú prezývku. Usmievam sa. Eric je zábavný a presne to, čo v živote potrebujem.

 

 

Vypracujeme svoje zadky, až kým nepríde ďalšia zmena, aby sme zaujali naše miesta. S radosťou to nazývam koncom dňa a idem domov.

 

 

Keď vychádzame z dverí, Eric sa pýta: „Mieriš späť do Brooklynu?“

 

 

„Nie. Vlastne dnes večer zostanem v SoHo.“

 

 

„Och?“

 

 

„Áno.“ Trápne pokrčím plecami. „Môj kamarát.“

 

 

„Takže si dnes večer u svojho kamaráta?“

 

 

„Nie tak úplne.“

 

 

Eric hľadí a čaká na odpoveď.

 

 

„Som v The James.“ Dúfam, že to nechá tak. Ale nie.

 

„Zopakuj to?“

 

 

„Nasledujúcich pár dní som v hoteli. Je to dlhý príbeh.“

 

 

Ústa sa mu zakrivia do sprisahaneckého úškrnu. „Myslím si, že je. Tento kamarát sa javí ako niekto, s kým sa musíš stretávať, ak ťa dáva do The James, dievča.“Potom ma udrie do lakťa.

 

 

„Nie je to tak.“

 

 

„No, nech je to už čokoľvek, pokúsim sa dosladiť hrniec, ak vieš, čo tým myslím.“

 

 

„Prestaň. Nejde to týmto smerom. Je to komplikované.“

 

 

„Ach, niekde tam cítim šťavnatý príbeh.“

 

 

„Preboha, nehovor mi, že si klebetný.“

 

 

Jeho ústa sa otvoria, keď urobí krok späť. „Ja? Klebety? Nikdy. Myslel som iba na to, že ak ťa tento človek, starý kamarát zo strednej školy, ubytuje na také miesto, musíš pre neho znamenať viac, ako si myslíš. Takže som si myslel ... ach, zabudni na to. Nie je to moja vec, však?“

 

 

„Nie. Ale veľmi si to vážim.“ Potľapkám ho po ruke, aby vedel, že sa nehnevám. „Poď. Poďme domov. Môžeme ísť vlakom.“

 

 

„Dobrý nápad.“

 

 

Prepletieme si ramená a smerujeme k vchodu do metra, keď začujem svoje meno.

 

 

„Vivi.”

 

 

Vedľa auta stojí Prescott.

 

 

„Och, ahoj. Nevedela som, že tu budeš,“ hovorím.

 

 

„Prišiel som po teba, aby sme mohli skontrolovať apartmány, ako sme plánovali.“

 

 

„Je to ten tvoj kamarát?“ Spýta sa Eric. Znie, akoby slabol.

 

 

„Hm, áno.“

 

 

„Fúha. Niet divu, že zostávaš v The James. Pravdepodobne by ti to miesto mohol celé kúpiť.“

 

 

„Vivi? Ideš?“ Prescott volá.

 

 

„Áno, vydrž,“ odpovedám. Keď sa otočím späť k Ericovi, poviem: „Uvidíme sa ráno. Pošlem ti správu, až budem na ceste.“

 

 

„Jasné, ale mám pocit, že som práve stratil potenciálneho spolubývajúceho. Nemôžem jemu konkurovať, ale rád by som s tebou súťažil, ak chápeš.“ Eric sa potom rozosmial. Musím sa uchechtnúť. Páči sa mu Prescott.

 

 

Otočím sa k predmetu Ericovej žiadostivosti a všimnem si jeho zovretý výraz. Jeho zúžený pohľad na Erica hovorí všetko, čo potrebujem vedieť. Keby len vedel.

 

 

„Kto je tvoj priateľ?“ Jeho tón je chladný.

 

 

„On ma trénuje v práci.“

 

 

„Nevedel som, že niekto s titulom z MIT bude potrebovať školenia, aby mohol byť servírkou.“

 

 

„To nie je fér. Každý musí byť vyškolený v novom pracovnom prostredí. Ako si vôbec vedel, kde pracujem? Nikdy som ti to nepovedala.“

 

 

„Mám svoje zdroje.“

 

 

„Prestaň ma špehovať. Je to strašidelné, Prescott.“

 

 

Neobťažuje sa odpovedať, iba povie: „Nastúp si,“ keď drží dvere otvorené.

 

S jeho sračkovým prístupom si už nie som istá, či to chcem. „Nemyslím si.“

 

 

„Máme dohodu, Vivi.“

 

 

„Áno, mali sme. Ale našla som si spolubývajúceho, takže už nepotrebujem bývanie.“

 

 

„Čo tým do pekla myslíš, že si našla spolubývajúceho?“ Jeho hlas sa rozlieha.

 

 

„Nie som si istá, ako jednoduchšie to ešte povedať.“

 

 

Prejde si rukou cez sexy vlasy. „Kto je to?“

 

 

„Prečo je to dôležité?“

 

 

„Stačí odpovedať na tú zasranú otázku.“

 

 

„Stíš sa a okrem toho, to nie je tvoja vec.“

 

 

„Včera si žila v zasranej nočnej more v Brooklyne a v noci si súhlasila s našou dohodou. Ubytoval som ťa do The James. Dnes si išla do práce a teraz zrazu máš spolubývajúceho? Chcem vedieť, o koho ide. Je táto osoba dôveryhodná, alebo ťa okradne?“

 

 

Pri predstave toho sa smejem. „Vážne? Obťažoval si sa všimnúť moje veci? Kto by to do pekla chcel ukradnúť?“

 

 

Čeľuste sa mu zvierajú tak silno, že mu zuby cvakajú. Tik na jeho líci naberá na rýchlosti a presne mi hovorí, ako veľmi som ho nasrala.

 

 

„Pravdou je, že som hľadala spolubývajúcu na zdieľanie účtov a nákladov na nájomné, ale doteraz som sa s nikým nestretla. K tejto osobe ma priviedla moja nová práca.„

 

 

„Och, a kto to by to mohol byť?“

 

 

„Eric. Ten chlap, ktorý práve odišiel.“

 

 

Jeho ruka  zrazu vyletí a zovrie moje zápästie a vtiahne ma do oceľovej steny jeho hrude. „Ani náhodou. Je to posledný človek, s ktorým budeš žiť, ak k tomu mám čo povedať.“

 

 

Jeho ústa narazia na moje a prerušia všetky šance na odpoveď spolu so všetkými súvislými myšlienkami v mojej hlave. Povedia všetko to za neho. Prescott Beckham je jeden hriešne sexi bozk, ale nie tak, ako som si predstavovala. Bozk je divoký, brutálny a napriek tomu zmyselný. Aj keď mu chýba neha, je plný všetkého, čo by bozk mal mať- vášeň a oheň. Každý nerv v mojom tele hučí a pulzuje. Viem jednu vec. Ak si nebudem dávať pozor, moje srdce bude určite v tejto hre, či už chcem alebo nie.