CV - 7. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

 

Trvá asi týždeň, kým sa môžem nadýchnuť bez toho, aby mi bolesť neprenikla do hrude. Vince mi zavolal, keď počul, čo sa stalo. Samozrejme, bolo to preto, lebo policajti sa zastavili v obchode a chceli sa s ním a Jackie porozprávať spolu so všetkými ostatnými zamestnancami. Volali dokonca Jenny. Všetci potvrdili môj príbeh a postavili Joea do sračky. Vince ma teraz dosť kontroluje.

 

„Povedal som ti, že ten muž je nebezpečný. Vďaka Bohu, že ťa neznásilnil,”  hovorí Vince.

 

Prudko mnou otriaslo. „Nepripomínaj mi to. Nikdy predtým som sa tak nebála.“

 

„Je mi veľmi ľúto, že sa ti to stalo. Ale aspoň si teraz v bezpečí.“

 

Keď sa rozhliadnem po svojom byte, nie som si tým istá. „Áno,“ poviem, hoci mám slabý hlas.

 

„Si v poriadku?”

 

„Budem v pohode. Len potrebujem novú prácu.” Škoda, že moje rebro je stále dosť boľavé.

 

„Nuž, dávaj na seba pozor. Nezabudni, ak by si niečo potrebovala, zavolaj mi.”

 

„Ďakujem, Vince. Hej, je kaviareň stále otvorená?”

 

„Nie, všetko zatvorili. Myslím, že ich predajú.”

 

„Sakra. Kiež by som ich mohla kúpiť.”

 

Vince sa smeje. „Ja tiež. Uvidíme sa, Vivi.”

 

Po ukončení hovoru znova skontrolujem svoje e-maily, či som nedostala nejaké odpovede k žiadostiam o prácu. Keď zbadám nový neprečítaný e-mail, vzruší ma to, ale zosmutniem, keď uvidím, že to prichádza z webu, na ktorý som uviedla náramok. Ponuka je veľmi blízka mojej požadovanej cene a som unesená. E-mail mi dáva všetky informácie potrebné na kontaktovanie potenciálneho kupca. Predtým, ako stratím odvahu, rýchlo mu odpíšem e-mail. Potrebujem peniaze a nemám inú možnosť, pripomínam si.

 

Už je skoro obed, takže som došla k chladničke dať si niečo na jedenie, ale je skoro prázdna. Chytím posledné jablko a keď je preč, dám si horúcu sprchu. Keď som oblečená a vlasy mám vysušené, spočítam hotovosť a to, čo mi zostalo na bežnom účte. Je to na nič. Dokopy mám sto dvadsaťsedem dolárov. Joe mi mal zaplatiť deň po tom, čo na mňa zaútočil, čo znamená, že sa to nestane. Ak sa práca neotvorí, môžem skončiť  na ulici.

 

Znova kontrolujem všetky stránky, dúfam, že sa niečo čarovne objaví, a potom hľadám prácu pre servírku. Je ich veľa. Špičkové reštaurácie ma nebudú brať do úvahy, ale iné miesta by mohli. Zapisujem si adresy niekoľkých desiatok miest. Potom popoludní smerujem do Manhattanu. Mojou najväčšou nádejou je, že ma najme niekoľko reštaurácií / barov, kde môžem pracovať a získavať dobré prepitné. Ak to nebude fungovať, možno budem môcť požiadať o príspevok v nezamestnanosti.

 

Chvalabohu, že v jednej reštaurácii mám šťastie. Majiteľka Diana je tam, a niekoho hľadá. Môj pohovor dopadne dobre, aj keď je zvedavá, prečo niekto ako ja chce byť čašníčkou. Keď jej poviem pravdu, hovorí, že ma prijme za dvoch podmienok: najskôr musím dať výpoveď dva týždne vopred; a po druhé, keď prídem, musím jej oznámiť môj rozvrh do ďalších pracovných miest. To je určite spravodlivé, takže súhlasím. Najala ma na mieste a musím sa dostaviť o jedenástej doobeda na skúšku. Navštívim ešte niekoľko miest s nádejou, že si nájdem ďalšie zamestnanie, ale odchádzam s prázdnymi rukami. Je asi šesť, keď sa vraciam do Brooklynu a zastavujem sa v potravinách, aby som si kúpila nejaké veci, než pôjdem domov.

 

Moja bytovka je v túto dobu pomerne pokojná, hlavne preto, že akcia sa začne až v noci. Vybehnem hore po schodoch a môj kľúč je už vonku, keď prichádzam k dverám.

 

Keď som vnútri, zavriem za sebou dvere. Akoby zámok bol tágo, môj žalúdok hlasno zavrčí. Ponáhľam sa do chladničky, aby som odložila nákup. Nie je toho veľa, ale postačí to. Potom zapnem svoj provizórny sporák, aby som zohriala trochu vody na rezance Ramen. Keď skončila vysoká škola, myslela som si, že dni jedenia tohto sú preč. Asi som sa mýlila.

 

Po večeri kontrolujem svoje správy. Z e-mailu ohľadom náramku je odpoveď, že ho určite chce. Môže sa so mnou stretnúť zajtra večer. To znamená, že to budem musieť urobiť po práci. To predstavuje problém. Nechcem chodiť po meste a nosiť náramok v hodnote toľko peňazí. Ani mať ho na sebe nemôžem. Keby to niekto videl, okamžite by ma prepadli. Skončím o siedmej, aby som sa mohla neskôr vrátiť a niekde sa s ním stretnúť. Ale nie je tu kde ho stretnúť. Prinajmenšom nikde v bezpečí.

 

Ako vidím, jedinou voľbou, ktorú mám, je, aby ma počkal dole. Môže mi zavolať, keď sa sem dostane. Len čo to urobí, môžem zbehnúť dole a môžeme urobiť výmenu. Vo svojej správe mi nechal telefónne číslo, tak som sa rozhodla mu zavolať.

 

Keď mu poskytnem podrobnosti, nebráni sa tomu.

 

„Moje okolie nie je najbezpečnejšie,“ dodávam, „takže by bolo rozumné priviesť si osobného strážcu, alebo skutočne objemného priateľa, ak nejakého máte. Nie je mi príjemne ten náramok nosiť a preto chcem, aby sme sa stretli tu.“

 

„Zajtra budem vonku o deviatej. Môže byť?“ pýta sa.

 

„Áno. Môžete zavolať, keď sem dôjdete?“

 

Súhlasí.

 

Nasledujúce ráno som trochu nedočkavá, aby som začala novú prácu. Po príchode ma manažér predstaví a všetci sú veľmi nápomocní. Za chvíľu si v ponuke nájdem najpredávanejšie produkty, ale naučiť sa program na počítači trvá chvíľu. Zdá sa, že tento systém je zastaraný a vyžaduje aktualizáciu. Môj mozog mi hovorí, že existuje lepší spôsob, ako to urobiť, ale držím hubu. To už nie je moja pracovná náplň. Obsluhovanie stolov je.

 

Pracujem s jedným z čašníkov, s človekom v mojom veku menom Eric Thompson, ktorý mi ukazuje prácu a dáva mi vynikajúce tipy. Je toho oveľa viac, ako som čakala. Toleruje moje chyby a trochu mi pripomína Vinceho.

 

„Tvoja prvá práca so stolmi, čo?“

 

„Áno a je to nervy drásajúce. Bojím sa, že niečo vylejem na zákazníka,“ hovorím.

 

„Nakoniec vyleješ. Stáva sa to každému. A modli sa, aby sa to stalo pri mužovi, a nie žene. Vždy sú horšie ako muži.“

 

„Vážne?”

 

„Áno. Nie sú radi, že majú zničené oblečenie. Muži to tiež nemajú radi, ale nie sú z toho také mačičky.“

 

To, ako hovorí, ma rozosmieva. Nosím podnos nabitý nápojmi, tak mu hovorím, aby prestal. „Sleduj ma, ako to na niekoho vylejem.“ Pozerám sa na neho. Len čo zbadám ďalšieho čašníka, ktorý ide ku mne, začujem Ericove znepokojené: „Opatrne!“

 

Ibaže už je neskoro. Podnos mi stúpa priamo na hruď, keď sa mi po prednej strane rozleje šesť pohárov ľadovej vody a nealkoholických nápojov. Som kompletne premočená. Môžem sa buď smiať, alebo plakať, takže som sa rozhodla urobiť to prvé. Eric sa prizerá a potom z nás oboch vyjde obrovský výbuch smiechu.

 

„Čo do pekla budem robiť?“

 

Je sklonený a utiera neporiadok. Aspoň som nehodila nápoje, ktoré držím, na druhého čašníka.

 

„Pôjdeš sa usušiť a nájsť niečo, do čoho by si sa mohla prevliecť, kým dokončím túto objednávku. Poď.“ Chytí moje kvapkajúce mokré zápästie a ťahá ma. Keď informuje, čo sa stalo, jedno z ďalších dievčat povie, že má tričko, ktoré si môžem zobrať. Moja podprsenka je taká mokrá, že je z nej špongia. Zamierim do kúpeľne, aby som sa čo najviac vysušila. Potom si oblečiem tričko a idem hľadať Erica.

 

„Ako môžem pomôcť?”

 

„Sme v pohode. Nasleduj ma.“ Zvyšok popoludnia beží celkom dobre. Na konci mojej smeny Eric hovorí, že o pár dní by som mala byť dobrá natoľko, aby som mohla pracovať sama. To je dobrá správa, pretože môžem získať nejaké prepitné.

 

Vlak ide večnosť a v tú noc je neobvykle preplnený. Keď prídem domov, som vystresovaná a mám obavy z toho, ako všetko pôjde. Prvá vec, ktorú urobím, je rýchla sprcha, aby som opláchla lepkavosť, ktorá mi celé popoludnie pokrýva pokožku. Utierala som, ako som najlepšie vedela, ale zostali zvyšky. Horúca sprcha mi pomáha uvoľniť sa. Ako vysychám, zbadám modriny a to, ako mi fialová bledne z pokožky. Zmena farby mi pripomína, aké šťastie mám, že to je všetko, s čím som nakoniec skončila. Keď som už oblečená, som rada, že moje džínsy a mikina zakrývajú všetko, čo zostalo po modrinách.

 

Chvíľu pred deviatou idem do svojej skrine, vytiahnem plyšového medveďa a opatrne rozopnem šev. Popichávam okolo bielej nadýchanej náplne, kým nenájdem náramok. Uvoľním dych, ktorý som zadržala, vytiahnem ho a skontrolujem, či sú všetky zvyšky náplne odstránené. Bolo to vo vnútri medveďa dlho. Potom ho zabalím do zamatového rukávu, do ktorého ho mama dala, a vložím  do obálky spolu s hodnotiacimi papiermi. Hneď ako skončím, zazvoní mi telefón. Je to on. Priala by som si, aby môj byt smeroval na ulicu, aby sa mohla pozrieť ako vyzerá, ale nie je to tak.

 

„Hneď som dole,“ hovorím mu. Hodím na seba kabát, vložím obálku do vrecka a odchádzam. Rýchlo si robím čas na schodoch a tlačím sa von z dverí, aby som uvidela na ulici zaparkovanú čiernu limuzínu. Vedľa mojej budovy stojí muž v tmavom obleku. Je oveľa mladší, ako som si myslela a oveľa atraktívnejší.

 

„Slečna Renard?“

 

„Áno, ste pán Acosta?“

 

Usmeje sa a zuby sa mu lesknú pod pouličným svetlom. „Áno som. Máte pre mňa niečo?“

 

„Iba ak máte na oplátku niečo pre mňa.“

 

Jeho hlboké uchechtnutie ma rozosmeje. „Veľmi by vám vadilo, keby som to videl?“

 

„Hneď tu?“ Obzerám sa okolo a kontrolujem naše okolie.

 

„Je to v poriadku, slečna Renardová. Nemusíte sa obávať.“

 

„Pán. Acosta, všimli ste si, kde sme?“ Musí byť blázon, aby sa nebál.

 

„Slečna Renard, mám ... ľudí, ktorí nedovolia aby mi niekto ublížiť. Ako som už povedal, je to v poriadku.“

 

„Ľudí?”

 

„Povedali ste, aby som si zobral bodyguarda.”

 

„Žiadneho nevidím.”

 

„To neznamená, že tu nie je,“ hovorí.

 

Aj keď mám pochybnosti, vsuniem ruku do vrecka a vytiahnem obálku. Otvorím ju, aby sa mohol pozrieť dovnútra. Ukazujem mu aj papiere.

 

„Veľmi dobre. Viem, že mi neveríte, takže tu je certifikovaný šek, ktorý ste požadovali. Nechám vás, aby ste sa na to pozreli.“

 

Je to v obálke a nechcem ju vytiahnuť, tak to ukážem cez otvor, aby som ho ubezpečila, že je to legitímne. Zdá sa, že je v poriadku.

 

„Ste spokojná? Môžem vás ubezpečiť, že sú v poriadku, a ak máte problémy so svojou bankou, zavolajte tomuto mužovi.“ Naškriabe meno na zadnú stranu karty a podá mi ju. „Je v banke, z ktorej je vystavený šek. Rád vám pomôže.“

 

„Ďakujem.“ Podávam mu obálku.

 

„Slečna Renardová, ak máte nejaké ďalšie šperky, ktoré chcete predať, zavolajte mi. A môžem odporučiť, aby ste si našli iné miesto na bývanie?“ S miernym ponorením hlavy sa otočí a vykročí k čakajúcej limuzíne. Objaví sa obrovský muž, ktorý mu otvorí dvere. Nastúpi a odchádzajú. Keď smerujem dovnútra, niekto ma zozadu chytí a potiahne na bočnú stranu budovy. Len čo začnem kričať, zovrie mi ústa rukou a preruší môj krik o pomoc.